Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. október 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/241/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717215026
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7717215026.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48,
Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, P.
O. BOX 205, Bratislava, proti žalovanej C. P., nar. X.X.XXXX, bytom Q. XXX, o zaplatenie 1.057,24 € s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 30.5.2018 č.k.
11Csp/264/2017-103 v spojení s opravným uznesením zo dňa 11.7.2018 č.k. 11Csp/264/2017-143

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej zamietavej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov konania.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“) I. výrokom rozsudku uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 327,50 € s úrokom z omeškania 8,5% ročne od 20.12.2014, ktorú dlžnú sumu
povolil žalovanej uhradiť v mesačných splátkach vo výške 20 €, II. výrokom rozsudku v spojení s
opravným uznesením zastavil konanie o zaplatenie sumy 6 € s príslušenstvom, III. výrokom zamietol
žalobu v prevyšujúcej časti a IV. výrokom žiadnej zo strán sporu nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o pohľadávke žalobcu na zaplatenie sumy 1057,24 € s úrokom z omeškania 8,05%

ročne od 20. 12. 2014 až do zaplatenia, zo zmluvy o pôžičke č. 6138469 uzavretej dňa 29.1.2013 medzi
žalovanou a právnym predchodcom žalobcu Consumer Finance Holding a.s. Kežmarok, na základe
ktorej bola žalovanej poskytnutá pôžička vo výške 1.200 €. Pohľadávka zo zmluvy bola v priebehu
konania postúpená na žalobcu ako nového veriteľa, o ktorej zmene žalobcu bolo rozhodnuté v súlade s
§ 80 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie z obsahu zmluvy zistil, že žalovaná bola povinná
vrátiť poskytnutú pôžičku 1.200 € zvýšenú o celkové náklady 1.045,80 € v sume 2.245,80 € v 60-tich
mesačných splátkach vo výške 37,43 € mesačne pri dohodnutej úrokovej sadzbe 32 % ročne, ročnej

percentuálnej miere nákladov (RPMN) 32 % a priemernej hodnote RPMN 46,35 % v termíne konečnej
splatnosti záväzku vymedzenom ako „01/2018“. Právne vec posudzoval podľa ustanovení § 52, § 53,
§ 54 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) v spojení s ustanoveniami o ochrane dobrých mravov podľa
§ 3 OZ, ďalej aplikoval § 2, §9 a § 11 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch, iných úveroch a
pôžičkách (ďalej „zákon č. 129/2010 Z.z.“). Zohľadňujúc postavenie strán sporu, keď právny predchodca
žalobcu poskytol žalovanej pôžičku v súvislosti s predmetom svojej obchodnej činnosti a žalovaná pri
uzatvorení zmluvy vystupovala ako fyzická osoba konajúca mimo svojej podnikateľskej alebo obchodnej

činnosti, posudzoval zmluvu o pôžičke ako zmluvu spotrebiteľskú, u ktorej konštatoval, že sa považuje
za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko v nej absentuje podstatná náležitosť vymedzená § 9 ods. 2 písm.
k/ a to termín splatnosti splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Súd prvej inštancie dôvodil, že v zmluve
je uvedený iba počet splátok a ich výška, bez jednoznačného termínu ich splatnosti, pričom je potrebnétrvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru má byť vymedzená konkrétnym časovým
okamihom, aby spotrebiteľ mohol pri svojom rozhodnutí pred vstupom do záväzkového vzťahu zohľadniť
aj dĺžku trvania spotrebiteľského vzťahu. V ďalšej časti odôvodnenia súd prvej inštancie prijal záver, že

žalobcovi nepatrí právo na úroky z úveru aj z dôvodu, že tieto boli dojednané v neprimeranom rozsahu,
a podľa § 3 ods. 1 OZ neprimerane vysoké úvery sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným
pravidlám správania sa vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského
poriadku. Súd prvej inštancie konštatujúc, že za odporujúce dobrým mravom sa považuje taká výška
dohodnutých úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, poukázal

na fakt, že úroková sadzba platná v čase uzavretia zmluvy v januári 2013 pre spotrebiteľské a ostatné
úvery so splatnosťou od 1 do 5-tich rokov dosahovala maximálne 13 % ročne, pričom v zmluve
dojednaná úroková sadzba v hodnote 32 % ročne predstavuje viac ako dvojnásobné prekročenie týchto
priemerných úrokov. Súd prvej inštancie tak prijal záver, že žalobcovi nepatrí nárok na iné plnenie zo
zmluvy, než vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré boli žalovanej poskytnuté, preto žalobu nad tento
uvažovaný rozsah plnenia zamietol. V zhode s procesným úkonom žalobcu, zastavil konanie v časti o

zaplatenie 6 €. Po zistení, že z pôžičky vo výške 1.200 € žalovaná ku dňu rozhodnutia vrátila sumu
723,74 € a v časti 6 € vzal žalobca návrh späť, priznal žalobcovi nárok na zaplatenie zostatku dlhu v
hodnote 327,50 €. S prihliadnutím na omeškanie žalovanej s plnením peňažného dlhu, zaviazal ju tiež
od 20. 12. 2014 na úhradu úrokov z omeškania podľa § 517 OZ vo výške úrokov vyplývajúcej z § 3
nar. vlády č. 87/95 Z.z.. Žalovanej povolil uhradiť dlžnú sumu v splátkach prihliadajúc na jej nepriaznivé

sociálne pomery. Zohľadňujúc, že žalobca bol neúspešný v prevažnej časti svojho nároku, preto mu
nevznikol nárok na náhradu trov konania a žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, rozhodol podľa §
255 ods. 2 CSP, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

3. Proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania, podal odvolanie žalobca uplatniac

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil. Navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie zmenil a zaviazal
žalovanú na úhradu zostatku záväzku zo zmluvy o pôžičke vo výške 723,74 € spolu s úrokmi z
omeškania.

4. Žalobca v odvolaní uviedol, že pokiaľ ide o konštatovanie súdu o nejasnosti termínu konečnej
splatnosti úveru a termínu splatnosti splátok, z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere z článku 6
bodu 6.1, 6.2, 6.3 zmluvných podmienok je jednoznačne a bez pochybností možno identifikovať dátumy
a termíny splatnosti všetkých splátok, keď zo zmluvy priamo vyplýva, že žalovaná je povinná uhrádzať
dlžnú sumu v 60- tich splátkach s termínom konečnej splatnosti v mesiaci január 2018, a zo zmluvných

podmienok vyplýva, že každá splátka je splatná k 20.dňu v mesiaci, pričom prvá splátka je splatná
nasledujúci mesiac po uzavretí zmluvy. Bez pochybností tak bolo možné určiť čas splatnosti každej
splátky, ako aj termín splatnosti celého dlhu. V tomto žalobca odkázal tiež na zásady eurokonformného
výkladu spotrebiteľských zmlúv v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 42/15
Home Credit Slovakia a.s. c/a Klára Bírová. V zmysle záverov uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora

EÚ podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES (Smernica)
zmluva o úvere na dobu určitú nemusí v čase uzatvorenia zmluvy obsahovať presné určenie, aká časť
splátky sa použije na splátku istiny, aká jej časť na bežné úroky a poplatky a článok 10 ods. 2 písm. h/
Smernice, týkajúci sa náležitosti zmluvy, počtu a frekvencie splátok sa má vykladať v tom zmysle, že nie
je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok odkazom na konkrétny dátum

splatnosti, ak podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
splátok. K eurokonformnému výkladu Smernice a náležitostiam spotrebiteľských zmlúv, čo do členenia
splátky a ich splatnosti, žalobca poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo/146/2017 z
22.2.2018 i ďalšie rozhodnutia krajských súdov založených na totožnom názore. K úprave odplaty za
poskytnutie pôžičky a dojednanej úrokovej sadzbe 32 % ročne odkázal na ustanovenie § 53 ods. 6

OZ platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, stanovujúceho zákonný rámec pre odplatu s tým,
že táto je v súlade so stanovenou maximálnou výškou odplaty pri poskytovaní peňažných prostriedkov
aj podľa § 1a nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., pretože nepresahuje dvojnásobok priemernej hodnoty
RPMN a nepresahuje ani dvojnásobok priemernej výšky RPMN za všetky typy spotrebiteľských úveroch
zverejňovaných Ministerstvom financií SR v Súhrnných informáciách o údajoch novoposkytnutých

spotrebiteľských úverov veriteľmi za III. štvrťrok 2012, v ktorom priemer RPMN zodpovedal hodnote
20,15 %. Žalobca odkázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/181/2017 zo
dňa 21.5.2018, v ktorom bol priznaný nárok veriteľovi z obdobného zmluvného vzťahu pri RPMN
32,77%. Žalobca uvádzal, že v zmysle súdnej praxe, postup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ má miestolen vo výnimočných situáciách, v prípade šikanózneho výkonu práva účastníkom zmluvného vzťahu,
keď korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a neprimerane oslabovať
subjektívne práva strán sporu.

5. Žalovaná ostala v odvolacom konaní nečinná.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou
osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa §

385ods.1CSPacontrário,vrozsahudanom§379,§380ods.1,2CSPzhľadískuplatnenýchodvolacích
dôvodov a prijal záver, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.10.2018 o 13.05 hod. v
pojednávacej miestnosti č.dv. 202 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, pričom miesto a čas
verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v

Košiciach v zhode s § 219 a § 378 ods. 1 CSP.

8. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je naplnený pri mylnej aplikácii
právnych predpisov súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný
právny predpis, než ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny právny predpis, ale

tento bol nesprávne interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď
súd vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

9. Aj keď sa súd prvej inštancie dopustil nesprávnej interpretácie ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z.
čo do splatnosti splátok a splatnosti celého dlhu, nemalo to vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia

založeného na právnom závere o nezákonnosti a neprimeranosti nároku žalobcu na odplatu zo zmluvy
o pôžičke. Súd prvej inštancie vo vzťahu k posudzovanému nároku žalobcu vykonal dokazovanie v
dostatočnom rozsahu, zistené skutkové okolnosti podriadil pod zodpovedajúcu právnu úpravu, ktorú aj
správne na vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je odôvodnené v súlade so zásadami vyplývajúcimi
z § 220 CSP a nebola zistená žiadna iná vada konania, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, z ktorých dôvodov ho odvolací súd
v zhode s § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. K otázke náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
týkajúcich sa vymedzenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, i termínu

splatnosti celého dlhu, sa opakovane vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo
dňa 22.1.2018, sp.zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.4.2018. V uvedených rozhodnutiach, na ktoré odvolací
súd odkazuje, najvyšší súd rešpektujúc zásady eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva
a zohľadňujúc závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia a.s. c/a
Klára Bírová, konštatoval, že § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú

od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice, čo sa obdobne vzťahuje aj na náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle ktorého spotrebiteľská
zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon
č. 129/2010 Z.z. v požiadavkách kladených na úpravu náležitostí spotrebiteľských zmlúv sa má v súlade
súpravoučlánku10ods.2písm.h/Smernicevykladaťvtomzmysle,zmluvaoúverenemusíspresňovať,

aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny, úrokov a poplatkov, ani nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.

11. Zo zmluvy o pôžičke posudzovanej v danej veci súdom prvej inštancie nepochybne vyplýva počet

splátok, výška mesačnej splátky, konečný termín splatnosti dlhu v mesiaci január 2018, keď v zmysle
obchodných podmienok splatnosť každej splátky bola určená k 20.dňu v mesiaci a splatnosť prvej
splátky nastala nasledujúci mesiac po uzavretí zmluvy. Zmluva o pôžičke bola uzavretá v januári 2013,
splatnosť prvej splátky tak nastala 20.2.2013 a konečná splatnosť úveru a doba trvania zmluvy pri 60
mesačných splátkach, by tak za riadneho plnenia nastala 20.1.2018. Spotrebiteľ tak mohol bez veľkého

úsilia i ťažkostí identifikovať konkrétny dátum splatnosti splátok celého dlhu, preto z týchto dôvodov
neboli splnené podmienky na prijatie záveru, že úver je bezúročný pre absenciu náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.12. Súd prvej inštancie však dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že žalobcovi nepatrí nárok
na iné plnenie, než na vrátenie finančnej čiastky žalovanej poskytnutej vo výške 1.200 € z toho dôvodu,
že odplata za pôžičku dohodnutá v podobe úrokov z pôžičky v hodnote 32% ročne, odporuje zásadám

dobrých mravov podľa § 3 OZ, a teda aj zákonu v zmysle § 39 OZ.

13. Pojem dobrých mravov odráža prevažujúcu mienku rozhodujúcej časti spoločnosti o tom, aký má byť
výkon práv vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, aby tento bol v súlade so základnými a všeobecne
rešpektovanými zásadami mravného poriadku, ako je zásada slušnosti, poctivosti, čestnosti, dôvery,

čo zahrňuje tiež zákaz takého konania, ktoré má za následok neprimerané sa obohacovanie veriteľa
v spotrebiteľsko - dodávateľských vzťahoch. Žalobca vo svojom odvolaní odkazuje na § 53 ods. 6 OZ,
ktoréustanoveniavzneníúčinnomvčaseuzavretiazmluvyupravovalo,žeakpredmetomspotrebiteľskej
zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch; pri posudzovaní
primeranosti odplaty sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenie

jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalobca sa bráni tým,
že v zmluve dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov sa neodchyľovala od hodnoty RPMN i
váženého priemeru hodnôt RPMN v Súhrnných informáciách o poskytnutých úveroch zverejňovaných
Ministerstvom financií SR za rozhodujúci štvrtok (III. štvrťrok 2012).

14. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ročnou
percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Podľa § 19 ods. 2
citovaného zákona na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za

nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov
okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez
ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom
sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov
na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových

nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli
zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve
uzavretej so spotrebiteľom.

15. RPMN v celkovom ponímaní aj v zmysle zákonnej definície vyplývajúcej zo zákona č. 129/2010

Z.z. v sebe zahŕňa všetky náklady, ktoré je povinný spotrebiteľ veriteľovi uhradiť, teda nielen úroky z
pôžičky, ale akékoľvek ďalšie finančné náklady spojené s poskytnutím úveru, čo znamená, že úroky
predstavujú len jeden zo vstupných údajov pri stanovení hodnoty RPMN, a teda RPMN je len jedným
z viacerých hodnotiacich kritérií pri posudzovaní zákonnosti a dôvodnosti nároku na odplatu. Pokiaľ
RPMN dosahuje hodnotu 46 %, nemá to za následok, že úroky dohodnuté v tejto výške, ktoré by

vstupovali do výpočtu RPMN ako jediná forma nákladov spotrebiteľa, by boli považované za prípustné
a zákonné. Ustanovenie § 53 ods. 6 OZ a údaje o hodnote RPMN, nijako nezbavujú súd práva a
povinnosti posudzovať platnosť dohody z pôžičky v časti úrokov, skrz zásady mravných princípov,
čestnosti, poctivosti, dobromyseľnosti, zákazu zneužitia výkonu práv, teda skrz zásadu dobrých mravov
podľa § 3 OZ tak, ako to urobil aj súd prvej inštancie. Pokiaľ je priemerná úroková miera na úvery so

splatnosťou do 5 rokov v rozhodnom období na finančnom trhu a štatistických ukazovateľov Národnej
banky Slovenska na úrovni 13 %, možno nepochybne hodnotiť ako neprimeranú takú úrokovú sadzbu,
ktorá viac ako dvojnásobne prekračuje túto priemernú úrokovú mieru na poskytované úvery. V tomto
smere nebol namieste ani poukaz žalobcu na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 5Co/181/2017
zo dňa 21.5.2018, v ktorom bol priznaný nárok veriteľovi z obdobného zmluvného vzťahu, avšak za

situácie, že úroková sadzba úveru predstavovala v prejednávanom prípade 13,1 % ročne a RPMN
32,77% zahŕňajúca okrem úrokov aj ďalšie náklady spotrebiteľa bola v súlade s priemernou hodnotou
RPMN podľa súhrnných informácií zverejňovaných Ministerstvom financií SR. Bez ohľadu na fakt, aké
štatistickéúdajeposkytujúpríslušnéorgányohodnotáchRPMNvrozhodnomobdobí nafinančnomtrhu,
podstatnou okolnosťou okrem iného je, z akých zložiek sa uvedená RPMN skladá, na podklade akých

údajov bola vypočítavaná, keď ako to už odvolací súd vyššie konštatoval, aj v prípade, že priemerná
hodnota RPMN by sa nachádzala na úrovni 30 % ročne, avšak úrokové sadzby na finančnom trhu
pre bankové i nebankové inštitúcie predstavujú len 13 % ročne, nemožno uvažovať o tom, aby úroková
sadzba na úrovni 40 % ročne, majúca odraz aj v hodnote RPMN 40% bola primeraná, i keď RPMNv zmluve by neprekračovala dvojnásobok jej priemernej hodnoty. Argumentácia žalobcu nasvedčuje
snahe vyhnúť sa posudzovaniu primeranosti úrokovej miery skrz všeobecného pravidla súladnosti so
zákonom a dobrými mravmi, keď odkazom na údaje RPMN sa navodzuje dojem súladnosti postupu

veriteľa, s ustanoveniami slúžiacimi na ochranu pred zneužívaním výkonu práva. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie o nezákonnosti nároku žalobcu na úroky pre rozpor so zásadou dobrých mravov je zo
všetkých vyššie uvedených dôvodov vecne správne, preto bolo odvolacím súdom potvrdené.

16. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania podľa

§ 255 ods. 2 CSP vychádzajúc z princípu procesnej zodpovednosti strán za výsledok konania. Žalobca
bol úspešný len v rozsahu 31,15% žalovanej pohľadávky, procesný úspech žalovanej v percentuálnom
vyjadrení činil 68,85 %, preto nárok na náhradu trov konania by patril žalovanej v rozsahu 37,70 %
(68,85%-31,15%). Z dôvodu, že žalovanej nevznikli v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne trovy,
o výške ktorých by bolo potrebné rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie správne
rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 CSP a §
262 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca ako odvolateľ neúspešný v
celom rozsahu, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov, žalovanej nevznikli žiadne trovy odvolacieho
konania, z ktorých dôvodov odvolací súd rozhodol, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania

nepriznáva.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).