Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/158/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710210957
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6710210957.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v právnej veci navrhovateľa O.. E. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom H.
XXX, H., právne zastúpeného JUDr, Tatianou Polkovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom
Na Priekope č. 174/13, 010 01 Žilina, s adresou na doručovanie písomností - P. O. T. X, H. X, XXX XX
W., proti odporcom 1/ PEREX, a.s., so sídlom Trnavská cesta 39/A, 831 04 Bratislava, IČO: 00 685 313,
právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., so sídlom Sartorisova

12,82108Bratislava(do19.08.2015sosídlomQ.XX,XXXXXT.),IČO:36857998,zaktorúkonáJUDr.
Marek Ogurčák, advokát a konateľ, a 2/ Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava,
IČO: 35 790 253, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Dedák & Partners, s.r.o., so sídlom
Mlynské Nivy 45, 821 09 Bratislava, IČO: 35 906 464, a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec,
s.r.o., so sídlom Špitálska 43, 811 08 Bratislava, IČO: 36 855 995, s adresou na doručovanie písomností
- E. F. XX, XXX XX T., za ktorú koná Mgr. Tomáš Kamenec, advokát a konateľ, o ochranu osobnosti, na

základe odvolania odporcu 1/ a odporcu 2/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 17C/114/10-433
zo dňa 11. 04. 2013 v spojení s opravným uznesením č.k. 17C/114/10-496 zo dňa 07. 05. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 17C/114/10-433 zo dňa 11. 04. 2013 v spojení s opravným
uznesením č.k. 17C/114/10-496 zo dňa 07. 05. 2013 vo výrokoch, ktorými uložil odporcovi 1/ PEREX,
a.s., povinnosť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlniť sa navrhovateľovi O.. E. E. v

denníku H. za presne špecifikované články uverejnené v denníku H. v dňoch 02. 12. 2003, 05. 03.
2004, 19. 11. 2005, 19. 12. 2005, 13. 02. 2006, 24. 02. 2006 a 03. 08. 2007, uverejnením presne
špecifikovaného textu, a vo výrokoch ktorými uložil odporcovi 2/ Petit Press, a.s., povinnosť v lehote 3 dní
odprávoplatnostirozsudkuospravedlniťsanavrhovateľoviO..E.E.vdenníkuJ.zapresnešpecifikované
článkyuverejnenévdenníkuJ.vdňoch27.11.2003a10.07.2004,uverejnenímpresnešpecifikovaného
textu, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“, event. „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 11. 04.
2013 v spojení s opravným uznesením zo dňa 07. 05. 2013 rozhodol o návrhu navrhovateľa o ochranu
osobnosti tak, že odporcovi 1/ PEREX, a.s., uložil povinnosť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku
ospravedlniť sa navrhovateľovi O.. E. E. v denníku H. za presne špecifikované články uverejnené v
denníku H. v dňoch 02. 12. 2003, 05. 03. 2004, 19. 11. 2005, 19. 12. 2005, 13. 02. 2006, 24. 02. 2006 a
03. 08. 2007, uverejnením presne špecifikovaného textu, a odporcovi 2/ Petit Press, a.s., uložil povinnosť

v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlniť sa navrhovateľovi O.. E. E. v denníku J. za presne
špecifikované články uverejnené v denníku J. v dňoch 27. 11. 2003 a 10. 07. 2004. Návrh navrhovateľa
v prevyšujúcej časti zamietol. Zároveň vo výroku rozsudku konštatoval, že o trovách konania rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení rozsudku okresný súd konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 06. 07. 2010

domáhal ochrany osobnosti voči odporcovi 1/ PEREX, a.s. ako vydavateľovi denníka H. a žiadal, aby
tento na strane č. 2 a nasledujúcich v denníku H. uverejnil ospravedlnenie s rovnakým písmom, akýmboli uverejnené pôvodné články a ich názvy, s presne špecifikovaným textom, za články uverejnené v
denníku H. a to:
- dňa 26. 11. 2003 - článok s názvom „P.“;

- dňa 27. 11. 2003 - článok s názvom „I.“;
- dňa 02. 12. 2003 - s názvom „I.“;
- dňa 05. 03. 2004 - s názvom „P.“;
- dňa 09. 07. 2004 - s názvom „ P.“;
- dňa 10. 07. 2004 - s názvom „E.“;

- dňa 05. 11. 2004 - s názvom „J.“;
- dňa 28. 01. 2005 - s názvom „J.“;
- dňa 28. 02. 2005 - s názvom „P.“;
- dňa 04. 05. 2005 - s názvom „P.“;
- dňa 05. 05. 2005 - s názvom „P.“;
- dňa 10. 05. 2005 - s názvom: „P.“;

- dňa 10. 05. 2005 - s názvom: „ I.“
- dňa 11. 05. 2005 - s názvom „H.“;
- dňa 19. 11. 2005 - s názvom „H.“;
- dňa 19. 12. 2005 - s názvom „J.“;
- dňa 13. 02. 2006 - s názvom „H.“;

- dňa 24. 02. 2006 - s názvom „J.“;
- dňa 24. 02. 2006 - s názvom „C.“;
- dňa 03. 08. 2007 - s názvom „R.“;
- dňa 23. 07. 2009 - s názvom „L.“.
Zároveň sa navrhovateľ domáhal, aby odporca 1/ spoločnosť PEREX, a.s. v rámci ospravedlnenia

vyhlásila, že nedisponuje žiadnymi dôkazmi, ktorými môže preukázať, že O.. E. E. vypýtal, prevzal,
prebral úplatok, ktorý sa opisuje v jednotlivých článkoch s tým, že povinnosť ospravedlniť sa mu bola
uložená rozsudkom Okresného súdu Zvolen.
Okrem toho sa domáhal, aby mu odporca 1/ zaplatil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000,- Eur.

3. Okresný súd v odôvodnení rozsudku ďalej konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 06. 07.
2010 domáhal ochrany osobnosti i voči odporcovi 2/ Petit Press, a.s. ako vydavateľovi denníka J. a
žiadal, aby tento na strane č. 1 a nasledujúcich v denníku J. uverejnil ospravedlnenie s rovnakým
písmom, akým boli uverejnené pôvodné články a ich názvy, s presne špecifikovaným textom, za články
uverejnené v denníku J. a to:

- dňa 26. 11. 2003 - s názvom „H.“;
- dňa 27. 11. 2003 - s názvom „H.“;
- dňa 27. 11. 2003 - s názvom „J.“;
- dňa 27. 11. 2003 - s názvom „C.“;
- dňa 28. 11. 2003 - s názvom „P.“;

- dňa 28. 11. 2003 - s názvom „R.“;
- dňa 29. 11. 2003 - s názvom „P.“;
- dňa 08. 12. 2003 - s názvom „ E.“;
- dňa 12. 12. 2003 - s názvom „L.“;
- dňa 09. 03. 2004 - s názvom „ Z.“;

- dňa 10. 07. 2004 - s názvom „W.“;
- dňa 10. 07. 2004 - s názvom „H.“;
- dňa 10. 09. 2004 - s názvom „P.“;
- dňa 05. 11. 2004 - s názvom „W.“;
- dňa 04. 05. 2005 - s názvom „Z.“;

- dňa 10. 05. 2005 - s názvom „H.“;
- dňa 06. 08. 2005 - s názvom „H.“;
- dňa 28. 02. 2006 - s názvom „J.“;
- dňa 12. 12. 2007 - s názvom „H.“;
- dňa 21. 11. 2008 - s názvom „H.“;

Zároveň sa navrhovateľ domáhal, aby odporca 2/ spoločnosť Petit Press, a.s. v rámci ospravedlnenia
vyhlásila, že nedisponuje žiadnymi dôkazmi, ktorými môže preukázať, že O.. E. E. vypýtal, prevzal,
prebral úplatok, ktorý sa opisuje v jednotlivých článkoch s tým, že povinnosť ospravedlniť sa mu bola
uložená rozsudkom Okresného súdu Zvolen.Okrem toho sa domáhal, aby mu odporca 2/ zaplatil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000,- Eur.

4. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ odôvodnil návrh tým, že

v súvislosti s trestným konaním vedeným proti nemu, odporca 1/ a odporca 2/ na stránkach svojich
denníkov nepravdivo dlhodobo informovali verejnosť o jeho konaní, spôsobom informovania bola
verejnosť zavádzaná a on bol označovaný za páchateľa skutku, pre ktorý bolo toto trestné konanie
vedené, ktorého sa nedopustil. Ďalej v návrhu uvádzal, že sústavné nepravdivé informovanie verejnosti
o predmetnej trestnej veci mimoriadne vážne zasiahlo do jeho občianskej cti a dôstojnosti, vážnym

spôsobom ho poškodilo v podnikateľskej činnosti, v spoločenskom a rodinnom živote. V článkoch bol
označený za páchateľa skutku, ktorý je v očiach verejnosti považovaný za odsúdeniahodný čin, nielen
z hľadiska trestnoprávneho ale i z hľadiska morálneho. On nikdy nezobral žiadny úplatok a preto
prezentácia tohto faktu je nepravdivá. Z hľadiska gramatického je v článkoch použitý dokonavý vid, teda
popisuje sa konanie, ktoré sa v skutočnosti stalo. V jeho prípade je v rozpore s objektívnou realitou.
Označenéprintovémédiá5rokovživilivširokejverejnostijehoobrazakoskorumpovanéhopolitika,ktorý

morálne upadol na samé dno v rebríčku morálnych hodnôt. Obludnosť zásahu do jeho osobných práv
zvýrazňuje početnosť článkov, ktoré nepravdivo informovali o jeho osobe, ako i dlhodobosť poskytovania
nepravdivých informácií.

5. V rámci odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej, týkajúceho sa uplatňovaného ospravedlnenia,

prvostupňový súd uviedol: „Súd pri určovaní, za ktorý článok sa majú odporcovia 1/ a 2/ navrhovateľovi
ospravedlniť, tieto články rozdelil do troch kategórií:
1. Sú to články, u ktorých navrhovateľ v petite svojho návrhu uviedol taký obsah článkov, ktorý sa
nestotožňuje s článkami, ktoré v skutočnosti v novinách vyšli, aj keď sa jedná zrejme o písacie chyby na
strane navrhovateľa, súd je návrhom navrhovateľa viazaný, sám takéto chyby opravovať nemôže. Na

tieto skutočnosti upozornil právny zástupca odporcu v I. rade už v svojom prvom písomnom vyjadrení a
navrhovateľovi nič nebránilo v tom, aby požiadal o zmenu návrhu.
2. Články, kde v článkoch boli sprostredkované informácie, ktoré poskytla polícia, vyšetrovateľ,
prokuratúra, súdy, ktoré vydali informácie, ktoré boli zverejnené na súdnych pojednávaniach a ktoré
vychádzajú jednak z uznesenia o začatí trestného stíhania, z podanej obžaloby, z rozsudkov súdu

alebo zo žiadosti Generálnej prokuratúry SR o vydanie súhlasu na trestné stíhanie a vzatie do väzby
poslanca Národnej rady E.. G. P.. Orgány činné v trestnom konaní informujú o svojej činnosti verejnosť
poskytovaním informácií oznamovacím prostriedkom. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Súd má teda za
to, že uverejnením takýchto informácií v žalovaných článkoch bolo realizované právo na slobodu slova a
slobodu tlače, pričom odporcovia 1/ a 2/ vychádzali z informácií, ktoré zverejnili orgány činné v trestnom

konaní a boli zhodné s obsahom uznesení o začatí trestného stíhania, s podanou obžalobou, ďalšími
rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní. V tomto prípade teda tlač len sledovala legitímny
cieľ kontroly a poukazovanie na závažný celospoločenský problém a to v kontexte podozrení, ktoré tu
existovali voči navrhovateľovi v uvedenom čase ako predstaviteľovi verejnej moci, keďže v tom čase
zastával funkciu S. T. J. P.. V tom čase bol navrhovateľ predmetom záujmu viacerých médií s tým, že

okrem denníkov H. a J. sa mu venovali aj iné slovenské aj zahraničné printové a elektronické médiá, tiež
rozhlas a televízia. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú z mediálneho monitoringu, ktorý je súčasťou
spisu. Preto súd za tieto tvrdenia v článkoch návrh navrhovateľa zamietol.
3. Články, kde sa prezentoval názor, vyjadrenia, konštatovania novinárov jednak v denníku J. ako aj
v denníku H.. Z takýchto tvrdení potom vyplynulo, že navrhovateľ zobral úplatok, bol zadržaný pri

preberaní úplatku, bol mu odovzdaný pol miliónový úplatok, bol prichytený pri preberaní úplatku, boli mu
odovzdané peniaze v obálke, bol prichytený priamo pri čine. Tieto navodzujú u čitateľa presvedčenie, že
navrhovateľ naozaj spáchal trestný čin a zobral úplatok. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, uvedené
v § 11 a v § 13 poskytujú ochranu proti neoprávneným zásahom do osobnostných práv občanov. V § 11
Občianskeho zákonníka sa uvádza ich demonštratívny výpočet. Neoprávneným zásahom je v zásade

každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, uvedené na adresu alebo v súvislosti s konkrétnou osobou
bez ohľadu na to, že išlo o preberanie alebo rozširovanie faktov, resp. informácií médiami za účelom
informovania verejnosti. Ani v rámci plnenia úloh tlače informovať verejnosť o veciach verejného záujmu
nemôže dôjsť k ohrozeniu, prípadne k zásahu do práv iných. Sloboda prejavu nie je neobmedzená a má
svoje hranice aj v prípade, keď sa tlač zaoberá otázkami verejného záujmu. (...)

Hromadné informačné prostriedky sú oprávnené prinášať informácie, týkajúce sa vecí prejednávaných
súdmi. Hromadné informačné prostriedky by mali o veciach informovať verejnosť tak, aby nepodsúvali
verejnosti názor na prejednávanú vec, čo by v konečnom dôsledku sťažilo činnosť súdu a navyše tak,aby uverejňované informácie rešpektovali právo na súkromie účastníkov konania, ochranu verejného
poriadku a ostatné práva tretích osôb (rozsudok Sunday Times proti Spojené Kráľovstvo č. 1 z
26.4.1979).

Podľa názoru súdu navrhovateľ jednoznačne preukázal zníženie svojej dôstojnosti, cti a vážnosti v
spoločnosti. Navrhovateľ vo svojej výpovedi v konaní pred súdom presvedčivo objasnil, akú ujmu utrpel
vo svojej cti, v súkromnom živote ale aj v podnikaní. Je pochopiteľné, že nepreukázané tvrdenia o
korupčnom správaní pociťoval ako vážnu ujmu. Tie tvrdenia navrhovateľa, že išlo o osočujúce výroky,

ktoré vyvolali široký ohlas laickej verejnosti v tom smere, že ide o skorumpovaného človeka potvrdili
aj vypočutí svedkovia, ktorých navrhovateľ poznal, s ktorými navrhovateľ pracoval, resp. členovia jeho
rodiny. Súd pri takýchto článkoch teda mal za preukázaný záver, že došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa a odporcovia 1/, 2/ sú povinní sa za takéto vyjadrenia v článkoch
ospravedlniť. Súd tieto konkrétne tvrdenia v článkoch potom konkretizoval skôr v odôvodnení tohto
rozsudku.“

6. Rozhodnutie, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáhal,
aby odporca 1/ spoločnosť PEREX, a.s. ako vydavateľ denníka H. a odporca 2/ spoločnosť Petit Press,
a.s. ako vydavateľ denníka J. v rámci ospravedlnenia vyhlásili, že nedisponujú žiadnymi dôkazmi,
ktorými môžu preukázať, že O.. E. E. vypýtal, prevzal, prebral úplatok, ktorý sa opisuje v jednotlivých

článkoch, odôvodnil tým, že „po uvážení súdu za články, u ktorých bol dôvod na ospravedlnenie,
súd určil odporcom 1/ a 2/ za vyjadrenia sa v týchto článkoch ospravedlniť a pokiaľ by odporcovia
disponovali dôkazmi, ktorými by preukázali, že navrhovateľ prebral, vypýtal, alebo prevzal si úplatok,
súd by bol návrh navrhovateľa zamietol v celej časti, pretože v takom prípade, keby bolo preukázané,
že navrhovateľ si vypýtal, prevzal, resp. prebral úplatok by sa jednalo o pravdivé tvrdenie a nebol by

dôvod na ospravedlnenie. Takto súd považoval návrh na vyhlásenie, že odporca 1/ a 2/ nedisponujú
takýmito dôkazmi za nadbytočný ...“

7. V odôvodnení rozhodnutia, ktorým zamietol návrh navrhovateľa i v časti týkajúcej sa (vyššie uvedenej)
náhrady nemajetkovej ujmy prvostupňový súd poukázal na to, že „v priebehu konania odporcovia 1/

a 2/ vzniesli námietku premlčania, vzhľadom k tomu, že navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 09.
07. 2010, ale väčšina článkov vyšla v novinách ešte pred dátumom 09. 07. 2007. Súd má za to, že
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov
ochrany osobnosti fyzickej osoby je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. V prípade sporu
na ochranu osobnosti, ktorý vznikol na základe uverejnenia článkov treba za deň, v ktorý bolo možné

si uplatniť právo na ochranu osobnosti po prvý raz považovať deň vydania článku. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy sa preto premlčuje v dobe 3 rokov odo dňa uverejnenia predmetného článku. Pokiaľ
teda v denníku H. boli uverejnené tvrdenia v článkoch zo dňa 26. 11. 2003 - 24. 02. 2006, právo
na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčalo a keďže odporca 1/ vzniesol námietku premlčania, súd
nemohol navrhovateľovi priznať za tvrdenia v týchto článkoch náhradu nemajetkovej ujmy a preto v tejto

časti návrh navrhovateľa zamietol. To isté sa týka aj práv na náhradu nemajetkovej ujmy za články,
ktoré vyšli v denníku J. za obdobie od 26. 11. 2003 do 06. 08. 2005. Aj odporca 2/ vzniesol námietku
premlčania,právonanáhradunemajetkovejujmyzatvrdeniavtýchtočlánkochsatedapremlčaloasúdz
rovnakého dôvodu zamietol aj návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy za uvedené
články. Navrhovateľ sa domáhal ospravedlnenia sa za články uverejnené v denníku J. zo dňa 12. 12.

2007 a 21. 11. 2008 s tým, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy za tieto články sa síce nepremlčalo,
lenže súd zamietol návrh navrhovateľa na ospravedlnenie sa odporcu 2/ za tvrdenia uvedené v týchto
článkoch a to z toho dôvodu, že navrhovateľ v petite svojho návrhu žiadal uverejniť celé články, pričom
obsah týchto článkov nie je totožný s obsahom článkov, ktoré v skutočnosti v novinách boli zverejnené.
Podobne aj pri článkoch uverejnených denníkom H. sú dva články a to zo dňa 03. 08. 2007 a 23.

07. 2009, u ktorých neuplynula 3 ročná premlčacia lehota. Súd však zamietol návrh navrhovateľa na
ospravedlnenie sa za tvrdenia uverejnené v článku zo dňa 23. 07. 2009, nakoľko v tomto článku išlo
o sprostredkovanie informácií, ktoré opísala Generálna prokuratúra v žiadosti o vydanie poslanca na
trestné stíhanie. Pokiaľ teda súd zamietol návrh navrhovateľa na ospravedlnenie sa odporcov 1/ a 2/ za
tvrdenia v tam uvádzaných článkoch, logicky nemohol navrhovateľovi za tieto tvrdenia priznať ani právo

na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ sa týka článku zo dňa 03. 08. 2007, uverejnený denníkom H., tu
súd zaviazal odporcu 1/ ospravedlniť sa navrhovateľovi za tvrdenia, podľa ktorých polícia zadržala E. s
úplatkom a priamo pri bratí úplatku, zadržali R.S. T. J. P. E. E.. V priebehu konania bolo preukázané,
že informácie, uverejňované o navrhovateľovi mali objektívnu spôsobilosť vyvolať nemajetkovú ujmuu navrhovateľa, čo bolo jednoznačne preukázané aj výpoveďou navrhovateľa ako aj svedkov s tým,
že názor na navrhovateľa po vypuknutí tejto kauzy sa u mnohých ľudí zmenil a firma navrhovateľa
mala problémy aj pri svojej podnikateľskej činnosti, keďže takéto informácie negatívne vplývali aj na

osoby, ktoré podnikali s firmou navrhovateľa. Bolo však ďalej preukázané aj to, že uvedených informácií
bolo veľmi veľa počas dlhého časového obdobia, ktoré poskytovali rôzne médiá. V tomto prípade by
súd mohol priznať navrhovateľovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy len za články v denníku H.,
zverejnené dňa 03. 08. 2007, 23. 07. 2009 a v denníku J. len za články, ktoré vyšli dňa 12. 12. 2007 a 21.
11. 2008, vzhľadom na skôr rozoberanú námietku premlčania. V priebehu celého súdneho konania však

nebolo preukázané, že by práve tieto 4 články vyvolali negatívny postoj verejnosti voči navrhovateľovi.
Žiadny zo svedkov vypočúvaných v konaní potom nepotvrdil existenciu zásahu do osobnostných práv
navrhovateľa, ktoré by mali byť údajne vyvolané odporcami 1/ a 2/ práve v súvislosti s týmito 4 článkami.
Z vykonaného dokazovania bolo potom ďalej preukázané, že väčšinu svedkov šokoval samotný fakt,
že navrhovateľ bol zadržaný a bol trestne stíhaný. O týchto skutočnostiach však informovali médiá
hneď na začiatku celej trestnej kauzy navrhovateľa a G. P.. Pokiaľ v týchto článkoch boli uvedené aj

nepravdivé tvrdenia, za ktoré súd zaviazal odporcu 1/ a 2/ sa navrhovateľovi ospravedlniť, za tieto
články už nie je možné priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko tu uplynula 3 ročná
premlčacia lehota (...). V konaní neboli uvedené žiadne dôkazy, ktorými by sa preukázalo, že práve v
príčinnej súvislosti so spomínanými 4 článkami došlo k zásahu do života navrhovateľa. Navrhovateľ v
tejto časti neuniesol dôkazné bremeno. Z týchto dôvodov súd potom zamietol návrh navrhovateľa zo

skôr uvedených dôvodov na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy.“

II.
8. Proti rozsudku okresného súdu podal odporca 1/ (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej
lehote odvolanie, z obsahu ktorého vyplýva, že žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového

súdu vo výrokoch, ktorými mu uložil povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi v denníku H. za presne
špecifikované články uverejnené v denníku H. v dňoch 02. 12. 2003, 05. 03. 2004, 19. 11. 2005, 19. 12.
2005, 13. 02. 2006, 24. 02. 2006 a 03. 08. 2007, uverejnením presne špecifikovaného textu zmenil a
návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol.
V odôvodnení odvolania namietal, že v návrhu napadnuté články bolo potrebné posudzovať z hľadiska

obsahu celého textu a nielen jednotlivé časti vytrhnuté z kontextu. Je potrebné posudzovať zdroj
informácií, osobu navrhovateľa a okolnosti, za ktorých došlo k uverejneniu žalovaných článkov. Pri
komplexnom posúdení žalovaných článkov na základe uvedených kritérií, s prihliadnutím na vykonané
dokazovanie, je podľa neho zrejmé, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľa na
ochranu osobnosti a on sa nedopustil konania, ktoré by bolo objektívne spôsobilé (na základe šírky

medializácie a okolností za, ktorých došlo k zverejneniu informácii) v značenej miere znížiť dôstojnosť
alebo vážnosť navrhovateľa v spoločnosti. Navrhovateľ nepreukázal zníženie svojej dôstojnosti/cti v
príčinnej v súvislosti so žalovanými článkami uverejnenými v denníku H.. V tejto súvislosti poukázal
na to, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi následkami vyvolanými kauzou trestného stíhania
navrhovateľa, jeho zadržania a väzobného stíhania, a medzi následkami vyvolanými žalovanými

článkami v denníku H.. V danom prípade totiž vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že
negatívne následky o osobnostnej sfére navrhovateľa boli vyvolané v príčinnej v súvislosti so žalovanými
článkami v denníku H..
Odporca 1/ ďalej uviedol, že zdrojom informácií vo všetkých prípadoch žalovaných článkov boli
štátne orgány, alebo sa jednalo o informácie, ktoré odzneli priamo na pojednávaniach v trestnej veci

navrhovateľa. Namietal i to, že pri posudzovaní obsahu žalovaných článkov je potrebné posudzovať
osobu navrhovateľa ako osobu verejného záujmu, pretože v čase uverejnenia článkov bol politikom a
osobou verejne činnou. Aj skutok, za ktorý bol trestne stíhaný, súvisel s výkonom jeho verejnej funkcie.
Z toho vyplýva, že išlo o otázky verejného záujmu.
Odporca 1/ namietal i to, že ak tlač informuje verejnosť o svojich zisteniach v dobrej viere a na základe

relevantného zdroja, nemôže zneužívať svoje postavenie a úlohu, ale postupuje v súlade so svojimi
oprávneniami a úlohami. Zverejnenie žalovaných článkov, za ktoré sa má navrhovateľovi ospravedlniť,
sledovalo legitímny cieľ, pričom cieľom nebolo poškodiť navrhovateľa alebo ho diskreditovať, ale cieľom
bolo informovať verejnosť o otázkach verejného záujmu. V prípade žalovaných článkov teda nešlo o
bezdôvodný záujem o osobu navrhovateľa, ani o záujem o jeho súkromie, kde by bolo neprípustné

zverejnenie aj pravdivých informácii, ale išlo o články, ktoré súviseli s podozreniami voči navrhovateľovi
ako osobe verejne či činnej, v súvislosti s výkonom verejnej funkcie.
V súvislosti so žalovanými článkami považuje odporca 1/ za kľúčové, že v žiadnej časti článkov nebolo o
navrhovateľovi uvedené, že by bol páchateľom trestného činu, resp., že je vinný zo spáchania trestnéhočinu. Súd v tejto súvislosti len dedukuje, špekuluje a odkazuje na možnosť, ktorú žalovaná časť textu
mohla evokovať, čo však súd nemal preukázané vykonaným dokazovaním a z toho dôvodu sa jedná o
nepodložený záver súdu. V prípade žalovaných článkov je potrebné posudzovať obsah prejavu a formu

použitýchslovnýchagrafickýchvýrazovýchprostriedkov.Zároveňjepotrebnédôslednerozlišovaťmedzi
obsahom článku a infografikou. Žalované články za ktoré sa má navrhovateľovi ospravedlniť obsahovali
dostatok informácií o navrhovateľovi na to, aby aj priemerne zdatný čitateľ vedel odlíšiť obsah článku
a obsah infografiky. Súd mu však uložil povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi za infografiku (teda
stručný, heslovitý prehľad kauzy).

V ďalšej časti odôvodnenia odvolania odporca 1/ de facto aplikoval vyššie uvedené výhrady a
námietky vo vzťahu k jednotlivým článkom, za, ktoré sa má podľa rozhodnutia prvostupňového súdu
navrhovateľovi ospravedlniť.
V závere odôvodnenia odvolania poukázal na konkrétne zásady a princípy vyplývajúce z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, týkajúce sa otázky ochrany slobody prejavu masmédií vo vzťahu k právu na

ochranu osobnosti.

9. Rozsudok okresného súdu napadol včas podaným odvolaním i odporca 2/, ktorý (prostredníctvom
právneho zástupcu) žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu vo výrokoch, ktorými mu
uložil povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi zmenil a návrh v tejto časti zamietol.

Odvolanieodôvodniltým,žerozsudokprvostupňovéhosúduvychádzaznesprávnychskutkovýchzistení
a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok je zároveň nepreskúmateľný, pretože právne
závery prvostupňového súdu nevyplývajú z jeho skutkových zistení, sú navzájom v nesúlade, pričom
viaceré jeho časti si vzájomne odporujú. Z priebehu konania vyplynulo, že predpoklady na obmedzenie
jeho slobody prejavu neboli splnené. Názor súdu obsiahnutý v napadnutom rozsudku nemá oporu v

právnych predpisoch a nezodpovedá ani vykonanému dokazovaniu.
Uviedol, že v plnom rozsahu trvá na svojich písomných vyjadreniach predložený súdu v priebehu
prvostupňového konania, ako aj na ústnych argumentoch prezentovaných na pojednávaniach.
Namietal, že prvostupňový súd pri rozhodovaní nezobral do úvahy, že:
1. navrhovateľ bol v čase zverejnenia článkov verejne činná osoba, čo v zmysle ustálenej judikatúry

slovenských, ako aj medzinárodných súdov automaticky znamená zníženú ochranu pred zásahmi
do súkromia a osobnostných práv, pretože navrhovateľ ako osoba verejne činná musí akceptovať a
tolerovať spoločenskú ku kritiku;
2. články sa týkali trestného konania navrhovateľa, t.j. nie jeho intímnej (súkromnej) sféry, pri ktorej je
právo na ochranu zvýšené;

3. zverejnené články boli vyvážené a informovali vždy o aktuálnych udalostiach, po, ktorých bol značný
dopyt, pričom pochádzali od oficiálnych zdrojov, t.j. ich pravdivosť nemuseli novinári preverovať;
4. kritika, ktorú obsahovali články neprekračovala rámec prípustnej kritiky, nakoľko prezentované
informácie nie sú nepravdivé a hodnotiace úsudky autora komentára nie sú neprimerané, ale vychádzajú
z reálneho skutkového základu;

5. značný odstup času od uverejnenia článkov po podanie návrhu, ako aj po prijatie rozsudku;
6. neprimeraný rozsah požadovaného ospravedlnenia;
7. autori článkov konali pri príprave článkov v dobrej viere;
8. odporca 2/ mal sťaženú (priam znemožnenú) povinnosť predložiť dôkaz pravdy k 10 rokov starým
informáciám;

9. navrhovateľ bol v čase uverejnenia článkov zadržaný, obvinený, prípadne obžalovaný;
10. verejnosť mala ústavné právo na informácie uverejnené v článkoch;
11. obdobné informácie o navrhovateľovi prinášali všetky slovenské spravodajské média každého druhu.
V ďalšej časti odôvodnenia odvolania odporca 2/ uviedol, že prvostupňový súd porušil zásady
spravodlivého procesu a svojím postupom mu odňal možnosť konať pred súdom, keď svoje rozhodnutie

nedostatočne odôvodnil. V tejto súvislosti namietal, že prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal
s jeho zásadnými pripomienkami, ktoré popierajú akýkoľvek nárok navrhovateľa. Súd bol povinný v
súlade s judikatúrou slovenských a medzinárodných súdov sa s nimi účinne vysporiadať a v rozsudku
zdôvodniť, prečo ich nevzal do úvahy pri svojej rozhodovacej činnosti. Rozsudok prvostupňového súdu
je preto nepreskúmateľný, tým mu súd odňal možnosť konať pred súdom, čím bolo porušené jeho právo

na spravodlivý proces.
Okrem toho namietal i neoprávnenú zmenu petitu návrhu zo strany súdu.Poukázal tiež na to, že predmetom návrhu boli desiatky tvrdení v článkoch, pričom súd ich počas konania
jednotlivo nepreveroval. Návrh svojou rozsiahlosťou pôsobí zmätočne, neurčito a nie je z neho jasné, čo
navrhovateľ napáda. Z tohto dôvodu mu nebolo zrejmé, aké výroky majú byť podrobené dôkazu pravdy.

Odporca 2/ namietal i nesprávne právne posúdenie veci zo strany prvostupňového súdu. V tejto
súvislosti uviedol, že dostatočne nepreskúmal existenciu podmienok obmedzenia slobody tlače, pričom
v tomto prípade dôvody na jej obmedzenie nie sú dané, pretože informácie z článkov nezastavujú
neoprávnene do osobnostných právu navrhovateľa, obmedzenie slobody prejavu v danom prípade nie
je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, a akékoľvek obmedzenie práva slobody prejavu v danom

prípade nie je primerané sledovanému účelu.

9. Navrhovateľ (prostredníctvom právnej zástupkyne) v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/ a
2/ navrhol rozsudok prvostupňového súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdiť. Poukázal na to, že v
prejednávanej veci bolo preukázané, že sa nedopustil trestného činu. Negatívne dôsledky článkov a ich
obsahov na jeho osobu v dostatočnej miere preukázali svedkovia, ktorí boli v konaní na základe jeho

návrhu vypočutí.
Autori článkov vychádzali z údajov, ktoré možno považovať za dôveryhodné. V článkoch však nepodali
iba informácie o priebehu a výsledkoch trestného stíhania a nevyjadrili v nich iba „stav podozrenia zo
spáchania trestného činu“, ale obsahovali aj také jednoznačné hodnotenia, ktoré evokovali, že spáchal
trestný čin korupcie. Nezostali totiž len pri podaní informácie o podozrení z korupcie, ale konštatovali,

že sa korupcie dopustil.
Procesný postup súdu predchádzajúci vyhláseniu napadnutého rozsudku nevykazuje žiadne vady. V
priebehukonanianedošloaniknáznakuporušeniapravidielspravodlivéhoprocesuakaždýzúčastníkov
konania mal možnosť predložiť súdu svoje argumenty.
Odvolania nie sú ničím iným, len vlastným hodnotením svedeckých výpovedí a vlastnými predstavami

z nich plynúcich záverov.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že nie sú žiadne pochybnosti, že v danej veci došlo k stretu dvoch základných
práv - práva na slobodu prejavu na jednej strane a jeho práva na ochranu cti, dôstojnosti a dobrého
mena na strane druhej. Nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že súd pri hodnotení práva na slobodu
prejavu vychádza z toho, že každý, kto toto právo využíva je povinný a zodpovedný za rešpektovanie

ochrany dobrej povesti a práv iných. Je teda logické, že právo na slobodu prejavu má aj svoje limity
a hranice, ktoré sú dané právom iných osôb na ochranu dobrej povesti. V tejto súvislosti poukázal na
niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.
V závere vyjadrenia v súvislosti s námietkami odporcov, že prvostupňový súd vo výroku rozhodnutia
neoprávnene zmenil petit návrhu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3 Cdo/219/2007, z ktorého vyplýva, že petit žaloby, tak ako ho žalobca formuluje v podanej žalobe
alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v
žalobe dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho
rozhodnutia nemusí prevziať žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy,
ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel.

III.

10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
v znení neskorších právnych predpisov - ďalej len „O.s.p.“) preskúmal rozsudok okresného súdu v

časti napadnutej odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti podľa
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie.

11. Z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,prečonevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé.
Citované ustanovenie teda ukladá súdu povinnosť, aby rozsudok odôvodnil riadne a presvedčivo. Tejto
povinnosti zodpovedá procesné právo účastníka konania na také odôvodnenie rozsudku, ktoré spĺňa
požiadavky vyplývajúce z citovaného ustanovenia. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodneniarozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), pretože sa mu tým odníma možnosť vnímať rozsudok

ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a
teda možnosť riadne konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/, event. § 237 písm.
f/ O.s.p. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/08, I. ÚS 342/2010, III. ÚS 198/2011).

Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy uvedené v rozhodnutí, rovnako ako aj
závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné a spravodlivé.

12. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, týkajúce sa odvolaním
napadnutých výrokov, t.j. výrokov, ktorými uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť ospravedlniť sa

navrhovateľovi nespĺňa uvedené zákonné kritériá riadneho odôvodnenia.

13. Je nesporné, že v tomto konaní došlo k stretu (kolízii) práva navrhovateľa na ochranu osobnosti
zaručeného čl. 19 Ústavy, ako aj čl. 8 Dohovoru, a práva odporcov na slobodu prejavu a na slobodné
rozširovanie informácií garantovaného čl. 26 Ústavy a čl. 10 Dohovoru. Vzhľadom na túto skutočnosť,

presvedčivosť odôvodnenia rozsudku vyžadovala detailné hodnotenie miery dôležitosti týchto práv za
účelom riešenia ich vzájomnej kolízie a vysporiadania sa s výkladovými východiskami k tejto otázke
vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v ich
prepojení na konkrétne okolnosti danej veci, a to predovšetkým z hľadiska ich hodnotenia v tzv. teste
proporcionality.

V predmetnom odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu však uvedený zásadný aspekt úplne
absentuje, v dôsledku čoho je toto odôvodnenie nepresvedčivé teda nedostatočné, čo de facto
spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a (ako už bolo uvedené vyššie) i odňatie možnosti odporcov
riadne konať pred súdom.

14. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti
podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie.

15. Za účelom hospodárnosti a efektivity ďalšieho konania odvolací súd považuje za potrebné uviesť

(v súlade s aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - porovnaj napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 169/2011 zo dňa 26. júna 2013 a rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 281/2012 zo dňa 26. augusta 2015), že podľa
judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti.
Keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou

aj Dohovorom, riešenie konfliktu (kolízie) medzi týmito právami vyžaduje, aby súd s prihliadnutím
na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, a to aby jednému právu nebola
bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu v takomto prípade musí vychádzať zo
zásady proporcionality, byť vyvážené a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to nevyhnutné.

16. Čl. 26 ods. 4 Ústavy a čl. 10 ods. 2 Dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia
slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru
spoločnosti(„opatreniavdemokratickejspoločnostinevyhnutné“).Dôvodomtakéhotoobmedzeniamôže
byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na
ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody
prejavu, a to v rozsahu jej ústavných záruk, ako i záruk v zmysle Dohovoru. Uvedené ustanovenia
Občianskeho zákonníka preto nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v
súlade s Ústavou a Dohovorom.

17. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obmedzenie akéhokoľvek základného
práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, považuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak
ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému
ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutiesledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby, a je primerané, t.j.
je v súlade so zásadou proporcionality (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28.
októbra 2010, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2010, str. 884).

18. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má
vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ustanoveniach § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp.
dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade

je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade
proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i ústavného súdu využíva test proporcionality založený
na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp.
uverejnil informáciu (porovnaj okrem vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu aj nález tohto súdu sp.
zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. apríla 2013 dostupný na V.).

19. Pri hľadaní odpovedí na otázky testu proporcionality je potrebné dôsledne rešpektovať relevantnú
judikatúru ESĽP a ústavného súdu v jej prepojení s konkrétnymi okolnosťami danej veci. Z judikatúry
ESĽP možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva
na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti (pozri v odbornej literatúre Peter Wilfling, Eva
Kováčechová, Sloboda prejavu a žaloby na ochranu dobrej povesti, vydavateľ VIA IURIS - Centrum pre

práva občana, 2011, dostupné na V.). Ide najmä o nasledovné základné princípy a kritériá aplikované
ESĽP:
1/ - kľúčová úloha médií, ktoré sú „strážnym psom“ demokracie („public watchdog“) a veľmi prísne
posudzovanie každého zásahu do slobody prejavu médií (Castells v. Španielsko, rozsudok, 23.4.1992,
č. 11798/85; Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko, rozsudok veľkého senátu, 20.5.1999, č. 21980/93),

2/ - zvýšená ochrana šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu (Thorgeir Thorgersion
v. Island, rozsudok, 25.6.1992, č. 13778/88),
3/ - väčšia miera kritiky osôb verejne známych a verejne činných (Lingens v. Rakúsko, rozsudok,
8.7.1986, č. 9815/82; Castells v. Španielsko, rozsudok, 23.4.1992, č. 11798/85; Thorgeir Thorgersion
v. Island, rozsudok, 25. 6. 1992, č. 13778/88; Thoma v. Luxembursko, rozsudok, 29.3.2001, č.

38432/97; Dalban v. Rumunsko, rozsudok veľkého senátu, 28.9.1999, č. 28114/95; Cumpănă a
Mazăre v. Rumunsko, rozsudok veľkého senátu, 17.12.2004, č. 33348/96; Zakharov v. Rusko, rozsudok,
5.10.2006, č. 14881/03; Kobenter a Standard Verlags GmbH v. Rakúsko, rozsudok, 2.11.2006, č.
60899/00),
4/ - rozlišovanie, či informácia je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom, a vysoká miera

ochrany hodnotiacich úsudkov (Lingens v. Rakúsko, rozsudok, 8.7.1986, č. 9815/82; Nilsen a Johnsen v.
Nórsko, rozsudok veľkého senátu, 25.11.1999, č. 23118/93; Feldek v. Slovensko, rozsudok, 12.7.2001,
č. 29032/95),
5/- vychádzanie hodnotiacich úsudkov z určitého skutkového základu (De Haes a Gijsels v. Belgicko,
rozsudok, 24.2.1997, č. 19983/92; Feldek v. Slovensko, rozsudok, 12.7.2001, č. 29032/95; Thorgeir

Thorgersion v. Island, rozsudok, 25.6.1992, č. 13778/88),
6/- ochrana nielen obsahu prejavu, tvrdenia, či myšlienky, ale aj spôsobu, resp. formy, ktorými sú
vyjadrované (Handyside v. Spojené kráľovstvo, rozsudok, 7.12.1976, č. 5493/72; Lingens v. Rakúsko,
rozsudok, 8. 7. 1986, č. 9815/82; Prager a Oberschlick v. Rakúsko, rozsudok 26.4.1995, č. 15974/90;
Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok, 25.6.1992, č. 13778/88),

7/ - zvýšená ochrana tvrdení urobenými v dobrej viere a právo médií na ospravedlniteľný omyl (Sunday
Times v. Spojené kráľovstvo, rozsudok, 26.11.1991, č. 13166/87; Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko,
rozsudok veľkého senátu, 20.5.1999, č. 21980/93; Fressoz a Roire v. Francúzko, rozsudok veľkého
senátu, 21.1.1999, č. 29183/95; Goodwin v. Spojené kráľovstvo, rozsudok veľkého senátu, 27.3.1996, č.
17488/90;Colombaniv.Francúzko,rozsudok,25.6.2002,č.51279/99;PrageraOberschlickv.Rakúsko,

rozsudok 26.4.1995, č. 15974/90; Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok, 25.6.1992, č. 13778/88;
Flux v. Moldavsko, rozsudok, 3.7.2007, č. 31001/03; Thoma v. Luxembursko, rozsudok, 29. marca 2001,
č. 38432/97; Guja v. Moldavsko, rozsudok veľkého senátu, 12.2.2008, č. 14277/04; Zakharov v. Rusko,
rozsudok. 5.10.2006, č. 14881/03),
8/ - predvídateľnosť a primeranosť sankcie za poškodenie dobrej povesti (Hachette Filipacchi Associés

v. Francúzko, rozsudok, 14.6.2007, č. 71111/01; Cumpănă a Mazăre v. Rumunsko, rozsudok veľkého
senátu, 17.12.2004, č. 33348/96; Steur v. Holandsko, rozsudok, 28.10.2003, č. 39657/98; Castells v.
Španielsko, rozsudok, 23. 4. 1992, č. 11798/85; Tolstoy Miloslavski v. Spojené kráľovstvo, rozsudok ,
13.7.1995, č. 18139/91; Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, rozsudok. 15.2.2005, č. 68416/01;Koprivica, v. Čierna Hora, rozsudok. 2.11.2011, č. 41158/09; Lepojič. V. Srbsko, rozsudok, 6.11.2007, č.
13909/05; Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko, rozsudok, 16.11.2004, č. 63678/00).

20. Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude dôsledne sa vysporiadať, resp.
rešpektovať vyššie uvedené princípy a judikatúru ESĽP (Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko, rozsudok
veľkého senátu, 20.5.1999, č. 21980/93), podľa ktorej tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o
záležitostiach legitímneho záujmu, by mala mať bežne právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ,
bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, lebo inak by mohla byť podkopaná životne

dôležitá úloha „strážneho psa“, ktorú tlač zohráva. Rovnako bude jeho povinnosťou rešpektovať
judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby
selektoval informácie získané od štátneho orgánu, na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa
tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu (nález ústavného súdu sp.
zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. októbra 2010, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2010), a podľa
ktorej novinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi

štátu, pretože to je ich úloha a poslanie, ale naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a
v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými
právnymi predpismi (nález ústavného súdu zo 6. júna 2013 sp. zn. IV. ÚS 284/2012).
Tým, že prvostupňový súd podrobí články, ktoré zostali predmetom konania (t.j. články, za ktoré bola
odporcom uložená povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi) náležitému testu proporcionality, zohľadní

a aplikuje základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu
prejavu s právom na ochranu osobnosti. Zároveň sa tým de facto vysporiada s relevantnými námietkami
a argumentmi odporcov, prezentovanými v priebehu prvostupňového konania i v odvolaniach.
Okrem toho sa prvostupňový súd bude musieť vysporiadať i s otázkou, či predmetné články boli vôbec
objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho osobnostných právach, keď je všeobecne

známe že o „kauze“ navrhovateľa v dobe ich publikovania podávalo rôzne informácie množstvo ďalších
printových i elektronický médií a dokonca i priamo oficiálne orgány.
To, či sa prvostupňový súd pri ďalšom rozhodnutí riadil uvedenými princípmi a príslušnou judikatúrou
bude možné konštatovať len v prípade, ak svoje rozhodnutie náležite zdôvodní.

21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).

22. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

23. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvostupňového súdu, ktorým návrh navrhovateľa v
prevyšujúcej časti zamietol, zostal nedotknutý (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.