Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. september 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/102/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899569
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2508899569.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so
sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený splnomocnencom Jakubčák, advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1/ V. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/X, C., zastúpený splnomocnencom L.I.B. legal s. r. o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 47 237 546, 2/ F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. R. XX/XXX, C., a 3/ I. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XA, I. T. D., zastúpený JUDr. Branislavom Jurgom, advokát, so sídlom Sad
A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 7.494,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného Piešťany zo dňa 6. mája 2016, č.k. 4C/61/2008-290, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/, 3/ m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol, druhým
výrokom žalovanému 1/ priznal náhradu trov konania vo výške 100 %, tretím výrokom žalovanému 2/
nepriznal náhradu trov konania a štvrtým výrokom žalovanému 3/ priznal náhradu trov konania vo výške
100 %. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 79 ods. 1, § 101 ods. 1, § 120

ods. 1, § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, § 524, § 526 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 7
veta prvá zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a vecne tým, že zo zmluvy o úvere a stavebnom úvere č.
1371554 4 02 zo dňa 29.06.1999 a zo žiadosti o poskytnutie medziúveru zo dňa 04.06.1999 súd prvej
inštancie zistil, že na ich základe Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. (ďalej len PSS) sa zaviazala poskytnúť
medziúver v sume 600 000,- Sk (=19.916,35 eur), za podmienok uvedených v zmluve, a to dlžníkovi I.
C.; ako ručiteľ je v uvedenej zmluve uvedený F. C. (t. j. brat I. C. a žalovaný v 2. rade) s tým, že finančné
prostriedky budú (a aj boli) poukázané na účet žalovaného v 1. rade, vedený v G. G. a.s., pobočka

C.. Z odstúpenia od zmluvy, zo dňa 09.11.1999, adresovaného M. C. súd prvej inštancie zistil, že PSS
odstúpila od zmluvy o úvere a stavebnom úvere č. 1371554 4 02 zo dňa 29.06.1999, poskytnutého v
sume 600 000,- Sk z dôvodu poskytnutia nepravdivých údajov na poskytnutie úveru a vyzvala M. C. na
vrátenie poskytnutého úveru. Ako je už zhora uvedené (a účastníkmi to nebolo rozporované), M. C. s
PSS žiadnu zmluvu neuzatvoril, takže nebolo možné od neuzatvorenej zmluvy odstúpiť. Z oznámenia o
odstúpení od zmluvy zo dňa 09.11.1999, adresovaného F. C. (žalovanému v 2. rade) ako "ručiteľovi" súd
prvej inštancie zistil, že PSS menovanému oznámila odstúpenie od zmluvy o úvere a stavebnom úvere

č. 1371554 4 02 zo dňa 29.06.1999 a upozornila ho, že v prípade nevrátenia dlhu dlžníkom (M. C.),
bude poskytnutú sumu úveru vymáhať od neho ako ručiteľa. Z listu M. C. zo dňa 19.11.1999 súd prvej
inštancie zistil, že menovaný oznámil PSS, že žiadne stavebné sporenie si nikdy nezakladal a žiadny
úver mu PSS neposkytla. Uviedol, že svoje údaje poskytol bratovi Z. C., ktorému mal ručiť za úver a topodľa požiadaviek jemu neznámeho p. H. (žalovaného v 3. rade). Zo znaleckého posudku č. 29/2000,
podaného znalcom D. M. súd prvej inštancie zistil, že podpis "C." na predmetnej zmluve nie je podpisom
I. C.. Z Notárskej zápisnice N 27/2005, Nz 3009/2005, NCRIs 3061/2005 zo dňa 24.01.2005 o postúpení

pohľadávok súd prvej inštancie zistil, že PSS (ako postupca) postúpila žalobcovi (ako postupníkovi)
pohľadávky (v celkovom počte 162 ks) voči klientom (dlžníkom) PSS, uvedených v prílohe č. 1A, 1B
a 1C tejto zmluvy. Podľa čl. I. bod 2 NZ, pohľadávky spĺňajú predpoklady pre postúpenie pohľadávok
uvedené v ustanovení § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. V predloženom výňatku prílohy
č. 1 A) pohľadávky zabezpečené ručiteľom, je pod por. č. 3 uvedené č. úveru 1371554402 a dlžník I.

C., bytom A. R. XX/XXX, C.. Súd prvej inštancie sa musel v prvom rade vyporiadať s otázkou aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu. Ako je už zhora uvedené, žalobca v konaní (a ani podaním došlým súdu dňa
05.05.2016) nepreukázal, že pred postúpením pohľadávky žalobcovi PSS (ako banka) dodržala ust. §
92 ods. 7 veta prvá zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej aj "ZoB"); žalobca argumentoval, že cit.
zákonné ustanovenie nie je možné aplikovať v súdenej veci. Z dikcie ust. § 92 ods. 7 veta prvá ZoB v
znení účinnom ku dňu 24.01.2005 je zrejmé, že banka môže písomnou zmluvou postúpiť pohľadávku,

ktorú má voči svojmu klientovi len vtedy, ak napriek písomnej výzve banky je jej klient nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke;
z uvedeného vyplýva (arg. a contrario), že pokiaľ nie sú splnené podmienky uvedené v cit. zákonnom
ustanovení, banka svoju pohľadávku platne postúpiť nemôže. Ďalej je potrebné uviesť, že spôsobilým
predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 7 veta prvá ZoB teda môže byť iba splatná (tzv. "dospelá")

pohľadávka (alebo jej časť), za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy až po tom, čo bol klient
banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými
predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré kumulatívne musia byť splnené už v
čase postúpenia pohľadávky. Tu je potrebné pripomenúť, že účastníci zmluvy o postúpení pohľadávok,
spísanej formou NZ dňa 24.01.2005 si boli vedomí, že pri postúpení pohľadávok musia byť dodržané

nielenpríslušnéustanoveniaOZopostúpenípohľadávok,aleajustanovenie§92ZoB,čomunasvedčuje
aj znenie čl. I. bod 2 NZ (viď zhora). Bolo na žalobcovi, aby súdu preukázal splnenie podmienok
uvedených v citovanom ust. § 92 ods. 7 veta prvá ZoB na platné postúpenie pohľadávky. V tomto
smere žalobcu stíhalo dôkazné bremeno, ktoré však neuniesol, keď nevedel preukázať, že PSS (banka)
pred postúpením pohľadávky žalobcovi postupovala voči žalovaným v súlade s ust. § 92 ods. 7 veta

prvá ZoB. Žalobca ako postupník predmetnú pohľadávku od postupcu na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 27.06.2013 nadobudnúť mal, avšak, nakoľko nepreukázal dodržanie ust. § 92 ods.
7 ZoB, pohľadávku voči žalovaným platne nenadobudol. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie
také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu (žalobcovi) ním uplatňované právo (nárok),
respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej

legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia
tvrdenej povinnosti na strane žalovanej) je imanentnou súčasťou súdneho konania (k tomu viď aj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.06.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V konaní nebolo
preukázané splnenie kumulatívnej podmienky, za ktorej by bolo možné pohľadávku postúpiť žalobcovi,
a teda nebolo preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky PSS voči žalovaným v 1. až

3. rade na žalobcu, z čoho potom vyplynul jediný možný záver a to, že žalobca v súdenej veci nie je
aktívne vecne legitimovaný; súdu prvej inštancie teda nezostalo iné, iba žalobu zamietnuť (výrok I. tohto
rozsudku). Žalovaní v 1. až 3. rade mali vo veci plný úspech, patrí im tak náhrada trov konania (§ 142
ods. 1 OSP). O náhrade trov konania súd rozhoduje na návrh (§ 151 ods. 1 veta prvá OSP). Žalovaní v
1. a 3. rade si právo na náhradu trov konania uplatnili, žalovaný v 2. rade náhradu trov konania nežiadal.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v časti I., II. a IV. výroku podal v zákonom určenej lehote
odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Tak ako sa uvádza v rozhodnutí súdu prvého
stupňa, podaním došlým dňa 10.2.2005 Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. podala návrh na zmenu účastníka
konania na strane žalobcu z dôvodu postúpenia pohľadávky voči žalovaným v 1. až 3. rade postupníkovi
zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.1.2005 a žiadal, aby na jej miesto do konania vstúpila ako

žalobca spoločnosť GENERAL FACTORING, a.s. Uznesením, č.k. 4C/61/2008-47 zo dňa 15.8.2012
(právoplatným dňom 25.9.2012) súd zmenu účastníka konania v zmysle zhora uvedeného pripustil
(strana 2 napadnutého rozsudku). Poukázal na ustanovenie § 92 ods. 2, 3 Občianskeho súdneho
poriadku. Namietal, že súd prvého stupňa už otázku postúpenia pohľadávky v tomto istom konaníposúdil, toto je právoplatne vyriešené a o tomto teraz ten istý súd nemôže rozhodnúť znova a inak.
Namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, a to vzhľadom na to,
že súd sa v ňom nijako nevysporiadal s tým, že o otázke postúpenia pohľadávky už rozhodol. Pokiaľ

zamietnutie návrhu navrhovateľa spočíva na posúdení postúpenia pohľadávky, súd nemôže obísť svoje
vlastné skoršie rozhodnutie v tej istej veci a v tom istom konaní. Poukázal na dôvodovú správu k
§ 92 zákona o bankách. Ustanovenie § 92 odsek 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva. O tom, že by tieto podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu, niet v

zákone ani v dôvodovej správe ani slova. Poukázal na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014
pod sp.zn. IV. ÚS 15/2014, na nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015 pod sp.zn. I. ÚS 640/2014.
Zákon o bankách absenciu, či nepreukázanie výzvy podľa § 92 odsek 8 zákona o bankách ako dôvod
neplatnosti právneho úkonu neuvádza. Podľa Ústavného súdu SR je potom zákonný len taký postup,
kedy nemožno vyvodiť neplatnosť postúpenia pohľadávky. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR
sp.zn. III.ÚS 3900/12, zo dňa 28.2.2013. V nadväznosti na historicky rovnakú právnu úpravu tak Ústavný

súd SR ako i Ústavný súd ČR preferujú platnosť právneho úkonu, neumožňujú hľadať jeho neplatnosť
„zakaždúcenu“,neumožňujúvyvodzovaťjehoneplatnosťzokolností,ktorézákonneuvádzaakodôvody
neplatnosti. V súvislosti s týmto jeho vyjadrením namietal, že súd prvého stupňa otázku postúpenia
pohľadávky v napadnutom rozsudku nesprávne právne posúdil. Namietal, že napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, a to vzhľadom na to, že súd sa v ňom nijako nevysporiadal

s obsahom jeho podania zo dňa 2.5.2016. Pokiaľ je rozhodnutie súdu prvého stupňa založené na
tom, že tento aplikoval zákon o bankách, k čomu sa vyjadroval (osobitne i k postúpeniu pohľadávky),
súd nemôže jeho vyjadrenie v tomto neuviesť, resp. s týmto sa nevysporiadať. Mal ďalej za to, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vôbec nespĺňa podmienky stanovené Ústavným súdom SR, ktoré sa
vyžadujú (podľa Nálezu Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014 pod sp.zn. IV.ÚS 15/2014). Zákonom

o bankách definované dôvody, či okolnosti neplatnosti postúpenia pohľadávky potom neuvádza súd
prvého stupňa, nakoľko tieto nie sú dané. Vo vzťahu k postupu opakovane vyžadovanom Ústavným
súdom SR upriamil pozornosť na nasledovne vyjadrený princíp právnej istoty, ktorého porušenie
namietal. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 7 Cdo 201/2014,
rozsudok ESĽP Beian proti Rumunsku, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní III. ÚS

300/06 zo dňa 4.1.2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 2 Cdo 241/2009
zo dňa 29.4.2010. Poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov, kde súdy navrhovateľovi pri
rovnakej argumentácii vo vzťahu k aplikácii § 92 odsek 8 zákona o bankách nárok na zaplatenie priznali.
Ak súd návrh zamietol, v rozhodnutí prvostupňového súdu bolo nutné uviesť a vysvetliť najmä: prečo
nie je jeho právna argumentácia dôvodná, vyhovujúca, resp. prečo je mylná, súvis a vysporiadanie

sa s právnymi závermi súdov uvedenými v jeho podaní zo dňa 2.5.2016, súvis a vysporiadanie sa
s limitmi stanovenými Ústavným súdom SR uvedenými v jeho podaní zo dňa 2.5.2016. Žiadal, aby
odvolací súd osobitne a náležite posúdil túto časť jeho odvolania vo vzťahu k arbitrárnosti konania a
rozhodnutia a k ústavnému princípu právnej istoty. Poukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rozhodnutie
Európskeho súdu Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26 a Hadjianastassiou v. Grécko, § 33, čl. 46 ods. 1

Ústavy SR, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 108/07, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 410/06, III.ÚS 311/07, IV.ÚS 115/03,
III.ÚS 119/03, III.ÚS 209/04, II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 410/06, rozhodnutie Európskeho súdu
Suominenv.Fínsko,§37,1.júl2003,Tatishviliv.Rusko,§58,22.február2007.Jednouznajdôležitejších
súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyrovnať

sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
sp.zn. I. ÚS 243/07 a na právnu literatúru. Analyzovanie povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentmi
účastníkov konania má pre právnu prax veľký význam. Ústavný súd SR má totiž právomoc preskúmavať
ústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov a už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve
z dôvodu, že sa súdy dostatočne nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania a tým porušili základné

právo na spravodlivý proces. Tiež Európsky súd mnohokrát vyslovil porušenie práva na spravodlivý
proces preto, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov sa nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania.
Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu Vetrenko v. Moldavsko zo dňa 18. mája 2010, nález
Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 296/09, nález Ústavného súdu III.ÚS 311/07, rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp.zn. 2 Afs 24/2005. Z uvedených rozhodnutí možno podľa jeho názoru vyvodiť, že „vyrovnať

sa“ s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto
argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia
vyvrátiťresp.aspoňspochybniť,alebovysvetliť,prečotentoargumentpovažujezairelevantný.Poukázal
na rozhodnutie Európskeho súdu Van de Hurk v. Holandsko, § 61, Ruiz Torija v. Španielsko, § 30,Yanakiev v. Bulharsko, § 71, podobne Bochan v. Ukrajina, § 82, Hiro Balani v. Španielsko, § 27, Higgins v.
Francúzko, § 43, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/191/2010, sp.zn. 2 M Cdo 7/2009,
na ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, na rozhodnutie uverejnené v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo 37/1985. Rozsudok tak
podľa jeho názoru odôvodneného vyššie i ďalej vykazuje znaky arbitrárnosti a nie je preskúmateľný,
pričom podľa neho zakladá aj porušenie ústavných práv navrhovateľa na súdnu a inú právu ochranu.
Logickým postupom v medziach zákona by malo byť jeho zrušenie odvolacím súdom a vrátenie súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na výňatok z textu komentára k § 157 od Prof. JUDr. N. I.,

PhD., na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30. novembra 2009, na nález
Ústavného súdu SR III.ÚS 107/07. Súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na
základe týchto premís dospel, boli pre účastníkov konania, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale
v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V skúmanom prípade závery súdu nespĺňajú dané
podmienky, a podľa neho absentuje popis myšlienkového postupu, ktorými k nim súd dospel, čím sa

rozhodnutie javí ako nepreskúmateľné. K rovnakému názoru dospel Najvyšší súd SR aj v konaniach
vedených pod sp.zn. 2 Cdo 170/2005 a 7 Cdo 136/2013 a vyskytuje sa tiež v dielach právnej teórie,
uvádzal napríklad výňatok z textu komentára k § 157 Občianskeho súdneho poriadku od Prof. JUDr.
N. I., PhD. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spisová značka
8Sžo/191/2010, 2 M Cdo 7/2009, 7 Cdo 201/2014, a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 4 MCdo 3/2012 zo dňa 28.5.2013. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti prvého,
druhého a štvrtého výroku zmenil tak, že návrhu navrhovateľa v zmysle jeho úpravy žalobného návrhu v
podaní zo dňa 14.8.2013 vyhovie v celom rozsahu, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
v uvedenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň
žiadal priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Po uplynutí lehoty na podanie odvolania podal žalobca doplnenie odvolania. Poukázal na to, že súd
prvéhostupňasanezaoberalcelýmustanovením§92odsek7(pôvodne)zákonaobankách.Pokiaľprvá
veta hovorí o písomnej výzve banky, druhá veta hovorí o tom, kedy banka môže postúpiť pohľadávku i
bez písomnej výzvy. Súd prvého stupňa totiž eviduje skutočnosť, že posledná úhrada bola realizovaná

v roku 2001, kedy od tohto obdobia do času postúpenia pohľadávky uplynul viac ako rok (podmienka v
druhej časti druhej vety § 92 odsek 7 zákona o bankách).

4. Žalovaný 3/ sa k odvolaniu a doplneniu odvolania žalobcu písomne vyjadril. Vyjadril nesúhlas s
podaným odvolaním. Súd prvej inštancie dal žalobcovi dostatočný priestor na predloženie (preukázanie

doručenia) výzvy banky (pôvodného žalobcu) v zmysle ust. § 92 ods. 7 (pôvodného) zákona o bankách
ale žalobca takú nedoložil. Veta za bodkočiarkou v druhej vete ustanovenia § 92 ods. 7 (pôvodného v
znení zákona do 31.8.2005) zákona o bankách sa jasne (ako výnimka) vzťahuje len na druhú vetu tohto
ustanovenia, a nie na prvú vetu. Inak by zákonodarca nepoužil v druhej vete bodkočiarku, čím jasne
ustanovil, na ktorú vetu tohto ustanovenia sa výnimka vzťahuje, teda ktorej vety sa týka. Poukázal na

ustanovenie § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Názvy častí zákona nemajú normatívny
charakter, a zákonodarca preto aj trinástu časť zákona o bankách premenoval z „Bankové tajomstvo“
na „Ochrana klienta a bankové tajomstvo“. Uznesenie o vstupe účastníka konania má len procesno-
právny charakter, súd ním neprejudikuje existenciu hmotného práva (existenciu pohľadávky), pretože
by tým takéto uznesenie nahrádzalo posudzovanie veci samej. V tejto veci nebola postúpená žalovaná

pohľadávka vôbec, pretože ku jej postúpeniu nedošlo z dôvodu neuvedenia žiadnej pohľadávky voči
žalovaným v predloženej zmluve o postúpení pohľadávky. Predmetom do konania predloženej zmluvy
o postúpení pohľadávky nebola žiadna pohľadávka voči žalovaným, menovite ani voči žalovanému
3/. Žiadna pohľadávka voči žalovanému 3/, ani jeho meno a priezvisko nie je v predloženej zmluvy o
postúpení pohľadávky uvedená. Žalobcovi 3/ nebol poskytnutý úver. Z predloženej zmluvy o postúpení

pohľadávok na postupníka GENERAL FACTORING, a.s., spísanej vo forme notárskej zápisnice N
27/2005, Nz 3009/2005, NCRls 3061/2005 zo dňa 24.1.2005 je zrejmé, že Prvá stavebná sporiteľňa,
a.s. nepostúpila na žalobcu GENERAL FACTORING, a.s. žiadnu pohľadávku voči žalovanému 3/.
Pôvodný žalobca nikdy ani nedoručil žalovanému 3/ oznámenie o postúpení pohľadávky, o ktorej
sa vedie toto konanie. Pohľadávka musí byť podľa všetkej dostupnej judikatúry súdov Slovenskej

republiky definovaná tak, aby bol zrejmý veriteľ, dlžník, postupovaná pohľadávka a jej výška. V zmluve
o postúpení pohľadávok (resp. v prílohách) je definovaná osoba pod poradovým číslom 3: I. C., číslo
zmluvy 1371554402, teda žiaden zo žalovaných. V tejto právnej veci treba na jednej strane rozlišovať
pohľadávku pôvodného žalobcu zo zmluvy o medzi úvere / stavebnom úvere, ktorú už podľa tvrdeniažalobcu v žalobe nepodpísal I. C. ako dlžník, a zmluva preto nevznikla, a plnenie je bez právneho
dôvodu (t.j. bez úverovej zmluvy, ktorá je neplatná - ako uvádza žalobca v čl. IV žaloby na č.l. 3 spisu),
avšak napriek tomu neexistujúcu pohľadávku zo zmluvy o úvere postúpil pôvodný žalobca na súčasného

žalobcu (nepochopiteľne, pretože nevznikla). Žalobca však nežaloval I. C.. Žalobca tak nemá vo veci
aktívnu vecnú legitimáciu, pretože nemá vo vzťahu ku žalovaným v 1. až 3. rade právo na plnenie
(pohľadávku), ktorá je predmetom tohto konania. Súd neposudzoval neurčitosť právneho úkonu (zmluvy
o postúpení pohľadávky), pretože posudzoval najskôr splnenie/nesplnenie zákonných podmienok na
postúpenie pohľadávky podľa zákona o bankách. Žalobca vedel, že súd nejde posudzovať neplatnosť

právneho úkonu z dôvodu neurčitosti právneho úkonu (§ 37 Občianskeho zákonníka) ale neplatnosť z
dôvodu rozporu so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nesúhlasil s tým, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je arbitrárne. Pre neexistenciu výzvy v zmysle § 92 ods. 7 zákona o bankách súd považoval
zmluvu o postúpení pohľadávky za neplatnú a žalobu zamietol až potom, ako dal žalobcovi možnosť
takú výzvu predložiť súdu. Navrhol, aby súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil a priznal žalovanému 3/ nárok na náhradu trov konania.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ust. § 470 ods.1CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359
a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods.
1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmala napadnutý rozsudok ako aj

konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 4C/61/2008 je zaplatenie
pohľadávky žalovaným 1/ titulom plnenia bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka, žalovaným 2/ a žalovaným 3/ titulom náhrady škody v zmysle ustanovenia §
415 a § 420 Občianskeho zákonníka, ktorú pohľadávku mal žalobca nadobudnúť zmluvou o postúpení
pohľadávok.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu a v závislých výrokoch o náhrade trov konania.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre

vyhlásenie rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil. Odvolací súd preberá argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v
odôvodnení napadnutého rozsudku, najmä záver o tom, že v danom prípade nepreukázanie naplnenia
podmienok ustanovenia § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách má za následok neunesenie
dôkazného bremena žalobcu o postupiteľnosti predmetnej pohľadávky z banky na inú osobu bez

súhlasužalovaných.Postúpeniepohľadávkybankoubolovtomtoprípadeabsolútneneplatnýmprávnym
úkonom v zmysle § 39 O.z. a žalobca tak nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto spore. Vzhľadom
k odvolacím námietkam žalobcu považuje odvolací súd za potrebné k argumentácii uvedenej v
odôvodnení napadnutého rozsudku uviesť nasledovné.

10. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca svoje nároky voči žalovaným zakladá
na zmluve o medziúvere č. 1371554 4 02 a o stavebnom úvere č. 1371554 7 01 zo dňa 29.6.1999.
Pohľadávky, ktoré sú predmetom tohto konania nespadajú do pôsobnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, nakoľko primárny zmluvný vzťah bol uzatvorený ešte pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, pričom tento zákon ani nereguluje úvery poskytnuté na účely nadobudnutia

existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených
stavieb a ich údržbu, čo je zrejmé z ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Avšak žalovaných je potrebné jednoznačne považovať za spotrebiteľov,
nakoľko úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmäjej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov),
pričom takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu bol už v
čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.). Je potrebné

zdôrazniť, že nároky uplatnené žalobou vyplývajú zo záväzkového vzťahu, ktorým je bankový úver
a tento na rozdiel od iných úverov napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj špeciálnou
právnou úpravou zákonom o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle
§ 2 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou bánk
zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Práve od banky mal právny predchodca žalobcu

nadobudnúť žalovanú pohľadávku a to postúpením pohľadávky. Na preukázanie aktívnej legitimácie
žalobca predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 24.1.2005, s ktorou Prvá stavebná sporiteľňa,
a.s., postúpila pohľadávku na spoločnosť GENERAL FACTORING, a.s.

11. Ústavno-právne konformný výklad ustanovenia § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku musí
byť taký, aby čo najviac rešpektoval dispozičnú slobodu účastníkov konania. Zároveň však s ohľadom

na procesnú ekonómiu je na mieste pri rozhodovaní súdu o zmene účastníka konania presvedčiť sa, či
nastala formálno-právna skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prevod alebo
prechod práv a povinností. Rozhodnutím o pripustení zmeny účastníka na strane žalovaného súd nijako
neprejudikuje konečný záver o tom, či nový žalovaný, ktorého súd na základe návrhu žalobcu pripustil
do konania, je naozaj po hmotno-právnej stránke vo veci pasívne legitimovaný, teda či je, alebo nie

je nositeľom tých hmotných práv, resp. povinností, o ktoré v konaní ide. (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 788/2015 zo dňa 2. decembra 2015)

12. Na mieste je konštatovať, že riziko nesprávneho výberu nového žalobcu, ktorý má nahradiť
pôvodného žalobcu, nesie v konečnom dôsledku žalobca. Súd, ktorý v zmysle § 92 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku rozhodne o pripustení zmeny v osobe účastníka konania na tom základe, že
formálno-právne nastala skutočnosť, ktorá by podľa hmotného práva mohla mať za následok prevod
alebo prechod práv a povinností, je právoplatným uznesením o pripustení zmeny v osobe účastníka
konania viazaný len procesno-právne, teda len v tom smere, že v ďalšom smie konať už len s novým
účastníkom. Nijako tým nie je obmedzené jeho právo meritórne posúdiť, či preukázaná skutočnosť

naozaj hmotno-právne znamenala vo svojich dôsledkoch prevod alebo prechod práv alebo povinností.
Keďže hmotno-právnu stránku veci súd pri rozhodovaní podľa § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku nerieši, nemožno logicky ani tvrdiť, že pokiaľ napokon vo veci samej dospeje k záveru, že
z hmotno-právneho hľadiska k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností na nového účastníka
nedošlo, potom meritórny záver o nedostatku hmotno-právnej legitimácie nového účastníka znamená

zmenu uznesenia o pripustení nového účastníka do konania.

13. Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti aj v prípade
postúpenia pohľadávok voči spotrebiteľovi je potrebné aplikovať ustanovenie § 524 O.z., avšak aj
nasledujúce ustanovenie § 525 odsek 1 O.z., z ktorého vyplýva, že postúpiť nemožno pohľadávku,

ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, nakoľko slúži na ochranu dlžníka. Pohľadávky banky voči
svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle §
27 a nasledujúcich zákona č. 483/2001 o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91
a nasledujúce citovaného zákona, tieto povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona a prípadným

postúpením pohľadávky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným
spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, keď nový veriteľ už nebude zo
zákona takéto tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou. Preto ustanovenie § 92 ods. 7 zákona o
bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky bez súhlasu klienta len za splnenia tam uvedených
podmienok a síce takto postupiteľné sú iba také pohľadávky banky, u ktorých je klient v omeškaní

aspoň 90 dní a banka ho na splnenie omeškaného dlhu písomne vyzvala. Bez splnenia tejto podmienky
je pohľadávka banky nepostupiteľná a pokiaľ k postúpeniu dôjde, ide o také postúpenie ktoré je
svojím obsahom a účelom v rozpore so zákonom a teda neplatné v zmysle § 39 O.z., pričom na
túto absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať ex offo a to osobitne v prípadoch kde stranou sporu
je spotrebiteľ, v ktorých prípadoch je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany

práva, čo vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. Vo všeobecnosti
môže byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávka akéhokoľvek druhu teda aj iná
ako peňažná, môže byť splatná, nesplatná, alebo aj budúca, avšak musí to byť pohľadávka určitá
a existujúca. V prípade bankových úverov však § 92 ods. 7 zákona o bankách poskytuje dlžníkomzákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovo-právnom vzťahu z bankového úveru práve
tým, že vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a táto výzva je potom jedným zo

zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu. Zákonodarca tu
výslovne zdôrazňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník
v omeškaní. Pod formuláciu „pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku“ treba rozumieť
nesplácaný zročný dlh. Pripustením opačnej argumentácie by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že
banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej doby v

porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť
nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách
a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného
vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Tento postup
by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti ktorá je od
dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Z uvedeného teda

vyplýva, a to bez ohľadu na skutočnosť, do akej časti zákona je ustanovenie § 92 zákona o bankách
zaradené, že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť, môžu byť len splátky úveru,
ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka
písomnej výzvy banky.

14. V prejednávanej veci teda správne postupoval súd prvej inštancie, keď skonštatoval, že nie sú
splnené základné predpoklady platného postúpenia z Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., na žalobcu a
správne skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by banka bola bývala písomne vyzvala
dlžníkov na splnenie ich záväzku pred postúpením pohľadávky, čím žalobca nepreukázal, že by
pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia bankou spôsobilá na postúpenie a preto následne

správne skonštatoval nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v danej veci. Možno totiž predpokladať,
že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný
subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného
regulátora.Okremtohovstupujedotohtovzťahusdôverou,žecitlivéúdajeojehomajetkuamajetkových
pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s

jeho súhlasom. K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v § 92 ods. 7
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.

15.Kodvolacejnámietkežalobcu,poukazujúcejnaviacerénálezyÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,
z ktorých vyplýva, že súdy by sa mali vyvarovať prílišnému formalizmu a mali by smerovať prioritne

k takému výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, a nie k výkladu vedúcemu k neplatnosti, ak do
úvahy prichádzajú obidva výklady, keď neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, odvolací
súd uvádza, že prihliadnutie súdu na skutočnosť, že právny úkon svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza, ktorého následkom je v zmysle § 39 O.z. absolútna neplatnosť
takéhoto právneho úkonu, nemožno považovať za formalizmus. Navyše odvolací súd poukazuje na

osobitný charakter prejednávanej veci, v ktorej ide o pohľadávky voči spotrebiteľom, preto je potrebné
na tento právny vzťah aplikovať režim ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutý v Občianskom zákonníku
(§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa. Keďže predmetom sporu sú
pohľadávky voči spotrebiteľom, je tu dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany
práva, čo vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré ukladá orgánom

rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

16. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľa, že rozsudok súdu prvej inštancie je postihnutý
vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatočnosť jeho odôvodnenia. Požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu vymedzovalo v čase vydania napadnutého rozhodnutia ustanovenie § 157 ods. 2 O. s.
p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá
pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie sa týmto aj riadil, napadnutý rozsudok vyššie uvedené požiadavky spĺňa, pričom súd prvejinštancie aj vysvetlil a patrične zdôvodnil, prečo rozhodol práve ním zvoleným spôsobom a tomuto
zdôvodneniu nemožno uprieť logiku ani dostatočnú presvedčivosť.

17. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd považoval odvolaním napadnutý
rozsudok za vecne správny a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v
spojenís§255ods.1a§262ods.1CSP,vychádzajúcztoho,žeajvodvolacomkonaníboliplneúspešní

žalovaní s tým, že za použitia v súčasnosti účinného ustanovenia § 262 ods. 2 CSP už bude o výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodovať súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

19. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).