Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/269/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209210516
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2209210516.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci žalobcu: U. S., nar. XX.X.XXXX, bytom
T. č. XXXX, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária BÁNOS, s.r.o., IČO: 47 551 372,
so sídlom Galanta, Mierové námestie 2, proti žalovanému: T. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX,
zastúpeného AK: Mgr. Miroslav Šandrik, so sídlom Vrbové, Strážovská 625/1, o zaplatenie 59.251,30
Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.
10C/268/2010-282 zo dňa 12. januára 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 59.251,30 Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania od 1.7.2009 do zaplatenia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom priznal žalobcovi náhradu trov konania, III. výrokom rozhodol,
že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 546, § 558 veta prvá, § 563, § 564 a
§ 657 Občianskeho zákonníka, aj s poukazom na procesné ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného
sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že medzi žalobcom a dlžníkom VL Montex spol.
s r.o. a ručiteľom (žalovaným) bola dňa 30.1.2009 uzatvorená zmluva o pôžičke spolu s ručiteľským
záväzkom, ktorou (v článku II.) žalobca ako veriteľ prenechal dlžníkovi (VL Montex spol. s r.o.) peňažnú

sumu vo výške 59.251,30 Eur ako bezúročnú pôžičku. Dlžník svojím podpisom potvrdil prevzatie
peňažnej sumy vo výške 59.251,30 Eur, ktorá mu bola odovzdaná v hotovosti pri podpise zmluvy, pričom
v čl. II bod 4 sa zaviazal vrátiť požičanú sumu do 30.6.2009. Žalovaný ako ručiteľ (čl. II bod 5) sa zaviazal
veriteľovi t. j. žalobcovi, že v prípade ak dlh neuhradí riadne a včas dlžník, že berie voči veriteľovi na
seba povinnosť uspokojiť pohľadávku ako ručiteľ. Účastníci zmluvy (čl. III bod 5) prehlásili, že si zmluvu
prečítali, jej obsahu porozumeli a na znak súhlasu túto podpisujú ako prejav svojej slobodnej, vážnej
a určitej vôle. Výzvou zo dňa 13.7.2009 (č.l. 7) vyzval žalobca žalovaného (ako ručiteľa), aby obratom

bez zbytočného odkladu mu uhradil dlhované peňažné plnenie namiesto dlžníka s tým, že v prípade
neuhradeniabudenútenývymáhaťpohľadávkusúdnoucestou.Platobnýmrozkazomč.k.6Ro/307/2009
zo dňa 12.5.2010 boli (pôvodne) žalovaní 1/ a 2/ zaviazaní na zaplatenie istiny vo výške 59.251,30 Eur
spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 1.7.2009 do zaplatenia. Žalovaní (pôvodne označení akožalovaný 1/ a 2/) podali odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom uviedli, že firma VL Montex spol. s r.o.
(pôvodne označený žalovaný 1/) túto sumu už žalobcovi uhradila iným spôsobom a to zapožičiavaním
stavebného lešenia, keď prenájmom lešenia sa mesačne znižovala požičaná suma až do zaplatenia.

4. Okresný súd právne uzavrel, že sa v celom rozsahu stotožnil s vyjadrením žalobcu, ktorý poukázal
na § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľovi dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Odkázal na pojmové znaky zmluvy o pôžičke v bode bod 11 napadnutého rozsudku.

V danom prípade predmetom zmluvy o pôžičke zo dňa 30.1.2009 bola finančná hotovosť vo výške
59.251,30 Eur (článok II bod 1), žalovaný mal vrátiť túto pôžičku v celosti a v hotovosti do 30.6.2009
článok II bod 4 zmluvy o pôžičke, keď žalovaný (predtým žalovaný 2/) sa zaviazal ako ručiteľ (článok
II bod 5) vrátiť veriteľovi dlh, v prípade, ak to neuhradí riadne a včas dlžník (VL Montex spol. s r.o.).
Okresný súd má za to, že žalovaný žiadnym spôsobom (vlastné) tvrdenia, že firma VL Montex spol.
s r.o. požičanú sumu už žalobcovi uhradila iným spôsobom a to zapožičiavaním stavebného lešenia,

keď prenájmom lešenia sa mesačne znižovala požičaná suma až do zaplatenia pred okresným súdom
preukázať nevedel a to ani listinnými dôkazmi, ani svedkami (T. J., C. T.) vypočutými v konaní. Na
základe uvedeného zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 59.251,30 Eur spolu s 5 % ročným úrokom
z omeškania s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka od 1.7.2009 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

5. O náhrade trov konania rozhodol tak, že ju priznal žalobcovi, keďže mal úspech vo veci v celom
rozsahu.

6. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho

zastúpenia, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
alebo zamietnuť žalobu s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), f), g), h)
Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že okresný súd mal vec postúpiť príslušnému
Okresnému súdu Komárno, keď žalovaný namietal miestnu príslušnosť okresného súdu pri prvom
úkone. Namieta platnosť zmluvy o pôžičke, nakoľko ide o absolútne neplatný právny úkon, ktorý

žalobca uzavrel so spoločnosťou VL-MONTEX s.r.o. a žalovaným iba z dôvodu, aby si zabezpečil
svoje pohľadávky voči spoločnosti VL-MONTEX s.r.o., ktoré mala jeho spoločnosť EKO-BAU spol. s
r.o., pričom prinútil žalovaného podpísať ručiteľský záväzok, ktorý ho podpísal, keďže potreboval riešiť
platobnú neschopnosť svojej spoločnosti. Navrhol vypočuť aj ďalších svedkov (S. D., T. č. XX a N. K.,
N. XXX, H.), ktorých vypočutie okresný súd na pojednávaní dňa 21.11.2016 zamietol. V skutočnosti

išlo o podvod, keď spoločnosť EKO-BAU s.r.o. nedodala VL-MONTEX s.r.o. nové lešenie, ale lešenie,
ktoré si spoločnosť VL-MONTEX od EKO-BAU s.r.o. už predtým dlhodobo prenajímala, keď spoločnosť
žalobcu tak dostala okamžite vrátené peniaze, ktoré požičala na zaplatenie akontácie a použité lešenie,
zktoréhomalapredtýmziskzprenájmujejbolozaplatenéakonové.Žalovanýsadomnieval,žetaktoboli
žalobcovi vrátené peniaze, ktoré boli použité na zaplatenie akontácie pre leasingovú spoločnosť, na čom

sa pôvodne dohodli a tejto dohode svedčí ako konanie oboch strán sporu. Žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, čo do výšky uplatnene istiny a platnosti zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu. Z rozsudku
okresného súdu nie je zrejmé ako dospel k záveru, že došlo k obdržaniu finančných prostriedkov od
žalobcu. Žalovaný si bol pri požičiavaní sumy vedomý toho, že platí dohoda medzi ním a žalobcom
ako konateľmi obchodných spoločností a peniaze požičiavala spoločnosť EKO-BAU s.r.o., ktorá ich aj

dostala späť v kúpnej cene za nové lešenie, čo je zrejmé z vykonaného dokazovania.

7. Žalobca odvolanie nepodal, k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie je nedôvodné, napadnutý
rozsudok je vecne správny. Stotožnil sa s názorom okresného súdu v bode 16 rozsudku, že žalovaný
svoje tvrdenia ohľadom požičanej sumy a jej údajného splatenia v priebehu konania nevedel preukázať.

Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nemožno považovať za vadu spôsobujúcu odňatie
možnosti strany sporu konať pred súdom a zakladajúcu tým prípustnosť podania opravného prostriedku.
Žalovaný nijako nespochybnil, že dňa 30.1.2009 došlo medzi žalobcom a spoločnosťou VL-MONTEX,
s.r.o. k uzavretiu zmluvy o pôžičke, podľa ktorej žalobca požičal sumu 59.251,30 Eur, v prípade ktorej
žalovaný vystupoval ako ručiteľ. Následne dňa 28.1.2010 nadväzujúc na zmluvu o pôžičke došlo medzi

žalobcom a spoločnosťou VL-MONTEX, s.r.o., k uzavretiu listiny s označením Uznanie dlhu a dohody
o jeho splácaní, ktorou sa spoločnosť VL-MONTEX, s.r.o., zaviazala dlh uhradiť do 31.8.2010. Obrana
žalovaného je účelová, tento opakovane menil dôvody nesplnenia záväzku vyplývajúceho zo zmluvy,
žalovaný pravdivosť svojich tvrdení (zmluva o pôžičke bola zastieracím úkonom, dlžná suma bola uždávnovyplatená)nepreukázal.Akbykprenájmulešeniamedzistranamidošlo,uvedenébynemalovplyv
na záväzok žalovaného voči žalobcovi, keď podľa § 657 Občianskeho zákonníka pri zmluve o pôžičke
možno splniť záväzok len vrátením vecí rovnakého druhu, teda v tomto prípade peniazmi. V súvislosti s

tvrdením žalovaného, že zmluva o pôžičke je zastieraným právnym úkonom, platí, že zastieraný právny
úkon zodpovedá vôli subjektov, a že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre
jeho platnosť. Pokiaľ by bol zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu bol by tiež neplatný
(uznesenie NS SR sp. zn. 5M Cdo/11/2009). Vôľou žalobcu bolo uzatvoriť zmluvu o pôžičke a rovnako i
vôľou žalovaného, ktorý požičanú sumu prevzal, sľúbil vrátiť, obsah zmluvy nikdy nespochybnil. Zároveň

uvedené nepriamo potvrdil, keď uviedol, že v tom čase nemá financie na jej splatenie, tvrdil, že pôžička
bola splatená inak a to zapožičaním lešenia, kedy sa prenájom tohto lešenia mala mesačne znižovať
požičaná suma až do zaplatenia. V prípade žalovaného nešlo o úkon, ktorý by bol zo strany žalovaného
vykonaný na základe fyzického donútenia, čo po bezprávnej vyhrážke, keď sám udáva, že toto podpísal
ako garančnú listinu, nátlak zo strany žalobu nijako nepreukázal.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.

9. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie

v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1
písm. a/, f/, g/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd

prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaverejnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného
nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho

boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 59.251,30
Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 1.7.2009 do zaplatenia (pôvodne aj voči VL-MONTEX, spol.
s r.o.), žalovanému (T. C.).

11. Uznesením č. k. 10C/268/2010-209 zo dňa 25.9.2015 okresný súd konanie voči spoločnosti VL-
MONTEX, s.r.o. (ako odporcovi 1/) zastavil (právoplatné dňa 3.11.2015).

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného

bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe žalobcu vyhovel (zaplatenie
sumy 59.251,30 Eur, úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 59.251,30 Eur od 1.7.2009 do zaplatenia)
s poukazom na odvolacie dôvody žalovaného.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie nutné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým
zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom
rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.14. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca podal na okresný súd dňa 16.7.2009
žalobu pôvodne aj voči označenému žalovanému 1/ VL-MONTEX, spol. s r.o., so sídlom Trávniky 308
(v obvode Okresného súdu Komárno) a žalovanému 2/ T. C. bydlisko tiež v obvode V. I. J.. K žalobe

pripojil žalobca Zmluvu o pôžičke zo dňa 30.1.2009, ktorou žalobca ako veriteľ prenechal spoločnosti
VL-MONTEX, spol. s r.o., ako dlžníkovi peňažnú sumu vo výške 59.251,30 Eur (čl. II bod 1), ktorá
bola odovzdaná dlžníkovi pri podpise zmluvy (čl. II bod 2), a ktorú sa dlžník zaviazal veriteľovi vrátiť v
hotovosti do 30. júna 2009 (čl. II bod 4). V čl. II bod 5 sa žalovaný ako ručiteľ zaviazal v prípade ak dlh
neuhradí riadne a včas dlžník, že berie na seba povinnosť uspokojiť svoju pohľadávku. Ďalej žalobca

pripojil výzvu na peňažné plnenie namiesto VL-MONTEX, spol. s r.o. zo dňa 13.7.2009 adresovanú
žalovanému, ktorou ho vyzval namiesto dlžníka obratom uhradiť veriteľovi dlhované peniaze v zmysle
zmluvy o pôžičke zo dňa 30.1.2009. Dňa 18.10.2011 predložil žalobca okrem iného Uznanie dlhu a
dohodu o jeho splatení zo dňa 28.1.2010 (čl. 85), ktorým spoločnosť VL-MONTEX, s.r.o. ako dlžník
žalobcovi ako veriteľovi uznala svoj dlh vo výške 59.251,30 Eur a to z titulu zmluvy o pôžičke zo
dňa 30.1.2009 a zaviazala sa ho uhradiť do 31.8.2010. Dňa 12.5.2010 vydal okresný súd platobný

rozkaz č. k. 6Ro/307/2009-27, ktorým vyhovel žalobe a uložil VL-MONTEX, spol. s r.o. ako (pôvodne)
žalovanému 1/ a T. C. ako žalovanému 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 59.251,30
Eur s príslušenstvom. Podaním zo dňa 24.5.2010 podal T. C. voči platobnému rozkazu odpor, ktorým
navrhol platobný rozkaz zrušiť s tým, že predmetný dlh VL-MONTEX, spol. s r.o. uhradil iným spôsobom
a to zapožičiavaním stavebného lešenia žalobcovi a prenájmom lešenia sa mesačne znižovala požičaná

suma až do zaplatenia. Podaním zo dňa 1.6.2011 T. C. namietol miestnu príslušnosť Okresného súdu
Dunajská Streda. Dňa 12.11.2010 bolo obom žalovaným doručené predvolanie na termín 18.11.2010
(vrátane ich právneho zástupcu). Pojednávanie zo dňa 18.11.2010 bolo odročené na termín 24.2.2010
bez prejednania veci (žalovaný T. C. sa ospravedlnil z dôvodu PN). Dňa 15.2.2011 bolo obom žalovaným
doručené predvolanie na termín 17.3.2011, vrátane ich právneho zástupcu (pojednávanie dňa 24.2.2010

bolo zrušené). Pojednávanie zo dňa 17.3.2011 bolo odročené na termín 9.6.2011 bez prejednania veci
(žalovaný T. C. sa ospravedlnil z dôvodu PN). Pojednávanie zo dňa 9.6.2011 bolo odročené na neurčito
(obaja žalovaní žiadali odročenie z dôvodu kolízie pojednávaní) bez prejednania veci s poukazom na
podanie žalovaných zo dňa 11.6.2011. Pojednávanie dňa 13.10.2011 bolo odročené na termín 9.2.2012
bez prejednania veci z dôvodu kolízie pojednávaní právneho zástupcu žalobcu. Na pojednávaní dňa

9.2.2012bolozačatédokazovanievoveci.Dňa28.2.2012žalobcapredložil(okreminého)kúpnu zmluvu
č. 31090008 zo dňa 28.1.2009 (čl. 110), ktorú uzavreli spoločnosť EKO-BAU, s.r.o., so sídlom Trstice
1169, IČO: 36 262 528 ako predávajúci, spoločnosť Tatra-leaging, s.r.o. ako kupujúci a spoločnosť VL-
MONTEX, s.r.o., so sídlom Trávnik č. 308, IČO: 36 566 535 ako konečný užívateľ, ktorou predávajúci
predáva a kupujúci kupuje predmet kúpy (Fasádne lešenie s výrobným číslom podľa preberacieho

protokolu) za kúpnu cenu 197.504,22 Eur s DPH (č.l. I a II). Podľa čl. III sa kupujúci zaviazal uhradiť 30
% kúpnej ceny a príslušnú DPH po podpise Kúpnej zmluvy a po obdržaní zálohovej faktúry vystavenej
predávajúcim a 70 % kúpnej ceny a príslušnú DPH po obdržaní potvrdeného preberacieho protokolu.
Podľa čl. IV miestom odovzdania predmetu kúpy sú priestory fy. konečného užívateľa, pričom kupujúci
udelí súhlas na odovzdanie predmetu kúpy až potom, čo konečný užívateľ uhradí prvú zvýšenú splátku,

prípadne ďalšie platby v zmysle leasingovej zmluvy. Zároveň predložil faktúru č. 20090088 zo dňa
6.2.2009, ktorou spoločnosť EKO-BAU, s.r.o. ako dodávateľ fakturuje spoločnosti Tatra-Leasing s.r.o.
celkom sumu 197.504,22 Eur z toho uhradené 59.251,30 Eur (z prvotnej faktúry č. 09005), zostáva
k úhrade 138.252,92 Eur so splatnosťou 20.2.2009 za fasádne lešenie (čl. 107) ako aj predfaktúru č.
09005 zo dňa 2.2.2009, ktorou spoločnosť EKO-BAU, s.r.o. ako dodávateľ fakturuje spoločnosti Tatra-

Leasing s.r.o. sumu 59.251,30 Eur so splatnosťou 16.2.2009 za fasádne lešenie typu GRAF ako 30 %
z celkovej ceny (197.504,22 Eur s DPH (č.l. 109). Podaním zo dňa 15.5.2012 obaja žalovaní navrhli
vypočuť ako svedkov T. J. a S. D. (čl. 114). Pojednávanie dňa 21.5.2012 bolo odročené bez prejednania
veci na neurčito z dôvodu vyhlásenia konkurzu na (pôvodne označeného žalovaného 1/ spoločnosť
VL-MONTEX, s.r.o.). Uznesením č. k. 10C/268/2010-209 zo dňa 25.9.2015 okresný súd konanie voči

žalovanému 1/ VL-MONTEX, s.r.o. zastavil. Na pojednávaní dňa 11.2.2016 bol vypočutý svedok T. J.
(č.l. 222), žalovaný na vypočutí svedka D. netrval. Pojednávanie dňa 14.3.2016 bolo odročené bez
prejednaniaveci natermín19.5.2016(zaúčelomvyžiadaniasprávyodošetrujúcejlekárkyžalovanéhoT.
C.). Na pojednávaní dňa 19.5.2016 bol vypočutý žalovaný. Pojednávanie dňa 19.5.2016 bolo odročené
na termín 12.9.2016 za účelom vypočutia svedkov T. U., O. J., V. U., C. T.. Na pojednávaní dňa 12.9.2016

bol vypočutý svedok C. T.. Na pojednávaní dňa 21.11.2016 žalovaný navrhol vypočuť ako svedkov S.
D. a N. K. okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Na pojednávaní dňa 12.1.2017 bol vyhlásený
rozsudok vo veci.15. Podľa § 85 ods. 1 OSP, všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko,
a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje, ods. 2 všeobecným súdom právnickej osoby je
súd, v obvode ktorého má právnická osoba sídlo.

16. Podľa § 88 ods. 1 OSP, namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd, a) v
obvode ktorého mali manželia posledné spoločné bydlisko v Slovenskej republike, ak ide o rozvod,
neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak býva v obvode tohto súdu
aspoň jeden z manželov; ak nie je takýto súd, je príslušný všeobecný súd odporcu, a ak nie je ani taký

súd, všeobecný súd navrhovateľa; b) ktorý rozhodoval o rozvode, ak ide o vyporiadanie manželov po
rozvode ohľadne ich bezpodielového spoluvlastníctva alebo iného majetku alebo o zrušenie spoločného
nájmu bytu; c) v obvode ktorého má maloletý na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu,
prípadne iných rozhodujúcich skutočností svoje bydlisko, ak ide o vec starostlivosti o
maloletých, konanie o osvojiteľnosti, o osvojenie alebo o povolenie uzavrieť manželstvo maloletému; d)
ktorý je všeobecným súdom občana, ak ide o konanie o jeho spôsobilosť na právne úkony; ak je tento

občan bez svojho súhlasu v ústavnej zdravotníckej starostlivosti, je príslušný súd, v ktorého obvode
je toto zdravotnícke zariadenie. Ak ide o konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia
alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti je príslušný súd, v ktorého obvode je tento ústav;
e) v obvode ktorého má opatrovanec bydlisko, ak ide o opatrovnícku vec alebo o povolenie uzavrieť
manželstvo opatrovancovi; ak však ide o opatrovníctvo nad osobami, pobyt ktorých nie je známy alebo

ktoré sú neprítomné, je príslušný súd, v obvode ktorého majú tieto osoby majetok; f) ktorý bol naposledy
v Slovenskej republike všeobecným súdom toho, kto má byť vyhlásený za mŕtveho; g) v obvode
ktorého má sídlo rozhodcovská komisia, ak malo pred konaním na súde predchádzať konanie u tohto
orgánu; h) v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa konanie týka práva k nej, ak nie je daná príslušnosť
podľa písm. b); ch) v obvode ktorého prebieha konanie o dedičstve, ak ide o rozhodnutie sporu v

súvislosti s konaním o dedičstve; i) na ktorom sa uskutočňuje výkon rozhodnutia, ak ide o vylúčenie
veci z výkonu rozhodnutia, alebo o rozhodnutie o pravosti, výške alebo poradí pohľadávok
prihlásených na rozvrh; j) v obvode ktorého má dlžník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo
alebo miesto podnikania, súd, v obvode ktorého má svoje bydlisko, ak ide o konkurzné konanie alebo
reštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak ide o spory nimi vyvolané alebo

s nimi súvisiace, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, k)
v ktorého obvode má sídlo organizačná jednotka železničného dopravcu, ak sa spor na strane odporcu
týka tejto jednotky; l) v ktorého obvode mal poručiteľ naposledy bydlisko, a ak nemal bydlisko alebo
ak bydlisko nemožno zistiť, v ktorého obvode mal naposledy pobyt; ak nie je taký súd, je príslušný súd,
v ktorého obvode je poručiteľov majetok, prípadne medzi niekoľkými takto príslušnými súdmi ten z nich,

ktorý prvý vykonal úkon, ak ide o konanie o dedičstve; m) v ktorého obvode je miesto plnenia, ak
ide o konanie o úschovách; ak sú miesta plnenia v obvode niekoľkých súdov, je na konanie o úschovách
príslušný súd, ktorý najskôr začne konanie; n) v ktorého obvode má všeobecný súd navrhovateľ, ak
ide o konanie o umorenie listín; ak nemá navrhovateľ v Slovenskej republike všeobecný súd, je
príslušný ten súd, v ktorého obvode je platobné miesto; ak ide o konanie o umorenie cenného papiera

vystaveného tuzemskou bankou alebo pobočkou zahraničnej banky, je príslušný súd, v ktorého obvode
má táto banka alebo pobočka zahraničnej banky svoje sídlo; o) v ktorého obvode má žalobca bydlisko,
ak ide o konanie vo veciach ochrany osobnosti, ods. 2 veta prvá na konania vo veciach týkajúcich sa
rozhodcovského konania je príslušný súd, v ktorého obvode má navrhovateľ bydlisko alebo sídlo alebo
miesto podnikania.

17. Podľa § 105 ods. 1 OSP (účinný do 30.6.2016), súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak
však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť
namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma miestnu príslušnosť
prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr

pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

18. Z obsahu spisového materiálu citovaného v odseku 14 vyplýva, že podanie žalovaného zo dňa
1.6.2011 nebolo prvým úkonom žalovaného podľa § 105 ods. 1 OSP, keďže prvým úkonom žalovaného
vo veci bol podaný odpor zo dňa 24.5.2010 (č.l. 32) a teda okresný súd postupoval správne ak nepostúpil

vec na Okresný súd Komárno, keďže na tom nebol zákonný dôvod. Odvolací súd sa teda nestotožnil s
námietkou žalovaného, že okresný súd mal vec postúpiť príslušnému Okresnému súdu Komárno.19. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

20. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

21. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

22. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

23. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených
skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie
dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných

vykonaných dôkazov. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na
základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Súd musí teda
zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia žalovaného sú dôvodné, a pokiaľ ich žalovaný v konaní

jednoznačne nepreukáže, nemôžu sa na základe skutkového stavu uvedeného v žalobe domáhať
zaplatenia požadovanej sumy. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem
na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§ 150 CSP) a povinnosť dôkazná (§ 132 CSP) pre obe strany
sporu sú teda odlišné a celkom samostatné.

24. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

25. Zmluva o pôžičke je zmluvou neformálneho charakteru (reálnou zmluvou), čo znamená, že

zmluvnéstranymôžuzmluvuuzavrieťakýmkoľvekspôsobomnevzbudzujúcimpochybnostioobsahuich
dojednania, pričom k založeniu zmluvného vzťahu dochádza reálnym odovzdaním veci (slovami zákona
„prenechaním“). Podstatnými náležitosťami takejto zmluvy je dohoda o prenechaní druhovo určených
vecí, vrátaní veci rovnakého druhu, dočasnosť prenechania, faktické odovzdanie veci dlžníkovi. Veriteľ,
ktorý sa súdne domáha voči dlžníkovi vrátenia požičaných peňazí, musí v intenciách ustanovenia § 657

Občianskehozákonníkasplniťdôkaznúpovinnosť(uniesťdôkaznébremeno)nielenotom,žesdlžníkom
v určitej dobe uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí a že peniaze mali byť v dohodnutej dobe vrátené, ale aj
o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal (prenechal mu ich). Pritom peniaze možno dlžníkovi
požičať nielen v hotovosti ale aj formou bezhotovostného platobného styku (pozri rozsudok NS ČR
sp. zn. 33Cdo/4312/2008).

26. Podľa § 546 Občianskeho zákonníka, dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením.
Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že
pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.

27. Podľa § 548 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci
ho na to veriteľ písomne vyzval, ods. 2 ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by
mal proti veriteľovi dlžník.

28. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a

zrozumiteľne; inak je neplatný.

29. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite azrozumiteľne; inak je neplatný. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa,
ktorávskutočnostineexistuje,resp.síceexistuje,avšakvinejkvalite,nežtoukazujejejprejav.Ktakýmto
prejavomvôlepatriamedziinýmúkonyurobené svnútornouvýhradouasimulovanéprávneúkony.

30. Náležitosťou každého právneho úkonu musí byť samozrejme aj vôľa smerujúca k uskutočneniu tohto
úkonu. Na to, aby bol úkon platný a vyvolal právne následky, je nevyhnutné, aby vôľa bola bezvadná,
teda mala zákonom požadovanú kvalitu v podobe jej slobody, vážnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Vôľa
konajúceho subjektu musí zahŕňať nielen rozhodnutie k učineniu právneho úkonu, ale aj predstavu o

reálnom obsahu tohto úkonu vrátane jeho právnych následkov. Iba v takom prípade možno hovoriť
o znaku ,,vážnosti" vôle konajúceho subjektu. Pri posudzovaní vážnosti vôle pritom treba vychádzať
predovšetkým z princípu právnej istoty a princípu ochrany dobrej viery účastníka zmluvného vzťahu.
Princíp právnej istoty vyžaduje, aby sa pochybnosti o vážnosti vôle konajúceho, ktorý konal len na ,,oko"
teda úkon nemienil vážne, pričítali na ťarchu konajúceho v prospech platnosti úkonu. Princíp ochrany
dobrej viery adresáta právneho úkonu potom poskytuje ochranu druhého účastníka právneho úkonu, za

predpokladu,žemunemohlobyťsubjektívnealebo zobjektívnychokolností,zaktorýchbolúkon
urobený, známe, že právny úkon nie je mienený vážne. Vzhľadom na to, že vôľu nie je možné objektívne
skúmať, o jej obsahu svedčí len jej vonkajšia manifestácia, teda jej prejav, ktorým konajúci subjekt urobí
svoju vôľu rozpoznateľnú pre okolie. Vonkajší prejav vôle potom v súhrne s konkrétnymi okolnosťami,
za ktorých bol urobený, dáva v prípade pochybností odpoveď na otázku, či úkon bol urobený vážne

a či konajúca osoba skutočne chcela vyvolať účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. Pre
spochybnenie vážnosti vôle však nepostačuje subjektívne presvedčenie konajúceho subjektu, že sú tu
okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho vôľa nebola vážna, ale existencia takých okolností, z ktorých druhá
strana musela rozpoznať, že vôľa konajúceho nie je vážna. O nedostatok vážnosti vôle by teda nešlo,
aj keby konajúci subjekt skutočne nechcel úkon urobiť, pretože k vnútornej výhrade sa pri posudzovaní

vážnosti vôle a platnosti právneho úkonu neprihliada. Vychádzajúc z týchto teoretických východísk má
odvolací súd za to, že keďže súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel, je zrejmé, že písomnú zmluvu
o pôžičke zo dňa 30.1.2009 považoval za platnú a teda táto nie je absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalovaný postavil celú svoju argumentáciu o absolútnej neplatnosti zmluvy o
pôžičke na tvrdení, že žalobca ju uzavrel iba z dôvodu, aby si poistil pohľadávky spoločnosti EKO-BAU

s.r.o. voči spoločnosti VL-MONTEX s.r.o. a prinútil žalovaného podpísať ručiteľský záväzok a teda tvrdil,
že nikdy neprejavil vážnu vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke so žalobcom. Aby však jeho argumentácia
bola právne relevantná, museli by okolnosti uzatvárania zmluvy vyvolávať pochybnosti o vážnosti jeho
skutočnej vôle zmluvu uzavrieť. Z obsahu spisu a zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie
však takéto okolnosti nevyplývajú. Predovšetkým, už len zo zmluvy o pôžičke je zrejmé, že bola riadne

a zreteľným spôsobom označená ako ,,zmluva o pôžičke s ručiteľským záväzkom“ a nie ako iná zmluva
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/429/2014).

31. Podľa § 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho
úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby.

32. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti
takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

33. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli
účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka).

34. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko“ (tzv.
simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je

simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento
úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon
zodpovedá vôli subjektov, a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol
sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho
zákonníka).

35. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do
výšky uplatnenej istiny a platnosti zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na odsek 16 napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd správne skonštatoval, že dňa30.1.2009 bola uzavretá zmluva o pôžičke, ktorou žalobca ako veriteľ prenechal dlžníkovi VL-MONTEX
spol. s r.o. sumu vo výške 59.251,30 Eur, a že dlžník podpisom zmluvy o pôžičke potvrdil prevzatie
požičanej sumy 59.251,30 Eur, ktorá bola odovzdaná dlžníkovi v hotovosti pri podpise zmluvy (čl. II bod

1). Ako aj na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 11.2.2016, z ktorej obsahu vyplýva, že žalobca
predložil okresnému súdu originál výberu v hotovosti z C., a.s. na sumu 59.000,- Eur zo dňa 30.1.2009.
Čím podľa odvolacieho súdu boli splnené zákonné predpoklady vyžadované v § 657 Občianskeho
zákonníka pre zmluvu o pôžičke. Žalobca okrem uvedených listín predložil aj písomnosť označenú v
odseku 15 Uznanie dlhu a dohodu o jeho splatení zo dňa 28.1.2010, ktorým spoločnosť VL-MONTEX,

s.r.o. ako dlžník žalobcovi ako veriteľovi uznala svoj dlh vo výške 59.251,30 Eur a to z titulu zmluvy o
pôžičke zo dňa 30.1.2009 a zaviazala sa ho uhradiť do 31.8.2010. Na podporu toho, že žalobca skutočne
odovzdal dlžníkovi požičanú sumu v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 30.1.2009 aj odvolací súd tak
ako žalobca poukazuje na výpoveď samotného žalovaného na pojednávaní (zápisnica z pojednávania
19.5.2016), ktorý uvedené potvrdil, keď na otázku žalobcu, či mu suma 59.251,30 Eur bola poskytnutá,
odpovedal, že bola poskytnutá firme (pozn. odvolacieho súdu spoločnosť VL-Montex s.r.o.) a taktiež

uviedol, že sumu 59.251,30 Eur za spoločnosť zaplatil Tatra-Leasingu. Keďže súd prvej inštancie žalobe
žalobcu vyhovel, je zrejmé, že písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 30.1.2009 považoval za platnú.

36. V danom prípade podľa odvolacieho súdu výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané,
že účastníci zmluvy označenej ako „zmluva o pôžičke s ručiteľským záväzkom“ len predstierali

uzatvorenie zmluvy o pôžičke, keďže žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, že v
skutočnosti žalobca ako konateľ spoločnosti ECO-BAU s.r.o. mal vôľu zabezpečiť si pohľadávky tejto
spoločnosti voči spoločnosti VL-MONTEX spol. s.r.o., ako ani skutočnosť, že sumu 59.251,30 Eur
spoločnosti požičala spoločnosť ECO-BAU s.r.o. Keďže predmetná „zmluva o pôžičke“ ako dvojstranný
právny úkon bola aj podľa odvolacieho súdu urobená vážne (neabsentoval v nej prvok vôle - vážnosť),

je takáto zmluva platná.

37. Z ustanovenia citovaného v odseku 27 vyplýva, že pri vznik ručiteľského záväzku sa vyžaduje
písomné vyhlásenie ručiteľa adresované veriteľovi, že berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak
túto nesplní dlžník. Z formulácie zákonného ustanovenia však vyplýva, že súhlas veriteľa s ručiteľským

záväzkom nevyžaduje písomnú formu. Zo slovného spojenia (ak túto neuspokojí dlžník) vyplýva, že ide o
podmienený nárok veriteľa, a to tým, že pohľadávku neuspokojí dlžník. Pod neuspokojením pohľadávky
dlžníkom je treba rozumieť jej neuspokojenie riadne a včas, teda že pohľadávka nie je uspokojená v
zmysle dohody dlžníka a veriteľa. Uvedené slovné spojenie má však aj akcesorickú povahu, čo ho
dôsledkom je, že ručiteľský záväzok môže vzniknúť (a trvá) len vtedy, ak vznikol (alebo nezanikol) aj

záväzok dlžníka voči veriteľovi. Z akcesorickej povahy záväzku vyplýva, že ručiteľ môže proti veriteľovi
uplatniť všetky námietky, ktoré by mal dlžník voči veriteľovi, môže aj namietať, že právo veriteľa vôbec
nevzniklo alebo zaniklo.

38. Žalovaný ako ručiteľ nespochybnil skutočnosť, že ručiteľský záväzok v zmysle zmluvy o pôžičke

zo dňa 30.1.2009 podpísal, pričom v konaní neboli ním preukázané, že by bol k jeho podpisu došlo
pod nátlakom (tak ako aj pri zmluve o pôžičke ako konateľka za dlžníka spoločnosti VL-MONTEX
s.r.o.). Keďže žalovaný v konaní nepreukázal, že dlžník pôžičku žalobcovi uhradil, resp. že by dlžníkovi
povinnosť vrátiť pôžičku nevznikla, správne okresný súd uložil povinnosť zaplatiť žalovanú sumu
žalovanému ako ručiteľovi, keď žalovaný v konaní ani nerozporoval, že bol listom zo dňa 12.12.2009 (čl.

7) bol žalobcom ako veriteľom vyzvaný na zaplatenie žalovanej sumy. Vzhľadom na záver okresného
súdu o neunesení dôkazného bremena žalovaného, bol potom správny záver okresného súdu, že
žalovaný nepreukázal v spore, že jeho dlh voči žalobcovi neexistuje, čo malo za následok, že uplatnený
nárok žalobcu, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy žalovanej sumy s príslušenstvom (ktorého výška
ani deň vzniku omeškania nebola žalovaným napadnutá osobitnou odvolacou argumentáciou), bolo

treba považovať za preukázaný.

39. S námietkou žalovaného, že išlo o podvod, keď spoločnosť EKO-BAU s.r.o. nedodala VL-MONTEX
s.r.o.novélešenie,alelešenie,ktorésispoločnosťVL-MONTEXodEKO-BAUs.r.o.užpredtýmdlhodobo
prenajímala sa odvolací nestotožnil, keďže sa jedná o subjektívny názor žalovaného, keďže v súvislosti

s konaním, na ktoré žalovaný poukazuje, nebolo súdom konštatované, resp. rozhodnuté, že by prišlo k
naplneniu skutkovej podstaty trestného činu (spáchaniu) trestného činu.

40. Podľa § 185 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.41.Podľa§182vetadruháCSP,akpovyjadrenístránsúnepovažujezapotrebnévykonaťďalšiedôkazy,
uznesením vyhlási dokazovania za skončené.

42. Žalobca namietal, že navrhol vypočuť ďalších svedkov S. D. a N. K., ktorých okresný súd na
pojednávaní dňa 21.11.2016 zamietol, odvolací súd s ohľadom uvedeného poukazuje na
obsah spisu citovaný už v odseku 15, podľa ktorého (už) podaním zo dňa 15.5.2012 obaja žalovaní
navrhli vypočuť ako svedkov T. J. a S. D. (čl. 114), pričom podľa obsahu zápisnice z pojednávania

zo dňa 11.2.2016 žalovaný netrval na vypočutí svedka S. D. a na pojednávaní dňa 19.5.2016 sa
žalovaný vyjadril tak, že S. D. (okrem iných) sa nevie vyjadriť k zmluve o pôžičke ani k uznaniu dlhu. Na
pojednávaní dňa 21.11.2016 žalovaný (opäť) navrhol vypočuť ako svedka S. D. a (nového) svedka N. K.,
pričom okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a na pojednávaní dňa 12.1.2017 bol vyhlásený
rozsudok vo veci.

43. Zároveň má odvolací súd za to, že postup okresného súdu, ktorý nevykonal výsluch svedkov
S. D. a N. K., bol správny, keď títo navrhnutí svedkovia s poukazom na obsah zápisnice zo dňa
19.5.2016 a zo dňa 21.11.2016 sa mali vyjadriť ku skutočnosti, že spoločnosť Ecobau s.r.o. nepredala
spoločnosti VL-MONTEX s.r.o. prostredníctvom Tatra-leasingu s.r.o. nové lešenie, pričom odvolací súd
má za to, že výpoveď navrhnutých svedkov sa mala týkať skutočnosti, ktorá nemala relevanciu k

predmetu žaloby, teda jej nedôvodnosti vo vzťahu k žalovanému. Pričom žalovaný ohľadom navrhnutých
svedkov postupoval v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, keďže predmetný návrh prednesiol
na pojednávaní dňa 21.11.2016, na ktorom okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené, pričom na
pojednávaní dňa 9.2.2012 začal dokazovanie vo veci, a teda žalovaný mal dostatočný časový priestor
predkladať návrhu na dokazovanie.

44. V tejto súvislosti ešte odvolací súd uvádza, že súd môže vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli
strany sporu a proces dokazovania podľa Civilného sporového poriadku je vybudovaný výlučne na
princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania a koncentračnej zásade,
takže súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa presúva na procesné strany. V danej veci

dôkazná povinnosť týkajúca popretia nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy stíha žalovaného.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany sporu tvrdiť a označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
strán sporu. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá

zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj
z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ strana sporu
nerešpektuje bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažujú, z hľadiska procesného
postupujevosvojneprospech.Procesnánečinnosťstranyvtomtosmeremá(preňu)negatívnedôsledky
pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre

neho) nepriaznivého rozhodnutia. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže
meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Ďalej, že súd pri vykonávaní dokazovania nie
je viazaný návrhmi strán sporu a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie

všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred
súdom, pretože je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie
súdu sa neviaže na návrhy strán sporu (napr. uznesenie NS SR sp.zn.6Cdo 153/2011). Ďalej odvolací
súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že
dokazovanievobčianskomsúdnomkonaníprebiehavoviacerýchfázach;odnavrhnutiadôkazucezjeho

zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov
vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán na
vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa
zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo

smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

45. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

46. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel rozhodol
vecne správne, a preto odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok, včítane závislého výroku

o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi voči žalovanému priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

48. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).