Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. október 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/136/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208322
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8717208322.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcu: V.. Ľ. Š., T.. XX.X.XXXX, H. F. XX,
XXX XX C., štátny občan Slovenskej republiky, právne zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária
KKONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Legionárska 7185/5, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907,
proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnská 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724
803 zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnská 5, 851 02 Bratislava,
IČO: 36613843, o zaplatenie 348,68 eura s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Poprad, č. k. 12Csp/145/2017 - 71 zo dňa 2.7.2018

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol
a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, súdu doručenou 1.8.2017, domáhal

toho, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 178,68 eura ako bezdôvodné obohatenie a sumu
170 eur ako primerané finančné zadosťučinenie na tom skutkovom základe, že spoločnosť VÚB, a.s.
mu na základe jeho žiadosti aktivovala kartu T-mobile dňa 2.2.2007, pričom zároveň mu bol schválený
úverový rámec 18.000 Sk a mesačné splátky 600 Sk. Zmluvu uzatvorenú s VÚB, a.s. pokladá za
spotrebiteľskú, ktorá neobsahovala zákonné náležitosti, preto úver na základe nej mu poskytnutý je
bezúročný a bezpoplatkový, dôsledkom čoho je to, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a
povinný je vydať mu získané bezdôvodné obohatenie. Žalobca mal za to, že na žalovaného, ktorému

bola postúpená pohľadávka zo zmluvy, prešli všetky práva s ňou spojené, aj príslušenstvo. Postúpením
pohľadávky vzniká podľa žalobcu nový záväzkový vzťah, t.j. právo veriteľa na plnenie od dlžníka.
Nový veriteľ titulom postúpenia pohľadávky nahrádza pôvodného veriteľa a preto tak ako získal aktívnu
legitimáciu pre uplatnenie pohľadávky na súde, má aj pasívnu legitimáciu pri uplatnení obrany dlžníka
voči veriteľovi.
Žalobca mal za to, že okrem nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má takisto nárok na
primerané finančné zadosťučinenie.

Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Žalobcovi žiaden úver nikdy
neposkytol, tento bol mu poskytnutý postupcom, nie je zrejmé aké neprimerané praktiky mal žalovaný
voči žalobcovi pri poskytovaní úveru uplatniť, ak by aj žalobca preukázal skutočnosti uvádzané v žalobe,žalovaný nie je osobou, ktorá za porušenie práva alebo povinnosti mala by zodpovedať. Plnenie žalobcu
bolo v celom rozsahu realizované jeho právnemu predchodcovi.
Súd prvej inštancie posudzujúc tvrdené a zistené skutkové okolnosti dospel k záveru, že žaloba

dôvodnou nie je. Žalobca nepreukázal pasívnu legitimáciu žalovaného pre uplatnenie nároku z
bezdôvodného obohatenia, ani nároku na priznanie finančného zadosťučinenia. Žalobca nespochybnil,
že v rámci uzavretého zmluvného vzťahu - zmluvy o úvere, plnil doposiaľ iba postupcovi, teda banke,
ktorá mala podľa neho prijať plnenie v rozpore so zákonom a to v rozsahu 178,69 eura. V takom prípade
pri preukázaní tvrdení žalobcu je to banka, ktorá sa obohatila a je pasívne legitimovanou na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Nedôvodný bol aj žalobou uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie.
Pokiaľ žalobca pasívnu legitimáciu žalovaného odvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok, uviedol,
že zmluvou o postúpení pohľadávky sa z hľadiska jej účinkov vždy prevádza iba konkrétne právo
postupcu na plnenie voči dlžníkovi, nie však zmluvný vzťah ako celok. Postupník na základe cesie
vstupuje do základného obligačného vzťahu s dlžníkom, z ktorého postupovaná pohľadávka vznikla,
a ktorého obsah môže tvoriť značný objem práv a povinností. Pri postúpení pohľadávky dochádza

zároveň k prechodu príslušenstva, práv spojených s pohľadávkou, žalobcom konštatovaného porušenie
práva sa však mohla dopustiť iba banka pri uzavretí zmluvy o úvere. Zmluvou o postúpení pohľadávky
nemohlo dôjsť k postúpeniu prípadného protiprávneho konania postupcu, resp. zodpovednostných práv
spojených s porušením zákona postupcom.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 451, §

456, § 488, § 524 a z ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. - § 3, § 4 ods. 2, 8, § 5b.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 a § 262 CSP konštatujúc, že náhrada trov
prislúcha úspešnej strane sporu, ktorou bol žalovaný a to v rozsahu 100%. Súd nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by úspešnej strane výnimočne náhradu trov konania nemal priznať.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca majúc za to, že súd prvej inštancie z vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, v konaní tiež došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva
na spravodlivý proces spočíva v tom, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, nakoľko
nezodpovedá ustanoveniu § 220 CSP. V rozsudku absentuje popísanie skutočností, ktoré považoval

za preukázané a ktoré nie. Závery prvoinštančného súdu sú zhrnuté všeobecne neurčitým spôsobom
bez bližšej konkretizácie a vysvetlenia. Žalobca uviedol, že sa nemôže stotožniť s právnym názorom
súdu prvej inštancie čo sa týka nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Trvá na tom, že v zmysle
§ 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a
všetky práva s ňou spojené. Cessia spočíva v tom, že do existujúceho záväzkového vzťahu medzi

pôvodným veriteľom a dlžníkom vstúpi nový veriteľ, ktorý súčasne preberie pohľadávku pôvodného
veriteľa, ide o jeden zo spôsobov zmeny záväzku na veriteľskej strane. Pri postúpení pohľadávky
dochádza k trvalej zmene v osobe veriteľa bez toho, aby sa súčasne zmenil obsah doterajšieho
záväzkového vzťahu. Postupník nastupuje do právnej pozície doterajšieho veriteľa a požíva všetky
práva postupcu. Postúpenie pohľadávky nemá vplyv na právne postavenie dlžníka, najmä sa jeho

právne postavenienesmiepostúpenímpohľadávkyzhoršiť.Podľažalobcuvšetkyprávaaleajpovinnosti
spojené s postúpenou pohľadávkou prešli na právneho nástupcu pôvodného veriteľa. Nie je preto
správny právny názor súdu prvej inštancie ohľadom nedostatku pasívnej legitimácie. Žiadal preto, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie žalobcu preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu

predchádzajúce, súc viazaný dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), a to bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli
ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 10.10.2018 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru o tom, že odvolanie žalobcu dôvodné nebolo.

5. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu, to
či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku aleboargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05)

6. Podstata odvolacích argumentov žalobcom bola koncentrovaná na tvrdenie o nesprávnom právnom
posúdení, nesprávnom zistení skutkového stavu veci, čo malo viesť k nesprávnemu rozhodnutiu o jeho
žalobe.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke

a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo vyjadrení strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

9. Oboznámením sa s obsahom spisu, s odôvodnením napadnutého rozsudku, zisteným skutkovým
stavom, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje
postačujúco vykonané dokazovanie na zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci,
akoajsprávneprávneposúdenie.Zodôvodneniarozsudkujezrejmývzťahmedziskutkovýmizisteniami,
úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym záverom. Odvolací súd sa preto stotožňuje s rozhodnutím

súdu prvej inštancie, s odôvodnením rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva:

10. Žaloba je čo sa obsahu týka, úkonom, ktorým žalobca vymedzuje subjekty, predmet a obsah žalobou
začatého súdneho konania. Právom žalobcu je, vyplýva to z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde. Žalobou môže uplatniť

skutočnosti, ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam. To či bude v spore úspešný závisí od
toho, či sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré on sám pokladá za skutkový dôvod svojho nároku
zhoduje so štruktúrou príčin a následkov, ktoré uvádza zákon a od toho, či tvrdené skutočnosti preukáže.
Zásadne platí, že žalobca môže žiadať aj to, čo mu podľa práva nepatrí.

11. Žalobca svoj žalobou uplatnený nárok identifikoval ako nárok na vydanie plnenia, ktoré sa malo stať
bezdôvodným obohatením v majetkovej sfére žalovaného, nakoľko plnil zo zmluvy, ktorá neobsahovala
zákonné náležitosti vyžadované pre spotrebiteľskú zmluvu a suma jeho plnenia tak prevýšila sumu,
na ktorú má osoba zo zmluvy oprávnená nárok, t.j. domáhal sa nároku vyplývajúceho z ust. § 451
Občianskeho zákonníka, nároku na bezdôvodné obohatenie a nároku na finančné zadosťučinenie.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí musí obohatenie
vydať.

12. V konaní nebolo sporným to, že medzi pôvodným veriteľom žalobcu a žalovaným došlo dňa 1.2.2015

k uzatvoreniu zmluvy, na základe ktorej bola postúpená pohľadávka pôvodného veriteľa, VÚB, a.s.
voči žalobcovi na žalovaného. Zo žalobcom predložených dôkazov, výpisov z karty T - mobile vyplýva,
že posledná kreditná transakcia, t.j. úhrada na záväzok vyplývajúci zo zmluvy bola zúčtovaná dňa
15.5.2013, t.j. takmer 2 roky pred postúpením pohľadávky. Podstatou zmluvy o postúpení pohľadávky je,
ako vyplýva aj z jej označenia, postúpenie nároku, ktorý má oprávnená strana zo záväzkového vzťahu

voči strane povinnej. Pri záväzkovom vzťahu, podstatou ktorého je peňažné plnenie je pohľadávkou,
ktorá sa postupuje plnenie, ktoré nebolo povinnou osobou poskytnuté osobe oprávnenej do času kým k
postúpeniu dôjde. Pohľadávkou teda v tomto zmysle nie je to plnenie, ktoré oprávnená osoba od osoby
povinnej do postúpenia prevzala. Je teda zrejmé za situácie, že žalobca ani netvrdil, že by žalovanému
plnil akýkoľvek svoj záväzok zo zmluvy, ktorú pôvodne uzavrel s VÚB, a.s., že by mal byť žalovaný

tým subjektom, ktorý by mal byť povinný plnenie, ktoré poskytol na úhradu svojho záväzku zo zmluvy
inej osobe, v tomto prípade VÚB, a.s., žalobcovi poskytnúť. Správne preto uzavrel súd prvej inštancie,
že žaloba voči žalovanému z dôvodu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodnou byť ani
nemohla, v súvislosti s uvedeným dôvodnou nemohla byť preto ani žaloba v časti nároku na žiadanéfinančné zadosťučinenie, nakoľko žalobca neuplatnil úspešne porušenie práva alebo povinnosti ako to
predpokladá ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Nie je to žalovaný, ktorý so žalobcom spornú
zmluvu uzatvoril, žalobca takisto netvrdil, že by žalovaný vo vzťahu k nemu uplatňoval nároky zo zmluvy,

ktorú žalobca uzatvoril s VÚB, a.s., t.j. pohľadávku ktorú mu VÚB, a.s. na základe zmluvy postúpila.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie pokiaľ žalobu
zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného.

13. Nedôvodnou bola taktiež odvolacia námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej

inštancie. Je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie stručne, zrozumiteľne vyložil všetko čo bolo
podstatné pre objasnenie významných okolností a súvislostí danej veci. Odôvodnenie rozsudku je
síce stručné, avšak vecné, obsahovo zrozumiteľné a presvedčivé. Preskúmateľnosť rozhodnutia nie
je vo všeobecnosti ovplyvnená jeho rozsahom, zrozumiteľnosti naopak prospieva ak sa súd vyvaruje
formulačných nadbytočností, koncentrujúc sa na vystihnutie podstaty veci. V tomto zmysle bolo
rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmateľné, nezakladajúce dôvod pre jeho zrušenie.

Z dôvodov, ktoré uviedol odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, čo sa týka
rozhodnutia vo veci samej ako aj rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, podľa § 387 ods. 1
a 2 CSP potvrdil.

14. V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol, naopak plne úspešný bol žalovaný, ktorému vznikol

v zásade nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu však vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k
odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z článku 17 základných princípov
CSP, zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení

s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhrade trov konania a následne súdom prvej inštancie
o výške náhradu trov konania za situácie keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli by
bolo zjavne nelogické, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania. Preto
žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.