Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/200/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717210009
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5717210009.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobkyne: M. H.,
rod. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX/X, K. W. D., právne zastúpená JUDr. Jaroslavom
Čiernym, advokátom, so sídlom v V., S. XX, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody 458,66
Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Martin z 10. apríla 2018,
sp. zn. 7C/32/2017-55 v spojení s opravným uznesením z 18. júna 2018, sp. zn. 7C/32/2017-77, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu
škody vo výške 458,66 Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 05.07.2017 do zaplatenia. Dospel k
záveru, že nárok navrhovateľky na náhradu škody v zmysle § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 17 ods.
1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov, je dôvodný. Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Obvodné oddelenie Turčianske Teplice sp. zn. ČVS:ORP-81/PT-MT-2013 zo dňa

14.02.2013 bolo vznesené obvinenie voči žalobkyni (vtedy M. T.) za prečin sprenevery podľa § 213 ods.
1 Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu žalobkyňa podala sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra
Martin uznesením č.k. 3Pv/61/2013-10 zo dňa 03.05.2013 zamietla, pretože ju nepovažovala za
dôvodnú. Následne Okresný súd Martin rozsudkom z 15.02.2017 č.k. 13T/121/2013 žalobkyňu oslobodil
spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 03.03.2017.

2. Žalobkyňa si uplatnila právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu

zastúpeného Generálnou prokuratúrou SR a to podaním zo dňa 07.04.2017. Nárok na náhradu
škody si uplatnila voči štátu z titulu trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 458,66 Eur, ktorý
preukázala vyúčtovaním trov obhajoby. Žalovaná výšku uplatnenej škody žalobkyňou v priebehu
konania nespochybňovala. Žalovaná uplatnený nárok na náhradu škody neuznala z dôvodu, že
postup prokurátora v konaní bol zákonný a správny. V prípravnom konaní nedošlo k zmene dôkaznej
situácie a preto prokurátor podal obžalobu. Podľa názoru žalovanej, nebolo pochybnosti o tom, že
žalobkyňa sa skutku dopustila. Až v priebehu súdneho konania nastala zmena dôkaznej situácie,

ktorá viedla k záveru, že sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že skutok spáchala
žalobkyňa. Uvedený názor žalovanej nepovažoval za správny, vzhľadom aj na zaužívanú súdnu prax
pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody a z dôvodu nezákonného rozhodnutia v prípade začatia
a vedenia trestného konania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením. Rozhodujúcim meradlomopodstatnenostinárokujeneskoršívýsledoktrestnéhokonania.PodľarozhodnutiaNajvyššiehosúduSR
sp. zn. 3Cdo/194/2010, rovnaký význam, ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia
prenezákonnosťmávtomtozmysletiežzastavenietrestnéhostíhaniaalebooslobodeniespodobžaloby.

Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale len na samotný výsledok trestného konania.
Vzhľadom na uvedené, rozhodnutia v trestnom konaní o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
bolo potrebné považovať za rozhodnutie nezákonné, ak neskôr žalobkyňa ako obvinená a obžalovaná v
trestnom konaní bola spod obžaloby oslobodená. Žalobkyni v súvislosti s priznaním nároku na náhradu

škody, zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Uviedla,
žeprávonanáhraduškodyspôsobenúnezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnymúradnýmpostupom
nie je v zmysle článku 46 ods. 3 a článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky absolútnym právom.

V zmysle podmienok § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je možné každé uznesenie o vznesení
obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok, pokladať za nezákonné rozhodnutie.
Na tom nič nemení ani v prípade, ak by neskoršie došlo k oslobodeniu spod obžaloby. V tejto súvislosti
poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 201/2007, ako aj nález Ústavného súdu SR II. ÚS 163/2013.
Ďalej poukázala na okolnosti prejednávanej veci, keďže trestné stíhanie žalobkyne začalo vydaním

uznesenia o vznesení obvinenia za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, pretože
na základe zistených skutočností (trestného oznámenia poškodeného, výsluch svedkov) bol dostatočne
odôvodnený záver, že žalobkyňa sa skutku, pre ktorý bola obvinená, dopustila. K zmene tejto skutkovej
situácie nedošlo ani do dňa podania obžaloby na súd. Až v priebehu súdneho konania nastala zmena
dôkaznej situácie, ktorá napokon viedla k záveru súdu, že sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností

preukázať, že skutok spáchala práve obžalovaná. S poukazom na zistený skutkový stav v rámci konania
pred súdom a vzhľadom na zistené rozpory, súd uplatňujúc zásadu „v pochybnostiach v prospech
obvineného“ obžalovanú spod obžaloby oslobodil. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že
orgány činné v trestnom konaní, ale aj súd, striktne postupovali v zmysle zásad upravených Trestným
poriadkom. Z rozhodnutia Okresného súdu Martin v trestnom konaní nevyplýva, že by súd konštatoval

nezákonný postup policajného orgánu, resp. postup prokurátora a v predmetnej veci neboli preukázané
žiadne okolnosti a dôvody, ktoré by odôvodňovali odškodnenie žalobkyne. Žiadala preto rozsudok súdu
prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako správny

potvrdiť. Poukázala na skutočnosť, že žalovaná svojím postojom a podaným odvolaním presunula spor
do roviny otázky fungovania či zachovania právneho štátu, kde aj v stovkách obdobných prípadoch súd
priznal náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby, a to s poukazom na nález Ústavného súdu SR
z 29. mája 2013, sp. zn. I. ÚS 564/2012. K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne
aj princíp právnej istoty (PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Citovaná časť nálezu
Ústavného súdu SR II. ÚS 163/2013 sa týkala ušlého zisku za žalobcom tvrdenú nezákonnú väzbu a vo
vzťahu k iným okolnostiam, než boli predmetom predmetnej prejednávanej veci.

5. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods. 1

CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378 ods.
1 v spojení s § 177 ods. 2 písm. c/ CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
podľa § 379 a § 380 CSP, ktorý v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Záver súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni náhradu škody spôsobenú
nezákonným rozhodnutím vo výške 458,66 Eur titulom účelne vynaložených trov konania v trestnom
konaní v zmysle § 3 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,
je správny.

7. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že uznesením Okresného
riaditeľstva Policajného zboru, Obvodné oddelenie Turčianske Teplice sp. zn. ČVS:ORP-81/PT-
MT-2013 zo dňa 14.02.2013 bolo vznesené obvinenie voči žalobkyni pre prečin sprenevery podľa
§ 213 ods. 1 Trestného zákona. Proti predmetnému uzneseniu žalobkyňa podala sťažnosť, ktorúOkresná prokuratúra Martin uznesením z 03.05.2013 č.k. 3Pv/61/2013-10 zamietla pre jej nedôvodnosť.
Rozsudkom Okresného súdu Martin z 15.02.2017 sp. zn. 13T/121/2013 bola obžalovaná Veronika
Rošková oslobodená spod obžaloby pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, lebo

nebolo preukázané, že žalovaný skutok spáchala obžalovaná M. T.. Rozsudok Okresného súdu Martin
sp. zn. 13T/121/2013 nadobudol právoplatnosť dňa 03.03.2017.

8. Súd prvej inštancie správne ustálil, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, oslobodenie spod obžaloby, ak k

takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad spáchania trestného činu obvinením,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby sa trestné stíhanie končí a
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (uznesenie najvyššieho
súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014). Aj v danom prípade, pokiaľ bola žalobkyňa ako

obžalovanáspodobžalobyoslobodená,lebonebolopreukázané,žeskutokspáchala,vzmysleustálenej
súdnej praxe je možné považovať všetky rozhodnutia, ktoré predchádzali vydaniu oslobodzujúceho
rozsudku za nezákonné bez toho, aby došlo k zrušeniu uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, čím došlo k naplneniu podmienok uvedených v § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.. Tieto závery sú v súlade so súčasnou judikatúrou súdov (viď vyššie R 37/2014, ďalej

rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 53/93, 1 Cz 43/90 a ďalšie) a svojou rozhodovacou činnosťou ho v
prevažnej miere potvrdzuje aj Ústavný súd SR (napríklad III. ÚS 177/06, I. ÚS 320/16, I. ÚS 395/16 a
iné). Preto pokiaľ žalobkyňa si uplatnila nárok na zaplatenie náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím v zmysle § 3 ods. 1 písm. a), § 6, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
titulom náhrady trov obhajoby v trestnom konaní, odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie,

považoval žalobu žalobkyne za dôvodne uplatnenú.

9. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu správne
dospel k právnemu záveru o dôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne na náhradu škody na základe
podmienok zákona č. 514/2003 Z.z., odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako

vecne správny potvrdil.

10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

11. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)