Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 1. december 2017

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 10Cpr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8416200822
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka
ECLI: ECLI:SK:OSKK:2017:8416200822.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne: W. zastúpenej
splnomocnencom O., proti žalovanému: Mesto Kežmarok, so sídlom Hlavné námestie 1, 060 01
Kežmarok, IČO: 00 326 283, o uloženie povinnosti uzavrieť pracovný pomer a o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ýzaplatiť žalobkyni sumu 2.000,- eur v lehote do troch dní od právoplatnosti

rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 17. 2. 2016 domáhala, aby súd žalovanému
uložil povinnosť uzavrieť s ňou pracovný pomer na základe výsledku výberového konania č. 10/2015

a tiež povinnosť zaplatiť jej sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 5 ods. 10
zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme.

2. Žalobu odôvodňovala tým, že žalovaný vyhlásil dňa 9. 10. 2015 výberové konanie č. 10/2015 na
funkciu vedúceho ekonomického oddelenia Mesta Kežmarok, pričom dňa 6. 11. 2015 jej bola doručená
pozvánka na toto výberové konanie osobným pohovorom, keď výberová komisia skonštatovala, že

splnila všetky podmienky. Tvrdila, že dňa 13. 11. 2015 sa zúčastnila osobného pohovoru, ktorého sa
zúčastnili celkovo 4 uchádzači, pričom dňa 23. 11. 2015 dostala oznámenie, že výberová komisia
neurčila poradie uchádzačov. Žalobkyňa v žalobe poukazujúc na § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z.
o výkone práce vo verejnom záujme tvrdila, že v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia poradie
uchádzačov podľa výsledkov výberového konania je záväzné pri obsadení funkcie a zamestnávateľ je
povinný uzavrieť pracovný pomer s uchádzačom podľa poradia. Sled udalostí podľa tvrdenia žalobkyne
bol pritom taký, že dňa 6. 11. 2015 výberová komisia prehlásila, že žiadny uchádzač nie je v konflikte

záujmov s členmi výberovej komisie, následne dňa 13. 11. 2015 po ústnom pohovore s uchádzačmi
výberová komisia určila poradie v ktorom žalobkyňa skončila na prvom mieste a následne dňa 16. 11.
2015 výberová komisia zmenila výsledok výberového konania a neurčila poradie. V žalobe žalobkyňa
uviedla, že v čase konania výberového konania bola zamestnancom žalovaného na pozícii hlavný
účtovník a zároveň bola predsedom odborovej organizácie SLOVES pri Mestskom úrade v Kežmarku,
pričom pri osobnom pohovore dostala otázku, či nie je schizofrenické byť vedúcim zamestnancom a

zároveň predsedom odborovej organizácie, a môže tak v danej situácii iba vyjadriť podozrenie, či práve
totoniejejedenzdôvodovneurčeniaporadiavýberovoukomisiou.Žalobkyňavtejtosúvislostipoukázala
na § 5 ods. 2 zákona č. 552/2003 Z.z., v zmysle ktorého je pri výberovom konaní zakázaná diskrimináciaokrem iného z dôvodu odborovej činnosti a tiež poukázala na § 5 ods. 10 uvedeného zákona, v zmysle
ktorého uchádzač, ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní,
môže sa domáhať svojich práv na súde vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe označila a spolu s ňou predložila
oznámenie o vyhlásení výberového konania, pozvánku na výberové konanie, oznámenie o výsledku
výberového konania, záznam z otvárania obálok zo dňa 6. 11. 2015, zápisnice zo zasadnutia výberovej
komisie zo dňa 13. 11. 2015 a zo dňa 16. 11. 2015.

4. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril dňa 27. 6. 2016 tak, že táto je v celom rozsahu nedôvodná.
Poukazujúc na ust. § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon) tvrdil, že
žalobkyňa v žalobe neuviedla žiadne skutočnosti z ktorých možno usudzovať, že došlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania, keď ňou tvrdená otázka ohľadom odborovej činnosti sa v zápisnici o
výberovom konaní vôbec nenachádza. Podľa žalovaného rozhodujúce pre posúdenie danej veci je to, že

výberovákomisiaukončilavýberovékonaniebezurčeniaporadiauchádzačovaodporučilaštatutárnemu
orgánu, ktorý ju vymenoval vypísať nové výberové konanie, k čomu aj došlo a pracovná pozícia
bola na základe nového výberového konania obsadená, pričom žalobkyňa sa do nového výberového
konania na základe vlastného rozhodnutia neprihlásila, preto nebola a ani nemohla byť poškodená
na svojich právach. Keďže výberová komisia pri výberovom konaní ktorého sa žalobkyňa zúčastnila

nevybrala na obsadzované miesto žiadneho uchádzača, nemohlo podľa žalovaného dôjsť k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania, preto žalobu je potrebné v celom rozsahu zamietnuť. Ako dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení žalovaný označil oznámenie o vyhlásení výberového konania č. 11/2015 a
záznam z otvárania obálok výberového konania č. 11/2015.

5. Žalobkyňa na uvedené tvrdenia žalovaného písomne reagovala dňa 27. 9. 2016 tak, že s tými
nesúhlasí, nakoľko dňa 13. 11. 2015 určila výberová komisia poradie uchádzačov v ktorom skončila na
prvom mieste a toto poradie je podľa § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z. záväzné pri obsadení funkcie.
Poukazujúcna§5ods.8uvedenéhozákonatvrdila,ženovévýberovékonaniejemožnévyhlásiťjedinev
prípade,žesadovýberovéhokonanianikneprihlásil,alebožežiadenuchádzačnevyhovelustanoveným

podmienkam.Totonebolpodľažalobkynetentoprípad,keďkomisiadňa13.11.2015jasneurčilaporadie
uchádzačov, ktoré pre zamestnávateľa malo byť záväzné pri obsadení funkcie a až následne dňa 16. 11.
2015 komisia bez právneho dôvodu zmenila výsledok výberového konania a neurčila poradie, pričom
po celom mestskom úrade sa v tom čase šepkalo, že vedúcou ekonomického oddelenia sa má stať W.
ktorá bola bývalou kolegyňou jednej členky výberovej komisie a ktorá v opakovanom výberovom konaní

skončila na prvom mieste. Žalobkyňa tvrdila, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a
poškodené jej práva tým, že výberová komisia dňa 13. 11. 2015 určila poradie uchádzačov v zmysle
ktorého mala byť vymenovaná do funkcie vedúceho ekonomického oddelenia, čo sa nestalo. Podľa
žalobkyne postup výberovej komisie ktorá dňa 16. 11. 2015 odtajnila hlasovanie a požiadala členov
o jeho zdôvodnenie je protiprávny, keďže zákon taxatívne určuje prípady, kedy možno vyhlásiť nové

výberové konanie a tu o žiaden z takých prípadov nešlo, lebo pri otváraní obálok dňa 6. 11. 2015
výberová komisia konštatovala, že všetci uchádzači spĺňajú všetky kritériá a požiadavky a budú pozvaní
na výberové konanie. Žalobkyňa tvrdila, že ak v oznámení o výsledku výberového konania je uvedené,
že komisia neurčila poradie, tak tento výrok nie je pravdivý, lebo komisia dňa 13. 11. 2015 poradie určila.
Žalobkyňa súčasne označila ďalšie písomné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

6. Na uvedené žalovaný reagoval písomne dňa 9. 12. 2016 tak, že výberová komisia v danom prípade
postupovala jediným možným a správnym spôsobom, keď z dôvodu zistenia neobjektívnosti výberového
konania a zaujatosti pri posudzovaní jednotlivých jeho uchádzačov toto výberové konania zrušila,
nakoľko išlo o vadu, ktorú nemožno konvalidovať žiadnym spôsobom. Podľa žalovaného nemožno

mať pochybnosti, že takéto výberové konanie, pri ktorom bola zistená a preukázaná neobjektívnosť a
zaujatosť je neplatné a teda nemôže byť na jeho základe obsadená pracovná pozícia. Interpretácia
žalobkyňou citovaného ustanovenia § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom
záujme je podľa žalovaného v danom prípade neudržateľná, pretože záväznosť poradia pri obsadení
funkcie platí len vtedy, ak výberové konanie bolo uskutočnené v súlade so zákonom, čo v danom

prípade nebolo splnené. Žalobkyňa podľa žalovaného neuniesla dôkazné bremeno, preto jej žaloba je
nedôvodná. Ako ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalovaný označil podnet žalobkyne na
prokuratúru, dožiadanie prokuratúry k tomuto podnetu, vyjadrenie žalovaného na toto dožiadanie ako
aj kópie príloh, ktoré k tomuto vyjadreniu boli predložené. Žalovaný predložil na dôkaz tiež k veci savzťahujúce dožiadanie prokuratúry vo veci podaného podnetu hlavnej kontrolórky mesta a vyjadrenie
mesta spolu s prílohami a tiež kompletný spisový materiál k výberovému konaniu č. 10/2015, z ktorého
žalobkyňa vyvodzuje svoje nároky.

7. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktorom žalobkyňa na žalobe a jej dôvodoch
tak ako boli rozvedené aj v ďalších jej písomných vyjadreniach k sporu v celom rozsahu trvala. Podľa
žalobkyne výberové konanie končí výberom úspešného uchádzača a nie až oznámením jeho výsledku,
preto sa cíti poškodená postupom žalovaného, lebo bola ako prvá úspešná uchádzačka vo výberovom

konaní a mal byť preto s ňou uzavretý pracovný pomer.

8. Žalovaný na pojednávaní zotrval na nesúhlasnom stanovisku k žalobe. Uviedol, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie ňou tvrdenej diskriminácie a vzhľadom na
neplatnosť a opakovanie výberového konania k žiadnej diskriminácii ani ujme u nej ani nemohlo dôjsť.
Z neplatného výberového konania nemohli vzniknúť podľa žalovaného žalobkyni žiadne nároky ktorých

by sa mohla domáhať. V danej situácii jediným správnym postupom podľa žalovaného bolo považovať
výberové konanie za neplatné a opakovať ho, nakoľko jeden z členov výberovej komisie sám priznal
a uviedol, že bol neobjektívny v hodnotení uchádzačov, prihliadal pri hodnotení na dôvody z ktorých
ani jedným nebola odbornosť, ale uviedol také dôvody z ktorých pri hodnotení vychádzal ako trvalý
pobyt, že chcel pomôcť a podobne, pričom sám navrhol, aby na jeho hlasovanie nebolo prihliadané, čo

bolo neprípustné, lebo by to zásadným spôsobom menilo poradie. Preto jediná možnosť bola uzavrieť
výberové konanie ako neplatné a vyhlásiť nové výberové konanie. Podľa žalovaného výberové konanie
je ukončené až oznámením výsledku uchádzačom, nakoľko netvorí ho len samotný ústny pohovor s
uchádzačmi, ale je to celý proces, ktorý skončený je až oznámením výsledkov uchádzačom. Čo sa
týka žalobkyňou žiadaného zaplatenia nemajetkovej ujmy, ani tu podľa žalovaného žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno a ani neuviedla žiadne relevantné skutočnosti k tomuto nároku, jeho vzniku a výške.
Žalovaný poukázal na to, že žalobkyni nič nebránilo prihlásiť sa do opakovaného výberového konania,
táto tak z vlastného rozhodnutia neurobila a jej žaloba je nedôvodná.

9. Žaloba žalobkyne bola súdu doručená dňa 17. 2. 2016, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. -

Občianskeho súdneho poriadku. Ten bol dňom 1. 7. 2016 nahradený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom podľa prechodných ustanovení CSP, a to konkrétne § 470
ods. 1 a 4 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti a konania začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom
súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. Vzhľadom

na uvedené sa počnúc dňom 1. 7. 2016 aj sporná vec riadila ustanoveniami CSP, pričom napriek tomu,
že Civilný sporový poriadok zmenil pravidlá príslušnosti súdov v pracovnoprávnych sporoch, konanie
bol povinný dokončiť tunajší súd, na ktorom sa konanie začalo.

10. V súvislosti s novou procesnou úpravou je treba zároveň uviesť, že v prípade prejednávaného sporu

jedná sa o spor, ktorý nový Civilný sporový poriadok zaraďuje medzi tzv. spory s ochranou slabšej
strany v zmysle druhej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku. Niet totiž pochýb, že žalobkyňa
tu uplatňované nároky (na uloženie povinnosti žalovanému uzavrieť s ňou pracovný pomer a povinnosti
zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy) vyvodzuje z ustanovení zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce
vo verejnom záujme, čo je právny predpis z oblasti pracovného práva upravujúci práva a povinnosti

zamestnancov a zamestnávateľov pri výkone práce vo verejnom záujme (§ 1 ods. 1 uvedeného zákona).
Vžalobetiežtvrdí,ževsúvislostisvýberovýmkonanímnamiestovedúcehozamestnancabolaporušená
zásada rovnakého zaobchádzania v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo
verejnom záujme. Uvedený zákon v § 5 ods. 2 druhej vete výslovne stanovuje, že pri výberovom konaní
sa musí dodržiavať zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych

vzťahoch ustanovená osobitným zákonom, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou je zákon č. 365/2004
Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Civilný sporový poriadok medzi
spory s ochranou slabšej strany pritom radí tak antidiskriminačné spory (§§ 307 - 315 CSP) ako aj
individuálne pracovnoprávne spory (§§ 316 až 323 CSP), pričom v zmysle § 316 ods. 2 za individuálny

pracovnoprávnysporsapovažujeajspor,ktorývyplývazozásadyrovnakéhozaobchádzania,aksúvisís
individuálnym pracovným sporom. V procesnej rovine sa špecifiká tohto sporu s ochranou slabšej strany
súvisiaceho s tvrdeným porušením zásady rovnakého zaobchádzania prejavujú okrem iného napríkladv tom, že súd v takomto spore (viď § 319 CSP, ale aj § 311 CSP) môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré
žalobca nenavrhol ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

11. Preto súd aj bez návrhu v tu súdenom spore s ochranou slabšej strany v rámci dokazovania vykonal
výsluch žalobkyne, nakoľko ho pre rozhodnutie vo veci považoval za nevyhnutný, čo žalovaný ani
nenamietal (viď strana 5 zápisnice z pojednávania zo dňa 20. 10. 2017- čl. 192 spisu). V súvislosti
s jednotlivými dôkaznými návrhmi strán pritom súd uvádza, že v súlade s ust. § 204 CSP vykonal
dokazovanie všetkými stranami navrhnutými listinnými dôkazmi. Keďže žalovaný vo vyjadrení k žalobe

zo dňa 27. 6. 2016 tvrdil nezákonné získanie listinných dôkazov predložených žalobkyňou spolu so
žalobou, tak k tomu súd uvádza, že nakoľko všetky uvedené listiny následne boli predložené súdu aj
samotným žalovaným, táto jeho námietka sa vo vzťahu k možnosti vykonania dokazovania uvedenými
listinami stala bezpredmetnou, preto súd vykonal dokazovanie obsahom všetkých listinných dôkazov
týkajúcich sa výberového konania č. 10/2015.

12. Súd sa tak oboznámil s obsahom žaloby a všetkých písomných vyjadrení strán, vykonal dokazovanie
výsluchom žalobkyne, oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených stranami
a zistil tento skutkový stav:

13. Žalovaný vyhlásil výberové konanie č. 10/2015 na funkciu vedúceho Oddelenia ekonomického

Mestského úradu v Kežmarku podľa § 5 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v
znení neskorších predpisov, pričom v určenej lehote prihlášku do uvedeného výberového konania podali
4 uchádzači, medzi nimi aj žalobkyňa. Výberová komisia menovaná primátorom Mesta Kežmarok mala 5
členov, jej predsedom bol W. (viď menovacie dekréty členov výberovej komisie na čl. 109 až 113 spisu),
pričom dňa 6. 11. 2015 o 11.00 hod. na Mestskom úrade v Kežmarku sa uskutočnilo otváranie obálok

uchádzačov výberového konania za prítomnosti 4 členov výberovej komisie a tajomníčky komisie, piaty
člen výberovej komisie I. sa otvárania obálok nezúčastnila, bola z neho ospravedlnená (viď záznam
z otvárania obálok a prezenčná listina z otvárania obálok na čl. 105 až 108 spisu). Zo záznamu z
otvárania obálok vyplýva, že komisia pri otváraní obálok uchádzačov prehlásila, že žiadny uchádzač nie
je v konflikte záujmov s členmi výberovej komisie a zároveň po skontrolovaní všetkých požadovaných

náležitostí zaslaných uchádzačmi sa zhodla na tom, že všetci štyria prihlásení uchádzači spĺňajú všetky
požadované kvalifikačné predpoklady, kritériá a požiadavky a budú pozvaní na výberové konanie, ktoré
sa uskutoční dňa 13. 11. 2015 o 12.30 hod. v zasadačke Mestského úradu osobným pohovorom. Zo
zápisnice z výberového konania č. 10/2015 na funkciu vedúceho ekonomického oddelenia Mestského
úradu v Kežmarku konaného dňa 13. 11. 2015 (čl. 82 až 88 spisu) súd zistil, že osobného pohovoru

s uchádzačmi zúčastnili sa všetci štyria uchádzači a všetci piati členovia výberovej komisie, pričom po
položeníotázokuchádzačomaichzodpovedaníkomisiazhodnotilazodpovedanéotázkyapodiskusiisa
zhodla na tom, že uchádzači budú ohodnotení na základe tajného hlasovania s dohodnutými pravidlami.
Po uskutočnení hlasovania a spočítaní poradia komisia konštatovala, že odporúča primátorovi mesta na
vymenovanie do funkcie vedúceho ekonomického oddelenia uchádzačov v poradí, v ktorom na prvom

mieste bola určená žalobkyňa, na druhom mieste W. na treťom mieste C. a na štvrtom mieste W.
14.Zozápisnicezozasadnutiavýberovejkomisievýberovéhokonaniač.10/2015zodňa16.11.2015(čl.
81spisu)súdzistil,ževuvedenýdeňsazišlovšetkých5členovvýberovejkomisie,kdepredsedakomisie
členov privítal a oboznámil ich so svojim podozrením z neobjektívneho hodnotenia v piatok 13. 11. 2015.
Výberová komisia odtajnila hlasovanie jednotlivých členov a požiadala ich o zdôvodnenie. V zápisnici

je ďalej uvedené, cit.: „Na základe dôvodných pochybností o zaujatosti výberovej komisie pri posúdení
uchádzačov výberového konania č. 10/2015 výberová komisia mení svoje rozhodnutie zo dňa 13. 11.
2015 jednomyseľne takto: Komisia nedospela k záveru a neurčuje poradie uchádzačov a doporučuje
primátorovi mesta Kežmarok vypísať nové výberové konanie na pozíciu vedúceho Ekonomického
oddelenia. Do oznámenia o výsledku jednotlivým uchádzačom komisia uvedie, že neurčila ich poradie.“

Z oznámení o výsledku výberového konania č. 10/2015 na funkciu vedúceho Ekonomického oddelenia
Mestského úradu v Kežmarku doručovaných všetkých štyrom uchádzačom výberového konania (čl.
68 až 80 spisu) vyplýva, že písomným oznámením podpísaným primátorom mesta bolo uchádzačom
oznámené, že na základe výsledku daného výberového konania výberová komisia neurčila poradie
uchádzačov.

15. Zo žalovaným predloženého oznámenia o vyhlásení výberového konania č. 11/2015 na funkciu
vedúceho Oddelenia ekonomického Mestského úradu v Kežmarku a záznamu z otvárania obálok tohto
výberového konania zo dňa 21. 12. 2015 (čl. 30 a 31 spisu) súd zistil, že na obsadzovanú funkciu bolovypísané nové výberové konanie s novou päť člennou výberovou komisiou v ktorej nebol ani jeden z
členov predošlej výberovej komisie č. 10/2015, pričom do tohto výberového konania sa prihlásili dvaja
uchádzači, a to W. a O.. Podľa vyjadrenia žalovaného na pojednávaní, obsadzovaná pozícia vedúceho

ekonomického oddelenia bola na základe tohto výberového konania obsadená W.
16. Vyššie uvedené skutočnosti vyplývajúce z predložených listinných dôkazov neboli medzi stranami
sporné. Aj vzhľadom na uvedené súd nepovažoval za potrebné a hospodárne vykonanie výsluchu
svedkov - členov výberovej komisie navrhnuté z opatrnosti žalovaným, nakoľko z odôvodnenia
uvedeného dôkazného návrhu žalovaným súd mal za to, a stotožnil sa s tým, čo uviedla aj sama

zástupkyňa žalovaného pri odôvodnení uvedeného dôkazného návrhu, že skutočnosti ktoré by mali byť
podľa návrhu žalovaného zistené z výsluchu predmetných svedkov je možné zistiť z už predložených
listinných dôkazov. Nakoľko nebolo medzi stranami skutkovo sporné, že predmetné výberové konanie,
ktoréhosažalobkyňazúčastnilabolouzavretétak,žežiadenzuchádzačovnebolprijatýnaobsadzovanú
funkciu a že následne bolo vyhlásené a aj prebehlo nové výberové konanie (spor bol v právnej
otázke zákonnosti, resp. nezákonnosti takéhoto postupu a jeho účinkov), pričom výberová komisia sa

jednohlasne uzniesla na tom, že muselo sa tak stať z dôvodu jej neobjektívnosti, výsluch svedkov -
členov výberovej komisie na uvedené skutočnosti súd považoval za nehospodárny a nepotrebný pre
rozhodnutie sporu. Výsluch uvedených svedkov by totiž nič nezmenil na tom, čo jasne a nepochybne
vyplýva z vyjadrení strán a predložených listinných dôkazov, a síce, že výberová komisia potom čo dňa
6. 11. 2015 prehlásila, že žiadny uchádzač nie je v konflikte záujmov s členmi výberovej komisie a všetci

uchádzači spĺňajú všetky podmienky dňa 13. 11. 2015 určila poradie úspešných uchádzačov výberového
konania, kde na prvom mieste sa umiestnila žalobkyňa, a že následne dňa 16. 11. 2015 na základe
dôvodnýchpochybnostíozaujatostivýberovejkomisiepriposúdeníuchádzačovsamasvojerozhodnutie
zo dňa 13. 11. 2015 jednomyseľne zmenila tak, že neurčila poradie uchádzačov a odporučila primátorovi
mesta vyhlásiť nové výberové konanie na danú pozíciu, čo sa následne aj stalo a na základe nového

výberového konania daná pozícia bola uchádzačkou W. aj obsadená. Preto súd návrh na vykonanie
dokazovania výsluchom svedkov- členov výberovej komisie zamietol a tento dôkaz nevykonal.

17. Vychádzajúc z vyjadrení strán a vykonaného dokazovania súd uzavrel, že žaloba žalobkyne je v
časti dôvodná, v časti nedôvodná a to z týchto dôvodov.

18. Žalobkyňa svoje nároky vyvodzuje ust. § 5 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom
záujme (ďalej len „zákon č. 552/2003 Z.z.“). Uvedené zákonné ustanovenie v desiatich odsekoch
upravuje výberové konanie na miesto vedúceho zamestnanca, pričom z oznámenia o vyhlásení
výberového konania č. 10/2015 na funkciu vedúceho Oddelenia ekonomického Mestského úradu v

Kežmarku vyplýva, že jednalo sa o práve také výberové konanie, keďže v oznámení o vyhlásení je
aj výslovne uvedené, že ide o výberové konanie podľa § 5 zákona č. 552/2003 Z.z. Preto aj súd
pri právnom posúdení žalobou uplatnených nárokov vychádzal prioritne z ustanovenia § 5 zákona č.
552/2003 Z.z. Hneď úvodom treba pre úplnosť uviesť, že zo žalobkyňou navrhovaného výroku rozsudku,
v ktorom žiadala uložiť žalovanému dve povinnosti, a to jednak (1) povinnosť uzavrieť s ňou na základe

výsledku výberového konania č. 10/2015 pracovný pomer a zároveň (2) povinnosť zaplatiť jej sumu
4.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu podľa § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003
Z.z., teda z dôvodu jej poškodenia v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní je už
na prvý pohľad zrejmý logický rozpor brániaci takémuto žalobnému návrhu v celom rozsahu (t.j. v
oboch požadovaných výrokoch) vyhovieť. Žalobkyňa totiž na jednej strane žiada zaviazať žalovaného

k povinnosti uzavrieť s ňou pracovný pomer tvrdiac, že výsledky výberového konania č. 10/2015,
ktorého sa zúčastnila, sú záväzné, platné, keďže výberové konanie skončilo určením poradia úspešných
uchádzačov a na druhej strane žiada na žalovanom zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
z dôvodu, že zákonné podmienky výberového konania dodržané neboli. Podľa názoru súdu takéto
výroky rozsudku sa navzájom logicky vylučujú, lebo ak by súd výberové konanie č. 10/2015 a jeho

výsledky uznal za záväzné, zákonné a zakladajúce právo žalobkyne na uzavretie pracovného pomeru
so žalovaným, potom by logicky nemohol súčasne uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej odškodnenie
titulom náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonnosti - teda nedodržania zákonných podmienok
pri predmetnom výberovom konaní.

19. Po preskúmaní vecnej dôvodnosti žaloby žalobkyne súd konštatuje, že čo sa týka prvej žalobkyňou
žiadanej povinnosti- teda povinnosti žalovaného uzavrieť s ňou pracovný pomer, v tejto časti žalobe
žalobkyne nebolo možné vyhovieť. Sú tu pritom hneď dva základné dôvody, ktoré bránia vyhoveniu
žalobe v tejto časti.20. Prvým dôvodom je to, že v situácii keď sama výberová komisia jednomyseľne samu seba usvedčila z
neobjektívnostipriposudzovaníuchádzačovvýberovéhokonaniač.10/2015,pričomjeirelevantné,kedy

sa tak stalo, neprichádza do úvahy obsadenie danej pozície v zmysle predmetného výberového konania
žiadnym z jeho účastníkov, teda ani žalobkyňou. V zmysle Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská
republika právny štát, v ktorom sú si všetci ľudia v právach rovní (článok 1 odsek 1 a článok 12 odsek 1
Ústavy SR). Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu
na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo

sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať (článok 12 ods.
2 Ústavy SR).

21. Pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov,
čo platí aj pre výklad a uplatňovanie zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme z

ktorého žalobkyňa vyvodzuje v tomto spore svoje nároky, tento výklad a uplatňovanie v zmysle článku
152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky musí byť v súlade s touto Ústavou.

22. Vzhľadom na ústavný princíp rovnosti všetkých ľudí v právach a zákaz diskriminácie preto podľa
názoru súdu v okolnostiach súdenej veci neobstojí taký výklad zákona č. 552/2003 Z.z. ako prezentuje

žalobkyňa, podľa ktorej v zmysle ust. § 5 ods. 6 a 8 tohto zákona vzhľadom na záväznosť poradia
uchádzačov musí s ňou žalovaný uzavrieť pracovný pomer, a že nové výberové konanie možno vyhlásiť
len a jedine v situácii ak žiadny uchádzač nevyhovie ustanoveným podmienkam. Za danej situácie,
keď sama výberová komisia jednomyseľne skonštatovala svoju neobjektívnosť pri výberovom konaní,
ktorého priebeh navyše sprevádzali také okolnosti, ako uviedla zástupkyňa žalovaného na pojednávaní,

že jeden z členov výberovej komisie pri určovaní poradia vychádzal z kritérií, z ktorých ani jedným nebola
odbornosť uchádzačov, ale riadil sa tým, že niekomu chcel pomôcť a podobne a sám navrhol na svoje
hlasovanie neprihliadať, alebo ako vyplýva z písomného stanoviska predsedu výberovej komisie W. (čl.
158 spisu), ktorého autenticitu žalovaný potvrdil, že už na začiatku ústneho pohovoru jeden z členov
výberovej komisie, hoci pri otváraní obálok osvedčil, že bude objektívny predložil svoj predbežný návrh

na poradie uchádzačov, pričom jeden hlasovací lístok zjavne trčal spomedzi ostatných, v právnom štáte
neprichádza do úvahy iný záver ako ten, že výsledky takého výberového konania nemožno v žiadnom
prípade akceptovať a nemožno na základe jeho výsledku ani s prvým v poradí, ani so žiadnym iným
uchádzačom uzavrieť pracovný pomer.

23. Vo vyjadrení žalovaného Mesta Kežmarok zo dňa 11. 12. 2015 adresovaného hlavnej kontrolórke
mesta (čl. 153 spisu) sa uvádza, že dôvodom opätovného stretnutia členov výberovej komisie dňa
16. 11. 2015 bolo zistenie o neobjektívnosti a zaujatosti výberovej komisie, ktoré sa na tomto jej
stretnutí aj potvrdilo. Ďalej z tohto vyjadrenia vyplýva, že k „zrušeniu“ výberového konania z dôvodu
neobjektívnosti viedli aj ďalšie skutočnosti ku ktorým došlo od vyhlásenia do uskutočnenia tohto

výberového konania, a to porušenie mlčanlivosti v priebehu výberového konania, snaha neopodstatnene
spochybniť splnenie kvalifikačného predpokladu niektorých účastníkov osobou mimo výberovej komisie,
telefonické odporučenia ohľadom výsledku výberového konania, spochybňovanie člena výberovej
komisie, dožadovanie sa vymenovania za člena komisie, či vopred určené poradie jedným členom
komisie. I keď za danej situácie je plne namieste úvaha, prečo žalovaný prostredníctvom ním

vymenovanej výberovej komisie vôbec pristúpil k realizácii ústnych pohovorov s uchádzačmi a rovno
nepristúpil k zrušeniu a opakovaniu výberového konania ešte pred začatím ústnych pohovorov, nič to
nemení na tom, že ak už k ústnym pohovorom a určeniu poradia uchádzačov došlo, jediným ústavne
konformným, ale aj zákonným riešením po zistení a jednomyseľnom uznesení sa výberovej komisie
na jej neobjektívnosti bolo neakceptovať výsledky výberového konania a opakovať ho s úplne novým

zložením výberovej komisie, čo sa aj stalo. Súd preto súhlasí so žalovaným v tom, že za danej situácie
nebolo možné akceptovať výsledky takého výberového konania a muselo byť opakované. Rovnaký
názor koniec koncov zaujala aj sama žalobkyňa vo svojom písomnom podaní zo dňa 1. 12. 2015
adresovanom W. ako predsedovi výberových komisií (čl. 53 spisu), v ktorom namietajúc zaujatosť
členov výberových komisií v iných, s touto vecou nesúvisiacich výberových konaniach uviedla, cit.: “V

prípade, že je možná zaujatosť dodatočne identifikovaná a táto nebola zaznamenaná v zápisnici alebo
ak nebola možná zaujatosť vylúčená (vo výberovej komisii rozhodoval člen, ktorý mohol byť zaujatý)
výsledok výberového konania sa považuje za neplatný“. I keď pri podaní žaloby sa už žalobkyňa týmto
svojim názorom zjavne neriadila, súd sa plne stotožňuje s týmto jej pôvodným stanoviskom, ktoré plnekorešponduje s postupom a názorom žalovaného, ktorý ale akoby pritom úplne opomenul fakt, že k
takejto situácii (keď napriek všetkým popísaným okolnostiam bolo pristúpené k ústnym pohovorom s
uchádzačmi, bolo určené poradie úspešných uchádzačov, a až následne na tretí deň bolo rozhodnutie

výberovej komisie zmenené tak, že poradie sa neurčuje) vôbec a nikdy nemalo dôjsť, čo koniec koncov
viedlo k čiastočnému vyhoveniu žalobe v časti náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnenému nižšie.

24. Súd navyše žalobkyni v súvislosti s jej tvrdením, vyvodzovaným ňou z ust. § 5 ods. 6 a 8 zákona č.
552/2003 Z.z., že zákon v prípade konštatovania výberovej komisie, že uchádzači spĺňajú predpoklady

a určenia poradia uchádzačov automaticky ukladá povinnosť uzavretia pracovného pomeru a že dôvody
na vyhlásenie nového výberového konania sú len a jedine vtedy, ak žiadny uchádzač sa doň neprihlási
alebo žiadny nevyhovie ustanoveným podmienkam uvádza, že ani znenie tých ustanovení zákona č.
552/2003 Z.z., z ktorých žalobkyňa tento názor vyvodzuje tento jej názor nepodporuje.

25. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 552/2003 Z.z. výberovým konaním na obsadenie miesta vedúceho

zamestnanca ustanoveného v odseku 1 (ďalej len „výberové konanie“) sa overujú schopnosti a odborné
znalosti uchádzača, ktoré sú potrebné alebo vhodné vzhľadom na povahu povinností, ktoré má
zamestnanec vykonávať na mieste vedúceho zamestnanca. Pri výberovom konaní sa musí dodržiavať
zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovená
osobitným zákonom (antidiskriminačný zákon). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa

zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického
alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia.

26. Podľa § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z. výberová komisia zhodnotí výsledok výberového konania

a na základe výsledkov určí poradie uchádzačov a zverejní výsledok výberového konania tak, aby bolo
prístupné každému uchádzačovi. Poradie uchádzačov je záväzné pri obsadení funkcie; zamestnávateľ
uzavrie pracovný pomer s uchádzačom podľa poradia.

27. Keďže sama výberová komisia v danom prípade potvrdila, že z dôvodov už uvedených nebola

objektívna pri hodnotení uchádzačov, čím zjavne porušila jednak povinnosť overovať len schopnosti a
odborné znalosti uchádzačov (§ 5 ods. 2 veta prvá zák. č. 552/2003 Z.z.) ako aj povinnosť dodržať pri
výberovom konaní zásadu rovnakého zaobchádzania vyplývajúcu z vyššie citovaného § 5 ods. 2 druhej
vety zákona č. 552/2003 Z.z., nemožno z kontextu vytrhnutou citáciou časti § 5 ods. 6 uvedeného
zákona o záväznosti poradia dospieť k záveru o povinnosti žalovaného uzavrieť v danom prípade so

žalobkyňou pracovný pomer, lebo pokračovanie znenia § 5 ods. 6 jasne hovorí, že poradie uchádzačov
je záväzné pri obsadení funkcie, teda len vtedy, ak sa na základe výsledkov výberového konania funkcia
skutočne obsadí. Keďže tu sa z dôvodu porušenia § 5 ods. 2 zákona funkcia neobsadila, uvedený
výklad predmetného ustanovenia žalobkyňou neobstojí. Ustanovenie § 5 ods. 6 o záväznosti poradia
uchádzačov v prípade obsadenia funkcie je v zákone zjavne ako garancia slúžiaca tomu, aby sa nestalo,

že v prípade riadneho a objektívneho výberového konania (čo ale nie je tento prípad) zamestnávateľ
nebude poradie uchádzačov rešpektovať a svojvoľne uzavrie pracovný pomer s iným uchádzačom ako
tým, ktorý v poradí skončil prvý. Nemožno sa naň však odvolávať v situácii ako nastala tu, keď v dôsledku
neobjektívnosti výberového konania sa funkcia na základe jeho výsledkov neobsadila vôbec. Vzhľadom
na všetko uvedené bez relevancie je aj tvrdenie žalobkyne v jej písomnom vyjadrení zo dňa 23. 10.

2017, v ktorom argumentovala v prospech záveru o povinnosti žalovaného ju zamestnať poukazom za
zákon o štátnej službe. Ak žalobkyňa tvrdí, že akceptovaním takéhoto postupu, keď výberová komisia
dodatočne zmení svoje rozhodnutie tak, že neurčuje poradie uchádzačov by sa mohlo stať, že výberové
konanie by sa opakovane rušilo až kým neuspeje v ňom želaný uchádzač, tak k tomu súd uvádza,
že aj z dôvodu, aby sa tak nestalo je v zákone zakotvené právo poškodeného uchádzača na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z.z.) slúžiace jednak ako satisfakcia
pre uchádzača výberového konania ale aj ako odradzujúci prostriedok pre zamestnávateľa, ktorý by
zamýšľal porušovať podmienky pri výberovom konaní. Vo všeobecnosti je treba si navyše uvedomiť,
že ak by v situácii ako nastala tu, že sama výberová komisia usvedčí samu seba jednomyseľne z
neobjektívneho hodnotenia bol na základe súdneho rozhodnutia akého sa domáha aj žalobkyňa niektorý

uchádzačztakéhovýberovéhokonanianapriektomudosadenýnadanúpozíciudopracovnéhopomeru,
potom by nebolo možné vylúčiť, že súdne rozhodnutie na pracovné miesto pomôže práve uchádzačovi,
v koho prospech bola výberová komisia neobjektívna a zaujatá, a komu niektorý z jej členov chcel
„pomôcť“, čo je neprípustné.28. V danom prípade je tu však aj druhý, samostatný dôvod pre ktorý žalobe žalobkyne v časti v ktorej
sa domáha uloženia povinnosti žalovanému uzavrieť s ňou pracovný pomer nemožno vyhovieť. Tým

dôvodomjeto,žedanémiestovedúcehozamestnanca-vedúcehoOddeleniaekonomickéhoMestského
úradu v Kežmarku o ktoré sa žalobkyňa uchádzala bolo už na základe nového výberového konania č.
11/2015 vyhláseného žalovaným, do ktorého sa žalobkyňa z vlastnej vôle už neprihlásila obsadené, a to
W. pričom aj v súčasnosti toto miesto je obsadené, i keď podľa tvrdenia žalovaného na pojednávaní dňa
20. 10. 2017 nie už W. ale inou osobou, rovnako na základe uskutočneného výberového konania. Ak by

súd žalobe žalobkyne v tejto časti vyhovel a uložil žalovanému žalobkyňou žiadanú povinnosť uzavrieť
s ňou pracovný pomer na miesto vedúceho Oddelenia ekonomického Mestského úradu v Kežmarku,
žalovaný by nemal zákonné právo platne ukončiť pracovný pomer s tým, kto v súčasnosti funkciu
vedúceho Oddelenia ekonomického Mestského úradu v Kežmarku v pracovnom pomere vykonáva.
Inými slovami, žaloba v tejto časti nemôže byť úspešná už len preto, že nemožno ňou dosiahnuť,
aby žalovaný zrušil pracovný pomer uzavretý s tým, kto v súčasnosti zastáva danú funkciu vedúceho

ekonomického oddelenia a kto s výberovým konaním č. 10/2015 a jeho okolnosťami nemá absolútne
nič spoločné. Išlo by o zjavne neprípustný a protiprávny zásah do práv tretej osoby nadobudnutých
v dobrej viere. V tejto súvislosti súd podporne poukazuje napr. na právny názor vyslovený vo veci
vedenej pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 15C/190/2011 v spojení s odvolacími konaniami pred
Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/526/2013 a 13Co/743/2015 a následne Uznesením

Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 743/2016. I keď v tam prejednávanom prípade jednalo sa o iný režim
výberového konania, teda nie na miesto vedúceho zamestnanca, právny názor, ktorý bol vyslovený v
uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/526/2013 v samom závere jeho odôvodnenia
a ktorý bol následne potvrdený v rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/190/2011-279 v spojení s
potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/743/2015, a síce že žalobou

nemožno dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, na základe ktorého došlo k prijatiu iného uchádzača a
uzavretiupracovnejzmluvyaženemožnotakoužaloboudosiahnuťabyžalovanýzrušilpracovnépomery
s tými, ktorí na obsadzovanú funkciu boli prijatí je plne použiteľný aj v tu súdenej veci o to viac, že v
tu súdenom spore sa jedná o miesto vedúceho zamestnanca, ktoré logicky môže zastávať vždy len
jedna osoba a v spore pred Okresným súdom Zvolen dokonca ani nešlo o taký prípad, nakoľko tam išlo

o miesto, na ktorom zamestnaných môže byť súčasne aj viac osôb a napriek tomu bol prijatý záver o
nemožnosti žalobe vyhovieť pre obsadenie danej funkcie iným uchádzačom.

29. Len podporne, pre zaujímavosť súd uvádza, že napr. aj komentár k českému Antidiskriminačnému
zákonu (autorov Boučková, P., Havelková, B., Koldinská, K., Kuhn, Z., Kuhnová, E., Whelanová,

M., 1 vydanie, Praha : C.H.BECK, 2010, strana 295), ktorý ako prameň z oblasti právnej teórie je
použiteľný aj u nás (koniec koncov, český antidiskriminačný zákon vychádza z prevzatia tých istých
európskych antidiskriminačných smerníc ako slovenský antidiskriminačný zákon) výslovne uvádza,
že pomerne časté budú v praxi prípady, kedy odstrániť následky diskriminácie nebude možné,
napr. preto, že pracovné miesto už bolo v medziobdobí obsadené iným kandidátom (teda presne

tu posudzovaný prípad), a že preto v takých prípadoch ako satisfakcia uchádzača môže slúžiť len
primerané zadosťučinenie, a to jednak morálne, ale aj finančné.

30. Obsadenie daného miesta iným uchádzačom v pracovnom pomere je teda druhým samostatným
dôvodom, pre ktorý rovnako žalobe žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala uloženia povinnosti

žalovanému uzavrieť s ňou pracovný pomer nemožno vyhovieť, a to dokonca ani v situácii kedy by
bolo skutočne preukázané položenie otázky diskriminačného charakteru žalobkyni, čo ale preukázané
nebolo, keďže žiadna taká otázka ako tvrdila žalobkyňa v žalobe sa v zápisnici z výberového konania
medzi otázkami položenými uchádzačom, ktoré sú tam výslovne uvedené nenachádza.

31. Na takéto prípady, kedy nie je možná satisfakcia uchádzača o pracovné miesto v podobe jeho prijatia
na dané pracovné miesto právna úprava pamätá okrem iného práve prostredníctvom inštitútu náhrady
nemajetkovej ujmy, tu upravenom v § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z.z.

32. Tu sa teda súd dostáva k druhému žalobkyňou uplatňovanému nároku (uloženie povinnosti

žalovanému zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy) a v tejto časti súd žalobu žalobkyne považuje čo
do základu tohto nároku za plne dôvodnú, čo do výšky tohto uplatneného nároku za dôvodnú v časti.33. Podľa § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z.z. uchádzač, ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania
podmienok pri výberovom konaní, môže sa domáhať svojich práv na súde vrátane primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

34. Podľa názoru súdu v danom prípade u žalobkyne všetky vyššie uvedené zákonné podmienky pre
domáhanie sa právnej ochrany vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú splnené.
To, prečo nebolo jej možné priznať právnu ochranu v podobe ňou žiadaného akceptovania výsledkov
danéhovýberovéhokonaniasuloženímpovinnostižalovanémujuzamestnaťužsúdpodrobneodôvodnil

vyššie. Nárok na zaplatenie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaným žalobkyni
je však podľa názoru súdu v daných okolnostiach veci plne opodstatnený a dôvodný.

35. Nie je sporné, že žalobkyňa vo výberovom konaní uchádzala sa o miesto vedúceho zamestnanca,
teda jedná sa tu o prípad, na ktorý dopadá § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z.z. Žalobkyňa takisto
bezosporu je uchádzačom poškodeným v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní.

Zaujatá, neobjektívna výberová komisia (také totiž bolo sebahodnotenie samotnej výberovej komisie
dňa 16. 11. 2015), ktorej jeden člen podľa vyjadrenia samotného žalovaného a aj jej predsedu vychádzal
pri hodnotení uchádzačov aj z takých kritérií, že niekomu chcel pomôcť a podobne podľa názoru súdu
bez akýchkoľvek pochybností porušuje zákonné podmienky v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 552/2003 Z.z.
Podľa predmetného zákonného ustanovenia totiž výberovým konaním na obsadenie miesta vedúceho

zamestnanca sa overujú schopnosti a odborné znalosti uchádzača, ktoré sú potrebné alebo vhodné
vzhľadom na povahu povinností, ktoré má zamestnanec vykonávať na mieste vedúceho zamestnanca,
teda kritériá ako trvalý pobyt či to, ktorý člen komisie komu chce pomôcť tam absolútne nemajú miesto,
keďže pri výberovom konaní sa musí dodržiavať zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
a obdobných právnych vzťahoch ustanovená antidiskriminačným zákonom. V danom prípade tak tomu

zjavne nebolo, o čom nemožno mať ani najmenšie pochybnosti, keďže to vyplýva z vyjadrení samotnej
výberovej komisie a jej predsedu. V danom prípade preto sú splnené všetky zákonné podmienky v
zmysle § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z.z. pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
žalobkyni.

36. Súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa neuviedla žiadne relevantné skutočnosti
k nemajetkovej ujme a že neuniesla dôkazné bremeno v tejto časti. V danom prípade predsa
samotná žaloba, všetky vyjadrenia a prednesy žalobkyne, ako aj samotný tento spor sú odôvodnením
nemajetkovej ujmy ako satisfakcie žalobkyne. Žalobkyňa po celý čas tvrdí, že sa cíti poškodená, lebo
prihlásila sa do výberového konania, výberová komisia skonštatovala, že spĺňa všetky podmienky na

výkon danej funkcie, po ústnych pohovoroch určila ju ako úspešnú uchádzačku spomedzi 4 uchádzačov
na prvom mieste a napriek tomu z dôvodov, ktoré žalobkyňa nezavinila a na ktoré nemala dosah (až
dodatočné jednomyseľné uznesenie sa výberovej komisie na zaujatosti a neobjektívnosti) nebol s ňou
uzavretý pracovný pomer a výberové konanie bolo uzavreté ako neplatné a došlo k jeho opakovaniu.
Preto žiada žalobou satisfakciu. Samotné odôvodnenie žaloby ako aj všetky vyjadrenia a prednesy

žalobkyne sú odôvodnením prečo žalobkyňa utrpela ujmu. Potrebu odôvodnenia nemajetkovej ujmy
nemožno chápať tak, že by od žalobkyne bolo potrebné žiadať, aby v takomto spore s ochranou slabšej
strany v ktorom nemá odborné právne zastúpenie sofistikovane právne argumentovala vo vzťahu k tejto
ujme. Pre súd je zdôvodnenie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňou v podobe jej tvrdenia, že cíti sa
danými okolnosťami a priebehom výberového konania poškodená absolútne postačujúce, zrozumiteľné

a jasné a preto náhradu nemajetkovej ujmy jej priznal. Skutočnosť, že žalobkyňa neuviedla žiadne také
konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ňou žiadanú výnimočnú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
bola potom jedným z dôvodov, prečo jej táto nebola priznaná v plnej ňou žiadanej výške, ale len v časti.
Rovnalo by sa však odopretiu spravodlivosti, ak by súd zamietol žalobu v časti požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy len z dôvodu názoru žalovaného o nedostatočnom odôvodnení tejto ujmy, s čím súd

ako už uviedol nesúhlasí, a to v situácii, keď podľa názoru súdu očividne došlo k porušeniu zákonných
podmienok výberového konania, ktoré ani nemusel dokazovať uchádzač z výberového konania, tu
žalobkyňa, nakoľko ho, ako to vyplýva z predložených listinných dôkazov, no i samotných vyjadrení
žalovaného priznala a potvrdila samotná výberová komisia.

37. Čo sa týka primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v dôvodovej správe k zákonu č.
552/2003 Z.z., konkrétne k § 5 ods. 10 sa výslovne uvádza, že táto náhrada nemá funkciu skutočnej
škody, ale plní skôr satisfakčnú funkciu. Preto kritérium výšky mesačnej mzdy z ktorého vychádzala
žalobkyňa pri vyčíslení požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie je rozhodujúce, môže byť lenurčitým pomocným kritériom, na druhej strane ale v súvislosti s tvrdením žalovaného o nedôvodnosti
a neodôvodnení výšky nemajetkovej ujmy žalobkyňou treba si uvedomiť, že žiadne osobitné kritériá
pre jej určenie, ktoré by žalobca podávajúci takúto žalobu bol povinný v žalobe odôvodňovať zákonom

predpísané nie sú. Jediným zákonom predpísaným kritériom je primeranosť tejto náhrady, pričom otázka
primeranosti danej satisfakcie je vecou okolností toho ktorého konkrétneho prípadu a je ponechaná
na úvahu súdu. Z logiky a účelu inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je pritom zrejmé,
že ten na jednej strane má slúžiť ako satisfakcia pre poškodeného uchádzača o miesto vedúceho
zamestnanca, no nemožno opomenúť aj to, že zároveň má pôsobiť na zamestnávateľa odradzujúco

v tom smere, aby zamedzil prípadom, kedy by boli porušené podmienky pri výberovom konaní. Preto
komplexné posúdenie dôvodnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy nevyhnutne od súdu vyžaduje
zhodnotiť tak skutočnosti na strane uchádzača, ako aj skutočnosti na strane zamestnávateľa a dôvody,
ktoré k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v tom ktorom konkrétnom prípade viedli.

38. Súd po zhodnotení všetkých relevantných skutočností tak na strane žalobkyne, ako aj žalovaného

ako zamestnávateľa, vychádzajúc z konkrétnych okolností daného sporu a výberového konania má za
to, že zákonné kritérium primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy spĺňa v danom prípade suma 2.000,-
eur.

39. Súd nemohol priznať žalobkyni plnú sumu ňou žiadanej náhrady, teda sumu 4.000,- eur nakoľko

nemohol opomenúť to, že žalobkyňa sama z vlastného rozhodnutia neprihlásila sa do opakovaného
výberového konania, kde už bolo úplne iné zloženie výberovej komisie, hoci jej v tom nič nebránilo.
Dôvod ktorý uviedla žalobkyňa v tejto súvislosti pri svojom výsluchu, že neprihlásila sa preto, lebo
zrušenie prvého výberového konania chápala tak, že je nevyhovujúca pre mesto, že bol záujem aby tam
bola prijatá iná uchádzačka, bývalá kolegyňa členky pôvodnej výberovej komisie nie je sám o sebe v

tomto smere ospravedlňujúci v situácii, keď pri opakovanom výberovom konaní už žiaden z pôvodných
členov výberovej komisie, teda ani daná bývalá kolegyňa jednej z uchádzačok vo výberovej komisii
nebol. Súd pri okolnostiach na strane žalobkyne prihliadol aj na to, že žalobkyňa ešte pred výberovým
konaním dala u žalovaného výpoveď z pracovného pomeru, čo na pojednávaní odôvodnila tým, že už od
1. apríla 2015 pracovala na dohodu inde a nechcela sedieť na dvoch stoličkách. Inými slovami, nejedná

sa v danom prípade o situáciu, kedy by žalobkyňa v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom
konaní ostala nezamestnaná, naopak, dávno pred jeho konaním už čiastočne pracovala inde, na čo súd
musel rovnako prihliadnuť. Podľa názoru súdu relevantnou okolnosťou na strane žalobkyne na ktorú súd
prihliadol pri určení výšky priznanej náhrady bolo aj to, že z výsluchu žalobkyne na pojednávaní vyplýva,
že o tom, že po ústnych pohovoroch na výberovom konaní skončila na prvom mieste nedozvedela

sa v deň ich konania, dňa 13. 11. 2015, ale až potom keď vec začala prešetrovať hlavná kontrolórka.
Inými slovami, nejednalo sa tu o prípad, kedy by žalobkyňa niekoľko dní, teda odo dňa 13. 11. 2015
minimálne do dňa 16. 11. 2015 kedy výberová komisia zmenila svoje rozhodnutie a poradie uchádzačov
neurčila žila subjektívne v domnení, že vyhrala výberové konanie a bude s ňou uzavretý pracovný
pomer a až následne prišla by vo vzťahu k týmto jej legitýmnym očakávaniam „studená sprcha“ v

podobe oznámenia, že výberová komisia svoje rozhodnutie zmenila a poradie vlastne neurčila. Súd
prihliadol aj na to, že žalobkyňa vo vzťahu k žiadanej výške náhrady nemajetkovej ujmy netvrdila žiadne
také mimoriadne skutočnosti týkajúce sa jej osoby či ovplyvnenia jej života daným stavom, ktoré by
odôvodňovali mimoriadnu výšku tejto náhrady, ktorej konkrétnu žiadanú výšku odôvodnila žalobkyňa až
na pojednávaní. Podporne možno uviesť, že aj antidiskriminačný zákon v § 9 ods. 3 v rámci prostriedkov

právnej ochrany osoby, ktorá nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola dotknutá na svojich
právach ukladá pri určovaní spôsobu odškodnenia takej osoby prihliadať okrem iného na to, či bola
napr. značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie
poškodenej osoby, pričom tu žalobkyňa netvrdila také výnimočné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
priznaťjejakonáhradunemajetkovejujmysumuaž4.000,-eur.Súdvtejtosúvislostivzalzreteľnapríklad

ajnavýškunáhrad,ktorésapriznávajúpriublíženínazdraví,pričomnemožnoopomenúť,žeužsamotné
vyhovenie žaloby žalobkyne v tejto časti je pre ňu istým spôsobom satisfakciou. Na druhej strane,
súd ako jedno z kritérií neopomenul tú skutočnosť v prospech žalobkyne, že žalobkyňa u žalovaného
pracovala 8 rokov, a neopomenul pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy ako pomocné kritérium
ani príjem, ktorý v danej práci u žalovaného dosahovala a ktorý na pozícii vedúceho zamestnanca bol

by nepochybne ešte vyšší.

40. Čo sa týka námietok žalovaného proti priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni,
tieto súd považoval za nedôvodné. Súd už uviedol, že súhlasí s názorom žalovaného v tom, že zadaných okolností jediným správnym a zákonným riešením bolo výsledky výberového konania považovať
za zmätočné, neplatné a opakovať ho s novou výberovou komisiou. To ale nič nemení na tom, že k
takej situácii aká tu nastala, a za ktorú bez akýchkoľvek pochybností nesie zodpovednosť výberová

komisia a žalovaný, ktorý vyhlásil ako zamestnávateľ výberové konanie a vymenoval výberovú komisiu
nemalo vôbec dôjsť. Žalovaný nemôže sa zbaviť zodpovednosti za vyššie odôvodnené nedodržanie
podmienok pri výberovom konaní tvrdením, že nič sa vlastne nestalo, lebo výberové konanie bolo
uzavreté ako neplatné, žiaden uchádzač z neho prijatý nebol a vyhlásilo sa nové výberové konanie.
Zákon ako podmienku pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 5 ods. 10 zák. č. 552/2003

Z.z. nestanovuje to, že výberové konanie musí byť platné (veď už len samotná jeho neplatnosť z tu
daných dôvodov môže byť podkladom pre priznanie takej náhrady uchádzačovi), alebo že musí byť
ukončené na škodu uchádzača ako žalovaný tvrdil vo svojom vyjadrení zo dňa 6. 11. 2017 (čl. 222 spisu),
alebo že pracovné miesto sa musí obsadiť a nesmie sa výberové konanie opakovať. Podľa zákona stačí
poškodenie uchádzača nedodržaním podmienok pri výberovom konaní, k čomu, ako už bolo uvedené v
dôsledku neobjektívnej výberovej komisie, nehodnotenia len odbornosti a schopnosti uchádzačov a tým

pádom aj nedodržania podmienok rovnosti uchádzačov so zrušením výberového konania až po ústnych
pohovoroch došlo.

41. Obrana žalovaného bola by na mieste len vtedy, ak by k zrušeniu výberového konania došlo z
objektívnych, nepredvídateľných dôvodov napr. z technických, či organizačných príčin (napr. nemožnosť

vykonať ústny pohovor pre náhle ochorenie člena výberovej komisie a podobne) kedy by uchádzači
mohli sa nanajvýš domáhať nejakej náhrady vecných nákladov (cestovné, poštovné a podobne) za
zmarené výberové konanie. Ak ale napriek tomu, čo uviedol sám žalovaný či predseda výberovej
komisie W.e sa dialo už pred ústnymi pohovormi v čase od vyhlásenia výberového konania do ich
začatia, a to že bola porušená povinnosť mlčanlivosti o účastníkoch výberového konania, boli snahy

neopodstatnene spochybniť splnenie kvalifikačného predpokladu niektorých účastníkov osobou mimo
výberovej komisie, telefonické odporúčania ohľadom výsledku výberového konania, spochybňovanie
člena výberovej komisie, dožadovanie sa vymenovania za člena, vopred určené poradie jedným členom
komisie (toto všetko uviedlo samotné Mesto Kežmarok vo svojom vyjadrení hlavnej kontrolórke zo dňa
11. 12. 2015 - čl. 153 spisu a vo vyjadrení pre prokuratúru zo dňa 18. 12. 2015 - čl. 173 spisu), alebo že

jeden hlasovací lístok zjavne trčal spomedzi ostatných štyroch a že minimálne u jedeného člena komisie
hlasovanie skutočne bolo neobjektívne (uviedol sám predseda výberovej komisie v stanovisku na čl. 158
spisu), ak napriek tomu komisia pristúpila k ústnej časti výberového konania, k osobným pohovorom s
určením poradia uchádzačov a až následne tretí deň svoje rozhodnutie zmenila, sú dôvody na čiastočné
vyhovenie žaloby žalobkyne v tejto časti. Ak totiž samotná výberová komisia, ktorá z podstaty svojho

poslania má byť objektívna, nestranná a schopná odolávať podobným tlakom a okolnostiam vnímala
uvedenéskutočnostiakotaké,žeprispelikjejneobjektívnostiazaujatostistým,žeakouviedolpredseda
komisieminimálnejedenčlenajskutočnehlasovalneobjektívne,čoviedlokjednomyseľnémuuzneseniu
sa komisie na „anulovaní“ výsledkov ústnych pohovorov z dôvodu jej zaujatosti a neobjektívnosti a
k zrušeniu výberového konania, potom je nepochopiteľné, prečo nepristúpila k zrušeniu výberového

konania ešte pred ústnymi pohovormi s uchádzačmi. Ak sám predseda komisie vo svojom stanovisku
uznal, že s odstupom času vidí, že mal zastaviť výberové konanie už v momente pred začatím ústnych
pohovorov, potom o poškodení uchádzačov a o nedodržaní zákonných podmienok výberového konania
nemožno podľa názoru súdu pochybovať.

42. Uvedeným postupom boli zmarené legitímne očakávania účastníkov výberového konania, ktorí
logicky venovali čas, energiu a úsilie výberovému konaniu a daným ústnym pohovorom, pripravovali
sa na ne a zároveň logicky a legitímne mohli očakávať, že ústne pohovory a ich hodnotenie bude v
súlade so zákonom, objektívne, vychádzajúce lez ich odbornosti a schopností, rešpektujúce rovnosť
uchádzačov, čoho garantom mala byť práve výberová komisia, čo sa nestalo, keď táto paradoxne ex

post sama sa jednomyseľne uzniesla na svojej zaujatosti a neobjektívnosti. Preto nemôže sa žalovaný,
ktorý výberovú komisiu vymenoval a vyhlásil výberové konanie zbaviť zodpovednosti tvrdením, že sa v
konečnom dôsledku vôbec nič nestalo lebo výberové konanie bolo vyhlásené za neplatné. Satisfakcia
pre uchádzača, ktorá je zároveň sankciou pre zamestnávateľa je totiž v zákone zjavne práve preto, aby
k takému priebehu výberových konaní nedochádzalo. Keďže inštitút náhrady nemajetkovej ujmy slúži

v danom prípade aj na to, aby sa taká situácia viac neopakovala, aj preto bolo dôvodné žalobe v časti
vyhovieť.43. Ustanovenie § 5 ods. 2 zákona č. 552/2003 Z.z. pri výberovom konaní na funkciu vedúceho
zamestnanca ukladá povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
a obdobných právnych vzťahoch ustanovenú antidiskriminačným zákonom. Úprava právnej ochrany

pred diskrimináciou, konkrétne konania súvisiaceho s porušením zásady rovnakého zaobchádzania
nadväzuje na požiadavky zakotvené v európskych antidiskriminačných smerniciach, ktoré odrážajúc aj
príslušnú judikatúru ESD požadujú, aby členské štáty zakotvili do svojich právnych poriadkov sankcie
aplikovateľné na porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe antidiskriminačných smerníc
a aby realizovali opatrenia na ich aplikáciu. Sankcie, ktoré môžu zahŕňať vyplácanie kompenzácií

diskriminovaným osobám musia byť podľa smerníc efektívne, primerané a odstrašujúce. (k tomu pozri
Komentár k slovenskému Antidiskriminačnému zákonu, autor Mgr. Janka Debrecéniová, MJur., vydaný
združením Občan a demokracia v roku 2008, strana 203.)

44. Podľa rozsudku Súdneho dvora zo dňa 10. 4. 1984 vo veci 14/83 Sabine von Colson and Elisabeth
Kamann v Land Nodrhein - Westfalen v prípade, že sa členský štát rozhodne postihovať porušenie

zákazu diskriminácie priznaním kompenzácie, resp. náhrady určitej ujmy, potom táto kompenzácia aby
bola efektívna a mala odstrašujúci efekt musí byť v každom prípade adekvátna vo vzťahu k utrpenej
ujme, a preto sa nesmie rovnať len čisto nominálnej kompenzácii, ako napríklad náhrade výdavkov
vynaložených v súvislosti s uchádzaním sa o pracovné miesto.

45. Smernica Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec rovnakého zaobchádzania v
zamestnaní a zárobkovej činnosti, a ktorá je v našom antidiskriminačnom zákone č. 365/2004 Z.z.
výslovne uvedená v zozname preberaných právne záväzných aktov EÚ vo svojom bode 35 Preambuly
uvádza, cit.: „Členské štáty by mali zabezpečiť účinné, primerané a odrádzajúce sankcie pre prípad
porušenia záväzkov podľa tejto smernice.“

46. V článku 17 táto Smernica potom ustanovuje, že cit.: „Členské štáty stanovia pravidlá ukladania
sankciízaporušenievnútroštátnychpredpisovprijatýchpodľatejtosmerniceavykonajúvšetkyopatrenia
potrebné na ich uplatňovanie. Sankcie, ktorých súčasťou môže byť náhrada za ujmu pre obeť, musia
byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

47. V tu prejednávanom prípade nemožno prehliadnuť, že zamestnávateľom, ktorý poškodil uchádzačov
v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní a ktorý je preto v zmysle § 5 ods. 2 a 10
zákona č. 552/2003 Z.z. povinný zaplatiť žalobkyni primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je mesto. Vo sfére verejnej správy, keďže je financovaná z verejných zdrojov je pritom záujem na

transparentnosti obsadzovania funkcií vedúcich zamestnancov mimoriadne vysoký, preto v situácii,
keď sama výberová komisia uznala svoju zaujatosť, neobjektívnosť a nedodržanie zásady rovnakého
zaobchádzania v procese výberu uchádzača, pričom je nepodstatné, že k samotnému výberu nakoniec
nedošlo sankcia, ktorej súčasťou v zmysle § 5 ods. 10 zákona je aj náhrada nemajetkovej ujmy pre
obeť - poškodeného uchádzača, teda žalobkyňu ak má byť účinná, primeraná a odrádzajúca, tak podľa

názoru súdu v súdenej veci má byť vo výške 2.000,- eur.

48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd žalobkyni priznal ako primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy sumu 2.000,- eur. V časti o uloženie povinnosti žalovanému uzavrieť pracovný pomer so
žalobkyňou a v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni nad sumu 2.000,- eur súd žalobu

ako nedôvodnú zamietol.

49. Čo sa týka výroku o trovách konania, žalobkyňa v žalobe domáhala sa uloženia dvoch povinností
žalovanému, a to povinnosti uzavrieť s ňou pracovný pomer a povinnosti zaplatiť jej náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Čo do jednej žiadanej povinnosti (uzavrieť pracovný pomer) súd jej

žalobu zamietol, čo do druhej žiadanej povinnosti (zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch),
tam v základe nároku bola žalobkyňa plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku tu záviselo len od
úvahy súdu. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku - Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit.: „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť

aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého
posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Súd je toho názoru, že vprípadoch keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom súčasne neuplatňuje sa
žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej
len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom usporiadaní veci nemožno od

žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu pokiaľ ide o výšku plnenia.
Preto je namieste čo do žiadaného nároku považovať žalobcu za úspešného v prípade, že bol žalobca
v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti, čo je tu prípad žalobkyňou
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. I keď Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie
totožné s ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30. 6. 2016, vyššie uvedené

závery právnej teórie, no aj praxe (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017)
svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy niet dôvod na ustúpenie od takého záveru.

50. Preto súd v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP, majúc za to, že tak žalobkyňa ako aj žalovaný boli v
časti úspešní, v časti neúspešní, pričom pomer ich úspechu a neúspechu je pol na pol (u žalobkyne
úspech čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, u žalovaného úspech čo do nároku

na uloženie povinnosti uzavrieť so žalobkyňou pracovný pomer) vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa
jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.