Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/96/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812200926
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5812200926.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci
žalobcu: STAVEBNÝ PODNIK, s.r.o., so sídlom Ulica miestneho priemyslu 561, 029 01 Námestovo,
IČO: 36 373 249, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom, so sídlom
S. XXX/XX, XXX XX J., proti žalovanému: Mesto Námestovo, so sídlom Cyrila a Metoda 329/6,
029 01 Námestovo, IČO: 00 314 676, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jozefom Polákom,
advokátom, so sídlom M. N. XXXX/XX, XXX XX O. H., v konaní o zaplatenie 95.905,50 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo

č.k. 5Cb/36/2012-283 zo dňa 19. októbra 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Námestovo č.k. 5Cb/36/2012-317 zo dňa 16. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/36/2012-283 zo dňa 19. októbra 2016 v spojení s
opravnýmuznesenímOkresnéhosúduNámestovoč.k.5Cb/36/2012-317zodňa16.júna2017vovýroku
I. p o t v r d z u j e a vo výroku II. o trovách konania m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a
voči žalovanému plnú náhradu trov konania.

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9,25 % úrok
z omeškania ročne zo sumy 30.303,10 Eur od 29.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 31.572,04 Eur od
31.12.2011 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 34.030,36 Eur od 20.01.2012
do zaplatenia v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 80 %.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie

(ďalej aj len „okresný súd“) dňa 07.02.2012 sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal,
aby okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 95.909,50 Eur spolu s 9,25 % úrokom z
omeškania zo sumy 30.303,10 Eur od 19.05.2011, zo sumy 31.572,04 Eur od 01.01.2012 a zo sumy
34.030,36 Eur od 21.01.2012 do zaplatenia a na náhradu trov tohto konania.

3. O podanej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom zo dňa 03.01.2013 č.k. 5Cb/36/2012-62 tak,
že žalobe v prevažnej časti vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 95.905,50 Eur spolu

s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 30.303,10 Eur od 31.12.2011 do zaplatenia, zo sumy
31.572,04 Eur od 01.01.2012 do zaplatenia a zo sumy 34.030,36 Eur od 21.01.2012 do zaplatenia, v
lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a žalovaného
zaviazal na náhradu trov konania. Prvostupňové rozhodnutie súdu bolo potvrdené rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline z 13.02.2014 v časti o zaplatenie istiny, pričom v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na
zaplatenie úroku z omeškania a vo výroku o trovách konania bol rozsudok zrušený a vrátený na nové
konanie. V poradí druhým rozsudkom okresný súd rozhodol o príslušenstve - 9,25 % úroku z omeškania

ročne zo sumy 30.303,10 Eur od 29.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 31.572,04 Eur od 31.12.2011 do
zaplatenia a úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 34.030,26 Eur od 20.01.2012 do zaplatenia v lehote
do 15 dní do právoplatnosti. Výrokom II v časti 9,25 % úroku z omeškania ročne sumy 30.303,10 Eur
od 18.05.2011 do 28.05.2011 a v časti 9,25 % úroku z omeškania ročne zo sumy 34.030,36 Eur od
20.01.2012 do zaplatenia, zamietol a zároveň zaviazal žalovaného na zaplatenie trov konania. Toto

rozhodnutie okresného súdu bolo v časti príslušenstva okrem zamietajúcej časti zrušené a vrátené súdu
na ďalšie konanie.

4. Strana žalovaného sa pojednávania nezúčastnila a žiadala o odročenie pojednávania z dôvodu
práceneschopnosti právneho zástupcu, keďže jeho zdravotný stav mu neumožňoval zúčastniť sa
pojednávania a tiež z dôvodu, že jeho advokátsky koncipient sa musel zúčastniť pojednávania na

Okresnom súde Dolný Kubín sp.zn. 5Cpr/3/2016. Okresný súd žiadosti o odročenie pojednávania
nevyhovel z dôvodu, že kolízia termínu pojednávania v zmysle platnej judikatúry a ani zdravotný stav
nie sú dôvod pre odročenie pojednávania. Právny zástupca sa môže dať zastúpiť zástupcom, ktorého
si pre tento účel môže zvoliť - § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Predvolanie v tejto veci strana žalovaného - jeho právny zástupca prevzal 21.09.2016 a pojednávanie
na Okresnom súde Dolný Kubín, kedy došlo k určeniu nového termínu pojednávania na deň 19.10.2016,
sa konalo až 26.09.2016, t.j. po prevzatí predvolania v tejto veci. Termín pojednávania v prejednávanej
veci bol určený skôr. Oznámenie o nevzhliadnutí dôležitého dôvodu okresný súd oznámil zástupcovi
žalovaného dňa 18.10.2016 podľa § 183 ods. 2 CSP.

5. Okresný súd uviedol, že bolo preukázané, že žalobca zhotovil pre žalovaného dielo, ktorého cenu
účtoval tromi faktúrami, a to faktúrou č. 1110038 v sume 30.303,10 Eur, faktúrou č. 1110146 v sume
31.572,04 Eur a faktúrou č. 1110168 v sume 34.030,36 Eur, spolu 95.905,50 Eur. Cenu diela žalovaný
nezaplatil riadne a včas. Ohľadom ceny diela uplatnenej stranou žalobcu v sume 95.905,50 Eur, vo

vzťahu ku ktorej strana žalovaného poukazovala na neplatnosť uzavretej zmluvy o dielo, považoval
okresný súd za potrebné uviesť, že o tejto časti nároku rozhodol prvostupňový súd rozsudkom zo dňa
03.01.2013 a jeho rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Žiline, konkrétne rozsudkom zo dňa
13.02.2014 č.k. 14Cob/73/2013, ktorý nadobudol v tejto časti právoplatnosť 03.04.2014. Okresnému
súdu sa preto javilo právne nerelevantným zaoberať sa namietanou absolútnou neplatnosť zmluvy

o dielo, keďže o tejto časti nároku vyhodnotiac zmluvu za platnú, už bolo rozhodnuté citovanými
rozsudkami prvostupňového a krajského súdu, teda je tu prekážka rozsúdenej veci. (Ne)platnosť zmluvy
o dielo bola posudzovaná vo vzťahu k nároku na zaplatenie istiny/ceny diela 95.905,50 Eur a v tejto
časti je rozhodnutie právoplatné a vykonateľné, nemožno ho preto prejednávať znova. V neposlednom
rade uvedenou argumentáciou ako na to poukazoval i krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí,

sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp.zn. II. ÚS 38/2015-17 zo
dňa 21.01.2015 a aj krajský súd vo svojom prvotnom rozhodnutí sp.zn. 14Cob/73/2013 vydanom dňa
13.02.2014 konštatujúc platnosť uzavretej zmluvy o dielo a tým aj článku 5 bodu 5.3 obsahujúceho
odkladaciu podmienku, v nadväznosti na ktorú bolo potrebné posudzovať uplatňovaný nárok žalobcu
na úroky z omeškania.

6. Vychádzajúc preto z intencií krajského súdu a už ustálených právnych záverov - platnosti uzavretej
zmluvy o dielo vrátene článku 5, bodu 5.3. zmluvy obsahujúceho tzv. odkladaciu podmienku, okresný
súd vyhodnocoval nárok žalobcu na úroky z omeškania.

7. Strany sporu medzi sebou uzavreli Zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola technická vybavenosť
pod názvom „TV k 37 b.j. Námestovo“, pričom v rámci platobných podmienok v článku 5 bodu 5.3. si
dohodli splatnosť faktúr. Táto bola dohodnutá lehotou do 14 dní od potvrdenia prevzatia faktúry. V tomto
článku bolo ďalej dohodnuté, že v roku 2010 budú realizované práce vo výške 172.608,- Eur. Ostatná
časť bude realizovaná podľa finančných možností odberateľa v roku 2011, s čím zhotoviteľ súhlasí.

Z takto formulovaného článku zmluvy je možno vyvodiť, že článok 5 zmluvy bodu 5.3 je odkladacou
podmienkou, ktorý sa viaže na platobné podmienky, resp. samotnú splatnosť ceny diela (čo je zrejmé z
použitej formulácie tohto článku a tiež jeho zaradenia v rámci celej koncepcie a štruktúry zmluvy a takýto
výklad je napokon súladný s § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka). Z logického výkladu vo väzbe nagramatický výklad tohto článku vyplynul pre okresný súd záver, že časová viazanosť takto dohodnutej
podmienky sa vzťahovala len na rok 2011 (viď použitá formulácia „ostatná časť bude realizovaná podľa
finančných možnosti odberateľa v roku 2011 s čím zhotoviteľ súhlasí“ - čl. 6 spisu). Takýto výkladový

záver použitej formulácie napokon zodpovedá aj článku III. upravujúceho lehotu plnenia, konkrétne bodu
3.2. kde je uvedený termín ukončenia stavby do 30.05.2011. Napokon aj žalovaný vo výpovedi potvrdil,
žestranysporuvčaseuzatvoreniazmluvynepoznalivakomrozsahuvroku2011mestskézastupiteľstvo
schváli finančné prostriedky, preto bolo dohodnuté, že ostatná časť bude realizovaná podľa finančných
možností odberateľa v roku 2011 (nie v inom období ako sa to snažil podsúvať žalovaný), resp. do doby,

kým mestské zastupiteľstvo schváli finančné prostriedky, čo sa doteraz nestalo. Takýto výklad by bol v
rozpore s lehotou (termínom dokončenia diela) v zmysle zmluvy o dielo.

8.Narealizáciuostatnejčastiboladohodnutáodkladaciapodmienka.Akobolovykonanýmdokazovaním
preukázané a konštatované v potvrdenom rozsudku prvostupňového súdu, žalobca mal zrealizovať na
diele v roku 2010 práce vo finančnom objeme 172.608,- Eur a v roku 2011 v závislosti od finančných

možností objednávateľa, avšak s prihliadnutím na lehotu zhotovenia diela do 31.05.2011. Za takto
dohodnutých podmienok možno logickým a gramatickým výkladom vyvodiť záver a tiež podľa významu
prejavu vôle, že žalobca ako zhotoviteľ mal dielo ako celok vykonať do 31.05.2011, pričom v roku 2011
(v lehote od 1.1.2011 do 31.05.2011) sa tak malo diať v závislosti od finančných možností odberateľa/
žalobcu. Po takto vykonanej „ostatnej“ časti diela sa mohli/mali vystavovať faktúry (po obstarávateľom

odsúhlasenom rozsahu skutočne vykonaných prác), ktorých splatnosť sa počítala 14 dní od potvrdenia
prevzatia faktúry.

9. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný splnenie dohodnutej
odkladacej podmienky nepreukázal, t.j. okresnému súdu nedeklaroval skutočnosť, že na realizáciu diela

nemal finančné prostriedky, resp. že realizáciu diela v roku 2011 v lehote do 1.1.2011 do 31.05.2011
mu nedovoľujú jeho finančné možnosti. Žalobca poprel, že by ho žalovaný upozornil alebo vyzval
(či už ústne alebo písomne) na pozastavenie prác alebo ich nerealizovanie z dôvodu, že na zvyšnú
časť diela nemá dostatok finančných prostriedkov. Na tieto tvrdenia žalobcu žalovaný neprodukoval
žiaden dôkaz o nedostatku finančných prostriedkov okrem tvrdenia, že finančné prostriedky pre rok

2011 neboli schválené mestským zastupiteľstvom, ktorú skutočnosť už ale okresný súd vyhodnocoval v
potvrdzujúcom rozsudku (v tom, že uzavretá zmluva o dielo už bola prejavom vytvorenej vôle mestského
zastupiteľstvazhmotnenejvprijatomuzneseníč.62/2007dňa17.09.2007avovyhláseníverejnejsúťaže
na dielo ako celok, výsledkom ktorého bola zmluvne dohodnutá cena 272 803,31 Eur s DPH). Neobstojí
podľa okresného súdu ani tvrdenie žalovaného, že žalobcovi bolo z oznámenia z 2.5.2011 (správne

malo byť z 25.05.2011) známe, že u žalovaného, teda v rozpočte mesta na rok 2011 nie sú schválené
žiadne finančné prostriedky, keďže išlo o oznámenie po zhotovení/vykonaní prác a 6 dní pred lehotou
na jeho dokončenie.

10. Účinky právneho úkonu boli teda závislé od neistej budúcej skutočnosti, ktorá nenastala, nesplnila

sa. Na základe uvedeného okresný súd za nesplnenia odkladacej podmienky vo vzťahu k platobným
podmienkam žalovaného dospel k záveru, že splatnosť faktúr nemožno viazať na nesplnenú odkladaciu
podmienku, ale ju je potrebné odvíjať od dohody strán sporu viazanej na prevzatie sporných faktúr.
Splatnosť jednotlivých faktúr bola dohodnutá v článku 5.3. Zmluvy o dielo tak, že faktúry sa stanú
splatné do 14 dní od potvrdenia prevzatia faktúry. Faktúru č. 1110038 žalovaný prevzal najneskôr

dňa 14.05.2011 + lehota 14 stanovená podľa článku 5.3. Zmluvy o dielo = dátum splatnosti faktúry
pripadajúci na deň 28.05.2011. Nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s jej úhradou,
t.j. s úhradou časti ceny diela vyúčtovaného predmetnom faktúrou č. 1110146 vo výške 30.303,10
Eur, a preto žalobcovi prislúcha úrok z omeškania v zákonom stanovenej výške 9,25 % z tejto sumy
počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti - od 29.05.2011 až do zaplatenia. Pri určení dátumu splatnosti

okresný súd vychádzal z listu žalovaného, ktorý bol vystavený dňa 25.05.2011 (č.l. 42 spisu), obsahom
ktorého bolo vrátenie všetkých faktúr vystavených do tohto dátumu, t.j. medzi nimi aj faktúry č. 1110038,
v nadväznosti na list žalovaného zo dňa 08.06.2011, z obsahu ktorého vyplynulo, že žalobca zaslal
začiatkom mesiaca máj 2011 faktúry za práce vykonané na tejto investičnej akcii. Vychádzajúc z §
122 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka stanovujúceho pravidlá pre počítanie lehôt, a v zmysle

ktorého sa polovicou mesiaca rozumie lehota 15 dní, je potrebné začiatok mesiaca nevyhnutne vykladať
ako lehotu počítajúc prvým dňom príslušného mesiaca a končiac najneskôr do 14. dňa tohto mesiaca,
ku ktorému dátumu ustálil prevzatie faktúry č. 111038. Iný dátum prevzatia, od ktorého by mohla byť
počítaná lehota splatnosti faktúry preukázaný nebol. V tejto súvislosti sa javilo potrebné uviesť, žepokiaľ žalobca uplatňoval úrok z omeškania už od 18.05.2011 do 28.05.2011 tento jeho nárok na úrok z
omeškania za dané obdobie bol ako nedôvodný zamietnutý rozsudkom Okresného súdu Námetovo zo
dňa 28.04.2015 č.k. 5Cb/36/2012-236, ktorý rozsudok čo do zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť

(nebol napadnutý odvolaním).

11. Pri faktúre č. 1110168 znejúcej na sumu 34.030,36 Eur bola stanovená splatnosť na deň 19.01.2012.
Žalobca odoslal/podal faktúru na pošte dňa 02.01.2012 (č.l. 44 spisu). Od nasledujúceho dňa začala
plynúť judikatúrou ustálená 3 dňová lehota na doručenie = 05.01.2012, čo je dátum prevzatia faktúry,

ktorá s poukazom na ustanovenie článku 5.3. Zmluvy o dielo stanovujúceho lehotu 14 dní pre splatnosť
faktúry od jej prevzatia, sa stala splatnou 19.01.2012. Nasledujúcim dňom - 20.01.2012 sa žalovaný
dostal do omeškania so zaplatením sumy 34.030,36 Eur, a preto žalobcovi prislúcha úrok z omeškania
vo výške 9 % ročne určený podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 účinného do 31.01.2013, keď výška základnej úrokovej sadzby
1 % zvýšenej o 8 percentuálnych bodov predstavovala priznanú výšku úroku z omeškania 9 % ročne.

Tu je tiež potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca žiadal priznať z tejto faktúry úrok z omeškania vo výške
9,25% okresný súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol - vyššie citovaným rozsudkom zo dňa
28.04.2015 č.k. 5Cb/36/2012-236, ktorý v zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť.

12.Vofaktúreč.1110146nasumu31.572,04Eurbolastanovenásplatnosťnadeň23.12.2011.Obdobne

ako u prechádzajúcej faktúry č. 1110168 vychádzal okresný súd z jej podania/odoslania žalovanému
na pošte dňa 05.12.2011. Od nasledujúceho dňa začala plynúť judikatúrou ustálená 3 dňová lehota na
doručenie = 08.12.2011, čo je dátum prevzatia faktúry č. 1110146, ktorá sa s poukazom na ustanovenie
článku 5.3. Zmluvy o dielo najneskôr stala splatnou 22.12.2011. Až nasledujúcim dňom - 23.12.2011 sa
mohol žalovaný dostať do omeškania. Žalobca si však uplatnil úrok z omeškania odo dňa 31.12.2011,

čo je neskorší dátum splatnosti faktúry. Pri viazanosti okresného súdu žalobným návrhom, okresný súd
žalobcovi priznal úrok z omeškania od 31.12.2011 zo sumy 31.572,04 Eur vo výške 9,25 % ročne s
poukazom na § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.01.2013.

13. Pokiaľ strana žalovaného namietala, že okresný súd pri určení splatnosti faktúr vychádzal z ničím
nepreukázaných domnienok a dohadov pri určení času ich doručenia, tak okresnému súdu sa javí za
potrebné uviesť, že žiadna zo strán sporu nepreukázala okresnému „súdu iný dátum doručenia faktúr,
na ktorý bola viazaná s poukazom na článok 5, bod 5.3 ich splatnosť. Z obsahu listín predložených
v konaní bolo možné ustáliť ich dátum podania/odoslania na pošte, t.j. doručovanie medzi stranami

sporu (zásielky neboli doručované na doručenku do vlastných rúk), a následne ich vrátenie spolu so
sprievodným listom, z obsahu ktorého je zrejmý dátum doručenia tej-ktorej faktúry, či už konkrétnym
dátumom alebo zákonnou lehotu (začiatkom mesiaca). Nejde teda o ničím nepodložené domnienky,
ale obsah listín, z ktorých súd samozrejme v nadväznosti na obsah článku 5, bodu 5.3. vychádzal.“
V tomto smere nebol žiadnou zo strán sporu počas celej doby konania navrhnutý dôkaz na výsluch

svedka, ktorý by mal ozrejmiť iný dátum doručenia faktúr do vlastných rúk a tiež dátum ich vrátenia,
v nadväznosti na čo by okresný súd mohol posudzoval ich splatnosť. Okresný súd „preto vychádzal z
obsahu listín obsahujúcich dátum podania faktúry na pošte, v nadväznosti na obsah sprievodných listov
o vrátení faktúr, resp. odsúhlasenie zostatkov, čo je podľa názoru súdu právne relevantným dôkazom o
tom, v akom časom rozpätí sa doručovali sporné faktúry, čo dovolilo súdu posúdiť zmluvou dohodnutú

14 dňovú splatnosť“.

14. Okresný súd uviedol, že tiež nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že právo „zhotoviteľa/
žalobcu vzniká až v dohodnutú dobu v súdenom prípade po odovzdaní diela. Uvedený spôsob fakturácie
ani logickým a ani gramatickým výkladom nezodpovedá dohodnutej fakturácii, keďže v článku 5, bod

5.1 veta druhá zmluvy o dielo je uvedené, že „práce sa budú uhrádzať podľa predložených faktúr podľa
skutočne vykonaných prác odsúhlasených obstarávateľom“ a ďalej v bode 5.3. tohto článku je uvedené,
že „v roku 2010 budú realizované práce vo výške 172 608 Eur“, z čoho logicky vyplýva záver, že v
priebehu roku 2010 sa práce mali uhrádzať na základe faktúr v tomto období vystavených, samozrejme
po odsúhlasení rozsahu vykonaných prác najviac do objemu 172 608 Eur a v roku 2011 podľa finančných

možností žalovaného odberateľa. Z obsahu citovaného ustanovenia zmluvy nevyplýva, že by cenu
za zhotovenie diela mal žalovaný ako objednávateľ zaplatiť až po jeho zhotovení, čo v obchodnej
praxi, zvlášť pri zhotovení diela formou stavebných prác, ani nie je obvyklé.“ Ak strana žalovaného
argumentoval, „že dielo nebolo doposiaľ prevzaté/odovzdané aj napriek výzvam žalobcu na prebratiedokončeného diela (zo dňa 19.05.2011 - čl. 17, zo dňa 13.06.2011 - čl.18 a ani dňa 21.06.2011 - čl.14)
a ak by k jeho odovzdaniu/prevzatiu nikdy nedošlo, znamenalo by to, že objednávateľ by cenu za dielo
ním užívané (dané k dispozícií do užívania) nemusel nikdy zhotoviteľovi zaplatiť.“ O nároku na náhradu

trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na prevažný úspech žalobcu v
konaní okresný súd mu priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 80 % vzniknutých trov (pomer žiadaného
a priznaného).

15. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca i žalovaný.

16. Žalobca v odvolaní uviedol, že odvolanie podal proti rozsudku okresného súdu, a to časti „II. výroku
rozsudku, ktorým súd I. inštancie žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 80%, podáva
žalobca podľa § 355 ods. 1 CSP z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP“. Navrhol, aby krajský súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v plnej
výške. Napadnutým rozsudkom zo dňa 19.10.2016 č.k. 5Cb/36/2012-283, v poradí už tretí rozsudok,

okresný súd rozhodol o príslušenstve pôvodnej istiny predstavujúcej sumu 95.905,50 Eur a o nároku
na náhradu trov konania. Žalobca „sa pôvodne podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu 95 909,50 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 30 303,10 € od 19. 5.
2011, zo sumy 31 572,04 € od 1. 1. 2012 a zo sumy 34 030,36 € od 21. 1. 2012 do zaplatenia, trovy
konania vo výške 5 754,50 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 488,18 €, to všetko do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Rozsudok, prvý v poradí, zo dňa 3.1.2013 v tej časti, ktorým bolo rozhodnuté
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu v sumu 95 905,50 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9,25 % ročne zo sumy 30 303,10 Eur od 31.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 31 572,04 Eur
od 1.1.2012 do zaplatenia a zo sumy 34 030,36 Eur od 21.1.2012 do zaplatenia a vo výroku pod
bodom III. priznal súd žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške, nadobudol v časti o povinnosti

zaplatiť žalobcovi sumu 95 905,50 Eur (istina) právoplatnosť a vykonateľnosť v spojení s rozsudkom
krajského súdu v Žiline zo dňa 13.2.2014 sp.zn. 14Cob/73/2013 dňom 3.4.2014. V tejto časti konania bol
žalobca v rozsahu úspešný v podstatnej časti uplatňovaného nároku a súd mu priznal plnú náhradu trov
konania.“ V ďalšom konaní okresný súd na základe zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu rozhodoval
už len o príslušenstve pohľadávky a trovách konania. Rozsudkom zo dňa 28.4.2015, druhým v poradí,

okresný „súd rozhodol o príslušenstve pohľadávky, úrokoch z omeškania, a trovách konania tak, že uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 30 303,10 Eur od 29.
05. 2011 do zaplatenia, zo sumy 31 572,04 Eur od 31. 12. 2011 do zaplatenia a zo sumy 34 030,36 Eur
od 20. 01. 2012 do zaplatenia a vo výroku pod bodom III. priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania.“
Tretím rozsudkom v poradí, napadnutým rozsudkom, okresný súd rozhodol o príslušenstve pohľadávky

v súlade s rozsudkom zo dňa 28.4.2015 a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznáva náhradu
trov konania v rozsahu 80 %. Žalobca mal za to, že v konaní bol úspešný a jeho neúspech spočíva
len v nepriznanom úroku z omeškania zo sumy 30.303,10 Eur namiesto od 19.05.2011, ako pôvodne
žiadal, až od 29.5.2011, čo možno považovať v pomere k celkove žalovanej sume a úrokom z omeškania
za nepatrný neúspech, podľa žalobcu neovplyvňujúci nárok na priznanie náhrady trov konania v plnej

výške. Výška úroku z omeškania za dni od 19.5 2011 do 29.5.2011 zo sumy 30.303,10 Eur predstavovala
sumu 76,79 Eur, teda v tejto časti bol žalobca neúspešný a v pomere k žalovanej sume 95.905,50 Eur
s príslušenstvom, suma 76,79 Eur je nepatrným neúspechom nezodpovedajúcim zníženiu nároku na
náhradu trov o 20%. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je možné určiť, na základe akej
úvahy dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovi prislúcha náhrada trov konania len vo výške

80%. S poukazom na uvedené skutočnosti, žalobca mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
náhrade trov pochybil a rozhodnutie nezodpovedá vykonaným dôkazom a výsledku konania. Navrhol,
aby krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, podľa § 388 CSP zmenil a sám rozhodol
tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

17. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že súd prvého stupňa
pochybil, keď nevyhovel žiadosti o odročenie pojednávania, z dôvodu, že kolízia termínu pojednávania v
zmysle platnej judikatúry, ani zdravotný stav, nie je dôvod pre odročenie pojednávania. S názorom súdu
prvého stupňa sa nemohol stotožniť, pretože týmto postupom podľa neho došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces v zmysle čl. VI. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ústavy. Na

základe tohto pochybenia súd prvého stupňa rozhodol predčasne a nezistil dôležité skutočnosti, ktoré
majú vplyv na spravodlivé rozhodnutie.18. Žalovaný v odvolaní namietal, že prvostupňový súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom
prednostu mestského úradu v otázke objasnenia zjednávania ceny diela a možnosti fakturácie zo
strany žalobcu. Prvostupňový súd odmietol vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré boli navrhované zo strany

žalovaného s odôvodnením, že výsluchy svedkov ako aj ďalšie dôkazy, by nepriniesli výraznú zmenu
v zistenom skutkovom stave. Prvostupňový súd sa dôsledne neriadil pokynmi krajského súdu, ktoré
uviedol vo vzťahu „k výroku II. rozsudku“ sp. zn. 14Cob/73/2013 zo dňa 13.02.2014 a rozhodol
arbitrárne. Žalovaný mal za to, že postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu
ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím boli podľa žalobcu dané odvolacie dôvody v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP.

19. V odvolaní žalovaný poukazoval na nesprávnosť záveru okresného súdu o tom, že žalobcovi
vzniklo právo vyfakturovať cenu za dielo žalovanému. Pokiaľ žalobca odvíjal nárok na zaplatenie
príslušenstva pohľadávky vo forme úrokov z omeškania od obsahu Zmluvy o dielo, podľa žalovaného nie
je možné priznať žalobcovi takéto príslušenstvo, nakoľko cenu za vykonané dielo fakturoval v rozpore s
ustanoveniami zmluvy o dielo. Povinnosť dodať dielo sa splní riadnym vykonaním dojednanej dodávky.

„Povinnosť odobrať je splnená vyhlásením odberateľa v zápisnici o prevzatí, že dodávku preberá“.
Poukázal na jazykovo-gramatický výklad článku III. bod 3.2.1 a článku 5 bod 5.3, zmluvy o dielo a na
skutočnosti, že nebol vypracovaný časový vecný harmonogram prác, nebol upravený termín začatia
plnenia a ukončenia diela a tiež nebol vyhotovený a podpísaný zápis na mieste realizácie prác, ktorým
by došlo k odovzdaniu diela. V zmysle ustálenej judikatúry súdov SR, pokiaľ bol medzi účastníkmi

zmluvy dohodnutý spôsob fakturácie vykonaných prác, právo zhotoviteľa vystaviť faktúru vzniká až v
dohodnutú dobu, v súdenom prípade až po odovzdaní diela. Pokiaľ medzi účastníkmi bol dohodnutý čas
aspôsobfakturácieatentonebolzostranyžalobcudodržaný,žalovanýsanemoholdostaťdoomeškania
so zaplatením sporných faktúr. Žalované faktúry boli zo strany žalobcu vystavené neoprávnene a
predčasne. Zdôrazňoval obsah rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/73/2013 zo dňa

13.02.2014, ktorý čl. 5 bod 5.3 zmluvy o dielo ustálil ako odkladaciu podmienku. „Neexistuje žiadne
uznesenie mestského zastupiteľstva mesta Námestovo, ktorým by bolo odsúhlasené vyplatenie nejakej
sumy žalobcovi po roku 2010. V tomto smere nebol schválený v období rokov 2007 až do súčasnosti
ani rozpočet mesta!“ Prvostupňový súd bez toho, aby na skutkové okolnosti doručenia sporných faktúr
vypočul štatutárnych zástupcov žalovaného pri rozhodovaní o príslušenstve pohľadávky, vychádzal z

ničím nepreukázaných domnienok a dohadov ohľadom času doručenia sporných faktúr žalovanému a
od takto určenej doby následne odvodzoval splatnosť jednotlivých faktúr a dobu omeškania žalovaného
zaťažuje napadnuté časti rozsudku vadami, ktoré odôvodňujú jeho zrušenie.

20. Súd prvého stupňa nerešpektoval argumentáciu žalovaného, ktorou žalovaný preukazoval absolútnu

neplatnosť zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010 s predmetom plnenia zhotovenie stavby „TV
k 37 b. j. Námestovo". Touto zmluvou o dielo došlo k dojednaniu času realizácie diela s odkladacou
podmienkou. V čl. 5 zmluvy o dielo v bode 5.3 došlo k dojednaniu, že v roku 2010 budú realizované
práce vo výške 172.608,- Eur. V zmysle tohto dojednania zhotoviteľ naozaj v roku 2010 uskutočnil
práce tvoriace technickú vybavenosť a bola mu zaplatená suma 172.608,- Eur. Primátor mesta vo

svojej výpovedi uviedol, že sa práce realizovali postupne odspodu. Svedok Ing. I. J. potvrdil, že toto
dojednanie bolo výsledkom obsahu uznesenia schváleného mestským zastupiteľstvom, pričom on,
ako tvorca zmluvy, dopredu nevedel predvídať, akým spôsobom mestské zastupiteľstvo odsúhlasí a v
akom objeme schváli finančné prostriedky pre zrealizovanie zostatku diela. Z oznámenia žalovaného
žalobcovi zo dňa 02.05.2011 vyplývalo, že žalovaný riadne oznámil žalobcovi, že v rozpočte mesta

na rok 2011 nie sú schválené žiadne finančné prostriedky. Primátor mesta ďalej deklaroval, že mesto
Námestovo nemôže nad rámec schváleného uznesenia mestského zastupiteľstva prevziať dielo, na
výstavbu ktorého neboli schválené a rozpočtované finančné prostriedky. Žalobcovi bolo známe, že môže
vykonať práce technickej vybavenosti postupne a odspodu v rozsahu sumy 172 608 Eur v roku 2010.
Žalobca vedel, že stavba bytovky je jeho vlastným dielom, ktoré staval ako podnikateľ v rámci svojich

podnikateľských projektov, bez účasti žalovaného, v ktorom 32 bytov rozpredal kupujúcim. Bolo v jeho
záujme tieto byty predať čo najvýhodnejšie, preto sa rozhodol požiadať mesto o financovanie technickej
vybavenosti, pretože vedel, že pokiaľ nebude okolie bytov dokončené v súlade s jeho podnikateľskými
zámermi súvisiacimi s predajmi bytov, došlo by k ohrozeniu výhodného predaja bytov. Z uvedenéhodôvodu žalobca nerešpektoval druhú časť dojednania bodu 5.3 zmluvy o dielo, z ktorej vyplývalo, že
ostatná časť prác (diela) bude realizovaná podľa finančných možnosti odberateľa v roku 2011, s čím
zhotoviteľ súhlasí.

21. V odvolaní žalovaný poukázal na to, že z č.l. 10 posledný odsek uznesenia Krajského súdu v
Žiline zo dňa 19.05.2016 vyplývalo, „že okresný súd určil splatnosť pri každej z faktúr, ktorým bola
vyúčtovaná cena diela tak, že pri faktúre č. 1110146 okresný súd určil jej splatnosť vo väzbe na čl. 5.5.3
nárok 2011 a úrok z omeškania od 29.01.2011, pri faktúre č. 1110168, ktorou bola vyúčtovaná cena

diela 34.030,36 € bola stanovená splatnosť na deň 19.01.2012 a pri faktúre č. 1110146, ktorou bola
vyúčtovaná suma 31.572,04 € bola stanovená splatnosť na deň 23.12.2011, všetko bez toho, aby tieto
svoje závery prijal po vyhodnotení či. 5.3 predmetnej zmluvy. Uvedenú splatnosť faktúr okresný súd
stanovil bez toho, aby pri určení splatnosti vzal do úvahy i predmetný článok zmluvy o dielo 5.5.3 v celom
jeho rozsahu, teda včítane predmetnej odkladacej podmienky, ktorej existencia bola konštatovaná, či
už v predchádzajúcom rozhodnutí krajského súdu, resp. i v uznesení Ústavného súdu SR z 21.01.2015

sp.zn. II.ÚS 38/2015-17. Pokiaľ okresný súd pri stanovení splatnosti jednotlivých faktúr postupoval
tak, že vyhodnocoval či. 5.3 zmluvy o dielo, tak svoje úvahy v odôvodnení napadnutého rozsudku
neuviedol, z ktorého dôvodu nebol vytvorený krajského súdu priestor na skúmanie (ne)správnosti týchto
záverov.“ Poukázal na č.l. 16 na posledný odsek uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 21.01.2015
č.k. II. ÚS 38/2015-17. Namietal, že okresný súd uveril tvrdeniam žalobcu a ustálil dátum odoslania

faktúr na pošte, t.j. doručenie medzi stranami sporu i napriek tomu, že zásielky neboli doručované na
doručenku ani do vlastných rúk. Vychádzal len z obsahu listín obsahujúcich dátum podania faktúry na
pošte. Bezdôvodne neuznal námietku na základe citácie čl. V. bodu 5.1 veta druhá zmluvy o dielo, v
zmysle ktorého práce sa budú uhrádzať podľa predložených faktúr podľa skutočne vykonaných prác
odsúhlasených obstarávateľom. V napadnutom rozsudku sa konštatuje, že v obchodnej praxi nie je

obvyklé, aby sa platilo po zhotovení diela. Tento názor podľa žalobcu nebol „ničím nepodložený a
nemôže obstáť. Nemožno vyvrátiť dohodu účastníkov zmluvy o dielo, podľa ktorej mala byť úhrada faktúr
až po skutočne vykonaných prácach odsúhlasených obstarávateľom.“ Žalobca zaviedol okresný súd
neinformovaním, že istina bola v plnom rozsahu vyplatená, ako to vyplýva z konečného vyúčtovania
exekučného konania, kde už 13.05.2015 exekútor Mgr. Július Konečný potvrdil, že exekúcia je ukončená

vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov, pretože vymáhaná pohľadávku oprávneného vo výške
95.905,50 Eur bola uspokojená v plnom rozsahu. „Súd prvého stupňa však vo výroku I. napadnutého
rozsudku priznal žalobcovi právo na plnenie nie konkrétnou sumou a za konkrétne obdobie ale zaviazal
žalobcu povinnosťou plniť príslušenstvo vo forme úrokov z omeškania na čas do budúcnosti aj keď v
čase vydania napadnutého rozsudku už na takýto postup neboli splnené procesné podmienky, nakoľko

v čase vydania napadnutého rozsudku už bola istina z faktúr v celom rozsahu uhradená o čom mal súd
prvého stupňa vedomosť.“

22. V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď ustálil, že
žalovaný nepreukázal naplnenie odkladacej podmienky v zmysle článku čl. 5 bod 5.3 zmluvy o dielo,

keď nepreukázal, že by žalovaný nemal finančné prostriedky na úhradu sporných faktúr a že na
preukázanie tejto skutočnosti žalovaný neprodukoval žiaden dôkaz. „Takéto tvrdenie nemôže obstáť,
nakoľko žalovaný v konaní preukázal, že mestské zastupiteľstvo v roku 2011 neschváli finančné
prostriedky na dokončenie diela. Skutočnosť či mal žalovaný v roku 2011 peňažné prostriedky alebo nie,
nie je v tomto smere vôbec rozhodujúca, nakoľko aj keby žalovaný mal dostatok finančných prostriedkov

na úhradu sporných faktúr, tieto nemohol použiť bez toho, aby bolo takéto použitie schválené zo strany
mestského zastupiteľstva“ Ustanovenie článku čl. 5 bod 5.3 zmluvy o dielo treba charakterizovať ako
odkladaciu podmienku, pričom rozsah (trvanie) tejto odkladacej podmienky nie je možné zúžiť len na
obdobie roku 2010 tak ako to interpretoval okresný súd. Pokiaľ okresný súd vykladal čl. 5 bod 5.3
zmluvy o dielo ako odkladaciu podmienku, ktorá sa vzťahuje len na obdobie roku 2010, takýto výklad je

nesprávny a arbitrárny, nakoľko z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky je zrejmé,
že aplikáciou interpretačných pravidiel v zmysle § 266 Obchodného zákonníka nie je možné dospieť k
výkladu, ktorý odporuje jazykovému vyjadreniu vôle účastníkov, ktorý je zachytený v písomnom prejave.
Základnou otázkou pre posúdenie nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa je, či rozhodol v súlade
so zákonom, keď dospel k záveru, že zo žiadnych ustanovení zmluvy o dielo nevyplýva povinnosť

zhotovovať dielo po častiach, a to ani v nadväznosti na Čl. 5. bodu 5.3 upravujúceho platobné podmienky
a či vzťahy medzi účastníkmi sú upravené podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Účastníci
môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Právny úkon je prejav vôle smerujúci
najmä k vzniku, k zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmtoprejavom spájajú (ust. § 34 Občianskeho zákonníka). Podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia závisí,
či právne následky úkonu nastanú (§ 36 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka).V súdenom prípade
išlo o vzťahy upravené Obchodným zákonníkom, a preto treba prejavy vôle účastníkov konania hodnotiť

podľa § 266 Obchodného zákonníka. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá
podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej
musel byť známy. V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle
podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený.
Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu

strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. Zmluvné strany mali vedomosť, že v čase uzavretia
zmluvy bola uznesením mestského zastupiteľstva Mesta Námestovo vyčlenená suma 172.608, Eur,
ktorá bola na zhotovenie diela schválená. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase uzatvorenia zmluvy
účastníci nepoznali, v akom rozsahu v roku 2011 mestské zastupiteľstvo schváli finančné prostriedky,
dojednali vo forme odkladacej podmienky, že ostatné práce nad rámec sumy 172.608,- Eur sa môžu
realizovať až vtedy, ak mestské zastupiteľstvo schváli takéto použitie finančných prostriedkov.

23. V odvolaní žalovaný zvýraznil, že s touto odkladacou podmienkou zhotoviteľ výslovne súhlasil. Z
uvedeného je zrejmé, že účastníci zmluvy mohli dohodnúť zmluvnú cenu celkom 272.803,31 Eur, z ktorej
časť sa uskutoční v roku 2010 v rozsahu 172.608,- Eur a zvyšok v rozsahu 100.195,31 Eur sa uskutoční
až vtedy, pokiaľ mestské zastupiteľstvo v roku 2011 schváli finančné prostriedky na dokončenie tohto

diela. Pokiaľ by nebolo možné dojednanie podľa čl. 5 bodu 5.3 citovanej zmluvy o dielo vykladať ako
dojednanie s odkladacou podmienkou, takáto dohoda by bola v rozsahu nad rámec sumy 172.608,- Eur
neplatná pre prekročenie rozsahu právomocí primátora, pre nerešpektovanie rozhodnutia mestského
zastupiteľstva, tak ako to má na mysli právny názor vyslovený v rozsudku „NS SR 1M Obd V 3/2004“.
„Dôkaz: rozsudok NS SR 1 M Obd V 3/2004 rozsudok NS SR 4 Obdo 30/2007 oznámenie žalobcovi zo

dňa 02.05.2011 zn. 3488/2011 oznámenie žalobcovi zo dňa 31.01.2012 zn. 568/2012.“ Podľa právnej
teórie zmluvné strany dohodli v čl. 5 bod 5.3 zmluvy o dielo kladnú podmienku, na ktorú sa viažu
následky právneho úkonu, a to na skutočnosť, či táto konkrétna skutočnosť nastane. Touto určitou
skutočnosťou malo byť samotné schválenie finančných prostriedkov pre akciu, ktorá bola predmetom
zmluvy na rok 2011 uznesením mestského zastupiteľstva. Zhotoviteľ diela vedel, že môže dielo v roku

2010 uskutočniť len v rozsahu 172.608,- Eur. V tomto rozsahu bolo dielo včas aj čiastkovo realizované.
Pokiaľ v roku 2011 zhotoviteľ pokračoval v zhotovovaní ostatnej časti diela, toto dielo realizoval na
vlastné riziko a na vlastné náklady. Zmluva o dielo č. 02-H/2010 zhotoviteľa nezaväzovala uskutočňovať
zostatok prác, nakoľko zhotoviteľ nemal preukázané, že by bola splnená podmienka, „ktorá by vyplývala
z konkrétneho uznesenia mestského zastupiteľstva o schválení finančných prostriedkov v rozpočte

mesta Námestovo“. Účinky právneho úkonu boli závislé od neistej budúcej skutočnosti. Dojednanou
odkladacou podmienkou si zmluvné strany umožnili podmieniť účinky právneho úkonu viazaním na
splnenie podmienky, ktorá v roku 2011 a ani neskôr nenastala, a preto žalobe žalobcu podľa žalovaného
nebolo možné vyhovieť. „Súd prvého stupňa mal po doplnení dokazovania naznačeným smerom, a
to zistením existencie uznesenia o schválení finančných prostriedkov na akciu, ktorá bola predmetom

zmluvy, rozhodnúť tak, že mal žalobu v zostávajúcej časti príslušenstva v plnom rozsahu zamietnuť a
zaviazať žalobcu na náhradu trov konania.“

24. Žalovaný v odvolaní tiež uviedol, že „Všeobecne záväzné nariadenie č. 8/1996 o zásadách
hospodárenia a nakladania s majetkom mesta upravuje podmienky prevodu vlastníctva mestského

zastupiteľstva. Z ustanovenia § 2a) vyplývajú povinnosti mesta uskutočňovať odplatné prevody
hnuteľného a nehnuteľného majetku mesta. Z tohto ustanovenia je zrejmí záver, že prevody
nehnuteľného majetku musia byť schválené mestským zastupiteľstvom, nakoľko primátor mesta môže
uskutočňovať len odplatné prevody hnuteľného majetku mesta v hodnote do 3.000,-€ vrátane. Podľa § 3
všeobecnezáväznéhonariadeniač.8/1996úkonypodliehajúceschváleniumestskéhozastupiteľstvasú:

1. Nadobúdanie a prevody vlastníctva nehnuteľného majetku ,
2. odplatný predaj hnuteľného majetku mesta nad 3.000,-€ evidovanej nadobúdacej ceny jednotlivej
položky majetku,
3. podstatné náležitosti ( predmet, doba pre, cena, výmera, nájomca) zmluvy o podnájme nehnuteľného
majetku vrátane nebytových priestorov v prípadoch, keď nájom presahuje 3.000,-€ ročne,

4. prijatie úveru a poskytnutie úveru z prostriedkov mesta,
5. peňažné a nepeňažné vklady a účasti do iných právnických a fyzických osôb,
6. nakladanie majetkovými právami nad hodnotu 3.000,-€,7. vzdanie sa majetkových práv, prevzatie dlhu, prevzatie alebo poskytnutie záruky nad 500,-6 jednotlivej
hodnoty,
8. založenie nehnuteľností a hnuteľných vecí,

9. nakladanie s cennými papiermi,
10. aukčný predaj podľa osobitných predpisov,
11. úprava práv, povinnosti a úkonov mestských organizácií.
Dôkaz: všeobecne záväzné nariadenia Mesta Námestovo č. 8/1996“. Na procesný prípad sa plne podľa
žalovaného vzťahuje „právny názor vyslovený v rozsudku NS SR č. k. 1M Obd V 3/2004“ podľa ktorého,

činnosť samosprávy obcí a miest, ich práva a povinnosti sú upravené zákonom č. 369/1990 Zb. v
zmysle § 11 ods. 4 písm. a) a g) zák. č. 369/1990Zb. obecné zastupiteľstvo je zastupiteľským zborom,
ktorý rozhoduje o základných otázkach obce, predovšetkým určuje zásady hospodárenia a nakladania
s majetkom obce a za týmto účelom prijíma všeobecne záväzné nariadenia. V prejedávanej veci
mesto Námestovo upravilo zásady hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Všeobecne záväzným
nariadením č. 8/1996 z 03.05.1996. Podľa článku uvedeného nariadenia označeného ako „§ 3 Úkony

podliehajúce schváleniu mestského zastupiteľstva", schváleniu mestského zastupiteľstva vo vzťahu
k subjektom hospodárenia podliehajú okrem iného aj úkony týkajúce sa nakladania s majetkovými
právami nad 3.000,-€. V porovnávanom prípade primátorka právnym úkonom prekročila uznesenie
mestského zastupiteľstva, na čo nebola oprávnená. Uznesením mestského zastupiteľstva č. 75/2009 zo
dňa 14.12.2009 boli schválené kapitálové výdavky na rok 2010, 2011 a 2012. Z tabuľkovej špecifikácie je

zrejmé,ženarok2010bolavyčlenenásumanarozvojobcevovýške2.353.636,-6zktorýchnatechnickú
vybavenosť k stavbe 37 b.j. bola určená suma 172.609,-€. Tento limit nebol rozšírený ani v roku 2011 a
ani v roku 2012. Dôkaz: výpis z uznesenia Mestského zastupiteľstva v Námestove č. 75/2009 výňatok z
obsahu uznesenia Mestského zastupiteľstva v Námestove č. 75/2009 Vyhotovovateľ zmluvy Ing. J. mal
vedomosť o tomto limite, avšak počítal s tým, že v budúcnosti bude mestským zastupiteľstvom kladne

rozhodnuté o ďalšom prispení finančných prostriedkov na túto technickú vybavenosť.“

25. Odvolateľ zvýraznil, že obsah Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010, ktorej platnosť
je predmetom skúmania ako predbežnej otázky, bolo potrebné vykladať v súlade s vôľou mestského
zastupiteľstva prejaveného v uznesení mestského zastupiteľstva, ktoré vyčlenilo kapitálové výdavky na

technickú vybavenosť stavby, ktorá nebola vo vlastníctve mesta. Iný výklad, ktorý použil súd prvého
stupňa bol podľa žalovaného v rozpore so záujmami mestského zastupiteľstva ako zastupiteľského
zboru, ktorému prislúcha rozhodovať o vyčleňovaní finančných prostriedkov na rozvoj mesta vrátane
rozsahuzabezpečeniatechnickejvybavenostinamieste,ktoréboloupravenéskúmanouzmluvouodiele
č. 02-H/2010. „Použitie tohto výkladu zároveň spôsobuje neplatnosť zmluvy o dielo, ktorou by došlo k

dojednaniu neplatného záväzku prekračujúceho sumu“ 172.609 Eur. Žalovaný poukázal na dojednanie
uvedené v čl. III., a to v bode 3.2.3 Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010, podľa ktorého
mal byť termín začatia plnenia a ukončenia diela upravený dodatkom k zmluve o dielo podľa zmluvy
s poskytovateľom nenávratného príspevku. Podľa bodu 3.2.4 zhotoviteľ splní svoju povinnosť podľa
tejto zmluvy riadnym ukončením a odovzdaním diela obstarávateľovi v dohodnutom termíne, o čom

bude zmluvnými stranami vyhotovený a podpísaný zápis na mieste realizácie prác. Okrem obvyklých
preberacích podmienok zhotoviteľ bude dokumentovať kvalitu odovzdaných prác revíznymi správami,
správami o predpísaných skúškach, doloženými atestami alebo certifikátmi zhotoviteľom zabudovaných
výrobkov a tieto kompletne predloží obstarávateľovi pri preberacom konaní stavby. Ďalej podľa článku
III. bodu 3.2.1 Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010 zmluvné strany sa dohodli, že zhotoviteľ

bude vykonávať svoje práce v súlade so schváleným časovým a vecným harmonogramom prác, ktorý
vypracuje na celú dobu výstavby zhotoviteľ a ten to odsúhlasí s obstarávateľom do piatich dní od
požiadania obstarávateľa vypracovať uvedený harmonogram. Podľa článku 5 bodu 5.1 obstarávateľ
neposkytne zhotoviteľovi žiaden preddavok. Práce sa budú uhrádzať podľa predložených faktúr, podľa
skutočne vykonaných prác odsúhlasených obstarávateľom. Odvolateľ zdôraznil, že nebol vypracovaný

časový a vecný harmonogram prác, nebol dodatkom upravený termín začatia plnenia a ukončenia diela
a nebol vyhotovený a podpísaný zápis na mieste realizácie prác, ktorým by došlo k obojstrannému
deklarovaniu ukončenia a odovzdania diela. Taktiež nedošlo k žiadnemu odsúhlaseniu vykonaných prác,
ktoré boli fakturované a uplatnené žalobou a preto nebolo povinnosťou žalovaného, aby takéto faktúry
uhradil. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie.

26. K odvolaniu žalovaného proti napadnutému rozsudku okresného súdu sa vyjadril žalobca, ktorý
navrhol, aby napadnutý rozsudok odvolací súd v časti, „ktorým súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcoviúrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 30 303,10 Eur od 29. 05. 2011 do zaplatenia,
zo sumy 31 572,04 Eur od 31. 12. 2011 do zaplatenia a zo sumy 34 030,36 Eur od 20. 01. 2012
do zaplatenia, ako vecne správny potvrdil a v časti, ktorým súd priznal žalobcovi trovy konania vo

výške 80% zmenil na základe žalobcom podaného odvolania zo dňa 29. 12. 2016 proti tejto časti
výroku rozsudku, a priznal strane žalobcu náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo
výške 100%.“ Žalobca nepovažoval odvolanie žalovaného týkajúce sa výroku rozsudku pod bodom I. za
dôvodné. Okresný súd sa vysporiadal s predmetom sporu v celom rozsahu a svoje rozhodnutie aj riadne
a podrobne odôvodnil. Námietka žalovaného že okresný súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti

žalovaného a týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie je dôvodná. Súd prvej
inštancie v odôvodnení rozsudku, podrobne odôvodnil svoj postup keď nevyhovel žiadosti žalovaného
o odročenie pojednávania, s ktorým názorom okresného súdu sa žalobca v celom rozsahu stotožnil. K
dôvodom žalovaného uvedeným v odvolaní týkajúcich sa posúdenia Zmluvy o dielo, žalobca uvádzal,
že so základom sporu, povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu predstavujúcu cenu diela, sa okresný súd
vysporiadal už v predchádzajúcich rozsudkoch a je nepochybné, že ustálil, že sa jedná o povinnosť

žalovaného zaplatiť cenu diela na základe Zmluvy o dielo, ktorú považoval za platnú. Žalovaný po
doručení uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.5.2016, sp.zn. 14Cob/122/2015, ktoré bolo
doručené okresnému súdu dňa 22.6.2016, nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, hoci mu v tom nič
nebránilo. Okresný súd sa preto v ďalšom konaní, dôsledne riadil pokynmi krajského súdu a vo svojom
rozsudku sa vyporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami veci a vo veci správne rozhodol.

27. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril (doručenka rub č.l. 313 spisu).

28. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací prejednal vec v medziach podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219

ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu vo výroku I. vo veci samej potvrdený ako vecne správne
rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP a vo výroku II. o trovách konania bol zmenený podľa § 388 CSP.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

29. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia

pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/96/2017-322 zo dňa
16.10.2018 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského
súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským
súdom.

30. Odvolací súd uvádza, že odvolanie bolo podané tak žalobcom, ako i žalovaným a bolo zrejmé, že
vo vzťahu k podanému odvolaniu žalovaného boli najmä námietky v zistení skutkového stavu, ako i
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca podal odvolanie do výrokovej časti rozsudku okresného
súdu, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania. Žalovaný v rámci podaného odvolania primárne

namietal odňatie možnosti konať pred súdom, z ktorého dôvodu vyvodil, že súd prvého stupňa rozhodol
predčasne a nezistil dôležité skutočnosti, ktoré podľa neho majú vplyv na spravodlivé rozhodnutie.
Uvedený záver vyvodzoval z toho, že okresným súdom nebolo vyhovené jeho žiadosti o odročenie
pojednávania z dôvodu, že kolízia termínu pojednávania v zmysle platnej judikatúry, ani zdravotný stav
nie je dôvod pre odročenie pojednávania. S týmto záverom sa žalovaný prostredníctvom právneho

zástupcu nestotožnil. Vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii, poukazuje odvolací súd na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu, a to pod bodom 4, v ktorom okresný súd konštatoval, že
strana žalovaného sa na pojednávanie nedostavila, žiadala o odročenie pojednávania z dôvodu
práceneschopnosti právneho zástupcu, ktorý tvrdil, že jeho zdravotný stav mu neumožňoval zúčastniť
sa pojednávania a tiež z dôvodu, že jeho advokátsky koncipient sa musel zúčastniť pojednávania na

Okresnom súde Dolný Kubín sp.zn. 5Cpr/3/2016. Okresný súd nevyhovel tomuto návrhu, a to z dôvodu,
že kolízia termínu pojednávania v zmysle platnej judikatúry a ani zdravotný stav, nie sú dôvodom pre
odročenie pojednávania. Konštatoval, že právny zástupca sa môže dať zastúpiť advokátom, teda na
tento účel si môže zvoliť i substitúta. Okresný súd uviedol, že predvolanie v tejto veci strana žalovaného
(jeho právny zástupca) prevzal dňa 21.09.2016 a pojednávanie na Okresnom súde Dolný Kubín, kedy

došlo k určeniu nového termínu pojednávania na deň 19.10.2016 sa konalo 26.09.2016, t.j. po prevzatí
predvolania v tejto veci. Termín pojednávania v prejednávanej veci bol určený skôr, oznámenie o
nevzhliadnutí dôležitého dôvodu okresný súd oznámil právnemu zástupcovi žalovaného dňa 18.10.2016
podľa § 183 CSP. Vo vzťahu k tejto argumentácii odvolateľa, sa odvolací súd bližšie oboznámil sobsahom spisového materiálu, konštatuje sa, že na č.l. 268 spisu je doručenka od právneho zástupcu
žalovaného, ktorý prevzal predvolanie na termín pojednávania 19.10.2016 dňa 21.09.2016 (predvolanie
žurnalizované č.l. 269 spisu). Dňa 18.10.2016 bolo doručené okresnému súdu podanie od právneho

zástupcu žalovaného, ktoré bolo odoslané dňa 17. októbra 2016 o 15.10 hodine, ktorého prílohou bola
žiadosť žalovaného a jeho právneho zástupcu o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a žiadosť o
odročenie pojednávania (č.l. 271 spisu), ktoré bolo vo forme riadneho podania doručené okresnému
súdu dňa 18.10.2016 (č.l. 274 spisu). Prílohou uvedenej žiadosti je zápisnica o pojednávaní vo veci
sp.zn. 5Cpr/3/2016 (č.l. 275 a nasl. spisu), ktorá je zo dňa 26. septembra 2016. Z fotokópie potvrdenia

o dočasnej pracovnej neschopnosti na č.l. 273 rub spisu vyplýva, že právny zástupca žalovaného bol
práceneschopnýod26.09.2016(doplnenéikriadnemupodaniuč.l.277spisu,tiežvofotokópii).Okresný
súd podaním odoslaným dňa 18. októbra 2016 (č.l. 278 spisu) oznámil, že nevzhliadol dôležitý dôvod
pre odročenie pojednávania vo veci.

31. V zmysle § 183 ods. 1 CSP, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie

môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov
nemôžedostaviťnapojednávanieazároveňodnichnemožnospravodlivožiadať,abysanapojednávaní
nechali zastúpiť.

32. Podľa § 183 ods. 2 CSP, od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním

a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá na osobnom
zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dala zastúpiť iným advokátom. Od strany
možnovždyspravodlivožiadať,abysadalanaďalšompojednávanízastúpiťinouosobou,akkodročeniu
pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu.

33. Podľa § 183 ods. 3 CSP, strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod
bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky
okolnosti mohla predpokladať.

34. V súvislosti s právnou úpravou, argumentáciou právneho zástupcu žalovaného v odvolaní o

odňatí možnosti konať pred súdom s tým, že okresný súd vykonal pojednávanie v jeho neprítomnosti,
odvolací súd považuje za podstatné zdôrazniť právnu úpravu § 183 CSP a dôvody uvádzané právnym
zástupcom žalovaného v jeho žiadosti zo dňa 17.10.2016 v spojení s ním pripojenými listinami,
primárne potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti (rub č.l. 273 spisu). Nemožno opomenúť,
že pod odňatím možnosti konať pred súdom vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny

postup priečiaci sa zákonom, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka súdneho konania, teda takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, na ktorú musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti. V súvislosti s argumentáciou
žalovaného v odvolaní, odvolací súd vyhodnocoval dôležitosť dôvodu, pre ktorý sa nemohol zúčastniť
pojednávania „dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť o odročenie pojednávania, skúma

súd z hľadiska okolnosti, ktorú uviedol žiadateľ; môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu
známe v čase posudzovania žiadosti o odročenie pojednávania. Dôležitý dôvod v zmysle ust. § 183
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok mohol byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je
vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania

za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla, vzhľadom na
súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní“ (z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 30 Cdo/199/2016 zo dňa 12.12.2017). V tejto súvislosti

zvýrazňuje odvolací súd, že nariadené pojednávanie zo strany okresného súdu bolo na dátum 19.
októbra 2016, predvolanie na pojednávanie prevzal právny zástupca žalovaného dňa 21.09.2016 (č.l.
268spisu).Pripojenáfotokópiapotvrdeniaodočasnejpracovnejneschopnostibolazdátumu26.09.2016
s uvedením neschopný práce od 26.9.2016. Ak v rámci podanej žiadosti právny zástupca žalovaného
uviedol, že sa dozvedel o dôvode, pre ktorý žiadal o odročenie dňa 17.10.2016, tak túto argumentáciu

nebolo možné vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu,
pretože právnemu zástupcovi žalovaného od 26.09.2016 bolo známe, že je práceneschopný a od
21.09.2016 mal prevzaté predvolanie na termín 19.10.2016. Ak na pojednávaní pred Okresným súdom
Dolný Kubín v konaní sp.zn. 5Cpr/3/2016 bolo nariadené dňa 26.09.2016 pojednávanie na termín19. októbra 2016, tak tieto skutočnosti vzhľadom na dátum a prevzatie predvolania na pojednávanie
právnym zástupcom žalovaného v tejto veci a dátum vystavenia práceneschopnosti a oznámenie
dôvodov neprítomnosti okresnému súdu až dňa 17. októbra 2016, nebolo možné vyhodnotiť ako dôležité

dôvody, a preto odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu v tejto časti odvolania nemohol
konštatovaťrelevanciuuvedenejodvolacejnámietkyzostranyprávnehozástupcužalovaného.Žalovaný
v odvolaní neuviedol dôvody, pre ktoré si nemohol zvoliť substitúta a to s dôrazom na vyhodnotenie
predmetného sporu a dĺžky konania, preto posúdenie v tejto rovine odvolacím súdom nebolo možné.

35. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolacím dôvodom žalovaného a jeho vyhodnotením odvolacím
súdom sa len podporne a primerane, pre odstránenie prípadných pochybností poukazuje krajským
súdom na záver vyjadrený v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 68/1998
z 13. januára 1999, podľa ktorého „obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti

na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na
rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie "dôležitého dôvodu" na
odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu" (§
101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci
konajúceho súdu“. Obdobný záver bol vyjadrený i v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS

94/05-13, kde ústavný súd poukázal na to, že „ústavný súd už v rámci svojej judikatúry taktiež vyslovil,
že kolízia dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade
právny zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom
uznania existencie „ dôležitého dôvodu " nevyhnutne potrebného za účelom odročenia riadne a včas
vytýčeného pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom nie je povinnosť súdu
vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého
dôvodu" (§ 101 ods. 2 OSP) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho
súdu (I. ÚS 68/98)“. Súčasne sa poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 77/2002,
v ktorom bolo vyslovené, „že sama kolízia pojednávaní toho istého zástupcu účastníka na rozdielnych

súdoch nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle §101 ods. 2 OSP.
Ak v takom prípade súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti účastníka a jeho zástupcu, a to
napriek žiadosti o odročenie pojednávania, neodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle
§237písm.f) OSP.“ Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo 9/07, vyplýva, že „nakoľko zo
žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť pravidlo tzv. „predstihu" v prípade kolízie pojednávaní

na dvoch rôznych súdoch, bol postup odvolacieho súdu, ktorý vec prejednal v neprítomnosti zástupcu
žalobcu v súlade s ustanovením §101 ods. 2 O.s.p. a žalobcovi ním nebola odňatá možnosť konať
pred súdom. Sama kolízia pojednávaní nie je totiž bez ďalšieho dôležitým dôvodom pre odročenie
pojednávania v zmysle §101 ods. 2 OSP“. Pokiaľ by aj žalovaný namietal, že bolo odňaté právo osobne
sa zúčastniť pojednávania, tak v tejto súvislosti poukazuje krajský súd na uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého ...„ výsluch účastníka konania je jedným z dôkazných prostriedkov.
Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku ".

36. V rámci podaného odvolania žalovaný teda tvrdil, že nielenže mu postupom okresného súdu

bola odňatá možnosť konať pred súdom, ale tiež že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím podľa

žalovaného boli dané dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP.

37. Žalovaný v odvolaní odkázal na zmluvnú povinnosť dodať dielo, ktoré sa splní riadnym vykonaním
dojednanej dodávky. Povinnosť odobrať, mala byť podľa žalovaného splnená vyhlásením odberateľa
v zápisnici o prevzatí, že dodávku preberá. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam žalovaného sa poukazuje

odvolacím súdom primárne na článok 5. predmetnej zmluvy a potom i na ostatné zmluvné dojednania, z
ktorých však podľa zistení odvolacieho súdu nie je možné prijať záver, že povinnosť odobrať, uvádzanú
žalovaným v odvolaní, je možné považovať za splnenú vyhlásením odberateľa v zápisnici o prevzatí,
že dodávku preberá. Podľa Zmluvy o dielo č. 02/H/2010, zápisničné odovzdanie diela medzi sporovýmistranami dohodnuté nebolo. V konečnom dôsledku, podľa obsahu odvolania, ani odvolateľ nepoukazuje
na konkrétne zmluvné dojednanie, ktoré by takúto povinnosť sporovým stranám ukladalo. Ak v rámci
odvolacej argumentácie ďalej žalovaný tvrdil, že vzniklo v zmysle ustálenej judikatúry súdov Slovenskej

republiky právo zhotoviteľa vystaviť faktúru, v súdenom prípade, až po odovzdaní diela, tak podľa
zistení odvolacieho súdu Zmluva o dielo č. 02/H/2010 v rámci zmluvných dojednaní neobsahuje takto
koncipované zmluvné dojednanie, kedy by právo účtovať cenu diela žalobcovi vzniklo až po odovzdaní
diela, pri ktorom závere nemožno odhliadnuť od ustanovení zmluvy najmä čl. 5. Žalovaný, v konečnom
dôsledku, v odvolaní ani nekonkretizuje zmluvné ustanovenie, z ktorého by vyplývali takéto závery.

38. Ak žalovaný vyčítal okresnému súdu, že vychádzal z niečím nepreukázaných domnienok a dohadov
ohľadom času doručenia sporných faktúr žalovanému, z ktorých odvodzoval splatnosť jednotlivých
faktúr, z ktorej argumentácie vyvodil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku, tak odvolací súd na
základe tejto argumentácie vo väzbe na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu,
na ktoré sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje, nemohol konštatovať jej relevanciu, a to vo

vzťahu k odvolacím súdom konštatovanej vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu po
vykonaní odvolacieho prieskumu. Poukazuje v tomto smere odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010 primerane a podporne, z ktorého
vyplýva „obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces, nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. bod ÚS 50/04).“

39. Namietal žalovaný v odvolaní, že súd prvého stupňa nerešpektoval jeho argumentáciu, ktorou
preukazoval absolútnu neplatnosť zmluvy, pričom poukazoval i na výpoveď svedka Ing. I. J. s dôrazom
na to, že sporné dojednanie článku 5.3 zmluvy bolo výsledkom obsahu uznesenia schváleného
mestským zastupiteľstvom a tiež na skutočnosť, že v rozpočte mesta na rok 2011 nie sú schválené

žiadne finančné prostriedky. Z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/73/2013 zo dňa
13.02.2014 vyplývalo, že k tejto argumentácii vo vzťahu k neplatnosti predmetnej zmluvy odvolací súd sa
už podrobne vyjadril a vo väzbe na žalovaným podanú ústavnú sťažnosť, boli v konečnom dôsledku tieto
závery i predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. II. ÚS 38/2015
zo dňa 21. januára 2015. V tejto časti poukazuje odvolací súd i na závery z rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky, v ktorom ústavný súd v bode 25 vyjadril, že samotné argumenty sťažovateľa si
odporujú navzájom (napr. tvrdená neplatnosť zmluvy o dielo c/a platne dojednaná odkladacia podmienka
vo vzťahu k rozsahu vykonaného diela). Napriek tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky tieto
skutočnosti uviedol vo svojom rozhodnutí, tak nenašli premietnutie v odvolaní žalovaného, ktorý zotrval
na argumentácii absolútnej neplatnosti Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 zo dňa 28.01.2010 a zároveň

sa dovolával odkladacej podmienky. Odvolací súd teda konštatuje, že žalovaný v rámci podaného
odvolania zotrval na rozpornej argumentácii, kde na jednej strane sa domáhal neplatnosti predmetnej
zmluvy, na druhej strane v odvolaní poukazoval na odkladaciu podmienku a dovolával sa účinkov takto
dojednanej odkladacej podmienky. Ak namietal žalovaný v rámci podaného odvolania (č.l. 293 spisu),
že ustanovenie článku 5 bod 5.3, nebolo možné zúžiť len na obdobie roku 2010, tak ako to interpretoval

súd prvého stupňa, z ktorého dôvodu mal za to, že výklad okresného súdu je arbitrárny a nie správny,
tak odvolací súd poukazuje na závery v tejto rovine, teda v rovine výkladu čl. 5 bod 5.3 v právoplatnom
rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/73/2013 zo dňa 13.02.2014, s ktorého dôvodmi bol
žalovaný podrobne oboznámený a ktoré rozhodnutie bolo podrobené i prieskumu Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Na základe odvolacej argumentácie žalovaného v rovine odkladacej podmienky,

nebol dôvod na odklon od už prijatých záverov v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré
našli premietnutie v napadnutom rozsudku okresného súdu.

40. Ak poukazoval žalovaný v rámci svojho odvolania na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1M ObdoV/3/2004, na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

4Obdo/30/2007, je zrejmé, že ide o argumentáciu, ktorá už bola použitá v predchádzajúcom štádiu
konania tejto veci a ktorá bola vyhodnotená odvolacím súdom v predchádzajúcom právoplatnom
rozsudku odvolacieho súdu č.k. 14Cob/73/2014-144 z 13.2.2014, a to podrobným spôsobom. Ak mal
žalovaný za to, že predmetný výklad odvolacieho súdu, resp. argumentácia odvolacieho súdu nie jedostatočná, napriek tomu, že bola podrobená prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky, bolo
plne v jeho dispozícii, aby poskytol argumentáciu, ktorou by bol vytvorený priestor na odklon od už
vyslovených záverov odvolacím súdom v týchto rovinách a následne preskúmaných ústavným súdom.

Je namieste opäť zdôrazniť i závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, že argumentácia žalovaného
je nekonzistentná v tom smere, že sa súčasne domáha neplatnosti predmetnej zmluvy a vzápätí, z tej
istej zmluvy, o ktorej tvrdil, že je neplatná sa domáha následkov zmluvného dojednania (ktoré by malo
byť vykladané v jeho prospech), čoby platného.

41. V rámci podaného odvolania zopakoval žalovaný argumentáciu v rovine Všeobecného záväzného
nariadenia č. 8/1996 vo vzťahu k prejednávanej veci, ktorej odvolací súd už venoval pozornosť v
predchádzajúcom svojom právoplatnom rozhodnutí sp.zn. 14Cob/73/2013 zo dňa 13.02.2014, pričom
pri porovnaní argumentácie v odvolaní žalovaného zo dňa 12.02.2013 (č.l. 65 a nasl. spisu), je zrejmé,
že argumentácia v tejto časti bola zhodná, a tak už bola predmetom odvolacieho prieskumu. Na
tomto mieste, nie je možné bez ďalšieho (bez zmeny v skutkovej a právnej rovine), prijať len na

základe argumentácie v odvolaní žalovaného zo dňa 9.1.2016 rozdielne závery, keďže svojimi dôvodmi
odvolateľ neposkytol odvolaciemu súdu priestor na iné závery (v kvalitatívnej ani v skutkovej v rovine)
vyhodnotenia Všeobecne záväzného nariadenia č. 8/1996, než tie ktoré už boli odvolacím súdom
konštatované v rozhodnutí sp.zn. 14Cob/73/2013 z 13.02.2014. Odvolací súd opätovne pripomína aj to
lenpreúplnosť,žeitátoargumentáciabolapredmetomprieskumuÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky.

42. Len pre úplnosť odvolací súdu uvádza, že odvolateľ v rámci odvolania tiež namietal, okrem iného,
že nebol vypracovaný časový vecný harmonogram prác s poukazom na článok III. bod 3.2.1. a článok
5 bod 5.3. Odvolací súd s poukazom na Zmluvu o dielo (žalovaný sa domáhal jej neplatnosti) cituje
článok 3.2.1., z ktorého vyplýva, že „Zhotoviteľ bude vykonávať svoje práce v súlade so schváleným

časovým a vecným harmonogramom prác, ktorý vypracuje na celú dobu výstavby zhotoviteľ, a tento
odsúhlasí s obstarávateľom do 5 dní od požiadania obstarávateľa vypracovať uvedený harmonogram“.
Odvolateľ v odvolaní, podľa zistení odvolacieho súdu, netvrdil bližšie skutočnosti, v zmysle ktorých by
bolo možné verifikovať, že zhotoviteľa v zmysle zmluvných dojednaní požiadal (akým spôsobom, kedy,
prostredníctvom koho) o vypracovanie uvedeného harmonogramu, ktoré požiadanie malo predchádzať

vypracovaniu uvedeného harmonogramu.

43. Ak v rámci podaného odvolania v tomto odvolacom konaní, žalovaný osobitne poukazoval na článok
III. bod 3.2.1 zmluvy o dielo a bod 3.2.3. zmluvy o dielo, pričom zotrval na argumentácii, že nebol
vypracovaný časový vecný harmonogram prác (viď odôvodnenie vyššie), nebol dodatkom upravený

termínzačatiaplneniaaukončeniadielaanebolvyhotovenýapodpísanýzápisnamiesterealizácieprác,
ktorým by došlo k obojstrannému deklarovaniu, ukončeniu a odovzdaniu diela, tak v súvislosti s touto
argumentáciou považuje odvolací súd za podstatné poukázať na to, že nemožno konštatovať zmeny
v skutkovej a ani v právnej rovine prejednávanej veci od predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho
súdu, preto tak ako bolo uvedené v predchádzajúcom rozsudku odvolacieho súdu, odkazuje odvolací

súd na závery v rovine splatnosti diela a prepojenosti článkov Zmluvy o dielo č. 02/H/2010 z 28.1.2010
na článok III. upravujúci lehoty na plnenie podľa bodu 3.2 ukončenie (stavby) 30.5.2011 (č.l. 5 rub spisu).
Z platobných podmienok z časti článku 5 bodu 5.3 nie je možné, tak ako už odvolací súd konštatoval,
ustáliť jeho vplyv na konkrétne dojednania ohľadom samotného bodu II. predmetu plnenia a ani na
bod III. lehoty plnenia, a to najmä článku III. 3.2 ukončenie diela do 30.5.2011, ako aj na článok IV.

cena diela celkovo v sume 272.803,31 Eur. Záver odvolacieho súdu v rovine vyhodnotenia dôsledkov
článku 5 bod 5.3 s uvedením roku 2011, v zmysle ktorého práve takéto časové určenie by nemalo
byť vykladané ako neobmedzené, nebol argumentáciou žalovaného v odvolaní vyvrátený. Vzhľadom
na celú argumentáciu žalovaného, poukazuje odvolací súd na závery vyplývajúce z predchádzajúceho
právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré závery

nenašli premietnutie v odvolacej argumentácii žalovaného a nie je podľa odvolacieho súdu účelné
opätovne závery už vyslovené, v žalovaným namietaných rovinách opätovne, uvádzať.

44. Ak v rámci odvolania žalovaný namietal, že žalobca zaviedol okresný súd, keď neoznámil výsledky
exekučného konania, v rámci ktorého došlo k úhrade istiny 95.905,50 Eur, v dôsledku čoho mal okresný

súd rozhodnúť o konkrétnej sume úrokov z omeškania, tak odvolací súd mal za to, že tým, že vo výroku,
ktorý bol napadnutý, určil splatnosť slovným vyjadrením „do zaplatenia“ nepochybil, keďže relevantný
pre výpočet predsa bude v každom prípade deň zaplatenia istiny.45. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku I.
potvrdené ako vecne správne cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP a odvolací súd poukazuje cez úpravu v
§ 387 ods. 2 CSP na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu na odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu v zodpovedajúcej časti.

46. Za nevyhnutné považuje odvolací súd na tomto mieste poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý
sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú
argumentáciu.

47. Voči rozsudku súdu prvého stupňa bolo osobitne podané odvolanie žalobcom, ktorý nesúhlasil
so závermi súdu prvého stupňa, ktorý priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 80 % voči
žalovanému. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd dospel

k záveru o dôvodnosti podaného odvolania, vychádzal pritom zo záverov rozsudku okresného súdu
č.k. 5Cb/36/2012-62 zo dňa 3. januára 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/73/2013 dňa 3.4.2014, ktorými bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu 95.905,50 Eur a z rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalovanému uložená
povinnosť konkretizovaná v rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/36/2012-283 zo dňa 19.

októbra 2016. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním petitu žaloby, výrokov rozhodnutia vo veci samej,
pričom plným úspechom je, ak sa výrok zhoduje so žalobným petitom, ak sa žalobe vyhovelo v plnom
rozsahu, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo úspech strany sporu, ktorej vzniká
povinnosť na náhradu trov konania sa odpočíta od úspechu strany sporu, ktorej vzniká právo na

náhradu trov konania a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov. V tomto smere ak okresný
súd pre svoje rozhodnutie konštatoval prevažný úspech žalobcu v konaní, a preto mu priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 80 % z dôvodu pomeru žiadaného a priznaného, tak odvolací
súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s dôrazom na výrokové časti rozhodnutí vo veci samej
rozhodol tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu k argumentácii

žalobcu v odvolaní v časti trov konania, ak okresný súd ustálil úspešnosť žalobcu vo výške 80 %, tak
odvolací súd sa nemohol s takýmto vyčíslením stotožniť vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu v odvolaní,
ktoré osobitne žalovaný vo vyvolanom odvolacom konaní nenamietal, berúc do úvahy úspech žalobcu
vo vzťahu ku všetkým výrokovým častiam rozhodnutí, a to právoplatným ako i k tým, ktoré boli
predmetom tohto odvolacieho konania, v dôsledku čoho konštatuje plný úspech žalobcu, keďže táto

odvolacia argumentácia žalobcu korešpondovala obsahu spisu, pričom ním uplatnený výpočet náhrady
trov konania zohľadňoval výšku priznanej istiny a výšku priznaných úrokov z omeškania vo vzťahu k
istine uvedenej v žalobe. Pri uvedenom prepočte odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že úspešnosť
žalobcubola99,99%,úspešnosťžalovanéhobola0,006%.Celkovýúspechžalobcu(odpercentuálneho
úspechu žalobcu bol odpočítaný percentuálny úspech žalovaného, primerane rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 604/2017 z 5.12.2017) potom predstavoval 99,8 %. Mal za to
odvolací súd, že vzhľadom na špecifickosť tejto situácie, rešpektujúc závery vyplývajúce z uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. US 56/2017 z 8. februára 2017, mal žalobca plný úspech,
a preto vo vyvolanom odvolacom konaní žalobcom v časti náhrady trov konania zmenil napadnutý výrok
rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 388 CSP tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bol priznaný nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej
inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.