Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžik/1/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201112
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6015201112.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ I. K., narodený XX. N. XXXX, bytom vo D.
č. XX, 2/ B. D., narodená X. T. XXXX, bytom v F., C. č. XXX/X, 3/ K. B., narodený X. Q. XXXX, bytom v
T. H., B. č. XX/XX, všetci právne zast.: JUDr. Matúšom Návratom, PhD., LL.M., advokátom a konateľom
Navrat & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave - mestská časť Staré Mesto, Špitálska č. 45, IČO: 50
075 501, proti žalovanému: Obec Voznica, Žarnovica, Voznica č. 135, IČO: 00321087, o preskúmanie
zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, o kasačnej sťažnosti žalobcov proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2017, č. k. 24S/161/2015-107, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2017, č.
k. 24S/161/2015-107, v časti zastavenia konania o žalobe žalobkyne 2/
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Žalobcom 1/ a 3/ a žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) napadnutým uznesením z 31. októbra 2017, č.
k. 24S/161/2015-107, postupom podľa § 99 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
(ďalej len „SSP“) v prvej výrokovej časti konanie o žalobe žalobkyne 2/ zastavil, keď súdu doručené
podanie žalobkyne 2/, ktorým táto oznámila, že sa rozhodla, že v konaní nebude ďalej pokračovať,
pretože stratila dôveru, že takýto postup má nejaký zmysel, posúdil (podľa jeho obsahu) ako späťvzatie
žaloby v celom rozsahu.

2. V druhej výrokovej časti krajský súd žaloby žalobcov 1/ a 3/ postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g/
SSP odmietol ako neprípustné. K uvedenému záveru dospel po tom, čo mal preukázané, že žalobcovia
1/ a 3/ nepodali riadne a včas opravný prostriedok proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu, čím
prvostupňové správne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Bol teda daný dôvod na odmietnutie
žaloby, keď žalobcovia nevyčerpali všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje
osobitný predpis (§ 7 písm. a/ SSP). V tejto súvislosti krajský súd bližšie dôvodil, že zákon č. 211/2000
Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.; pozn. súdu)“ obsahuje osobitnú úpravu
pre podanie, ktorým je žiadosť o poskytnutie informácií v § 14 ods. 1, podľa ktorého žiadosť možno podať
písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom. Nakoľko
však osobitnú úpravu pre podanie opravného prostriedku odvolania proti fiktívnemu zamietavému
rozhodnutiu menovaný zákon neobsahuje, je potrebné na podanie opravného prostriedku aplikovať

všeobecný predpis o správnom konaní - Správny poriadok. S poukazom na § 19 ods. 1 Správneho
poriadku medzi formami, ktorými možno urobiť podanie, a teda aj odvolanie, nie je elektronická forma
bez zaručeného elektronického podpisu. Preto žalobcami elektronicky podané odvolanie bez toho,
aby bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, nemá účinky riadne podaného opravného
prostriedku. Žalobcovia súdu predkladali dôkaz o tom, že odvolanie podali elektronicky bez zaručeného
elektronického podpisu. Dôkaz o tom, že odvolanie podali aj niektorým zo spôsobov uvedených v § 19
ods. 1 Správneho poriadku, súdu nepredložili a ani vykonanie žiadneho takého dôkazu nenavrhli.

3. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 170 písm. a/ a b/ SSP tak, že žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania, pretože žaloba žalobcov 1/ a 3/ bola odmietnutá a voči
žalobkyni 2/ bolo konanie zastavené.

II.

4. Proti uzneseniu krajského súdu podali žalobcovia v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

5. Namietali, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným
postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), ako aj to, že krajský súd
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

6. V súvislosti so späťvzatím žaloby žalobkyňou 2/ a následným zastavením konania bolo konštatované,
že na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Oznámenie žalobkyne 2/ súdu vo význame,
že „osobne nebude konať“ možno považovať iba za jej osobné vyjadrenie, z ktorého obsahu, najmä
písomného odôvodnenia sa javí prejav akéhosi „znechutenia z vymožiteľnosti svojho práva“, pretože
doterajšie a vzhľadom k povahe veci pomerne dlhé konanie jej neprinieslo očakávaný výsledok. Avšak
taký osobný prejav v žiadnom prípade nemožno ani podľa jeho obsahu považovať za „späťvzatie svojej
žaloby v celom rozsahu“, ako to kvalifikoval krajský súd. Žalobkyňa 2/ tiež udelené splnomocnenie
advokátovi neodvolala, nič v takom význame súdu ani svojmu zástupcovi v konaní neoznámila a
predmetné oznámenie súdu bolo doručené elektronicky, ale nebolo elektronicky podpísané.

7. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti vyjadrili nesúhlas s odmietnutím žaloby. Uviedli, že
odvolanie bolo podané e-mailom, ktorého prijatie žalovaný potvrdil a následne (v správnej lehote troch
dní) svoje elektronické podanie odvolania doplnil zaslaním písomného vyhotovenia tohto odvolania
poštou na adresu žalovaného a túto skutočnosť nikdy (ani pred súdom) žalovaný nespochybnil, tak
potom v tomto neexistuje sporná otázka a súd v tejto otázke nemal čo riešiť. Mali za to, že prvoradou
otázkou, respektíve témou skúmania zákonnosti pri vybavení žiadosti o informácie bolo skúmanie
zákonnosti z pohľadu zákona č. 211/2000 Z. z. a nie Správneho poriadku, ktorý je v tomto prípade iba
druhoradým, vykonávacím predpisom v procese správneho konania. Ak sa ale krajský súd zameral na
spôsob doručovania odvolania, najmä podľa § 19 ods. 1 Správneho poriadku, poukázali
na ďalšie - predchádzajúce ustanovenia Správneho poriadku, najmä Základné pravidlá konania
ustanovené v § 3. Dodali, že až vtedy, keď by boli u žalovaného splnené základné pravidlá
správneho konania, by bolo vecne správne posudzovať splnenie následných podmienok konania
(teda aj formálnosť doručovania podaní). Žalobcovia ďalej poukázali na to, že pokiaľ žalovaný v
predchádzajúcom (obdobnom) prípade odmietol prijať poštovú zásielku a doručovateľ túto zásielku
musel vrátiť späť odosielateľovi, tak v následnom prípade museli žalobcovia riešiť takto vzniknutú
otázku, akým spôsobom doručia písomnosť v správnom konaní povinnej osobe (ako doplnenie svojho
elektronického podania v listinnej forme), keď Správny poriadok im nariaďuje elektronické podanie
doplniť v listinnej podobe. V tomto prípade žalobcovia túto povinnosť splnili zaslaním listiny žalovanému
neregistrovanou poštou (vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti s nedoručiteľnosťou zásielky formou
doporučeného listu). Také odoslanie poštou vykonali so svojou logickou úvahou, že „obyčajný list“ (nie
doporučený) bude žalovanému doručený a tento on nedokáže odmietnuť prijať od doručovateľa, pretože
prijatie takého listu adresát nebude doručovateľovi podpisovať. Správny poriadok totiž nenariaďuje,
aby písomnosť (listinná podoba podania) doručovaná prostredníctvom pošty bola správnemu orgánu
doručovaná „doporučeným listom“. Takým spôsobom žalobcovia teda splnili svoju zákonnú povinnosť;
žalovaný takéto doručenie listinnej podoby odvolania nenamietal, ani nepoprel, a to ani v konaní o

priestupku ani pred súdom. V tejto súvislosti ďalej žalobcovia uvádzali, že doručovanie všetkých svojich
podaní od žalobcov bolo zo strany žalovaného vedome a účelovo marené až znemožnené, pretože
žalovaný sa presne vyjadril tak, že e-maily doručené od žalobcov ani neotváral a zásielky neprijímal.
Takto potom je irelevantné, či sa v správnom spise žalovaného nachádza, alebo nenachádza listinná
podoba odvolania, pretože podľa predchádzajúceho spôsobu konania žalovaného a aj v súlade s jeho
vyjadreniami je možné sa odôvodnene domnievať, že takú zásielku on svojvoľne neprijal, respektíve
odmietol, neotvoril, a teda ani nezaložil do správneho spisu zakrývajúc sa za tzv. Uznesenie obecného
zastupiteľstva, ktoré mu také konanie odporučilo. Ak teda žalovaný sám a priamo vytváral prekážky
žalobcom v doručovaní svojich podaní, tak súd nemá vo svojom rozhodovaní priznávať akési formálne
„právo“, či následnú výhodu žalovanému v predmetnom spore, pretože bol to sám žalovaný, ktorý svojím
vedomým konaním maril žalobcom riadne konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. a Správneho poriadku.

8. Poukázali tiež na to, že žalobca 3/ sa na pojednávaní osobne presne a jasne nahlas vyjadril, že
podanie bolo uskutočnené e-mailom a v zákonnej lehote troch dní zaslané žalovanému poštou. Toto
vyjadrenie zopakoval ústne zástupca žalobcov a tým žalobcovia považovali túto otázku za vyriešenú. Ak
by tieto dôkazy (v otázke doručenia odvolania) boli sporné, potom malo dôjsť k ďalšiemu dokazovaniu,
ale táto otázka vôbec sporná nebola. Súd sa nepýtal na žiadny ďalší detail doručovania odvolania,
pretože žalobcovia nemohli ani predpokladať výsledok rozhodnutia súdu odvíjajúci sa iba od jeho
záveru v detaile tzv. formálne chybného doručovania, ktorý súd ani nenaznačil pred jeho konečným
rozhodnutím. V zmysle uvedeného logicky žalobcovia k tejto dielčej otázke nenavrhovali žiadne ďalšie
dokazovanie. Navyše súd v tejto otázke ani nevypočul osobne prítomného žalobcu 3/. Zdôraznili, že
zákonom stanovenú podmienku podania opravného prostriedku čo do vecného obsahu ale aj formy
považujú za splnenú a pred súdom aj dokázanú. Napokon aj s odkazom na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2003, sp. zn. I. ÚS 139/02-31, podľa ktorého cit.: „(...) Prílišný
formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na
dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú
nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými
princípmi spravodlivého procesu. (...)“ mali za to, že krajský súd potom týmto postupom porušil ústavné
právo na spravodlivý proces.

9. Záverom opätovne zdôraznili, že odvolanie doplnili a zaslali aj v listinnej podobe žalovanému
prostredníctvom Slovenskej pošty, pričom uvedené bolo pred súdom dokázané aj ústnym vyjadrením
jedného zo žalobcov, pričom prítomným žalovaným to spochybnené nebolo. Ak žalovaný prijal opatrenia
na obchádzanie zákona a po prvotnom prijatí žiadosti o informáciu ani len nezaložil správny spis, tak
už tým porušil zákonom stanovené povinnosti, pričom toto aj sám priznal. V celom konaní žalovaný
od začiatku konal nezákonne. Je potom irelevantné, či on preukázateľne prijal podanie aj odvolanie od
žalobcov ako žiadateľov o informáciu v akejkoľvek forme alebo nie, keď generálne odmietal akékoľvek
podania od žalobcov v tejto veci. V takej polohe skúmať na prvom mieste plnenie formálnych podmienok
doručovania opravných prostriedkov v správnom konaní u žalovaného je zbytočné, keďže sám žalovaný
priznal absolútne odmietanie riadneho konania od počiatku vo veci návrhov žalobcov a navyše sám tiež
priznal aj obchádzanie zákona, pričom boli preukázané aj prekážky, ktoré žalobcom sám žalovaný v
správnom konaní od začiatku kládol.

10. Navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

III.
11. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
IV.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP)
prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť
je čiastočne dôvodná.

13. Predmetom kasačného konania v preskúmavanej veci bolo uznesenie krajského súdu, ktorým súd
v prvej výrokovej časti konanie o žalobe žalobkyne 2/ zastavil a v druhej výrokovej časti krajský súd
žaloby žalobcov 1/ a 3/ odmietol ako neprípustné.

A/ K zastaveniu konania pre späťvzatie žaloby žalobkyňou 2/

14. Krajský súd pristúpil k zastaveniu konania po tom, čo oznámenie žalobkyne 2/ zo 14. októbra 2017
posúdil podľa obsahu ako späťvzatie žaloby v celom rozsahu.

15. Najvyšší súd z obsahu súdneho spisu mal preukázané, že žalobkyňa 2/ elektronickým podaním (e-
mail) zo 14. októbra 2017 krajskému súdu dňa 23. októbra 2017 zaslala podanie v znení cit.:
„Vzhľadom k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR 7 Sžik/1/2016 zo dňa 24.08.2017, čomu predchádzalo
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.sp. 24S/161/2015 som sa rozhodla, že v tomto konaní
ja osobne pokračovať nebudem, pretože som stratila dôveru, že takýto postup má vôbec nejaký zmysel.
Dôvodom je, že na súd sme sa spoločne obrátili z dôvodu, že starosta Obce Voznica, okres Žarnovica
opakovane porušil Zákon o slobode informácií, informácie nepodal a predmetným zákonom pohŕdal.
Napriek našej spoločnej snahe nebolo možné v primeranom čase domôcť sa práva. Informácie sme
zákonným spôsobom nedostali, kompetentná (zodpovedná osoba za nezákonný stav) nie je braná na
zodpovednosť, naše oprávnené konanie sa minulo účinku napriek existencii zákona.
(...)“.

16. Z takto konštatovaného však nemožno bezpečne ustáliť bez akýchkoľvek pochybností vôľu
žalobkyne 2/ vziať žalobu späť. Žalobkyňou 2/ prezentovaný postoj, že v predmetnom konaní nebude
osobne pokračovať, nemôže byť bez ďalšieho súdom vnímaný ako oznámenie späťvzatia žaloby.
Za tohto stavu postupoval krajský súd nesprávne, keď konanie postupom podľa § 99 písm. a/ SSP
zastavil pre späťvztie žaloby. Späťvzatie žaloby je dispozitívnym procesným úkonom žalobcu, ktorým
žalobca disponuje samotným konaním. Z toho dôvodu, z jeho obsahu musí jednoznačne vyplývať, že
na prejednaní svojho návrhu žalobca nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho návrhu nebude
súdom meritórne rozhodnuté. Vyššie uvedené oznámenie žalobkyne 2/ tieto požiadavky nespĺňa.

17. Najvyšší súd dáva tiež do pozornosti tú skutočnosť, že späťvzatie žaloby svojou povahou je podaním
vo veci samej (§ 55 ods. 2 SSP), a ako také, ak je urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba ho dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu. V prípade, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do
desiatich dní, na podanie sa neprihliada, pričom správny súd na dodatočné doručenie podania už
nevyzýva (§ 56 ods. 2 SSP). Vzhľadom na uvedené, aj v prípade, ak by oznámenie žalobkyne 2/ spĺňalo
požiadavky späťvzatia žaloby, toto oznámenie vzhľadom na jeho formu (e-mail) by nebolo spôsobilé
vyvolať procesným predpisom predpokladaný následok spočívajúci v zastavení konania.

18. Na základe uvedených skutočností najvyšší súd v tejto časti vyhodnotil kasačnú sťažnosť ako
dôvodnú; napadnuté uznesenie krajského súdu preto podľa § 462 ods. 1 SSP (v spojení s § 440 ods.
1 písm. f/ SSP) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

B/ K odmietnutiu žaloby žalobcov 1/ a 3/

19. Dôvod odmietnutia žaloby žalobcov 1/ a 3/ spočíval v tom, že nepodali riadne a včas opravný
prostriedok proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu.

20. V tejto časti spornou zostala otázka, či žalobcovia 1/ a 3/ odvolanie proti prvostupňovému
fiktívnemu rozhodnutiu prvotne podané elektronicky (e-mailom) podali aj písomne v listinnej podobe
prostredníctvom pošty, a teda jedným zo spôsobov predpokladaných § 19 ods. 1 Správneho poriadku.

21. Úvodom najvyšší súd poukazuje na to, že vzťah medzi zákonom č. 211/2000 Z. z. a Správnym
poriadkom je založený na princípe subsidiarity, čo znamená, že pokiaľ zákon č. 211/2000 Z. z.
neupravuje určitú otázku samostatne, aplikujú sa ustanovenia Správneho poriadku (§ 22 ods. 1 zákona č.
211/2000 Z. z.). Nakoľko zákon č. 211/2000 Z. z. upravuje inštitút odvolania výlučne čo do lehoty, miesta
na jeho podanie, funkčnej príslušnosti ako aj osobitnej úpravy týkajúcej sa napadnutia odvolaním tzv.
fiktívneho rozhodnutia, odvolanie musí spĺňať požiadavky podľa § 19 ods. 1 Správneho poriadku, podľa
ktorého podanie možno urobiť písomne alebo ústne do zápisnice, alebo elektronickými prostriedkami
podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona. Podanie možno urobiť aj
telegraficky alebo telefaxom; také podanie obsahujúce návrh vo veci však treba písomne alebo ústne
do zápisnice doplniť najneskôr do troch dní. Správny poriadok teda v uvedenom ustanovení (v znení

účinnom do 31. októbra 2017) upravoval tri spôsoby, ako podanie možno urobiť - písomne, ústne do
zápisnice, alebo elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona. Keďže podanie, ktoré zvolili žalobcovia - bežné elektronické podanie (e-mail)
nebolo podané v právne kvalifikovanej forme, nebolo ani spôsobilé vyvolať žiadané procesné účinky.
Žalobcovia tvrdili, že odvolanie podali aj na poštovú prepravu, avšak o tejto skutočnosti nepredložili
žiaden relevantný dôkaz. Samotné predloženie čestných vyhlásení iba osvedčuje určité skutočnosti,
ale nepreukazuje ich. Bez ohľadu na to, ktorému orgánu povinnému doručiť podanie odovzdal účastník
svoje odvolanie, aby bolo doručené, musí účastník spôsobom dostatočne hodnoverným preukázať, že k
tomuto odovzdaniu skutočne došlo. Najvyšší súd poukazuje na to, že dôkazné bremeno v tomto prípade
zaťažovalo žalobcov. Tiež najvyšší súd poukazuje na to, že aj v podanej žalobe zo 7. septembra 2015,
prípadne vo vyjadrení z 31. mája 2016 bolo zo strany žalobcov konštatované podanie odvolania iba e-
mailom.

22. Rovnako neobstojí poukaz žalobcov na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26.
februára 2003, sp. zn. I. ÚS 139/02-31, nakoľko vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov je jednou
zo zákonných podmienok, ktorá musí byť splnená pred podaním správnej žaloby na správnom súde (§
7 písm. a/ SSP). V takom prípade poukaz žalobcov na uznesenie pojednávajúce o prílišnom formalizme
pri posudzovaní úkonov účastníkov konania ako aj o dopĺňaní takých náležitostí do procesných úkonov
účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam
pre ochranu zákonnosti je neopodstatnený.

23. Pokiaľ teda krajský súd pristúpil k odmietnutiu žaloby potom čo mal preukázané, že žalobcovia
nevyčerpali všetky riadne opravné prostriedky, postupoval správne a v súlade so zákonom.

24. V tejto časti najvyšší súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú; z týchto dôvodov potom
najvyšší súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol.

25. V novom rozhodnutí vo vzťahu k žalobkyni 2/ rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov
kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

26. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcom 1/ a 3/, ktorí v tomto
konaní úspech nemali, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a
žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168
veta prvá SSP).

27. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v
spojení s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 6. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.