Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. august 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9To/36/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113010560
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Farkaš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8113010560.9

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Farkaša a sudcov JUDr.
Jaroslava Bugeľa a JUDr. Emila Dubňanského na verejnom zasadnutí konanom dňa 01.08.2018, v
trestnej veci obžalovaného B. G., pre obzvlášť závažný zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1,
5 písm. a/ Tr. zák., o odvolaniach obžalovaného a poškodenej M. M. F.. Z. proti rozsudku Okresného
súdu Prešov sp. zn. 2T/40/2013 zo dňa 28.06.2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolania obžalovaného B. G. a poškodenej M. M. F.. IČO: 00151653
so sídlom M. X, XXX XX Bratislava.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom sp. zn. 2T/40/2013 zo dňa 28.06.2016 uznal obžalovaného
B. G. vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, 5 písm.
a/ Tr. zák., ktorý spáchal tak, že

-ako zodpovedný zástupca a konateľ spoločnosti R., s.r.o. N., uzatvoril dňa 02.10.2007 v B., ulica
W. č. XX, v pobočke M. M. F.. ako dlžník zmluvu o úvere č. 532/AUOC/07 s veriteľom M. M. F..,
ktorej predmetom bolo poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 9.500.000,- Sk ( 315.342,23 Eur)
v prospech dlžníka, pričom za účelom uzatvorenia zmluvy ako aj získania a zabezpečenia úveru
veriteľovi doložil nepravdivé a pozmenené doklady z účtovnej evidencie spoločnosti R. s.r.o., daňové

priznania, výkazy ziskov a strát, ako aj neoprávnene pozmenenú zmluvu č. 532/AUOC/07 - ZZ/1 zo dňa
02.10.2007 o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť W. dom na ulici N. č. XX v N. v bezpodielovom
vlastníctve tretej osoby manželov R.. O. O. a V.. N. O., kde na základe týchto nepravdivých dokladov bol
spoločnosti R. s.r.o veriteľom poskytnutý úver v uvedenej výške, ktorý však nebol splácaný, čím takto
bola spoločnosti M. M. F. spôsobená škoda (vrátane úrokov a poplatkov z omeškania) v celkovej výške
410.457,10 Eur.

Za to mu súd uložil:

Podľa § 222 ods. 5 Tr. zákona, pri neexistencii priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, trest odňatia
slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 3, písm. b) Tr. zákona ho pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s
maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku súd poškodeného M. M. a.s. IČO: 00151653 so sídlom M. W. X, XXXXX
Z. a poškodeného R.. O. O., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom N., N. XXX/XX, s nárokom na náhradu škody
odkázal na občianske súdne konanie.Po vyhlásení rozsudku, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku, obžalovaný priamo do zápisnice
o hlavnom pojednávaní podal odvolanie. Odvolanie obžalovaného bolo odôvodnené prostredníctvom
obhajcu podaním, ktoré bolo doručené súdu dňa 26.09.2016. Obhajca v odôvodnení konštatuje, že

k naplneniu zákonných znakov subjektívnej stránky trestného činu úverového podvodu sa vyžaduje,
aby bolo preukázané, že páchateľ v čase dojednania úveru konal v úmysle vypožičané peniaze vôbec
nevrátiť alebo nevrátiť ich v dohodnutej lehote alebo konal aspoň s vedomím, že peniaze v dohodnutej
lehote nebude môcť vrátiť a že tým uvádza veriteľa do omylu so spôsobením mu škody. V tomto prípade
nebol vykonaný dôkaz, ktorý by preukazoval úmysel obžalovaného vypožičané peniaze vôbec nevrátiť

alebo nevrátiť ich v dohodnutej lehote alebo úmysel konať aspoň s vedomím, že peniaze v dohodnutej
lehote nebude môcť vrátiť. Obžalovaný riadne splácal poskytnutý úver od jeho poskytnutia až do druhej
polovice roku 2009, teda úver splácal 2 roky. Nebol vykonaný dôkaz, z ktorého by bolo nepochybne
preukázané, že obžalovaný v čase dojednania predmetného úveru, poskytnutého mu zo strany M. M.
a.s., konal v úmysle poškodenej peňažné prostriedky nevrátiť.

Rozhodovacia prax súdov sa zhoduje v tom, že ak po uzatvorení zmluvy o úvere vznikli prekážky,
ktoré bránili dlžníkovi splniť tento záväzok a ktoré nemohol v čase uzatvárania zmluvy ani predvídať,
ak inak bol v čase schopný záväzok splniť alebo ak bol síce schopný peniaze vrátiť v dohodnutej
lehote, ale z iných rôznych dôvodov vrátenie peňazí odkladal alebo dodatočne konal s úmyslom peniaze
vôbec nevrátiť, potom jeho konanie nemožno považovať za trestný čin úverového podvodu. Z hľadiska

objektívnej stránky sa vyžaduje, aby páchateľ uviedol iného do omylu v otázke splnenia podmienok:
1/ na priznanie úveru, 2/ pre riadne splácanie úveru. V prípade, ak páchateľ nespĺňa podmienky na
priznanie úveru, uvádza iného do omylu v úmysle, aby mu bol priznaný úver. Na naplnenie znakov
skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu však nepostačuje iba uvedenie do omylu v otázke
splnenia podmienok na priznanie úveru. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ konaním spôsobil škodu

a to najmenej v sume uvedenej v ustanovení § 125 ods. 1 Tr. zák. Pojem škoda je vymedzený v §
124 ods. 1 Tr. zák. Práve s vymedzením a právnym posúdením tohto pojmu vznikajú v aplikačnej praxi
najväčšie problémy. Pri výklade tohto pojmu je potrebné vychádzať z príslušných právnych predpisov
upravujúcich oblasť občianskeho práva. Za prospech možno považovať určité obohatenie sa, ktoré musí
mať majetkovú hodnotu a musí byť vyjadriteľné v peniazoch. V majetkovej sfére sa obohatenie prejaví

väčšinou v majetku obohateného alebo v tom, že nedôjde k zmenšeniu jeho majetku, hoci by sa tak
podľa práva malo stať. Získanie majetkového prospechu jedným subjektom musí súčasne znamenať
vznik majetkovej ujmy, zmenšenie majetku subjektu iného. Musí dôjsť k presunu majetkových hodnôt,
pričom páchateľ od samého začiatku sa snaží navodiť situáciu, že k jeho obohateniu nedošlo, s cieľom
túto hodnotu bez akejkoľvek refundácie použiť iba pre seba.

Na základe uvedeného možno vyvodiť, že pre úverového dlžníka, ktorý síce uviedol subjektu
poskytujúcemu úver nepravdivé údaje o jeho bonite, avšak úver riadne spláca, suma získaného úveru
nepredstavujeneoprávnenezískanýprospech.Pretakéhotodlžníkasumaposkytnutéhoúveruznamená
iba dočasné navýšenie jeho aktivity, ktorá na druhej strane korešponduje s jeho povinnosťou úverové
prostriedky svojmu veriteľovi v určitej lehote splatiť. Nemožno opomenúť, že úverový dlžník svojmu

veriteľovi vráti sumu poskytnutého úveru zvýšenú o príslušnú úrokovú sadzbu. Nedochádza teda k
trvalému odňatia aktivít veriteľa, ani k úbytku jeho majetku. V druhom prípade vyláka úver tým, že
uvedie iného do omylu v otázke splnenia podmienok na jeho riadne splácanie. Páchateľ buď vie, že úver
nebudemôcťriadneavčassplácať,prípadnekonásvedomím,ževzhľadomnasvojeosobné,majetkové
pomery a svoj záväzok z úverového vzťahu, nebude vedieť riadne a včas splniť svoj záväzok. Aj v tomto

prípade je nevyhnutné, aby bol preukázaný podvodný úmysel páchateľa, že už na samom počiatku
vzniku úverového vzťahu je potrebné zdôrazniť, že dodatočná neschopnosť úverového dlžníka plniť
svoje záväzky vyplývajúce z úverového vzťahu, nemôže zakladať jeho trestnoprávnu zodpovednosť.
Na základe tohto výkladu obhajoba má za to, že nebola naplnená objektívna stránka uvedeného
trestného činu, nakoľko obžalovaný nemal od začiatku v úmysle uviesť do omylu spoločnosť M. M. a.s.

vo veci splnenia podmienok na poskytnutie úveru, resp. splácania poskytnutého úveru a spôsobiť tak
spoločnosti škodu, resp. získať neoprávnený majetkový prospech.

Obhajca poukázal na aplikačnú prax orgánov činných v trestnom konaní, na stanovisko generálneho
prokurátora a zdôraznil, že stávalo sa, že veľakrát subjekty poskytujúce úvery zistia, že boli uvedené

do omylu pri stanovení bonity klienta, podávali na klientov oznámenie, že bol spáchaný trestný čin,
argumentujúc, že síce im nebola spôsobená škoda, ale úveroví dlžníci takto získali prospech podľa
ustanovenia § 125 ods. 1 Tr. zák. Aj takéto prípady boli orgánmi činnými v trestnom konaní posudzované
ako trestný čin úverového podvodu, pričom za prospech úverových dlžníkov bola považovaná celá sumaposkytnutého úveru. S takýmto posúdením vyššie popísaného konania sa nemožno stotožniť. Obhajca
konštatuje, že v tejto veci neboli konajúcim súdom skúmané celkové majetkové pomery spoločnosti R.
s.r.o., kde nebolo zisťované, či v čase žiadania o úver mala spoločnosť R. s.r.o. dostatok finančných

prostriedkov na riadne a včasné splácanie úveru poskytnutého jej spoločnosťou M. M. a.s., prípadné
iné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že spoločnosť R. svoj záväzok riadne splní. V
tomto smere konajúci súd nevykonal dokazovanie, ani sa o to nepokúsil. Naopak, obžalovaný navrhol
vypočuť ako svedka osobu, ktorá viedla účtovníctvo spoločnosti R. a bola spôsobilá tieto relevantné
okolnosti súdu ozrejmiť. Tieto okolnosti však nezisťovala pred poskytnutím úveru ani spoločnosť M.

M. a.s. V aplikačnej praxi poskytovateľ úveru je povinný údaje poskytnuté klientom - žiadateľom o
poskytnutieúveru-overiť.Konajúcisúdsatoutootázkounezaoberal.Vychádzalzozjednodušenej,ničím
neodôvodnenej premisy, že jedno daňové priznanie je použiteľné, lebo bolo podané na daňový úrad, a
druhé nie, lebo bolo podané priamo poskytovateľovi úveru, teda spoločnosti M. M. a.s. Súd nedokazoval,
a teda nevyhodnocoval otázku autenticity - pravosti údajov uvedených v jednom aj v druhom daňovom
priznaní. K tejto otázke by sa vedela vyjadriť navrhovaná svedkyňa, účtovníčka spoločnosti R. s.r.o. p. K.

M. M. a.s. sa v tomto konaní bránila len tým, že ona nemala ako overiť pravdivosť predloženého
daňovéhopriznania.ZpohľaduobhajcuideoalibistickýpostojspoločnostiM.M.a.s.,ktorázodpovedáza
to, že nevykonala riadne preverovanie spoločnosti R. s.r.o. z pohľadu plnenia podmienok pre poskytnutie
úveru. Ak by tak učinila, mohla by zistiť, že údaje poskytnuté spoločnosťou R., nie sú v súlade s údajmi
uvedenými v daňovom priznaní, predloženom spoločnosťou R. s.r.o. príslušnému daňovému úradu a

následne by sa hlbšie skúmali podklady spoločnosti R. s tým, že by sa reálne zistila bonita spoločnosti
R. s.r.o.

Obhajoba analogicky poukázala na zákonnú úpravu zák. č. 129/2010 § 7 ods. 1 spotrebiteľskej zmluvy,
kde sa uvádza, že veriteľ je povinný pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou

starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje úver, výšku úveru, príjem žiadateľa, prípadne aj účel úveru. Týmto sa súd dôsledne
neriadil, len vychádzal z jedného daňového priznania predloženého M. M. a.s., ktorá má usvedčovať
obžalovaného.

Obhajoba vyčíta súdu, že nezdôvodnil, na základe akých skutočností dospel k záveru, že daňové
priznanie spoločnosti R. s.r.o., ktoré bolo predložené spoločnosti M. M. a.s., nebolo relevantné, že nie
toto odzrkadľovalo reálny ekonomický stav a bonitu spoločnosti R., teda schopnosť tejto spoločnosti
poskytnutý úver riadne splatiť, opätovne odvolávajúc sa na navrhovaný výsluch účtovníčky p. K..
Konajúci súd tejto svedkyni nevedel doručiť predvolanie na adresu a obhajoba, ktorá predložila súdu

aj aktuálnu adresu pobytu svedkyne, je toho názoru, že tento dôkaz je potrebné vykonať za účelom
ustálenia neviny obžalovaného. Táto svedkyňa by sa vedela vyjadriť k tomu, prečo nedošlo k podaniu
opravného daňového priznania na príslušný daňový úrad. Opakovane obhajoba v odvolaní namietala,
že súd nepreveroval ekonomický stav spoločnosti R. s.r.o. a iba výsluch svedkyne K. mohol ozrejmiť,
v akom reálnom ekonomickom stave sa táto spoločnosť nachádzala. Zdôraznili, že ohľadne škody,

ktorá mala byť spôsobená, navrhovali, aby súd nariadil vykonané znalecké dokazovanie, aby došlo k
ustáleniu výšky spôsobenej škody a jej objektivizovaniu. Otázka vzniku škody je tou, ktorá z pohľadu
kvalifikovania konania obžalovaného nebola riadne preverená a objektivizovaná. Obžalovaný má za to,
že je predčasne hovoriť o vzniku škody vo vzťahu k R.. O. a V.. N. O., ako aj vo vzťahu k spoločnosti M.
M. a.s. Manželia O. vedú súdny spor o platnosť záložnej zmluvy. V prípade ich úspechu v tomto civilnom

konaní im nevznikne žiadna škoda, nakoľko do dňa podania odvolania sú právoplatnými vlastníkmi
predmetnej nehnuteľnosti zapísanými v príslušnom katastri nehnuteľnosti.

Poskytnutie nehnuteľnosti ako zálohu manželmi O. bolo urobené na základe riadnej dohody, na základe
ktorej mali manželia O. príjem ako odmenu za ich podnikateľské riziko, vyplývajúce z poskytnutia

nehnuteľnosti ako zálohu v prospech spoločnosti M. M. a.s. Vo vzťahu k spôsobenej škode spoločnosti
M. M. a.s. nemožno hovoriť o spôsobenej škode, nakoľko spoločnosť M. M. a.s. ku dňu podania
odvolania má platne zriadené záložné právo, ktoré ešte nebolo realizované, a teda nie je zrejmé,
či spoločnosti M. M. a.s. vznikne nejaká škoda. V prípade, ak dôjde k realizácii záložného práva a
predmetný záloh sa speňaží, tak v závislosti od výšky výťažku z realizácie záložného práva bude možné

hovoriť o tom, že spoločnosti M. M. a.s. nejaká škoda vznikla. Dovtedy je predčasné konštatovanie o
vzniku škody. Tieto úvahy zhrnula obhajoba do záveru, že má za to, že riadnym výkonom predmetného
záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam dôjde k splateniu predmetného úveru v celom rozsahu.Obhajoba poukazuje aj na tú skutočnosť, že zo strany zamestnancov spoločnosti M. sporiteľňa
a.s. došlo k niekoľkým pochybeniam v postupe pri zisťovaní a overovaní podkladov, ktoré jej boli
predloženéspoločnosťouR.s.r.o.preposúdeniebonityžiadateľaoposkytnutieúveru,akoajpochybenia

v procese vyhodnocovania týchto podkladov z pohľadu reálnosti, vierohodnosti, kedy zamestnanci
spoločnosti nepostupovali v súlade s predpismi upravujúcimi tento postup. Nepostupovali v súlade so
zásadami opatrnosti riadneho hospodára, ale slebo akceptovali doklady, ktoré bolo možné bez väčšej
námahy verifikovať. Samotná zástupkyňa spoločnosti M. M. a.s. R.. O. vo svojej výpovedi uviedla,
že žiadateľ o úver musí okrem iného predložiť daňové priznanie za rok spätne, ako aj za rok, kedy

žiada. Na sprievodnom liste dokladu musí byť sprievodná pečiatka daňového úradu. V konaní bolo
preukázané, že na daňovom priznaní, ktoré bolo spoločnosťou R. s.r.o. predložené spoločnosti M. M.
a.s., nebola pečiatka daňového úradu. Zo strany spoločnosti M. M. a.s. išlo o hrubú nedbanlivosť, ktorá
mala za následok akceptovanie tohto daňového priznania pre účely uzavretia zmluvy o úvere medzi
spoločnosťou R. s.r.o. a spoločnosťou M. M. a.s. V tejto súvislosti obhajoba poukázala na výpoveď
svedka R.. N., ktorý uviedol, že štandardný postup je taký, že daňové priznanie predložené žiadateľom

o úver, nebolo s príslušnou pečiatkou daňového úradu, tak sa žiada, aby žiadateľ to doplnil. V tomto
prípade M. M. postupovala veľmi neobozretne, ľahkovážne, čím do značnej miery pripustila, aby nastal
stav,ktorýjepredmetomdokazovaniavtomtokonaní.AjR..O.napojednávaníkonanomdňa10.11.2014
uviedol, že p. H., ako pracovníčka spoločnosti M. M. a.s., mala pred poskytnutím úveru niekoľkokrát
upozorniť pracovníkov spoločnosti, že žiadateľom predložené daňové priznania nie sú potvrdené a

podpísané zo strany daňového úradu.

Okrem týchto skutočností obhajoba konštatuje, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je v súlade s
ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. Vytýka mu, že neobsahuje odôvodnenie, ktorým by súd uviedol
skutočnosti, ktoré mal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera, akými sa úvahami

spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Nie je zrejmé, ako
súd sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného, ako hodnotil dôkazy, jednak samostatne, jednak v ich
súhrne. Nie je zrejmé, či zobral do úvahy skutočnosť, že úver a jeho príslušenstvo bolo čiastočne
uhradené výkonom záložného práva k nehnuteľnosti, ktorým bol rodinný dom v obci Stará Voda, ktorý
bol vo vlastníctve obžalovaného a jeho exmanželky a bol zábezpekou za splatenie predmetného úveru.

Predmetná nehnuteľnosť bola na základe návrhu spoločnosti M. M. a.s. speňažená dražbou vykonanou
dňa 13.02.2012. Obhajoba namieta, že v rozsudku absentuje právna úvaha, z ktorej by bolo zrejmé, čo
mal súd prvého stupňa a na základe ktorých dôkazov za preukázané.

Následne sa zaoberá úvahami o voľnom hodnotení dôkazov. Poukazuje na tú skutočnosť, že súd prvého

stupňa hodnotí spôsob podpísania zmluvy, či už záložnej ako aj mandátnej zmluvy, kde konštatuje,
že došlo k podpisu v rozpore so Zákonom o bankách, no tento záver nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Súd neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia o bankách mali byť porušené, a nebolo
uvedené, ktorý vnútorný predpis banky mal byť porušený, resp. aké ustanovenia tohto vnútorného
predpisu mali byť porušené. Ani svedkovia, keď popisovali spôsob podpisu zmlúv, neodvolávali sa na

konkrétny predpis. Namieta konštatáciu súdu, že poškodený R.. O. O. nemal vedomosť o skutočnej
výškeúveru,pretoženebolosobneprítomnývbankepripodpisovanízmlúv.Obhajobapoukazujepritom,
že z neprítomnosti R.. O. O. nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že o výške úveru nebol informovaný.
Zdôrazňuje, že manželia O. boli opakovane informovaní práve obžalovaným a bolo to uvedené v zmluve
o zriadení záložného práva.

V závere opäť zdôraznil, že súd sa nevysporiadal otázkou, ktoré z daňových priznaní je relevantné a
ktoré nie je a ako sa súd vysporiadal s týmto konštatovaním v rámci hodnotenia všetkých ostatných
dôkazov. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za predčasné a navrhuje, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Rozsudok súdu prvého stupňa bol poškodenej M. M. a.s. doručený dňa 25.08.2016. Poškodená M. M.
a.s. dňa 08.09.2016 podala na Slovenskej pošte na prepravu podanie a to odvolanie, ktoré smeruje
proti výroku o odkázaní poškodenej na občianske súdne konanie. Poškodená spoločnosť argumentuje,
že uplatnili v prípravnom konaní a rovnako aj na hlavnom pojednávaní nárok na náhradu spôsobenej

škody a žiadali uložiť povinnosť obžalovanému nahradiť vzniknutú škodu. Krátkou cestou predložili súdu
konkrétne vyčíslenie pohľadávky. Vzniknutá škoda je založená na úmyselnom konaní obžalovaného
B. G. a uvedení M. M. a.s. do omylu v otázke splnenia podmienok na získanie úveru s cieľom získať
neoprávnený prospech. Poškodený má za to, že rozhodnutie súdu, ohľadne zabezpečovacích zmlúvúveru, nie je správne. Manželia O. v skutočnosti, aj keď tvrdia, že podpísali návrh zmluvy, podpísali
8 výtlačkov. Podpisy na týchto výtlačkoch nepopierajú. Otázkou je iba miesto, kde boli zmluvy v
skutočnosti podpísané, nakoľko je preukázané, že na pobočke manželia O. neboli. V rovnaký deň

podpísali 3 výtlačky zmlúv o zriadení záložného práva, v ktorých je slovom aj písmom uvedená hodnota
zabezpečovanejpohľadávky.Návrhnavkladpozostávazjednéholistu,tedamanipuláciasostranaminie
jemožné.Existenciuichpodpisunepopierajú.ManželomO.bolidoručenédokumentyzoSprávykatastra
Košice, avšak nekonali, až v roku 2012, keď M. M. a.s. chcela prikročiť k dražbe ich nehnuteľnosti.
Z toho dôvodu ich neskoré konanie je možné považovať za účelové. Poškodený O. podal žalobu na

Okresnom súde Košice o neplatnosť záložnej zmluvy. Táto vec je riešená v civilnom konaní a nemala
byť predmetnom ani trestného konania vo veci úverového podvodu. Pán O. podal trestné oznámenie na
pána G. v súvislosti s ich spoločnými obchodmi, požičiavanie si finančných prostriedkov a zmenkovým
zabezpečením, pričom poukázal aj na podvodné daňové priznania, ktoré boli predložené M. M.i a.s., o
čom banka dovtedy vedomosť nemala.

Poškodený vyjadruje názor, že nárok na náhradu škody v rámci adhézneho konania, bol dostatočne
preukázaný. Je nepochybne preukázané, že konanie obžalovaného ako zodpovedného zástupcu
- konateľa spoločnosti R. s.r.o. malo za následok škodu spôsobenú M. M. Výsledky vykonaného
dokazovania naznačujú, že sú splnené podmienky pre rozhodnutie príslušného súdu o priznaní
uplatneného nároku na náhradu škody a uložení povinnosti nahradiť škodu M. M. a.s. v plnej výške,

ako to bolo predložené vo vyčíslení. Z vyššie uvedených dôvodov navrhli, aby druhostupňový súd v
odvolacom konaní zrušil napadnutý rozsudok v časti rozhodnutia o uplatnenom nároku na náhradu
spôsobenej škody a v súlade s § 322 ods. 3 Tr. por., v nadväznosti na § 287 ods. 1 Tr. por., uložil
obžalovanému B. G. povinnosť nahradiť poškodenej M. M. a.s. škodu vo výške 431.278,77 eur.

Na základe riadne a včas podaných odvolaní krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe tohto
preskúmania krajský súd dospel k záveru, že odvolania obžalovaného B. G. a poškodenej M. M. a.s.

nie sú dôvodné.

Súd prvého stupňa postupoval na hlavných pojednávaniach tak, že bol zistený skutkový veci, o ktorom
nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou
objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech, v oboch

smeroch vykonával dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Takýmto postupom súdu
došlo k naplneniu základnej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 10 Tr. por.

Súd prvého stupňa hodnotil dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne,

nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgán činný v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Takýmto
postupom súdu došlo k naplneniu základnej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 12 Tr. por.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku podrobne rozobral jednotlivé dôkazné prostriedky, ktoré vykonal
v rámci dokazovania na hlavných pojednávaniach a skutočnosti vyplývajúce z týchto dôkazných

prostriedkov.

Obžalovaný B. G. na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že je nevinný. Následne využil svoje právo,
odmietol vypovedať. Súd na hlavnom pojednávaní prečítal jeho výpoveď z prípravného konania, ktorá
je podrobne uvedená v odôvodnení rozsudku.

K samotným námietkam odvolateľa, ktoré sú uvedené v odvolaní: v prvom rade obžalovaný vyčíta
poškodenej M. M. a.s., že sa správala ľahkovážne, nezodpovedne, keď pri poskytnutí úveru neskúmala
majetkové pomery firmy, ktorej bol konateľom a vychádzala iba z daňového priznania, ktoré bolo
obžalovaným predložené. Túto skutočnosť vyčítal aj súdu, že súd prvého stupňa sa nezaoberal

majetkovými pomermi spoločnosti R. s.r.o. a pre rozhodnutie mu postačovalo iba daňové priznanie.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žiadateľ o úver v M. M. musí byť riadne identifikovaný. Ak ide o
právnickú osobu, musí byť riadne identifikovaná aj osoba oprávnená konať v mene právnickej osoby. Jepovinný predložiť daňové priznanie za rok spätne, ako aj za rok, kedy žiada. Stačí predložiť kópie týchto
daňových priznaní. Na sprievodnom liste dokladu musí byť aj sprievodná pečiatka daňového úradu a
vyhlásenie o správnosti a pravdivosti údajov uvedených v týchto listinách. Na základe týchto dokladov

sa vypočítava rating klienta, ako aj to, či úver bude schválený, resp. nie. Z daňových priznaní, ktoré
predložilobžalovanýakokonateľspoločnostiR.s.r.o.kžiadostioposkytnutieúveruM.M.a.s.vyplýva,že
spoločnosť R. s.r.o. za rok 2005 mala základ dane + 409.208,- Sk a za rok 2006 základ dane 1.838.157,-
Sk. Tieto daňové priznania nie sú opatrené pečiatkou daňového úradu. Tieto daňové priznania sú v
príkrom rozpore s daňovými priznaniami, ktoré boli podané na Daňovom úrade Košice III, z ktorých

vyplýva, že spoločnosť R. s.r.o. v roku 2005 mala základ dane -2.989.354,- Sk, v roku 2006 základ dane
-550.626,- Sk, v roku 2007 základ dane -3.027.969,- Sk, v roku 2008 základ dane -2.789.185,-
Sk. Tieto skutočnosti sú potvrdzované aj výpoveďou svedkyne R.. X. J., pracovníčky daňového úradu,
ktorá na hlavnom pojednávaní konštatovala, že spoločnosť R. bola za uvedené obdobia v strate. Je
zrejmé z takto vykonaného dokazovania, že obžalovaný predložil M. M. a.s. k žiadosti o poskytnutie
úveru daňové priznanie, ktoré nezodpovedalo finančnej situácii spoločnosti R. s.r.o. Odvolateľ nastolil

otázku, odkiaľ súd berie istotu, ktoré údaje a v ktorom daňovom priznaní sú tie správne. Domáha sa
znaleckého dokazovania ohľadne zistenia reálneho ekonomického stavu a bonity tejto spoločnosti.

Krajský súd k týmto odvolacím námietkam jednoznačne dodáva, že jediným akceptovateľným daňovým
priznaním je daňové priznanie, ktoré sa podáva vo vzťahu k štátu, teda, ktoré bolo podané na Daňovom

úrade Košice III. Toto daňové priznanie nie je v súlade s daňovým priznaním, ktoré predložil k žiadosti o
poskytnutie úveru. Je zrejmé, že spoločnosť, ktorá v uvedenom období opakovane vykazovala stratu, čo
sa odzrkadlilo aj vo vyčíslení základu dane vo vzťahu k daňovému úradu, navonok deklarovala vo vzťahu
k poskytovateľovi pôžičky, že ide o aktívnu a životaschopnú firmu. Krajský súd zdôrazňuje, že nebolo
povinnosťou poskytovateľa úveru skúmať tieto údaje. Práve obžalovaný mal predložiť skutočné daňové

priznanie, ktoré za ten - ktorý rok predložil daňovému úradu, aby si splnil svoje povinnosti vo vzťahu k
štátu. Už tu je zrejmé, že obžalovaný tým, že spracoval daňové priznanie tak, aby spĺňal podmienky pre
poskytnutie úveru, uvádzal do omylu poskytovateľa úveru práve v otázke na priznanie úveru s úmyslom,
aby tento úver mu bol priznaný.

V tejto súvislosti odvolateľ namieta, že M. M. a.s. sa nesprávala zodpovedne, neskúmala tieto otázky
a dáva do súvislosti právnu úpravu týkajúcu sa úpravy spotrebiteľských vzťahov, kde sa vyžaduje, aby
veriteľpreduzavretímzmluvyospotrebiteľskomúveresodbornoustarostlivosťouposudzovalschopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebný úver. Podľa názoru obhajoby, súd prvého stupňa mal v tomto prípade
postupovať analogicky. Krajský súd k tejto námietke zdôrazňuje, že v danom prípade nemožno použiť

analógiu, keďže ide o novšiu právnu úpravu, týkajúcu sa spotrebiteľského práva, kde na jednej strane
je spravidla právnická osoba, na druhej strane je fyzická osoba. V tomto prípade išlo o obchodno-
právny vzťah, na ktorý sa tzv. spotrebiteľské právo nevzťahuje. V danom prípade nemožno uplatňovať
zásadu, ako v spotrebiteľskom práve, kde sa chráni tzv. slabší, aby v obchodno-právnych vzťahoch
sa poskytovala ochrana dlžníkom. Dlžník vstupujúci do týchto vzťahov má tiež pri deklarácii, či spĺňa

podmienkypreposkytnutieúveru,pristupovaťzodpovedneapredkladaťkžiadostiamibapravdivélistiny,
nie tie, ktoré nezodpovedajú skutočnosti. Na záver k tejto odvolacej námietke, ak by súd prvého stupňa
pripustil tú možnosť, že akceptovateľné sú pozmenené daňové priznania, ktoré boli predložené M. M.
a.s. k žiadosti o poskytnutie úveru, v takomto prípade by sa javilo dôvodné podozrenie, že obžalovaný sa
dopustil daňovej trestnej činnosti, keď vo vzťahu k daňovému úradu predkladal daňové priznania, ktoré

nezodpovedali skutočnej ekonomickej situácii vo firme R. a takýmto spôsobom znižoval základ dane.

Obžalovaný B. G. v rámci svojho odvolania namietal, že úver riadne splácal 2 roky, teda jeho správanie
nenasvedčuje tomu, že by konal s podvodným úmyslom. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje, tak,
ako súd prvého stupňa už konštatoval, že úverová zmluva bola uzatvorená dňa 02.10.2007 medzi

veriteľom M. M. a.s. a spoločnosťou R. s.r.o. Bol poskytnutý úverový rámec vo výške 9.500,000,- Sk,
kde kontokorent bol vo výške 3.000.000,- Sk a termínovaný úver vo výške 6.500.000,- Sk. K tejto zmluve
boli spracované viaceré dodatky v priebehu rokov 2008 až 2009. Dodatkom č. 1 zo dňa 28.04.2008
došlo k navýšeniu úverového rámca na 12.000.000,- Sk, kde kontokorent zostal nezmenený vo výške
3.000.000,- Sk a termínovaný úver vo výške 9.000.000,- Sk. Dodatkom č. 2 zo dňa 07.07.2008 bol

upravený spôsob použitia úverového rámca. Dodatkom č. 3 zo dňa 17.09.2008 bolo upravené splácanie
úverového rámca. Dodatkom č. 4 zo dňa 09.10.2008 nastala podstatná zmena, kde úverový rámec
vo výške 12.000.000,- Sk sa zmenil v pomere tak, že kontokorent bol vo výške 8.000.000,- Sk atermínovaný úver 4.000.000,- Sk. Dodatok č. 5 zo dňa 17.02.2009 upravuje znovuzabezpečenie úveru
ďalšou nehnuteľnosťou.

Krajský súd k argumentácii obžalovaného, že on si plnil svoje povinnosti počas 2 rokov, musí dodať iba
jedno: plnenie povinností počas uvedeného obdobia viedlo k tomu, že poskytovateľ úveru M. M. a.s.
počas uvedeného obdobia uzatvárala Dodatky k úverovej zmluve. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť,
že cieľom obžalovaného bolo dosiahnuť zmenu v pomere úverového rámca medzi kontokorentom a
termínovaným úverom a v spôsobe použitia úverového rámca. V prípade, ak by obžalovaný počas

uvedeného obdobia, tak ako to zdôrazňuje, si neplnil povinnosti, nesplácal úver riadne, takéto Dodatky,
ktoré mu vytvárali lepší priestor na dispozíciu s finančnými prostriedkami, by nikdy uzatvorené ani neboli.
Aj v tomto splácaní úveru počas uvedeného obdobia sa prejavuje iba snaha zlepšiť svoje postavenie
a disponovať s finančnými prostriedkami z úveru počas uvedeného obdobia. Súd túto časť obrany
obžalovaného hodnotil ako účelovú.

V rámci odvolania obžalovaný namieta, že nedošlo k spôsobeniu škody, ktorá by vznikla v dôsledku
konania obžalovaného, že suma získaného úveru nepredstavuje neoprávnene získaný prospech.
S takouto úvahou nemožno sa stotožniť. Tu je potrebné uviesť, že práve na základe úverovej
zmluvy, následne prostredníctvom Dodatkov obžalovaný sa dostal k finančným prostriedkom, ktoré boli
predmetom úverového rámca a všetky jeho kroky od začiatku smerovali práve k tomuto cieľu.

Tak, ako súd prvého stupňa vo svojom rozsudku konštatuje, vo vzťahu k manželom O., títo pri podpise
záložnej zmluvy k nehnuteľnosti ako aj mandátnej zmluvy, nikdy neboli prítomní v banke. Listiny im
priniesol iba obžalovaný. Boli presvedčení, že podpisujú návrh zmluvy. To, že neboli prítomní v banke
ani pri overovaní podpisov, potvrdil aj zamestnanec banky a táto skutočnosť vyplýva aj z čestného

prehlásenia samotného obžalovaného B. G.. Aj pracovníci banky, ktorí boli vypočutí ako svedkovia,
zdôraznili, že zmluva sa spravidla podpisuje v banke, iba vo výnimočných prípadoch, môže dôjsť k
podpisu mimo, no v takomto prípade sa zmluva poskytuje celá, ktorá je zviazaná. Podpíše sa za
prítomnosti pracovníka banky, odnesie sa následne ku klientovi. Podpis klienta overuje pracovník banky.
Je zrejmé z vykonaného dokazovania, že takýmto postupom zmluva záložná ani mandátna neboli

podpísané.

Na základe skutočností, ktoré mal súd prvého stupňa za preukázané, krajský súd dospel k záveru, že
odvolacie námietky odvolateľa nie sú dôvodné, že súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že
obžalovaný B. G. svojím konaním naplnil pojmové znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu

podvodu podľa § 222 ods. 1, 5 písm. a/ Tr. zák. tak, ako to konštatuje súd prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí, a to po stránke objektívnej ako aj subjektívnej, s úmyslom priamym podľa § 15 písm. a/ Tr.
zák.

Súd pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu vychádzal zo základných zásad pre ukladanie trestu, ktoré

sú vyjadrené v § 34 Tr. zák. Zohľadnil osobu obžalovaného, jeho doterajší život, zaoberal sa existenciou
tak poľahčujúcich ako aj priťažujúcich okolností, zdôraznil, že nezistil takéto okolnosti ani na jednej
strane,nonezistilaniokolnosti,ktorébyodôvodňovalipoužitieustanoveníomimoriadnomzníženítrestu.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že účel trestu vyjadrený v § 34 ods. 1 Tr. zák. sa u obžalovaného

B. G. dosiahne trestom na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby v trvaní 10 rokov.

Nepochybil súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zaradení obžalovaného na výkon uloženého trestu.
Postupoval v súlade s ustanovením § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a zaradil ho do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu spôsobenej škody poškodeným R.. O. O. krajský súd
konštatuje, že stotožňuje sa s dôvodmi, ktoré sú uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.

VovzťahukM.M.a.s.,ktorápodalaodvolanieprotivýroku,ktorýmbolapoškodenáspoločnosťodkázaná

na občianske súdne konanie, krajský súd k argumentácii súdu prvého stupňa dodáva: tak, ako to súd
prvéhostupňazdôraznil,vdanomprípadebolneštandardnýpostuppracovníkovpoškodenejspoločnosti
pri uzatváraní zmluvy o úvere. Okrem samotného overovania podpisov, kde sa nepostupovalo v súlade s
internými nariadeniami sporiteľne, je potrebné zdôrazniť, že do banky boli prijaté ako doklady, ktoré malideklarovať navonok dobrú kondíciu firmy R. s.r.o., tak boli predložené daňové priznania, ktoré neboli
opatrené prezenčnou pečiatkou daňového úradu tak, ako je bežný postup pri uzatváraní úverových
zmlúv. Pracovníci banky akceptovali daňové priznania bez tejto prezenčnej pečiatky a bez sprievodného

listu daňového úradu. V tejto súvislosti krajský súd musí poukázať, že predtým, ako došlo k podpisu
úverovej zmluvy, samotná M. M. a.s. spracovala analýzu, súčasťou ktorej sú poznámky, dňa 30.08.2007
(č.l. 599 až 602). Analýzu spracovala analytička T. H.. Už z tejto analýzy je zrejmé, že daňový výkaz z
31.12.2005 je nepostačujúci, je bez prezenčnej pečiatky daňového úradu. Daňový výkaz 31.12.2006 je
bez podpisu daňovníka, bez pečiatky daňového úradu. Analytička odporúčala overiť výšku bankových

úverov z hľadiska ich splatnosti. Už zo samotnej analýzy vyplýva, že jednotliví pracovníci M. M. a.s.
pri podpise zmluvy sa touto analýzou plne neriadili, aj keď boli upozornení na nedostatky, ktoré sa
nachádzajú v predložených listinných podkladoch žiadateľom o úver. Krajský súd musí zdôrazniť, že
práve takýmto postupom pracovníci M. M. a.s. sa podieľali na spôsobení škody nerešpektovaním
interných predpisov a záverov analýzy.

Okrem týchto skutočností krajský súd musí poukázať na tú skutočnosť, že obžalovaný v rámci svojej
obrany zdôraznil, že časť dlhu bola už uhradená predajom jeho nehnuteľnosti, a to rodinného domu
v Starej Vode. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, za akú cenu táto nehnuteľnosť bola predaná,
ako sa zmenšil jeho záväzok vo vzťahu k poskytovateľovi úveru. Pre rozhodnutie o uplatnenom nároku
na náhradu spôsobenej škody by tak bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie presahujúce rámec

trestného konania a po zohľadnení všetkých skutočností krajský súd dospel k záveru, že odvolanie
poškodenej M. M. a.s. nie je dôvodné.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.