Rozsudok – Opravné prostriedky proti… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. september 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžfk/7/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015200723
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:4015200723.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a
členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Sone Langovej, v právnej veci žalobcu: Vladimír Andel,
Ul. Mieru 1339/7, Topoľčany, IČO: 47 522 046, zastúpený JUDr. Ľubomírom Kišacom, advokátom,
Škultétyho 1597/7, Topoľčany, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná
63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 11. júna 2015, č.
859605/2015, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/141/2015-104
zo dňa 08. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/141/2015-104 zo dňa 08.
júna 2016 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej v texte rozsudku aj „krajský súd“ alebo „prvostupňový
súd“) postupom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 859605/2015
zo dňa 11.06.2015, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zák. č. 563/2009 Z. z.“ alebo „daňový poriadok“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu
Nitra č. 9414401/5/359871/2015 zo dňa 17.02.2015, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového
poriadku vyrubil žalobcovi na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok
2012 rozdiel v sume 34.003,24 eur.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že jednou zo základných zásad daňového konania je
zásada zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v daňovom konaní sa postupuje v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi
zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 3 ods.
3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe daňových
orgánov, ani porušenie podľa daňového poriadku, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať
dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú správca dane potrebuje
objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a

podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď
sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov a zabezpečil si dôkazy cestou dožiadaných
Daňových úradov Trenčín, B. Bystrica.

Prvostupňový súd uviedol, že ak sa správcovi dane pri hodnotení obsahu listinných dôkazov javí
potrebné preveriť ich vierohodnosť, je na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie
doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného
dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo
zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Preverenie nákupu tovaru daňovým
subjektom uplatňujúcim si nárok na vrátenie DPH a splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len aj „zák. č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“), správca dane preveruje u dodávateľa tovaru
výsluchom konateľa (alebo povereným zástupcom), prípadne kontrolou ním vedeného účtovníctva a
iných skutočností, ktoré potom správca dane vyhodnotí každú zvlášť a všetky vo vzájomnej súvislosti.

Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav, spornou zostala otázka výkladu ust. § 49 ods. 1, 2
zákona v spojení s v ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, či žalobcovi vznikol nárok na odpočítanie
DPH za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012 pri dodaní fakturovaných služieb (dodávky stavebných
prác), resp. tovaru na stavbu „obchodno-administratívne centrum OC MIKADO“ (skolaudovaná
kolaudačným rozhodnutím zo dňa 10.12.2012) od dodávateľov, D. W. - D. (5 faktúr), MAJLES s.r.o.
(3 faktúry) a VENER NOVA spol. s r.o. (2 faktúry), deklarovaných na faktúrach vystavených za 1.
štvrťrok 2012 špecifikovaných v rozhodnutí žalovaného i správcu dane (obe rozhodnutia tvoria jeden
celok). Zákon č. 222/2004 Z. z. stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie DPH prísnejšie
podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a),
ako i v ust. § 51 ods. 1 písm. a) vyššie citovaného zákona. Jedná sa o hmotno-právne podmienky a na
ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie DPH. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť
zákonodarca požaduje, že platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania nárok na odpočet
uplatňuje, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú
deklarované v daňovom doklade, teda v tomto prípade na označených faktúrach, ktoré mali byť podľa
tvrdení žalobcu vystavené dodávateľom stavebných prác a tovaru, t. j. spoločnosťou D. W. - D., MAJLES
s.r.o. a VENER NOVA spol. s r.o.

Z ust. § 49 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru,
resp. služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť inému
daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať DPH v prípade dodávky
služieb (stavebných prác) a tovaru, ktoré mu mali dodať vyššie uvedení deklarovaní dodávatelia, len v
prípade, ak by pri dodaní tejto služby vznikla dodávateľovi daňová povinnosť.

V tomto smere podľa názoru súdu správca dane vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, a to
zadovážením vyjadrenia konateľov spoločností VENER NOVA spol. s r.o., MAJLES s.r.o. a spoločnosť
D. W. - D., ktorí na ústnych pojednávaniach uviedli, že dodania podľa predložených faktúr uskutočnili,
avšak správcovi dane nepredložili žiadne relevantné dôkazy o preukázaní dodania tovaru a služieb (ako
i dodania tovaru a služieb subdodávateľsky inými dodávateľmi), tak ako je to deklarované vo faktúrach
žalobcu, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočet dane podľa zákona o DPH.

Spoločnosť VENER NOVA spol. s r.o. ako platiteľ DPH podala daňové priznanie k DPH za zdaňovacie
obdobie I. štvrťrok - IV. štvrťrok 2012, avšak s negatívnym daňovým priznaním a deklarovala za toto
obdobie nevykonávanie ekonomickej činnosti. Spoločnosť MAJLES s.r.o. bola registrovaná na DPH od
01.02.2010 do 30.06.2013, avšak správne podané daňové priznania boli len za zdaňovacie obdobie I.
- IV. štvrťrok 2010, máj a jún 2011, pretože spoločnosť prekročila zákonom stanovený obrat a tento
daňový subjekt sa stal platcom DPH s mesačnými platbami, a preto spoločnosť bola povinná podávať
daňové priznania k DPH za príslušné zdaňovacie obdobie každý kalendárny mesiac samostatne.
Daňový úrad Žilina tohto dodávateľa upozornil a priebežne vyzýval na podanie daňových priznaní k
DPH za príslušné kalendárne mesiace a ktoré zasielal na adresu spoločnosti ako i konateľa spoločnosti,
pričom výzvy sa vracali správcovi dane s poznámkou „adresát je neznámy“. Posledné podané daňové
priznanie bolo urobené dňa 25.10.2012 za III. štvrťrok 2012 a odvtedy daňový subjekt žiadne daňové
priznanie k DPH nepodal. Táto spoločnosť je registrovaná na dani z príjmov právnických osôb od

13.10.2009 a posledné a zároveň jediné daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb podala za
zdaňovacie obdobie 2009.

Súd uviedol, že žalobca mal v priebehu daňovej kontroly opakovane možnosť preukázať správnosť a
dôvodnosť odpočítania DPH za zdaňovacie obdobie 1. štvrťroku 2012 (aj iné kontrolované zdaňovacie
obdobie, napr. vec vedená na tunajšom krajskom súde pod sp. zn. 11S/89/2015, 11S/142/2015) pri ním
tvrdených dodávkach stavebných prác a tovaru od deklarovaných dodávateľov.

Krajský súd zdôraznil, že predloženie dokladov (faktúr, pokladničných dokladov, príp. i zmlúv) je len
jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia
obchodnej transakcie, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek
plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo
nie. Akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že
určité plnenie bolo i reálne uskutočnené. Nestačí predložiť riadne doklady so všetkými predpísanými
náležitosťami, nakoľko takéto doklady, i keď riadne zaúčtované, nemôžu byť podkladom pre uznanie
nároku na odpočítanie DPH, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia fakticky
došlo. Ak teda spoločnosť VENER NOVA spol. s r.o. ako platiteľ DPH podala daňové priznanie k DPH
s negatívnym daňovým priznaním (k dani z príjmov právnických osôb nepodala vôbec, posledné za
zdaňovacie obdobie 2009) a spoločnosť MAJLES s.r.o. nepodala správne daňové priznania k DPH,
hoci bola správcom dane upozornená, nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane.

V preskúmavanej veci krajský súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a
daňového konania hodnovernými dôkazmi nepreukázal dodanie tovaru a služieb dodávateľmi, t. j.
deklarovanými subjektmi na predložených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. Zo spisového
materiálu nesporne vyplýva, že vypočutí konatelia označených dodávateľov ústne prehlásili, že faktúry
vystavili a tovar a fakturované služby ako dodávatelia poskytli na stavbu OC MIKADO, avšak bez
predloženia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie fakturovanej dodávky tovaru a prác.
Správne konštatoval žalovaný ako i správca dane, že je zarážajúca skutočnosť, že ani jeden dodávateľ
na predmetnú stavbu nepreukázal dodanie fakturovaných služieb, resp. tovaru. Vzhľadom na vyššie
uvedené, námietka žalobcu, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by označené spoločnosti
tovar, resp. služby nedodali, je v danom prípade právne irelevantná, keďže daňový subjekt je povinný
pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti viesť účtovné evidencie tak, aby mal v každej situácii
dostatočné dôkazy na relevantné preukázanie zdaniteľných plnení.

Súd bol toho názoru, že neznalosť zákona neospravedlňuje („ignorantia iuris non excusat“), a preto aj
v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými
subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj
následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011).
Bolo povinnosťou žalobcu (daňového subjektu) zachovať zákonnosť postupu, ako aj zabezpečiť
potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH (napr. či deklarovaný subjekt riadne
daň odviedol, či má kapacity a výrobné prostriedky na dohodnuté služby, resp. dodaný tovar, od ktorého
dodávateľa on nadobudol tovar, uzavretie kúpnej zmluvy vrátane dohodnutej sankcie pri nedodržaní
záväzku a pod.)

Účelom zákona o DPH, ktorý transponoval smernicu Rady EÚ č. 2006/112/ES z 28.11.2006, bolo upraviť
vzťah daňového subjektu ako registrovaného platcu DPH k štátu stanovením povinností daňovému
subjektu, ale určiť i jasné pravidlá pri uplatnení si nároku na odpočet dane zo zdaniteľných plnení
ako základ tohto práva, teda stanovil hmotnoprávne podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) a § 51
ods. 1 písm. a) zákona o DPH a zamedziť tak ľahkému zneužitiu tohto práva. Zákon o DPH vyžaduje
preukázanie pôvodu a účel zdaniteľného plnenia dodaného v zmysle vystavenej faktúry pre odberateľa,
ktorý si na základe nej uplatňuje nárok na odpočítanie dane vo vzťahu k štátu v zmysle zákona o DPH.
Správca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale v rámci daňovej kontroly
overuje, či daňový subjekt uskutočnil deklarovanú daňovú transakciu podľa predložených daňových
dokladov. Nesplnenie hmotnoprávnych podmienok nie je možné odpustiť a zákonodarca vzhľadom na
ľahkú zneužiteľnosť odpočtu DPH požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu zákonných podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona
č. 222/2004 Z. z.

V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/52/2011, sp.
zn. 5Sžf/63/2011 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011,
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 ods.
2 daňového poriadku, v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania dane
z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane
slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový
subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

Súd dospel k záveru, že v danej veci, ak sa daň stala splatnou iba z dôvodu uvedenia na faktúre
nevzniklo ešte žalobcovi právo na odpočet dane. Súd poukázal na závery ustálenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ (napr. rozsudok č. C-255/02 Helifax), keď konštatoval, že právo na odpočet dane stanovené
v šiestej smernici (teraz nahradená smernicou 2006/112/EÚ) je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu
DPH a nemôže byť v zásade obmedzené, ale iba v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce
okolnosti zdaniteľného plnenia. Smernicu rady EÚ treba vykladať tak, že bráni právu platiteľa dane na
odpočet DPH na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú jeho zneužitie za
účelom získania daňovej výhody.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočného zistenia skutkového
stavu, nesprávneho právneho posúdenia a pod. považoval za nedôvodné, lebo žalovaný správny orgán
riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci
(v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I. ÚS 241/07, I. ÚS 342/2010 a pod.).

Súd dal do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21.01.1999 a
zdôraznil, že judikatúra ESĽP a ani ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka
konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie
v danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán
vysvetlil podstatu podmienok zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie, lebo
žalobca spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že splnil zákonné podmienky
pre odpočet DPH a oslobodenie dane v zmysle zákona o DPH tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní
a podľa predložených dokladov za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom daňovej kontroly.

Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach o porušení § 49 ods.
2 písm. c) zákona o DPH, keďže neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane
z prijatých služieb (dodávky stavebných prác), resp. tovaru od spoločností D. W. - D., MAJLES s.r.o. a
VENER NOVA spol. s r.o., zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými
vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané. Z uvedených
dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 O. s. p.

K námietkam žalobcu (kedy začala daňová kontrola, kedy zomrela H. U., kedy sa stal dedičom žalobca a
pod.) súd poznamenal, že daňový subjekt J. U., ktorá podnikala na základe živnostenského oprávnenia
(živnostenský reg. Ob.Ú Topoľčany č. 406-7128), dňa 28.12.2012
zomrela. Podľa oznámenia žalobcu, živnostenský úrad zaregistroval (úradný záznam z 08.01.2013),
že vo vykonávaní živnosti ako oprávnená osoba podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní bude pokračovať žalobca. Z osvedčenia o dedičstve č. 2D 12/2013, D not
21/2013-57, vydaného notárkou JUDr. Vatrskovou M., ako súdnou komisárkou so sídlom v Topoľčanoch,
vyplýva, že žalobca po poučení podľa §§ 463 až 467, § 469 a § 484 OZ vyhlásil, že dedičstvo neodmieta
a je spôsobilý dediť a bola určená čistá hodnota dedičstva /nebolo ukončené pre nedostatok majetku a
aktív/. Žalobca sa teda stal nástupcom pôvodného daňového subjektu a účastníkom daňového konania,
v ktorom na jeho zastupovanie poveril Z.. U. (daňový poradca), ktorý sa dostavil i na ústne pojednávanie
dňa 15.01.2014.

Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa názoru súdu si
nesprávne vysvetľuje ich závery na zdaniteľný obchod a ani neuvádza, v ktorých bodoch by bolo možné

tieto závery aplikovať na jeho obchodné transakcie podľa predloženej faktúry a vykonaného šetrenia
správcom dane v kontrolovanom zdaniteľnom období. Bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že
skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov uvádzaných súdov, a nie len
uvádzať závery z týchto rozhodnutí. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod
kontrolou daňového subjektu. Odpočítanie dane nenastáva ex lege podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH,
ale je iba právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je
platiteľom dane.

S poukazom na vyššie uvedené, záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich
rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s
hmotnoprávnymi ustanoveniami § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH platného v čase posudzovaného
zdaňovacieho obdobia. Zhodne ako žalovaný, i súd poukázal na ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH,
že základným predpokladom pre uplatnenie práva odpočtu dane platiteľom podľa § 49 ods. 2 písm. a)
cit. zákona, je skutočnosť, že daň je voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb,
ktoré boli reálne dodané.

Súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 O. s. p. musel prihliadnuť, preto žalobu
podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O. s. p. a neúspešnému žalobcovi náhradu
trov konania nepriznal.

II.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal žalobca kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu podľa § 440
ods. 1 písm. g) SSP, t. j., že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (do 30.06.2016 ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.,
t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) a ust. § 440
ods. 1 písm. h) SSP, že sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

Žalobca podrobne opísal chronologický postup v konaní pred správnymi orgánmi v posudzovanej veci.

Podľa názoru žalobcu žalovaný porušil zásadu zákonnosti, keď nedodržal ust. § 3 ods. 1, ods. 3 zák. č.
563/2009 Z. z., preto vykonané dôkazy nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, a na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym záverom, že nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, a teda, že
daňovému subjektu nevznikol nárok na odpočet dane. Pritom v konaní boli produkované dôkazy v
prospech žalobcu, teda, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, čo však správne orgány a ani
súd pri svojom rozhodovaní nevzali do úvahy.

Žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, pričom sa stotožnil so závermi
prvostupňového správneho orgánu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na R 75/1998, podľa ktorého v
daňovom konaní neplatí zásada koncentrácie konania a odvolací daňový orgán sa musí vysporiadať so
všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.

Žalobca ďalej namietal, že správca dane neviedol dokazovanie v súlade s ust. § 24 ods. 2, ods. 4 zák.
č. 563/2009 Z. z. a tiež nesprávnu aplikáciu ust. § 68 a§ 74 zák. č. 563/2009 Z. z.

Žalobca uviedol, že v zmysle ust. § 24 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 563/2009 Z. z., dôkazné bremeno
daňového subjektu nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno, ale len vymedzuje rozsah jeho dôkaznej
povinnosti. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Daňový
subjekt predložil všetky dostupné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, ktorými musel a
reálne mohol disponovať a tým splnil svoju dôkaznú povinnosť. Daňové orgány svoje dôkazy opreli
len o skutkové zistenia a nedostatky na strane iných subjektov, ktoré daňový subjekt nijako nemohol
ovplyvniť a na základe tejto skutočnosti založili záver o nesplnení jeho dôkazného bremena. V tejto
súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/22/2009, 8Sžf/14/2012,

ako i R 1/2011, podľa ktorého, ak je nesporná existencia nakúpeného materiálneho plnenia a toto je
štandardne preukázané prijatou faktúrou s podrobnými prílohami od určitého dodávateľa, potom daňový
subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Na
preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov, znáša
dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú núdzu správca dane.

Rozhodnutiami správnych orgánov bol porušený zákon, keďže vychádzali z nesprávneho právneho
posúdenia veci a z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, čo viedlo správne orgány k
nesprávnym záverom, že daňovému subjektu nevznikol nadmerný odpočet a ani nárok na jeho vrátenie,
a že daňový subjekt nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane ustanovené v § 49
ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.

Žalobca trval na tom, že všetky fakturované práce boli uskutočnené, faktúry boli riadne zaúčtované
a zaplatené, teda, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, čím mu vznikol nárok na nadmerný
odpočet DPH a na jeho vrátenie v zmysle ust. § 49 až § 51 zák. č. 222/2004 Z. z. Toto bolo preukázané
výpoveďami pracovníkov, dodávateľov stavby - p. A., p. W. a tiež je to preukázané z daňových
pojednávaní, ako i z predloženej fotodokumentácie.

Žalovaný oprel svoje závery a zistenia na nedostatkoch iných subjektov, čo žalobca nemohol ovplyvniť,
ani za to niesť zodpovednosť, a preto dôkazné bremeno ohľadom preukázania opaku skutočností, ktoré
nastanú u dodávateľa, znáša žalovaný ako správca dane a nie žalobca ako daňový subjekt. Namietal
zlé vyhodnotenie dôkazov a opätovne poukázal, že pán T. G. st. viackrát vyzýval kontrolnú skupinu
z daňového úradu na preverenie vykonávania stavby priamo na stavbe. Pokiaľ ide o účtovníctvo toto
vykonával audítor Z.. J. U..

Pochybenie krajského súdu a nezákonnosť jeho rozhodnutia žalobca videl v tom, že sa stotožnil s
nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi žalovaného, o tom, že nesplnil podmienky na uplatnenie
práva na odpočítanie dane a pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy dôkazy, ktoré preukazovali, že
došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, a teda, že v zmysle ust. § 49 a § 51 zák. č. 222/2004 Z. z.
žalobcovi vznikol nárok na nadmerný odpočet DPH.

Žalobca namietal záver súdu, že neuniesol dôkazné bremeno, keďže realizáciu obchodnej transakcie
preukázal nielen písomnými dokladmi, ale i výpoveďami dodávateľov ako i fotodokumentáciou, a teda
uniesol ťarchu dôkazného bremena.

Právny výklad súdu - ust. § 49 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, podľa
ktorého žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie, je
v rozpore s uvedenými zákonnými ustanoveniami ako i skutočným stavom veci, a preto je nesprávny
a v rozpore so zákonom.

V danom prípade boli splnené všetky podmienky pre aplikáciu ust. § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 zák. č.
222/2004 Z. z., keďže zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako boli deklarované v daňových
dokladoch /faktúrach/, čo potvrdili aj dodávatelia stavebných prác a tovaru /D. W. - D., MAJLES s.r.o. a
VENER NOVA spol. s r.o./, a teda žalobcovi vznikol nárok na odpočet DPH.

V zmysle § 445 ods. 1 písm. d) SSP preto žalobca žiadal, aby kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP
napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného zo dňa 11.06.2015, č. 859605/2015,
a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie, eventuálne podľa § 462 ods. 1 SSP, aby kasačný súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Čo sa týka náhrady trov konania žalobca navrhol, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť mu
náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa, pozostávajúcich zo súdneho poplatku 70,- eur, z trov
právneho zastúpenia pred súdom prvého stupňa 295,38 eura (2 úkony á 139,83 eura - prevzatie a
príprava zastúpenia, žaloba; 2x režijný paušál á 8,39 eura) - § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a), c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb a z trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 151,58 eura (1 úkon á 143,-
eur - písomné odvolanie; 1x režijný paušál á 8,58 eura) do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
písomného vyjadrenia k žalobe z dôvodu, že kasačná sťažnosť podaná žalobcom neobsahuje žiadne
nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa už vyjadril. Z toho dôvodu navrhol, aby Najvyšší súd SR kasačnú
sťažnosť ako bezdôvodne podanú zamietol.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu
a z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.);
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p.), keď
deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s.
p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O. s. p.).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 247 ods. 1 O. s. p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O. s. p.).

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,
sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je posudzovať, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.).

Úlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 859605/2015
zo dňa 11. júna 2015, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Daňového úradu Nitre č. 9414401/5/359871/2015 zo dňa 17.02.2015, ktorým správca dane podľa §
68 ods. 6 daňového poriadku vyrubil žalobcovi na DPH za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2012 rozdiel
v sume 34.003,24 eur.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým žalobu žalobcu
zamietol.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Nitre, po preskúmaní rozsudku a po oboznámení sa s
obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p., nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré závery
vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku tohto rozsudku, s ktorým sa najvyšší
súd stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne.

Úlohou súdu bolo posúdiť, či v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky, za existencie ktorých
možno vyrubiť žalobcovi rozdiel na DPH za posudzované zdaňovacie obdobie.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca
dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto
rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z
jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

Zároveň najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa
23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011,
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

Najvyšší súd mal za preukázané, že žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo
vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane
viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a
presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a
dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné
plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach, pričom v priebehu daňovej kontroly preveroval
uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné
obchody reálne uskutočnené, a to preverovaním vykonávaným v dodávateľských spoločnostiach.

Správca dane, aj podľa názoru senátu najvyššieho súdu vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, a
to zadovážením vyjadrenia konateľov spoločností VENER NOVA spol. s r.o., MAJLES s.r.o. a spoločnosť
D. W. - D., ktorí na ústnych pojednávaniach uviedli, že dodania podľa predložených faktúr uskutočnili
avšak správcovi dane nepredložili žiadne relevantné dôkazy o preukázaní dodania tovaru a služieb (ako
i dodania tovaru a služieb subdodávateľsky inými dodávateľmi), tak ako je to deklarované vo faktúrach
žalobcu, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočet dane podľa zákona o DPH.

Správne preto skonštatoval krajský súd, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a daňového konania,
hodnovernými dôkazmi nepreukázal dodanie tovaru a služieb dodávateľmi, t. j. deklarovanými subjektmi
na predložených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. Vypočutí konatelia označených
dodávateľov ústne prehlásili, že faktúry vystavili a tovar a fakturované služby ako dodávatelia poskytli
na stavbu OC MIKADO, avšak bez predloženia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie
fakturovanej dodávky tovaru a prác.

V posudzovanej veci vykonanie prác nebolo spochybnené, ale nebolo preukázané, že tovar, resp. práce
dodali deklarovaní dodávatelia, ktorí na to nemali technické, ani personálne vybavenie.

Odvolací súd v danom prípade v plnom rozsahu odkazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, v
ktorom sa uvádza: „...zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane
vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j.
vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada
za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje
pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického
dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho
obsahu.“

Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.

Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal
všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos
plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Možno preto určiť opatrenia a v tom
ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie,
aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.

Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky prác, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť
vzniknuté pochybnosti. Najvyšší súd na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného
práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom
pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať
vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky
pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými
tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v
danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka
právnu ochranu a pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú
oprávnené.

V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový
subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na
strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,
ktoré povinne uvádza v priznaní.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a
ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu
zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli

reálne uskutočnené, plnenie bolo reálne dodané osobou uvedenou v na účtovnom doklade (§ 9 zákona
o DPH).

Odvolací súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona o správe daní opätovne pripomína, že dôkazné
bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte,
pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej
únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom
zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a
C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).

V tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočívala na daňovom
subjekte - žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť
odpočtu DPH i dostatočným a vierohodným spôsobom preukázal, (nielen formálnymi dokladmi). Žalobca
nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou
z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby
dodávateľa, nebude spochybnené.

Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá
zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami
zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom,
predovšetkým vo svetle kontrolných zistení absentuje bez pochybností preukázané dodanie, čo
oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných
plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočet.

Skutočnosť, ktorú žalobca namietal v odvolaní, že krajský súd sa napadnutým rozhodnutím odchýlil od
ustálenej rozhodovacej praxe, pričom poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nie je v rozpore
s rozhodnutiami uvedenými žalobcom v odvolaní. Závery vyjadrené v uvedených rozhodnutiach
vychádzali z iných skutkových zistení, týkali sa iných subjektov, jednalo sa o dodávky tovaru
preukázateľne dodaného platiteľom DPH a nie je možné ich aplikovať na daný prípad. Skutočnosť, že
žalobca sa nestotožnil s právnym názorom správneho súdu nemožno považovať za nesprávne právne
posúdenie veci.

Ďalšie skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňoval predmetné rozhodnutie krajského súdu
boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite
vysporiadal. Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a
dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, z akých dôvodov dospel krajský súd k záveru
o nedôvodnosti podanej žaloby a k potrebe jej zamietnutia. Skutočnosť, že krajský súd nerozhodol o
podanej žalobe v súlade s predstavami žalobcu, nemožno považovať za porušenie práva na súdnu
ochranu.

Zároveň senát najvyššieho súdu poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010, v ktorom konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve
nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí,
teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré
právne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS
362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré
by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/141/2015-104 zo dňa 08. júna 2016 ako vecne správny podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá O. s .p. v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. a § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.
s. p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O. s. p. a s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v súlade s ust. § 142 ods.
1 O. s. p. tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. postupoval podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492
ods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 20. 12. 2018. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.