Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. september 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/130/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612202221
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4612202221.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a Mgr. Erika Németha, v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná poisťovňa,
a.s., so sídlom Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnému: R. R., nar.
XX.XX.XXXX, trvalý pobyt U. B. XXX/XXX, A., o vymoženie sumy 44,85 eura s príslušenstvom, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/248/2012 - 18 zo dňa 31.

mája 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 6Er/248/2012 - 18 zo dňa 31. mája 2018
potvrdzuje.

II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V časti napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil (I. výrok), oprávnenému uložil
povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie (II. výrok) a oprávnenému a povinnému
nepriznal nárok na náhradu trov konania (III. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1, § 9a ods. 1, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm.
h), § 57 ods. 2, § 196, § 200 ods. 1 a 5, § 203 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 14 ods. 1, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995
Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení v časti napadnutého uznesenia uviedol, že po oboznámení sa s
obsahomspisu,spisomsúdnehoexekútoramalzapreukázané,žepovinnýnedisponujemajetkom,ktorý

by bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie. Povinný je
osoba, ktorá je prihlásená na trvalý pobyt v meste A., nemá vedený účet v banke, nepoberá dôchodkové
dávky, úrazové dávky, dávky v nezamestnanosti a ani nemocenské dávky, nie je vlastníkom hnuteľných
ani nehnuteľných vecí a preto exekúciu zastavil z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu
trov exekúcie.

4. Súd prvej inštancie o trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že
oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 45,82 eura. O
trovách konania účastníkov exekučného konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 CSP tak,
že oprávnenému a povinnému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože ani jedna zo strán
zastavenie konania z dôvodu nemajetnosti povinného nezavinila.5. Proti tomuto uzneseniu (výslovne proti I. výroku uznesenia o zastavení konania - k rozsahu odvolania
viac v bodoch 12. a 13. odôvodnenia tohto rozhodnutia) podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote
odvolanie.

6. Oprávnený v podanom odvolaní uviedol, že u tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z charakteru
nemajetnosti ako stavu prechodného. Zastavenie exekúcie pre nemajetnosť v tomto štádiu konania
považuje oprávnený za predčasné. Oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
so sp. zn. 2CoE/218/2016. Oprávnený má za to, že právo posúdiť, či je ďalšie pokračovanie v

exekúcii hospodárne, prislúcha oprávnenému. Oprávnený zastáva názor, že súdny exekútor ani
súd pravdepodobne ani nezistili majetkové pomery povinného dôkladne. Povinný môže vlastniť aj
hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto
skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Súdny exekútor dostatočne nepreskúmal, či povinný
nie je vlastníkom majetkových práv, ktoré možno postihnúť výkonom exekúcie. V prípade, ak by bola
predmetná exekúcia zastavená, hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie pohľadávky vymáhanej v

tomto exekučnom konaní bude premlčané. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť
zistiť, že povinný nadobudol majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Oprávnený
podotkol, že vymáhaná pohľadávka predstavuje práve neuhradené poistné z verejného zdravotného
poistenia. Ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu
a nezistí sa iný dôvod na to, aby sa v exekúcii dočasne alebo trvalo nepokračovalo (odklad alebo

zastavenie exekúcie), musí postupovať podľa Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii.
Z uvedených dôvodov sa oprávnený v odvolacom návrhu dožadoval zmeny v časti napadnutého
uznesenia tak, aby odvolací súd návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zamietol alebo aby v
časti napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Povinný svoje procesné právo písomne sa vyjadriť k odvolaniu oprávneného nevyužil.

8. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne vyjadril.

9. Súdny exekútor vo svojom vyjadrení uviedol, že sa nestotožňuje s právnou argumentáciou

oprávneného, najmä s argumentáciou o odopretí práva na súdnu ochranu. V predmetnom konaní bola
vylustrovaná (priebežne od začatia exekučného konania) negatívna majetková podstata, ktorá je okrem
iného podporená aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty
povinného je možné konštatovať jeho nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie konania by bolo zbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Pre rozhodovanie súdu o zastavení exekučného

konania pre nedostatok majetku povinného nie je rozhodujúca skutočnosť, že povinný v budúcnosti
môže nadobudnúť majetok podliehajúci exekúcii, lebo pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase
jeho vyhlásenia. Súdny exekútor ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
1CoE/52/2013. Právne relevantnou skutočnosťou je okrem uvedeného aj to, že rozhodnutie súdu o
zastavení exekučného konania pre nemajetnosť (ale nie len pre nemajetnosť) nezakladá prekážku

právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Vzhľadom na uvedené súdny exekútor navrhol, aby odvolací
súd v časti napadnuté uznesenie potvrdil.

10. Oprávnený sa k vyjadreniu súdneho exekútora k odvolaniu písomne vyjadril.

11. Oprávnený vo vyjadrení k vyjadreniu súdneho exekútora k odvolaniu uviedol, že hoci Exekučný
poriadok výslovne neupravuje situácie, keď v súčasnosti povinný síce nemá žiaden majetok, ale v
budúcnosti by nejaký majetok mohol získať. Takéto situácie však rieši judikatúra v tom zmysle, že pre
zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku, ale aj zistenie,
že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v budúcnosti. V

danom prípade povinný je fyzickou osobou v produktívnom veku (36 rokov), čo svedčí v prospech
argumentu a reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok, či už prostredníctvom
výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. V súvislosti
s vykonanou lustráciou v Centrálnom registri exekúcii považuje oprávnený za nevyhnutné podotknúť,
že počet exekučných konaní evidovaných v Centrálnom registri exekúcii nemá žiadnu vypovedaciu

hodnotu vo vzťahu k skutočnosti, akým majetkom povinný disponuje, a teda či povinný je alebo nie je
nemajetný. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť zistiť, že povinný nadobudol
majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Úspešné uplatnenie práva oprávneného
na vymoženie dlžnej sumy prípadným novým návrhom je limitované premlčacou lehotou.12. Odvolací súd osobitne poukazuje na skutočnosť, že oprávnený v odvolaní výslovne uviedol, že
odvolanie podáva len proti výroku o zastavení exekúcie (I. výrok uznesenia). Oprávnený teda podaným

odvolaním nenapadol II. výrok v časti napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o
náhrade trov exekúcie a ani III. výrok napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o
nároku na náhradu trov konania.

13. Odvolací súd vzhľadom na uvedené vo vzťahu k rozsahu odvolania oprávneného konštatuje, že hoci

oprávnený uviedol v odvolaní, že napáda len I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie, tak podľa § 379
písm. a) Civilného sporového poriadku nie je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania v prípadoch, keď
od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. Výrok o trovách
konania, resp. výrok o trovách exekúcie (keďže ustálená súdna prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ďalej len „NS SR“, považuje za trovy konania aj trovy exekúcie - napr. uznesenie NS SR sp.
zn. 6 Cdo 148/2010 z 28.02.2011, uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 80/2010 z 13.10.2010, uznesenie NS

SR sp. zn. 3 Cdo 170/2009 z 15.10.2010) je závislým výrokom vo vzťahu k výroku o zastavení exekúcie.
Výrok o trovách konania, resp. trovách exekúcie je od konečného výroku o zastavení exekúcie závislý
a jeho právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného výroku. Vychádzajúc z
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, odvolací súd nie je v prejednávanej veci viazaný podľa
§ 379 písm. a) CSP rozsahom odvolania tak, ako ho vymedzil oprávnený (ktorý výslovne napáda len

I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie), ale za napadnuté odvolaním považoval aj od I. výroku závislý
II. a III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie. Za týchto okolností potom platí, že ak by odvolací súd
rušil výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým zastavil exekúciu, došlo by aj k zrušeniu výroku o
trovách konania, resp. trovách exekúcie (aj keď odvolanie nesmerovalo proti výroku o trovách). Ak by
naopak odvolací súd výrok o zastavení exekúcie potvrdzoval, odvolací súd potvrdí aj závislý výrok o

trovách konania, resp. trovách exekúcie. Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že v uznesení súdu prvej
inštancie, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu, je vo výrokovej časti uvedený jeden hlavný výrok,
a to výrok o zastavení exekúcie (od ktorého je následne závislý výrok trovách konania, resp. trovách
exekúcie, ktoré odvolaním výslovne napadnuté neboli a od ktorého sú potom následne závislé výroky
o trovách konania, resp. trovách exekúcie, ktoré sú napadnuté odvolaním za týchto okolností ex lege

podľa § 379 písm. a) CSP), preskúmaval odvolací súd v odvolacom konaní o odvolaní oprávneného
uznesenie súdu prvej inštancie ako uznesenie, ktoré je napadnuté v celosti (teda vo všetkých výrokoch
uvedených vo výrokovej časti).

14. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej

len „Civilný sporový poriadok“ alebo CSP“) prejednal odvolanie oprávneného a po preskúmaní obsahu
spisu,napadnutéhouznesenia,oboznámenísasprocesnýmpostupomsúduprvejinštancie,vmedziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, napadnuté
uznesenie je vecne správne, a preto je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ho.

15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 01.03.2012, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 05.03.2012 požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - výkazu nedoplatkov č. 1110229319 zo

dňa 21.12.2011 vydaného oprávneným. Dňa 16.03.2012 súd prvej inštancie udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie č. 5406 040181. V priebehu exekučného konania súdny exekútor,
poverený vykonaním exekúcie, podal na súd prvej inštancie podnet na zastavenie exekučného konania
zo dňa 30.04.2018, nakoľko lustráciou majetkovej podstaty povinného nebol zistený žiadny majetok.
Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.18. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné
konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá
pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa
predpisov účinných po 1. apríli 2017.

21. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 ak to povaha veci
nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku.

22. Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa

dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

23. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013 exekúciu súd
zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

24. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu
k rozhodovaniu o zastavení exekúcie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového
stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre
jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa

v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

25. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a za účelom
vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní uvádza, že v prípade

rozhodovania o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie
(§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku) musí exekučný súd vždy v konkrétnom prípade zvážiť
okolnosti tohto prípadu a posúdiť situáciu so zreteľom na základné procesné princípy a zásady.
Exekučný súd v zásade rozhoduje o zastavení exekúcie pre nemajetnosť na podnet (najčastejšie od
exekútora), nie je však vylúčené, aby súd rozhodol o zastavení exekúcie pre nemajetnosť aj ex offo, ak

sa o nemajetnosti povinného dozvie inak.

26. V prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie (ako exekučným súdom)
dospel k záveru, že súdny exekútor preukázal dostatočným spôsobom nemajetnosť povinného, nakoľko
od vydania poverenia na vykonanie exekúcie dňa 16.03.2012 nebol pri opakovaných lustráciách

vykonaných súdnym exekútorom za účelom zistenia exekvovateľného majetku povinného do podania
podnetu súdneho exekútora zo dňa 30.04.2018 na zastavenie exekučného konania zistený žiaden
majetok povinného, z ktorého by bolo možné exekúciu ukončiť vymožením. Súd prvej inštancie
postupoval správne, keď si pred rozhodnutím o podnete súdneho exekútora vyžiadal od súdneho
exekútora exekučný spis a následne aj aktuálnu lustráciu majetkovej podstaty povinného, ktoré uvedené

zistenia preukazujú. Z pripojeného exekučného spisu ako aj súdneho spisu vyplýva, že bolo správne
skutkové zistenie súdu prvej inštancie o nemajetnosti povinného, ktorú založil na tom, že povinný nie
je vlastníkom nehnuteľností na území Slovenskej republiky, nie je evidovaný ako vlastník motorových
vozidiel, nemá vedené účty v peňažných ústavoch a nie je poberateľom žiadnych príspevkov a dávok
zo Sociálnej poisťovne a že v konaní neboli ani zistené žiadne také okolnosti, z ktorých by bolo možné

vyvodiť na strane povinného predpoklad nadobudnutia majetku v blízkej budúcnosti. Odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v exekučnom konaní nebol zistený majetok, ktorý by
bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie. Odvolací súd natomto mieste zdôrazňuje, že v danom prípade bola dôvodom na zastavenie exekúcie skutočnosť, že
majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku).

27. Odvolací súd zastáva právny názor, že je vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní
majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať
podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v
exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach súdneho exekútora a
relevantných dôkazoch. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súdny exekútor pravidelne

preskúmaval majetkové pomery povinného a až na základe riadne zisteného skutkového stavu, z
ktorého bolo možné vyvodiť záver o nemajetnosti povinného podal súdny exekútor podnet na zastavenie
exekúcie.

28. Odvolacie námietky oprávneného o tom, že existuje predpoklad budúcej zmeny majetkových
pomerov povinného, čím by mohla byť pohľadávka oprávneného uspokojená niektorým zo spôsobov

vykonávania exekúcie sú len ničím nepreukázané tvrdenia oprávneného (oprávnený žiadnym
konkrétnym dôkazom predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov nepreukázal). V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že podľa § 217 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd musí vždy
vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie z ničím nepodložených domnienok, ktoré by v
budúcnosti ani vôbec nemuseli nastať.

29. Na dôvažok odvolací súd ďalej ešte uvádza, že exekučný súd bol povinný prihliadnuť na zákonné
prekážky výkonu exekúcie tak, aby účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať
pred súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody.
V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný

poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený
a povinný skúmať zákonnosť vedenia exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

30. Právna úprava výslovne nerieši situáciu, kedy oprávnený má záujem, aby exekúcia napriek
nemajetnosti povinného nebola zastavená. Jedná sa najmä o prípady, kedy oprávnený očakáva, že
povinnýnadobudneurčitýmajetokvbudúcnosti(napr.dedením,darovaním,reštitúcioualebopracovným
pomerom). V tomto smere je potrebné poukázať najmä na zámer zákonodarcu, podľa ktorého účelom
exekúcie nie je len úhrada jej trov, ale predovšetkým uspokojenie pohľadávky oprávneného. V prípade

zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku je nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného a nie
iba o časti, ktorá sa v konkrétnom prípade exekvuje. Preto je potrebné zabrániť nedôvodnému nárastu
trov exekúcie, ktoré by v konečnom dôsledku aj tak zaplatil oprávnený. Právny záujem na vymožení
pohľadávky oprávneného totiž prevyšuje záujem na súdneho exekútora na vymožení trov exekúcie.

31. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že práve nemajetnosť povinného je jedným z dôvodov
zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Jedná sa o osobitný
spôsob, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, ktorý existenciu dôvodov na jej
zastavenie skúma na návrh alebo aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie,
či existujú dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na

zastavenie exekúcie, je súd povinný exekúciu zastaviť a to aj bez zreteľa na návrh účastníka konania.

32. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené poznamenáva, že uskutočňovanie ďalších úkonov
exekučnej činnosti v prípade zistenia nemajetnosti povinného by neviedlo k účelnému vymáhaniu
pohľadávky a uspokojeniu oprávneného ale iba k zbytočnému navyšovaniu trov exekúcie, čo by v

konečnom dôsledku mohlo byť na ťarchu oprávneného. Pokračovanie v exekúcii by bolo v rozpore aj
so zásadou hospodárnosti konania a to najmä vzhľadom na dlhé časové obdobie od začatia exekučné
konania dňa 01.03.2012, pričom pohľadávka doposiaľ nebola vymožená ani len sčasti (a to napriek
nízkej hodnote vymáhanej pohľadávky), čo svedčí o nemožnosti reálneho uspokojenia pohľadávky
oprávneného počas dlhšieho časového obdobia (viac ako 6 rokov od začatia exekučného konania).

33. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne závery odvolacieho súdu uvedené v bode
13. odôvodnenia tohto rozhodnutia, keď odvolací súd potvrdzuje odvolaním oprávneného výslovne
napadnutý I. výrok o zastavení exekúcie, odvolací súd potvrdzuje aj od I. výroku závislý II. a III. výroknapadnutého uznesenia, ktorý oprávnený v odvolaní výslovne nenapadol, avšak je nutné ho považovať
za napadnutý zo zákona podľa § 379 písm. a) CSP.

34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému síce vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať

len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po
právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už
v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17
CSP rozhodol v II. výroku tohto rozhodnutia tak, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva.

35. Odvolací súd záverom poukazuje na chybu v záhlaví napadnutého uznesenia, keď ako sídlo
oprávneného uviedol súd prvej inštancie inú adresu ako tú, na ktorej mal oprávnený sídlo v čase vydania
napadnutého uznesenia. Táto nesprávnosť v písaní však nemala žiadny vplyv na vecnú správnosť
napadnutého uznesenia. Uvedenú chybu súd prvej inštancie po tom, ako mu bude vrátený spis, opraví

postupom podľa § 234 ods. 2 CSP v spojení s § 224 CSP.

36. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa.