Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. október 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/27/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211214767
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4211214767.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobcu:
F. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. J. O., J. V. XXX, zast. JUDr. Evou Skačániovou, advokátkou, so
sídlom Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, proti žalovanému: FORLIFE, n. o., Všeobecná
nemocnicaKomárno,sosídlomKomárno,Mederčská39,IČO:37970933,onáhraduškodyaonáhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 13. septembra
2017 č. k. 8C/237/2011-477 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa nároku

na bolestné a nemajetkovú ujmu, vo výrokoch o trovách konania a trovách štátu p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Rozhodol, že štát má nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 15 ods. 1, § 150 ods.
1, 2, § 149, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, § 154, § 186 ods. 2, § 215 ods. 1 a § 470 ods. 1 CSP,
§ 420, § 421a Občianskeho zákonníka a uviedol, že v § 420 Občianskeho zákonníka je upravená

všeobecná zodpovednosť fyzickej a právnickej osoby za spôsobenú škodu, ktorá vychádza zo zásady
zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením akejkoľvek právnej povinnosti. Predpokladom vzniku
všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ je úkon - prejav vôle fyzickej osoby, pričom
tento úkon je protiprávny. Úkon je protiprávny, ak došlo k porušeniu právnej povinnosti, pričom nie je
rozhodné, či porušenie právnej povinnosti vyplýva zo zmluvy alebo zo zákona. Mimo porušenia zákona
alebo zmluvnej povinnosti zákon zakladá všeobecnú prevenčnú povinnosť každého počínať si tak, aby
svojim konaním nespôsobil škodu na zdraví, na majetku a na iných hodnotách (§ 415 OZ). Porušenie

tejto povinnosti je zároveň porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 OZ. Aj v tomto prípade musí
byť protiprávne konanie preukázané poškodeným rovnako ako vznik škody a príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti ako príčiny vzniku škody a škodou a jej rozsahom ako následkom týchto
príčin. Príčinná súvislosť medzi liečebným postupom, ktorý nebol lege artis a škodou na zdraví pacienta
ako jedna zo základných podmienok všeobecnej zodpovednosti za škodu musí byť naisto zistená;
dôkazné bremeno v tomto smere znáša žalobca. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za
škodu sú: porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej

povinnosti a škodou a zavinenie, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Porušenie
právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. K
porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním, alebo opomenutím toho, čo sa
malo v súlade s právom vykonať. Škoda je ujma v majetkovej sfére poškodeného objektívne vyjadriteľnápeniazmi. Rozoznáva sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ďalšou zo zákonných podmienok zodpovednosti za
škodujepríčinnásúvislosť,čoznamená,žemedziprotiprávnymúkonomaškodoumusíbyťvzťahpríčiny
a následku. Zavinenie predstavuje psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a k škode. Na rozdiel

od predchádzajúcich podmienok má subjektívny charakter, môže byť úmyselné, alebo nedbanlivostné.
Toto rozlíšenie je relevantné iba z hľadiska posúdenia rozsahu náhrady škody. V danom prípade žalobca
dôkazné bremeno neuniesol. Súd mal za preukázané, že nebolo preukázané protiprávne konanie
žalovaného, ani porušenie právnej povinnosti z jeho strany (čo vyplýva tak zo znaleckého posudku,
výpovede svedkyne MUDr. H., ako aj stanoviska Ministerstva zdravotníctva SR). Taktiež nepreukázal,

že ošetrujúce sestry neraz vyberali uzáver z vrecka rovnošaty, ktorý nebol zabalený. Toto tvrdenie
žalobcu vyvrátil aj svedok P. X., ktorý uviedol, že sestry stále vyberali novú a novú ihlu, ktorá bola
zabalená. Po doplnení dokazovania v naznačenom smere Krajským súdom v Nitre, súd mal za to, že
žalobca nepreukázal nad akúkoľvek pochybnosť, že sa nakazil chorobou tak, ako to uviedol v žalobe
u žalovaného, preto súd žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 CSP, a keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100%. V priebehu konania vznikli výdavky na znalecké dokazovanie a výdavky na svedočné
znalca, ktoré platil štát. O náhrade týchto trov súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 470 ods. 2
a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal štátu nárok na náhradu uvedených trov voči v konaní neúspešnému
žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd obsadený súdnym úradníkom samostatným
uznesením v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že súd prvej inštancie nepostupoval pri hodnotení výsledkov dokazovania správne, keď jednostranne
zdôrazňuje zistené skutočnosti v pozitívnom hodnotení v prospech žalovaného, neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané v jeho prospech a nesprávne vec právne posúdil, použité právny

normy nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav. Súd predovšetkým nedostatočne vyhodnotil
uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/390/2014-268, najmä čo sa týka právnych záverov v
dôvodoch tohto rozhodnutia uvedených. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd síce zhodne ako
odvolací súd uviedol právne závery, vyplývajúce z ustanovenia § 420 a § 415 Občianskeho zákonníka,
ale tieto závery dôsledne neaplikoval na zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie zdôraznil, že

nebolo preukázané protiprávne konanie žalovaného, ani jeho porušenie právnej povinnosti, poukazujúc
na znalecký posudok, výpoveď svedkyne MUDr. H. a stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR a
nepreukázal použitie nesterilnej ihly. Poukázal na to, že znalec pri svojom výsluchu neučinil jednoznačný
záver ohľadom príčiny jeho infikovania vírusom hepatitídy B. Jeho ostatné vyjadrenia, týkajúce sa
izolácie pacienta s infekčným ochorením, neboli adekvátne a nezodpovedali v tomto smere príslušným

právnym predpisom. Znalecký posudok súd hodnotí ako každý iný dôkaz, čo zdôraznil aj odvolací
súd. Z tohto pohľadu, vzhľadom na všetky ich tvrdenia a skutočnosti v tomto konaní zistené, znalecký
posudok nepredstavuje takú výpovednú hodnotu, o ktorú by sa súd prvej inštancie mohol v prvom rade
opierať. Je zrejmé, že na prvom mieste z hľadiska vyhodnotenia súdu ohľadom záveru, že žalovaný
neporušil žiadnu právnu povinnosť, oprel súd prvej inštancie tento záver práve o znalecký posudok. Nie

je správne hodnotenie dôkazov súdu prvej inštancie, že svedkyňa MUDr. H. a stanovisko Ministerstva
zdravotníctva SR nepotvrdili porušenie právnej povinnosti zo strany žalovanej. Jeho názor je opačný.
Súd neprihliadol dôsledne na obsah stanoviska ministerstva zdravotníctva, ani na obsah stanoviska
Úradu verejného zdravotníctva, stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, nesprávne
len jednostranne v prospech žalovaného vyhodnotil výpoveď MUDr. H. a vôbec nevyhodnotil, ani

neprihliadal na prevádzkový poriadok žalovaného, najmä bod 4.1. Nevysporiadal sa so záverečným
návrhom jeho právnej zástupkyne. Súd neprihliadol na nesporne zistené skutočnosti, že u žalovaného
sa vyskytla hromadná nákaza hepatitídou B udávané ako nozokomiálne nákazy, pričom tieto zistené
skutočnosti nie sú ospravedlniteľné tým, že na oddelení, kde sa vyskytla, pracovali iné osoby a ani to,
že žalovaný mal obmedzené možnosti izolácie na neurologickom oddelení. Žalovaný naviac hromadnú

nákazu hepatitídou B regionálnemu úradu verejného zdravotníctva neoznámil. Nemôže preto obstáť
záver súdu prvej inštancie, že výsledky dokazovania preukázali porušenie právnej povinnosti žalovaným
a že on dôkazné bremeno neuniesol. Pokiaľ ide o jeho tvrdenie ohľadom používania nesterilných
nástrojov v súvislosti s jeho dôkaznou povinnosťou, pokladá za potrebné uviesť, že svedok X. v
podstatne tvrdenie ani nepotvrdil, ale ani nevyvrátil. Z hľadiska spravodlivosti svoje tvrdenia osvedčiť,

resp. vyvrátiť, žalovaný v rámci svojej procesnej obrany jeho skutkové tvrdenia nevyvrátil, v tomto
ohľadne nepredniesol žiadny návrh na vykonanie dôkazov, ani žiaden dôkaz, ktorý by vyvrátil jeho
tvrdenie. Práve naopak, predloženými dôkazmi nepreukázal v kritickom období dostatok uzáverov
kombi na neurologickom oddelení počas jeho hospitalizácie. Žalovaný porušil svoje právne povinnosti,ktoré sú uvedené nielen vo vyhl. č. 553/2007 Z. z. a zák. č. 355/2007 Z. z., ale aj svoj vlastný
prevádzkový poriadok, teda predovšetkým si neplnil svoju prevenčnú povinnosť, ktorá mu nepochybne
v tejto súvislosti v predmetnej veci bola daná. Žalovaný nevyvrátil tvrdenie žalobcu, pokiaľ ide o

dodržiavanie potrebných hygienických predpisov pri jeho liečení - pri podávaní infúzií, jeho tvrdenie
nevyvrátil ani listinnými dôkazmi, ktoré naopak nasvedčujú tomu, že žalovaný nemal dostatok uzáverov
kombi na neurologickom oddelení počas jeho hospitalizácie u žalovaného. Uviedol, že v zmysle záverov
odvolacieho súdu je nesporné, že v danom prípade došlo k porušeniu prevenčnej povinnosti žalovaného
v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie vyjadruje princíp generálnej prevencie a

povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo nielen ku škodám na majetku, ale tiež aj nie k ujme na zdraví
fyzických osôb. Každý je povinný zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho v danej
situáciirozumnepožadovať,aktorýjespôsobilýaspoňobmedziťrizikoujmynazdraví,živote,čimajetku.
Tak, ako to vyslovil aj odvolací súd, judikatúra opakovane vyvodila, že porušenie prevenčnej povinnosti
môžebyťpovažovanézaporušeniepovinnostivznikuzodpovednostizaškodupodľa§420Občianskeho
zákonníka. Ustanovenie § 415 nezakladá síce samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu,

ale porušenie tejto povinnosti predstavuje už samo o sebe protiprávne konanie, ktoré znamená vznik
zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. V posudzovanej veci je nepochybné, že
práve z dôvodov prevenčnej povinnosti žalovaný mal zabezpečiť jeho izoláciu od vysoko infekčného
pacienta. A to bez ohľadu na v tejto veci vyslovované závery, že izolácia infekčného pacienta nie je
jediným kritériom, ktorým treba predchádzať možnosti šírenia nákazy. Keďže iná príčina vzniku jeho

ochorenia nebola zistená a ani žalovaným preukázaná, musí platiť, že žalovaným porušená prevenčná
povinnosť je v príčinnej súvislosti s jeho infekčným ochorením a s tým spojenou škodou. V súvislosti
so zodpovednosťou žalovaného voči žalobcovi z titulu náhrady škody si uplatňuje bolestné v sume 866
eur a uplatňuje si náhradu nemajetkovej ujmy. V danom prípade ujmu, ktorú utrpel nemožno zmierniť
prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia. Vyhodnotiac význam zavinenia žalovaného,

ale aj závažnosť ujmy na zdraví, ktorú utrpel, dĺžku liečenia a jeho následkov v jeho pracovnom živote,
ale aj v rodinnom živote a s prihliadnutím na následky hospodárske, za primeranú považuje sumu 20.000
eur. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalovaného zaviazal
zaplatiť mu titulom bolestného sumu 866 eur a 20.000 eur titulom nemajetkovej ujmy. Žiadal priznať
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s napadnutým rozhodnutím sa plne stotožňuje,
súd sa správne vysporiadal s právnym názorom Krajského súdu v Nitre uvedeným v rozhodnutí sp. zn.
9Co/390/2014 a správne vyhodnotil všetky skutočnosti vyprodukované v predmetnom konaní. Odvolacie
dôvody žalobcu majú svoj základ v doterajšom konaní, avšak žalobca si ich účelovo prispôsobuje a z

výpovedí svedkov vyberá tie časti, aby vyvolávali dojem podporného argumentu v prospech žalobcu.
Žalovaný trvá na svojich vyjadreniach, stotožňuje sa s odbornými závermi znalca v znaleckom posudku
vypracovanom pre účely tohto konania, ktoré sú podľa jeho názoru dostatočné na to, aby bolo možné
konštatovať, že žalovaný neporušil právne povinnosti, v dôsledku ktorých došlo k prenosu infekčného
ochorenia hepatitídy B na žalobcu počas jeho hospitalizácie v zdravotníckom zariadení v dňoch 22. 09.

2010 až 27. 09. 2010. Napadnuté rozhodnutie navrhol potvrdiť.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania,
ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa

nároku na bolestné a nemajetkovú ujmu, ako aj výrokoch o trovách konania a trovách štátu je potrebné
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť mu z titulu bolestného,
sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške zistenej súdom a náklady za lieky 650,24 eura a titulom

nemajetkovej ujmy 20.000 eur. Uviedol, že u žalovaného bol hospitalizovaný na neurologickom oddelení
od 22. 09. 2010 do 27. 09. 2010, pričom počas hospitalizácie mu boli okrem odberov a vyšetrení
podávané infúzie. Mal zavedenú i. v. kanylu, na ktorej bola detská súprava s uzáverom a ošetrujúce
sestry neraz vyberali uzáver z vrecka rovnošaty, ktorý nebol zabalený, a teda u žalovaného sa nakazil
hepatitídou typu B. Počas hospitalizácie u žalovaného na neurologickom oddelení s diagnózou akútneho

LIS s iritačnou radikulopathiou S1. 1-Sin.v.s. discogenes v susednej izbe bol hospitalizovaný pacient
H. a mal diagnostikovanú Hepatilis B. S týmto pacientom užíval WC a kúpeľňu. Taktiež v tom čase bol
hepatitídou B infikovaný aj pacient X.7. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom č. k. 8C/237/2011-255 zo dňa 19. 02. 2014,
ktorým žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, k akému porušeniu práva zo
strany žalovaného malo dôjsť a aká ujma žalobcovi vznikla. Žalobca od roku 2006 trpí zápalom hrubého

čreva, pri ktorom treba držať diétu podobnú ako pri diagnóze hepatitídy typu B a chodí na kontroly
každý polrok. Zo znaleckého posudku MUDr. Bakoša vyplýva, že žalobca v priebehu januára 2011
prekonal akútny vírusový zápal pečene, typ B s postupnou normalizáciou pečeňových enzýmov a hlavne
snegativizáciouvyšetreniaPCRDNAHBV,tedabezmožnéhoprechodudochronickéhoštádiavírusovej
infekcie pečene. Na základe týchto skutočností súd dospel k záveru, že zákonné predpoklady vzniku

zodpovednosti žalovaného v tomto prípade nie sú. Žalobca nepreukázal, akú kvalifikovanú ujmu ním
konštatovanú u neho postup žalovaného vyvolal, akým spôsobom sa táto ujma prejavila a aké následky
mu v súkromnom alebo spoločenskom živote vznikli. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca,
o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 18. júna 2015 č. k. 9Co/390/2014-268 tak, že
napadnutý rozsudok prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže súd prvej inštancie
sa nedostatočne zaoberal právnym posúdením zodpovednosti za škodu, preto je jeho rozhodnutie

predčasné a nepreskúmateľné. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vypočuť v konaní ustanoveného
znalca S.. G. k záverom podaného znaleckého posudku, ako aj na otázky strán sporu, prípadne vykoná
i ďalšie navrhované dôkazy. Po zrušení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie rozhodol vo veci
napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania vo výške 100%. Keďže z pôvodne žalovaných štyroch nárokov (bolestné, SSU,

náhrady za lieky a nemajetkovej ujmy) žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie len
vo výroku o bolestnom a nemajetkovej ujme, keďže v rámci odvolania už žiadal priznať len tieto nároky,
odvolací súd preskúmaval len tieto odvolaním napadnuté výroky a v ostatnej časti (SSU a náhrada za
lieky) je už rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj

povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

11. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl.
6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 OSP, teraz § 191 ods. 1 CSP a § 157
ods. 1 OSP, teraz § 220 ods. 1 CSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods.

2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli preširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, II.

ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v
tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP.

Tátonormasauplatňujeajvodvolacomkonaní(§378ods.1CSP).Z právanaspravodlivýsúdnyproces
ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS

252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie už bolo odvolacím súdom raz zrušené, odvolací súd v
zmysle ustanovenia § 390 CSP vo veci rozhodol sám a z dôvodu, aby bolo zachované právo strán na
spravodlivý proces, dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil a vyporiadal sa tiež s odvolacími

argumentmi žalobcu.

13. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

14. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.

15. Podľa § 132 ods. 3 CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých,

ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.

16. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

17. Podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

18. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré proti strana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

19. Podľa § 151 ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

20.Jednouzozákladných procesnýchpovinnostístranysporujepovinnosťtvrdiť. Stranusporuzaťažuje

bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je
predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá
strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť,
sa odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotné

práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia
zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti.

21. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán

sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak
bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššiespomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí poprieť skutkové
tvrdenia, a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní
dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v

závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu.

22. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd
vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

23. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá
a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom
protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom

prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových
tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za
následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila. Zároveň
tiež platí, že uvedenú vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena
(rozsudok NS SR z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).

24. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel k
záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, vychádzajúc z tvrdení strán, podložených
preukázanými dôkazmi a vec aj správne právne posúdil, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo v neprospech

žalovaného, nemá automaticky za následok, že je nesprávne. K námietkam žalobcu, uvedeným v
odvolaní odvolací súd dodáva nasledovné.

25. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

26. Tak, ako už uviedol odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí, v ustanovení § 420 Občianskeho
zákonníka je upravená všeobecná zodpovednosť fyzickej a právnickej osoby za spôsobenú škodu, ktorá
vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením akejkoľvek právnej povinnosti.
Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia je porušenie právnej

povinnosti, teda existencia protiprávneho úkonu, vznik škody ako majetkovej ujmy, existencia príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou a zavinenie toho, kto škodu svojim
protiprávnym úkonom spôsobil. Zavinenie sa predpokladá, avšak škodca sa môže od zodpovednosti
podľa§420ods.3Občianskehozákonníkaoslobodiť.Mimoporušeniazákonaalebozmluvnejpovinnosti
zákon zakladá všeobecnú prevenčnú povinnosť každého počínať si tak, aby svojim konaním nespôsobil

škodu na zdraví, na majetku a na iných hodnotách (§ 415 Občianskeho zákonníka). Porušenie tejto
povinnosti je zároveň porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj
v tomto prípade musí byť protiprávne konanie preukázané poškodeným rovnako ako vznik škody a
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti ako príčiny vzniku škody a škodou a jej rozsahom
ako následkom týchto príčin. Príčinná súvislosť je objektívnou kategóriou a nemožno ju zamieňať

so zavinením škodcu. Dôkazné bremeno ohľadne príčinnej súvislosti zaťažuje poškodeného. Otázka
príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím škodcu a vznikom škody je otázkou skutkovou,
a nie právnou. Zisťovanie príčinnej súvislosti znamená, že z celej reťaze všeobecnej príčinnosti treba
sledovať iba tie príčiny a následky, ktoré sú dôležité pre zodpovednosť za škodu. Najskôr treba zistiť, či
škoda bola spôsobená v zmysle občianskeho práva, potom treba zisťovať existenciu príčin vzniku škody.

Súd konkrétne zisťuje - so zreteľom na konkrétnu škodu - či niektorá z týchto skutočností bola príčinou
vzniku škody a či skutočne škodu spôsobila. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla konkrétna
majetková ujma následkom konkrétneho protiprávneho úkonu škodcu, teda, ak je jeho konanie a škoda
vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Príčinou škody môže byť len také protiprávne konanie, bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Nemusí síce ísť o jedinú príčinu, ale i len o jednu z príčin, ktorá

sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, avšak musí ísť o podstatnú príčinu.
Príčinná súvislosť medzi liečebným postupom, ktorý nebol lege artis a škodou na zdraví pacienta ako
jedna zo základných podmienok všeobecnej zodpovednosti za škodu musí byť naisto zistená, pričom
dôkazné bremeno v tomto smere znáša žalobca.27. Podľa § 421a Občianskeho zákonníka každý zodpovedá aj za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré
majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri plnení záväzku použili. Tejto zodpovednosti

sa nemôže zbaviť.

28. V tomto ustanovení je upravený prípad osobitnej zodpovednosti za škodu. Každý zodpovedá za
škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli použité
pri plnení záväzku. Táto zodpovednosť má povahu objektívnej zodpovednosti bez možnosti liberácie

(oslobodenia sa zo zodpovednosti). Preto tu možno hovoriť o absolútnej objektívnej zodpovednosti.
Základným predpokladom zodpovednosti podľa § 421a Občianskeho zákonníka je, že ku škode došlo
v rámci záväzkového vzťahu, na základe ktorého došlo k plneniu, pri ktorom bol použitý určitý prístroj
alebo vec, škodová udalosť, ktorá má svoj pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli použité na
plnenie záväzku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi udalosťou, ktorá má pôvod v povahe prístroja
a škodou. Pod okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe veci sa rozumejú jej vlastnosti a účinky, ktorými

sa vec prejavuje navonok. Za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja sa
samozrejme považuje aj situácia, keď škoda vzniká následkom vady prístroja, jeho nefunkčnosti alebo
jeho nevhodnej, prípadne nedostatočnej obsluhy. Okolnosť, ktorá má pôvod v jeho povahe je však nielen
jeho vada alebo chýbajúca vlastnosť, ktorú by inak prístroj mal mať, ale predovšetkým jeho typické a
charakteristické vlastnosti. Zodpovednosť podľa § 421a Občianskeho zákonníka je daná, ak konkrétna

ujma bola spôsobená okolnosťami, ktoré priamo vyplývajú z povahy prístroja alebo veci, a ktoré boli
použité ako prostriedok pri poskytnutí plnenia (napr. pri zdravotníckych službách). Nie je rozhodujúce to,
čibezvadnýafunkčnýprístrojspôsobilškoduvdôsledkuvonkajšejokolnosti,čisúznámeškodlivéúčinky
jeho použitia alebo či ku škode dochádza úplne ojedinele. Z hľadiska posúdenia právnej zodpovednosti
podľa § 421a Občianskeho zákonníka nie je totiž právne významné, či napr. došlo k zlyhaniu použitého

prístroja, ale iba to, či medzi použitím prístroja a vniknutou ujmou je príčinná súvislosť. Vzhľadom na to,
že ide o objektívnu zodpovednosť, nie je rozhodujúce, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil a či sa
pri použití prístroja alebo veci dopustil protiprávneho úkonu. Zásadný význam má len to, že škoda bola
spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v povahe prístroja alebo veci.

29. Žalobca svoje nároky odvodzoval zo skutočnosti, že u žalovaného bol hospitalizovaný na
neurologickom oddelení od 22. 09. 2010 do 27. 09. 2010, pričom počas hospitalizácie sa nakazil
hepatitídou typu B, pričom ako možný spôsob nákazy uvádzal jednak to, že mu boli okrem odberov
a vyšetrení podávané infúzie, mal zavedenú i. v. kanylu, na ktorej bola detská súprava s uzáverom
a ošetrujúce sestry neraz vyberali uzáver z vrecka rovnošaty, ktorý nebol zabalený a tiež to, že

počas hospitalizácie u žalovaného bol v susednej izbe hospitalizovaný pacient Kinczer, ktorý mal
diagnostikovanú hepatitídu B a s týmto pacientom užíval WC a kúpeľňu. Taktiež v tom čase bol
hepatitídou B infikovaný aj pacient X., s ktorým bol na izbe, teda nebola zabezpečená jeho izolácia
od pacientov infikovaných hepatitídou B. Na to, aby bol žalobca ohľadom ním uplatnených nárokov
úspešný, bolo potrebné, aby v konaní preukázal splnenie všetkých zodpovednostných predpokladov

v zmysle ustanovenia § 420, prípadne ustanovenia § 421a Občianskeho zákonníka, pričom dôkazné
bremeno bolo na žalobcovi.

30. Odvolací súd, vychádzajúc z preukázaných tvrdení strán dospel rovnako ako súd prvej inštancie
k záveru, že vykonaným dokazovaním splnenie všetkých zodpovednostných predpokladov nebolo v

konaní preukázané. V konaní bolo preukázané, že žalobca počas svojej hospitalizácie na neurologickom
oddelení nebol izolovaný od pacientov infikovaných na hepatitídu B, ako aj to, že právne predpisy (vyhl.
č. 585/2008 Z. z.), ako aj prevádzkový poriadok žalovaného upravujú izoláciu osôb chorých na prenosné
ochorenie počas ich infekčnosti od iných osôb na účely zamedzenia šírenia prenosného ochorenia. Pre
splnenie zodpovednostných predpokladov v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka by však

bolo potrebné, aby bolo v konaní preukázané aj to, že medzi tým, že žalobca ochorel na hepatitídu B a
tým, že počas hospitalizácie u žalovaného nebol od infikovaných osôb izolovaný, je príčinná súvislosť.
Na preukázanie tejto skutočnosti súd pribral do konania znalca a vykonal aj ďalšie dokazovanie,
pričom z vykonaného dokazovania, a to jednak znaleckého posudku MUDr. F. G. č. 01/2012 vyplýva,
že nedokázal potvrdiť, ani vyvrátiť, že žalobca bol infikovaný vírusom hepatitídy v práve v čase

hospitalizácie na neurologickom oddelení u žalovaného a z vyjadrení Ministerstva zdravotníctva SR, ako
aj správy Úradu verejného zdravotníctva SR tiež vyplýva, že pokiaľ boli zdravotníckymi pracovníkmi
dodržané všetky predpisy pri manipulácii s krvou a medzi pacientmi nedošlo k priamemu kontaktu, nie
je možné, aby sa pacient umiestnený na tej istej izbe infikoval od pacienta s hepatitídou B. Prenosvírusu pri odberoch krvi, podávaní injekcií alebo infúzií v súčasnej dobe pri používaní jednorazového
zdravotníckeho materiálu nie je možná. Za dodržania správnej medicínskej a ošetrovateľskej praxe
nie je izolácia pacienta s už stanovenou diagnózou hepatitídy B alebo zisteným nosičstvom vírusu

bezpodmienečne nutná. Keďže vírusová hepatitída typu B sa nešíri priamym kontaktom, ani vzdušnou
cestou, ochorenie sa prenáša krvou, sexuálnym stykom a môže sa preniesť aj z matky na dieťa
v tehotenstve alebo počas pôrodu, v procese šírenia nákazy nie je kľúčová izolácia pacienta, ale
dodržiavanie hygienických požiadaviek pri ošetrovaní a liečbe pacienta, najmä pri parenterálnych
výkonoch (injekčná, infúzna liečba, odbery krvi). Pre preukázanie zodpovednosti za škodu v zmysle

ustanovenia § 420, ako aj § 421a Občianskeho zákonníka preto bolo potrebné, aby žalobca preukázal,
že k prenosu ochorenia došlo pri podávaní infúzií z dôvodu nedodržania použitia len jednorazového
zdravotníckeho materiálu, pričom žalobca túto skutočnosť v konaní nepreukázal. Na tieto okolnosti
bol v konaní vypočutý svedok P. X., ktorý uviedol, že bol na izbe so žalobcom, dostával infúzie, mal
zavedenú kanylu, ale nevidel, že by nemala byť zabalená. Sestričky priniesli tácku a tam mali všetko
pripravené, a keď ho bolo potrebné pichnúť aj viac krát, stále vyberali novú a novú ihlu, ktorá bola

zabalená.Tvrdeniežalobcuvodvolaní,žetentosvedoktvrdenienepotvrdil,aninevyvrátilniejepravdivé.
Z výpovede tohto svedka bolo jednoznačne vyvrátené tvrdenie žalobcu o používaní nezabaleného
zdravotníckeho materiálu, teda v konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť v zmysle ustanovenia
§ 420 Občianskeho zákonníka, ani to, že škoda u žalobcu bola podľa § 421a Občianskeho zákonníka
spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli použité pri plnení

záväzku, teda v použití nezabaleného zdravotníckeho materiálu. Z uvedených dôvodov odvolací súd
dospel k záveru, že záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní predpokladov zodpovednosti za škodu
žalobcomjesprávny,pretoaksúdprvejinštanciežalobužalobcuzamietol,odvolacísúd totorozhodnutie
ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).