Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. október 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111237756
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šikuta
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1111237756.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S. bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. Petrom
Škerlíkom, advokátom so sídlom v Dolnom Kubíne, J. Ťatliaka 2051/8, proti žalovanej Slovenskej
republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 16 C 158/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. júla 2017,

sp. zn. 14 Co 79/2014, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 14. novembra 2013, č.

k. 16 C 158/2011-121 žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanej náhrady škody vo výške
2.000,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- Eur podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v dôsledku
nesprávneho úradného postupu súdu prvej inštancie v konaní pred Okresným súdom Bratislava III, č.
k. Rob 1370/02-5, zo dňa 19. februára 2012 a nezákonnosti rozhodnutia v exekučnej veci Okresného
súdu Bratislava III vedenej pod sp. zn. 36Er/1996/03, zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov
konania. Súd prvej inštancie poukázal na to, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola
spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Konštatoval, že v prejednávanej veci
nebolopreukázané,žeplatobnýrozkazvydanýOkresnýmsúdomBratislavaIIIzodňa19.februára2002,
č. k. Rob 1370/02-5, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 5. apríla 2002, by bol zrušený.
Predmetný platobný rozkaz nebolo možné považovať za nezákonné rozhodnutie a tiež nebolo možné,
aby súd v konaní o náhradu škody jeho správnosť preskúmaval, nakoľko právoplatné rozhodnutie sa

stalo záväzným. Rovnako to platí aj k žalobkyňou namietanej nezákonnosti rozhodnutia Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 27. novembra 2008. č. k. 36Er/1996/03-26, EX 1031/2003, ktorým súd
rozhodol o námietkach povinnej (žalobkyne) tak, že námietky proti exekúcii zamietol, ktoré rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 16. decembra 2008. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala náhrady škody a
náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava
III, ktorý spočíval v prieťahoch v konaní vedenom pod sp. zn. 36Er/1996/03, keď súd bol počas tohto

obdobia nečinný a nerozhodol o námietkach, ktoré žalobkyňa v exekučnom konaní v postavení povinnej
podala, súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd Bratislava III vydal dňa 13. marca 2006 uznesenie,
v ktorom uložil žalobkyni - povinnej povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky v sume
25,76 Eur, ktoré uznesenie na odvolanie povinnej Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací potvrdil.
Následne Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 27. novembra 2008, č. k. 36Er/1996/03-26 EX
1031/2003, rozhodol o námietkach povinnej tak, že námietky zamietol, pričom toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 16. decembra 2008. V súvislosti s preukázaním vzniku škody, jej výšky a príčinnej
súvislosti medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a vznikomškody,súdprvejinštanciekonštatoval,žemedzivzniknutouškodouapostupomsúduneexistujepríčinná
súvislosť, keďže žalobkyňa mala v rámci exekučného konania povinnosť zaplatiť vymáhanú pohľadávku
a táto povinnosť jej vznikla a trvala bez ohľadu na rozhodnutie súdu o námietkach proti exekúcii.

Žalobkyňa za škodu považovala úroky z omeškania, ktoré jej narastali počas exekúcie. Za podstatnú
označilsúdprvejinštancieskutočnosť,žežalobkyňasamazavinilazačatieexekučnéhokonaniaatotým,
že si nesplnila povinnosť vrátiť požičané peňažné prostriedky v dohodnutej dobe ani po právoplatnom
rozhodnutí súdu. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa v
priebehu konania nepreukázala, že v dôsledku ňou vytýkaného nesprávneho úradného postupu jej bola

spôsobená nemajetková ujma, že došlo k zníženiu jej dôstojnosti, nepreukázala, že úradným postupom
došlo k negatívnym následkom v jej súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Po právnej stránke
svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil relevantnými ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.), zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupom(ďalejlen„zákonč.58/1969Zb.“),Občianskeho

zákonníka a zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo dňa 25. júla
2017, sp. zn. 14 Co 79/2014 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu so závermi súdu prvej

inštancie a doplnil, že žalobkyňa v konaní nepreukázala nesprávny úradný postup exekučného súdu,
keď nepreukázala, že by podala sťažnosť na prieťahy v konaní, o ktorých by rozhodol Ústavný súd SR.
Takto nebola daná právomoc všeobecného súdu určovať, či v predmetnom konaní došlo k prieťahom. Aj
keď odvolací súd by dospel k záveru, že exekučné konanie by vykazovalo znaky prieťahov v konaní, nie
je táto skutočnosť dôvodom pre ustálenie zodpovednosti štátu za škodu. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala

náhrady škody vo výške 2.000,- Eur z dôvodu nečinnosti súdu a exekútorka nebola oprávnená vydať
exekučný príkaz, a preto rástli úroky z omeškania vo výške 38,98 Skk denne, pričom žalobkyňa nemohla
bez exekučného príkazu istinu vo výške 15.590,- Skk poukázať exekútorke a následne oprávnenému,
súd prvej inštancie správne konštatoval, že medzi vzniknutou škodou a postupom súdu neexistuje
príčinná súvislosť. Žalobkyňa v exekučnom konaní ako povinná mala povinnosť zaplatiť pohľadávku,

ktorá povinnosť jej vznikla a trvala bez ohľadu na rozhodnutie súdu o námietkach proti exekúcii.
Žalobkyňa sama zavinila začatie exekučného konania tým, že si nesplnila povinnosť vrátiť požičané
peňažné prostriedky v dohodnutom čase, a to ani po právoplatnom rozhodnutí súdu prvej inštancie.
Odvolací súd dodal, že žalobkyňa proti platobnému rozkazu podala odpor oneskorene, následkom čoho
nadobudol právoplatnosť. Žalobkyňa v konaní nepreukázala nesprávny úradný postup, ani nezákonné

rozhodnutie súdu. Pokiaľ si žalobkyňa v konaní uplatňovala i nemajetkovú ujmu vo výške 1.500,-
Eur, podľa názoru odvolacieho súdu pojem ujma predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych
práv a zároveň je aj jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti. Pri stanovení výšky
nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadňovať závažnosť a intenzitu konania, dosah a motívy konania,
úmysel konania, dĺžku protiprávneho konania, pričom všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť nielen

z hľadiska konania súdu, ale aj z hľadiska žalobkyne a jej právneho postavenia. Keďže neexistuje
nezákonné rozhodnutie v exekučnom konaní, exekučný súd zamietol námietky žalobkyne proti exekúcii
a platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť. Nesprávny úradný postup v súvislosti s prieťahmi v konaní
nebol konštatovaný žiadnym na to príslušným orgánom a žalobkyňa nepodala sťažnosť na prieťahy
v konaní ani ústavnú sťažnosť, súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že nebola daná ani

bezprostredná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, respektíve nesprávnym úradným
postupom a škodou. Z týchto dôvodov preto nemajetkovú ujmu nebolo možné žalobkyni priznať jednak z
dôvodu, že túto žalobkyňa v konaní nepreukázala a tiež z dôvodu, že nebola daná ani príčinná súvislosť
medzi nemajetkovou ujmou a označeným nesprávnym úradným postupom.

3.Rozsudokodvolaciehosúdunapadladovolanímvčasžalobkyňastým,žedovolaniejeprípustnépodľa
§ 421 ods. 1 (formálne bližšie nekonkretizovala uvedením zákonného ustanovenia písm. a/, b/ alebo
c/) v spojení s § 431 CSP. Z obsahu dovolania dovolací súd dôvodil, že dovolacím dôvodom je § 421
ods. 1 písm. a/ CSP, keď dovolateľka argumentovala, že odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu s tým, že ex offo nezohľadnil povinnosť exekučného súdu počas celého exekučného

konania skúmať, či sa exekúcia vykonávala na základe zákonného exekučného titulu, z ktorého dôvodu
napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Bola toho názoru, že takýto
postup bolo potrebné vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup a pri rozhodovaní k nemu prihliadať
prioritne. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 83/2013 a sp. zn. 4 Cdo232/2010. Navrhla rozhodnutia súdov oboch inštancií zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

4. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné
odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné.

6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,
ktorýmávsystémeopravnýchprostriedkovcivilnéhosporovéhokonaniaosobitnépostavenie.Dovolanie

aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými
stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2
Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012.

7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v
súčasnosti,vzmyslektoréhoprávonasúdnuochranuniejeabsolútneavzáujmezaisteniaprávnejistoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež
právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,
vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo
400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže
táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco, ale namieste je tu skôr
reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo
208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená
meritórnym rozhodnutím, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti, čo platí o všetkých

mimoriadnych opravných prostriedkoch.

9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane

(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS
172/03).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP. V danom prípade je v dovolaní uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je procesnou povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku tejto viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutéhorozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom.

13. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny.

Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú na právnu
otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu.

14. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vymedzuje dovolateľka z § 421 CSP, má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam. Závery o prípustnosti dovolania
prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľkou (porovnaj § 432 CSP). Výsledok

posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľka súdu vysvetlí, konkretizuje a
doloží, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky.

15. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ:
a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/

vysvetliť,aoznačenímrozhodnutianajvyššiehosúdudoložiť,včomsariešenieprávnejotázkyodvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

16. Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na domnienkach, či predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko
alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže

pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním
riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky, do úvahy prichádzajúce
rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil
dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen všeobecne novej koncepcii právnej úpravy dovolania a
dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods.

1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol.,
Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 3 Cdo 6/2017, sp. zn. 3 Cdo 28/2017).

17. V danom prípade dovolateľka v dovolaní svoju argumentáciu, týkajúcu sa či už prieťahov v konaní a

nesprávnehoúradnéhopostupu,alebonesprávnosťprávnehoposúdenia,sústredilavýlučnenapôvodné
exekučné konania, ktoré boli vedené proti nej, a na rozhodnutia, ktoré v konaniach boli vydané pred
Okresným súdom Bratislava III (napr. č. k. Rob 1370/02-5 zo dňa 19.2.2012, uznesenie z 13. marca
2006 sp. zn. 36Er/1996/03, EX 1031/2003) a Krajským súdom v Bratislave (č. k. 15CoE/195/07-20),
ktoré rozhodnutia nadobudli právoplatnosť z dôvodu, že nepodala opravný prostriedok, resp. že

opravný prostriedok podala oneskorene, alebo boli odvolacím súdom potvrdené. Judikatúra, ktorou
argumentovala, sa tiež týkala výlučne exekučného konania, teda konania predchádzajúceho konaniu,
ktoré je predmetom tohto dovolania.

18. Predmetom tohto konania, v ktorom bolo dovolanie podané, je konanie podľa zákona č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktoré konanie je ovládané určitými
zásadami a predpokladmi, za existencie ktorých je možné náhradu škody priznať. Predmetom tohto
konania nie je exekučné konanie, ktoré proti dovolateľke prebiehalo pred Okresným súdom Bratislava III
a Krajským súdom v Bratislave (pod spisovými značkami uvedenými vyššie). Predmetom tohto konania
je konanie o náhradu škody, vedenej pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 16 C 158/2011 a

pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 14 Co 79/2014.

19. Žalobkyňa v dovolaní právnu otázku relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
nenaformulovala dostatočne jasne, zreteľne a určito. Textu dovolania chýba totiž vymedzenie toho, čoje otázne a bolo zároveň predmetom odvolacieho prieskumu. Žalobkyňa uvádza nesúhlas s exekučným
konaním, ktoré bolo voči nej vedené a zároveň namieta prieťahy v tomto exekučnom konaní, avšak
za vymedzením týchto skutočností nenasleduje položenie samotnej zásadnej právnej otázky. Obsah

dovolania preto neumožňuje posúdiť, akú otázku (resp. otázky) považovala žalobkyňa za významnú z
hľadiska prípustnosti jej dovolania.

20. Pokiaľ teda ide o toto dovolacie konanie, dovolateľka si nesplnila svoju povinnosť, aby v dovolaní
proti rozhodnutiu vydanému v tomto konaní, ktorého prípustnosť vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/

CSP, konkretizovala zásadnú právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviedla, ako ju riešil odvolací
súd, pokiaľ ide o náhradu jej škody a náhradu jej nemajetkovej ujmy vyplývajúcej zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nevysvetlila a neoznačila relevantné pre posúdenie
dovolania v tomto konaní (nie exekučnom) rozhodnutia najvyššieho súdu a nedoložila, v čom sa riešenie
právnejotázkyodvolacímsúdomodkloniloodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,arovnako
neuviedla, ako by mala byť táto otázka správne riešená.

21. Z tohto dôvodu dovolací dôvod nebol dovolateľkou vymedzený spôsobom uvedeným § 431 až § 435
CSP, a teda žiadnym spôsobom nevyargumentovala existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods.
1 písm. a/, že by sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo
veciach náhrady škody spôsobenej orgánmi verejnej moci. Absenciu takej náležitosti považuje CSP za

dôvod pre odmietnutie dovolania.

22. Najvyšší súd konštatujúc danosť dôvodov pre odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm. f/ CSP,
dovolanie žalobkyne preto odmietol.

23. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.