Rozsudok – Hospodárske trestné činy ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. november 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/18/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116012016
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116012016.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.11.2018, v trestnej
veci obžalovaného A. E. pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T 111/2016 zo dňa 29.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por.
Obžalovaného
A. E., nar. XX.XX.XXXX v U. R., trvale bytom R., L. č. XX,
prechodne bytom L., E. č. 5,

uznáva vinným, že

- dňa XX.XX.XXXX v D., ako konateľ spoločnosti H., s.r.o., so sídlom R., W. č. XX, obdŕžal na účet tejto
spoločnosti č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, od konateľa spoločnosti L., s.r.o., L., E. č. XXX/X, B.. F. L.,
finančné prostriedky spolu vo výške 1.698.320,- Sk (56.373,89 Eur), za účelom kúpy dvoch motorových
vozidiel značky Nissan Qashqai, VIN E a VIN E od spoločnosti M. V., s.r.o. so sídlom R. R., U. Ľ. H.
č. XX, kde tieto motorové vozidlá boli určené pre spoločnosť W.-E., s.r.o. so sídlom R., V. č. XXX, na
základe úverových zmlúv č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX so spoločnosťou E. V. W., a.s. R. na nákup
predmetných vozidiel, pričom obžalovaný A. E. zverenými finančnými prostriedkami naložil v rozpore
s dohodnutým účelom, pretože predmetné vozidlá nezakúpil, peniaze nevrátil, ale použil pre vlastnú
potrebu, čím spoločnosti E. V. W., a.s. R. spôsobil celkovú škodu najmenej vo výške 1.698.320,- Sk
(56.373,89 Eur),

teda

- inému spôsobil značnú škodu tým, že porušil povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo
spravovať cudzí majetok,

čím spáchal

- zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1,3 písm. a) Tr. zák.

Z a t o mu u k l a d á

Podľa § 237 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný
dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. u r č u j e skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom
na 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného L. W. a E. republika, s.r.o. so sídlom W. armády č. XXX/X, T.
L., W. republika, IČ: XXXXXXXX s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného A. E. za vinného zo zločinu sprenevery
podľa § 213 ods. 1,3 Tr. zák. účinného do 14.12.2008 na tom skutkovom základe, že

- dňa XX.XX.XXXX v D., ako konateľ spoločnosti H., s.r.o., so sídlom R., W. č. XX, obdŕžal na účet tejto
spoločnosti č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, od konateľa spoločnosti L., s.r.o., L., E. č. XXX/X, B.. F. L.,
finančné prostriedky spolu vo výške 1.698.320,- Sk (56.373,89 Eur), za účelom kúpy dvoch motorových
vozidiel značky Nissan Qashqai, VIN E a VIN E od spoločnosti M. V., s.r.o. so sídlom R. R., U. Ľ.
H. č. XX, kde tieto motorové vozidlá boli určené pre spoločnosť W.-E., s.r.o. so sídlom R., V. č. 142,
na základe úverových zmlúv č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX spoločnosťou E. V. W., a.s. R. na
nákup predmetných vozidiel, pričom obž. A. E. zverenými finančnými prostriedkami naložil v rozpore
s dohodnutým účelom, pretože predmetné vozidlá nezakúpil, peniaze nevrátil, ale použil pre vlastnú
potrebu, čím spoločnosti E. V. W., a.s. R. spôsobil celkovú škodu najmenej vo výške 1.698.320,- Sk
(56.373,89 Eur).

Za to mu podľa § 213 ods. 3 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo
výmere 3 rokov, výkon ktorého mu podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., § 51 ods. 2 Tr. zák. podmienečne odložil
na skúšobnú dobu 4 rokov, pričom mu zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej
dobe a podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. aj povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného L. W. a E. republika s.r.o., T. L. odkázal s jeho nárokom na
náhradu škody na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný odvolanie, ktoré neskôr,
prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil. V písomných dôvodoch podaného odvolania poukázal na
znenie ust. § 46 ods. 5 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, podľa ktorého na konanie pred okresným
súdom je príslušný okresný prokurátor a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori, a keďže
obsahom súdneho spisu nie je žiadna priložená listina, ktorá by poukazovala, že prokurátor C.. K.
W. bol v zmysle citovaného ust. § 46 ods. 5 zákona o prokuratúre určený okresným prokurátorom na
podanie obžaloby, obžaloba bola podaná neoprávnenou osobou, v dôsledku čoho ani neboli splnené
zákonné podmienky pre vykonanie, a to ani jedného hlavného pojednávania. V ďalšom poukázal na
skutočnosť, že v obžalobe je navrhnuté prečítanie výpovede svedka M. A., o výsluchu ktorého v
prípravnom konaní nebol obhajca upovedomený a v spise sa ani nenachádzala, v čase preštudovania
vyšetrovacieho spisu, zápisnica o výsluchu tejto osoby, preto podľa jeho názoru bolo povinnosťou
súdu prvého stupňa obžalobu odmietnuť a vec vrátiť prokurátorovi pre zistenie závažných procesných
chýb, a to najmä pre porušenie ustanovení zabezpečujúcich práva obhajoby. Namietal, že právny
predchodca poškodeného poskytol na základe úverových zmlúv peňažné prostriedky spoločnosti W.-E.
s.r.o., ktorej konateľom bol C. W., v dôsledku čoho sa vlastníkom poskytnutých peňažných prostriedkov
stala práve spomínaná spoločnosť, preto právny nástupca spoločnosti E. V. W. a.s., teda spoločnosť

L. W. a E. republika, nemôže mať v prejednávanej veci postavenie poškodeného a preto navrhol, aby
súd postavenie poškodeného tejto spoločnosti odňal. Vyjadril názor, že na hlavnom pojednávaní dňa
19.12.2016 bol nezákonným spôsobom vykonaný jeho (obžalovaného) výsluch, pretože zápisnica o jeho
výpovedi z prípravného konania bola prečítaná bez splnenia zákonných podmienok, keďže po tom, čo
využil (obžalovaný) svoje právo nevypovedať, ani prokurátor a ani obhajoba zápisnicu o jeho výpovedi
z prípravného konania čítať nenavrhli, napriek tomu ju súd prvého stupňa prečítal. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 5To 1/2018 publikovaného v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ako R 53/2009 a taktiež aj na uznesenie Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 4To 48/2014 zo dňa 22.10.2014. Obdobne tak vyčítal súdu prvého stupňa,
že samoiniciatívne, bez návrhu strán v konaní, čítal zápisnicu o výpovedi svedka C. W. z prípravného
konania, navyše túto zápisnicu prečítal celú, nielen jej časť týkajúcu sa rozporov. V tejto súvislosti
opätovne poukázal na už spomínané uznesenia Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne a Krajského
súdu v Košiciach. Ďalej namietal, že za účelom odstránenia rozporov v ich výpovediach boli bez návrhu
strán v konaní prečítané aj zápisnice o výpovediach svedkov C. M. a C. R. z prípravného konania.
Návrhu prokurátora na prečítanie zápisníc o výpovediach svedkov B.. F. L. a B.. D. D. z prípravného
konania vyčítal, že tak žiadal bez toho, aby poukázal na konkrétne rozpory v ich tvrdeniach. Za nesprávny
postup súdu prvého stupňa považoval aj tú skutočnosť, že prvostupňový súd neumožnil naposledy dvom
spomínaným svedkom spontánne a súvisle popísať priebeh dotknutých skutočností v takom rozsahu,
ako si ich pamätali; nedodržal teda postup vyplývajúci z publikovaného rozhodnutia NS SR pod č. R
87/2014. Poukazujúc na výpis z účtu spoločnosti H. s.r.o. vedeného vo H. a.s. pripustil, že na účet
spoločnosti, ktorej bol (obžalovaný) konateľom, bola pripísaná suma zodpovedajúca hodnote dvoch
motorových vozidiel zn. Nissan Qashqai, pričom vychádzajúc z faktúry č. XXXXXXXXX bolo jedno
motorové vozidlo aj reálne od spoločnosti M. car s.r.o. zakúpené, čo znamená, že v rozpore s účelom
zverenia, mohla byť použitá nanajvýš suma vo výške 21.026,59 Eur a len táto suma mohla predstavovať
skutočnú výšku škody, a preto stíhaný skutok mohol byť kvalifikovaný nanajvýš ako prečin sprenevery
podľa ust. § 213 ods. 1,2 písm. a/ Tr. zák. Vyjadril názor, že všetky sporné otázky v prejednávanej veci
vyplývajú zo súkromnoprávnych vzťahov a len zdanlivo prekračujú hranicu trestného práva, pritom je
podľa neho, poukazujúc na zásadu ultima ratio, neprípustné, aby sa bežné obchodnoprávne vzťahy
riešili na úkor jednej strany prostriedkami trestného práva. V tejto súvislosti potom ešte poukázal
na nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS 402/2008 zo dňa 01.04.2009, z ktorého vyplýva, že trestné právo je
potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým
celospoločenský, t.j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt a v zásade nemôže slúžiť
ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych
vzťahov, kde je predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva, ktorým
má súdna moc poskytovať ochranu; je neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné
v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkým celospoločenských hodnôt, nie priamo
konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
Obdobne tak v tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
2To 11/13 zo dňa 14.02.2013, v ktorom sa konštatuje, že prokurátor musí byť obozretný a nesmie sa
nechať zatiahnuť do majetkových sporov, ktoré majú súkromnoprávny základ, poukazujúc na princíp
ultima ratio a zásadu subsidiarity trestnej represie. Zhrnúc už konštatované dospel k záveru, že v
prejednávanej veci bolo potrebné aplikovať už vyššie niekoľkokrát spomenutý princíp ultima ratio
(subsidiarity trestnoprávneho postihu). Záverom zdôraznil, že jeho (obžalovaného) konanie pri výkone
podnikateľskej činnosti nenaplnilo skutkovú podstatu žiadneho trestného činu. V podstate z týchto
dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého
stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por.,
podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1, alebo nezruší rozsudok podľa §
316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
por., a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané
dokazovanie v takom rozsahu, ktorý mu, vychádzajúc z ust. § 2 ods. 10 Tr. por. umožnil spravodlivé
rozhodnutie. Zároveň je nutné konštatovať, že skutkové závery tak, ako ich súd prvého stupňa ustálil,
zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.

Aj podľa názoru krajského súdu, hodnotiac vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne
preukázané, že skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu sa stal, a že ho spáchal práve obžalovaný.

Obžalovaný spáchanie stíhaného skutku v zásade v celom rozsahu poprel, keďže na hlavnom
pojednávaní vyhlásil, že je nevinný a zároveň využil svoje právo a nevypovedal. Na tomto mieste je
nutné obhajobe prisvedčiť, že prečítanie zápisnice o výpovedi obžalovaného z prípravného konania na
hlavnom pojednávaní žiadna zo strán v konaní, aj keď to ust. § 258 ods. 4 Tr. por. ako predpoklad
takéhoto postupu vyžaduje, nenavrhla, súd prvého stupňa preto nepostupoval správne, keď zápisnicu
o skoršej výpovedi obžalovaného samoiniciatívne, bez návrhu strán v konaní, prečítal. Obhajoba
evidentne výpoveď obžalovaného z prípravného konania nepovažovala za dôkaz vyznievajúci v jeho
prospech a ani krajský súd tento dôkaz nepovažoval za spôsobilý dôkaznú situáciu v jeho prospech
zmeniť, preto k prečítaniu zápisnice o skoršej výpovedi obžalovaného aj podľa názoru krajského súdu
došlo na hlavnom pojednávaní bez splnenia zákonných podmienok, a preto na jej obsah ani krajský
súd neprihliadal.

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci okresný prokurátor odvolanie nepodal, ustálený skutkový stav
už nebolo možné v neprospech obžalovaného meniť, či dopĺňať (§ 322 ods. 3, veta druhá, Tr. por.), a
preto krajský súd zameral svoju prieskumnú právomoc na zistenie, či súdom prvého stupňa ustálený
skutkový stav zodpovedá vykonaným dôkazom a či ho nie je potrebné zmeniť, či doplniť v prospech
obžalovaného, ktorý odvolanie podal.

Z úverových zmlúv č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX, obe z 26.06.2008, zo záložných zmlúv k týmto
úverovým zmluvám, ako aj výpovedí svedkov B.. F. L. a B.. D. D. vyplýva, že spoločnosť E. V. W., a.s.
R., ktorú v týchto právnych vzťahoch zastupovala spoločnosť L. s.r.o. L., zastúpená B.. F. L., poskytla
v prospech spoločnosti W. s.r.o. V., zastúpenej svedkom C. W., čo napokon ani tento svedok nepoprel,
finančné prostriedky vo výške 56.373,89 eur na nákup dvoch motorových vozidiel zn. Nissan Qashqai
VIN E a VIN E pričom z týchto dokladov ešte vyplýva, že spomínané motorové vozidlá boli určené pre
spomínanú spoločnosť W. s.r.o. V.. Z výpovedí svedkov B.. F. L., B.. D. D., ale i svedka C. M. (prednesenej
na hlavnom pojednávaní dňa 21.02.2017, a to z tej jej časti, ktorá predchádzala odstraňovaniu rozporov),
ale taktiež zálohových faktúr č. XXXXXXXXX z XX.XX.XXXX a XXXXXXXXX taktiež z XX.XX.XXXX
vyplýva, že predajcom sporných motorových vozidiel mala byť spoločnosť M.-V. s.r.o. R. R.. Z výpovede
svedka B.. F. L., ale aj z výpisu z účtu spoločnosti H. s.r.o. R., v ktorej obžalovaný pôsobil ako konateľ,
vedenom vo H. banka a.s. vyplýva, že dňa 04.07.2008 obžalovaný na účet tejto spoločnosti obdŕžal už
spomínanú sumu 56.373,89 eur (pôvodne v Sk) a z už spomínaných zálohových faktúr, ale aj faktúr
č. XXXXXXX a XXXXXXX zo dňa 26.06.2008, ktoré vyhotovil samotný obžalovaný pre spoločnosť L.
s.r.o. L. vyplýva, že poskytnuté peniaze sú určené na nákup individuálne určených motorových vozidiel
Nissan Qashqai VIN E a VIN SC Že dotknuté motorové vozidlá sú určené pre firmu W., s.r.o. V., pričom
finančné prostriedky naň poskytne spoločnosť E. V. W. a.s., okrem vyššie spomenutých úverových a
záložných zmlúv vyplýva aj z výpovede svedka B.. F. L., ale do určitej miery aj z výpovede svedka C.
W. prednesenej na hlavnom pojednávaní dňa 19.12.2016, k čomu sa vyjadril ešte predtým, než boli
odstraňované rozpory v jeho výpovediach, teda tieto skutočnosti uviedol vo svojej spontánnej, súvislej
výpovedi. Z výpovedí svedkov B.. F. L., svedka B.. D. D., do určitej miery aj svedka C. M. (tento svedok na
hlavnom pojednávaní dňa 21.02.2017 vo svojej súvislej výpovedi ešte predtým, než boli odstraňované
rozpory v jeho výpovediach, síce uviedol, že na prvé vozidlo peniaze už prišli, zároveň ale uviedol, že v
notárskom registri záložných práv boli registrované dve vozidlá, ktorých kúpna cena nebola uhradená,
pretože tieto vozidlá stáli u nich na dvore; aj z jeho výpovede teda vyplýva, že tie dve motorové vozidlá,
na ktoré sa vzťahovalo záložné právo pre spoločnosť E., a teda na ktoré bol poskytnutý úver, a ktoré
mal obžalovaný kúpiť od spoločnosti M.-V., s.r.o. neboli zaplatené, aj keď sa svedok mylne domnieval,
že suma za úhradu tretieho motorového vozidla slúžila na účely úhrady vyššie spomínaných dvoch
motorových vozidiel) vyplýva, že vyššie uvedené, individuálne VIN číslom určené, dve motorové vozidlá
obžalovaný nekúpil, poskytnuté peniaze nevrátil a tým pádom použil pre vlastnú potrebu.

Na tomto mieste považuje krajský súd za potrebné uviesť, že pri svojom rozhodovaní neprihliadal na
výpovede svedkov C. W. a C. M. z prípravného konania, zápisnice o ktorých súd prvého stupňa na
hlavnom pojednávaní za účelom odstraňovania rozporov prečítal bez návrhu strán v konaní, teda v
rozpore s ust. § 264 ods. 1 Tr. por. a prihliadal len na ich súvislé spontánne výpovede prednesené na
hlavnom pojednávaní pred týmto momentom.

Pokiaľ bolo obhajobou namietané, že nie je možné v trestnom konaní použiť výpovede svedkov
prednesené pred vznesením obvinenia, v tejto súvislosti krajský súd poukazuje na stanovisko NS
SR publikované ako R 30/2010, podľa prvej právnej vety ktorého obžaloba v trestnej veci môže byť
opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia,
prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia jeho vyhlásením, ak k ich vykonaniu došlo
po začatí trestného stíhania „vo veci“ podľa § 199 ods. 1 Tr. por.“ Z uvedeného stanoviska ďalej
vyplýva, že výpovede svedkov realizované pred vznesením obvinenia, len preto, že neboli vykonané
kontradiktórnym spôsobom, pretože v tom čase nemohol obvinený ešte realizovať svoje právo na
obhajobu, nemajú charakter nezákonného dôkazu. Pre zachovanie zásady kontradiktórnosti trestného
konania postačí, ak výpoveď svedka je vykonávaná kontradiktórnym spôsobom aspoň raz, a to aj
v konaní pred súdom, pritom nič za takejto situácie nebráni, v momente, keď sa výpoveď svedka
kontradiktórnym spôsobom vykonáva, aby na účely odstránenia rozporov v jej výpovediach bola
prečítaná zápisnica o jej skoršej výpovedi, a to aj pred vznesením konania, ale po začatí trestného
stíhania, ktoré predstavuje moment, od ktorého je možné v trestnom konaní vykonávať procesne
použiteľné dôkazy. Pri následnom kontradiktórnom vykonávaní výpovede svedka má obvinený možnosť
sa aj k výpovedi realizovanej pred vznesením obvinenia vyjadriť, má možnosť klásť svedkovi otázky,
požadovať od neho, aby rozpory s predchádzajúcom výpoveďou vysvetlil, má možnosť predkladať svoje
protiargumenty aj proti výpovedi svedka prednesenej pred vznesením obvinenia a požadovať od neho,
aby sa k nim vyjadril. Právne neúčinnými v ďalšom konaní sú z tohto pohľadu len výpovede blízkych
osôb, ktoré pred vznesením obvinenia nie sú poučené podľa ust. § 130 ods. 1 Tr. por.

A pokiaľ bolo ešte namietané, že zákonný postup nebol dodržaný ani pri výsluchu svedkov B.. F. L. a
B.. D. D., pretože prokurátor navrhol čítať zápisnice o ich skoršej výpovedi avšak bez poukázania na
konkrétne rozpory v ich tvrdeniach, pre ktoré ich čítať navrhuje a svedkom boli čítané celé zápisnice
o ich skorších výpovediach, nielen tie časti, v ktorých sa nachádzali rozpory, k tomu krajský súd
uvádza, že takýto postup súdu nemal žiaden negatívny dopad na práva obžalovaného, či na objasnenie
skutkového stavu veci. Podľa ustálenej súdnej praxe (R 6/2009) výpoveď obžalovaného alebo svedka
z prípravného konania sa stáva súčasťou jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, len ak v nich nie sú
podstatné rozpory. Ak svedok, alebo obžalovaný v prípravnom konaní nevypovedal odlišne, beztak táto
časť jeho výpovede, ktorá je totožná s výpoveďou prednesenou na hlavnom pojednávaní, je súčasťou
aj jeho výpovede na hlavnom pojednávaní prednesenej. Čítaním aj tých častí zápisníc o skoršej
výpovedi svedka, alebo obžalovaného, ktoré sú súladné, alebo nie sú v rozpore s tým, čo predniesol na
hlavnom pojednávaní, maximálne zdržuje priebeh hlavného pojednávania, nespôsobuje ale nemožnosť
objasnenia skutkového stavu veci a taktiež v takýchto prípadoch nijakým spôsobom nedochádza k
porušeniu práva obžalovaného na obhajobu. Obaja svedkovia na hlavnom pojednávaní potvrdili, že
skutkový dej, ohľadom ktorého vypovedali, sa odohral tak, ako to popísali v prípravnom konaní a
rozpory vo svojich výpovediach odôvodnili v podstate plynutím času. Ani krajský súd porovnaním
výpovedí spomínaných svedkov prednesených na hlavnom pojednávaní a učinených v prípravnom
konaní nevzhliadol iný dôvod, pre ktorý by svedkovia rozporne vypovedali a nevzhliadol ani také rozpory,
ktoré by plynutím času nebolo možné odôvodniť. Napokon ani samotná obhajoba nenamietala žiadne
konkrétne rozpory, ktoré by narúšali objasnenie zisteného skutkového stavu, a ktoré by nebolo možné
plynutím času a prirodzeným procesom zabúdania odôvodniť.

Krajský súd taktiež nevzhliadol u týchto svedkov ani nedodržanie postupu vyplývajúceho z ustálenej
súdnej praxe (R 87/2014), podľa ktorej aj keď si svedok presne nepamätá na priebeh skutkového
deja, ohľadom ktorého vypovedá, napriek tomu musí poskytnúť súvislý popis dotknutých skutočností v
rozsahu, v akom si ho pamätá a až následne mu môže byť predložená zápisnica o jeho skoršej výpovedi
podľa § 264 Tr. por. Tak svedok B.. F. L., ako aj B.. D. D. na hlavnom pojednávaní dňa 21.02.2017
a 31.03.2017 najprv súvisle, spontánne, aj keď v krátkosti a stručnosti popísali, čo si o predmetnej
veci pamätajú a až následne na návrh prokurátora boli čítané zápisnice o ich skorších výpovediach z
prípravného konania.

Ako to už bolo vyššie naznačené, minimálne z faktúr XXXXXXX a XXXXXXX zo dňa 26.06.2008, ktoré
obžalovaný sám vyhotovil a ktorými fakturoval kúpnu cenu spomínaných dvoch motorových vozidiel
spoločnosti L. s.r.o. L., vyplýva, že bolo obžalovanému zrejmé, že 04.07.2008 obdŕžal na svoj účet
finančné prostriedky určené na kúpu dvoch konkrétne individuálne určených motorových vozidiel zn.
Nissan Qashqai jednoznačne identifikovaných VIN číslami, a to VIN E a VIN E preto vedel, že

kúpou motorového vozidla s iným VIN číslom, konkrétne VIN E dňa 14.07.2008 si svoju povinnosť
použiť prevzaté finančné prostriedky na kúpu vyššie uvedených dvoch konkrétnych motorových vozidiel
nesplnil, napokon toto vozidlo spoločnosti W.-E., s.r.o. V. zastúpenej svedkom C. W. neodovzdal, toto
vozidlo nebolo zaťažené záložným právom v prospech spoločnosti E. V. W. a.s., R., teda poskytovateľa
úveru, hoci obžalovaný vedel, čo vyplýva tak z výpovede svedka B.. F. L., ako aj C. W., že spomínané
vozidlá mali byť zakúpené na úver a pre spoločnosť W.-E., s.r.o. V..

Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď pri určovaní výšky škody vychádzal z hodnoty oboch
motorových vozidiel, ktorých kúpu mal obžalovaný zabezpečiť.

Pokiaľ ide o výpoveď svedka G. A., tento neuvádzal žiadne skutočnosti, ktoré by mali vplyv na objasnenie
prejednávaného skutku, preto neupovedomenie obhajcu o vykonaní takéhoto výsluchu v prípravnom
konaní, nerealizácia takéhoto výsluchu v prípravnom konaní, či chýbanie zápisnice o výsluchu tohto
svedka v spise, nemala žiaden vplyv na objasnenie skutkového stavu veci a taktiež nemá žiaden
materiálny dopad na obhajobu obžalovaného. Napokon dotknutý svedok bol na hlavnom pojednávaní
vypočutý, obžalovaný a obhajca mali možnosť dotknutému svedkovi klásť otázky, mali možnosť sa
k jeho výpovedi vyjadriť, preto skutočnosť, že obhajoba nebola upovedomená o výsluchu svedka,
ktorého výpoveď z hľadiska dokazovania nie je podstatná, nepredstavuje procesnú chybu tak zásadného
významu, aby bola dôvodom pre odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi.

Obdobne tak z hľadiska dôkaznej situácie nemala podstatný význam ani výpoveď svedka C. R., ktorý
v zásade nemal žiadne informácie týkajúce sa skutku, preto ani prípadne chyby pri vykonávaní tohto
dôkazu nemali dopad na objasnenosť skutku a právo obžalovaného na obhajobu.

Ako to už bolo teda vyššie uvedené, aj podľa názoru krajského súdu, skutkový stav ustálený
súdom prvého stupňa zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania, pričom krajský súd nevzhliadol
žiaden dôvod, pre ktorý by bolo potrebné, s ohľadom na vykonané dokazovanie, skutok v prospech
obžalovaného upraviť, pričom úprava skutku v neprospech obžalovaného pre absenciu odvolania
prokurátora s ohľadom na už vyššie uvedené ustanovenie (§ 322 ods. 3, veta druhá, Tr. por.) do úvahy
neprichádzala.

Podľa názoru krajského súdu však súd prvého stupňa konanie obžalovaného nesprávne právne posúdil,
a to z toho dôvodu, že až zákonom č. 397/2015 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2016 bolo ust. § 130 ods.
1 Tr. zák. zmenené tak, že definícia pojmu vec bola pod písm. d) doplnená aj o peňažné prostriedky na
účte. Z uvedeného potom vyplýva, že do 01.01.2016 peňažné prostriedky na účte neboli vecou, pred
spreneverou ktorej by ust. § 213 Tr. zák. poskytovalo ochranu. Zmluvou o bežnom účte sa totiž banka
podľa § 708 a nasledujúcich Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov)
zaväzuje zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa, pričom je povinná prijímať
na bežný účet peňažné vklady, alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu, alebo vyplatiť mu
požadovanú sumu, alebo uskutočniť v jeho mene platby určeným osobám a podobne. Majiteľ účtu sa
zaväzuje vložiť na účet peňažné prostriedky a ponechať ich na využitie banke, pričom majiteľovi účtu
za to patria úroky z týchto prostriedkov. Do 01.01.2016 teda peňažné prostriedky na účte neboli vecou
v zmysle § 130 ods. 1 Tr. zák., ale iné majetkové hodnoty, ktorým, ako to už bolo vyššie uvedené, ust.
§ 213 Tr. zák. ochranu neposkytovalo.

Právnym posúdením súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu dospel však krajský súd k
záveru, že konanie obžalovaného napĺňa znaky zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., pretože svojim konaním spôsobil inému značnú
škodu tým, že porušil povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok.

Trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku je subsidiárnym vo vzťahu k trestnému
činu sprenevery. Pritom vo vzájomnom pomere subsidiarity sú ustanovenia určené na ochranu tých
istých spoločenských vzťahov, ak je účelom subsidiárneho ustanovenia len doplniť ochranu, ktorú
chránenému záujmu poskytuje primárne ustanovenie. Z už uvedeného potom, keďže ide o subsidiárne
trestné činy, vyplýva, že ich objektívne stránky sa môžu vzájomne prelínať a ich znaky prekrývať.

V prejednávanej veci sa stíhaného skutkového deja zúčastnilo päť podnikateľských subjektov, a to E. V.
W., a.s. R., W.-E., s.r.o. V., M. V., s.r.o. R. R., L., s.r.o. L. a H. s.r.o. R., ktoré si svoje vzťahy písomnou

pomenovanou zmluvou neupravili. Každopádne ale, ako to vyplýva z ustáleného skutku, opierajúceho
sa o vykonané dokazovanie, spoločnosť, ktorej konateľom bol obžalovaný v rozhodnom období, nebola
úverovým dlžníkom a ani pôvodným majiteľom sporných motorových vozidiel a taktiež nemala byť ani ich
konečným vlastníkom, a preto v tomto vzťahu vystupovala skôr ako určitý sprostredkovateľ. Vzhľadom
na to, že všetci piati zúčastnení boli podnikateľskými subjektmi, je zrejmé, že pre pomenovanie
právneho vzťahu, ktorý medzi sebou založili, je potrebné použiť príslušné ustanovenia Obchodného
zákonníka, teda už spomínaného zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Posúdiac
práva a povinnosti, ku ktorým sa zúčastnené subjekty zaviazali, dospel krajský súd k záveru, že ich
vzájomný vzťah napĺňa znaky komisionárskej zmluvy upravenej ustanovením § 577 a nasl. Obchodného
zákonníka, pritom nedostatok písomnej formy nie je na prekážku tejto konštatácie, pretože spomínané
ustanovenia pre platné uzavretie takejto zmluvy písomnú formu nepožadujú.

Podľa § 577 Obchodného zákonníka komisionárskou zmluvou sa komisionár zaväzuje, že zariadi vo
vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú obchodnú záležitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť
mu odplatu. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že predmetom záväzku je „zariadenie určitej obchodnej
záležitosti“, a to napr. kúpa alebo predaj tovaru, alebo prípadne aj iných obchodov. Samozrejme v
prejednávanej veci, vzhľadom na to, že v nej nevystupujú len subjekty dva, ale hneď päť, je tento vzťah
zložitejší a vykazuje znaky aj ďalších zmluvných vzťahov medzi zúčastnenými stranami dohodnutými.

Obžalovaný sa každopádne zaviazal, že vo vlastnom mene (faktúry vystavoval na meno svojej
spoločnosti), zariadi pre, v podstate spoločnosť E. V. W. a.s. R., ktorá poskytla finančné prostriedky na
kúpu vyššie spomínaných dvoch motorových vozidiel, a ktorú v tomto vzťahu zastupovala spoločnosť
L., s.r.o. L., a to konkrétne B.. F. L. (obžalovaný fakturoval kúpu motorových vozidiel spoločnosti L., s.r.o.
L.) s tým, že motorové vozidlá boli určené pre spoločnosť W.-E. s.r.o. V. (tá sa mala stať ich koncovým
vlastníkom a užívateľov), zastúpenú svedkom C. W., pričom motorové vozidlá mal obžalovaný kúpiť od
spoločnosti M. V. s.r.o. R. R..

Úlohou obžalovaného respektíve jeho povinnosťou v prejednávanej veci bolo teda finančné prostriedky
poskytnuté mu spoločnosťou E. V. W. a.s. R. prostredníctvom spoločnosti L. s.r.o. L. opatrovať a
spravovať a v rámci toho použiť ich len na jeden dohodnutý účel, a to kúpu individuálne určených
(VIN číslami) dvoch osobných motorových vozidiel od spoločnosti M. V., s.r.o. R. R.. Obžalovaný však
túto svoju povinnosť nesplnil, peňažné prostriedky, o ktoré sa mal starať, nespravoval dohodnutým
spôsobom, motorové vozidlá za obdŕžané finančné prostriedky nekúpil, peniaze nevrátil a použil ich pre
svoju potrebu, čím poškodenej spoločnosti E. V. W. a.s. R. spôsobil vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia vyčíslenú škodu.

Tým obžalovaný, podľa názoru krajského súdu, naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku.

Nie je možné súhlasiť s tým, že by vlastníkom požičaných finančných prostriedkov bola spoločnosť W.-
E. s.r.o. V., a preto ako poškodený by mal vystupovať tento subjekt, pretože podľa § 5 písm. b/ zák.
č. 483/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov o bankách, ale aj podľa § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010
Z.z. v znení neskorších predpisov o spotrebiteľských úveroch, úverom sa rozumie dočasné poskytnutie
finančných prostriedkov. Navyše, ako to už bolo vyššie uvedené, do 01.01.2016 peňažné prostriedky
na účte neboli ani v trestnoprávnom zmysle vecou, preto ani nebolo možné hovoriť o ich vlastníctve,
ale mali charakter iných majetkových hodnôt. Pritom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že nebolo
úmyslom subjektov zúčastnených na obchodnej transakcii, popísanej v skutkovej vete napadnutého
rozhodnutia, finančné prostriedky poskytnúť priamo spoločnosti W.-E. s.r.o., či už na jej účet, alebo
do rúk jej konateľa, ale tieto finančné prostriedky mali byť vyplatené predajcovi sporných motorových
vozidiel, a to prostredníctvom komisionára, teda obžalovaného. Ani z vyššie spomínaných úverových
zmlúv nevyplýva, že by sporné finančné prostriedky mali byť poskytnuté na účet spoločnosti W.-E. s.r.o.
V., ani že by mali byť vydané k rukám jej konateľa, taktiež z nich nevyplýva, že by jej podpísaním
prechádzalo vlastnícke právo k sporným finančným prostriedkom na dotknutú spoločnosť W. - E. s.r.o. V.
(čo ani nebolo z vyššie uvedených dôvodov právne možné), preto niet žiadneho právneho podkladu pre
záver, že by sa spoločnosť W.-E. s.r.o. stala vlastníkom dotknutých finančných prostriedkov, a teda mala
byť poškodenou spoločnosťou v prejednávanej veci. Jediným subjektom, ktorého majetok sa konaním
obžalovaného zmenšil, bola, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, spoločnosť poskytujúca úver,
teda, spoločnosť E. V. W. a.s., a preto je v prejednávanej veci poškodenou, prípadne jej právny nástupca.

Krajský súd preto napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a konanie obžalovaného právne posúdil
v zmysle vyššie uvedeného ako zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa §
237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. tak, ako je to napokon konštatované aj vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine, nevyhnutne musel zrušiť
aj výrok o treste a náhrade škody a nanovo o nich rozhodnúť.

Pri ukladaní trestu prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestu vyplývajúce z
ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, majúc na
zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu,
aby viedol riadny život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a vyjadrenie morálneho
odsúdenia páchateľa spoločnosťou.

Obžalovaný je v mieste trvalého bydliska hodnotený len všeobecne s tým, že z ústrednej evidencie
priestupkov vyplýva, že doposiaľ sa nedopustil žiadneho priestupku. V odpise registra trestov má päť
záznamov (tri pred spáchaním stíhanej trestnej činnosti) a aj keď sa naňho hľadí, akoby nebol odsúdený,
fikcia neodsúdenia sa, z hľadiska hodnotenia jeho osoby, na skutočnosť, že aj v týchto prípadoch sa
trestného činu dopustil, nevzťahuje. A práve skutočnosť, že obžalovaný sa v minulosti dopúšťal trestnej
činnosti, bráni konštatovaniu poľahčujúcej okolnosti, že by pred spáchaním stíhaného trestného činu
viedol riadny život. Vzhľadom ale na to, že jeho predchádzajúce odsúdenia sú zahladené, nemožno
taktiež ani v tomto prípade konštatovať priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v skutočnosti, že v minulosti už
súdne trestaný bol. Ani krajský súd teda žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť u obžalovaného
nezistil, a preto nebolo potrebné trestnú sadzbu trestného činu, z ktorého bol uznaný vinným, v rozmedzí
od troch rokov do desiatich rokov ďalej podľa § 38 Tr. zák. upravovať.

Vzhľadom na už vyššie uvedené a tým na relatívne priaznivú prognózu nápravy obžalovaného, keďže
všetky jeho predchádzajúce odsúdenia už boli zahladené, ako aj vzhľadom na odstup času, ktorý od
spáchania skutku už uplynul, aj krajský súd dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného a na ochranu
spoločnosti, teda tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie postačí trest odňatia slobody
na samej dolnej hranici, teda trest vo výmere 3 rokov.
S ohľadom na už spomínanú relatívne priaznivú prognózu nápravy obžalovaného aj krajský súd dospel k
záveru, že na nápravu obžalovaného nebude potrebné pôsobiť bezprostredným výkonom trestu odňatia
slobody, ale bude postačovať hrozba jeho výkonu, a preto výkon uloženého trestu obžalovanému
podmienečne odložil na skúšobnú dobu 3 rokov.

Vzhľadom na to, že obžalovanému bol ukladaný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, ktorý bol
podmienečne odložený, musel krajský súd nevyhnutne, v súlade s ust. § 51 ods. 1 Tr. zák. uložiť aj
probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Uloženie probačného dohľadu napokon krajský
súd považoval za nevyhnutné aj z dôvodu, že obžalovaný sa v minulosti opakovane trestnej činnosti
dopúšťal, a preto dohľad štátneho orgánu nad jeho správaním v skúšobnej dobe považoval za prospešný
pre zavŕšenie výchovného účinku trestu.

Zároveň na posilnenie už spomínaného účinku podmienečne odloženého trestu odňatia slobody
považoval krajský súd za potrebné, okrem toho, že tak výslovne ustanovuje ustanovenie § 51 ods. 2
Tr. zák., uložiť obžalovanému aj primerané obmedzenie spočívajúce v povinnosti nahradiť v skúšobnej
dobe spôsobenú škodu.

Poškodený si svoj nárok na náhradu škody riadne a včas uplatnil. Súd prvého stupňa ho s jeho
uplatneným nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces z dôvodu, že vyčíslenie výšky škody by
si vyžiadalo ďalšie dokazovanie presahujúce rámec trestného konania, a to predovšetkým s ohľadom na
skutočnosť, že si uplatňoval aj príslušenstvo istiny. K tomu krajský súd uvádza, že výpočet príslušenstva
istiny si síce nevyžaduje žiadne ďalšie náročné dokazovanie, ktoré by malo zásadným spôsobom
predĺžiť trestné konanie (skôr problematickým sa javí nedostatočným spôsobom individualizovaná a
preukázaná výška splatenej a nesplatenej časti istiny), avšak ani prokurátor, ani poškodený odvolanie

proti výroku o náhrade škody nepodali, preto nezistiac možnosť zmeny dotknutého výroku, krajský súd
ho v nezmenenej podobe pojal do svojho rozhodnutia.

Záverom sa žiada ešte uviesť, že pokiaľ obhajoba namietala, že obžalobu podala neoprávnená osoba,
pretože z obsahu spisu nevyplýva žiadna písomnosť, ktorá by preukazovala, že okresný prokurátor
poveril podaním obžaloby práve prokurátora okresnej prokuratúry C., k tomu krajský súd uvádza, že
neexistuje ústavná zásada zákonného prokurátora, a taktiež neexistuje ani právo nebyť odňatý svojmu
zákonnému prokurátorovi.

Podľa § 2 zák. č. 153/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov o prokuratúre, prokuratúra je samostatná,
hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v
ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahu podriadenosti a nadradenosti. Keďže medzi prokurátormi platia
pravidlá subordinácie, je vecou okresného prokurátora, ktorého prokurátora okresnej prokuratúry poverí
podaním žaloby, či zastupovaním na súde na hlavnom pojednávaní, pričom zákon o prokuratúre,
okrem princípu subordinácie, iné presné pravidlá, podľa ktorých má okresný prokurátor postupovať
pri poverovaní prokurátorov okresnej prokuratúry, nestanovuje. Krajskému súdu z úradnej činnosti je
známe, že C.. K. W. je prokurátorom Okresnej prokuratúry Prešov, a preto ním podanú obžalobu
považuje za obžalobu podanú oprávnenou osobou, pričom pre nesúvislosť s právami obžalovaného,
nepovažuje za potrebné, aby prokurátor preukazoval, že práve v tomto konkrétnom prípade bol
okresným prokurátorom na podanie obžaloby poverený. Vzhľadom na to, ako to už bolo vyššie
uvedené, že neexistuje zásada zákonného prokurátora, ani neexistencia práva nebyť odňatý zákonnému
prokurátorovi, aj keby snáď obžalobu na súde zastupoval prokurátor, ktorého by okresný prokurátor
nepoveril zastupovaním, nedošlo by, podľa názoru krajského súdu, k porušeniu žiadnych práv
obžalovaného.

A nakoniec k zásade ultima ratio namietanej obhajobou je nutné uviesť, že rámec jej aplikácie v
slovenskom trestnom práve vymedzil Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí publikovanom v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 6/14 pod č. 96, z ktorého vyplýva, že tento princíp je
možné uplatniť len pri prečinoch a v rámci posudzovania závažnosti konania páchateľa trestného činu.
Vzhľadom na to, že krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný sa v prejednávanej veci dopustil zločinu,
aplikácia zásady „ultima ratio“ už z tohto dôvodu do úvahy neprichádzala.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 8. 2021. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.