Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. august 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/166/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244522
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244522.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov

senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: B. F.,
E.. XX.X.XXXX, I. S. XXXX, J., zastúpenej: FUTEJ & Partners s. r. o., IČO: 35 955 341, so sídlom
Radlinského 2, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika - Národná banka Slovenska, so sídlom
Imricha Karvaša 1, Bratislava, o zaplatenie 10 132,07 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.2.2015, č. k. 14C/187/2011-254 a uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.11.2015, č. k. 14C/187/2011-278, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.2.2015, č. k. 14C/187/2011-254 sa v napadnutej

časti p o t v r d z u j e.

UznesenieOkresnéhosúduBratislava I zodňa 23.11.2015,č.k.14C/187/2011-278sa potvrdzuje.

Žalovanej sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 10 132,07 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo žalovanej sumy od
19.4.2011 do zaplatenia, predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

žalovanejprivykonávaníbankovéhodohľadunadčinnosťouPODIELOVÉHODRUŽSTVASLOVENSKÉ
INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „Družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „Obchodník
s CP"). Súd prvej inštancie v rozhodnutí ďalej zamietol návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a
žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ust. § 1, § 3 ods.1, písm. d),

§ 9 ods.1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, § 127 ods. 2 a § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) a dospel k záveru, že
vo veci neboli splnené zákonné podmienky dané pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu. V odôvodnení
rozhodnutia konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že na základe schváleného
prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI, zo dňa 21.3.2002, právoplatným
dňa 28.3.2002 bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10

rokov. Ďalej zistil, že investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo
disponovať výhradne Capital Invest, o.c.p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva
a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom, pričom zmluva bola
ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30.3.2010 a po tomto úkone Družstvo listomzo dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p.,a.s.
Uviedol, že NBS vykonala v období od 20.4.2010do 6.5.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad
na mieste a v tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20.4.2010, aby predložilo žiadosť o

schváleniedodatkuprospektuinvestície tak,abydružstvomohlopokračovaťvzhodnocovanífinančných
prostriedkov, keďže zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z
obsahu listinných dôkazov mal ďalej preukázané, že Družstvo predložilo NBS dňa 28.4.2010 Žiadosť
o schválenie dodatkov k prospektu investície, pričom podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK
-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia §21ods.1,písm. a) zákona č.747/2004 Z.z. o dohľade

nadfinančnýmtrhomaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov prerušené
rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.5.2010 na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť
nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť; Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád
žiadosti nedostatky žiadosti neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 zo
dňa 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila (rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS
číslo GUV-1744/2010, zo dňa 8.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010). Konštatoval, že NBS súbežne

začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods.4zákona č.566/2001 Z.z. o
cennýchpapierochainvestičnýchslužbáchaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskorších
predpisov ( ZoCP) za porušenie ustanovenia §129 ods. 3 v spojení s ustanovením §128 ods.1 písm. b),
c), h) ZoCP a ustanovenia §125c ods.1 v spojení s ustanovením §127 ods.4 ZoCP, pričom rozhodnutím
ODT -10890-4/2010, zo dňa 30.5.2011, právoplatným dňa 18.7.2011 NBS Družstvu zakázala predaj

majetkových hodnôt (týmto rozhodnutím však nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže NBS
takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala). Zároveň dodal, že NBS
na základe získaných poznatkov činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP dňa 27. 7. 2010 orgánom
činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu; podľa uznesenia
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k.

ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16. 11. 2010 bolo dňa 10. 8. 2010 začaté trestné stíhanie podľa §
199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm.
a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona).

3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa v spore nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k

Družstvunesprávneúradnepostupovala.Konštatoval,že NBSažodúčinnosti zákonač.566/2001Z.z.o
cenných papieroch od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt-Družstvododržiavaschválenýprospektinvestície.Uviedol,žeNBSnevykonávalaaaninemohla
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore

s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č.566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj zákonom
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

4. Súd prvej inštancie zamietol žalobu predovšetkým z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala jednu z troch

podmienok vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup NBS, preto súd sa už v konaní
nezaoberal výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom.

5. Ako ďalší dôvod zamietnutia žaloby uviedol, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť
úspešne uplatnený iba vtedy ,ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči

dlžníkovi ,ktorý mu je povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu škody uplatnila v konkurznom
konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I, sp. zn. 3K/95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého
členom bola, čo znamená, že má pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť
tento prospech vydať, resp. kým nepreukáže bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči
dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu. S poukazom na uvedené skutočnosti

považoval žalobu za predčasne podanú.

6. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj z dôvodu, že bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku
nevyplatených finančných prostriedkov veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže
uplatniť v zmysle ustanovenia §243a ods. 4) Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku

škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa
ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, §
243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva
podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvuza ním spôsobenú škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na
vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom
kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale

taktiežzakotvuje,žeakjenamajetokdružstvavyhlásenýkonkurz,nárokyveriteľovdružstvaprotičlenom
predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej
podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorý ak porušili svoje povinnosti pri výkone
svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili.

7. Vyslovil názor, že právne relevantným je prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla
NBS dopustiťzanedbanímdohľadulenvovzťahukdohliadanémusubjektu,ktorýmjeDružstvo.Uviedol,
že žalobkyňa poukazovala na to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu
zo strany NBS nad činnosťou Obchodníka s CP. Keďže Družstvo poskytovalo finančné prostriedky
potom, ako ich získalo od žalobkyne Obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia, vznikol
medzi Družstvom a Obchodníkom s CP záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci

zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Konštatoval, že ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP
si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou
cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo
svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo
by možné /teoreticky/ podľa názoru súdu prvej inštancie dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v

súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad
Obchodníkom s CP. Vyvodil, že v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym
úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP, mohla vzniknúť škoda len na
strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobkyne. Uzavrel, že prípadný nesprávny úradný postup
NBS vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s CP je v danom prípade právne irelevantný, pretože

na strane žalobkyne nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom NBS, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na Obchodníkom s CP, preto sa takýmto
prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom

nezanedbala a priklonil sa k názoru žalovanej, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v
obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 ZoCP, pričom Úrad pre finančný trh schválil Družstvu
Prospekt investície, posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP),
či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Konštatoval,

že za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva a že nebolo v
právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení (alebo správe) portfólia. Prospekt investície mal podľa
zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128
ods. 1 písm. a) bodu 10 ZoCP.) Vyvodil, že NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou

Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií a až od 1.6.2010 bola
oprávnenádohliadaťajnaskutočnosťčivyhlasovateľmajetkovýchhodnôtdodržiavaschválenýprospekt
investície.

9. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že štát ( Slovenská republika ) nemôže priamo zasahovať

do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne
postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva, ustanoveniami
Obchodného zákonníka a žalobkyňa ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu)
neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv,
ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia

uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že počas
členstva v družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasiahla
do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych
zástupcov družstva.

10. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie zamietol, súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 109 ods. 1 písm. c)
zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016 ( ďalej „ O.s.p.“), článkom 267 Zmluvy o fungovaníEurópskej únie a vecne tým, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ
2003/71/ES - smernicou o prospekte ,ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo
ich prijatí na obchodovanie“, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, pričom alternatívne investičné

možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt,
začala v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8.6.2011 o
správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES
a nariadením (ES) číslo 1060/2009,(EÚ) číslo 1095/2010. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej z dôvodu uvedeného

vyššie ako aj na základe zhodnotenia dokazovania vo veci samej a z tohto dôvodu sa neobrátil na Súdny
dvor Európskej únie ako aj z dôvodu, že prvoinštančný súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z toto dôvodu mu táto povinnosť obrátiť
sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových
okolností len súdu voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

11. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O. s. p. s prihliadnutím na to, že žalovaná si právo
na náhradu trov konania neuplatnila.

12. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.

b) O. s. p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p.).

13. Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh vo veci samej, žalobkyňa
poukázala na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej

moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že
ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku
škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a
nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto

spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska
bol preto podľa jej názoru svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability
a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák.
č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdila ako úplne irelevantný,

nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej
inštancie o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
Národnou bankou Slovenska, spočívajúcim v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č.
566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu prvej inštancie, v zmysle
ktorého sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode

došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu,
a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá" s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci
dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť
dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona, porušujúci subjekt
donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných

papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch (platného
v tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska
napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka

Slovenskazisťovaťvšetkyinformácieapodkladyododržiavaní,resp.nedodržiavanípovolenínačinnosť,
vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančnýtrhanáslednepravidelnekontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennými
papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný takširoko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo, činnosťou
obchodníka ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,

teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka U.. Y. O., T.. preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.
s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t. j. že Družstvo malo všetky

peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo

konateľom U.. P. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na
to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil Zákon o

cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej
pokuty vo výške 10.000,- eur nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie

ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázalaďalej naskutočnosť, žeNárodnábankaSlovenskatým,žedňa4.marca2011obchodníkovis

cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie Zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

14. Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája

2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky
Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom

prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo
majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach,
ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky
majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už
k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods.

3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až
v máji 2011 (zákazom činnosti).

15. Žalobkyňa konštatovala, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať

veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu na náhradu škody proti štátu a
nerobí takúto žalobu predčasnou, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či
aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v
konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na
konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa

11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. V tejto súvislosti uviedol, že podmienkou vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z. z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretožezákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto
zodpovednosti.

16. V odvolaní napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným
súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvej inštancie, resp. predložené sporovými
stranymi, neboli v značnom počte a rozsahu riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p..

17. Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní
v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za
účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v
konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné
dôkazy, či už predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného

dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli
známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O. s. p.), pretože na prvoinštančnom súde už od 2. júla
2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení
zopakovala svoje počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam
týkajúcim sa daného prípadu a uviedla, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné

ani odhadnúť, v akej výške a kedy v budúcnosti jej eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody
a jej výška závisí od výsledku konkurzného konania PDSI. K námietke žalobcu o riadnom
nevykonaní listinných dôkazov uviedol, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť,
že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise a aj tá skutočnosť, že
sporové strany vyhlásili, že sú im známe všetky listiny, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a preto na ich

oboznámení čítaním netrvali.

18. Podľa § 470 ods. 1 zák.č. 160/2015 Civilný sporový poriadok ( ďalej „C.s.p.“) ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

20. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (378 ods. 1, § 379, § 380 ods.
1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v
ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvej

inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na
náhradu škody spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191
ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite a v dostatočnom rozsahu odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

21. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu
prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), odvolací
súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi
týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti vzťahujúcej sa k výroku,

ktorým zamietol žalobu na náhradu škody spôsobenej orgánom štátu, v ktorom dostatočne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom
sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej
inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.).

22. V súvislosti so žalobkyňou podaným opravným prostriedkom odvolací súd upozorňuje, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu
ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnutérozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe
uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov
žalobkyne obsiahnutých v podanom odvolaní a v záujme riadneho vysporiadania sa s odvolacími

námietkami žalobkyne dopĺňa nasledovné.

23. Nakoľko o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z. z. a
zák. č. 161/2015 Z. z. zohľadňujúc stav v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie (§ 470 C.s.p.)
uvádza, že v celom svojom rozsudku pojmy dané terminológiou používanou v zákone č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok, „súd prvého stupňa“, „účastníci konania“ a „navrhovateľ a odporca“ nahradil
pojmami „súd prvej inštancie, “ „strany sporu“ a „žalobca a žalovaný“ tak ako to zaviedol zákon č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.

24. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôkladného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné.

25. K žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. v znení
účinnomdo30.6.2016(t.j.žesúdprvejinštancie dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po

právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.
s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne

súajtakéskutkovézistenia,ktorésúdprvejinštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej

veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

26. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V

posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvoinštančný súd zo správnych skutkových záverov vyvodil
správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím
súdom zistená.

27. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je v danom prípade

ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

28. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.29. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho

činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

30. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zák. č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

31. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre
takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak
by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,

príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,

v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

32. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.33. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).

34. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto

dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.
z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.
Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č.

566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009
na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z.
vykonaná zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt
zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z.

pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými
ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy

kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.
z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou
je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zák. č.
566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho

žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že
o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

35. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne

z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

36. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená,
že riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo
pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v
spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré

Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že
ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako člen Družstva, ktoré za týmto
účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou
predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkovs cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.

marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú
Národnou bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členom,
spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia,
pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko
v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže

nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu
zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

37. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska

k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.
OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eura,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20.augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie

investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či

aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva tá
strana, ktorej práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

38. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednostizaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomštátuvzmysle§9zák. č.514/2003

Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

39. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazovala žalobkyňa, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Tento rozsudok sa
predovšetkým týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie

konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v
odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011, týkajúce sa náhrady škody
spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok
dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti
štátu odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia.

Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011,
ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia
pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V
tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť
objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy,

ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na
plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej
triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver,
že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z
tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za

škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v
konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než
pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy.
V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu
majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o

speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto
stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci
konkurznéhokonanianedostanenič)avzhľadomnatonemožnoustáliťanivýškuškody.Pretojesprávny
záver súdu prvej inštanciei v tom, že žaloba bola podaná predčasne.40. Vo vzťahu k námietke žalobkyne k okolnosti, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,

spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. v tom čase platného ust. § 129 O.s.p. treba
uviesť, že v sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. ( od 1.7.2016 ust. §
204 C.s.p.) sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu
alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba, následné podania

žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne stranám sporu súdom prvej inštancie doručované
pred pojednávaním nariadeným na deň 20.2.2015, resp. v jeho priebehu. Zo zápisnice z pojednávania
súdu nariadeného na deň 20.2.2015 vyplýva, že v jeho priebehu súd prvej inštancie oboznámil listinnými
dôkazmi predloženými sporovými stranami a poučil strany sporu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Uvedené
znamená, že žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie o riadnom nevykonaní
dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.

1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 nebolo odvolacím súdom zistené.

41. Postup súdu prvej inštancie v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol návrh na
doplnenie dokazovania zabezpečením účtovníctva družstva PDSI, vyžiadaním správy o stave konkurzu
a výsluch svedkov X.. L., U.. Š., U.. D. W. U.. L.Ú.), bol rovnako v súlade s ust. § 185 ods. 1 C. s.

p.. V zmysle citovaného ustanovenia súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Posúdenie
návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
teda zásadne vecou súdu a nie strán sporu. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú
považovať i námietku žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2 písm. c) O.

s. p. v znení účinnom do 30.6.2016).

42. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa odvolaciu argumentáciu založila na rovnakom
skutkovom a právnom zdôvodnení ako v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní
neuviedla žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by odôvodňovali odlišné posúdenie otázky vzniku

nároku na náhradu škody, zatiaľ čo závery súdu prvej inštancie sú v tomto smere dostatočne podložené
výsledkami vykonaného dokazovania a v jeho rozhodnutí aj dostatočne vyargumentované.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku
o trovách konania pred súdom prvej inštancie, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny,

potvrdil.

44. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23.11.2015 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie vo výške 20 eur podľa Položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len

„zákon o súdnych poplatkoch“) v lehote 10 dní od doručenia uznesenia.

45. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Namietala uloženie poplatkovej povinnosti vzhľadom na to, že predmetom konania je nárok na

náhradu škody proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z., ktoré sa začalo do 30.9.2012, a na ktoré sa s poukazom na § 18ca v spojení s § 4
ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od súdnych poplatkov.
Žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

46. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 C.s.p. v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k
záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

47. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z

registra trestov, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal
dovolanie.48. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

49. Podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je
sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa
rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania) sa

spoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,účinnéhokudňupodanianávrhu.

50. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

51. Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto
zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak
je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a

poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového
úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten,
kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ, dovolateľ. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom

stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta
prvá citovaného zákona).

52. Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. 10. 2012,
za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.

53. Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012,
i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012.

54. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, bola
do sadzobníka vložená novelou zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zák. č. 286/2012 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona o súdnych poplatkoch
vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené
v Sadzobníku súdnych poplatkov.

55. Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za

odvolanie. Berúc do úvahy hore citované ustanovenia, žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok
za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci
bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012, preto žalobkyni vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za
podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška
poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu

na začatie konania (po 1. 10. 2012). Skutočnosť, že v Sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť
poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti žalobkyne
bez právneho významu.

56. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od
1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992
Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k)).57. Na základe uvedeného, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.

58.Onáhradetrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal proti žalobkyni nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

59. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).