Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. december 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/148/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814204631
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7814204631.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudcovJUDr.

Alexandra Husivargu a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcov : 1. K. Q.Á., nar. X.X.XXXX, bytom V.
X, 2. K. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom V. X, 3. Y. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom V. X, všetci zastúpení Beňo &
partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade, Námestie sv. Egídia 93, proti žalovanému :
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO :
00 585 441, za účasti intervenienta : Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, o zaplatenie 80.000 €
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn.
9C/131/2014 zo dňa 16. januára 2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade 10.000 €,
žalobkyni v 2. rade 5.000 € a žalobcovi v 3. rade 5.000 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

M e n í rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade úrok z omeškania
vo výške 8,25 % ročne z priznaných súm od 29.5.2014 do zaplatenia tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Žalobcovia v 1. až 3. rade majú proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 16. januára
2018 č.k. 9C/131/2014-169 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 10.000 € s 8,25 %
ročným úrokom z omeškania od 29.5.2014 do zaplatenia, žalobkyni v 2. rade sumu 5.000 € s 8,25
% ročným úrokom z omeškania od 29.5.2014 do zaplatenia a žalobcovi v 3. rade sumu 5.000 € s 8,25
% ročným úrokom z omeškania od 29.5.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.). Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok II.). Priznal žalobcom v 1. až 3. rade náhradu trov
konania v rozsahu 100 % zo strany žalovaného s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy spolu vo výške
80.000 € (žalobkyňa v 1. rade vo výške 40.000 € a žalobcovia v 2. a 3. rade vo výške po 20.000 €
každý z nich) podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka za zásah do ich osobnostných práv (práva
na súkromný a rodinný život), spôsobený usmrtením blízkej osoby (manžela a otca) pri dopravnej

nehode zavinenej intervenientom. Keďže zásah bol vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, náhradu
nemajetkovej ujmy považujú za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ateda táto náhrada spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti, z ktorého dôvodu
je žalovaný povinný vyplatiť poškodeným žalobcom túto náhradu podľa § 15 zákona č. 381/2001 Z.z..

3.Vykonanýmdokazovanímvzalzapreukázané,žedňa3.6.2011zaobcouNižnáSlaná,okresRožňava,
došlo zavinením vodiča motorového vozidla Y. V. (intervenienta v tomto konaní), povinne zmluvne
poisteného u žalovaného, k dopravnej nehode, pri ktorej utrpel R.Á. Q., manžel žalobkyne v 1. rade a
otec žalobcov v 2. a 3. rade rozsiahle zranenia, ktorým po prevoze do nemocnice podľahol. Y. V. ako
vodič motorového vozidla svoju vinu uznal a rozsudkom Okresného súdu Rožňava č.k. 1T/129/2011-170

zo dňa 16.11.2011 bolo rozhodnuté o schválení dohody o vine a treste uzavretej medzi prokurátorom a
Y. V.C.. V zmysle vyššie uvedeného rozsudku intervenient spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods.
1,2 písm. a/, ods. 4 Tr. zákona a bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2-och
rokov a 8 mesiacov. Zároveň mu bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 5
rokov. V čase dopravnej nehody intervenient viedol motorové vozidlo po požití alkoholických nápojov. Z
výpovedí žalobcov vzal za preukázané, že žalobcovia tvorili s R. Q. fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými

sociálnymiacitovýmiväzbami.VčasesmrtiR.Q.žilivšetcivspoločnejdomácnosti,žalobkyňav1.rades
poškodeným spoločne hospodárili, spoločne zabezpečovali všetky potreby domácnosti, ako aj žalobcov
v 2. a 3. rade, ktorí v tom čase študovali na vysokej škole. Žalobcovia s poškodeným spoločne trávili
aj voľný čas, chodievali na výlety do prírody a smrť poškodeného všetkých žalobcov citovo značným
spôsobom zasiahla. Žalobkyňa v 1. rade sa po smrti psychicky zrútila a niekoľko mesiacov po smrti

poškodeného užívala ukľudňujúce lieky (Lexaurin), ktoré jej predpísal jej ošetrujúci lekár, ako aj lieky na
spanie, pričom nebola nútená navštíviť odborného lekára.trávilitrávili aj voľný čas
Doposiaľ sa však so smrťou poškodeného nevyrovnala, príležitostne užíva aj lieky na ukľudnenie a
spanienarastlinnomzáklade.Nepoprela,žepoškodenýpredsmrťoučastejšieužívalalkoholickénápoje,
pričom pod ich vplyvom niekedy bol aj agresívny, avšak táto skutočnosť nemala za následok rozvrat ich

manželstva. Žalobkyňa v 2. rade mala s poškodeným veľmi blízky vzťah, z ktorého dôvodu smrť otca
bola pre ňu veľkou psychickou traumou, otca mala veľmi rada, nebola schopná po jeho úmrtí vykonať aj
všetky skúšky počas štúdia na vysokej škole, ktoré si musela preniesť do ďalšieho ročníka, so smrťou
otca sa snažila vyrovnať sama a odbornú pomoc nevyhľadala. Dva roky po smrti otca sa jej narodilo
dieťa (v roku 2013) a od roku 2016 začala žiť v spoločnej domácnosti so svojim druhom a maloletým

dieťaťom mimo pôvodnej spoločnej domácnosti. Z jej výpovede súd zistil, že aj keď otec nemal v čase
smrti prácu, bol šikovný, chodieval na nákladom motorovom vozidle a pomáhal kamarátom pri odvoze
dreva, z ktorých činností mal príležitostný príjem. Okrem toho vedel urobiť potrebné práce okolo domu
a na dvore. Žalobca v 3. rade mal s nebohým otcom veľmi blízky vzťah, trávili spolu veľa času, učil ho
prácam okolo domu, spoločne vykonávali voľnočasové aktivity, a rovnako ako žalobkyňa v 2. rade, ťažko

prežíval smrť otca, avšak s touto sa vyrovnával sám a nevyhľadal odbornú pomoc. Po smrti otca naďalej
zostal bývať v spoločnej domácnosti so žalobkyňou v 1. rade, pričom práce, ktoré predtým vykonával
otec, musel začal vykonávať sám (práce okolo domu a v záhrade). K štúdiu na vysokej škole sa už
nevrátil a je zamestnaný. Z výpovede intervenienta súd zistil, že v deň dopravnej nehody spoločne s
poškodeným požívali alkoholické nápoje a následne riadil motorové vozidlo z podnetu poškodeného,

ktorý sedel na prednom sedadle, nebol pripútaný a počas jazdy zaspal. Podľa jeho tvrdení manželstvo
poškodeného a žalobkyne v 1. rade nebolo až také harmonické, čo vyvodzoval z tej skutočnosti, že keď
poškodený bol pod vplyvom alkoholu, bol voči žalobkyni v 1. rade agresívny, čoho bol aj svedkom v
jednom prípade.

4. Právne posudzoval vec podľa ust. §§ 1,4,7,15 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v spojení s čl. 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a § 11 a § 13 Obč.
zák., pričom sa riadil právnym názorom Krajského súdu v Košiciach, vysloveným v jeho zrušujúcom
uznesení v tejto prejednávanej veci č.k. 6Co/47/2016-90 zo dňa 6. februára 2017, v zmysle ktorého

škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla s použitím eurokonformného výkladu je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody, spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla podľa § 13 ods. 2, 3 Obč. zák.. Konštatoval, že smrťou manžela
žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade došlo k neoprávnenému zásahu do ich práva na

ochranuosobnosti,konkrétnedoichprávanasúkromiearodinnýživot,naudržiavaniearozvojosobných
vzťahov v rámci rodiny a udržiavanie vzťahov s rodinnými príslušníkmi. Právo na rodinný život smrťou
poškodeného definitívne zaniklo, bez možnosti nápravy. Smrť poškodeného bola pre žalobcov o to viac
tragickou, že sa tak stalo nečakane a navždy tak stratili manžela a otca.5. S poukazom na ust. § 100 a § 101 Obč. zák. považoval žalovaným vznesenú námietku premlčania
žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 11 a nasl. Obč. zák. za

nedôvodnú. Vychádzajúc z doterajšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako
aj všeobecných súdov uzavrel, že začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade
náhrady nemajetkovej ujmy je viazaný na okamih, keď došlo k neoprávnenému zásahu, objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba teda začala plynúť
dňom nasledujúcim po smrti poškodeného (smrť nastala 3. júna 2011), teda 4. júna 2011 a uplynula dňa

4. júna 2014, pričom žaloba bola podaná na súde dňa 14. mája 2014, teda pred uplynutím všeobecnej
trojročnej premlčacej doby.

6. Vychádzajúc z ust. § 13 ods. 2 a 3 Obč. zák. pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal zo
závažnostivzniknutejujmy,akoajzokolností,zaktorýchkporušeniuprávadošlo.Pokiaľideozávažnosť
vzniknutej ujmy, v dôsledku smrti manžela a otca žalobcov sa následky tohto zásahu prejavili vo forme

šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou. Zásahom do práva žalobcov na
udržiavanie a rozvoj rodinných vzťahov došlo k tak intenzívnemu zásahu do ich práv, že ako satisfakcia
nestačí zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, a preto prichádza do úvahy náhrada nemajetkovej
ujmy. Intenzitu zásahu mal preukázanú výpoveďami žalobcov. Pokiaľ zohľadnil okolnosti, za ktorých
došlo k porušeniu práva, prihliadol na tú skutočnosť, že zo strany intervenienta k neoprávnenému

zásahu došlo neúmyselne, že tento bol za svoje konanie uznaný vinným a právoplatne odsúdený na
nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý aj čiastočne vykonal a zohľadnil aj okolnosti na strane
poškodeného, ktorý spoločne s intervenientom v deň dopravnej nehody požívali alkoholické nápoje, a
teda poškodený mal vedomosť, že intervenient požil alkoholické nápoje a napriek tomu cestoval s ním
v motorovom vozidle, ktoré riadil intervenient. Z týchto dôvodov konštatoval rovnaký podiel pôvodcu

zásahu Y.V.apostihnutéhonebohéhoR.Q.napriebehučinnostivyúsťujúcejdoneoprávnenéhozásahu
v dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej R. Q. utrpel smrteľné zranenia. Zohľadnil tú skutočnosť, že
manželstvo žalobkyne v 1. rade a poškodeného trvalo 24 rokov, počas ktorých žili spolu, viedli spoločnú
domácnosť, spoločne hospodárili a spoločne vychovávali svoje deti. Aj keď poškodený posledné tri
roky pred svojou smrťou nebol zamestnaný, podieľal sa na prácach okolo domu a v záhrade, ktorými

prispieval k chodu spoločnej domácnosti, príležitostne pracoval a tak získaval príležitostný príjem. V
dôsledku náhleho úmrtia manžela žalobkyňa v 1. rade stratila životného partnera, došlo tým k zániku
jej manželstva a k podstatnej zmene v jej postavení v osobnom, rodinnom a spoločenskom živote.
Zohľadniac všetky tieto skutočnosti, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, za
primerané považoval odškodnenie vo výške 10.000 €.

7. Pokiaľ ide o žalobcov v 2. a 3. rade, smrťou ich otca došlo k definitívnemu prerušeniu vzťahov
medzi nimi a poškodeným ako medzi rodičmi a deťmi a táto udalosť bola pre nich šokujúca, náhla
a nečakaná, nakoľko poškodený mal v čase úmrtia 48 rokov, netrpel vážnym ochorením a jeho
smrť preto nebolo možné nijakým spôsobom predvídať. Nečakaná strata otca bola pre nich tragickou

udalosťou a nepochybne poznačila ich citový život. Zohľadnil pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy aj osamostatnenie žalobkyne v 2. rade a založenie vlastnej rodiny a opustenie pôvodnej spoločnej
domácnosti, pričom žalobca v 3. rade síce zostal bývať v spoločnej domácnosti, avšak taktiež je
zamestnaný a nie je odkázaný výživou na žalobkyňu v 1. rade a vychádzajúc zo všetkých týchto
skutočností ako aj okolností, za ktorých došlo k zásahu, za primeranú považoval náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške po 5.000 € pre každého zo žalobcov v 2. a 3. rade.

8. Z vyššie uvedených dôvodov žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

9. Žalobcom priznal aj úrok z omeškania z priznaných súm, avšak ohľadne tohto výroku chýba akékoľvek

odôvodnenie.

10. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal ich plnú náhradu žalobcom,
keďže títo mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia závisela už len od úvahy
súdu.

11. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho zamietavému výroku II. v zákonnej lehote podali odvolanie
žalobcovia z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a navrhli rozsudok v napadnutom výroku
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť rozsudok v tomto výroku aichžalobevcelomrozsahuvyhovieť.Nesúhlasilispriznanouvýškounemajetkovejujmy,atospoukazom
na inštitút jednorazového odškodnenia pozostalých pri smrteľnom pracovnom úraze poručiteľa podľa
zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého podľa § 94 ods. 2 jednorazové odškodnenie manžela

alebo manželky je 730-násobok denného vymeriavacieho základu, najviac 46.485,40 € a suma
jednorázovéhoodškodneniazakaždénezaopatrenédieťajepolovicasumyjednorazovéhoodškodnenia
manžela. Niet pritom dôvodu rozlišovať medzi stratou blízkej osoby spôsobenej pracovným úrazom
alebo dopravnou nehodou. Nároky žalobcov uplatnené v tejto žalobe sú pritom podstatne nižšie ako
sumy uvedené v ust. § 94 zákona o sociálnom poistení, teda v plnom rozsahu zohľadňujú možnú

spoluúčasť poškodeného na dopravnej nehode. Zdôraznili, že v trestnom konaní bola jednoznačne
určená zodpovednosť intervenienta za vznik dopravnej nehody a na vzniku nehody nemala žiaden vplyv
podnapilosť poškodeného. Medzi podnapilosťou poškodeného a vznikom dopravnej nehody nebola
preukázaná žiadna príčinná súvislosť, teda požitie alkoholu poručiteľom neprispelo k vzniku nehody.

12.ŽalovanýpodľaobsahupodalodvolanieprotivyhovujúcemuvýrokuI.rozsudkuasúvisiacemuvýroku

III. o trovách konania z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol rozsudok zmeniť
tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne. Vytýkal súdu nesprávne právne posúdenie, pokiaľ dospel
k záveru že nemajetková ujma spadá pod rozsah krytia povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona 381/2001 Z.z., teda pokiaľ dospel k
záveru, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní. V tomto ohľade namietal aj právny

názor Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný s odôvodnením, že odporuje
doterajšej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR. Namietal ďalej, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď priznal žalobcom náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 € žalobkyni v 1. rade a vo výške po 5.000 € žalobcom v 2. a 3.
rade. Poukázal na to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie závažnosti

nemajetkovej ujmy, keďže na túto skutočnosť nenavrhli vykonať žiadne dôkazy a uvedené preukazovali
výlučne svojimi výpoveďami. Tvrdenia žalobcov o harmonickom rodinnom živote s poškodeným však
boli vyvrátené výpoveďou intervenienta. Súd nezohľadnil skutočnosť potvrdenú samotnou žalobkyňou
v 1. rade, že nebohý poškodený často požíval alkoholické nápoje, v dôsledku čoho býval aj agresívny,
ako ani skutočnosť, že tri roky pred smrťou bol nezamestnaný, a teda potreby rodiny zabezpečovala zo

svojho príjmu. Z výpovede žalobkyne v 1. rade na pojednávaní nevyplynul žiaden vrúcny citový vzťah
k nebohému. To, že dlhé roky žili s nebohým v manželstve, neznamená, že toto manželstvo muselo
byť harmonické, so silnými citovými putami. Keďže až do smrti poškodeného žalobkyňa v 1. rade a
poškodený nemali vlastné bývanie a žili u rodičov poškodeného, táto samotná skutočnosť mohla byť
dôvodom, prečo žalobkyňa v 1. rade zotrvala v manželstve s nebohým. Žalobcovia nenavrhli výsluchom

svedkov - susedov, známych, vykonať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o harmonickom rodinnom
spolužití a žalobkyňa v 1. rade nepreukázala lekárskym nálezom svoje tvrdenia, že sa po smrti manžela
psychicky zrútila. Vytýkal ďalej súdu prvej inštancie, že nevzal dostatočne do úvahy ani skutkové
okolnostitohtoprípadu,keďpoškodenýsintervenientompreddopravnounehodouspolupopíjalialkohol,
poškodený neodhovoril intervenienta od jazdy autom pod vplyvom alkoholu, naopak, prehováral ho,

aby sám viedol motorové vozidlo a s vedomím, že intervenient je pod značným vplyvom alkoholu, si k
nemu sadol do motorového vozidla a nepripútal sa bezpečnostným pásom. Všetky tieto okolnosti pritom
neodôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovia teda nepreukázali také skutočnosti,
ktoré by oprávňovali priznať im inú formu zadosťučinenia, ako nepeňažnú. Vysoký satisfakčný charakter
malo pritom aj samotné trestné konanie a odsudzujúci rozsudok, ako aj skutočnosť, že intervenient bol

nepodmienečne odsúdený na trest odňatia slobody. Nakoniec namietal priznanie úrokov z omeškania z
náhrady nemajetkovej ujmy, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 185/2011
zo dňa 14.3.2011, v zmysle ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká
až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia.

13. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvali na dôvodoch nimi podaného odvolania
a stotožnili sa so záverom súdu, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do
rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Uviedli, že intervenient svojím konaním neoprávnene zasiahol do ich osobnostných práv s
takými následkami, pri ktorých nie je postačujúce zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. a patrí

im preto nemajetková ujma v peniazoch. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, poukázali na to,
žesmrťmanželaaotcajeprepozostalýchmimoriadnymzásahomdoosobnostnýchprávavtejsúvislosti
je potrebné zohľadniť, ako sa žalobcovia so smrťou poškodeného vyrovnali a aké dôsledky spôsobilo
násilné pretrhnutie väzieb vnútri rodiny. Zdôraznili, že medzi fyzickými osobami existujú vzájomnésociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy, vytvorené v rámci súkromného a rodinného života, pričom
porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie
druhej z týchto osôb. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy

s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať
vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na
súkromie a rodinný život fyzickej osoby. V dôsledku konania intervenienta zahynul ich najbližší príbuzný
a jeho úmrtie bolo a je pre nich nepochybne traumatizujúce. Z hľadiska závažnosti ujmy zdôraznili, že v
jednom okamihu stratili manžela a otca, s ktorým tvorili rodinu a žili v spoločnej domácnosti a v dôsledku

násilného úmrtia došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia vo veku 48 rokov poškodeného.
Samotná skutočnosť, že medzi žalobkyňou v 1. rade a poškodeným v istom období dochádzalo k
nezhodám, nespôsobila, že by medzi týmito blízkymi osobami došlo k ochladeniu vzťahov, o čom svedčí
aj tá skutočnosť, že žalobkyňa v 1. rade a jej nebohý manžel sa o seba stále navzájom starali, žili v
spoločnej domácnosti, vychovávali a spoločne sa starali o svoje deti. Napriek nezhodám im navzájom
na sebe záležalo a všetky záležitosti v rodine sa snažili spoločne riešiť a navzájom si pomáhať a byť

si oporou aj v ťažkých časoch. O morálnej a citovej ujme svedčí aj skutočnosť, že žalobkyňa v 1. rade
sa po smrti manžela psychicky zrútila a do dnešného dňa sa s jeho smrťou nevyrovnala. V prípade
žalobcov v 2. a 3. rade bolo potrebné zohľadniť to, že s otcom žili v spoločnej domácnosti od narodenia,
existovali medzi nimi silné citové a sociálne putá a úmrtím otca došlo k nezvratnej deštrukcii rodinných
vzťahov. Sú pritom ochudobnení aj o spoločné prežívanie svojej ďalšej rodiny s nebohým. V dôsledku

smrti otca prežívajú pocit smútku, ktorý nikdy úplne nezmizne, nakoľko stratili možnosť viesť s ním ďalší
súkromný život, čím sú natrvalo a nezvratne ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov. Pokiaľ ide o
výšku náhrady nemajetkovej ujmy, poukázali na úpravu zákonného úrazového poistenia.

14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že aj keď samotná skutočnosť, že nebohý bol

pod vplyvom alkoholu, nemala vplyv na vznik dopravnej nehody, podstatným je to, že nebohý vedel, že
intervenient bol pod vplyvom alkoholu, nakoľko alkohol požívali spoločne a napriek tomu si dobrovoľne
sadol do motorového vozidla, ktoré viedol intervenient, a teda vedome podstúpil riziko, že si takýmto
vlastným konaním môže zapríčiniť škodu na zdraví, prípadne aj smrť. Pri posudzovaní spoluzavinenia
podľa ust. § 441 Obč. zák. sa vždy takáto okolnosť skúma a pri preukázaní vedomej jazdy poškodeného

s vodičom pod vplyvom alkoholu sa ustálenie spoluzavinenia poškodeného blíži až k jednej polovici.
Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, poukázal na dôvody uvedené v odvolaní a zároveň
zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné zohľadniť aj výšku
náhrady poskytovanú pri poškodení zdravia obetiam násilných trestných činov. V zmysle § 6 zákona
215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi celková suma odškodnenia

poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy, čo v čase podania
žaloby predstavovalo sumu 17.600 € a v súčasnosti je to suma 21.750 € pre všetkých poškodených. Ide
pritom o nárok vyvolaný násilným úmyselným trestným činom.

15. Žalovaný v replike zotrval na všetkých svojich vyjadreniach.

16.Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli podané.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcov a žalovaného
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez

nariadeniaodvolaciehopojednávaniavzmysleust.§385ods.1CSPacontrariovrozsahuvyplývajúcom
z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je iba čiastočne
dôvodné, čo do výroku o priznaní úroku z omeškania.

18. Rozsudok je vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 10.000 €, žalobkyni
v 2. rade sumu 5.000 € a žalobcovi v 3. rade sumu 5.000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (časť
výroku I.) a v zamietavom výroku II. vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1
CSP v týchto výrokoch potvrdil.

19. V prevyšujúcej časti vyhovujúceho výroku I., t.j. ohľadne povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom
v 1. až 3. rade úrok z omeškania vo výške 8,25% z priznaných súm (u žalobkyne v 1. rade zo sumy
10.000 € a u žalobcov v 2. a 3. rade zo sumy 5.000 € u každého z nich) nie sú splnené podmienky anina jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok v tomto výroku v zmysle ust. §
388 CSP zmenil tak, že žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 4. decembra 2018 o 9.45 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené dňa 27. novembra 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. §
219 ods. 1, 3 CSP.

21. Strany sporu uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/,f/ a h/ CSP, t.j. konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

22. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie
také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide
predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1
písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom
vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

23. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

24. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. §

133 až 135 O.s.p.).

25. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

26. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti rozsudku nie sú naplnené

a vo vyhovujúcej časti rozsudku ohľadne priznaných úrokov z omeškania je naplnený odvolací dôvod
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

27. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonal všetky dôkazy, navrhnuté stranami sporu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo

navrhnuté, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver v potvrdenej časti rozsudku, riadiac sa pritom vysloveným právnym
názorom Krajského súdu v Košiciach v uznesení zo dňa 6.februára 2017, č.k. 6Co/47/2016-90 a nebolo
zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods.1
CSP potvrdil v rozsahu priznanej istiny, ako aj v zamietavom výroku.28. Zákonu zodpovedajúce a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku v potvrdenej časti, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods.2 CSP).

29. Žalobcovia i žalovaný v odvolaní argumentujú skutočnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom
prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto ich
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku v potvrdenej
časti a neumožňujú prijať iné závery.

30. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej
inštancie, v zmysle ktorého zavineným neoprávneným konaním intervenienta došlo k neoprávnenému
zásahu do práva na súkromný a rodinný život žalobcov, čím je daná zodpovednosť intervenienta za
vzniknutú nemajetkovú ujmu s poukazom na ust. § 13 Obč. zák. a povinnosť žalovaného plniť túto
nemajetkovú ujmu vyplýva z ust. § 15 ods.1 v spojení s ust. § 4 ods.1 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,

pretože s použitím eurokonformného výkladu pojmu „škoda na zdraví“ táto zahŕňa aj nemajetkovú ujmu,
spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody.

31. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobou uplatnený nárok
nie je premlčaný z dôvodov, ako ich správne uviedol súd prvej inštancie a rovnako sa stotožňuje so

záverom súdu prvej inštancie, že primeranou je výška náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 €, pokiaľ ide
o žalobkyňu v 1. rade a po 5.000 €, pokiaľ ide o žalobcov v 2. a 3.rade z dôvodov, ako ich uviedol súd
prvej inštancie, dôsledne zohľadniac kritériá pre posúdenie, aká výška náhrady nemajetkovej ujmy je
primeraná, v zmysle § 13 ods. 3 Obč. zák.

32. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o splnení zákonných
podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcom z dôvodu neoprávneného
zásahudoprávanaochranuichsúkromnéhoarodinnéhoživota,akoajúvaha,nazákladektorejnáhradu
nemajetkovej ujmy v priznanom rozsahu považuje za primeranú vzhľadom na intenzitu zásahu, ako aj
vzhľadom na jeho trvalé a neodstrániteľné následky, ako aj úvaha súdu, na základe ktorej dospel k

záveru o pasívnej legitimácii žalovaného plniť, a to aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré
aplikoval na zistený skutkový stav.

33. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k jednotlivým odvolacím námietkam odvolací
súd uvádza nasledovné:

34. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 9. októbra
2018 bolo prijaté rozhodnutie na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a rozhodnutí súdov SR (ďalej len zbierka), ktoré rieši otázku pasívnej legitimácie poisťovne v sporoch
o náhradu nemajetkovej ujmy. Ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla

2017 sp.zn. 6M Cdo/1/2016, ktorého právna veta znie: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody, spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“.

Rozhodnutie je uverejnené v zbierke 8/2018 pod číslom 61 (R 61/2018).

35. Právny názor Krajského súdu v Košiciach, vyslovený v zrušujúcom uznesení č.k. 6Co/47/2016-90
zo dňa 6. februára 2017, v plnom rozsahu zodpovedá vyššie uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a nedôvodná je preto odvolacia námietka, v zmysle ktorej ide o právny názor

odporujúci doterajšej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR.

36. S poukazom na vyššie prijaté rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa tak definitívne
vyriešila sporná otázka pasívnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy, a preto
všetky odvolacie námietky, ktoré polemizujú s týmto prijatým rozhodnutím, sú bez právneho významu

a v ďalšom sa nimi odvolací súd už nezaoberal.

37. Z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo/1/2016
zo dňa 31.júla 2017 vyplýva, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúceriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda, použitým v zákone č. 381/2001 Z.z. Pre
účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj
nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode

v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia
za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri

dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Ak by mal platiť gramatický výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č.
381/2001 Z.z., resp. výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti
za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia,
prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré

by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj
neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko,
že v prípadoch platobnej neschopnosti zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť
týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. tak,
že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda, že

táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno
opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale
sa od neho smie a dokonca musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická
súvislosť a pod. (viď odsek 28 a 29 odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6M Cdo/1/2016 zo dňa 31.júla 2017).

38. Z týchto záverov vychádza aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, a preto námietka o nesprávnom
právnom posúdení zodpovednosti žalovaného za náhradu nemajetkovej ujmy je nenáležitá.

39. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcov i žalovaného vzťahujúce sa k priznanej výške nemajetkovej

ujmy žalobcom, tieto odvolací súd taktiež považuje za nedôvodné.

40. V zmysle ust. § 13 ods. 1 Obč. zák. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

41. Podľa ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

42. Podľa ust. § 13 ods. 3 Obč. zák. výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

43. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 13 ods. 3 Obč. zák. určeniu výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch súdom nestavuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto výšky náhrady nemajetkovej

ujmy však § 13 ods. 3 Obč. zák. zakotvuje taxatívne dve kritériá. Prvým je závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity aj svojho trvania, tým vyššia by mala
byť aj suma peňažného zadosťučinenia) a ďalej okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu
zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napríklad aký je podiel samotnej postihnutej

osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Určenie konkrétnej výšky
peňažného zadosťučinenia je teda vecou voľnej úvahy súdu, pričom však súd musí vychádzať z
čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna
suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou navrhovateľom
požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu.

44. V prejednávanom spore vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že intervenient
bol právoplatným rozsudkom súdu uznaný vinným z prečinu usmrtenia manžela a otca žalobcov, keď
mu ako vodič spôsobil z nedbanlivosti smrť, ktorým výrokom rozhodnutia je súd prvej inštancie, ako ajodvolací súd v tomto konaní viazaný (§ 193 CSP). Tým bola preukázaná zodpovednosť intervenienta
za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov, a to do práva na ich súkromný a rodinný
život, ktorý bol smrťou ich blízkeho príbuzného trvalo narušený.

45. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil obe vyššie uvedené
kritéria, t.j. prihliadol tak na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k
neoprávnenému zásahu došlo.

46. Súd prvej inštancie závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov mal preukázanú predovšetkým s
prihliadnutím na ich príbuzenský vzťah ako najbližších rodinných príslušníkov nebohého (manželka
a deti nebohého), u ktorých bola prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne
emocionálnom základe nespochybniteľná. Vykonaným dokazovaním bola preukázaná najmä citová
ujmavšetkýchžalobcov,prektorýchsmrťmanželaaotcabolatraumatizujúcimzážitkom,ktorýsaprejavil
vo forme smútku zo straty blízkej osoby a smútok doposiaľ pretrváva. Túto citovú ujmu nie je možné

spochybňovať iba z dôvodu, že žalobcovia nevyhľadali odbornú pomoc. Žalobkyňa v 1.rade pritom
užívala lieky na upokojenie a na spánok, ktoré jej boli predpísané všeobecným lekárom a skutočnosť,
že nedošlo u žalobcov k vážnejším následkom na ich zdravotnom stave, je zohľadnená aj pri výške
náhrady nemajetkovej ujmy.

47. Žalobcovia s nebohým tvorili plne fungujúcu rodinu, viedli s ním spoločnú domácnosť, spoločne
hospodárili, spoločne uspokojovali všetky svoje potreby, spoločne trávili voľný čas a existovali medzi
nimi citové a sociálne putá, vytvorené v rámci ich rodinného života. Momentom smrti poškodeného
došlo k nezvratnému ukončeniu tohto rodinného spolužitia a odo dňa smrti poškodeného stratili
žalobcovia možnosť viesť s ním rodinný a súkromný život, ktorá strata nepochybne nepriaznivo zasahuje

do citového prežívania a nepriaznivo vplýva na psychickú pohodu a stabilitu. Smrťou poškodeného
žalobcovia stratili možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov s ním a ide pritom o stav trvalý
a nenapraviteľný. Žalobcom vzniknutá trauma je neodstrániteľná a smrťou poškodeného došlo k
nenávratnej deštrukcii medziľudských vzťahov a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv,
konkrétne práva na súkromný a rodinný život.

48.Napreukázanieexistencietakéhotozásahupretoajodvolacísúdpovažujezapostačujúcevykonanie
dokazovania výpoveďami žalobcov, ktorí jediní dokážu sprostredkovať vzniknutú traumu a citový zásah
a ohľadne námietky žalovaného, že žalobcovia nenavrhli na preukázanie vzniknutej ujmy vykonať iné
dôkazy, odvolací súd uvádza, že ani sám žalovaný nenavrhol vykonať iné dôkazy, hoci takúto možnosť

mal, pokiaľ mal pochybnosti o existencii ujmy spôsobenej žalobcom smrťou ich manžela a otca.

49. Protiprávnym konaním intervenienta došlo teda k závažnému zásahu do práva na súkromný a
rodinný život žalobcov s trvalými a neodstrániteľnými následkami, pretože v dôsledku jeho konania
rodina žalobcov prestala fungovať ako úplná rodina, došlo k zániku manželských a rodičovských

vzťahov, pričom strata partnera a rodiča je mimoriadnym zásahom do osobnostných práv a nepochybne
predstavuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, táto strata je nenahraditeľná, trvalá a citeľná.

50. Nemožno pochybovať, že tento stav vyvolal u žalobcov traumu a smútok, len preto, že nevyhľadali
pomoc odborníka a nepredložili súdu o tom lekárske nálezy a niet rozumného dôvodu pochybovať ani

o tom, že u žalobcov tento smútok pretrváva doposiaľ, aj keď už v menej intenzívnej forme, keďže ide
o stratu trvalú.

51. Medzi fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy, vytvorené
v rámci súkromného a rodinného života, pričom porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť

k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie zahŕňa aj
právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti,
aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov
predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromie a rodinný život fyzickej osoby.

52. V prejednávanom prípade takýto neoprávnený zásah do práva žalobcov nepochybne preukázaný
bol.53. Vzhľadom na intenzitu tohto zásahu a jeho neodstrániteľné a nenapraviteľné následky je morálne
zadosťučinenie nepostačujúce a žalobcom preto patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v
zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 13 ods. 3 Obč. zák. vo výške, v akej

bola priznaná súdom prvej inštancie.

54. Stanoviť všeobecne aplikovateľné kritériá na určenie výšky peňažnej náhrady v prípade smrti blízkej
osoby ako následku protiprávneho konania škodcu nie je objektívne možné, pretože ľudský život nie je
obchodovateľnýtovarajehohodnotajevpeniazochnevyčísliteľná,možnoibazmierniťťažkúcitovúujmu

za neoprávnený zásah do práva na ochranu poškodeného a pozostalých blízkych osôb formou právnych
prostriedkov upravených v Občianskom zákonníku. Je nutné vcítiť sa do prežívania pozostalých blízkych
osôb, akú ujmu a traumu predstavuje pre nich smrť osoby blízkej, ktorú stratili v dôsledku protiprávneho
zavineného konania inej osoby.

55. V zmysle týchto zásad rozhodoval aj súd prvej inštancie a odvolací súd a priznaná výška náhrady

nemajetkovej ujmy je porovnateľná aj s obdobnými prípadmi v iných prejednávaných súdnych sporoch.

56. Aj podľa názoru odvolacieho súdu výška súdom prvej inštancie priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy je primeraná tak závažnosti vzniknutej ujmy, ako aj okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému
zásahu došlo a nedôvodná je v tomto smere odvolacia námietka žalovaného, že súd nezohľadnil

okolnosti prípadu, konkrétne určitý podiel samotného poškodeného na priebehu činnosti intervenienta
ako pôvodcu zásahu, vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu. Z odôvodnenia rozsudku jednoznačne
vyplýva, že súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil aj tú skutočnosť, že zo strany
intervenienta nešlo o úmyselné konanie so zohľadnením podmienok, za ktorých k dopravnej nehode
došlo (spoločné požívanie alkoholických nápojov intervenienta a poškodeného a následne vedomé

konanie poškodeného, pokiaľ šiel s intervenientom s motorovým vozidlom). Súd výslovne uviedol (odsek
92 odôvodnenia), že pôvodca zásahu Y. V. a postihnutý nebohý R. Q.Č. majú rovnaký podiel na priebehu
činnosti pôvodcu, vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu v dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej R. Q.
utrpel smrteľné zranenia.

57. Tak, ako bolo vyššie uvedené, pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do
osobnostných práv sú určujúce kritériá v zmysle § 13 Obč. zák. a priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
preto nemusí vždy dosahovať výšku jednorazového odškodnenia pozostalých pri smrteľnom pracovnom
úraze poručiteľa podľa zákona o sociálnom poistení (§ 94 zákona o sociálnom poistení), ktorý zákon
výšku jednorazového odškodnenia určuje pevnou sumou (730 - násobok denného vymeriavacieho

základu) bez zohľadnenia akýchkoľvek ďalších kritérií, ktoré však musia byť v zmysle § 13 ods. 3 Obč.
zák. zohľadňované pri náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv.

58. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom a v zamietavom výroku vecne správny.

59. Vecne nesprávne však súd rozhodol, pokiaľ priznal žalobcom aj úrok z omeškania z priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy a v tejto časti rozsudok súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a tým je naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. h/ CSP.

60. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania (R 45/2000, obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/185/2011 zo dňa 14.3.2011).

61. Odvolací súd nezistil žiaden dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od takto publikovaného
záveru, ktorý je v súdnej praxi dlhodobo jednotný a aplikovaný, preto rozsudok v časti priznaného úroku
z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy zmenil tak, že žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol
v zmysle ust. § 388 CSP.

62. O trovách celého konania, t.j. konania na súde prvej inštancie, ako aj o trovách odvolacieho
konania, rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods.2 CSP, v zmysle ktorého ak odvolací súd zmení
rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.63. Aj po rozhodnutí odvolacieho súdu žalobcovia boli v konaní neúspešní iba v nepatrnej časti, t.j.
pokiaľ ide o úrok z omeškania, preto im v zmysle ust. § 255 ods.1 CSP bol priznaný nárok na náhradu
trov celého konania (prvoinštančného i odvolacieho) proti žalovanému v plnom rozsahu, vychádzajúc

z výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov, o výške ktorých rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník,
zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

64. Odvolací súd už len dopĺňa, že žalobcovia mali v konaní plný úspech, čo do základu uplatneného

nároku, pretože v konaní bolo preukázané, že došlo k zásahu do ich osobnostných práv. Výška plnenia
pritom závisela od úvahy súdu, preto žalobcov je potrebné považovať za procesne úspešných v plnom
rozsahu, keďže nepriznanie úroku z omeškania predstavuje iba neúspech v nepatrnej časti.

65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).