Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. jún 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/254/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415202098
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1415202098.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov

senátu JUDr. Romana Majerského a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: V. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. XX, XXX XX W., zastúpeného: JUDr. Eva Krištofiaková, advokátka, so sídlom
Zelená 11, 900 45 Malinovo proti žalovanému: Generali Poisťovňa, a. s., IČO: 35 709 332, so sídlom
Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava o zaplatenie 463,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 06.04.2016, č.k. 5C/54/2015-69,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05% zo sumy 463,94 eur od 16.12.2014
do zaplatenia, m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške vo
výške 5,05% zo sumy 463,94 eur od 17.12.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti uplatňovaného úroku z omeškania sa žaloba z a m i e t a.

V zostávajúcej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 463,94 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 463,94 eur od 16.12.2014
do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I) a zaplatiť žalobcovi trovy konania vo
výške 27,50 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
203,25 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 4 ods. 2 písm. b), § 15 zákona č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla (ďalej len „Zákon o PZP“), § 442 ods. 1, 3, § 443, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu omeškania) a
vecne tým, že v prejednávanej veci boli naplnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti za
škodu na strane škodcu (poisteného u žalovaného), a to porušenie právnej povinnosti, existencia

škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, pričom opravou motorového
vozidla nedošlo k jeho zhodnoteniu. Podľa názoru súdu prvej inštancie v čase pred spôsobením škody
muselo vozidlo spĺňať všetky podmienky nevyhnutné na prevádzku motorového vozidla na pozemných
komunikáciách, i keď vozidlo je z roku 2007 a je ojazdené a v dôsledku škodovej udalosti žalobcamusel dať vozidlo opraviť, pričom opravou motorového vozidla bolo toto vozidlo len dané do pôvodného
stavu tak, aby ho žalobca mohol opäť používať za rovnakých podmienok, ako to bolo pred škodovou
udalosťou. Nestotožnil s názorom žalovaného, že opravou vozidla došlo k zhodnoteniu vozidla, takáto

oprava vozidla bola poškodenému vnútená protiprávnym konaním škodcu. Uviedol že aj v prípade,
ak sú k oprave motorového vozidla použité nové náhradné diely, nie je možné hovoriť o majetkovom
prospechu žalobcu, nakoľko k tejto oprave došlo len za účelom uvedenia vozidla do pôvodného stavu
a jeho opätovného používania a že trhová hodnota poškodeného (havarovaného) vozidla, aj keď bolo
opravené, je nižšia, ako cena motorového vozidla pred touto udalosťou. Žalobca podľa jeho názoru

teda nemôže byť postihnutý za to, že v dôsledku konania škodcu bolo nevyhnutné vykonať opravu
dielov motorového vozidla, ktoré by inak nemal dôvod meniť, a teda nie je možné od neho spravodlivo
požadovať, aby na nehodu doplácal. Vyvodil, že pokiaľ žalobca opravou uviedol vozidlo len opäť do
stavu zodpovedajúcemu účelu a príslušným normám, zodpovedajú náklady opravy majetkovej ujme,
ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, preto žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.
b), a f) O.s.p., t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho
názoru prvoinštančný súd pochybil, keď neaplikoval a ani neodôvodnil neaplikáciu vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení

neskorších predpisov. Uviedol, že pri poškodení starších, použitých a opotrebovaných vozidiel je pri
určení výšky skutočnej škody v peniazoch potrebné vziať do úvahy amortizáciu u tých nových častí a
súčiastok, zamontovaných do vozidla pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla po oprave nepochybne
zvýšila. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že skutočnou škodou sú náklady
na opravu vozidla a na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 5Cdo 200/2011 z 26.4.2012. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie pochybil aj pri
rozhodovaní o návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia príslušenstva - úrokov z omeškania,
keďže sa na daný prípad vzťahujú ustanovenia Zákona o PZP, ktorý je pokiaľ ide o omeškanie
žalovaného a úroky z omeškania, osobitným zákonom a aplikácia ustanovení ktorého má vo vzťahu
k všeobecnej právnej úprave danej Občianskym zákonníkom prednosť. Poukázal na ustanovenia §

11 ods. 6, 7, 8 Zákona o PZP, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva, že poisťovateľ nemá povinnosť
zaplatiť poškodenému úroky z omeškania, pokiaľ si splní svoje povinností, ktoré mu ukladá § 11 ods.
6 Zákona o PZP v lehote ustanovenej v § 11 ods. 7 Zákona o PZP. Uviedol že je zrejmé, že žalovaný
si v rámci zákonnej 3-mesačnej lehoty svoje povinnosti uložené mu v § 11 ods. 6 Zákona o PZP splnil
a v zákonnej 15-dňovej lehote žalobcovi aj poskytol plnenie, resp. časť plnenia, ktoré si u neho uplatnil

a ktorú žalovaný považoval za preukázanú. Namietal pochybenie súdu prvej inštancie, keď o jeho
povinnosti zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania rozhodol len podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka a omeškanie a jeho povinnosť zaplatiť úroky z omeškania neposudzoval podľa § 11 ods. 6,
7 a 8 Zákona o PZP, ktorý má vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave danej Občianskym zákonníkom

prednosť. Z uvádzaných dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh
zamietne alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
02.06.2016, v ktorom uviedol, že poškodením vozidla aj po oprave novými náhradnými dielmi nie je cena

vozidla vyššia, ale naopak cena opraveného poškodeného vozidla je vždy nižšia, a preto ak k obnove do
predošléhostavumotorovéhovozidlaniejemožnédospieťinakakovýmenounáhradnýchdielov,oprava
bola vykonaná účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodovej udalosti. Podľa jeho názoru
žalovaný nemôže prenášať povinnosť na úhradu nákladov spojených k uvedením veci do pôvodného
stavu na poškodeného. Poukázal na to, že aplikácia vyhlášky 492/2014 Z. z. je dôvodná iba v prípade

ak by v dôsledku opravy došlo k výraznému zhodnoteniu poškodenej veci a to tak, že poškodený by sa
napriek zavineniu inou osobou neodôvodnene obohatil v takom rozsahu, že to nie je možné spoločensky
akceptovať. Vo vyjadrení trval na skutočnosti, že náhrada škody má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu,
má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy a že nežiada viac ako čiastku opravy
rozdielu medzi fakturovanou sumou za opravu motorového vozidla a úhradou zo strany žalovaného.

Podľajehonázoruopravanemalazanásledokzlepšenietechnickýchparametrovanijazdnýchvlastností
vozidla a je nepochybné, že skutočná škoda na motorovom vozidle bola vo fakturovanej sume uvedenej
opravovňou vo výške 5.491,85 eur, pričom, žalobcovi neuhradením plnej výšky za opravu vznikla škoda
v sume 463,94 eur, ktorú uhradil z vlastných finančných prostriedkov a ktoré žiada od žalovaného.Poukázal na fakt, potvrdený aj právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní, že poisťovňa sama
pristupuje k zhodnoteniu motorového vozidla individuálne, t.j. sama zváži kedy bude ustanovenia
vyhlášky492/2004Z.z.aplikovaťakedynie,t.j.samapoisťovňaneaplikujepredpis(vyhl.492/2004Z.z.)

striktne. Vo veci aplikácie predpisov uvádzaných žalovaným ohľadom úrokov z omeškania má žalobca
za to, že úrok z omeškania uvedený v rozsudku mu prináleží. Konštatoval, že v oznámení poisťovne
zo dňa 01.12.2014 nie uvedený dôvod neuhradenia sumy 463,94 eur, preto má za to, že poisťovateľ si
nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z § 11 ods. 6 zákona o PZP a teda, že došlo k omeškaniu na strane
žalovaného. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

5. Žalobca doplnil svoje vyjadrenie podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.06.2016, v ktorom
poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov v Slovenskej republike, napr. na Rozsudok Krajského súdu
v Trnave, sp. zn. 11Co/41/2007 ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Obdo/48/2012 zo dňa 28.03.2013, ktorým bolo zamietnuté dovolanie v skutkovo identickej veci, o
ktorej rozhodoval Okresný súd Žilina, sp. zn. 11Cb/86/2010 a ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského

súdu v Žiline, sp. zn. 13Cob/52/2012-126, ktorý potvrdil ním podaný výklad citujúc: „žalobcovi musí
byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody, za súčasného stavu, že žalovaný
nepreukázal, žeby sa žalobca bezdôvodne obohatil, t.j. že by na opravu vozidla použil nové diely, ktoré
by nesmerovali k obnoveniu prevádzkyschopnosti vozidla, resp. by nové diely s opravou poškodeného
vozidla nesúviseli.“ Podľa jeho názoru uplatnenie „amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem

laedere - nikoho nepoškodzovať a účelom § 442 ods. 1 Občiansky zákonník a § 443 Občiansky zákonník
je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo
je v zhode so spravodlivým výkladom zákona. K odkazu žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 200/2011, v ktorom súd dospel k iným záverom, žalobca uviedol,
že vychádza z iného skutkového stavu veci nakoľko v danom prípade bolo poškodenou vecou hnacie

dráhové vozidlo a pri stanovení sa vychádzalo z prílohy č. 4 vyhl. č. 492/2004 Z. z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku, ktorá ustanovuje postupy stanovenia všeobecnej hodnoty strojových
zariadení vzhľadom k charakteru poškodenej veci. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný opiera svoj
názor o závery všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré už boli prekonané rozhodovacou
činnosťou všeobecných súdov Slovenskej republiky ako aj Českej republiky a rozhodovacou činnosťou

Ústavného súdu Českej republiky.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné čiastočne zmeniť a čiastočne potvrdiť.

7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).

8. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal

zaplatenia sumy 463,94 eur ako rozdielu fakturovanej čiastky za opravu poškodeného motorového
vozidla v sume 5.491,85 eur a poistného plnenia vo výške 5.027,91 eur poskytnutého žalovaným.

10. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do

30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015
Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnomprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

13. Podľa § 15 ods. 1 Zákona o PZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať.

14. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) Zákona o PZP poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby

poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody vzniknutej
poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,

15. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

16. Podľa § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený
požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

17. Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.

18. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne,
keď dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok (pokiaľ ide o istinu) je dôvodný, nakoľko opravou
poškodeného vozidla nedošlo k jeho zhodnoteniu a v dôsledku škodovej udalosti musel žalobca dať
vozidlo opraviť aby ho mohol opäť využívať, pričom takáto oprava vozidla bola poškodenému v podstate

vnútená protiprávnym konaním škodcu.

19. V danom prípade neobstojí námietka žalovaného, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí
neaplikoval vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku, túto námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú. Predmetná vyhláška

ustanovuje metódy a postupy stanovenia všeobecnej hodnoty majetku znalcom a uvádzaná príloha C
síce uvádza, že na stanovenie výšky škody je rozhodujúca cena veci v čase poškodenia (s prihliadnutím
na pokles ceny vyplývajúci z veku, amortizácie, funkčnosti, prípadne s prihliadnutím na vzrast ceny),
výška škody sa teda vypočíta ako tzv. skutočná škoda a pri jej výpočte musí byť zohľadnené zlepšenie
alebo zhoršenie technického stavu vozidla vykonanou opravou, prípadne jeho nezmenenie. V danom

prípade však žalovaný nepredložil znalecký posudok, ktorý by preukazoval výšku skutočnej škody a
nepreukázal, že vykonaním opravy vozidla, použitím nových náhradných dielov by sa zvýšila jeho
majetkováhodnota.Zároveňpodľanázoruodvolaciehosúdupredmetnúvyhláškuniejemožnéaplikovať
striktne v každom jednotlivom prípade, je dôvodné vychádzať z nej v prípade totálnej škody, prípadne ak
bysavykonanímopravypoužitímnovýchdielovnepomernezvýšilahodnotaopravovanejveci.Naopakje

nutnépoukázaťnato,žežalobcavkonanínazákladepredloženýchdôkazov(kalkuláciaopravyafaktúra
za vykonanú opravu), iba uviedol vozidlo do stavu funkčnosti zodpovedajúcemu účelu a príslušným
normám. V tejto súvislosti sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28. marca 2013, sp. zn. 2 Obdo 48/2012, kde vyslovil „že škoda, ktorá
vznikla žalobcovi v dôsledku dopravnej nehody, vykonanej opravy poškodeného vozidla, predstavuje

hodnotu vynaložených nákladov na opravu vozidla, bez zohľadnenia amortizácie pri tých náhradných
dieloch, ktoré boli do vozidla zamontované ako nové.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti
poukazoval na to, že poškodenie vozidla dopravou nehodou a následne vykonaná oprava spočívajúca v
použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je
vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota práve znižuje, správanie poškodeného

len viedlo k tomu, aby obnovil stav vozidla, ktorý tu bol pred škodovou udalosťou (dopravnou nehodou),
a k vynaloženiu nákladov na vykonanú opravu bol poškodený donútený dopravnou nehodou, pričom
poškodenému musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody. Zároveň
uvádza, že na strane žalovaného nemohlo dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu, naopak uplatnenie
„amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem laedere - nikoho nepoškodzovať a účelom zákona, je

taký postup, aby sa poškodenému právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode
aj so spravodlivým výkladom zákona a zároveň opačný prístup, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie
škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov na opravu poškodeného vozidla, aby sa
toto dostalo do stavu pred poškodením, by bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého
procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Žalovaný svoju argumentáciu oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo 200/2011, v ktorom súd dospel k inému názoru. Vzhľadom k novšiemu názoru
prezentovanému v citovanom judikáte sa s uvedeným rozhodnutím nemôže odvolací súd stotožniť.
Ďalším dôvodom je zároveň skutočnosť, že v danom prípade súd vychádzal z iného skutkového stavu,
kedy sa poškodená vec opravou výraznejšie zhodnotila.

20. Podľa § 11 ods. 6 písm. b) Zákona o PZP poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať
prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch
mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti poskytnúť poškodenému písomné
vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť
poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol
v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška

poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal,
odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.

21. Podľa § 11 ods. 7 Zákona o PZP poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní
po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné

plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z
tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.

22. Podľa § 11 ods. 8 Zákona o PZP ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť
poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu.

23. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

24. Vo vzťahu k úroku z omeškania odvolací súd konštatuje, že v danej veci bolo potrebné aplikovať
aj ustanovenia Zákona o PZP, týkajúce sa úrokov z omeškania, ktorých povinnosť platenia je špeciálne
upravená v Zákone o PZP (stanovenie podmienok úhrady úroku z omeškania pre poisťovňu). Odvolací
súd vzhľadom na to, že na vec sa vzťahujú ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzval strany, aby
sa vyjadrili k možnému použitiu na vec sa vzťahujúcich ustanovení právnych predpisov, a to § 11 ods. 6
písm. a) a b), § 11 ods. 7 a § 11 ods. 8 Zákona o PZP. Na výzvu reagoval žalobca podaním doručeným
odvolaciemu súdu dňa 18.4.2018, v ktorom uviedol, že v oznámení poisťovne zo dňa 1.12.2014 nie je
uvedený žiaden dôvod neuhradenia sumy 463,94 eur, t.j. mal za to, že žalovaný si nesplnil povinnosti

vyplývajúce mu z § 11 ods. 6 písm. b) Zákona o PZP. Na základe uvedeného mal za to, že k omeškaniu
žalovaného došlo od 16.12.2014.

25. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, že úrok z omeškania nebol povinný hradiť, keďže
si splnil povinnosti vyplývajúce mu z § 11 ods. 6 Zákona o PZP, odvolací súd konštatuje, že z obsahu

súdneho spisu nevyplýva, že žalovaný splnenie uvedenej povinnosti v spore preukázal, t.j. že žalobcovi
doručil oznámenie, v ktorom mu vysvetlil dôvody, pre ktoré plnenie znížil, na čo mimochodom žalobca
od počiatku sporu poukazoval. Vzhľadom na to, že absentuje preukázanie písomného vysvetlenia
dôvodov, pre ktoré žalovaný znížil poistné plnenie (jeho doručenie žalobcovi), nemožno vyvodiť, že
si žalovaný svoje povinnosti stanovené v § 11 ods. 6 Zákona o PZP splnil, čo zároveň odôvodňuje

záver o jeho povinnosti platiť úrok z omeškania. Odvolací súd v prejednávanej veci však dospel k
záveru, že povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vznikla žalovanému v súlade s § 11 ods. 7 a 8 až
dňom nasledujúcim po uplynutí 15-dňovej lehoty plynúcej po ukončení šetrenia poistnej udalosti. V
danom prípade žalovaný ukončil šetrenie na zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť poistné plnenie dňa
1.12.2014, t.j. dňom 2.12.2014 mu začala plynúť 15-dňová lehota na poskytnutie poistného plnenia,

ktorá uplynula dňom 16.12.2014. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný sa dostal do omeškania dňa
17.12.2014, a teda až týmto dňom mu vznikla povinnosť platiť úrok z omeškania.26. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti, týkajúcej
sa úroku z omeškania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
úrok z omeškania odo dňa 17.12.2014 do zaplatenia.

27. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a §
396 ods. 2 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, hoci bol žalobca v nepatrnej
časti uplatňovaného úroku neúspešný, nakoľko pri nevyčíslenom úroku z omeškania za neohraničené
obdobie nie je možné určiť pomer úspechu a neúspechu žalobcu v tejto časti uplatňovaného nároku.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny
úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).