Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/423/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114219760
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114219760.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov 1/ W., 2/ P. 3/ U. 4/ N., všetci zastúpení
P., proti žalovaným 1/ P. 2/ U., 3/ U., 4/ L., 5/ U., všetci zastúpení U., v konaní o zaplatenie 556,- Eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/ a 5/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29.
januára 2016, č. k. 20C/310/2014-140, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcom 1/ - 4/ p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 5/.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 29. januára 2016, č.k. 20C/310/2014-140 súd prvej inštancie uložil žalovanému
1/ zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 209 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy
209 Eur od 26.08.2014 do zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu 23 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,15% ročne zo sumy 23 Eur od 26.08.2014 do zaplatenia, žalobcovi 3/ sumu 23 Eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 23 Eur od 26.08.2014 do zaplatenia, žalobkyni
4/ sumu 23 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 23 Eur od 26.08.2014 do
zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému 5/ zaplatiť žalobcovi 1/ sumu
156,75 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 156,75 Eur od
26.08.2014 do zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu 17,25 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15%
ročne zo sumy 17,25 Eur od 26.08.2014 do zaplatenia, žalobcovi 3/ sumu 17,25 Eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 17,25 Eur od 26.08.2014 do zaplatenia, žalobkyni 4/ sumu
17,25 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 17,25 Eur od 26.08.2014 do
zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu proti žalovaným 2/ až 4/ zamietol.
Vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení súd prvej
inštancie uviedol, že žalobcovia sa domáhali proti žalovaným vydania bezdôvodného obohatenia v
zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka na tom skutkovom základe, že žalovaní bez právneho
dôvodu užívajú pozemky žalobcov parcely O. XXX/XX, XXX/XX k.ú. O., sú spoluvlastníkmi rodinného

domu súp. č. XXX postaveného na pozemku žalobcov, v dôsledku čoho sú žalobcovia úplne vylúčení z
užívania ich pozemkov. Bezdôvodné obohatenie uplatnili žalobcovia za obdobie dvoch rokov spätne od
podania žaloby. Žalovaní sa bránili tvrdením, že pozemky užívajú oprávnene, pretože ich nadobudli do
svojho vlastníctva vydržaním podľa § 134 zákona č. 509/1991 Zb., ako aj spracovaním podľa zákona č.
141/1950 Zb., a žalobcovia sú v katastri evidovaní ako vlastníci pozemkov len formálne. Uvádzali, že U.
O. a žalovaná 1/ si na základe stavebného povolenia zo dňa XX.XX.XXXX na predmetných pozemkoch

postavilidom,odtohočasupozemkynerušeneužívali,O.O.smanželkouO.,rod.F.predmetnépozemky
odpredali dňa 20.08.1963 U. O. a žalovanej 1/.2. V čase tvrdeného vstupu žalovanej 1/ a U. O. do držby pozemkov možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním upravoval zákon č. 141/1950 Zb. v ustanoveniach
§ 115 až § 118, § 143 § 145. Keďže stavebné povolenie na stavbu rodinného domu bolo P. v O.

vydané dňa 01.08.1956, a dom mal byť postavený v roku XXXX podľa potvrdenia Obecného úradu v
O., a od tohto momentu sa podľa tvrdení žalovaných mal U. O. a žalovaná 1/ ujať oprávnenej držby
pozemkov, je zrejmé, že 10 ročná doba by mohla najskôr uplynúť v roku XXXX, kedy už stredný
Občiansky zákonník neplatil, pretože bol od 01.04.1964 zrušený zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník /ďalej len "Občiansky zákonník"/. Občiansky zákonník vydržanie vlastníckeho práva k veci

spočiatku neupravoval. Až zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 01.01.1992 bol zmenený Občiansky
zákonník tak, že umožnil nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemkom vydržaním s tým, že bolo
možné započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 01.01.1992. Ak teda držiteľ pozemku spĺňal
k 01.01.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov, a bol držiteľom oprávneným,
nadobudol k 01.01.1992 vlastnícke právo vydržaním. V konaní nebolo preukázané, že žalovaná 1/ a
jej manžel U. O. vstúpili do držby pozemkov oprávnene. Nebol preukázaný nadobúdací právny titul, z

ktorého by mohli uvedení držitelia oprávnene pri zachovaní obvyklej opatrnosti vyvodzovať, že nadobudli
vlastnícke právo k predmetným pozemkom. Dobromyseľnosť držiteľov nemôže vyplývať zo
stavebného povolenia, ktoré bolo vydané na stavbu rodinného domu, ako to uvádzal právny zástupca
žalovaných. Stavebné povolenie MNV v G. zo dňa 01.08.1956 bolo síce vydané na stavbu rodinného
domu pre stavebníka U. O., no dom mal byť postavený na pozemku parc. č. XXX/XX k.ú. O., teda

na inom pozemku, než sú predmetné pozemky patriace v tom čase O. O., rod. F.. O. O., rod. F.
potom nemala dôvod vzniesť námietky proti rozhodnutiu o stavebnom povolení, keďže stavba mala
byť postavená nie na jej pozemkoch, pričom z rozhodnutia o stavebnom povolení vyplýva, že toto jej
nebolo ani doručované. Žalobcovia sa cítia byť vlastníkmi predmetných pozemkov, popierali, že by ich
právni predchodcovia O. O. s manželkou O., rod. F. previedli vlastnícke právo na žalovanú 1/ a jej

manžela U. O.. Na žalovaných spočívalo dôkazné bremeno preukázať, že nadobudli vlastnícke právo
k sporným pozemkom spôsobom, ako tvrdili. Žalovaní predložili potvrdenie o predaji, podľa ktorého
mali dňa 20.08.1963 právni predchodcovia žalobcov previesť na žalovanú 1/ a jej manžela U. O.
predmetné pozemky. Žalobcovia spochybňovali, že na potvrdenke o predaji sa nachádza podpis O.
O., a na tento účel predložili aj iné listiny z roku 1943, 1950, 1951, 1964, na ktorých listinách je

podpis O. O., a ďalej poukazovali na to, že pri právnych úkonoch O. O. dbal na to, aby boli tieto
vykonané riadne, s potrebnými zákonnými a úradnými náležitosťami, o čom predložili kúpnu zmluvu zo
dňa XX.XX.XXXX č.d. XXXX/XX, ktorou O. O. previedol žalobcovi 1/ iný pozemok, a táto zmluva bola
vyhotovená v písomnej forme, s potrebnými náležitosťami, s úradne overenými podpismi
zmluvných strán. Je zrejmé, že potvrdenie o predaji nespĺňa základné náležitosti, ktoré kúpna zmluva

v zmysle § 366 stredného Občianskeho zákonníka mala mať, pretože je v ňom neurčito vymedzený
predmet kúpy, keď chýba výmera parciel, označenie katastrálneho územia, v
ktorom sa nachádzajú nehnuteľnosti, a nie je uvedená ani kúpna cena, za ktorú sa mali pozemky
predať, chýba aj adresa bydliska zmluvných strán. V čase, keď podľa tvrdenia žalovaných mali previesť
právni predchodcovia žalobcov na žalovanú 1/ a jej manžela predmetné pozemky boli platné a účinné

ustanovenia § 111 ods. 1, § 112 Stredného občianskeho zákonníka, podľa ktorých sa vlastníctvo k
veciam prevádza samotnou zmluvou, ak nevyplýva iné z osobitných predpisov a prevod vlastníctva k
nehnuteľným veciam zapísaným v pozemkovej knihe sa zapíše do tejto knihy (zápis nemal konštitutívne
účinky). Osobitný zákon č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej
a lesnej pôdy účinný do 31.03.1964 stanovoval vo svojom ust. § 1 ods. 1 ako podmienku prevodu

vlastníctva k nehnuteľnosti privolenie okresného národného výboru. Autenticita a pravosť uvedeného
potvrdenia o predaji z roku 1963 je však spochybnená aj tým, že žalovaná 1/ trvala na tom, že o
kúpe predmetných pozemkov nebola spisovaná žiadna listina, písmo na potvrdení nespoznala, hoci
žalovaní 4/, 5/ tvrdili, že text potvrdenia spísal práve manžel žalovanej 1/ U. O.. Nemožno prehliadnuť
ani fakt, že žalovaná 1/ pri podaní žaloby zo dňa 30.05.2013 na vydanie rozhodnutia o nadobudnutí

vlastníctva k pozemkom v k.ú. O. na základe § 11 zákona č. 180/1995 Z.z. komisii H. O. uviedla, že
predmetné pozemky nadobudla v roku 1958 kúpou od pôvodných majiteľov, no vôbec nespomínala a ani
nepredložila ako dôkaz predmetné potvrdenie o predaji z XX.XX.XXXX, a Okresný úrad G., katastrálny
odbor rozhodnutím č. KC XXXX/XXXX-C XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX žiadosť žalovanej napokon
zamietol, pretože žalovaná 1/ na výzvu nepredložila podpisy vlastníkov uvedených pozemno-knižných

parciel. Svedkyňa Q. F., ktorá si s manželom v O. v susedstve predmetných pozemkov zakúpila
pozemky, na ktorých stavala v rokoch 1961 až 1965 rodinný dom, uviedla, že jej O. O. niekedy v období
výstavby domu povedal, že O. predal pozemky, na ktorých teraz stojí dom, v ktorom býva žalovaná 1/.
Svedok P.. U. F. uviedol, že na jeseň v roku 1963 alebo 1964 bol so svojím otcom prítomný pri rozhovoreU. O. a O. O., ktorí uviedli, že sa dohodli o pozemkoch, že U. O. vyplatil cenu za pozemky O. O. a
svedok si to zapamätal preto, lebo tým malo byť naďalej zachované klzisko vedľa domu O., z ktorého
bola natiahnutá elektrika na jeho osvetlenie. Svedkovia však nepotvrdili, žeby O. O., rod. F. prejavila

vôľu previesť vlastníctvo pozemkov na O.. Z hľadiska vyvolania zamýšľaných právnych následkov bolo
potrebné preukázať práve vôľu O. O., rod. F. previesť predmetné pozemky do vlastníctva žalovanej 1/
a jej manžela. O. O., rod. F. bola totiž výlučnou vlastníčkou predmetných pozemkov v zmysle zápisu
v pozemkovej knihe. Pozemky nadobudla na základe kúpnej zmluvy a dohody podielníkov o rozdelení
spoločných nehnuteľností v rokoch 1942, 1949, t.j. za účinnosti uhorského obyčajového práva, kedy

zápisy v pozemkovej knihe mali konštitutívne účinky. Nahliadnutím do pozemkovej knihy muselo byť
každému záujemcovi o kúpu pozemkov zrejmé, že predmetné pozemky v celom rozsahu vlastnila O. O.,
rod. F., a nie jej manžel, a z toho mohol usúdiť, že na prevod vlastníctva k pozemkom bola oprávnená len
pozemno-knižná vlastníčka. Ostalo nepreukázané tvrdenie žalovaného 5/, že O. O., rod. F. potvrdenie
o predaji nepodpísala, pretože bola krátkozraká, a mal ju zastupovať jej manžel O. O.; žalobcovia tieto
tvrdenia popreli. Žalovaní tvrdili, že takýmto neformálnym spôsobom mal U. O. skupovať parcely na

výstavbu domu aj od iných vlastníkov, o čom predložil potvrdenie z 14.11.1954 o predaji dielu parc. XXX/
XX, XXX/X zo strany U. P. U. O.. Pokiaľ zmluvy neboli perfektné, bolo tomu tak podľa žalovaných preto,
lebo právny predchodca žalovaných U. O. s manželkou neovládali právne predpisy.
V prípade prevodu predmetných pozemkov žalovaná 1/ a U. O. pri ujatí sa držby a následnom držaní
nehnuteľností mali teda konať v právnom omyle, keď nemali vedomosť, že v zmysle ust. § 111 ods.

1, § 112 Stredného občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1 zákona č. 65/1951 Zb. je na nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zmluvou potrebná riadna kúpnopredajná zmluva a aj privolanie
okresného národného výboru. Uvedené zákonné ustanovenia sú celkom jednoznačne formulované a
nepripúšťajú rôzny výklad. Omyl na strane U. O. a žalovanej 1/ teda vychádzal z neznalosti týchto
jasných a zrozumiteľných ustanovení právnych predpisov. Dobromyseľnosť žalovanej 1/ pri ujatí sa

držby je vylúčená aj tým, že ešte dňa 16.07.1956, teda pred začiatkom stavby rodinného domu na
predmetných pozemkoch a pred tvrdeným prevodom predmetných pozemkov 20.08.1963, uzavrela
kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudla do vlastníctva pozemky parc. č. XXX/XX, XXX/XX k.ú. O.,
a zmluva bola dňa 10.02.1958 zaevidovaná pod č.d. XXX v pozemkovej knihe, kúpené parcely boli
odpísané z pkn vložky č. XXX a zapísané do pkn vložky č. XXXX k.ú. O. a následne v rámci H. zapísané

ako vlastníctvo žalovanej 1/ na LV č. XXXX k.ú. O., z uvedeného vyplýva, že žalovaná 1/ vedela, akým
spôsobom sa v zmysle právnych predpisov nadobúdajú vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, že je na
to potrebné vyhotoviť a uzatvoriť kúpnu zmluvu, a pokiaľ sú pozemky zapísané v pozemkovej knihe,
prevod vlastníctva k nim sa zapisuje do pozemkovej knihy. Preto nemôže ísť o
ospravedlniteľný omyl žalovanej 1/ a U. O.. Ani právni nástupcovia po U. O., t.j. žalovaní nemôžu byť

potom oprávnenými držiteľmi predmetných nehnuteľností, pretože okrem predmetného potvrdenia o
predaji z roku 1963 netvrdili iný nadobúdací titul, na základe ktorého by mohli byť dobromyseľní, že
vec nadobudli do vlastníctva. Neboli teda splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. V konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalovaných, že vlastnícke právo k predmetným
pozemkom mali nadobudnúť spracovaním podľa Stredného občianskeho zákonníka. Uvedený zákon

vo svojich ustanoveniach § 125 až § 129 upravoval ako osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva spracovanie cudzej veci s podmienkou, že spracovateľ konal dobromyseľne, za predpokladu, že
sa vec nemohla uviesť do predošlého stavu a takto mohla nadobudnúť vlastníctvo k spracovanej vec
socialistická organizácia. Žalovaní 3/ a 5/ uvádzali približný rok dokončenia stavby domu v roku 1963,
resp. 1964, no presný dátum uviesť nevedeli, a keďže kolaudačné rozhodnutie sa nezachovalo, súd

vychádzal z potvrdenia Obecného úradu v O., podľa ktorého bol rodinný dom postavený na predmetných
pozemkoch v roku 1957, pričom ani žalobcovia tento dátum dokončenia stavby nespochybňovali. V čase
dokončenia stavby bol účinný Stredný občiansky zákonník, podľa ktorého bolo potrebné posúdiť vzťah
vzniknutýstavbounacudzompozemku.Tentozákonneobsahujepriamuúpravuvzťahovzneoprávnenej
stavby na cudzom pozemku, a preto je potrebné pri úprave vzťahov medzi vlastníkom pozemku a

stavebníkom (ak niet medzi nimi inej dohody) postupovať analogicky podľa ust. § 125 a nasl. Stredného
občianskeho zákonníka. Nielen socialistická organizácia mohla takto nadobudnúť vlastnícke právo,
pretože súdna prax vytvorila pravidlo, že ten, kto staval na cudzom pozemku so súhlasom vlastníka
pozemku, nadobudol vlastnícke právo nielen k stavbe, ale aj k pozemku v rozsahu jeho zastavania,
prípadne aj k priľahlému pozemku v rozsahu potrebnom pre užívanie stavby (napr. rozhodnutie č. XX/

XXXX Zb. súdnych rozhodnutí a stanovísk, rozhodnutie č. XXX/XXXX). Právo zriadiť si trvalú stavbu
na cudzom pozemku (právo stavby) podľa § 160 Stredného občianskeho zákonníka vzniká zo zákona
alebo úradným výrokom (§ 117) alebo zmluvou, pričom na zriadenie práva stavby zmluvou je potrebné
privolenie okresného národného výboru. Predmetnú zmluvu bol povinný stavebník uzavrieť s vlastníkompozemku. Muselo ísť o zmluvu písomnú s privolením okresného národného výboru. Bez predmetnej
zmluvy s vlastníkom pozemku, schválenej okresným národným výborom, sa jednalo o stavbu
neoprávnenú, a to i vtedy, ak stavebník mal vydané stavebné povolenie. K rovnakým záverom dospel

aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2Cdo 295/2006 zo dňa 26.02.2008. V danom prípade písomná
zmluva, schválená okresným národným výborom medzi O. O. a stavebníkmi v konaní žalovanými ani
tvrdená nebola, žalovaná 1/ a U. O. ako stavebníci vedeli, že stavajú rodinný dom na cudzom pozemku a
v konaní nebolo preukázané, že im bol daný súhlas od O. O., rod. F. ako jedinej vlastníčky predmetných
pozemkov. Keďže vlastníčkou pozemkov bola výlučne O. O., rod. F. je potom bez významu, či mal U.

O. s O. O. dohodu o tom, že do času, kým nebude uzatvorená kúpna zmluva si zamenia jednotlivé
parcely za účelom ich užívania tak, aby otec žalobcu 5/ U. O. mohol dostať stavebné povolenie na
výstavbu rodinného domu, ako to tvrdil žalobca 5/, pričom toto tvrdenie nebolo v konaní preukázané,
a nevyplýva ani zo stavebného povolenia. Dobromyseľnosť žalovanej 1/ a U. O. je vyvrátená tým,
že stavebné povolenie bolo vydané skôr, ako mali byť predané predmetné pozemky podľa potvrdenky
o predaji zo dňa 20.08.1963. Navyše stavebné povolenie bolo vydané na stavbu rodinného domu

na pozemku parc. č. XXX/XX, t.j. na inom pozemku, nie na pozemkoch parc. č. XXX/XX, XXX/XX,
ktoré sú predmetom tohto konania. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva k zastavanému pozemku
spracovaním tak nebola splnená podmienka dobromyseľnosti staviteľa v zmysle ustanovenia § 125
Stredného občianskeho zákonníka a uvádzanej judikatúry súdov. S poukazom na uvedené dôvody súd
dospel k záveru, že obrana žalovaných nebola preukázaná. Žalovaní nenadobudli

vlastnícke právo k predmetným pozemkom. Vlastníkmi pozemkov parc. č. XXX/XX, XXX/
XX k.ú. O. sú žalobcovia, a zápis ich vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na listoch vlastníctva
teda zodpovedá skutočnosti. Zo žaloby žalobcov je zrejmé, že sa domáhajú vydania bezdôvodného
obohatenia proti žalovaným z dôvodu, že bez právneho dôvodu žalovaní užívajú pozemky žalobcov.
V konaní boli z výsluchu svedkyne L. L. preukázané tvrdenia žalovaných o tom, že pozemky žalobcov

užívajú dlhodobo vrátane obdobia, za ktoré žalobcovia uplatnili bezdôvodné obohatenie, len žalovaní
1/ a 5/, ktorí bývajú v dome súp. č. XXX v O.. Ostatní žalovaní 2/ až 4/ majú postavené domy inde,
a pozemky žalobcov neužívajú. Z výpisu z LV č. XXXX k.ú. O. vyplýva, že žalovaní 2/ až 5/ nadobudli
spoluvlastnícky podiel po 1/24-ine k domu súp. č. XXX na základe dedenia v dedičskom konaní sp. zn.
XXD XXXX/XXXX po ich právnom predchodcovi U. O. a polovicu domu vlastní žalovaná 1/ s titulom

nadobudnutia - potvrdenie obecného úradu č. XX/XX o vlastníctve stavby. Skutočnosť,
že žalovaní vlastnia spoluvlastnícke podiely k domu, ktorý je postavený na časti jedného z pozemkov
žalobcov (podľa geometrického plánu zo dňa XX.XX.XXXX rodinný dom žalovaných súp. č. XXX je
postavenýnapozemkuO.XXXX,ktorýječiastočnetotožnýspozemkomžalobcovO.XXX/XXzastavaná
výmera 48 m2 k.ú. O., no domom nie je zastavaná žiadna časť z pozemku žalobcov parc. O. XXX/XX

o výmere 46 m2 k.ú. O.), nezakladá právo žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
žalovaným 2/ až 4/, ktorí síce vlastnia spoluvlastnícky podiel k domu súp. č. XXX, no pozemky žalobcov
neužívajú. Keďže žalovaní 2/ až 4/ dom a priľahlé pozemky neužívajú, nemohli získať neoprávnený
majetkovýprospech,plnenievpodobeneoprávnenéhoužívania.Súdprvejinštancie sapretonestotožnil
s argumentáciou žalobcov, že je irelevantné, že žalovaní 2/ až 4/ pozemky žalobcov neužívajú, pretože

ich spoluvlastnícke práva k stavbe znemožňujú žalobcom užívať ich pozemky, čím sa na úkor žalobcov
obohacujú všetci žalovaní. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z tvrdenia
žalobcov, že bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemkov žalobcov predstavuje 2 Eur/m2/rok, ktoré
tvrdenie žalovaní nijako nespochybnili, pričom aj z potvrdenia Obce O. zo dňa 08.10.2015 vyplynulo,
že obec uzatvárala s nájomcami nájomné zmluvy na pozemky zastavané stavbami za ročné nájomné

v 6,25 Eur za 1 m2, t.j. vyššiu sumu, než uplatnili žalobcovia. Súd prvej inštancie ustálil, že uplatnená
náhrada za neoprávnené užívanie pozemkov žalobcov v sume 2 Eur/m2/rok nepresahuje
bežné nájomné za porovnateľné pozemky v rovnakej lokalite. Žalobca 1/ je výlučným vlastníkom parc.
č. XXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 93 m2 k.ú. O. a z pozemku parc. č. XXX/
XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 46 m2 mu patrí spoluvlastnícky podiel 1/4, t.j. výmera 11,50

m2. Spolu žalobcovi 1/ prináleží z predmetných pozemkov výmera 104,50 Eur, a tomu
zodpovedá výška jeho podielu na náhrade za bezdôvodné obohatenie 418 Eur (104,50 Eur x 2 eur x
2 roky). Každý zo žalobcov 2/ až 4/ vlastní z pozemku parc. č. XXX/XX zastavané
plochy a nádvoria o výmere 46 m2 spoluvlastnícky podiel 1/4, t.j. výmeru 11,50 m2, a preto každému
z nich prináleží bezdôvodné obohatenie za užívanie ich vlastníctva v sume 46 Eur (11,50 m2 x 2 eur x

2 roky). Celková výmera pozemkov predstavuje 139 m2 a bezdôvodné obohatenie za ich užívanie za
jeden rok činí 278 Eur (139 m2 x 2 Eur x 1 rok) a za dva roky predstavuje sumu 556 Eur. Svoje nároky
uplatnili žalobcovia 1/ až 4/ proti jednotlivým žalovaným podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov na
rodinnom dome. Súd prvej inštancie žalobu žalobcov prekročiť s poukazom na ust. 153 ods. 2 O.s.p.nemohol. Súd potom v zmysle žaloby zaviazal žalovanú 1/ vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi 1/
v sume 209 Eur, žalobcovi 2/ v sume 23 Eur, žalobcovi 3/ v sume 23 Eur, žalobkyni 4/ v sume 23 Eur,
a žalovaného 5/ zaviazal vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi 1/ v sume 156,75 Eur, žalobcovi 2/ v

sume 17,25 Eur, žalobcovi 3/ v sume 17,25 Eur, žalobkyni 4/ v sume 17,25 Eur. Žalobcovia
uplatnili bezdôvodné obohatenie za obdobie 2 rokov pred podaním žaloby na súd a žalovaní 1/ a 5/
sú v omeškaní s plnením peňažného dlhu odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby na súd, a podľa
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo žalobcom právo na úrok z omeškania
vo výške podľa § 3 Naradenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. K prvému dňu omeškania 26.08.2014 bola

základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,15%, a po pripočítaní 5 percentuálnych bodov
úrok z omeškania predstavuje 5,15% ročne. Súd s istinou bezdôvodného obohatenia žalobcom priznal
aj túto zákonnú sankciu z jednotlivých súm bezdôvodného obohatenia, v rozsahu, ako je uvedené vo
výrokoch I. a II. rozsudku. Voči žalovaným 2/ až 4/ súd žalobu výrokom II. v celom rozsahu zamietol,
pretože im nevznikol záväzok z bezdôvodného obohatenia voči žalobcom. Vzhľadom na väčší počet
strán súd výrokom IV. podľa § 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným

uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a II. podali žalovaní 1/ a 5/ včas odvolanie. Navrhli, aby
odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedli, že žalobcovia odvodzujú svoje vlastníctvo z registra

E evidovaného na mape určeného operátu. Toto ich vlastníctvo je len evidenčné, ktoré nadobudli na
základe dedenia po svojich právnych predchodcoch XXD XXXX/XXXX a XXD/XXX/XXXX, hoci O. O.
a manželka O., rod. F. odpredali dňa 20.08.1963 ich otcovi a manželovi U. O. a manželke P. O., rod.
F., žalovanej 1/ svoje parcele. Otec s manželkou si vybudovali rodinný dom na týchto parcelách a od
tohto času pokojne a nerušene v dobrej viere, že sú vlastníci, uvedené pozemky spracovali podľa zák.

č. 141/1950 Zb. a aj vydržali podľa § 134 zák. č. 509/1991 Zb. V stavebnom povolení bola určená
vzdialenosť od obecnej cesty 6m a vzdialenosť od suseda z východnej strany 4m s tým, že stavba musí
byť úplne dokončená 01.10.1958. Skúmali podklady, prečo došlo k tomu, že stavba nebola postavená na
parc. č. XXX/XX a zistilo sa, že k posunutiu došlo na základe dohody z 03.08.1956, ktorá bola zachytená
aj v zápisnici o dohodnutí v písomnej forme, ktorú nemali k dispozícii, kde sa U. O. a manželka dohodli

s O. O. a jej manželom na výmene pozemkov. Obsah tejto zápisnice pripájajú k odvolaniu, „aby sa
preukázali úkony, ktoré sa v tom čase vykonali mimo zápisu v pozemkovej knihe a tak došlo k tomu, že
na parc. č. XXX/XX bola postavená časť rodinného domu, na parc. č. XXX/XX časť rodinného domu,
ako aj parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX sa stala súčasťou nášho dvora“. Takto bolo vydané stavebné
povolenie aj za súhlasu vlastníčky O. O., kde ani jej podpis nie je, ale je tam podpis U. O. a F. X.,

ako svedkov. Preto nemôže obstáť zistenie súdu prvej inštancie, že k stavbe rodinného domu došlo na
cudzom pozemku a bez súhlasu vlastníčky tohto pozemku, čo súd prvej inštancie vyvodil, že nebola
účastníčkou stavebného konania. Súd prvej inštancie nebral do úvahy dohodu, ktorá bola napísaná
20.08.1963 ako potvrdenka o predaji, kde sa uvádza, že parcele užívajú už dávno. Tieto právne úkony
neboli právne perfektné, ale založili dobromyseľnosť U. O. a P. O., že sú vlastníkmi uvedených parciel a

že tieto užívajú ako svoje vlastné. Je pravdou, že P. O. vzhľadom na svoje ochorenie sa už pred súdom
nevedela riadne vyjadriť, dokonca spochybňovala aj svoj podpis na potvrdenke z 20.08.1963, avšak súd
toto mal vyhodnotiť vzhľadom na jej dezorientáciu po mozgovej príhode objektívne. Dobromyseľnosť
nebola riadne súdom prvej inštancie vyhodnotená vzhľadom na stavebné povolenie, skutočnú výstavbu
a následne prejavy O. O. pred vypočutými svedkami U. F. a Q. F.. Pokiaľ ide o stanovenie výšky náhrady,

v tomto smere súd nevykonal žiadne dokazovanie na určenie výšky nájmu.

4. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaných vyjadrili a navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Súd
prvej inštancie podľa ich názoru vo veci rozhodol správne, správne a úplne zistil skutkový stav, vykonal
všetky dôkazy potrebné na jeho zistenie a vec aj správne po právnej stránke posúdil. Žalovaní v odvolaní

vpodstatnejmierepoukazujúnasvojetvrdeniaaprávnuargumentáciu,sktorousasúdvpotrebnejmiere
vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Predložili tiež nový dôkaz - dohodu z 03.08.1956, o ktorej tvrdia, že
ju nemohli predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie, nakoľko ju nemali k dispozícii. Táto dohoda
je však v rozpore s výsledkami doterajšieho dokazovania. Podľa dokladu, ktorý žalovaní predložili, totiž
malo k nadobudnutiu vlastníctva žalovanými - ich právnymi predchodcami dôjsť až v roku 1963. Teraz

predložený dôkaz toto tvrdenie vyvracia a žalovaní vôbec tento rozpor nevysvetľujú, nevysvetľujú ani
to, prečo doklad nepredložili v konaní pred súdom prvej inštancie a ak ho v tom čase mali k dispozícii,
akým spôsobom ho nadobudli. Okrem toho na teraz predloženej „zápisnici o dohode“ je podpísaný
nejaký U. O., pričom otec žalobcu sa volal O.. Okrem toho, otec žalobcu vlastníkom sporných parcielani nikdy nebol. Ak teda naozaj ide o autentický doklad, je celkom zrejme pre tento prípad irelevantný.
Čo sa týka samotnej výšky bezdôvodného obohatenia, toto v konaní preukázali, pričom nimi predložené
dôkazy žalovaní žiadnym spôsobom nespochybnili. Preto žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil a zaviazal žalovaných na náhradu trov odvolacieho konania v sume 55,05 Eur.

5. K vyjadreniu žalobcov odvolatelia uviedli, že žalobcovia vo vyjadrení uvádzajú, že predložili nový
dôkaz, a to dohodu zo dňa 03.06.1956, ktorú žalobcovia nemali k dispozícii v konaní pred súdom
prvej inštancie. Sú toho názoru, že nie je v rozpore, len doplňuje tvrdenia v tom smere, že v súvislosti

s výstavbou rodinného domu žalovaného 1/ bolo potrebné, aby mali vyriešené právo k pozemku, na
ktorom dom si mohli postaviť. K posunutiu stavby došlo práve na základe Dohody zo
dňa 03.08.1956. O. O. túto síce nepodpísala, pretože nevidela, ale podpísali ju prítomní svedkovia a
nikdy ich žalobcovia v držbe a úžitku nerušili, až do tohto sporu. Nastalo vydržacie právo k uvedeným
pozemkom, ktoré žalobcovia majú evidované vo vlastníctve.

6. K vyjadreniu odvolateľov žalobcovia uviedli, že doklad, ktorý predložili s odvolaním je celkom zrejme
neautentický a irelevantný. Z predmetnej zápisnice konkrétne vyplýva, že žalovaní mali predmetné
nehnuteľnosti nadobudnúť v roku 1956 výmenou. V žiadosti adresovanej žalovanou 1/ katastrálnemu
úradu zo dňa 30.05.2013 žalovaná 1/ uvádza, že pozemky nadobudla v roku 1958 kúpou a výmenou za
práce. V dohode, predloženej žalovanými, datovanej 20.08.1963 sa uvádza, že tieto nadobudli žalovaní

kúpou v uvedenom roku. Tieto doklady sa celkom zrejme navzájom vylučujú. Okrem toho v zápisnici
o dohode sa konštatuje, že ide o pozemky, ktoré nadobudla dedičstvom a kúpou p. O.. Je z toho
zrejmé, že žalovaní (ich právni predchodcovia) vedeli, že O. O. nie je vlastníkom nehnuteľností. Nie je
teda zrejmé, prečo by s menovaným uzatvárali ďalšiu dohodu v roku 1963. Jediný U. O., ktorý mohol
v tom čase dohodu ako svedok podpísať, bol brat žalobcu 1/, U. O., ktorý sa narodil XX.XX.XXXX a

zomrel XX.XX.XXXX. Uvedenú zápisnicu mal teda ako svedok podpísať vo veku XX rokov a teda nebol
spôsobilý na právne úkony. Nie je tiež zrejmé, z akého dôvodu by takýto dokument podpisoval neplnoletý
syn účastníkov dohody a nie jeho rodičia. Žalovaní tiež pri predložení nového dôkazu neuviedli, aké
okolnosti im bránili v jeho predložení počas konania pred súdom prvej inštancie, pričom uplatnenie
nových dôkazov v odvolacom konaní je v zmysle príslušných ustanovení O.s.p. i CSP možné len

výnimočne a len vtedy, ak ich účastník nemohol predložiť bez vlastnej viny. Tu však samotní žalovaní
uvádzajú len to, že dohodu nemali k dispozícii a jej existenciu zistili až pri skúmaní podkladov k stavbe
rodinného domu. Priebeh stavby však skúmal už súd prvej inštancie. Tiež je potrebné poukázať na to,
že strany sporu boli súdom poučené v zmysle ust. § 120 O.s.p. a žalovaní vykonanie žiadnych nových
dôkazov pred vynesením rozsudku nenavrhovali. Žalovaní boli zastúpení advokátom a strana by mala

najneskôr pri predložení takéhoto nového dôkazu uviesť konkrétne skutočnosti, z ktorých bude zrejmé,
že jeho nepredloženie pred súdom prvej inštancie nebolo zavinené odvolateľom, aby tieto skutočnosti
mohol odvolací súd posúdiť a následne rozhodnúť o neprípustnosti takéhoto nového dôkazu. Žiadali
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť.

7. K vyjadreniu žalobcov odvolatelia uviedli, že v celom rozsahu trvajú na podanom odvolaní, uvedený
dokument o výmene pozemkov je bezpochyby autentický, čomu nasvedčuje aj správanie O. pri jeho
samotnom realizovaní, t.j. že všetky poľnohospodárske plodiny, zber obilovín/snopa zbožia vozili na
spomínaný vymenený pozemok. Uvedené pozemky boli zapísané ako kúpa, čo znamená, že patrili do
bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov. Čo sa týka samotnej náhrady, ktorú si žalobcovia

nárokujú, viackrát bolo rozporované, že sa nejedná o parcely registra „I.“, ale parcely registra „B.“.
Zástupca žalobcov svoj návrh odôvodnil tým, že volal na obecný úrad, kde mu pracovníčka povedala,
že oni účtujú za podnikateľský prenájom takúto čistku, ktorá písomne potvrdená nebola.

8. K vyjadreniu odvolateľov žalobcovia uviedli, že argumentácia tým, že v prípade sporných

nehnuteľností išlo o majetok v BSM právnych predchodcov žalobcov je potrebné uviesť, že táto
argumentácia je scestná. Pozemky nadobudla matka žalobcu 1/ v roku 1942 deľbou a v máji roku 1949
kúpnou zmluvou. Inštitút BSM bol do nášho právneho poriadku zavedený až Občianskym zákonníkom
40/1964 Zb. účinným od 01.04.1964. Dovtedy existoval inštitút zákonného majetkového spoločenstva
manželov, zavedený zákonom č. 265/1949 Zb., účinným od 01.01.1950. Dovtedy, teda

aj v čase, keď sporné pozemky matka žalobcu 1/ nadobudla, platil princíp koakvizície, kedy bol vznik
spolunadobudnutého majetku vyhradený ku dňu zániku manželstva. V prípade majetkov nadobudnutých
matkou žalobcu 1/ celkom zrejme išlo o koakvizíciu osobitnú, keď došlo k nadobudnutiu nehnuteľností na
základe práva patriaceho k osobitnému majetku - teda na základe spoluvlastníctva pri reálnom rozdeleníaž na základe skutočného dlhodobého užívania pri kúpe, ako vyplýva z dôkazov, ktoré predložili súdu
s vyjadrením zo dňa 14.09.2015. Pri nakladaní s majetkom nadobudnutým koakvizíciou teda celkom
zrejme neprichádzalo do úvahy zastúpenie jedného manžela druhým. K tvrdeniu žalobcov k námietke o

výške náhrady, uviedli, že toto tvrdenie je nepravdivé. Informácia obce O. o výške nájomného bola súdu
aj žalovaným doručená na pojednávaní dňa 14.10.2015.

9. Po podaní odvolania dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 161/2015 Civilný mimosporový
poriadok a zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie postupoval v konaní o
predmetnej veci.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a
380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

13. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,

ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací
súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

14. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v

odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaného
odvolania, ktoré dôvody odvolatelia prezentovali už počas konania pred súdom prvej inštancie.

15. Žalovaný 1/ a 5/ ako dôvod odvolania uplatňujú dôkaz, ktorý predložili spolu s odvolaním, a to
zápisnicu o dohodnutí z 03.08.1956, aby sa, ako uvádzajú „preukázali úkony, ktoré sa v tom čase

vykonali mimo zápisu v pozemkovej knihe a tak došlo k tomu, že na parc. č. XXX/XX bola postavená
časť rodinného domu, na parc. č. XXX/XX časť rodinného domu, ako aj parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/
XX sa stala súčasťou dvora,“ a z ktorého dôkazu „sa zistilo, že U. O. a manželka sa dohodli s O. O. a jej
manželom na výmene pozemkov“. Tento dôkaz uplatňujú odvolatelia po prvýkrát až v odvolaní. Ide teda
o „nový dôkaz“, pre oprávnené uplatnenie ktorého v odvolacom konaní platia zákazy resp. obmedzenia

definované v § 366 CSP.

16. Podľa § 365 ods. 1 písm. g/ O.s.p. (ktoré zodpovedá ustanoveniu § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p.
účinnémuvčasepodaniaodvolania)možnoodvolanieodôvodniťtým,žezistenýskutkovýstavneobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,

ktoré neboli uplatnené.

17. V § 366 (ktoré zodpovedá ustanoveniu § 205a O.s.p. účinnému v čase podania odvolania) sa v
nadväznosti na to vymedzuje, za akých podmienok také „ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku“, povedané inak „nové skutočnosti a nové dôkazy“, sú oprávneným

odvolacím dôvodom.

18. V našom civilnoprocesnom systéme sa uplatňuje systém neúplnej apelácie. Východiskom pre
použitie neúplnej apelácie v platnej právnej úprave je zásada, že súd prvej inštancie je inštanciou
skutkovou, t.j. inštanciou, u ktorej majú byť zásadne na jednom pojednávaní vykonané všetky stranami

navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných právne významných skutkových tvrdení. Za
účelom splnenia tejto zásady zákon ukladá stranám povinnosť tvrdiť pred súdom prvej inštancie všetky
v tom čase existujúce pre vec právne významné skutočnosti a označiť všetky v tom čase dostupnédôkazy spôsobilé ich preukázať. Strany nesú procesnú zodpovednosť, ak uvedené povinnosti nesplnia
(bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné).

19. Podľa § 366 CSP (podobne § 205a O.s.p.) prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie.

20. Z odvolania vyplýva, že žalovaní nenamietajú nedostatky podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo
vady konania. Nie je teda splnená výnimka zo zákazu uvádzania nových dôkazov až v odvolaní podľa
§ 366 písm. a), b), c).

21. Ďalej odvolací súd skúmal, či dôkaz odvolatelia bez svojej viny nemohli uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie. K otázke získania dôkazu napriek opakovaným námietkam
žalobcov žalovaní 1/ a 5/ uvádzajú len v odvolaní a len stručne, že dohodu nemali k dispozícii a jej
existenciu zistili až pri skúmaní podkladov k stavbe rodinného domu. Aby šlo o prípustný dôkaz, muselo
by sa tak udiať v období od vyhlásenia napadnutého rozsudku (resp. poučenia súdom v zmysle §

120 ods. 4 O.s.p.) 29. januára 2016 do podania odvolania, t.j. do 10. marca 2016. Ako však správne
konštatovali žalobcovia, priebeh stavby a jeho súlad s právnymi predpismi skúmal súd prvej inštancie
už na pojednávaní dňa 14.10.2015. Už v tom čase sa odvolatelia venovali a mali vedomosť o priebehu
stavby rodinného domu. Je to zrejmé z vyjadrenia žalovaného 5/ v zápisnici o pojednávaní zo dňa
14.10.2015, ktorý na otázku súdu uviedol, že cit. „otec žalobcu 1/ a môj otec sa dohodli, že do času, kým

nebudeuzatvorenákúpnazmluvazr.1963,sizameniajednotlivéparcelyzaúčelomichužívaniatak,aby
môj otec mohol dostať stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu a k tejto dohode došlo medzi
nimi v roku 1955“. Z jeho vyjadrenia, ktoré obsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré sú zhodné s údajmi z
predmetnej listiny (napr. rok uzavretia dohody), je viac než pravdepodobné, že odvolatelia museli mať
predmetnú listinu k dispozícii už v čase konania pred súdom prvej inštancie. Uvedené možno dovodiť aj

z vyjadrenia žalovaného 5/ na tom istom pojednávaní, keď uviedol, že O. O. zvykol zastupovať jej syn
U. O.. U. O. je na predmetnej zápisnici uvedený ako svedok. Listinu napriek poučeniu súdom v zmysle
§ 120 ods. 4 O.s.p. v tom čase účinnom do ukončenia dokazovania súdom prvej inštancie odvolatelia
nepredložili ani neoznačili. Predovšetkým však žiadnym spôsobom nekonkretizovali spôsob a okolnosti
jej získania najmä nepreukázali, či sa tak stalo bez ich viny, ktorá povinnosť dôkazu v zmysle § 366 CSP

zaťažuje ich ako odvolateľov uplatňujúcich nový dôkaz. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k
záveru, že nie je splnená ani výnimka zo zákazu uvádzania nových skutočností a dôkazov podľa § 366
písm. d) CSP.

22. Z uvedeného je zrejmé, že nenastala žiadna z výnimiek zo zákazu dôkazných novôt, a teda

žalovanými 1/ a 5/ až v odvolaní predkladaný dôkaz - zápisnica o dohodnutí
z 03.08.1956, nie je akceptovateľným (prípustným) odvolacím dôvodom. Odvolací súd preto dôkaz
uvedenou listinou rovnako ako listinami, ktoré predkladali oneskorene v priebehu odvolacieho konania
(zápisnica z 29.05.1976, žiadosť o užívacie povolenie stavby), nevykonal.

23. Odvolací súd dodáva, že s citovaným tvrdením žalovaného 5/ na pojednávaní dňa 14.10.2015 (bez
ohľadu na jeho preukázanie) sa súd prvej inštancie vysporiadal už v napadnutom rozsudku tak, že keďže
vlastníčkou dotknutých pozemkov bola výlučne O. O., je bez významu, či mal U. O. s O. O. dohodu o
zámene pozemkov. Proti uvedenému posúdeniu namietali odvolatelia s poukazom na nimi tvrdené (bez
preukázania)bezpodielovéspoluvlastníctvomanželovO.kuvedenýmpozemkom.Tátonámietkajevšak

bez významu, pretože súdu nebol predložený dôkaz o tom, že by vo veci domnelého prevodu pozemkov
vykonávala právne úkony aj O. O. (či už ako vlastníčka alebo tvrdená spoluvlastníčka pozemkov),
zároveň v súvislosti s prevodom pozemkov nejde o úkony v obvyklých resp. bežných veciach, pri ktorých
mohol manžel O. O. manželku O. O. zastupovať zo zákona (§ 20 zákona č. 265/1949 Sb a resp. § 21
ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb.) a splnomocnenie na zastupovanie O. O. zrejme neexistuje.

24. Odvolanie žalovaných 1/ a 5/ sa sústreďuje na spochybnenie zistenia súdu prvej inštancie, z ktorého
súd vychádzal v súvislosti s posúdením nadobudnutia vlastníckeho práva spracovaním podľa zákona č.
141/1950 Zb., a síce, že k stavbe rodinného domu došlo na cudzom pozemku a bez súhlasu vlastníčkytohto pozemku. Toto spochybnenie vykonávajú odkazom na vyššie citované tvrdenie žalovaného 5/ na
pojednávaní dňa 14.10.2015 v spojení s dôkazom zápisnicou o dohodnutí z 03.08.1956, ktorý dôkaz
však odvolací súd pre jeho neprípustnosť nevykonal.

25. Odvolací súd na potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k námietke
nadobudnutia vlastníckeho práva spracovaním podľa zákona č. 141/1950 Zb. dopĺňa:

26. V zmysle § 854 Občianskeho zákonníka (rovnako ako § 498 Občianskeho zákonníka

v znení účinnom od 01.04.1964) ustanoveniami tohto zákona sa riadia aj právne vzťahy vzniknuté
pred 01.04.1964, ak nie je v prechodných ustanoveniach Občianskeho zákonníka uvedené inak, vznik
týchto právnych vzťahov ako i nároky z nich vzniknuté pred 01.04.1964 sa posudzujú podľa doterajších
predpisov.

27. V danom prípade súd prvej inštancie zistil, a toto jeho zistenie odvolatelia nespochybnili, že stavba

rodinného domu bola dokončená v roku 1957 teda za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho
zákonníka, preto je treba vzťah vzniknutý stavbou na cudzom pozemku posudzovať podľa tohto zákona,
a to nie len čo do jeho vzniku, ale aj čo do nárokov vyplývajúcich z postavenia stavby na cudzom
pozemku.

28. Podľa ustanovenia § 155 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka vlastníkom stavby môže
byť osoba odlišná od vlastníka pozemku. K tomu však, aby za účinnosti tohto Občianskeho zákonníka
bol stavebník oprávnený postaviť si vlastnú trvalú stavbu na pozemku, ktorý nevlastnil, bolo treba
splniť zákonom určené podmienky. Okrem prípadov trvalého užívania pozemkov tzv. socialistickými
právnickými osobami poľa § 158 Občianskeho zákonníka, k postaveniu stavby na cudzom pozemku bolo

nevyhnutné mať právo stavby (tzv. občiansko-právny titul), a to uzavretie zmluvy medzi stavebníkom a
vlastníkom pozemku v písomnej forme, privolenie výkonného orgánu okresného národného výboru resp.
mohlo vzniknúť aj priamo zo zákona, ako správne uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
V prípade stavby na cudzom pozemku sa potom právny vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom
stavby riadil v závislosti na tom, či stavebník mal k stavbe právo stavby alebo nie. Ak bola táto zákonná

podmienka splnená, bola tým natrvalo založená rozdielnosť vo vlastníctve stavby a pozemku, na ktorom
stavba stojí. Postavením trvalej stavby na cudzom pozemku bez práva stavby však nemohlo vzniknúť
oddelené vlastníctvo
k stavbe a pozemku a išlo potom z občianskoprávneho hľadiska o neoprávnenú stavbu, aj keby
stavebník mal stavebné povolenie alebo spĺňal ďalšie prípadné náležitosti podľa správneho práva. Na

riešenie takto vzniknutého vzťahu medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom, ktorý nemal potrebné
občianskoprávne oprávnenie stavať na cudzom pozemku a na posúdenie nárokov z tejto tzv.
neoprávnenej stavby vzniknutých, bolo potrebné použiť príslušné ustanovenia zákona č. 141/1950 Zb.
Pretože tento zákon neupravuje priamu úpravu týchto vzťahov, postupuje sa analogicky podľa § 125
a nasl., ktoré riešia otázku nadobudnutia vlastníctva spracovaním cudzej veci. Zákon kladie dôraz na

dobrú vieru spracovateľa a vychádza z toho, že v praxi skutočne môže dochádzať k prípadom, v ktorých
zákon nemôže dopredu jednoznačne určiť riešenie, ktoré by bolo v súlade s tradičnými princípmi, na
ktoromjesúkromnéprávozaložené.Pretojeponechanénasúd,abyvodôvodnenýchprípadoch s
prihliadnutím na všetky okolnosti veci určil, kto bude vlastníkom spracovanej veci.

29. Z tvrdenia žalovaného 5/, ktorého pravdivosť nebola preukázaná (odvolací súd neprihliada na dôkaz
predložený v odvolaní), že otec žalobcov a jeho otec sa dohodli, že do času, kým nebude uzatvorená
kúpna zmluva z r. 1963, si zamenia jednotlivé parcely za účelom ich užívania tak, aby jeho otec mohol
dostať stavebné povolenie vyplýva, že v čase stavby si žalovaná 1/ a jej manžel, právny predchodca
žalovaného 5/ boli vedomí, že stavajú na cudzích pozemkoch. V prípade vedomosti o stavbe na cudzom

pozemku spolu s (domnelým) súhlasom vlastníka, bola však natrvalo založená rozdielnosť
vo vlastníctve stavby a pozemku, na ktorom stavba stojí. Preto od tejto okolnosti (vedomá stavba na
cudzom pozemku), na ktorú odvolatelia poukazujú, nemožno odvodzovať nadobudnutie vlastníckeho
práva spracovaním podľa zákona č. 141/1950 Zb., a už vôbec nemožno od tejto skutočnosti odvodzovať
dobromyseľnosť žalovaných resp. ich právnych predchodcov o tom, že im pozemky patria.

30. Ak odvolatelia považovali tvrdenú dohodu z roku 1955 za titul nadobudnutia vlastníctva k pozemkom,
čo nie je celkom zrejmé z odvolania, potom treba prisvedčiť názoru žalobcov, že ide o novú skutočnosť,
ktorá je celkom zrejme v rozpore s doposiaľ tvrdenými a uplatňovanými skutočnosťami o titulenadobudnutia vlastníckeho práva. Buď totiž žalovaná 1/ a jej manžel domnelé (putatívne) vlastníctvo k
pozemkov nadobudli ich výmenou v roku 1955, alebo kúpou v roku 1963. Z obsahu odvolania a vyjadrení
odvolateľov sa však javí, že predmetné tvrdenie malo slúžiť ako podporný dôkaz pravdivosti potvrdenky

o predaji zo dňa 20.08.1963 (veta potvrdenky o predaji, že pozemky O. užívajú už dávno).

31. Odvolací súd sa stotožňuje s vyhodnotením základného predpokladu nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním - dobromyseľnosti žalovanej 1/ a jej manžela, ako vykonal súd prvej inštancie.
Správnosť záverov súdu prvej inštancie a jeho úvah o (ne)dobromyseľnosti nespochybňuje tvrdenie

žalovaného 5/ o dočasnej výmene pozemkov, pravdivosť ktorého nebola riadne (pred súdom prvej
inštancie) preukázaná. V podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým
sa v celom rozsahu stotožňuje.

32. K námietke týkajúcej sa výšky náhrady odvolací súd uvádza, že odvolatelia v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie výšku náhrady požadovanej žalobcami nespochybňovali, neoznačili ani

nepredložili dôkaz, ktorý by poprel pravdivosť dôkazu žalobcov k výške náhrady, stanovisko Obce O. zo
dňa 08.10.2015 (č.l. 77 spisu), hoci v tomto smere mali procesnú povinnosť protitvrdenia a protidôkazu.
Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady správne vychádzal z informácii získaných z vykonaného
a žalovanými nespochybneného dôkazu a správne určil výšku tejto náhrady.

33. Žalovanými 1/ a 5/ uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo
možné považovať za dôvodné, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

34. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

35. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods.
a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobcovia 1/ - 4/ boli v odvolacom konaní
úspešní, a preto im v zmysle § 255 ods. 1 CSP patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania
voči neúspešným odvolateľom - žalovaným 1/ a 5/. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

37. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).