Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/315/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116219314
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116219314.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobcu: O. N., nar. XX. M. XXXX,
bytom C., F. XXX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Alexander Kuchárik, Levice, Hollého 11, proti
žalovanému: H. N., nar. X. W. XXXX, bytom C., T.. U. XXXX/X, zastúpenému advokátom: JUDr. Miloš
Chrenko, Trnava, Hlavná 25, o 8.302,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 29. júna 2017 č. k. 11C/227/2016-222 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania o vypratanie nehnuteľnosti
v rozsahu 100%.

III. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania o vydanie bezdôvodného
obohatenia v rozsahu 90%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému vypratať nehnuteľnosť
zapísanú na LV č. XXXX pre k. ú. C., parcela registra „C“ č. 2770/2, ostatné plochy, o výmere 407 m2,
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

401,30 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 401,30 eur od 1. júla 2016 do zaplatenia,
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v zostávajúcej časti žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietol. Žalobcovi priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania o vypratanie nehnuteľnosti
v rozsahu 100%. O trovách konania o vydanie bezdôvodného obohatenia rozhodol tak, že žalovaný má
voči žalobcovi nárok na náhradu trov v rozsahu 90%. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením článku 8, §
151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, 2, § 154 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení
neskoršieho právneho predpisu), § 123, § 126 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458, § 488, § 489, § 517

ods. 2, § 563 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších právnych predpisov), § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Vecne zdôvodnil,
ževkonaníbolonesporné,žežalobcajevýlučnýmvlastníkompredmetnéhopozemkuažalovaný(od21.
januára 2015) výlučným vlastníkom okolitých pozemkov zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. C., pričom v
roku2007predchádzajúcivlastníkokolitýchpozemkov(Mgr.A.F.)oplotilpozemky,vrátanepredmetného
pozemku žalobcu, do jedného areálu, do ktorého sa vstupuje cez posuvnú bránu a v rámci nej cez
malú otváraciu bránku v šírke 90 cm. Žalovaný bol vyzvaný žalobcom na vypratanie pozemku a vydanie

bezdôvodného obohatenia. Sporným v konaní bolo, či žalobca mal v rozhodnom období od 21. januára
2015 do 21. júna 2016, ako i v súčasnosti, možnosť predmetný pozemok užívať ako vlastník, či sa na
pozemku niečo nachádza (nachádzalo) a či bolo a je v užívaní pozemku žalobcovi bránené. Spornou
bola aj výška obvyklého nájomného za prenájom pozemkov v rozhodnej dobe. Judikatúra vyvodila, žežalobca je v konaní o vydanie veci povinný preukázať, že žalovaný pred podaním žaloby nadobudol
držbu (detenciu) veci, nie však existenciu držby žalovaného v čase súdneho konania. Dôkazné bremeno
o strate držby spočíva potom na žalovanom (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky,

ďalejlen„NSČR“sp.zn.28Cdo4178/2007).Žalobcatedamusípreukázať,žežalovanýdržbunadobudol
a jeho žaloba bude úspešná, ak žalovaný nepreukáže, že držbu stratil. Oznámením Mesta Hlohovec
bolo preukázané, že predmetný pozemok sa nachádza v oplotenom areáli spolu s pozemkami vo
vlastníctve žalovaného, ktoré tvrdenie žalobcu žalovaný nepopieral. Podľa stanoviska Mesta Hlohovec,
SpoločnýstavebnýúradvHlohovcibolopreukázané,žeprimiestnomzisťovaní22.septembra2015bolo

zistené, že predmetný pozemok je oplotený murovaným plotom, uzatvorený z oboch strán bránou, na
pozemku sú osadené betónové platne, vybudované spevnené plochy s prístreškom a pozemok žalobcu
jeohradenýneoprávnenezaúčelomvrakoviska,čoznemožňuježalobcoviužívaťhoprevlastnúpotrebu.
Žalobca tvrdil, že 15. júla 2016 bola brána zamknutá (ktorú skutočnosť preukazoval fotografiou), malá
90 cm brána bola zavarená a akýkoľvek prístup žalobcu na svoj pozemok bol znemožnený. Uvedené
skutkové tvrdenia žalovaný nepoprel a preto boli považované za nesporné. V rámci zmierovacieho

konaniapredotvorenímsúdnehopojednávania4.marca2017žalovanýuviedol,žebránajevsúčasnosti
zamknutá. Oplotenie pozemku a jeho uzamknutie predstavuje prekážku brániacu žalobcovi vo výkone
vlastníckeho práva, spočívajúce v držbe a užívaní tohto pozemku. Žalovaný ako vlastník okolitých
pozemkov disponoval ovládačom od brány a kľúčom od bránky a mohol predmetný pozemok urobiť
voľne prístupným pre žalobcu, napr. odstránením oplotenia z časti pozemku žalobcu, aby ho mal

tak prístupný v celej šírke. Bez významu potom bolo, kto oplotenie a bránu vybudoval, rozhodujúce
bolo, že žalovaný po nadobudnutí vlastníckeho práva k okolitým pozemkom, v tomto stave zotrval a
neurobil žiaden úkon smerujúci k reálnemu odovzdaniu predmetného pozemku. Ak žalobca sleduje
vindikačnou žalobou uchopenie sa držby pozemkov v situácii, keď mu žalovaný neumožňuje, aby
pozemok užíval (uzamknutím vstupnej brány), nemožno zúžiť výklad pojmu ochrany vlastníckeho práva

prostredníctvom vindikačnej žaloby tak, že ju možno spájať iba s trvalým umiestnením hnuteľných vecí
na predmetných pozemkoch (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26Cdo 3206/2006). Okrem detencie
predmetného pozemku žalovaným bolo v konaní tiež preukázané, že na pozemku sa nachádzajú
hnuteľné veci. Žalovaný dôkaz o tom, že predmetný pozemok je vyprataný nepredložil. Okresný úrad
Hlohovec písomným oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu 26. apríla

2016, adresovaným policajnému orgánu, sledoval, že podľa miestnej ohliadky z 15. marca 2016 na
predmetnom pozemku bolo zistené podozrenie z nelegálneho nakladania s odpadmi. Žalovaný mal
na predmetnom pozemku žalobcu vytvorenú i skládku odpadu. Z čestného vyhlásenia žalovaného z
23. októbra 2015 v spojení so stanoviskom Mesta Hlohovec z 2. októbra 2015 vyplýva, že žalovaný
uznával svoje vlastnícke právo k unimobunke, prístreškom a panelom, hoci na pozemkoch v jeho

vlastníctve. Avšak zo stanoviska vyplýva umiestnenie betónových platní, prístrešku a vrakoviska na
predmetnom pozemku žalobcu, ktorý záver stavebného úradu súd považoval za objektívny. Žalovaný
žiaden dôkaz nepredložil ani neoznačil a tým neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že na
predmetnom pozemku žalobcu sa hnuteľné veci nenachádzajú. Žalobca sa preto dôvodne domáhal
ochrany proti žalovanému žalobou na vydanie veci (vypratanie nehnuteľnosti), keďže žalovaný do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje a nehnuteľnosť neprávom zadržuje.

2. Okrem vypratania nehnuteľnosti bolo predmetom sporu i vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
malo byť získané žalovaným v rozhodnej dobe od 21. januára 2015 do 21. júna 2016, užívaním
pozemkov za účelom uloženia hnuteľných vecí, ako i tým, že žalovaný mal znemožňovať prístup na

uvedený pozemok žalobcovi a tak mu brániť v užívaní pozemku bez právneho dôvodu. Vykonaným
dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že v uvedenom období žalovaný držal predmetný
pozemok žalobcu v oplotenom areáli uzavretom bránou, čím sa stal detentorom aj tohto pozemku.
Sporadický prístup cez bránku v šírke 90 cm, nebolo možné považovať za riadny prístup k pozemku
v priemyselnej časti mesta, s predpokladom jeho využitia na takýto účel, preto za sprístupnenie bolo

možné považovať prístup k pozemku v celej jeho šírke, najmä ak minimálne časť posuvnej brány sa
bez súhlasu žalobcu nachádzala na jeho pozemku (uvedené žalovaný uviedol v podaní z 22. decembra
2016). Žalobca poprel tvrdenie žalovaného, že by mal umožnený vstup cez veľkú posunú bránu, ktoré
nepreukázal videozáznamami na CD nosiči (nebolo preukázané, že žalobca disponoval ovládacím
zariadením, pričom na zázname z 23. januára 2015 nie je viditeľné, že by to bol práve žalobca, kto

ovláda otváranie brány). Žalobca teda nemal riadny a samozrejmý prístup k svojej nehnuteľnosti, keď
aj žalovaný 31. októbra 2016 uviedol, že žalobca ho v areáli napadol, kedy bez jeho vedomia vošiel
do areálu (ak by mal žalobca k pozemku riadny prístup kedykoľvek, bolo by prirodzené, že do areálu
vchádzal aj bez vedomia žalovaného). Bezdôvodné obohatenie vzniká aj tým, že detentor oplotenýpozemok uzamkol a urobil ho prístupným pre seba a pre svoje potreby (bez ohľadu na intenzitu
užívania). Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25Cdo/845/99 ak žalovaní svojím konaním dosiahli na úkor
žalobcovpostaveniedetentoraceléhopozemku,ichmajetkovýstavsanezmenšil,pretožežiadnuúhradu

zodpovedajúcu faktickému uchopeniu pozemku jeho vlastníkom neposkytovali. Výška bezdôvodného
obohatenia sa odvíja od výšky nájomného, zodpovedajúceho nájomnej zmluve obvyklej v danom mieste
a čase. Aby mohli detentori výlučne disponovať celým pozemkom pod vlastným uzamknutím, museli by
uzavrieť s jeho vlastníkmi nájomnú zmluvu k celému pozemku, boli by nútení tak hradiť zodpovedajúce
nájomné z celej plochy pozemku bez ohľadu na rozsah užívania. Obdobne v rozhodnutí NS ČR sp.

zn. 28Cdo 2056/2009 vlastník pozemku, ktorý bol pozemnou komunikáciou obostavaný, alebo ku
komunikácii bezprostredne prilieha, sa môže dostať do rovnakej situácie ako vlastník pozemku, ktorému
iný znemožnil prístup na jeho pozemok a tým i bežné užívanie. Také pozemky treba považovať za
pozemky užívané, ak ich obostavanie či priliehavosť znemožňuje vlastníkovi užívanie predmetných
pozemkov. Žalovaný popieral, že by predmetný pozemok žalobcu užíval s odôvodnením, že od marca
2016 vo svojej nehnuteľnosti nebýval a dovtedy užíval výlučne svoje nehnuteľnosti. Pripustil však, že

na pozemku žalobcu boli zložené nejaké hnuteľné veci, uvádzajúc, že tieto nepatrili jemu, čo malo
byť preukázané v konaní sp. zn. 11C/91/2014, ktoré nebolo právoplatne skončené. Žalobca poprel, že
by nákladné motorové vozidlo zn. LIAZ patrilo tretej osobe, predložiac uznesenie OO PZ Hlohovec,
obsahujúce výpoveď žalovaného, že uvedené vozidlo si kúpil spoločne so synovcom A. F., aby mohol
voziť stavebný materiál na stavbu svojho domu. Súd prvej inštancie opätovne poukázal na čestné

vyhlásenie žalovaného z 23. októbra 2015, že od decembra 2006 je doposiaľ vlastníkom unimobunky,
prístreškov, panelov a všetkého hnuteľného majetku a hoci sa predmetné nehnuteľnosti podľa čestného
vyhlásenia žalovaného mali nachádzať na pozemkoch v jeho vlastníctve. Podľa stanoviska stavebného
úradu z 2. októbra 2015 na predmetnom pozemku žalobcu boli osadené betónové platne, vybudované
spevnené plochy s prístreškom, pozemok ohradený za účelom vrakoviska. Na tomto pozemku okresný

úrad skonštatoval podozrenie na nelegálne nakladanie s odpadmi, preukázanou skládkou na pozemku
žalobcu. Keďže areál bol uzavretý, bolo bezvýznamné, či a kedy žalovaný v areáli býval alebo nie.
Z videozáznamov na CD nosičoch bolo zrejmé, že v areáli sa nachádzajú vraky áut rozmiestnené
tak, že boli umiestnené i na pozemku žalobcu. Žalovaný v zázname o podaní vysvetlenia pred
OO PZ Hlohovec z 19. marca 2015 uviedol, že chodieva pravidelne cez pozemok žalobcu a robiť

tak bude, pretože tam býva a nemá sa ako inak dostať domov. Žalobca si uplatňoval bezdôvodné
obohatenie vo výške 8.302,80 eur, vypočítané za rozhodné obdobie 17 mesiacov x 407 m2 (výmera
parcely) x 1,2 eur (priemerná výška nájomného za 1 m2 v danej lokalite). Nepriložil však žiaden dôkaz
preukazujúci ním tvrdenú priemernú výšku nájomného v danej lokalite. Žalovaný tvrdil, že uvedená
suma približne desaťnásobne prevyšuje obvyklú sumu nájomného, predmetný pozemok je vzhľadom

na svoj nevhodný tvar reálne nevyužiteľný, pri jeho šírke približne tri metre sa tam nedokáže otočiť
motorové vozidlo, nemôže slúžiť ani na jediný teoreticky využiteľný účel (na trhu s nehnuteľnosti by
nebol využiteľný). Predložil inzerát realitnej kancelárie z 19. októbra 2016, z ktorého vyplýva, že výška
nájomného za prenájom spevnenej plochy vhodnej na účely parkovania nákladných áut, techniky, či
skladovania tovaru, predstavuje 7 eur/ m2/ rok + DPH. Žalobca v priebehu konania predložil ako dôkaz

o výške obvyklého nájomného odborné vyjadrenie č. 53/2016 Ing. J. Ratulovského, súdneho znalca
z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností, z ktorého vyplýva
výška obvyklého nájomného 13,506 eur za m2 za rok, t. j. 1,125 eur za m2 mesačne. Žalovaný
spochybnil žalobcom predložený uvedený dôkaz, nepreukazujúci objektívnu realitu, koeficienty uvedené
vo výpočte boli podľa žalovaného hrubo skreslené, nezodpovedajúce danému miestu. Na preukázanie

všeobecných trhových cien nehnuteľností v danej lokalite predložil výpis z realitných portálov, z ktorých
vyplýva,žecenynehnuteľností,charakterizovanýchakostavebnýpozemok,vdanejlokalite,sapohybujú
od 17,80 eur do 37 eur za meter štvorcový. Pokiaľ ide o hodnotu nájmu, predložil žalovaný vyjadrenia
štyroch realitných kancelárií, pričom výška nájmu za prenájom predmetnej parcely sa pohybovala
od 0,40 eur za m2 za rok do 0,70 eur za m2 ročne. Súčasne predložil znalecký úkon č. 130/2016

znalca Ing. Róberta Gombára, ktorý bol vykonaný v inom konaní, kde išlo o priemyselné pozemky v
Trnave, za účelom zistenia výšky bezdôvodného obohatenia a súdny znalec vyčíslil výšku nájomného
na 2,789 eur za m2 za rok, t. j. 0,23 eur za m2 za mesiac. Odborné vyjadrenie predložené žalobcom
preto podľa žalovaného nezodpovedá realite na trhu s nehnuteľnosťami, keď cena nájmu pozemku
v Trnave, krajskom meste, je podstatne vyššia ako v malom okresnom meste Hlohovec. Odborné

vyjadrenie zabezpečené sporovou stranou však nie je odborným vyjadrením podľa § 206c CSP, pretože
takéto vyjadrenie si môže vyžiadať len súd a odborné vyjadrenie predložené stranou je len listinným
dôkazom podľa § 204 CSP. Odborné vyjadrenie už vôbec nebolo možné stotožňovať so znaleckým
posudkom, v ktorom znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku.Vzhľadom na vyjadrenia realitných kancelárií, vzťahujúcich sa k predmetnému pozemku, sú dané
vážne pochybnosti o správnosti záveru odborného vyjadrenia predloženého žalobcom, ktoré neboli
v konaní odstránené, i s prihliadnutím na znalecký posudok predložený žalovaným (nie je zrejmé,

prečo by cena nájmu za pozemok v meste Hlohovec mala niekoľkonásobne prevyšovať cenu nájmu
v krajskom meste). Žalobca sa k argumentácii žalovaného, ani k ním predloženým dôkazom, vecne
nevyjadril (namietal len oneskorené predloženie), následne nepredložil dôkaz ani nenavrhol vykonanie
dôkazu, ktorým by preukázal výšku ním tvrdeného obvyklého nájomného. Súd prvej inštancie preto
konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o priemernej výške nájomného v

danej lokalite v rozhodnom období (1,2 eur za 1 m2 mesačne). Súd na dôkazy žalovaného prihliadal,
pretože na vykonanie týchto dôkazov nebolo potrebné odročiť pojednávanie (§ 153 ods. 2 CSP). Do
doručenia listinného dôkazu odborného vyjadrenia nemal žalovaný dôvod v konaní preukazovať výšku
bezdôvodného obohatenia, listinné dôkazy predložené žalovaným boli reakciou na odborné vyjadrenie,
ktoré mu bolo doručené 29. mája 2017 a preto predloženie listinných dôkazov na pojednávaní 30. mája
2017 bolo urobené primerane včas. Cieľom ustanovenia § 153 ods. 2 CSP je zabrániť prieťahom v

konaní spôsobeným stranou, ktorá by bez prihliadania na rýchlosť a hospodárnosť konania uplatňovala
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany neskoro. O takýto prípad tu však nešlo. Ak teda
súd akceptoval ako dôkaz odborné vyjadrenie predložené žalobcom 10. apríla 2017, hoci mohlo byť
predložené spolu so žalobou, v súlade s rovnakým prístupom k obom stranám sporu, bolo namieste
akceptovať aj listinné dôkazy zo strany žalovaného predložené na pojednávaní 30. mája 2017 (naviac

keď žalovaný dovtedy nemal dôvod uvedené listinné dôkazy predkladať). Súd prvej inštancie potom
pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z výšky obvyklého nájomného 0,058 eur za
m2 mesačne, vychádzajúc z ním predloženého vyjadrenia realitnej kancelárie zo dňa 5. marca 2015.
Súd prvej inštancie nevychádzal zo znaleckého úkonu č. 130/2016 znalca Ing. R. Gombára, keďže sa
vzťahoval na iný pozemok, iného druhu, inej výmery, v inej lokalite (krajské mesto oproti okresnému)

a nezohľadňoval všetky nevyhnutné špecifiká dotknutej nehnuteľnosti, potrebné pre objektívne určenie
výšky obvyklého nájomného. Výška bezdôvodného obohatenia preto predstavovala sumu 401,30 eur
(výmera parcely 407 m2 x výška nájomného 0,058 eur/ 1 m2/ mesiac x 17 mesiacov), ktorá suma bola
žalobcovi priznaná a v zostávajúcej časti bola žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnutá.
Z dôvodu omeškania žalovaného s plnením dlhu žalobcovi boli priznané úroky z omeškania. Žalobca

preukázal, že žalovaného pred podaním žaloby vyzval na zaplatenie výzvou z 20. júna 2016, pričom
doručenie výzvy protistrana nepoprela. Lehota na plnenie žalovanému vo výzve uplynula dňom 30. júna
2016 a do omeškania sa tak dostal od 1. júla 2016, kedy výška základnej úrokovej sadzby predstavovala
0%. Žalobcovi preto prislúchal nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 5 percentuálnych
bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, teda vo výške 5% ročne do

zaplatenia. Žalobca sa zaviazal, že po nahliadnutí do spisu označí konkrétne listinné dôkazy, ktoré
navrhuje vykonať zo spisu OO PZ Hlohovec, avšak tieto neoznačil. Súd prvej inštancie nevykonal ani
dokazovanie odborným vyjadrením ohľadom výšky obvyklého nájomného, ktorý dôkaz navrhol žalobca,
avšak nezaplatil preddavok na trovy dôkazu. O náhrade trov konania v časti o vypratanie nehnuteľnosti
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, pretože žalobca bol v

konaní o vypratanie v celom rozsahu úspešný, preto mu bol priznaný voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. O nároku na náhradu trov konania v konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 252 ods. 2 CSP, keď žalobca
bol úspešný v rozsahu 5% (401,30 eur) a žalovaný v rozsahu 95%, v dôsledku čoho pomer úspechu
a neúspechu tak predstavoval vznik nároku žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 90%. V

konaní neboli tvrdené a ani súdom zistené dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne
nebol dôvod priznať úspešnej strane konania náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
Úspech a neúspech strán bolo potrebné posudzovať vždy osobitne, vo vzťahu ku každému nároku
zvlášť, pretože šlo o práva so samostatným skutkovým základom. S poukazom na rozhodnutie NS

SR sp. zn. 3MCdo 11/2011 v prípade ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí,
považuje sa na účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. Obdobne
Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 24Co 264/2016 uviedol, že nemožno považovať za čiastočný
úspech ak žaloba, v ktorej sa uplatňujú viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne sa zamietla
tak, že úspech i neúspech sa týkali samostatných nárokov. V takomto prípade sa plný úspech alebo

čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by inak mohol byť samostatne
uplatniteľný.3. Proti tomuto rozsudku, voči výroku o povinnosti vypratať nehnuteľnosť a o uložení povinnosti zaplatiť
sumu 401,30 eur s úrokom z omeškania, ako i v časti o náhrade trov konania, podal včas odvolanie
žalovaný,navrhujúcjehozmenuzamietnutímžalobyvplnomrozsahu.Odvolanieodôvodnilnesprávnymi

skutkovými závermi súdu prvej inštancie a nesprávnym právnym posúdením veci. Záver súdu prvej
inštancie, že žalobca nemal prístup k pozemku, je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Z
predložených videozáznamov žalovaným jednoznačne vyplýva, že žalobca v rôznych časoch a bez
obmedzení vstupoval na pozemky a pohyboval sa po nich. Na záberoch je zrejmé, že žalobca otvára
veľkú posuvnú bránu, resp. malú bránu a na pozemky voľne vstupuje. Na každom zázname vidno, že

žalobca sa voľne pohybuje po pozemkoch, sám alebo v sprievode iných osôb, ktorým umožnil vstup
na pozemok, ako i otvorenú posuvnú bránu alebo malú bránu. Vstupovanie na pozemok potvrdzujú i
listinné dôkazy predložené žalobcom, napr. stanovisko Mesta Hlohovec, z ktorého vyplýva, že stavebný
úrad uskutočnil na pozemku miestne zisťovanie, ktoré sa udialo za neprítomnosti žalovaného a bez jeho
vedomia. Mal teda prístup na pozemok. Skutočnosť, či žalobca mal diaľkové ovládanie je sekundárna.
Primárnou je odpoveď, či žalobca prístup na pozemok mal. Ak by žalobca nemal kľúče, resp. ovládanie

odbrány,nebolobymožnédostaťsadouzamknutéhoareálu.Jetedarozpormedzikonštatovanímsúdu,
že žalobca nemal prístup k pozemkom a dôkazmi, z ktorých zjavne vyplýva pohyb žalobcu po pozemku.
Sám žalobca pritom uviedol (na pojednávaní 30. mája 2017), že žalobca mal prístup na svoj pozemok
len cez malú bráničku. Vstupovanie žalobcu na pozemok vyplýva i z viacerých priestupkových konaní.
Žalobca pravidelne voľne vstupuje na pozemky a nik mu v tom nebráni. Spornou mohla byť nanajvýš

otázka, či žalobcovi malá brána zabezpečovala vstup na jeho pozemok plnohodnotne, samotný prístup k
pozemku sporný byť nemohol. Z fotografií, resp. z videozáznamov, nevyplýva, že veci sú zložené práve
na predmetnom pozemku. Hranica medzi pozemkami v teréne nie je vôbec zrejmá. Žalovaný tvrdí, že
veci boli zložené na jeho pozemkoch. Pozemok žalobcu tvorí úzky pás v rámci areálu a parcela žalobcu
tvorí približne štvrtinu jeho plochy. Preto nie je zrejmé, že sa hnuteľné veci nachádzajú práve na úzkej

parcele žalobcu. Z videozáznamu vyplýva, že po areáli sa pohybujú iba dvaja pracovníci mesta, ktorí
vizuálne ohliadajú pozemky, no nemajú technické či iné pomôcky na zistenie priebehu hraníc pozemku.
Je preto zrejmé, že pracovníci mesta vychádzali iba z informácií žalobcu a sami si nemohli overiť, či
sa hnuteľné veci nachádzajú na jeho pozemku. Preto je konštatovanie mesta nepodložené. Nebola
preukázaná ani skutočnosť, že žalovaný získava bezdôvodné obohatenie užívaním pozemku žalobcu.

Od februára 2016 žalovaný v C. nebýva (býva a pracuje v N.), preto nemôže pozemok žalobcu užívať
ani teoreticky a žaloba je nedôvodná. Na svoje stavby mal prístup cez svoju parcelu 2770/6 a pri vstupe
na ňu používa menšiu bránu postavenú v celosti na svojom pozemku. Túto bránu si žalovaný v oplotení
zhotovil za účelom, aby k svojim stavbám nechodil cez pozemok žalobcu. S uvedenou skutočnosťou sa
súd prvej inštancie nevyporiadal. Pozemok žalobcu žalovaný neužíval, nemal na ňom žiadne stavby a

hnuteľné veci a preto sa bezdôvodne neobohatil na úkor žalobcu.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie aj žalobca, konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby o
vydanie bezdôvodného obohatenia v zostávajúcej časti, ako i v časti o náhrade trov konania o vydanie
bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nepreskúmateľné. Žalobca v

konaní namietal proti predloženým dôkazom, keďže žalovaný ich predložil na pojednávaní, poukazujúc
na koncentráciu konania, avšak súd prvej inštancie na tieto dôkazy žalovaného prihliadol, pretože na
ich vykonanie nebolo potrebné odročiť pojednávanie (§ 153 ods. 2 CSP). Uvedené nie je pravdou,
pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva. Žalovaný počas celého konania spochybňoval uplatnenú výšku bezdôvodného

obohatenia a v rámci procesnej obrany mal žalovaný tiež povinnosť už počas konania preukázať svoje
tvrdenia. Súd mal žalobcovi poskytnúť minimálne päťdňovú lehotu, aby sa mohol vyjadril k dôkazom
predloženým žalovaným priamo na pojednávaní 30. mája 2017, už aj s prihliadnutím na skutočnosť,
že obidvom stranám na pojednávaní 14. marca 2017 bola uznesením súdu uložená povinnosť v lehote
20 dní označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie skutkových tvrdení, čo v danom prípade splnil

a dodržal len žalobca, ktorý súdu označil a predložil dôkazy 10. apríla 2017, teda v súdom stanovenej
lehote. To, že zo súdom prvej inštancie bolo odborné vyjadrenie žalovanému doručené až 29. mája 2017,
považuje žalobca za cielené a úmyselné konanie zo strany súdu, čo potvrdzujú aj vyjadrenia realitných
kancelárií,žetietopodkladybolizákonnousudkyňouposkytnutéprávnemuzástupcovižalovaného(iným
spôsobom za jeden deň sa nemohol právny zástupca žalovaného dostať k týmto dôkazom), za účelom

argumentácie proti odbornému vyjadreniu, evidentne za účelom, aby žalobca už nemal časový priestor
na reakciu. Záver súdu prvej inštancie, že dôkazné bremeno ležalo na žalobcovi (ako keby žalovaný
v rámci procesnej obrany nemusel nič dokazovať, stačí len výslovne namietať) je zaujímavý. Záver,
že o odborné vyjadrenie podľa § 206 CSP môže požiadať len súd, je v rozpore s ustanovením § 206CSP, ako i dôvodovou správou, pretože zákonodarca ani CSP nevylučujú možnosť, aby sporová strana
predložila sama odborné vyjadrenie vyhotovené odborne spôsobilou osobou (rozhodnutie NS ČR sp.
zn. 2Cdo 1619/1996). Odborné vyjadrenie č. 53/2016 bolo vypracované odborne spôsobilou osobou,

ktorej odbornosť nebola nikým spochybnená, nedošlo ani k vecnému spochybneniu (všeobecné frázy
žalovaného,žekoeficientybolihruboskreslené,nezodpovedajúdanémumiestubezakejkoľvekvecneja
presnej špecifikácie. Súd prvej inštancie sa priklonil k výške bezdôvodného obohatenia vychádzajúceho
z vyjadrenia realitnej kancelárie, bez predloženia čo i len jednej nájomnej zmluvy. Žalobca však
jednoznačným a hodnoverným dôkazom preukázal výšku nájomného v danej lokalite 1,125 eur/ m2/

mesačne. Výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od výšky nájomného zodpovedajúceho obvykle
nájomnej zmluve v danom mieste a čase. Preto akékoľvek určenie ceny zo strany realitnej kancelárie
bez predloženia konkrétnej nájomnej zmluvy je bez právnej sily. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov zo
strany súdu prvej inštancie, žalobca poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Cdo 2441/2008 a
30Cdo 1150/2009, z ktorých vyplýva, že hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu,
ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota záväznosti pri rozhodnutí, hodnota zákonnosti,

pravdivosti, prípadne vierohodnosti. Z hľadiska závažnosti dôkazov súd určuje, aký význam majú
jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či môže o ne oprieť svoje skutkové zistenia, čo v napadnutom
rozhodnutí úplne absentuje. Sudca nemusí rozhodnúť v zhode s vykonaným znaleckým dokazovaním,
jeho povinnosťou je však takýto postup náležite a presvedčivo odôvodniť a vylúčiť pochybnosti vo
vzťahu k arbitrárnosti tohto postupu, čo sa v danom prípade nestalo. Je povinnosťou súdu v odôvodnení

rozsudku výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že
rozsudoksúduprvejinštanciejenepreskúmateľný.Zvykonanéhodokazovanianevyplynuližiadnevecné
pochybnosti o správnosti odborného vyjadrenia, či už zo strany žalovaného alebo súdu prvej inštancie.
Napriek konštatovaniu súdu, že závery žalobcu boli spochybnené aj znaleckým posudkom predloženým

žalovaným, na druhej strane súd prvej inštancie uvádza, že nevychádzal zo znaleckého posudku,
pretože sa vzťahuje na iný pozemok iného druhu a inej výmery. Výšku bezdôvodného obohatenia súd
prvej inštancie ustálil na základe vyjadrenia realitnej kancelárie, pričom svoju úvahu o hodnotení dôkazu
súd prvej inštancie bližšie neobjasnil. Je dôvodné sa domnievať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
prípravou na tendenčné a zaujaté rozhodovanie aj vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.

zn. 11C/91/2014, ktorej predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia za predchádzajúce obdobie
s iným žalovaným (súd rozhodnutím z 12. mája 2016 žalobu zamietol a uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 24Co/237/2016 bol napadnutý rozsudok súdu zrušený a vrátený na ďalšie konanie).
Žalobca aj v tomto konaní nezaplatil súdom stanovený preddavok na trovy dôkazu, aby sa vyhol
neobjektívnemu a zmanipulovanému postupu súdu prvej inštancie, no napriek tomu bol týmto znalcom

vypracovaný maximálne neobjektívny znalecký posudok. Žalobca preto navrhol, aby rozhodnutie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti bolo zmenené, uložením povinnosti žalovanému zaplatiť mu 7.382,49
eur s príslušenstvom (vychádzajúc z výšky nájomného 1,125 eur/ m2/ mesiac).

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej

inštancie potvrdiť vo výroku I, vo výroku II zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 7.382,89
eur s príslušenstvom. Zdôraznil, že žalobca v rámci procesného útoku jednoznačne preukázal listinnými
dôkazmi, že predmetný pozemok bol ohradený a začlenený do jedného uceleného celku v areáli a od
januára 2015 vo vlastníctve a držbe žalovaného. Žalobca preukázal i skutočnosť, že na predmetnej
nehnuteľnosti zostali veci ako unimobunka, prístrešok, nákladné auto po predchádzajúcom vlastníkovi

a že žalovaný využíval pozemok na skládku nebezpečného odpadu a ako vrakovisko. Vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že ovládanie od posuvnej brány má len žalovaný a jeho
nájomca, ktorý využíval žalobcov pozemok na vrakovisko, pričom prístup cez posuvnú bránu je cez
pozemok žalobcu a teda žalovaný vstupoval do ohradeného areálu výlučne cez pozemok žalobcu.
Tvrdenia žalovaného, že nemal uložené žiadne veci na predmetnom pozemku, ktorý neužíval, sú

účelové a nepravdivé. Tvrdenia žalovaného, že nezískava bezdôvodné obohatenie, pretože býva v
Bratislave od februára 2016, no napriek tomu v júli 2016 vybudoval dvojbráničku, sú rozporuplné a v
evidentnom rozpore s doterajšími tvrdeniami žalovaného, ktorý prichádza stále s novými nepravdami.
Argument žalovaného, že mohol vstupovať na pozemok cez bráničku o šírke 90 cm a nebolo mu tak
bránené v užívaní pozemku, je absurdný a v rozpore s judikatúrou (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo

199/2007 a 25Cdo 845/1999).

6. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu a odvolanie žalovaného nie sú dôvodné.

7. Konštatovanie súdu prvej inštancie o preukázaní základu a priznanej výšky uplatňovaného nároku
žalobcom malo oporu v zistenom skutkovom stave, založenom na základe prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany (§ 149 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto vecne správne.

8. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný neoprávnene zasahuje do vlastníckeho
práva žalobcu k predmetnému pozemku, a to do jeho práva predmet svojho vlastníctva držať a
užívať (§ 123 O. z.). Vlastnícke právo je charakterizované tým, že vlastník vykonáva svoje oprávnenia
svojou mocou, teda mocou nezávislou na súčasnej existencii moci kohokoľvek iného k veci. Vlastník
má spravidla právo vec držať, užívať, požívať a disponovať s vecou. K obsahu vlastníckeho práva

prináleží tiež právo brániť sa proti neoprávneným zásahom, pričom vlastníctvo je absolútnym právom,
ktorému zodpovedá povinnosť ostatných subjektov vlastníka nerušiť (§ 126 ods. 1 O. z.). V konaní bolo
nesporné výlučné vlastníctvo žalobcu k predmetnému pozemku, ako i výlučné vlastníctvo žalovaného
k okolitým pozemkom, ktoré vrátane sporného pozemku boli oplotené do jedného areálu. V dôsledku
toho žalobca dôvodne sledoval vindikačnou žalobou uchopenie sa držby pozemku. Súd prvej inštancie

správne konštatoval, že výklad pojmu ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom uvedeného typu
žaloby, nemožno zúžiť tak, že ju možno spájať iba s trvalým umiestnením hnuteľných vecí na spornom
pozemku. Procesnoprávna teória vyvodila, že nehnuteľnosť je vyprataná vtedy, ak z nej povinná
osoba nielen odstránila na nej umiestnené veci, ale až vtedy, keď ju urobila prístupnou oprávnenému
vlastníkovi (odovzdaním mu kľúčov, odstránením uzávery a pod., porov. rozsudok NS ČR sp. zn.

26Cdo 3206/2006). Súd prvej inštancie tiež správne pristúpil k deleniu dôkazného bremena medzi
sporovýmistranamivdanomtypesporu.Vzhľadomktomu,žežalobcapreukázalnadobudnutiedetencie
žalovaným, žalovaný niesol dôkazné bremeno jej straty (žalovaný nepreukázal oprávnenie mať vec
u seba v ohradenom areáli). Žalovaný predovšetkým nepreukázal, že predmetný pozemok sprístupnil
oprávnenému, odovzdaním kľúčov (ovládacieho zariadenia od vstupnej brány), alebo odstránením

oplotenia, teda odovzdanie pozemku do dispozície vlastníka (žalobcu).

9. Odvolacia argumentácia žalovaného, poukazujúca na rôzne časové intervaly a obrazové záznamy
o vstupovaní žalobcu na predmetný pozemok a pohybovanie sa po ňom, nebola dôvodná. Uchopenie
držby pozemku žalobcom znamenalo jeho sprístupnenie žalovaným tak, aby ju žalobca mohol ovládať

(t. j. svojou mocou, nezávislou od žalovaného). Nebolo preto možné súhlasiť so žalovaným, že
skutočnosť či žalobca mal diaľkové ovládanie od vstupnej brány je sekundárna, pretože žalovaný niesol
dôkazné bremeno preukázania sprístupnenia pozemku tak, aby ju žalobca mohol ovládať (ako primárnej
skutočnosti).

10. Skutkové tvrdenia žalobcu o zamknutej bráne, zavarenej malej bráne, neboli žalovaným popreté, v
dôsledku čoho ich súd prvej inštancie správne považoval za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Sám žalovaný
dňa 14. marca 2017 pred súdom uviedol, že brána je zamknutá. Vo vyjadrení zo dňa 31. októbra 2016
žalovaný zase uviedol, že žalobca bez jeho vedomia vošiel do areálu.

11. Uvedený zistený skutkový stav jednoznačne preukazoval, že žalobcovi je znemožnené ovládať
vec (sporný pozemok) nezávisle od žalovaného, ktorý výslovne deklaroval svoju moc ovládať celý
oplotený areál pozemkov (bez preukázania práva, s ktorým by právny poriadok spájal obmedzenie
vlastníckeho práva žalobcu). Žalovaný svojím konaním tak dosiahol na úkor žalobcu postavenie
detentora predmetného pozemku (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 199/2007).

12. Skutočnosť, že žalobca v jednotlivých žalovaným uvádzaných prípadoch vstupoval na predmetný
pozemok a pohyboval sa po ňom, otváral bránu (malú bránu), ako i sprevádzal úradné osoby po
pozemku, bola bez právneho významu, vzhľadom na nepreukázanie sprístupnenia predmetného
pozemku žalobcovi zo strany žalovaného tak, aby mu prislúchalo právne panstvo nad vecou (vec

ovládať nezávisle na žalovanom). Odovzdanie ovládacieho zariadenia od brány, kľúčov, žalovaný nielen
nepreukázal, ale ani netvrdil, pretože to nepovažoval za primárnu a teda rozhodujúcu skutočnosť.13. Jednotlivé vstupy a pohyb po pozemku neboli spôsobilé preukázať uchopenie sa držby veci
žalobcom, na základe jej odovzdania do dispozície zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie správne
konštatoval, že žalobca nemal riadny a samozrejmý prístup k svojej nehnuteľnosti, pričom sporadický

prístup cez bránku šírky cca 90 cm nie je možné považovať za riadny prístup k pozemku v priemyselnej
časti mesta, s predpokladom jeho využitia na takýto účel.

14. Nedôvodná bola i odvolacia námietka žalovaného, ktorý vo vzťahu k hnuteľným veciam,
nachádzajúcim sa v oplotenom areáli, namietal nejednoznačnosť preukázania, či sa hnuteľné veci

nachádzajú práve na predmetnom pozemku žalobcu (podľa jeho názoru sa nachádzali výlučne na
pozemkoch žalovaného). Samotné popieranie obsahu verejnej listiny alebo jej spochybnenie nemôže
mať za následok, že súd z jej obsahu nebude vychádzať. Aby súd pri zisťovaní skutkového stavu k
obsahu verejnej listiny neprihliadal, musel by byť preukázaný opak a ten žalovaný, ktorý spochybňoval
Stanovisko Mesta Hlohovec č. 354/2015-PD zo dňa 2.10.2015 o veciach na pozemku žalobcu,
nepreukázal. Opäť nebolo rozhodujúce či príležitostne alebo aktuálne sa hnuteľné veci nachádzali na

pozemku žalobcu. Rozhodujúca bola existencia hnuteľných vecí, nachádzajúcich sa v neoprávnene
ohradenom areáli, využívanom žalovaným na účely vrakoviska. Podľa záznamu o podaní vysvetlenia
žalovaným na OO PZ Hlohovec 19. marca 2015, dochádzalo k pravidelným prechodom žalovaného cez
pozemok žalobcu, keďže tam býval a nemal sa ako inak dostať domov. Vlastnícke právo k všetkému
hnuteľnémumajetkuvyplývalozčestnéhovyhláseniažalovanéhoz23.októbra2015.Súdprvejinštancie

potom správne vyhodnotil uvedené listinné dôkazy ako preukazujúce skutočnosť, že na pozemku
žalobcu sa nachádzajú hnuteľné veci, pričom žalovaný svoje tvrdenie o opaku nepreukázal (príležitostné
zachytenie časového momentu, kedy by sa hnuteľné veci na pozemku žalobcu nenachádzali, neboli
postačujúce na vyvrátenie uvedenej žalobcom preukázanej skutočnosti). Tvrdenie žalovaného, ktorý
pripustil, že na pozemku žalobcu boli zložené hnuteľné veci (bez popierania rozhodného obdobia), ktoré

však nepatrili žalovanému, bolo v rozpore s jeho výpoveďou pred OO PZ Hlohovec o tom, že nákladné
motorové vozidlo si kúpil, spoločne s inou osobou, aby mohol voziť stavebný materiál na stavbu svojho
domu. V písomnom vyjadrení z 22. decembra 2016 žalovaný tiež uznal, že minimálne časť posuvnej
brány sa nachádza na pozemku žalobcu.

15. Žalobca sa preto dôvodne domáhal vypratania nehnuteľnosti, v zmysle uchopenia sa jej držby,
čo znamená odovzdanie pozemku do dispozície žalobcu ako vlastníka, jeho sprístupnením tak, aby
mohol pozemok ovládať (užívať), ako aj odstránením hnuteľných vecí umiestnených na tomto pozemku.
Poukaz žalovaného, že od februára 2016 býva a pracuje mimo C. (v N.) preto nemôže pozemok žalobcu
užívať, nemohol obstáť. Žalovaný nesporne ovládal oplotený areál pozemkov, predstavujúci priemyselný

areál na účely vrakoviska, vrátane pozemku žalobcu, v dôsledku čoho sa bezdôvodne obohatil na úkor
žalobcu. Potom bez ohľadu na to, ako intenzívne ho využíval (akú plochu a ako často), vznikol mu
prospech, spočívajúci v tom, že hoci svojím konaním dosiahol na úkor žalobcu postavenie detentora
pozemku, jeho majetkový stav sa nezmenšil, lebo žiadnu úhradu, zodpovedajúcu faktickému uchopeniu
pozemku, jeho vlastníkovi neposkytol. Okolnosť namietaná v odvolaní, že žalobca prístup k pozemku

mal a nebolo mu bránené v pohybe po tomto pozemku, na uvedenom závere nemôže nič zmeniť (porov.
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 199/2017).

16. Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že na svoje stavby mal prístup cez svoju parcelu a pri vstupe na
ňu používal menšiu bránu postavenú na jeho pozemku, aby pri prístupe k svojim stavbám nechodil cez

pozemok žalobcu, ale výhradne cez svoj pozemok, bolo v rozpore s tvrdeniami žalovaného v zázname
o podaní vysvetlenia OO PZ Hlohovec z 19. marca 2015, kde žalovaný mal potvrdiť, že chodieva
pravidelne cez pozemok žalobcu a tak aj robiť bude, pretože tam býva a nemá sa ako inak dostať domov.
Súd prvej inštancie preto dôvodne aj na uvedenú skutočnosť prihliadal.

17. S poukazom na vyššie uvedené zodpovednosť žalovaného za bezdôvodné obohatenie,
bezodplatným užívaním cudzej veci žalovaným, bolo preukázané. Vznikla mu preto povinnosť vydať
bezdôvodné obohatenie žalobcovi (príkladom plnenia bez právneho dôvodu je aj užívanie cudzieho
pozemku bez nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec, porov. uznesenie NS
ČR sp. zn. 30Cdo 199/2007).

18. Nedôvodné boli tiež odvolacie námietky žalobcu.19. Procesný postup súdu prvej inštancie v súvislosti s predloženými listinnými dôkazmi žalovaným
na pojednávaní 30. mája 2017, žalobca nedôvodne označil za nesprávny. Včasnosť predloženia
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho

prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo
na procesný úkon neprihliadne. Uplatnenie diskrečného práva súdu závisí od okolností konkrétneho
prípadu. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením
základného princípu zakotveného v čl. 5 CSP, podľa ktorého súd môže odmietnuť procesné úkony, ktoré
vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.

20. Súd prvej inštancie na dôkazy žalovaného, predložené na súdnom pojednávaní 30. mája 2017
prihliadol, pretože na ich vykonanie nebolo potrebné odročiť pojednávanie, s poukazom na ustanovenie
§ 153 ods. 2 CSP a súčasne tento procesný úkon žalovaného vyhodnotil ako urobený primerane včas,
keďže listinné dôkazy boli reakciou na odborné vyjadrenie, ktoré bolo žalovanému doručené 29. mája
2017.

21. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na súdnom pojednávaní dňa 30.5.2017
sa k listinným dôkazom predloženým žalovaným na súdnom pojednávaní uvedeného dňa vyjadril
(označením, že nemajú žiadnu právnu váhu). Výslovne uviedol, že ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania žalobca nemá. Nebol preto žiaden dôvod poskytovať žalobcovi (minimálne päťdňovú)

lehotu na vyjadrenie sa k dôkazom predloženým žalovaným na súdnom pojednávaní, ako to žalobca
navrhol v odvolaní. Žalobca pre tvrdené cielené a úmyselné konanie zo strany súdu prvej inštancie
nemal dôvod, keďže žalobca časový priestor na vyjadrenie k predloženým listinným dôkazom na
pojednávaní využil spôsobom, ktorý zvolil jeho právny zástupca na súdnom pojednávaní dňa 30. mája
2017 (vyjadrením sa k týmto listinným dôkazom, bez návrhu na potrebu poskytnutia lehoty na vyjadrenie

sa).

22. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena, zásadne
určuje hmotnoprávna norma, upravujúca sporný právny pomer strán konania. Preto konštatovanie súdu

prvej inštancie, že dôkazné bremeno ležalo na konkrétnej procesnej strane je náležité (žalobca v
odvolaní nekonkretizoval svoju námietku v uvedenom smere).

23. Žalobca nedôvodne namietal, že súd prvej inštancie vylúčil možnosť, aby sporová strana predložila
odborné vyjadrenie. Súd prvej inštancie jednoznačne uviedol, že žiaden dôkaz nemá predpísanú

zákonnú silu a je potrebné ho hodnotiť v spojení s ostatnými dôkazmi predloženými v konaní, čo aj učinil
(jeho konštatovanie, že odborné vyjadrenie predložené stranou je len listinným dôkazom neznamená
jeho nepripustenie alebo vylúčenie ako dôkazného prostriedku).

24. Súd prvej inštancie dospel i k správnemu právnemu záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné

bremeno svojho tvrdenia o priemernej výške nájomného v danej lokalite v rozhodnej dobe (1,2 eur/ 1
m2/ mesačne). Zásadne platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo
okolnosti toto právo vylučujúce, sú záležitosťou žalovanej strany (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“ sp. zn. 8Cdo 181/2016). Správne tiež konštatoval, že žalovaný
účinne spochybnil závery odborného vyjadrenia predloženého žalobcom, namietaním koeficientov

použitých vo výpočte, vzhľadom na vyjadrenia realitných kancelárií, z ktorých vyplývala najvyššia cena
za nájom predmetného pozemku 0,70 eur za 1 m2 za rok, t. j. 0,058 eur za 1 m2 mesačne. Závery
označil za spochybnené i s prihliadnutím na znalecký posudok predložený žalovaným, preukazujúci
cenu nájmu pozemku v krajskom meste 0,23 eur/ m2/ mesiac, v dôsledku čoho sa žalobcom tvrdená
cena nájmu za pozemok v meste Hlohovec javila nedôvodne vysoká (1,125 eur/ m2/ mesiac). Bolo

preto na žalobcovi, aby následne uplatnil prostriedok procesného útoku, napr. návrhom na vykonanie
dokazovania odborným vyjadrením podľa § 206 (súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne
spôsobilej osoby). Žalobca však ďalšie dokazovanie nenavrhol, pričom preddavok na trovy pôvodne
navrhnutého dôkazu odborným vyjadrením vyžiadaným súdom (na základe jeho návrhu na pojednávaní
14. marca 2017) nezaplatil. Podľa § 253 ods. 3 CSP súd prvej inštancie dôkaz nevykonal.

25. Vzneseným dôkazným návrhom sám žalobca potvrdil potrebu odborných znalostí na preukázanie
spornej skutočnosti, vyžiadaných súdom od odborne spôsobilej osoby, ako dôkaz objektívneho
charakteru, ktoré nemôžu nenahradiť ani nájomné zmluvy (ktoré podľa tvrdenia žalobcu mal predložiťv konaní žalovaný, od ktorého ako protistrany však nemožno požadovať produkovanie dôkazov vo svoj
neprospech, pretože dôkazné bremeno preukázania výšky uplatňovaného nároku niesol žalobca). Súd
prvej inštancie vychádzal z právneho záveru, že výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od výšky

obvykléhonájomnéhovdanommiesteačase,avšaksúčasnebolojehopovinnosťouvyhodnotiťdôkazné
bremeno, ktoré niesli procesné strany. Dôsledkom hodnotenia bolo preto neunesenie dôkazného
bremena zo strany žalobcu, vo vzťahu k tvrdenej výške bezdôvodného obohatenia (priznaná výška
plnenia vyplývala z akceptovanej výšky bezdôvodného obohatenia protistranou, na základe vyjadrenia
realitných kancelárií).

26. Žalovaný voči odbornému vyjadreniu predloženého žalobcom vzniesol vecné výhrady, týkajúce
sa koeficientov použitých vo výpočte a na podporu svojich tvrdení predložil listinné dôkazy, z ktorých
vyplývala podstatne odlišná cena za nájom predmetného pozemku. Odborné vyjadrenie zadovážené
súdom, prípadne znalecký posudok, by na základe odborných vedomostí od odborne spôsobilej
osoby kvalifikovane vyhodnotil tvrdenia žalobcu, v súvislosti so správnosťou výpočtu, použitých

koeficientov, avšak žalobca nezaplatením preddavku na trovy dôkazu neumožnil realizáciu dôkazu
odborným vyjadrením zadováženým súdom. Žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno tvrdenej výšky
bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie relevantne poukázal i na závery znaleckého posudku,
vyhodnotiac porovnanie ceny nájomného za pozemok adekvátne príslušnej lokalite.

27. Žalobca tak nedôvodne argumentoval, že výška bezdôvodného obohatenia bola ustálená na
základe predloženého vyjadrenia realitnej kancelárie. Výška uplatňovaného nároku bola preukázaná a
vyhodnotená súdom prvej inštancie na základe uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej
obrany strán konania, vzhľadom na prejednaciu zásadu, ako i posilnenú kontradiktórnosť civilného
sporového konania. Voči osobe súdneho znalca prislúchalo právo vzniesť námietky a preto argument

žalobcu na nezaplatenie preddavku na trovy dôkazu, aby sa vyhol neobjektívnemu a zmanipulovanému
postupu, nebol dôvodný. Žalobca tvrdené negatíva voči postupu súdu prvej inštancie nepreukázal.

28. Odvolacia námietka žalobcu o absencii hodnotenia dôkazov z hľadiska ich závažnosti, s poukazom
na rozhodnutia NS ČR, ako i námietka nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, nebola

dôvodná.

29.Súdprvejinštancievodôvodnenísvojhorozhodnutiakvalifikovaneuviedolrozhodujúciskutkovýstav,
na ktorý vecne správne aplikoval hmotnoprávne i procesné právne predpisy, z ktorých vyvodil správne
právne závery. Súd prvej inštancie postupoval i v súlade s prejednacou zásadou a zásadami hodnotenia

dôkazov, adekvátne preukázanému skutkovému stavu, dôkaznej procesnej aktivite i ostražitosti strán
konania, predovšetkým dôkaznej iniciatíve a vyhodnoteniu dôkazného bremena.

30.Doprávanaspravodlivýsúdnyprocesnepatrísúčasneajprávoúčastníkakonania,abysavšeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a

rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

31. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, keďže žalobca bol v spore o

vypratanie nehnuteľnosti v celom rozsahu úspešný, vznikol mu preto nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP). Správne bolo rozhodnuté aj o náhrade trov konania o vydanie
bezdôvodného obohatenia (§ 255 ods. 2 CSP), vzhľadom na úspech žalobcu v rozsahu 5% a úspech
žalovaného 95%, v dôsledku čoho vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 90%.
Každý predmet konania má byť v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania posudzovaný

oddelene, z hľadiska úspechu a neúspechu strán, ako tomu bolo v prejednávanej veci, keďže šlo o práva
so samostatným skutkovým základom.

32. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní o vypratanie, podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 266 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči

žalovanému v plnom rozsahu. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V odvolacom konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa § 255 ods. 2 CSP bol žalobca opäť úspešný v rozsahu 5% (401,30 eur) a úspech
žalovaného predstavoval 95% (7.901,5 eur). Žalovanému bola preto voči žalobcovi priznaná náhradatrov odvolacieho konania v rozsahu 90%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, podľa § 262 ods. 2 CSP.

33. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.