Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/176/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115229678
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115229678.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom
Karadžičová 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom
Mýtna 48, 810 00 Bratislava, P.O.BOX 205, proti žalovanému: Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX,
XXX XX Z., o zaplatenie 4.765,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 24C/286/2015-48 zo dňa 01.06.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zastavení konania čo do zaplatenia
sumy 203,56 Eur s prislúchajúcim príslušenstvom.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia sumy 203,56 eur s
príslušenstvom zastavil. Žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 9 ods. 2; 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 48 ods. 1,2; 52 ods. 1 až 3; 53 ods.1 až

3, ods. 5, 9;100 ods. 1; 107 ods. 1,2;451 ods. 1,2; 458 ods. 1; 565 Občianskeho zákonníka, § 5b zák.
č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov.

3. Súd 1. inštancie zastavenie konania odôvodnil tým, že žalobca vzal žalobu v časti 17,02 eur, v časti
64,04 eur a v časti 122,50 eur späť, preto konania v tejto časti (203,56 eur) zastavil. Vo vzťahu k
zvyšku nároku súd 1. Inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal existenciu

pohľadávky, resp. pohľadávok, na úhradu ktorej mala byť ,,použitá“ daná pôžička a ani to, že skutočne
došlo, kedy konkrétne a akým spôsobom k poskytnutiu plnenia zo strany veriteľa na úhradu záväzkov
žalovaného označených v zmluve o pôžičke. Žalobca a ani jeho predchodca nepredložil žiadne doklady,
ktoré by preukazovali, za akých konkrétnych podmienok mali vzniknúť zmluvné vzťahy špecifikované
pod por. číslami 1 až 5 v časti III. (,,Účel použitia Pôžičky´´) zmluva o pôžičke, či došlo v prípade daných
zmluvných vzťahov k platnému uzavretiu zmlúv o spotrebiteľskom úvere, resp. či tieto zmluvy ( niektoré
z nich) netrpia nedostatkom ohľadne niektorej z tých náležitosti stanovených v § 9 ods. 1 , 2 Zákona

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorých nedostatok, resp.
v prípade RPMN jej nesprávne uvedenie v neprospech spotrebiteľa by mal za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosťposkytnutéhoúveru(§11ods.1ZoSÚ).Rovnakonedokladoval,akýmspôsobomdošlo
k vyčísleniu dlžných zostatkov v zmluve o pôžičke špecifikovaných záväzkov, t.j. koľko mal žalovanýčerpať, koľko dovtedy splatil a čo všetko a v akých konkrétnych sumách v sebe zahŕňali v zmluve o
pôžičke vyčíslené dlžné zostatky. Súd teda nemal možnosť preskúmať, či ku dňu podpisu zmluvy o
pôžičke či už pôvodným žalobcom alebo žalovaným reálne existoval aspoň vo výške v zmluve vyčíslenej

sume 3.714,79 Eur nejaký dlh žalovaného, ktorý mal byť uhradený z pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá
zmluvou o pôžičke. Pritom sprostredkovateľom a správcom v daných zmluvných vzťahoch bol práve
veriteľ - pôvodný žalobca, ktorý by preto mal takýmito dokladmi disponovať. Ak by aj pôvodný žalobca
skutočne v ZoP dojednaným spôsobom poskytol žalovanému pôžičku v dojednanej výške 3.714,73 Eur,
súd uvedené preukázané nemal. V predžalobnej upomienke, z 29.12.2012 pôvodného žalobcu tento

vyčíslil celkovú dlžnú istinu sumou 6563,47 Eur bez jej bližšieho rozšpecifikovania (opäť iná suma,
dokonca vyššia než bola suma žalovaná). Aj posledné uvádzané skutočnosti potvrdzujú záver súdu o
nepreukázanosti žalobcom uplatneného nároku v žiadnej jeho časti. Preto súd prvej inštancie žalobu
zamietol. Navyše s poukazom na ust. § §5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v platnom
znení, súd ex offo posudzoval, či právo žalobcu, ktoré by inak bolo právom zo spotrebiteľského vzťahu,
nie je premlčané, pričom zistil, že toto premlčané je, a preto aj z tohto dôvodu žalobu zamietol.

4.Protitomutorozsudku,atoprotivýrokuozamietnutížalobyavýrokuotrováchkonaniapodalodvolanie
žalobca. Právne svoje odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku
(ďalejCSP)navrhol,abyodvolacísúdnazákladeust.§388CSProzsudoksúdu1.inštancievnapadnutej
časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3943,10 € spolu s úrokom z omeškania

vo výške 8,75% p.a. zo sumy 4129,64 € od 10.01.2013 do 16.12.2016, s úrokom z omeškania vo výške
8,75%p.a.zosumy4108.70€od17.12.2016do12.01.2017,súrokomzomeškaniavovýške8,75%p.a.
zo sumy 4065.60 € od 13.01.2017 do 20.02.2017, s úrokom z omeškania vo výške 8,75% p.a. zo sumy
4004.35 € od 21.02.2017 do 12.04.2017, s úrokom z omeškania vo výške 8,75% p.a. zo sumy 3943.10
€ od 13.04.2017 do dňa zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti

rozsudku a prizná žalobcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu.
Namietal, že súd 1.inštancie zamietol žalobu z dôvodu uplynutia subjektívnej 2- ročnej premlčacej
doby pri nastolení režimu bezdôvodného obohatenia z dôvodu posúdenia vzťahu ako odstúpenia od
zmluvy. Žalobca považuje rozhodnutie súdu 1.inštancie za nesprávne. Súd 1.inštancie písomné podanie
právneho predchodcu žalobcu zo dňa 29.12.2012 označené ako predžalobná upomienka vyhodnotil ako

odstúpenie od zmluvy s následkom zrušenia zmluvy od počiatku. Uplatnený nárok z uvedeného dôvodu
právne posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý posúdil pri aplikácii ust. § 107
ods. 1 OZ ako premlčaný. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie. Listom zo dňa 29.12.2012
nedošlo k odstúpeniu od zmluvy. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V prejednávanom prípade nebol splnený ani jeden zákonný predpoklad pre platné odstúpenie od

zmluvy. Zákon č. 129/2010 Z.z. neumožňuje veriteľovi odstúpiť od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako
predložená zmluva nepochybne je. Taktiež možnosť odstúpenia od zmluvy nebola účastníkmi zmluvne
dojednaná. Pri hodnotení listu nie je možné použiť ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto sa
nejedná o pochybnosti o obsahu spotrebiteľskej zmluvy, ale o hodnotenie toho, ktoré z možných práv
právny predchodca žalobcu, ako účastník zmluvného vzťahu využil. Súd 1.inštancie nemôže svojim

vlastným právnym hodnotením nahrádzať vôľu účastníka zmluvného vzťahu a rozhodovať o tom, aké
právo právny predchodca využil. Zo žiadneho úkonu právneho predchodcu žalobcu nevyplýva, žeby od
úverovej zmluvy odstúpil. Takýto prejav nikdy neučinil. Nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady
pre platné odstúpenie od zmluvy listom zo dňa 29.12.2012 nedošlo k odstúpeniu od zmluvy. Z podania
právneho predchodcu žalobcu jednoznačne vyplýva, že listom zo dňa 29.12.2012 realizoval oprávnenie

predčasne žiadať o zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu neplatenia dohodnutých splátok, v zmysle ust.
§365Občianskehozákonníka.Písomnýmpodanímzodňa29.12.2012predčasnezosplatnilpohľadávku
z úveru s výzvou na jej zaplatenie. Márnym uplynutím lehoty na zaplatenie pohľadávky nastala dňa
9.1.2013 splatnosť pohľadávky, ktorá sa tak premĺčuje v zákonnej všeobecnej 3 - ročnej premlčacej
dobe, podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Pohľadávka v čase začatia sporu dňa 11.12.2015

premlčaná nebola. Pokiaľ by odvolací súd dospel k právnemu názoru, že právnym úkonom právneho
predchodcu žalobcu nedošlo k predčasnému zosplatneniu pohľadávky postupom podľa ust. § 365
Občianskeho zákonníka, v takom prípade by sa každá jednotlivá splátka premĺčovala samostatne, vo
všeobecnej 3 - ročnej premlčacej dobe, podľa lehoty splatnosti jednotlivých splátok. Záver o počiatku
plynutia premlčacej doby zostatku úveru dňom doručenia predčasného zosplatnenia dlhu s výzvou

na zaplatenie je podporený aj výkladom ust. § 365 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že k
zosplatneniu dlhu nemôže dôjsť predtým, ako bude výzva na zosplatnenie doručená dlžníkovi. Poukázal
na právny názor v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 456/2006, ale aj na
právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 426/2005.Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, čim
došlo k porušeniu princípu právnej istoty, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 CSP.

5. Odvolanie bolo doručené žalovanému na vyjadrenie. Ten vyjadrenie nezaslal.

6. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava 1 vyplýva, že pôvodný žalobca Intrum
Justitia Slovakia s.r.o. so sídlom Mýtna 38 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, 811 07 Bratislava
od 17.02.2018 zmenil obchodné meno na Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 38, Bratislava - mestská časť

Staré Mesto 811/07, IČO žalobcu sa nezmenilo, ide o IČO: 35 831 154. Preto odvolací súd v záhlaví
uznesenia uviedol ako žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., pretože rozhodoval už po 17.02.2018 a jednalo
sa iba o zmenu obchodného mena.

7. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a násl. CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 18.09.2018 a zistil,
odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je dôvodné.

8. Súd 1.inštancie zamietnutie žaloby prioritne odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal existenciu

pohľadávky, resp. pohľadávok, na úhradu ktorej mala byť ,,použitá“ daná pôžička a ani to, že skutočne
došlo, kedy konkrétne a akým spôsobom k poskytnutiu plnenia zo strany veriteľa na úhradu záväzkov
žalovaného označených v zmluve o pôžičke. Žalobca a ani jeho predchodca nepredložil žiadne doklady,
ktoré by preukazovali, za akých konkrétnych podmienok mali vzniknúť zmluvné vzťahy špecifikované
pod por. číslami 1 až 5 v časti III. (,,Účel použitia Pôžičky´´) zmluva o pôžičke, či došlo v prípade daných

zmluvných vzťahov k platnému uzavretiu zmlúv o spotrebiteľskom úvere, resp. či tieto zmluvy ( niektoré
z nich) netrpia nedostatkom ohľadne niektorej z tých náležitosti stanovených v § 9 ods. 1 , 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorých nedostatok, resp.
v prípade RPMN jej nesprávne uvedenie v neprospech spotrebiteľa by mal za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosťposkytnutéhoúveru(§11ods.1ZoSÚ).Rovnakonedokladoval,akýmspôsobomdošlo

k vyčísleniu dlžných zostatkov v zmluve o pôžičke špecifikovaných záväzkov, t.j. koľko mal žalovaný
čerpať, koľko dovtedy splatil a čo všetko a v akých konkrétnych sumách v sebe zahŕňali v zmluve o
pôžičke vyčíslené dlžné zostatky. Súd teda nemal možnosť preskúmať, či ku dňu podpisu zmluvy o
pôžičke či už pôvodným žalobcom alebo žalovaným reálne existoval aspoň vo výške v zmluve vyčíslenej
sume 3.714,79 Eur nejaký dlh žalovaného, ktorý mal byť uhradený z pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá

zmluvou o pôžičke. Pritom sprostredkovateľom a správcom v daných zmluvných vzťahoch bol práve
veriteľ - pôvodný žalobca, ktorý by preto mal takýmito dokladmi disponovať. Ak by aj pôvodný žalobca
skutočne v ZoP dojednaným spôsobom poskytol žalovanému pôžičku v dojednanej výške 3.714,73 Eur,
súd uvedené preukázané nemal. V predžalobnej upomienke, z 29.12.2012 pôvodného žalobcu tento
vyčíslil celkovú dlžnú istinu sumou 6563,47 Eur bez jej bližšieho rozšpecifikovania ( opäť iná suma,

dokonca vyššia než bola suma žalovaná). Aj posledné uvádzané skutočnosti potvrdzujú záver súdu o
nepreukázanosti žalobcom uplatneného nároku v žiadnej jeho časti ( bod 39).

9. Súd 1.inštancie sa zaoberal aj skutočnosťou, že podľa jeho názoru zmluva, ktorú uzatvoril právny
predchodca žalobcu so žalovaným o pôžičke č. 5012203 zo dňa 07.02.2012, nedostatočne zakotvuje

náležitosti požadované § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to písm. f) a k)
predmetnej zákonnej úpravy. V zmluve je nedostatočným spôsobom uvedená doba trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín jej konečnej splatnosti s poukazom na uvedenie len mesiaca a roka
( 09/2018) s tým, že pod termínom splatnosti je potrebné rozumieť konkrétny dátum označený tak dňom,
mesiacom ako aj rokom, kedy konečná splatnosť nastáva. Vo vzťahu k dojednaným splátkam v zmysle

§ 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z., zmluva nedostatočným spôsobom určuje výšku, počet a
termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, teda nie je zrejmé, v ktorých termínoch a v akej výške
jednotlivé splátky zahŕňajú splátky istiny, koľko predstavuje splátka úroku a koľko je poplatok zahrnutý
v predmetnej splátke. Vzhľadom na túto skutočnosť, posúdil súd 1.inštancie úver ako bezúročný a
bezpoplatkový z dôvodu absencie náležitosti uvedených v ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k) zák. č. 129/2010

Z.z. V prípade reálne poskytnutej čiastky 3.714,73 eur po zosplatnení sumy 633,66 eur by zostávalo
žalovanému uhradiť rozdiel vo výške 3.081,07 eur. Následne sa súd 1.inštancie zaoberal aj tým, že
jednostranný právny úkon právneho predchodcu žalobcu, nie je možné považovať za zosplatnenie úveru
v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 565 Občianskeho zákonníka a to zdôvodu, že pokiaľ ide o plnenie splátkach, môže veriteľ žiadať o zosplatnenie celej pohľadávky, pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté, alebo v rozhodnutí určené. Zo všeobecných
obchodným podmienok, napriek tomu, že sú písané neštandardne malým písmom, nie je možné vyvodiť

právo veriteľa na takéto zosplatnenie úveru. Naviac žalobca nepreukázal, že ako veriteľ žalovaného,
ako dlžníka upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva predmetný úver zosplatniť v
zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

10. Odvolateľ v odvolaní tvrdí, že predžalobná upomienka, zo dňa 29.12.2012 bola realizáciou

oprávnenia právneho predchodcu žalobcu, predčasne žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, z dôvodu
neplatenia dohodnutých splátok, v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Teda, že dňa 29.12.2012
právnypredchodcažalobcupredčasnezosplatnilpohľadávkuzúverusvýzvounajejzaplatenie.Márnym
uplynutím lehoty na zaplatenie pohľadávky, nastala dňa 09.01.2013 splatnosť pohľadávky, ktorá sa tak
premlčuje v zákonnej všeobecnej 3 - ročnej premlčacej dobe. Z toho vyvodil, že žalovaná pohľadávke
v čase začatia sporu dňa 11.12.2015 premlčaná nebola.

11. Odvolateľ zároveň v odvolaní namietal, že súd 1.inštancie nesprávne vec právne posúdil, pokiaľ
mal za to, že list zo dňa 29.12.2012 možno považovať za odstúpenie od zmluvy, pretože podľa ust.
§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto, alebo v
inom zákone ustanovené, alebo účastníkmi dohodnuté. Súd 1.inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia

vysvetľujeprečoprávnyúkonprávnehopredchodcužalobcupovažujezaodstúpenieodzmluvy.Zároveň
poukazuje na čl. 12 vo všeobecných obchodných podmienkach - skončenie zmluvy, bod 12.1, bod 12.2
a 13.3, kde sú dohodnuté podmienky skončenia zmluvy vrátane možnosti klienta od zmluvy odstúpiť,
resp. zmluvu vypovedať. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 13Co 653/15 s tým, že prejav vôle právneho predchodcu je možné považovať za odstúpenie

od zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka. Pričom uvažoval, že vypovedanie zmluvy v zmysle
bodu12.2všeobecnýchobchodnýchpodmienokprávnehopredchodcužalobcujepovahouustanovením
zodpovedajúcim odstúpeniu od zmluvy podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

12. Odvolací súd sa stotožňuje s prioritným dôvodom zamietnutia žaloby, súdom 1.inštancie (bod 39

až 41). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v sporovom konaní sa uplatňuje
prejednacia zásada. Strana ma jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Následky
spojené s nesplnením týchto povinností, v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana,
ktorá si povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označí dôkazy na preukázanie
tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť

označiť na svoje tvrdenie dôkazy. Pričom dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o
veci samej v neprospech tejto strany. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie vo veci. Rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa povinnosti tvrdenia o označeniach

dôkazov na preukázanie tvrdení, sú dané hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje, tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa
dôkazného bremena. V konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má veriteľ, teda žalobca povinnosť
preukázať, že so žalovaným, teda dlžníkom uzavrel zmluvu a že na jej základe poskytol žalovanému
určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu. Odvolací

súd súhlasí so záverom súdu 1.inštancie, že žalobca nedokladoval akým spôsobom došlo zo strany
jeho právneho predchodcu k vyčísleniu dlžných zostatkov v zmluve o pôžičke špecifikovaných záväzkov,
t.j. koľko má žalovaný čerpať, koľko dovtedy splatil a čo všetko a v akých konkrétnych sumách v
sebe zahŕňali v zmluve o pôžičke vyčíslené dlžné zostatky. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu
1.inštancie, že tento nemal možnosť preskúmať, či ku dňu podpisu zmluvy o pôžičke reálne existoval

aspoň vo výške v zmluve vyčíslenej sume 3.714,73 eur, nijaký dlh žalovaného, ktorý mal byť uhradený
z pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá na základe zmluvy o pôžičke. Sprostredkovateľom a správcom
daných zmluvných vzťahov bol veriteľ, teda pôvodný žalobca, ktorý mal týmito dokladmi disponovať.
Správne súd 1.inštancie uzavrel, že záväzky žalovaného špecifikované v čl. III zmluvy o pôžičke a
zároveňzáväzokvzniknutýzozmluvyopôžičkesúsohľadomnacharaktersubjektov,ktoréichuzatvárali

sú záväzkami zo spotrebiteľskej zmluvy. Správne použil i ust. § 52 a násl. Občianskeho zákonníka.
Teda aj odvolací súd má za to, že s ohľadom na uvedené, bolo potrebné ozrejmiť, či predmetnou
zmluvou o pôžičke bolo skutočne riešené splatenie, resp. čiastočná úhrada existujúcich záväzkov vo
výškach, akých boli v ZoP vyčíslené, pôžičkou poskytovanou pôvodným žalobcom, ako veriteľom, totižmohol byť bezhotovostným prevodom uhradený len záväzok, ktorý v tom čase mal v danej výške reálne
existoval. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu 1.inštancie, že aj keby pôvodný žalobca skutočne
poskytol žalovanému pôžičku v dojednanej výške 3.714,73 eur, súd 1.inštancie aj odvolací súd uvedené

preukázané nemal. V súlade s pravidlami formálnej logiky je záver súdu 1.inštancie, že v predžalobnej
upomienke z 29.12.2012 pôvodného žalobcu, tento vyčíslil celkovú dlžnú istinu sumou 6.563,47 eur bez
bližšej špecifikácie, preto bolo na mieste žalobu zamietnuť.

13. Keďže existoval dôvod na zamietnutie žaloby, teda nepreukázanie existencie pohľadávky, resp.

pohľadávok, na úhradu, ktorých mala byť použitá pôžička a nebolo ani preukázané, že táto bola
v dojednanej výške 3.714,73 eur poskytnutá právnym predchodcom žalobcu žalovanému, nebolo
potrebné sa z dôvodu hospodárnosti zaoberať ďalšími dôvodmi, ktoré uviedol súd 1.inštancie pre
zamietnutie žaloby.

14. Preto odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zastavení konania, čo do

zaplatenia sumy 203,56 eur s prislúchajúcim príslušenstvom podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP, ako vecne
správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu

trov odvolacieho konania a žalovanému v štádiu odvolacieho konania žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli. Preto odvolací súd vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 544/2015
zo dňa 26.10.2016 z dôvodu hospodárnosti konania. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na
judikatúru súdov, vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany

(účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov.rozsudok Georgiadis proti Grécku z
29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a
ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp.zn. III. ÚS 209/04). Preto odvolací súd
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu

skutkového a právneho posúdenia veci.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.