Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. jún 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoPr/1/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215218634
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4215218634.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: K.. U. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. námestie XXXX/XX, XXX XX V., proti žalovanému: Detský domov Kolárovo, Rábska 900/12, 946
03 Kolárovo, IČO: 00 350 303, zastúpeného JUDr. Líviou Kňažikovou, advokátkou so sídlom Nám. M.
R. Štefánika 6, 945 01 Komárno, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o
náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 14Cpr/3/2015-115 zo
dňa 28.11.2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby a vo výroku o trovách
konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy z
titulu neplatného skončenia pracovného pomeru a vo zvyšnej časti o zaplatenie príslušenstva náhrady
mzdy žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu.
Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 1 ods. 1, 4 zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonníka práce a výrok v časti zastavenia konania a náhrady trov konania odôvodnil s odkazom
na ustanovenie § 144, § 145, § 146 a § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“). V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa
žalobou podanou dňa 27.10.2015 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady
mzdy. O prvom žalobnom petite týkajúcom sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru, založeného
pracovnou zmluvou zo dňa 18.03.2015, súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. 14Cpr/3/2015-91
zo dňa 24.05.2016, právoplatným dňa 06.06.2016, ktorým určil, že je neplatné skončenie pracovného
pomeru výpoveďou zo dňa 02.07.2015, a zároveň určil, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania
sa končí ku dňu právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať,
aby žalobcu naďalej zamestnával.

2. V priebehu konania žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie dlžnej sumy titulom náhrady mzdy
späť z dôvodu, že medzi stranami sporu došlo v tejto časti k mimosúdnemu urovnaniu sporu. Žalovaný
s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil a súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil.
Žalobca však žalobu v časti príslušenstva pohľadávky rozšíril a žiadal priznať aj úrok z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 563,63 eura od 11.10.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy
563,63 eura od 11.11.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 563,63 eura od 11.12.2015
do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 563,63 eura od 11.01.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05
% ročne zo sumy 583,86 eura od 11.02.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 583,86 eura
od 11.03.2015 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 583,86 eura od 11.04.2016 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 583,86 eura od 11.05.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy
583,86 eura od 11.06.2016 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 116,23 eura od 11.07.2016
do zaplatenia. Tiež si uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 430,75 eura. Súd uznesením zo dňa

28.11.2016 pripustil rozšírenie žaloby v časti príslušenstva pohľadávky, titulom náhrady mzdy vyhovel a
návrh na pripustenie zmeny petitu v časti náhrady škody zamietol, pretože rozhodnutie o tomto nároku
si vyžaduje vykonanie iného dokazovania, než je potrebné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na
náhradu mzdy.

3. Súd konštatoval, že žalobcovi z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vznikol nárok na
náhradu mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce, ktorý si riadne a včas uplatnil. Predmetom konania
tak zostal žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady mzdy odo dňa
nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy za obdobie do zániku pracovnoprávneho vzťahu, t.j. za
obdobie mesiacov september 2015 až jún 2016, keď mesačná mzda bola splatná v 10. kalendárny deň
nasledujúceho mesiaca. Pri rozhodovaní súd vychádzal z ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý
inštitút úrokov z omeškania neupravuje a odkazuje na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Občiansky zákonník však úroky z omeškania upravuje až vo svojej ôsmej časti, a teda tento inštitút vo
vzťahu k Zákonníku práce nie je možné aplikovať. Ak by súd postupoval inak, išlo by o rozhodnutie
nemajúce oporu v zákone. Problematikou úroku z omeškania vo vzťahu k ustanoveniam Zákonníka
práce sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II.ÚS 494/2013 a keďže právna
úprava Zákonníka práce relevantná pre posudzovaný nárok neumožňuje aplikovať dané ustanovenia
Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy upravené v Zákonníku práce, súd žalobu v časti
uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady mzdy počnúc dňom nasledujúcim po
splatnosti mesačnej mzdy za obdobie do zániku pracovnoprávneho vzťahu; t.j. za obdobie mesiacov
september 2015 až jún 2016, zamietol. Súd neakceptoval rozhodnutia iných súdov, na ktoré žalobca
poukazoval, lebo nejde o rozhodnutia upravené v § 193 CSP, ktorými by bol súd v tejto veci viazaný,
a nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobcu, že úrok z omeškania predstavuje nárok na náhradu
škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka z dôvodu porušenia právnej povinnosti žalovaným; úrok z
omeškania a náhrada škody sú totiž dva úplne odlišné inštitúty a tieto nie je možné zamieňať. Žalobca si
uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka a takto uplatnený
nárok zamietol.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby a v súvisiacom výroku o trovách
konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Uviedol, že súd prvej inštancie síce správne
aplikoval ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 517 Občianskeho zákonníka, ale jeho nárok
nesprávne posúdil ako nedôvodný. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR totiž vyplýva, že ak zamestnávateľ
mešká s výplatou platu, tento v dohodnutej dobe neposkytne a v prípade absencie tejto dohody plat
neposkytne ani do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, je v omeškaní. Z dôvodu omeškania
je povinný zamestnancovi uhradiť nielen plat, ale aj úroky z omeškania. Súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť v prípade, kedy to
vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý
z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku, pričom rozhodnutie súdu
sa musí zakladať na racionálnej argumentácii. Zaplatenie platu aj s príslušným úrokom z omeškania
nemožno považovať za čosi neobvyklého, nemravného alebo protiprávneho, keď žiadna zo strán
pracovnoprávneho vzťahu nespochybňuje, že plat bol vyplatený s oneskorením. Občiansky zákonník
vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody, ktorá veriteľovi
vzniká tým, že po dobu omeškania nemohol zhodnotiť istinu dlhu. Aj podľa judikatúry sú úroky z
omeškania pri peňažnom záväzku dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou
sumou (Najvyšší súd SR pod sp. zn. 4Obo 319/1999). Tento inštitút má charakter zabezpečovací,
sankčný, kompenzačný a inak to nemôže byť ani v pracovnoprávnom pomere, lebo by došlo k porušeniu
rovnosti subjektov tohto závislého vzťahu, a teda aj k porušeniu čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že súd
prvej inštancie úplne zistil skutkový stav a na jeho základe vec správne právne posúdil. Stotožnil sa s
daným právnym názorom, ktorý je v súlade s rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 494/2013. V zmysle uvedeného
neprichádza do úvahy priznanie úrokov z omeškania pre náhradu mzdy vyplývajúcu z neplatného
skončenia pracovného pomeru, lebo tento nárok nemá oporu v zákone.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že nie sú

dané podmienky ani na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozsudku. Preto tento rozsudok v
napadnutom zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm.
b),c) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výrok rozhodnutia
súdu prvej inštancie o zastavení časti konania v dôsledku absencie odvolania nadobudol právoplatnosť.

7. Zamestnancovi v zmysle aktuálneho znenia ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce patrí náhrada
v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd právoplatne
rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje dvanásť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať (§
79 ods. 2 Zákonníka práce). Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak by mal zamestnávateľ zaplatiť
náhradu presahujúcu plnenie nad rámec dvanástich mesiacov, súd môže na žiadosť zamestnávateľa
náhradu mzdy nad tento rámec znížiť, prípadne vôbec nepriznať. Návrh zamestnávateľa na zníženie,
resp. nepriznanie náhrady mzdy, možno uplatniť len v rámci súdneho konania, v ktorom si zamestnanec
uplatňuje náhradu mzdy (t. j. zamestnávateľ takýto návrh nemôže uplatniť v rámci nového súdneho
konania). Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Uvedený limit výšky náhrady sa
podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce podľa novej právnej úpravy nevzťahuje na oznamovateľa kriminality
alebo inej protispoločenskej činnosti, ak došlo ku skončeniu pracovného pomeru počas poskytovania
ochrany podľa osobitného predpisu.

8. Odvolací súd sa po prejednaní veci nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca
nemá nárok na priznanie úrokov z omeškania v súvislosti s náhradou mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru z dôvodu, že inštitút úrokov z omeškania vo vzťahu k Zákonníku práce nie
je možné aplikovať a že iné rozhodnutie by nemalo oporu v zákone. Súd správne poukázal na
ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý stanovuje subsidiaritu všeobecnej časti Občianskeho
zákonníka, pričom inštitút úrokov z omeškania je upravený až v ôsmej časti Občianskeho zákonníka,
ktorý nie je súčasťou všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda by sa pri doslovnom výklade
nemal v predmetnom spore aplikovať. V tomto smere však bolo potrebné vychádzať aj z ustálenej
rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013 súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
neaplikoval správne. Právny názor, ktorý prezentoval Ústavný súd SR v uvedenom rozhodnutí, je taký,
že „..zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy
pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom
kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na
úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.“ Aj keď Ústavný súd SR uviedol, že rozhodnutia
súdov, ktoré nepriznávajú úroky z omeškania v súvislosti s náhradou mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru, nie sú ústavne nekonformné, je potrebné prihliadať na satisfakčnú, sankčnú i
sociálnu funkciu inštitútu náhrady mzdy a vždy zohľadniť okolnosti prípadu. Ústavný súd poukázal aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 116/2008 zo dňa 17.12.2009, podľa ktorého rozsudok
priznávajúci náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má povahu deklaratórnu
(potvrdzuje existujúce hmotné práva a povinnosti), čo znamená, že splatnosť náhrady mzdy nevzniká
súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Dochádza teda k omeškaniu s
vyplatením náhrady mzdy v lehote splatnosti, čo zamestnancovi zakladá nárok požadovať aj úroky z
omeškania. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 76/2011 zo
dňa 31.05.2012, v zmysle ktorého úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody (§
519), ktorá veriteľovi vznikla tým, že po dobu omeškania nemohol zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Aj
podľa ďalších súdnych rozhodnutí úroky z omeškania pri omeškaní so splnením peňažného záväzku
predstavujú dennú náhradu škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou. Takéto právne názory
možno podporiť aj poukázaním na predošlú právnu úpravu (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce, účinný
do 31.03.2002), ktorý v ustanovení § 256 upravoval inštitút úrokov z omeškania a priznávanie úrokov
z omeškania v súvislosti s náhradou mzdy.

9. Pracovnoprávne predpisy neupravujú úroky z omeškania, avšak súdna prax s ohľadom na okolnosti
prípadu postupuje podľa občianskoprávnych predpisov. Úrok z omeškania je majetkovou sankciou,
ktorá má zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, ktorej úžitky
na druhej strane mohol za čas omeškania poberať dlžník - zamestnávateľ (Uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo 180/2009). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či

žalovaný omeškanie zavinil, resp. nie je dôležitý dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania
stačí, že zákonom stanovená lehota na plnenie uplynula. Uznesenie Najvyššieho súdu SR (sp. zn.
1Cdo 180/2009) deklaruje, že aj keď súčasný Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis priamo
neupravuje úroky z omeškania, treba postupovať podľa občianskoprávnych predpisov. Zákonník práce
zakotvuje v § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej
časti Zákonníka práce. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti by sa na pracovnoprávne
vzťahy - posudzujúc vec prísne formalisticky - nemali vzťahovať ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti (§ 517 ods. 2). Na druhej
strane však sú úroky z omeškania ako príslušenstvo upravené práve vo všeobecnej časti Občianskeho
zákonníka, konkrétne v ustanovení § 121 ods. 3, kde sa uvádza, že príslušenstvom pohľadávky sú úroky,
úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

10. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013 vychádza z právneho stavu podľa Zákonníka
práce a Ústavný súd SR sa zaoberal aj otázkou úrokov z omeškania, keď posudzoval sťažnosť, ktorá
vychádzala zo súdneho sporu týkajúceho sa neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou a
priznania náhrady mzdy zamestnancovi, pričom konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti
pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné
práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Zároveň Ústavný
súd SR nepovažoval rozhodnutie súdu nižšej inštancie v danom konaní za ústavne nekonformné a
sťažnosť zamestnanca odmietol. Príslušný okresný súd nepriznal úroky z omeškania z dôvodu, že
nárok na uplatnenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone. Následne aj krajský súd nepriznal
úrok z omeškania s odôvodnením, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v
súlade so satisfakčnou funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so
sankčnou funkciou (vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý pri skončení pracovného pomeru nepostupoval
v súlade so zákonnou úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne
skončeného pracovného pomeru. S prihliadnutím na vyššie uvedené je teda otázne, či pre priznanie
alebo nepriznanie úrokov z omeškania je podstatná neexistencia právnej úpravy úrokov z omeškania v
pracovnom práve, alebo výška priznanej náhrady mzdy. Ak by sa do úvahy brala najmä výška priznanej
náhrady mzdy, je dôležité posúdiť, kedy náhrada mzdy dosiahne takú výšku, že súd úroky z omeškania
z priznanej náhrady mzdy neprizná. Aplikačná prax prináša rôzne situácie z pohľadu zamestnanca,
ktorého pracovný pomer zamestnávateľ skončil neoprávnene a ktorý háji svoje práva na súde, pričom
nepriznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy sa môže javiť ako nespravodlivé.

11. Odvolací súd na základe uvedeného urobil záver, že zamietnutie žaloby v časti uplatnených úrokov
z omeškania z priznanej náhrady mzdy bolo predčasné na podklade prijatia nesprávneho právneho
názoru. S ohľadom na okolnosti tohto prípadu bolo potrebné vychádzať z toho, že žalobcovi úroky z
omeškania by mali patriť, pretože ich priznanie zodpovedá aj základným článkom Zákonníka práce,
na ktoré odvolací súd poukazuje, a ich priznanie sa javí vo vzťahu k žalobcovi ako spravodlivé.
Poukazujúc na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku
a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd súdu prvej inštancie,
ktorý je viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), v ďalšom konaní
vec znovu prejedná a opätovne rozhodne o priznaní úrokov z omeškania v súvislosti s náhradou mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru. V novom rozhodnutí zároveň rozhodne aj o trovách konania,
vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 8. 1. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.