Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. júl 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/345/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611218800
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7611218800.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu Československá obchodní banka, a.s., so
sídlom Radlická 333/150, Praha 5, proti žalovanému X. U., A.. XX.X.XXXX, bytom S. X. P. XXXX/XX,
X. A. Q., právne zastúpenému JUDr. Dášou Bajanovou, advokátkou, Starosaská 3, Spišská Nová Ves,
v konaní o zaplatenie 62 988,85 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku
č.k. 1C/13/2012-310 z 24.3.2017 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v I. výroku a v časti II. výroku, ktorou bola zamietnutá istina nad priznanú
sumu 50.298,82 Kč a zamietnutý zmluvný úrok od zosplatnenia.

Z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 1C13/2012-286 zo dňa 5.10.2016
v časti zastavenia konania o úroku z omeškania vo výške úrokovej sadzby stanovenej nar. vlády ČR
č.142/1994.

M e n í rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi okrem istiny aj úrok z omeškania zo
sumy 48.438,77 Kč vo výške 8,5% ročne od 19.4.2009 do 30.12.2009, vo výške 8% ročne od 1.1.2010

do 30.6.2010, vo výške 7,75% ročne od 1.7.2010 do 30.6.2012, vo výške 7,5% ročne od 1.7.2012 do
31.12.2012, vo výške 7,05% ročne od 1.1.2013 do 30.6.2013 a vo výške 8,05% ročne od 1.7.2013 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 31,44%.

Žalobca je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves trovy preddavkované štátom v
pomere 34,28%.

Štátu nepriznáva náhradu trov vo vzťahu medzi štátom a žalovaným.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom č.k. 1C/13/2012-310 zo dňa 24.3.2017 rozhodol
nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 50 298,82 Kč bezúročne v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania v pomere 31,44 %.
IV. Žalobca je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves trovy preddavkované štátom
v pomere 34,28 %.
V. Súd nepriznáva náhradu trov konania vo vzťahu medzi štátom a žalovaným.2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia žalovanej istiny 76
539,50 Kč (pozostávajúcej z nesplatenej istiny 46.488,77 Kč, kapitalizovaného zmluvného úroku vo

výške 14.548,08 Kč, kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 13.552,65 Kč a poplatkov 1.950 Kč),
spolu so zmluvným úrokom vo výške 10,90% ročne zo sumy 48.438,77 Kč od 1.11.2011 do zaplatenia
a úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 48 438,77 Kč od 1.11.2011 do zaplatenia.
Žalobu odôvodnil tým, že strany sporu uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 002885266R, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú obchodné podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery. Na základe tejto

zmluvy žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky vo výške úverového limitu 50.000 Kč a
žalovaný sa zaviazal riadne a včas uhrádzať úver. Žalovaný svoju povinnosť neplnil, nereagoval na
výzvu, a preto žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru dňa 18.4.2009.

3. Žalobca v priebehu konania (podaním doručeným súdu 22.4.2016) zobral späť žalobu časti a to
tak, že žiadal, aby súd vydal nasledovný rozsudok : Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi čiastku

62.988,85 Kč spolu so zmluvným úrokom vo výške 10,90% p.a. z čiastky 46.488,77 Kč za obdobie
od 1.11.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom z omeškania vo výške 8,50% p.a. zo sumy 48.438,77
Kč za obdobie od 19.4.2009 do 30.12.2009, vo výške 8,00% p.a. zo sumy 48.438,77 Kč za obdobie
od 1.1.2010 do 30.6.2010, vo výške 7,75% p.a. zo sumy 48.438,77 Kč za obdobie od 1.7.2010 do
30.6.2012, vo výške 7,50% p.a. zo sumy 48.438,77 Kč za obdobie od 1.7.2012 do 31.12.2012, vo

výške 7,05% p.a. zo sumy 48.438,77 Kč za obdobie od 1.1.2013 do 30.6.2013, vo výške 8,05% p.a. zo
sumy 48.438,77 Kč za obdobie od 1.7.2013 do zaplatenia. Späťvzatie časti žaloby žalobca odôvodnil
tým, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu v predmetnej právnej veci prehodnotil
výšku požadovaného úroku z omeškania tak, že požaduje úrok z omeškania v zákonnej výške príslušnej
dlžnej istiny a poplatkov odo dňa nasledujúceho po zosplatnení, t.j. od 19.4.2009 do zaplatenia a

nepožaduje úroky z omeškania vyplývajúce zo zmluvného dojednania (15% ročne). Zároveň uviedol, že
pri vyhotovovaní žaloby došlo z jeho strany k pisárskej chybe, keď uviedol, že žiada priznať zmluvný úrok
zo sumy 48.438,77 Kč (istina + poplatky) namiesto sumy 46.488,77 Kč (istina), a preto zobral zároveň
späť časť žaloby vo vzťahu k zmluvnému úroku vo výške 10,90% ročne zo sumy 1.950 Kč (poplatky)
od 1.11.2011 do zaplatenia.

4. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý potvrdil, že so žalobcom uzavrel dve
zmluvy o úvere, jedna na sumu 150 000 Kč a druhá na sumu 50 000 Kč. Vo vzťahu k obom úverom
mal zabezpečené krytie problémov z dôvodu jeho práceneschopnosti a invalidity poistnou zmluvou
a začiatkom roku 2009 bol hospitalizovaný v psychiatrickej liečebni, počas ktorej sa mohlo stať, že

nevykonával úhradu jednotlivých splátok. Pre svoj zdravotný stav bol trvale uznaný invalidným. Zároveň
vzniesol námietku premlčania k uplatneným zákonným úrokom (majúc za to, že boli uplatnené dňa
22.4.2016).

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 1 bod 1, 3, čl. 3 bod 1, čl. 4 bod 1, 2, čl. 5 bod

1, čl. 10 bod 1 písm. b) Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorené mu na podpis v
Ríme 19.júna 1980 (Rím I), spolu s § 497, § 499, § 502, § 503 ods. 1, § 506 Obchodného zákonníka
účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy platného na území ČR, ako aj podľa § 51a, § 52 Obč.zák. a
§ 1, § 2 ods.1 písm.a/, b/ zákona č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného ku dňu uzavretia
zmluvy na území Českej republiky. Uzavrel, že vzhľadom na to, že zmluvný vzťah uzatváral občan

Slovenskej republiky (žalovaný) na území Českej republiky s právnym subjektom Českej republiky, súd
aplikoval citované ustanovenia Dohovoru (Rím I.) a v zmysle tohto Dohovoru rozhodným právom a
tým pádom hmotnoprávnymi predpismi sú príslušné ustanovenia práva Českej republiky. Ďalej prvom
rade skúmal súd spôsobilosť na právne úkony žalovaného ku dňu uzatvorenia zmluvy, a to vzhľadom na
žalobcom tvrdený zdravotný stav. Zo záveru znaleckého posudku MUDr. Henriety Hollovej č. 44/2015

mal súd preukázané, že v čase uzavretia zmluvy t. j. 27. 8. 2008 bol žalovaný plne spôsobilý vykonaniu
právneho úkonu a to na podpísanie úverovej zmluvy. Za aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka,
Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa žiadne neprijateľné zmluvné podmienky súd
nezistil a skonštatoval platné uzatvorenie zmluvy. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že
žaloba je opodstatnená, nie však v plnom rozsahu. Za nespornú skutočnosť považoval to, že medzi

stranami sporu bola uzavretá dňa 27.8.2008 platná zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej
bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 50 000,- Kč. Úver bol žalovaný povinný splácať v pravidelných
mesačnýchsplátkach.Tátopovinnosťnebolazostranyžalovanéhosplnená,úvernebolriadnesplácaný.
Z uvedeného dôvodu došlo dňa k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a to ku dňu 18.4.2008, výškaktorého podľa č.l. 27 bola žalobcom vyčíslená na sumu 50 298,82 Kč a pozostávala z istiny 46 484,77
Kč, príslušenstva a poplatkov. Súd sa nestotožnil s tvrdením zástupcu žalobcu o tom, že žalovaný
má zaplatiť aj ďalšie úroky po zosplatnení a v tejto súvislosti poukázal na bod 5.10 Obchodných

podmienok pre ČSOB spotrebiteľské úvery v zmysle ktorého medzi stranami nebolo dohodnuté, že
ďalšie úroky sa majú uhradiť do úplného zaplatenia úveru. V tejto súvislosti súduzavrel, že úroky patria
žalobcovi len do zosplatnenia úveru, po zosplatnení mu prináležia úroky, ale len úroky z omeškania, iné
a dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Dôvodil, že od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Zosplatnenie (de fault) ako jednostranný

právny úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah. Dohoda o platení úrokov aj
po zosplatnení úveru je odklonom od dispozitívnej normy zákona v neprospech spotrebiteľa. Splácanie
úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba
postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.
Úrokpretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk

pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento
stavtzv.výhodysplátokjeobvyklýaodnepamätijustifikujenárokdodávateľanaúrokyakocenudočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.
Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok

na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia
úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať
okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi,
ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už

nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ
inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V
opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ
by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej
pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny

stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky
inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké
práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Dospel k záveru, že
keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného
úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania

spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru.
S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s
vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym

stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava
na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou
(pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel
je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar.

vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti
dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto
nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. Alternatívne (podľa povahy
zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Na základe týchto
skutočnosti vznikla podľa súdu prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť v prospech žalobcu sumu

50 298,82 Kč, a to bezúročne. V tejto súvislosti súd podotýka, že žalobca vo svojom prednese na
pojednávaní dňa 24. 3. 2017 žiadal priznať aj zákonný úrok z omeškania. Súd prvej inštancie mal za
to, že zákonný úrok z omeškania žalobcom v žalobe uplatnený nebol a jeho prednes na pojednávaní
či obsah podania z č. l. 258 súd nemohol posúdiť ako riadne uplatnený úrok z omeškania , pretože v
tomto smere chýbalo súdu procesné podanie zo strany žalobcu na zmenu - rozšírenie žaloby. Z týchto

dôvodov sa súd nezaoberal ani námietkou premlčania vznesenou na pojednávaní právnou zástupkyňou
žalovaného. Súd ďalej poukázal na to, že neobstojí obrana žalovaného o tom, že nárok žalobcu bol
krytý poistením, pretože neplatením poisteného došlo k odhláseniu žalovaného z poistenia a pretonie je možné aplikovať ustanovenia o poistení. Napokon, tvrdenie žalobcu o odhlásení žalovaného z
poistenia medzi stranami sporné nebolo.

6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 s použitím § 256 ods. 1 CSP. Čiastočné zastavenie
konania procesne zavinila žalujúca strana, celkový pomer úspechu žalobcu činil 31,44 % a v tomto
pomere súd žalobcovi priznal trovy konania. V súvislosti so znaleckým dokazovaním vznikli trovy štátu
(pričom suma 200 eur bola krytá preddavkom) a zvyšnú časť týchto nákladov hradil štát. O trovách štátu
rozhodol súd podľa § 259 CSP a vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní vo výške 34,28 % zaviazal

súd žalobcu uhradiť trovy štátu v tomto pomere. Na zvyšnú časť t. č. 65,72 % ako neúspech žalovaného
v konaní by súd zaviazal žalovaného, avšak súd zohľadnil jeho sociálnu situáciu, tiež vychádzal z toho,
že žalovanému bol priznaný bezplatný právny zástupca , čo má de facto za následok, že sa na
žalovaného hľadí, ako keby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. V tom teda súd videl
dôvodyhodnéosobitnéhozreteľaavzmysle§257CSPsúdnezaviazalžalovanéhonaúhradutrovštátu.

7. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca aj žalovaný.

8. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm.f/ a h/ CSP, pretože súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolaním napadol II. výrok rozsudku

súdu prvej inštancie, ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá a to v časti zmluvného úroku a
úroku z omeškania. Vo vzťahu ku zmluvnému úroku žalobca poukázal na ust. § 502 ods.1 Obch.zák. a
v súvislosti s tým na rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky. Vo vzťahu k zamietnutiu úroku
z omeškania žalobca zdôraznil, že uplatnený nárok podrobne špecifikoval v podaní zo dňa 19.4.2016
(doručené súdu 22.4.2016), v ktorom vzal čiastočne späť zmluvne vyčíslený úrok z omeškania vyčíslený

vo výške dojednanej v zmluve, keď požadoval len úrok z omeškania v zákonnej výške, teda znížil výšku
pôvodne požadovaného úroku z omeškania uplatneného v zmysle zmluvy z výšky 15% ročne na nižšiu
sadzbu úroku z omeškania vyplývajúcu zo zákona, čo nemôže byť považované za zmenu žaloby, keďže
žalobca žiadal menej, než pôvodne požadoval. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6Cdo/99/2010, v zmysle ktorého o zmenu žaloby ide vtedy, ak sa domáha žalobca

niečoho iného, než v pôvodnej žalobe, alebo ak požaduje na základe rovnakého skutkového základu
viac, než požadoval v pôvodnej žalobe alebo ak požaduje žalobca síce rovnaké plnenie (rovnakej kvality
a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu, než aký uviedol v pôvodnej žalobe. Na
základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a uplatnil si trovy odvolacieho konania.

9. Žalovaný podal odvolanie proti I. a III. výroku z dôvodu podľa § 365 ods.1 písm.f/ CSP, pretože
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Namietal, že sa súd prvej inštancie pri priznaní sumy 50.298,82 Kč nevysporiadal s námietkami, ktoré
uvádzal v celom konaní, že podanie žalobcu je zmätočné a zavádzajúce. Nezrovnalosti žalovaný

videl v uvádzaných čiastkach prislúchajúcich na istinu, poplatky, zmluvný úrok a kapitalizovaný úrok z
omeškania. Opakovane poukázal na to, že nemal vedomosť o tom, že došlo k zosplatneniu úveru.
Napokon žalovaný má za to, že z rozsudku nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že žalovaný má
uhradiť práve sumu 50.298,82 Kč. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamieta a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov odvolacieho konania.

10.Vovyjadreníkodvolaniužalobcužalovanýpoukázalnasvojeodvolanieazároveňopakovanevyjadril
názor, že žalobca v rámci konania riadne nepreukázal uplatnený nárok, jeho podania boli zmätočné vo
vzťahu k uplatnenej istine a príslušenstva. Zdôraznil, že medzi stranami zmluvného vzťahu tak ako to

konštatoval aj súd prvej inštancie nebolo dohodnuté, že ďalšie úroky sa majú uhradiť až do úplného
zaplatenia úveru. Opakovane vyjadril aj názor, že žalobca si uplatnil úrok z omeškania až podaním zo
dňa19.4.2016,ktorýmzobralspäťzmluvnýúrokzomeškaniavcelomrozsahuanáslednesiuplatnilúrok
z omeškania vyplývajúci zo zákona. Z opatrnosti žalovaný opakovane vzniesol námietku premlčania.

11. Krajský súd v Košiciach na základe podaných odvolaní vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami uvedenými v odvolaniach) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospelk záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a odvolanie žalobcu je v časti dôvodné a v časti
nedôvodné preto rozsudok v časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a v časti zmenil.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní pred termínom verejného vyhlásenia na úradnej
tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).

13. Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, t.j. podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.

14. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas

konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd naopak neprihliadol na skutočnosti,
ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže
ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický
rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie

je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje
konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

16. Odvolacie námietky žalovaného považoval odvolací súd za nedôvodné, nakoľko súd prvej inštancie
sa dôsledne vysporiadal so všetkými jeho námietkami vznesenými v priebehu konania (na ktoré
opakovane poukázal aj v odvolaní).

17. Odvolací súd nepovažoval za akceptovateľné ani tvrdenie odvolateľa o zmätočnosti podaní žalobcu
vo vzťahu k uplatnenému nároku (istiny zmluvných úrokov a úrokov z omeškania). Za nedôvodnú
odvolací súd považoval aj námietku žalovaného, že súd prvej inštancie v rozhodnutí neodôvodnil
ako dospel k záveru, že žalovaný má uhradiť žalobcovi práve sumu 50.298,82 Kč. Z odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že súd pri stanovení tejto sumy vychádzal z
listiny nachádzajúcej sa na č.l. 27 spisu, t.j. oznámenia o zosplatnení úveru zo dňa 20.4.2009, z ktorého
vyplýva, že žalobca prehlásil celú svoju pohľadávku ku dňu 18.4.2009 za splatnú a týmto listom vyzýval
žalovanéhokzaplateniucelejzostávajúcejčiastky,ktorákudňuzosplatneniačinila50.298,82Kčvrátane
príslušenstva a poplatkov podľa sadzobníka Československej obchodnej banky, a.s. do dňa 1.5.2009

na v liste uvedený účet. Uvedená čiastka teda zahŕňa nesplatenú istinu úveru, poplatky a zmluvný úrok
vypočítaný ku dňu zosplatnenia.

18. Odvolacie námietky žalobcu považoval odvolací súd v časti za nedôvodné (vo vzťahu k zamietnutiu
zmluvného úroku po zosplatnení) a v časti za dôvodné (vo vzťahu k úroku z omeškania).

19. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu k
nároku na zmluvný úrok po zosplatnení úveru odvolací súd uvádza nasledovné:

20. Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu, bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch.21. Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

22. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami
záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy spravovať ustanoveniami
Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod - § 261 ods. 1 písm. d/). Zmluva o úvere je
konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje

dohodazmluvnýchstránopodstatnýchčastiachzmluvy.Zatietopodstatnénáležitostijetrebapovažovať
záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy
(limitu) týchto peňažných prostriedkov, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť
úroky.

23. Základné ustanovenie každého zmluvného typu má kogentný charakter (§ 263 ods. 2), preto je

vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných
prostriedkov.

24. Žalobca v odvolaní poukázala na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby
poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v

najvyššie prístupnej výške ustanovenej zákonom, alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto
určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla
dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie, než prípustné podľa zákona alebo
na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

25. Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota
na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého
kalendárneho roka. V čase keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých finančných prostriedkov, sú splatné aj
úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka).

26. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by
vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu
tohto zosplatnenia, alebo mu tieto patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov
dlžníkom.

27. V prejednávanej veci vznikol záväzok žalovaného zo zmluvy o úvere, uzatvorenej podľa ustanovení
Obchodnéhozákonníka.Tátozmluvasohľadomnaskutočnosť,žedlžníkakojednazostrántejtozmluvy
nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah,
ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ).

28. Súdna prax otázku doby, na ktorú sa dojednávajú úroky a úroky z omeškania v minulosti už riešila a
zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri
poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny.

29. Ani ust. § 658 ods. 1 OZ a iné ustanovenia Občianskeho zákonníka či iného právneho predpisu
nestanovujú,naakúdobumožnopripeňažnejpôžičkedohodnúťúroky. Uvedené ustanoveniezakotvuje
iba možnosť sa pri peňažnej pôžičke na týchto úrokoch dohodnúť; o dobe na ktorú tak možno učiniť
mlčí. Vzhľadom k tejto dikcii, ktorá neobsahuje jednoznačný príkaz či zákaz vo vzťahu k vymedzeniu
predmetnej doby, ako i k jeho povahe, z ktorej nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, je možné

vyvodiť záver, že ide o ustanovenie dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje v
možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu, v rámci zmluvnej autonómie
(pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky dojednávajú). Nemožno teda vylúčiť, aby si strany pri peňažnej
pôžičke dohodli úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického
vrátenia veriteľovi), teda i za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní so splnením svojho

záväzku tým, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti.

30. Tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a rozhodovacou praxou súdov všeobecne
prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky,avšak majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať. Zatiaľ čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie
istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od
zmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté (§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka).

Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba.

31. Dovolací súd sa v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.6.2007 sp.zn. 33Odo
657/2005 nestotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho
zákonníka možno zásadne dohodnúť len na dobu do dohodnutého dňa splatnosti istiny a že od tohto

okamihu už zmluvné úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Mal za to, že z hľadiska
posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah
zmluvy, ako si ho zmluvné strany upravili.

32. V prejednávanom spore zo zmluvy o úvere vyplýva, že strany sa dohodli na type a výške úrokovej
sadzby, na úhrade v pravidelných splátkach konečnej splatnosti bez toho aby medzi zmluvnými stranami

došlo aj k dohode o tom, že žalobca má nárok na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných
prostriedkov.
33. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi vznikol nárok na dohodnuté (zmluvné) úroky iba do zosplatnenia,
resp. nedohodli si jasne že má povinnosť platiť zmluvné úroky aj po zosplatnení (do reálneho splatenia),
t. j. počnúc nasledujúcim dňom po zosplatnení žalobca nemá právo na úroky z istiny.

34. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak nárok žalobcu na zmluvné úroky vo výške od
zosplatnenia do zaplatenia zamietol.

35. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvné strany si nedohodli v zmluve úrokovú sadzbu do reálneho

vrátenia peňažných prostriedkov, je nesúhlasná argumentácia nadbytočná. Odvolací súd vychádza z
ustálenej súdnej praxe a poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. Obo/143/98 a uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v spore sp. zn. 6Co/190/2014 .
Z týchto rozhodnutí vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len
do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.

V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v
podobeúrokovzúveru,akoajúrokovzomeškania,čobyspôsobovaloznačnúnerovnováhuvovzťahoch
medzi účastníkmi. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov (úveru) patria len do splatnosti dlhu
(jeho splátok).
36. S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalobcu

vzťahujúce sa na tú časť zamietavého výroku, ktorým bola zamietnutá časť uplatnenej istiny prevyšujúca
priznanú sumu 50.298,88 Kč, t.j. kapitalizovaný zmluvný úrok, ako aj na časť zamietnutia vo vzťahu k
uplatnenému zmluvnému úroku nad rámec kapitalizovanej sumy. Odvolací súd teda dospel k záveru, že
súd prvej inštancie rozhodol správne o časti nároku uplatneného v žalobe, ktorá sa týkala zmluvných
úrokov od zosplatnenia úveru. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne uzavrel, že medzi stranami

nebolo dohodnuté, že zmluvné úroky sa majú uhradiť až do úplného zaplatenia úveru, t.j. aj po
dojednanej splatnosti.

37. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie,
preto odvolací súd rozsudok v I. výroku a časti II. výroku, ktorou bola zamietnutá istina nad priznanú

sumu 50.298,82 Kč ( zamietnutý kapitalizovaný zmluvný úrok po zosplatnení) a zamietnutý percentuálne
vyjadrený zmluvný úrok, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

38. Za dôvodné považoval odvolací súd námietky žalobcu týkajúce uplatneného úroku z omeškania (t.j.
vzťahujúce sa na tú časť II. výroku, ktorou bola zamietnutá žaloba v časti úrokov z omeškania).

39. Zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca navrhoval, aby súd vydal rozsudok v nasledujúcom
znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 76.539,50 Kč s príslušenstvom, t.j. spolu zmluvným
úrokom vo výške 10,90% zo sumy 48.438,77 Kč za obdobie od 1.11.2011 do zaplatenia a úrokom z
omeškania vo výške 15% zo sumy 48.438,77 Kč od 1.11.2011 do zaplatenia.

40. Podaním zo dňa 19.4.2016 doručeným súdu 22.4.2016 žalobca zobral žalobu v časti späť tak,
že žiadal, aby súd rozhodol nasledovne: Odporca je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 62.988,85 Kč s
príslušenstvom, t.j. spolu so zmluvným úrokom vo výške 10,90% p.a. z čiastky 46.488,77 Kč za obdobieod 1.11.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom z omeškania vo výške 8,50% p.a. zo sumy 48.438,77 Kč
za obdobie od 19.4.2009 do 30.12.2009, zákonným úrokom z omeškania vo výške 8,00% p.a. zo sumy
48.438,77 Kč za obdobie od 1.1.2010 do 30.6.2010, zákonným úrokom z omeškania vo výške 7,75%

p.a. zo sumy 48.438,77 Kč za obdobie od 1.7.2010 do 30.6.2012, s úrokom z omeškania vo výške 7,50%
p.a. zo sumy 48.438,77 Kč za obdobie od 1.7.2012 do 31.12.2012, s úrokom z omeškania vo výške
7,05% p.a. zo sumy 48.438,77 Kč za obdobie od 1.1.2013 do 30.6.2013, úrokom z omeškania vo výške
8,05% p.a. zo sumy 48.438,77 Kč za obdobie od 1.7.2013 do zaplatenia.

41. Žalobca v tomto podaní vysvetlil dôvody späťvzatia žaloby v časti príslušenstva a to tak, že z
pôvodne uplatnenej výšky úrokov z omeškania 15% ročne (vo výške dojednanej v zmluve) si v zmysle
tohto podania uplatňoval iba úrok z omeškania vo výške stanovenej zákonom a nad výšku stanovenú
zákonom zobral žalobu v časti úroku z omeškania späť. Rovnako vysvetlil dôvody späťvzatia žaloby v
časti zmluvného úroku, ktorý si v dôsledku pisárskej chyby v žalobe uplatňoval zo sumy 48.438,77 Kč,
ktorá pozostávala z nesplatenej istiny úveru a poplatkov a v zmysle tohto podania si uplatňoval zmluvný

úrok iba zo sumy 46.488,77 Kč, t.j. iba z nesplatenej časti istiny úveru a nie aj z vyčíslených poplatkov.
V dôsledku uvedeného zobral späť žalobu v časti zmluvného úroku zo sumy 1.950 Kč (poplatky).

42. Odvolací súd tak ako je to vyššie uvedené poukazuje na to, že z obsahu spisu vyplýva tá skutočnosť,
že žalobca si už žalobou doručenou súdu 12.12.2011 okrem istiny a zmluvného úroku uplatnil aj úrok

z omeškania, ktorý neskôr čiastočne upravil - v časti zobral späť. Čiastočným späťvzatím žalobca
neuplatňoval nárok vyplývajúci z iného titulu, nakoľko je zrejmé, že aj v žalobnom návrhu si uplatňoval
žalobca úrok z omeškania (z dôvodu, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažnej čiastky)
a rovnako tomu je aj v písomnom podaní, ktorým došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby (tiež zotrval
na návrhu okrem iného aj na nároku úrokov z omeškania, v dôsledku omeškania dlžníka). V tomto

podaní žalobca upravoval iba výšku úroku z omeškania, ktorý v žalobnom návrhu odvodzoval od
zmluvného dojednania medzi stranami sporu a k čiastočnému späťvzatiu z jeho strany v tejto časti došlo
z toho dôvodu, že si mienil uplatňovať naďalej úrok z omeškania už iba vo výške stanovenej zákonom.
Nejednalo sa teda o novouplatnený nárok iným titulom, ale stále predmetom konania v tejto časti bol
úrok z omeškania iba uplatnený v inej- nižšej výške. Nesprávne preto súd prvej inštancie vyhodnotil, že

sa jednalo o rozšírenie žaloby a na základe tohto nesprávneho právneho posúdenia nepriznal žalobcovi
žiaden úrok z omeškania (istinu priznal bezúročne).

43. Okresný súd Spišská Nová Ves ešte pred vydaním preskúmavaného rozsudku uznesením č.k.
1C13/2012-286 zo dňa 5.10.2016 zastavil konanie v časti istiny 13 562,74 Kč, v časti zmluvného úroku z

omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 48 438,77 Kč od 1. 11. 2011 do zaplatenia a v časti zmluvného
úroku vo výške 10,90 % ročne zo sumy 1 950 Kč od 1. 11. 2011 do zaplatenia.

44. Súd prvej inštancie nepostupoval správne ak na základe vyššie uvedeného čiastočného späťvzatia
(z ktorého jednoznačne vyplývalo, že úmyslom žalobcu nebolo zobrať späť celý uplatnený úrok z

omeškania, ale iba jeho časť nad zákonom stanovenú výšku) uznesením č.k. 1C13/2012-286 zo dňa
5.10.2016 zastavil konanie (okrem časti istiny) aj o celom úroku z omeškania (pretože žalobca nezobral
späť celý úrok z omeškania, ale iba jeho časť prevyšujúcu zákonom stanovenú výšku). Predmetom
konania aj po čiastočnom späťvzatí mala ostať úhrada istiny 62.988,85 Kč spolu so zmluvným úrokom
vo výške 10,9% ročne zo sumy 46.488,77 Kč od 1.11.2011 do zaplatenia a úrokom z omeškania zo

sumy 48.438,77 Kč vo výške stanovenej zákonom.

45. Podľa § 389 ods.2 CSP ak sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 2, odvolací súd zruší
odvolaním napadnuté rozhodnutie vo veci samej a zároveň zruší aj právoplatné uznesenie, ktoré
rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo.

46. Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd v súlade s § 389 ods. 2 CSP zrušil uznesenie Okresného
súdu Spišská Nová Ves č.k. 1C13/2012-286 zo dňa 5.10.2016 v časti zastavenia konania o úroku
z omeškania vo výške úrokovej sadzby stanovenej nar. vlády ČR č.142/1994. Zároveň zmenil II.
zamietavý výrok v tej časti, ktorá sa týkala zamietnutia úrokov z omeškania tak, že priznal žalobcovi úrok

z omeškania vo výške stanovenej zákonom. Výšku úrokovej sadzby stanovuje v Českej republiky nar.
vl. č. 142/1994 v § 2, v zmysle ktorého výška úrokov z omeškania zodpovedá ročnej výške reposadzby
stanovenej Českou národnou bankou zvýšenej o 7% bodov.47. K námietke premlčania vznesenej žalovaným vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania odvolací
súd uvádza , že tento nárok bol uplatnený včas pred márnym uplynutím premlčacej lehoty. Vychádza pri
tom z vyššie uvedených úvah, majúc za to, že úrok z omeškania bol žalobcom uplatnený už žalobou

doručenou súdu 12.12.2011 a nie až písomným podaním doručeným súdu 22.4.2016 tak ako sa mylne
domnieva žalovaný (a súd prvej inštancie).

48. Odvolací súd v súlade s § 396 ods.2 CSP nanovo rozhodol o trovách celého konania a to o trovách
konania na súde prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd vychádzal z pomeru

úspechu a neúspechu žalobcu, ktorý bol vo vzťahu k pôvodne uplatnenej istine 76.539,50 Kč úspešný
v 65,72% ( 50.298,82 Kč) a jeho neúspech bol 34,28% (a to zohľadniac aj tú skutočnosť, že predmetom
žaloby bol aj zmluvný úrok a úrok z omeškania, pri ktorých bol tiež v časti úspešný a v časti neúspešný).
Vychádzajúc z takéhoto pomeru úspechu a neúspechu žalobcu a žalovaného priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania vo výške 31,44% (65,72% - 34,28%).

49. V súvislosti so znaleckým dokazovaním vznikli trovy štátu, o ktorých rozhodol odvolací súd obdobne
ako súd prvej inštancie podľa § 259 CSP zohľadniac úspech a neúspech jednotlivých strán sporu.
Vychádzajúc z pomeru neúspechu žalobcu vo výške 34,28% v takejto časti ho zaviazal k povinnosti
uhradiť trovy štátu. Na zvyšnú časť 65,72%, v ktorej bol neúspešný žalovaný súd rozhodol tak, že štátu
nepriznal náhradu trov konania v tejto časti, pretože zohľadnil sociálnu situáciu žalovaného, ktorému bol

priznaný bezplatný právny zástupca, a preto sa na neho hľadí ako keby mu bolo priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov. V tejto skutočnosti odvolací súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle
§ 257 CSP, a preto nezaviazal žalovaného na úhradu tejto časti trov štátu.

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP).

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).