Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. október 2018

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 19C/64/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114211416
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mihalčinová
ECLI: ECLI:SK:OSNR:2018:4114211416.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra sudkyňou JUDr. Alenou Mihalčinovou v spore žalobcu: L. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K. XX, I., zastúpený: Mgr. Silvia Kaveschánová, advokátka, so sídlom Trnavská cesta 104, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13,
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 882,36 eur titulom náhrady škody z a s t a v u j e.
III. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou došlou na súd dňa 11.04.2014 žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi titulom náhrady škody sumu 100 000 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 50 000
eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň si uplatnil trovy konania.

2. Žalobca v odôvodnení žaloby uviedol, že uznesením sp. zn. ČVS:KUV-40/OVEK-O2-Han. zo
dňa 02.12.2002 bolo voči nemu vznesené obvinenie starším vyšetrovateľom PZ Krajského úradu
vyšetrovania PZ v Bratislave pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158
ods. 1 písm. a) Tr. zák., účinného do 31.12.2005 a trestný čin pomoci pri legalizácii príjmu z trestnej
činnosti spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 252 ods. 1
písm. a), ods. 5 Tr. zák., účinného do 31.12.2005 na tom skutkovom základe, že ako riaditeľ odboru

kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Nitre po predchádzajúcom dohovore, v úmysle zmariť
vyšetrovanie prípadu podvodu s diaľničnými známkami na rok 2002, na telefonickú žiadosť Petra
Šindlera zo dňa 19.08.2002 o 22:04 hod., dňa 20.08.2002 zabezpečil z tzv. „mŕtvej evidencie“ registra
obyvateľov OR PZ Nitra fotografiu nebohého Miloša Zaujeca, nar. 20.08.1946, zomretého 26.06.2002,
fotografiu ktorej potom odovzdal Štefanovi Šindlerovi, ktorý ju následne spolu s fiktívnymi faktúrami
vystavenými Petrom Ďuríkom prostredníctvom ďalšej osoby odovzdal Ľubošovi Štrbovi, ktorý mal pred
orgánmi Daňového riaditeľstva SR a orgánmi polície vypovedať k okolnostiam nadobudnutia diaľničných

nálepiek na rok 2002 v celkovej hodnote 4 000 000,- Sk (132 775,68 eur). Uznesením vyšetrovateľa
PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ Levice sp. zn. ČVS: ORP-434/OEK-LV-2008 zo dňa
19.03.2009 bola podľa § 21 ods. 1 Tr. por. vylúčená na samostatné konanie predmetná vec vedená
proti žalobcovi. Uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave zo dňa 13.04.2011 sp. zn. OPv
186/09, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.04.2011, prokurátorka Vojenskej obvodnej prokuratúry
podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavila trestné stíhanie žalobcu ako obvineného, pretože je

nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie tretsné stíhanie. Trestné konanie a stíhanie žalobcu
ako obvineného trvalo od 02.12.2002 do 22.04.2011, teda osem rokov a štyri mesiace. Z odôvodnenia
uznesenie Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave vyplýva, že žalobca v postavení obvineného bolvypočutý dňa 04.12.2002, pričom z jeho výsluchu vyplynuli mená osôb, ktoré boli nakoniec vypočuté v
roku 2011. Práve na základe výpovedí svedkov Petra Šindlera a Petra Ďuríka, konaných dňa 15.03.2011
skonštatovala prokurátorka, že skutok sa nestal. Žalobca má za to, že orgány činné v trestnom

konaní sa v tejto trestnej veci dopustili nesprávneho úradného postupu, pretože žalobcu bez vykonania
relevantných dôkazov stíhali ako obvineného od 02.12.2002 do 22.04.2011. Dĺžka trestného stíhania
sa nedá žiadnými objektívnymi okolnosťami ospravedlniť a je zavinená výlučne orgánmi činnými v
trestnom konaní, vrátane dozorujúcich prokurátorov. Trestné stíhanie žalobcu bolo vážnym zásahom do
jeho života a to vo sfére osobnej aj spoločenskej. Tento zásah bol o to závažnejší, že žalobca pôsobil

ako vysoký policajný funkcionár, riaditeľ odboru kriminálnej polície OR PZ v Nitre a požíval všeobecnú
úctu a rešpekt. V dôsledku nezákonného vznesenia obvinenia bol žalobca prepustený zo služobného
pomeru príslušníka PZ SR z dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z. z., čo malo za
následok, že mu podľa ust. § 35 ods. 1 písm. c) zák. č. 328/2002 Z. z. nevznikol nárok na odchodné,
ktoré v čase prepustenia predstavovalo v jeho prípade 11-násobok základu. Žalobcovo spoločenské
postavenie sa výrazne zhoršilo, v mieste bydliska bolo všeobecne známe, že je trestne stíhaný za

závažnú trestnú činnosť, v čom verejnosť utvrdzovali aj články uverejňované v tlačových médiach. V
dôsledku neuzavretého trestného stíhania sa žalobca nemohol zamestnať na mieste zodpovedajúcom
jeho vzdelaniu a praxi, pretože napriek mnohým ponukám vo sfére súkromných bezpečnostných služieb
nespĺňal podmienku bezúhonnosti. Tento stav nakoniec vyústil do toho, že žalobca bol nútený hľadať si
zamestnanie mimo SR a hlboko pod úroveň svojho vzdelania, keď pracoval ako pomocný robotník na

stavbách. Neúmerná dĺžka trestného konania bola dôvodom, pre ktorý sa žalobca nemohol účinne brániť
proti personálnemu rozkazu ministra vnútra SR č. 20 zo dňa 21.01.2003, pretože dôvody prepustenia
v ňom uvedené pretrvávali až do zastavenia trestného stíhania. Medzičasom žalobcovi márne uplynuli
lehoty na riadne ako aj mimoriadne opravné prostriedky, ktorými mohol dosiahnúť vyslovenie neplatnosti
dôvodov prepustenia zo služobného pomeru. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody bola žalovanému doručená dňa 14.01.2013, žalovaný listom zo dňa 12.07.2013 č. 19663/2013-34
oznámil žalobcovi, že jeho žiadosti nebolo vyhovené. Pretože uznesenie o vznesení obvinenia, od
ktorého sa odvíja nárok na náhradu škody (ako aj vedenie samotného trestného konania voči žalobcovi)
bolo vydané v trestnom konaní (po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia,
dokonca išlo o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobe podliehajúcej vojenskej súdnej

právomoci) pasívne vecne legitimovaným je štát v zastúpení ústredným orgánom, a to Ministerstvom
spravodlivosti SR. Žalobcov priemerný služobný plat v roku 2002 bol Ministerstvom vnútra SR stanovený
na sumu 33 190,- Sk (1 101,71 eur), 11-násobok by tvoril sumu 365 090,- Sk, t.j. 12 118,76 eur.
Taktiež bol počas mesiacov január a február 2002 pozbavený výkonu štátnej služby personálnym
rozkazom s následným krátením služobného platu, čím mu nebolo vyplatených minimálne 26 552,-

Sk, t.j. 882,36 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi mal pôvodne služobný pomer skončiť dňa
31.01.2013 uvoľnením zo služobného pomeru na vlastnú žiadosť, mal už dojednané pracovné zaradenie
v organizácii poskytujúcej služby súkromnej bezpečnosti v Nitre na funkciu riadiaceho pracovníka od
začiatku roku 2003 s funkčným platom vo výške 25 000,- Sk, t.j. 829,85 eur netto. Po diskreditácii osoby
žalobcu vzhľadom na trestné stíhanie žalobcu jeho budúci zamestnávateľ od dohody ustúpil a žalobca

vzhľadom na trestné stíhanie trvajúce 100 mesiacov si už nikdy nenašiel zamestnanie zodpovedajúce
jeho bezpečnostnému vzdelaniu a v praxi sa musel živiť ako pomocný robotník na stavbách. Týmto bola
žalobcovi spôsobená škoda vo výške minimálne 82 985 eur (100 mesiacov trvajúce trestné stíhanie x
829,85 eur). Majetková ujma žalobcu teda spočíva v krátení služobného príjmu po dobu dvoch mesiacov
pozbavenia výkonu štátnej služby vo výške 882,36 eur, nevyplatení odchodného vo výške 12 118,76 eur,

vyplatení advokátskych trov a predpokladaného dosahovaného príjmu od 31.01.2003 do 22.04.2011
v SBS vo výške 82 985 eur. Nemajetková ujma je vo výške 50 000 eur. Zákon č. 58/1969 Zb. platný
v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia vo svojich ustanoveniach síce priamo neumožňoval
priznať náhradu nemajetkovej ujmy, priamo to umožnil až zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý vstúpil do
platnosti až počas nezákonného trestného stíhania žalobcu. Tento nárok však žalobcovi vznikol, pretože

je potrebné posúdiť ho aj podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradných postupom
aj podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.11.2015 uviedol, že v prípadoch, keď škoda mala vzniknúť

v trestnom konaní, prichádza do úvahy príslušnosť celkom troch orgánov konajúcich v mene štátu v
závislosti od toho, ktorý orgán mal nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
spôsobiť škodu. V prípade pochybenia orgánu PZ SR, resp. vyšetrovateľa PZ za ním spôsobenú
škodu zodpovedá Ministerstvo vnútra SR (žalobca namieta nesprávny úradný postup orgánov činnýchv trestnom konaní v súvislosti s neúmernou dĺžkou trestného stíhania), za pochybenia prokuratúry
zodpovedá Generálna prokuratúra SR (žalobca poukazuje na zanedbanie dozorových oprávnení
prokurátora). Ministerstvo spravodlivosti SR môže zodpovedať len za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím vydaným v trestnom konaní za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., t.j. do 30.06.2004. Ak
došlo v tejto trestnej veci k nesprávnemu úradnému postupu a následkom toho k vzniku škody, stalo sa
tak dôsledkom nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní a prokuratúry a nie
súdu, preto z tohto titulu nie je daná príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR na konanie v mene štátu
s poukazom na § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca predbežne prerokoval svoj

nárok na Ministerstve spravodlivosti SR ako na orgáne, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom
štátu. Ministerstvo spravodlivosti SR sa zaoberalo iba tou časťou žiadosti, v ktorej žalobca namietal
pochybenia orgánov štátu v trestnom konaní za obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.. Vzhľadom
na to, že Ministerstvo spravodlivosti SR nemalo za preukázané, že by orgán štátu vydal nezákonné
rozhodnutie, nárok žalobcu neuspokojilo. Nakoľko išlo o vec predbežne prerokovanú Ministerstvom
vnútra SR v minulosti, Ministerstvo spravodlivosti SR nadbytočne nepostupovalo túto žiadosť v časti, v

ktorej by bolo možné vyvodiť jeho príslušnosť. Z oznámenia Ministerstva vnútra SR č. SLV-PS-154/2012
zo dňa 15.06.2012 vyplýva, že totožnú žiadosť žalobcu predbežne prerokovalo v celom rozsahu a to aj
za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, preto si založilo príslušnosť na konanie
vo veci. Dĺžku vedenia trestného stíhania a časové odstupy medzi jednotlivými vyšetrovacími úkonmi
odôvodňovalo odstupovaním vyšetrovacieho spisu a realizáciou úkonov medzi viacerými súčasťami

PZ, ako aj dozorovaním viacerými prokurátormi. Dňa 19.05.2014 postúpila Generálna prokuratúra
SR Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, ale iba v rozsahu, pokiaľ bol nárok uplatnený z titulu nezákonného rozhodnutia podľa zákona
č. 58/1969 Zb., ktorá už bola v tom čase ministerstvom prerokovaná. Z uvedeného je zrejmé, že
Generálna prokuratúra SR sa musela zaoberať predbežným prerokovaním nároku žalobcu titulom

nesprávneho úradného postupu, nakoľko v žiadosti žalobca poukázal na zanedbanie dozorových
oprávnení prokurátora a žiadosť postúpili ministerstvu iba v časti nezákonného rozhodnutia. Podľa
názoru žalovaného nie je možné za nezákonné rozhodnutie považovať žiadne rozhodnutie v trestnom
konaní, keďže žiadne rozhodnutie nebolo po svojej právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť a nespĺňa
preto atribúty nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb..

Nezákonným je iba rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť a následne bolo zrušené (zmenené)
pre nezákonnosť. Uvedené sa nevzťahuje na uznesenie sp. zn. ČVS:KUV-40/OVEK-O2-Han. zo dňa
02.12.2002. Postup orgánov v prípravnom konaní ešte nie je rozhodnutím o vine obvineného, ktorá
sa v priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje. Zastavenie trestného stíhania automaticky
neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali nezákonne, preto nemožno z uznesenia o

zastavení trestného stíhania vyvodiť nezákonnosť ich predchádzajúceho rozhodovania. Nezákonnosť
uznesenia o vznesení obvinenia žalobcu nemožno vyvodiť len zo skutočností, že následne bolo trestné
stíhanie zastavené, pričom je potrebné vychádzať z toho, že doposiaľ nebolo preukázané porušenie
zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené
okolnosti nesvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočnosti je

dodatočne odôvodnený záver, že tento čin je spáchaný určitou osobou. Uvedené závery vo svojom
rozhodnutí č. k. 8Co 251/2012-103 z 22.05.2012 konštatoval Krajský súd v Bratislave. Žalovaný má
za to, že nárok na náhradu odchodného, odvodzovaný od prepustenia zo služobného pomeru, nie je
v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Žalobca nevyužil prostriedok pre ochranu svojich
práv v samostatnom konaní o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby ako aj v konaní o prepustení

zo služobného pomeru, a z tohto dôvodu nemožno prenášať zodpovednosť na žalovaného v konaní
o zodpovednosti za škodu. Žalobcovi tiež nemohla vzniknúť škoda z pracovného pomeru, ktorý ani
nevznikol. Žalobca nijakým spôsobom neosvedčil, že by úhradu trov v súvislosti s trestným stíhaním
uskutočnil. Nemajetkovú ujmu nie je možné žalobcovi nahradiť už aj z dôvodu, že zákon č. 58/1969 Zb.
inštitút nemajetkovej ujmy nepozná a to ani za použitia Dohovodu o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Žalovaný vznáša aj námietku premlčania, keďže žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej
doby. V prípade uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie v
zmysle žalobného návrhu zo dňa 09.04.2014, došlo k uplynutiu 10-ročnej premlčacej doby podľa §
22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. pred uplatnením nároku na súd, keďže ide o rozhodnutie, ktoré muselo
byť žalobcovi doručené (oznámené) v období viac ako 10 rokov a 6 mesiacov pred uplatnením nároku

na súde, t.j. aj po prípadnom zohľadnení obdobia predbežného prerokovania, počas ktorého premlčacia
doba spočívala.4. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 21.03.2018 uviedol, že má za to, že je dôvodné predpokladať,
že ak by vyšetrovateľom boli vykonané výsluchy svedkov O. v uvedenej veci v čase primeranom (čo
určite nie je časové obdobie od 04.12.2002 do 15.03.2011), došlo by k zastaveniu trestného stíhania

podstatne skôr. Žalovaný okrem iného uviedol, že tak v súvislosti s rozhodnutím o dočasnom pozbavení
výkonu štátnej služby ako i s rozhodnutím o prepustení využil všetky prípustné opravné prostriedky, o
čom predkladá listinné dôkazy. Žalobca trvá aj na svojom nároku týkajúcom sa ušlého zárobku s tým,
že predkladá čestné prehlásenia Ing. Radúza Sedlára a Viliama Motúza z ktorých vyplýva, že v roku
2003 a 2004 sa uchádzal o pracovnú pozíciu adekvátnu jeho vzdelaniu a praxi, avšak práve z dôvodu

trestného stíhania vedeného proti nemu a jeho medializácii, na žiadnu z týchto pracovných ponúk nebol
prijatý. Rovnako z predložených listín v ich častiach o výške mzdy vyplýva odôvodnenosť výšky ním
uplatneného nároku.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán a listinami: žaloba zo dňa 09.04.2014, uznesenie
Vojenskej obvodnej prokuratúry č. OPv 186/09 zo dňa 13.04.2011, uznesenie Krajského úradu justičnej

polície PZ v Bratislave ČVS: KUV-40/OVEK-02-Han. zo dňa 02.12.2002, žiadosť o uvoľnenie zo
služobného pomeru OR PZ v Nitre zo dňa 08.11.2002 s prílohou, personálny rozkaz riaditeľa OR
PZ v Nitre č. 254 zo dňa 18.11.2002, personálny rozkaz riaditeľa KR PZ v Nitre č. 88 zo dňa
23.12.2002, personálny rozkaz ministra vnútra SR v Nitre č. 20 zo dňa 24.01.2003, žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 07.01.2003, výzvy Ministerstva spravodlivosti

SR na doplnenie žiadosti zo dňa 25.01.2013, 04.03.2013, spresnenie žiadosti zo dňa 02.04.2013,
oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody, vyjadrenie žalovaného zo dňa 12.11.2015, vyjadrenie žalobcu zo dňa 21.03.2018, čestné
prehlásenia, oznámenie údajov na účely konania o dôchodkovej dávke Ministerstva vnútra SR zo dňa
29.03.2016, zápisnica o výsluchu obvineného zo dňa 04.12.2002, žiadosť o preskúmanie postupu

riaditeľa KR PZ Nitra zo dňa 24.01.2003, rozklad proti personálnemu rozkazu ministra vnútra zo dňa
13.02.2003, rozhodnutie Ministerstva vnútra SR č. p.: KM-48/PK-2003 zo dňa 17.04.2003, rozsudok
Najvyššieho súdu SR č. k. 7Sž 95/03 zo dňa 21.11.2003, kópie novinových článkov a zistil nasledovný
skutkový a právny stav:

6. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že žalobca zotrváva na podanej žalobe a na
skutočnostiach v nej uvedených ako i na svojom vyjadrení, ktoré bolo doručené súdu 13.04.2018. Má
za to, že trestné stíhanie, ktoré bolo proti nemu vedené, bolo nezákonné, zároveň trvá na skutočnosti,
že postup, ktorým bol ukončený jeho služobný pomer taktiež postráda prvky zákonnosti, ktoré sú bližšie
uvedenévžalobe.Vzhľadomktomutrvánatom,abymubolapriznanámajetkováujma,takakojuvyčíslil

vžalobeataktiežajnemajetkováujmavzmysležalobnéhopetituzdôvoduokreminéhoajtoho,žeokrem
toho, že tu bolo trestné stíhanie, toto stíhanie bolo neúmerne dlhé a skončilo sa zastavením trestného
stíhania z dôvodu, že skutok sa nestal. Celá táto kauza bola neželaným spôsobom medializovaná,
o čom žalobca predložil fotokópie, čo teda zasiahlo jednak jeho osobný život ako aj pracovný život.
Sťažilo mu to možnosť sa zamestnať, čo pretrváva dodnes. Ďalej uviedla, že má za to, že otázku

pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalobca náležite vysvetlil v žalobe, ako aj uviedol, zdôvodnil a
preukázal splnenie kumulatívnych podmienok priznania nároku na náhradu škody. Žalobca nesúhlasí
s argumentáciou žalovaného, že by samotné zastavenie trestného stíhania nezakladalo nezákonnosť
takéhoto rozhodnutia. Taktiež žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že mu nemohla vzniknúť škoda
z pracovného pomeru, ktorý ani nevznikol. Žalobca v žalobe poukázal na to, že práve v dôsledku

tohto trestného stíhania nemal možnosť uvedené pracovné zmluvy ani len uzatvoriť, čo potvrdzujú aj
čestné prehlásenia, ktoré boli žalobcom predložené. Taktiež žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného,
že z týchto čestných prehlásení nevyplýva konkrétne dôvod, pre ktorý by žalobca nespĺňal podmienku
spoľahlivosti a bezúhonnosti, nakoľko toto je uvedené výslovne v týchto čestných prehláseniach. K
argumentácii žalovaného, že z doposiaľ predložených čestných prehlásení nie je možné usudzovať, že

by sa žalobca na pracovnom mieste aj reálne zamestnal a v tomto zamestnaní aj zotrval s týmto žalobca
taktiež nesúhlasí a má za to, že z predložených čestných prehlásení je zrejmé, že nebyť skutočnosti, že
je voči nemu vedené trestné stíhanie by s ním pracovná zmluva bola uzatvorená. Žalobca žiada, aby
súd žalobe vyhovel a v konaní mu priznal náhradu trov konania.

7. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia k žalobe
zo dňa 12.11.2015. Ďalej uviedol, že z čestných prehlásení Ing. Radúza Sedlára a Viliama Motúza
vyplýva len to, že sa žalobca osobne zúčastnil pohovoru. Nie je nimi preukázaná príčinná súvislosť
medzi trestným stíhaním žalobcu a ušlým ziskom. Tieto čestné prehlásenia nedeklarujú, že by žalobcaspĺňal ostatné predpoklady pre prípadné uzatvorenie pracovnej zmluvy, nevyplýva z nich skutočnosť,
či uvedené osoby mali pre žalobcu v uvedenom období miesto, či by skutočne vykonával túto prácu a či
by v nej zotrval počas celého trestného stíhania. Žiadna dohoda, resp. zmluva nebola reálne uzavretá.

Nemožnoočakávať,ženebyťtrestnéhostíhania,žalobcabysautohtozamestnávateľareálnezamestnal
a dosiahol by za uplatnené obdobie príjem 82 985 eur. Žalovaný tiež nemôže byť zodpovedný za
medializáciu žalobcovho prípadu, nakoľko zodpovednosť za obsah jednotlivých článkov nesie samotný
vydavateľ resp. súkromno-právne médium. Napokon pokiaľ došlo k zverejneniu pravdivých informácií o
vznesení obvinenia, rešpektujúc prezumpiu neviny, nie je možné hovoriť o zásahu do osobnosti žalobcu.

8. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny

orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

9. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

10. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

11. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.

Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

12. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní,

ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom
Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.
Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom.

13. Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

14.Podľa§20zákonač.58/1969Zb.,pokiaľniejeustanovenéinak,spravujúsaprávnevzťahyupravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

15. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa,
keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;

to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

16. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1 ), premlčacia
doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov,

neplynie.

17. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, akškoda
vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným
postupom súdu.18. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 a bod 2 zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody,
ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v

trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného
zboru,3) a prokurátor nezamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného
zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo
poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

19. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak
škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

20. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

21. Súd dospel k záveru, že žalobe na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné
vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného. Pod vecnou legitimáciou, či
už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v sporovom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť
strán sporu vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá zo strán sporu, ktorej svedčí stav z
hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom

subjektívnejpovinnostivyplývajúcejzhmotnéhopráva(pasívnavecnálegitimácia),oktorýchsavkonaní
rozhoduje. Žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že
uznesením sp. zn. ČVS:KUV-40/OVEK-O2-Han. zo dňa 02.12.2002 bolo voči nemu vznesené obvinenie
starším vyšetrovateľom PZ Krajského úradu vyšetrovania PZ v Bratislave pre trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zák., účinného do 31.12.2005 a trestný čin

pomoci pri legalizácii príjmu z trestnej činnosti spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 10 ods. 1
písm. c) k § 252 ods. 1 písm. a), ods. 5 Tr. zák., účinného do 31.12.2005. Uznesením Vojenskej obvodnej
prokuratúry v Bratislave zo dňa 13.04.2011 sp. zn. OPv 186/09, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
22.04.2011, prokurátorka Vojenskej obvodnej prokuratúry podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavila
trestné stíhanie žalobcu ako obvineného, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa

vedie tretsné stíhanie. Trestné konanie a stíhanie žalobcu ako obvineného trvalo od 02.12.2002 do
22.04.2011, teda osem rokov a štyri mesiace. Žalobca má za to, že orgány činné v trestnom konaní sa v
tejto trestnej veci dopustili nesprávneho úradného postupu, pretože žalobcu bez vykonania relevatných
dôkazovstíhaliakoobvinenéhood02.12.2002do22.04.2011.Dĺžkatrestnéhostíhaniasanedážiadnými
objektívnymi okolnosťami ospravedlniť a je zavinená výlučne orgánmi činnými v trestnom konaní,

vrátane dozorujúcich prokurátorov. Žalobca v žalobe ako žalovaného, teda pasívne vecne legitimovaný
subjekt, označil SR - Ministerstvo spravodlivosti SR. Pasívnu vecnú legitimáciu žalobca odvíja od § 9
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, v zmysle ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné

vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní,
ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom
Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.
Uvedený zákon bol účinný do 30.06.2004, pričom od 01.07.2004 nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V

zmysle § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v dôsledku
rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
Podľa § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 a bod 2 zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní

škoduspôsobilvyšetrovateľPolicajnéhozborualebopoverenýpríslušníkPolicajnéhozboru,aprokurátor
nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka
Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného
zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.V zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán
podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení možno vyvodiť, že Ministerstvo spravodlivosti SR môže
zodpovedať len za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní za účinnosti
zákona č. 58/1969 Zb., t.j. do 30.06.2004. Ak došlo v tejto trestnej veci k nesprávnemu úradnému
postupu a následkom toho k vzniku škody, stalo sa tak dôsledkom nesprávneho úradného postupu
orgánov činných v trestnom konaní a nie súdu, a preto nie je daná príslušnosť Ministerstva spravodlivosti

SR na konanie v mene štátu s poukazom na § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z..
Žalobca namietal nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s neúmernou
dĺžkou trestného stíhania a taktiež poukázal na zanedbanie dozorových oprávnení prokurátora. Súd
mal za to, že za takýto nesprávny úradný postup a pochybenia orgánov činných v trestnom konaní
(orgány Policajného zboru SR a prokuratúra), ktoré sa mali diať neúmerne dlho t.j. od 02.12.2002
do 22.04.2011 zodpovedá v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 a bod 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

Ministerstvo vnútra SR a v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra
SR. Z tvrdení uvedených v žalobe taktiež nemožno vyvodiť, že škoda mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní práve v období od vznesenia obvinenia dňa
02.12.2002 do 30.06.2004, t.j. do konca účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko žalobca svoj nárok
na náhradu škody odvodzuje od neprimeranej dĺžky trestného stíhania, ktoré trvalo osem rokov a štyri

mesiace. Žalobca predbežne prerokoval svoj nárok na Ministerstve spravodlivosti SR ako na orgáne,
ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom štátu. Ministerstvo spravodlivosti SR sa zaoberalo
iba tou časťou žiadosti, v ktorej žalobca namietal pochybenia orgánov štátu v trestnom konaní za
obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.. Vzhľadom na to, že Ministerstvo spravodlivosti SR nemalo
za preukázané, že by orgán štátu vydal nezákonné rozhodnutie, nárok žalobcu neuspokojilo. Nakoľko

išlo o vec predbežne prerokovanú Ministerstvom vnútra SR v minulosti, Ministerstvo spravodlivosti SR
nadbytočne nepostupovalo túto žiadosť v časti, v ktorej by bolo možné vyvodiť jeho príslušnosť. Súd
mal za to, že záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného potvrdzuje aj tá skutočnosť,
že Ministerstvo vnútra SR (oznámenie č. SLV-PS-154/2012 zo dňa 15.06.2012) predbežne prerokovalo
totožnú žiadosť žalobcu v celom rozsahu a to aj za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom

konaní. Dĺžku vedenia trestného stíhania a časové odstupy medzi jednotlivými vyšetrovacími úkonmi
odôvodňovalo odstupovaním vyšetrovacieho spisu a realizáciou úkonov medzi viacerými súčasťami
PZ, ako aj dozorovaním viacerými prokurátormi. Dňa 19.05.2014 postúpila Generálna prokuratúra SR
Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ale
iba v rozsahu, pokiaľ bol nárok uplatnený z titulu nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 58/1969 Zb.,

ktorá už bola v tom čase ministerstvom prerokovaná. Z uvedeného je zrejmé, že Generálna prokuratúra
SR sa musela zaoberať predbežným prerokovaním nároku žalobcu titulom nesprávneho úradného
postupu, nakoľko v žiadosti žalobca poukázal na zanedbanie dozorových oprávnení prokurátora a
žiadosť postúpili ministerstvu iba v časti nezákonného rozhodnutia. Súd považoval tieto skutočnosti za
nesporné, nakoľko žalobca nerozporoval, že žiadosť o predbežné prerokovanie zaslal aj Ministerstvu

vnútra SR a Generálnej prokuratúre SR. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že nie je možné za
nezákonné rozhodnutie považovať žiadne rozhodnutie v trestnom konaní, keďže žiadne rozhodnutie
nebolo po svojej právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť a nespĺňa preto atribúty nezákonného
rozhodnutia tak, ako to vyžaduje § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Nezákonným je iba rozhodnutie, ktoré
nadobudlo právoplatnosť a následne bolo zrušené (zmenené) pre nezákonnosť. Uvedené sa nevzťahuje

na uznesenie sp. zn. ČVS:KUV-40/OVEK-O2-Han. zo dňa 02.12.2002. Postup orgánov v prípravnom
konaní ešte nie je rozhodnutím o vine obvineného, ktorá sa v priebehu trestného konania dokazuje, resp.
preveruje. Zastavenie trestného stíhania automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní
postupovali nezákonne, preto nemožno z uznesenia o zastavení trestného stíhania vyvodiť nezákonnosť
ich predchádzajúceho rozhodovania. Odhliadnuc od právneho názoru súdu uvedeného vyššie, súd by

nemohol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím žalobcovi priznať ani z dôvodu
vznesenej námietky premlčania žalovaným. V prípade uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré žalobca
považuje za nezákonné rozhodnutie v zmysle žalobného návrhu zo dňa 09.04.2014, došlo k uplynutiu
10-ročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. pred uplatnením nároku na súd,
keďže ide o rozhodnutie, ktoré muselo byť žalobcovi doručené (oznámené) v období viac ako 10 rokov a

šesť mesiacov pred uplatnením nároku na súde, t.j. aj po prípadnom zohľadnení obdobia predbežného
prerokovania, počas ktorého premlčacia doba spočívala. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané
dňa 02.12.2002, pričom žaloba bola podaná na súd až 11.04.2014. Z uvedené teda vyplýva, že od
doručenia (oznámenia) predmetného uznesenia do uplatnenia nároku na súde preukázateľne uplynulalehota viac ako 10 rokov a 6 mesiacov. Pre procesné nedostatky návrhu a nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie na strane žalovaného, súd nemohol žalobe vyhovieť, a preto žalobu zamietol a nezaoberal
sa otázkou či sú v danom prípade dôvody na priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy. Súd

z uvedeného dôvodu preto zamietol aj návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov
Ing. Radúza Sedlára a Viliama Motúza a ďalších dvoch svedkov.

22. S poukazom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
23. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť v časti, súd konanie v tejto časti zastaví. O

čiastočnom späťvatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
24. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávania.

25. Vzhľadom k tomu, že žalobca podaním zo dňa 21.03.2018 vzal svoj návrh v časti o zaplatenie sumy

882,36 eur titulom náhrady škody späť, súd konanie v tejto časti v súlade s § 145 ods. 2 CSP zastavil.
Súhlas žalovaného nebol potrebný, nakoľko k čiastočnému späťvzatiu došlo predtým, než sa začalo
pojednávanie.

26. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

28.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Nakoľko bol žalovaný v spore úspešný, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

30. V zmysle ust. § 262 ods. 1, 2 CSP rozhodol súd len o nároku na náhradu trov konania a o výške

bude rozhodovať samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo,
na Okresnom súde Nitra.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 C. s. p. ) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C. s. p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.