Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2013

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 31C/380/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5107226342
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Scholtzová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2013:5107226342.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Scholtzovou v právnej veci navrhovateľa

Q.. F. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., S. XXX/X, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou JUDr.
Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Horný Val 24, proti odporcom 1) Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, 2) Slovenská republika zast. Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

Odporca 2/ je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 6.638,82 eur v lehote do 15 dní po právoplatnosti
rozsudku.

Návrh voči odporcovi 1/ sa z a m i e t a.

O trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ dňa 5.9.2007 podal návrh, v ktorom žiadal, aby odporcovia 1), 2) bol povinní zaplatiť
navrhovateľovi solidárne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.001,- Sk do troch dní po
právoplatnosti rozsudku.

V písomnom návrhu uviedol, že navrhovateľ v roku 2007 zistil, že v rokoch 1999 a 2000 boli odpočúvané

jeho telefonické hovory, z ktorých boli spracované záznamy a záznamy operatívnych informácii.
Navrhovateľovi nie sú známe dôvody, pre ktoré boli proti nemu použité políciou informačno-technické
prostriedky.Záznamyoperatívnychinformáciiakoisamotnézáznamybolipodľapoznatkovnavrhovateľa
vedené v režime prísne tajné, napriek tomu polícia sprístupnila záznamy operatívnych informácii
novinárke D., ktorá ich využívala pri svojej novinárskej činnosti. Ďalej navrhovateľ uviedol, že pri ochrane
tajomstva správ podávaných telefónom, ktoré patrí do ochrany súkromia, je potrebné skúmať, či daný
skutkovýstavmožnopovažovaťzasúčasťprávanasúkromieapotomtrebaskúmať,čizásahbollegálny.

V ďalšom sa potom skúma, či bol zásah legitímny a či bol proporcionálny. Ak sa dospeje k negatívnej
odpovedi pri niektorej z týchto otázok, tak ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje. Navrhovateľ
zdôvodňuje, že nemôžu byť žiadne pochybnosti, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do
práva na súkromie tak podľa článku 22 Ústavy a článku 13 Listiny základných práv a slobôd, ako aj podľa
článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ sa v návrhu ďalej bližšie
zaoberá špecifikáciou legality zásahu do práva na súkromie, legitímnosťou zásahu a proporcionalitou
zásahu. Uvádza, že si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 201.000,- Sk a poukazuje na

prax Ústavného súdu SR, podľa ktorej priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza
podľa konštantnej judikatúry do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva
alebo slobody nie je možné napraviť. Navrhovateľ v návrhu svoj nárok odôvodňuje článkom 22 ods. 1,
článok 22 ods. 2 Ústavy SR, článok 13 Listiny základných práv a slobôd, článok 8 ods. 1, 2 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 11 a § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka o
ochrane osobnosti.

V odbornom stanovisku zo dňa 22.2.2008 navrhovateľ doplnil, že záznamy operatívnych informácii
z odpočúvaných telefonátov predložila bývalá novinárka D. B. vo vlastnej trestnej veci vedenej na
Okresnom súde Bratislava 1 spisová značka 6T/47/07 a to v písomnej forme pri výsluchu na polícii dňa
17.6.2004 a verbálne ich prednášala v priebehu hlavného pojednávania na súde. Záznamy operatívnych
informácii používala pri svojej novinárskej činnosti, ako to vyplynulo z jej výpovedí vo veci vedenej na

OS Bratislava III spisová značka 27C/11/00. Druhý účastník odpočúvaných telefonických hovorov bol
Q.. W. W., ktorý podal Ústavnému súdu SR sťažnosť podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR a konanie na
Ústavnom súde sa viedlo pod spisovou značkou I.ÚS 117/07. Zároveň navrhovateľ vo svojom stanovisku
uviedol analýzu odbornej problematiky ochrany osobnosti podľa komentárov, odborných publikácii a
judikatúry Ústavného súdu a Najvyššieho súdu SR.

Vo svojom odbornom stanovisku zo dňa 10.3.2009 navrhovateľ poukázal na rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva a predložil Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 117/07 zo dňa 4.2.2009.

K námietke premlčania na pojednávaní 5.3.2008 zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ sa o
zásahu dozvedel až v roku 2007 od JUDr. Polku a hneď následne podal návrh vo veci ochrany osobnosti,

predtým o tomto vedomosť nemal a tak nárok navrhovateľa nie je premlčaný a zároveň uviedla, že právo
na ochranu osobnosti sa nepremlčuje.

Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 15.11.2007 žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal
na výklad ustanovení o ochrane osobnosti a to aké zákonné podmienky musia byť splnené pre úspešné

uplatnenie práva na ochranu osobnosti a ďalej pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa názoru
odporcu nedošlo k splneniu všetkých podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy. Ak by aj došlo
k nejakému neoprávnenému zásahu, čo odporcovia nepripúšťajú, sú toho názoru, že po 7 rokoch
od takéhoto zásahu neexistuje možnosť privodiť ujmu na právach dotknutej osoby, teda na právach
navrhovateľa. Zároveň poukazuje na to, že navrhovateľ k svojmu návrhu nepriložil žiadne dôkazy

na podporu svojich tvrdení a navrhol jediný dôkaz, ktorým má byť výsluch Zity Sujovej. Z celého
podania navrhovateľa sa len jediný odsek venuje popísaniu skutkových okolností, ktorými má byť
sprístupnenie bližšie neurčených záznamov z bližšie neurčenej operatívnej činnosti. Napriek tomu, že
odporca požiadal o podanie stanoviska útvary ministerstva a policajného zboru, vzhľadom na neurčitosť
podania navrhovateľa ani nebolo možné vyhovieť žiadosti o podanie stanoviska a zaslanie materiálov

k údajným úkonom voči navrhovateľovi.

Na pojednávaní 5.3.2008 odporca vzniesol námietku premlčania. Uviedol, že navrhovateľ si uplatňuje
zaplatenie peňažného nároku a to nemajetkovej ujmy, ktorá vyplýva z jeho práva na ochranu osobnosti.
Samotný navrhovateľ konštatuje, že k zverejneniu operatívnych informácii malo dôjsť tak, že tieto D.

B. použila pri výsluchu na polícii dňa 17.6.2004. Návrh na začatie súdneho konania bol podaný ale až
po uplynutí 3-ročnej lehoty dňa 5.9.2007. Aj v pôvodnom návrhu sa uvádza, že navrhovateľ sa v roku
2007 dozvedel o tom, že k neoprávnenému zásahu došlo niekedy v rokoch 1999 - 2000. Podľa § 101
Občianskeho zákonníka 3-ročná premlčacia doba sa počíta odvtedy, kedy sa právo mohlo po prvýkrát
vykonať a ide o objektívnu dobu a najneskôr teda navrhovateľ mohol svoje právo prvý raz uplatniť

17.6.2004, keď došlo podľa samotného vyjadrenia navrhovateľa k tomu, že novinárka zverejnila údaje
z odposluchov. Vzhľadom na uvedené nárok navrhovateľa je premlčaný. K vyjadreniu navrhovateľa
uviedol, že 3-ročná premlčacia doba je objektívna a je teda právne bezvýznamné, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o porušení práva.

Na pojednávaní 23.4.2008 zástupca odporcu 1) uviedol, že nemá žiadne bližšie informácie o prípadnom
odposluchu navrhovateľa, ale aj z materiálu, ktorý bol predložený navrhovateľom vyplynulo, že
odposluchy mali byť v roku 1999 a bola vznesená odporcom námietka premlčania.

Na pojednávaní 11.3.2009 zástupkyňa odporcov uviedla, že materiál o odposluchu, ktorý bol predložený

navrhovateľom v tomto súdnom konaní je asi totožný ako materiál, ktorý bol predložený v inom
súdnom konaní vo veci navrhovateľa Ladislava W.. S týmto ďalším dokumentom bol oboznámený
pracovník útvaru zvláštnych činností, ktorý sa vyjadril tak, že dokument nie je zápisnicou ani záznamom
z odposluchu a nebol vyhotovený pracovníkmi ministerstva vnútra a nepochádza ani z prostrediaministerstva vnútra a podriadených zložiek. Domnieva sa, že ide o totožný materiál, ako bol predložený
aj v tomto súdnom konaní. Zástupkyňa zároveň poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 278/2007
ohľadne otázky premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy.

Na základe dokazovania, ktoré bolo vykonané výsluchom navrhovateľa, svedkov ZJ. Q.. W. W. a
oboznámením listinného dokladu mal súd zistený nasledovný skutkový stav:

Na pojednávaní 23.4.2008 zástupkyňa navrhovateľa predložila fotokópiu listinného dokladu ako č.l. 74

- č.l. 81, kde sú v odsekoch body 18 - bod 46 a pod bodom 27 sa uvádza, že „dňa 10. - 11. augusta
XXXX zo stabilnej linky OS D. volá Q.. W. predsedu KS D. Q.. S. F.“ a ďalej je opisným spôsobom a
z časti v priamej reči uvádzaný obsah telefonického rozhovoru. Na záver je uvedené kaz.3010/A, PPZ
001924/TIS-36-1999.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi v celom rozsahu zotrval na tom, čo je uvedené v písomnom návrhu a

písomnomstanoviskuanavyjadreníprávnejzástupkyne.Uviedol,žeažvlete2007saprvýkrátdozvedel
o porušení svojho práva.

Svedkyňa D. B., ktorá na otázku o vzťahu k účastníkom uviedla, že je voči nej vedené trestné konanie,
k predmetu konania uviedla, že nevie akým spôsobom jej bol doručený materiál, ale tento našla na stole

a ani nevie, či bola k nemu pripojená obálka a bolo to asi pred 9 rokmi. Išlo o možno 17 - 20 strán textu
a po oboznámení sa s ním jej bolo zrejmé, že sú to prepisy z nahrávok odposluchu Q.. W. a potvrdila
aj to, že išlo aj o telefonický rozhovor a teda odposluch navrhovateľa, s ktorým Q.. W. telefonoval. V. sa
vyjadrila, že tento materiál bol pre ňu zdrojom informácii, ale pokiaľ si spomína, tak nikde o konkrétnych
veciach z tohto materiálu sa nezmieňovala, ani to nikde nezverejňovala. Svedkyňa sa k materiálu, ktorý

bol predložený do spisu navrhovateľom nevyjadrila, nakoľko výpoveď svedkyne bola na pojednávaní
dňa 5.3.2008 a materiál bol predložený do súdneho spisu na pojednávaní dňa 23.4.2008.

B. D. B. vo svojej výpovedi zo dňa 11.4.2013 uviedla po oboznámení sa s materiálom predloženým
navrhovateľom o odposluchu , že ak ide o prepisy odposluchov JUDr. Polku, tak tento materiál pozná.

Materiál sa objavil na jej pracovnom stole v redakcii týždenníka, kde vtedy pracovala, a oboznámila sa s
ním. Zaujal ju a preto začala zbierať informácie , ktoré informácie buď potvrdili alebo vyvrátili. Nepamätá
si, či materiál dostala poštou alebo ho doniesol kuriér. Nebol to nezvyčajný spôsob. Po tom čo pracovala
na článku nemá dôvod nedôverovať pravdivosti materiálu. Údaje od odposluchov nepoužila a necitovala.
Boli pre ňu jedným zo zdrojov a doplnením informácií, ktoré už pozbierala. Od toho času uplynulo

už 14 rokov a 10 rokov už nepracuje ako novinárka. Materiál si preštudovala a dala ho vtedajšiemu
šéfredaktorovi a on ho dal do trezoru. Kolegovia ho nečítali. Rozprávala sa so šéfredaktorom a
konzultovala či má napísať článok alebo nie. Po čase došlo k zmene šéfredaktora a všetky materiály boli
prenesené do trezoru novej šéfredaktorky. Keď bol týždenník zrušený a od tej doby tam nepracovala, tak
nevie ako sa naložilo s materiálom. Na prvej strane materiálu bolo napísané „ vyhodnotenie“. Nemôže

ale vedieť či išlo o skutočne prvú stranu. Svedkyňa uviedla, že bola presvedčená že dokument je pravý
a z policajného prostredia. Pravosť dokumentu nepriamo overovala od policajných zdrojov. Originál
dokumentu nikdy nevidela. Svedkyňa považovala za policajný materiál zo špecializovaného útvaru.
Akceptovala, že zrejme sa na tejto veci pracuje.

B. Q.. W. W., ktorý navrhovateľa pozná po dobu vyše 20 rokov a majú osobný priateľský vzťah sa vyjadril,
že v dňoch 10. a 11. augusta 1999 bol vo funkcii predsedu Okresného súdu v Žiline. Pokiaľ sa uvádzajú
telefonické rozhovory zo stabilnej linky OS Žilina, tak išlo o linku, ktorá bola na sekretariáte Okresného
súdu v Žiline a všetky hovory z tejto linky boli predmetom odposluchov. Uviedol, že odposluchy doposiaľ
neboli zlikvidované v súlade so zákonom a nachádzajú sa v spise, ktorý viedlo KR PZ v Banskej Bystrici.

V konaní OS Bratislava J. XXC/XX/XXprvýkrát bývalá novinárka D. B. spomenula, že vychádzala zo
zdrojov, ktoré mala z odposluchov. Svedok uviedol, že v priebehu viacerých občianskoprávnych sporov
o ochranu osobnosti zistil, že bol v určitom období odpočúvaný a že záznamy z operatívnych nahrávok
policajných orgánov boli dané do fyzickej dispozície i tretej osoby a to bývalej novinárky D. ktorá z nich
čerpala vo svojich článkoch a to mimo iné aj ohľadne osoby svedka. V trestnom konaní, ktoré bolo

vedené voči tejto bývalej novinárke na OS Bratislava I predložila tieto záznamy ako listinné dôkazy
v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. V konaní bol svedok ako poškodený a tak mal
možnosť zabezpečiť si fotokópiu materiálov z uvedeného trestného spisu a išlo o konanie vedené na
OS Bratislava I spisová značka 6C 47/07, kde bol tento materiál bývalou novinárkou založený do spisu.Po oboznámení sa s materiálom, ktorý bol predložený navrhovateľom do súdneho spisu svedok uviedol,
že ide o totožný materiál, ktorý bývalá novinárka Zita Sujová predložila do spisu 6C/47/2007 a svedok z
toho zabezpečil fotokópiu a poskytol ju navrhovateľovi v konaní. Svedok ďalej uviedol, že ide o súhrn už

spracovaný analytikom a sú tam aj také veci, ktoré pri telefonických rozhovoroch ani neodzneli, ale išlo
užoprispôsobovanieobsahutýchtorozhovorov,abypotommohlibyťpoužitéakoprípadnédôkazy.Ďalej
uviedol, že v roku 2007 informoval navrhovateľa o týchto odposluchoch z roku 1999, keď bol navrhovateľ
predsedom KS Žilina.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

Ustanovenie § 11 OZ upravuje všeobecnú zásadu ochrany osobnosti a súčasne príkladmo uvádza
najtypickejšie zložky a prejavy osobnosti. Predmetom ochrany sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré
ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko spojené. Všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti
človeka je hlavným zmyslom a cieľom tejto občianskoprávnej ochrany. Toto hľadisko je určujúce pri

posudzovaní otázky, či a ktoré práva sú ustanovením § 11 OZ chránené.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k
neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na právach
chránených ustanoveniami § 11 a nasl. OZ. Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická

osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie
prípadne vzniká právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 ods. 1, 2 OZ).

Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré svojím obsahom, formou a

cieľom zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 OZ a je v rozpore s právami a povinnosťami
pôvodcu zásahu určenými právnym poriadkom. Písomne, ústne alebo aj inou formou vykonaný zásah
môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa osobnosti občana, v zverejňovaní i
pravdivých správ z intímneho a rodinného života občana proti jeho vôli, ďalej v nepravdivom obvinení
z nečestného konania, v kritike presahujúcej obsahom, formou a cieľom rámec pravdivej, objektívnej

kritiky a podobne.

Druhým znakom je objektívna spôsobilosť zásahu, ktorá spočíva v objektívne existujúcej možnosti, že
sa ním vyvolá buď porušenie alebo čo i len ohrozenie chránených osobnostných práv fyzickej osoby.
Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie

alebo narušenie chránených práv. Tento znak je daný vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti, za
ktorých k zásahu došlo, je tento objektívne, teda nezávisle od subjektívnych pocitov či náhľadov toho,
do práv ktorého bolo zasiahnuté, spôsobilý narušiť osobnosť fyzickej osoby alebo aspoň vyvolať hrozbu,
že bude narušená. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 11 a nasl. OZ nie je teda významná
subjektívna stránka, ale len objektívna stránka. So zreteľom na to sa nevyžaduje, aby na strane pôvodcu

zásahu existoval úmysel, či už priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť, a to nielen vedomá, ale i
nevedomá.

Ustanovenie § 13 príkladmo určuje právne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby (upustenie od
neoprávnených zásahov, odstránenie následkov takých zásahov a primerané zadosťučinenie), pričom

táto úprava nevylučuje, aby podľa okolností prípadu dotknutá fyzická osoba použila aj iné prostriedky,
ktorými bude možné napraviť objektívne hroziacu alebo už spôsobenú ujmu na osobnosti fyzickej osoby
neoprávneným zásahom.Primerané zadosťučinenie podľa § 13 OZ môže spočívať buď v morálnom plnení (napr. v ospravedlnení,
v odvolaní difamujúceho výroku na tom mieste, kde bol urobený a kde s ním bola zoznámená verejnosť,
v povinnosti odstrániť následky neoprávneného zásahu, ale aj v samotnom výroku súdu, že došlo k

porušeniu práva na ochranu osobnosti) alebo v peňažnom plnení.

Možnosť priznania primeraného peňažného zadosťučinenia predpokladá, že sa morálne zadosťučinenie
ukazuje v konkrétnom prípade nepostačujúce (táto nedostatočnosť ovšem musí byť z hľadiska intenzity,
trvania, rozsahu a ohlasu nepriaznivých dôsledkov na postavenie dotknutej fyzickej osoby v rodine

pri podnikaní, v spoločnosti atď. vždy bezpečne zistená), najmä že neoprávneným zásahom došlo k
zníženiu ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Musí ísť pritom
o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú táto osoba pociťuje objektívne posudzované
- vzhľadom na intenzitu, na trvanie, najmä na verejný ohlas nepriaznivého následku spočívajúceho v
znížení jej ľudskej dôstojnosti, či vážnosti v spoločnosti (v rodine, bydlisku, na pracovisku, v podnikaní,
v politickom či inom verejnom živote atď), ako závažnú (nie sú preto rozhodujúce len subjektívne pocity

dotknutej fyzickej osoby).

Zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, t.z. nastupuje vo výnimočných
prípadoch vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo nepostačujúcim. Ide o také
prípady, keď vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho

zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je vždy predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí
vychádzať ako z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu.

Podľa § 100 ods. 1, ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe
v tomto zákone ustanovenej (§ 101 - 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa

dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Súd v konaní postupoval v zmysle § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Zároveň podľa § 120 ods. 3 OSP si súd
osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Rozhodnutie bolo vydané v súlade

s ustanovením § 153 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich,
alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

RozsudkomOSŽilina31C/380/2007-121zodňa1.4.2009bolnávrhnazaplatenienáhradynemajetkovej

ujmy vo výške 6.638,82 eur zamietnutý.

Podľa uznesenia KS Košice 6 Co/334/2009-2018 zo dňa 19.4.2011 bol rozsudok OS zrušený a vec
vrátená na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

Z hľadiska skutkových okolností, z ktorých navrhovateľ v predmeŕom konaní vyvodzoval svoj nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, treba poukázať predovšetkým na to, že do rámca

vymedzeného v ust. § 11 až § 13 OZ patrí právo na súkromie, zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej
osoby (najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového
života).
V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine, alebo priateľských či obdobných vzťahov. Takto
chápané právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného

uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo
zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania
vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale tiež v prípade neoprávneného rozširovania týchto
poznatkov a vedomostí.Širokej škále prejavov a súčasti súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých
prejavov zásahov do súkromia, a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva.
Vzhľadom na niektoré otázky nastolené v prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že tieto zásahy

v určitých prípadoch môžu (avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky = neoprávnený zásah do
tohto čiastkového práva (práva na súkromie) nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti
dotknutej fyzickej osoby.
Treba zdôrazniť, že porušenie práva na súkromie treba dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených
zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.

K vyššie uvedenému odvolací súd uvádza, že ďalšou - spolu s telesnou integritou - stále viac zvlášť
ústavne chránenou hodnotou každej fyzickej osoby vo vzťahu k ostatným subjektom spoločnosti s
rovnakým právnym postavením je súkromie fyzickej osoby alebo tzv. osobné súkromie (right of privacy;
right to be alone).

Význam práva na súkromie ako jedného zo základných ľudských práv vystupuje v súčasných

podmienkach spoločnosti, zvlášť s ohľadom na nebývalý vedeckotechnický rozvoj, do osobitného
popredia.
Hlboký pocit diskrétnosti a intimity existujúci v (základe) každej ľudskej bytosti vyžaduje účinnú ochranu
súkromného osobného života.
Nemožno totiž zabúdať, že bez ochrany súkromia, by nebolo ani slobody.

Ustanovenie § 11 OZ „hovorí“ o súkromí fyzickej osoby, Listina základných práv a slobôd všeobecne o
nedotknuteľnosti súkromia osoby (viď čl. 7) v čl. 10 ods. 2 je špeciálne reč o ochrane pred neoprávneným
zasahovanímdosúkromnéhoarodinnéhoživota,avčlánku10ods.3sašpeciálne„hovorí“lenoochrane
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o osobe.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zahrňuje medzi jednotlivé stránky súkromného života i

ochranu obydlia, rešpektovanie listového tajomstva, ochranu pred zhromažďovaním a šírením osobných
údajov etc.
Podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a
inýchpísomnostíaochranaosobnýchúdajovsazaručujú.Podľa§22ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky
nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v

súkromí, alebo zaslaných poštou, alebo iným spôsobom; (výnimkou sú prípady, ktoré ustanovuje zákon).
Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telefaxom, etc.
Podľa názoru odvolacieho súdu za neoprávnený zásah do súkromia treba považovať, ak niekto získava,
zhromažďuje poznatky o súkromnom živote fyzickej osoby (prenikaním do jeho bydliska - jeho tajným
sledovaním, neoprávneným odposluchávaním, prípadne zaznamenávaním telefonických rozhovorov,

neoprávneným čítaním dopisov, porušovaním listového tajomstva, anonymným telefonovaním, etc.).
Odvolací súd iba poznamenáva, že nie je pritom treba, aby takto neoprávnene získané poznatky boli
použité na škodu dotknutej fyzickej osoby.
Odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky v predmetnej veci možno považovať za
zásah do práva na súkromie fyzickej osoby. Súčasťou práva na súkromie je nepochybne aj dôvernosť

obsahu informácií šírených prostredníctvom telekomunikačnej siete a to nielen vo verbálnej forme, ale
aj vo forme zasielaných písomných alebo obrazových správ.
Podľa názoru odvolacieho súdu odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie
tak podľa čl. 22 ods. 2 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, kde je to výslovne
deklarované.

Európsky súd pre ľudské práva za súčasť súkromného života a korešpondencie považuje aj telefonické
hovory. (Klass a ostatní c/a Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978, Anann c/a Švajčiarsko
zo 16. februára 2000.) A pritom nejde o zásah do práva na súkromie, iba u držiteľa odpočúvanej
telefónnej linky, ale táto ochrana platí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané alebo na túto linku volajú

(viď Huring c/a Francúzsko z 24. apríla 1990).
Zákon (ne)poskytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému, ktorý je neoprávnený a
ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe.
Konanie „policajného orgánu“, ktorý novinárke zašle prepis záznamu telefonického hovoru, v ktorom
bol účastníkom aj navrhovateľ, nemožno kvalifikovať inak ako konanie, ktoré vykazuje znaky

neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť navrhovateľovi
ujmu.
Odvolací súd akcentuje tie aspekty konania „policajného orgánu“, ktoré svedčia predovšetkým o zásahu
(odporcov) do súkromia navrhovateľa.Navrhovateľ v konaní kládol dôraz na zásadu súkromia (a súkromného života), do ktorého bolo
zasiahnuté nielen odpočúvaním aj jeho rozhovorov s JUDr. Polkom, ale osobitne s odovzdaním
(zaslaním), lepšie povedané zverejnením prepisu rozhovorov novinárke Zite Sujovej, a tak nebolo jeho

procesnou povinnosťou preukazovať, že neprávny zásah odporcov pôsobil difamačne a mal za následok
zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je (podľa novšej súdnej praxe) jedným z relatívne
samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti fýzickej osoby, je právom majetkovej
povahy, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy

tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát.
Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda actio
nata, pričom tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti. Odvolací súd sa s
názorom súdu prvého stupňa a s jeho právnym posúdením o začiatku plynutia premlčacej lehoty dňom
18. júna 2004 a ukončením 18. júna 2007 nestotožňuje.
Podľa odvolacieho súdu pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodné, kedy sa navrhovateľ o

možnosti domáhať sa ochrany svojich práv podaním návrhu na súde dozvedel.
V návrhu na začatie konania navrhovateľ tvrdí, že o existencii neoprávneného zásahu sa dozvedel až v
priebehu roku 2007 (Y. a tak premlčacia lehota podľa neho začala plynúť až od tohto momentu.

Vzťahom námietky premlčania a dobrých mravov sa zaoberal aj Ústavný súd SR a osobitne Ústavný
súd Českej republiky v náleze II.ÚS 309/95 z 15.1.1997, v ktorom uviedol, že „Ustanovenie § 3 OZ,
podľa ktorého výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, platí aj pre výkon práva
vzniesť námietku premlčania.“
Možnosť rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi pripúšťa aj judikatúra všeobecných súdov.

„Uplatnenie námietky premlčania by mohlo byť celkom výnimočne výkonom práva v rozpore s dobrými
mravmi iba vtedy, ak by táto námietka bola iba prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka
právneho vzťahu (viď napr. rozsudok NS ČR z 28.11.2001 sp. zn. 25Cdo 2905/99).
V náleze ÚS ČR zo 6.9.2005,1.ÚS 643/05 ústavný súd uviedol, že vznesenie námietky premlčania
zásadne dobrým mravom neodporuje; avšak môže nastať situácia , keď uplatnenie tejto námietky je

výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý máme uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči
nemu by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým
postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje
právo neuplatnil včas.
V danom prípade navrhovateľ podal návrh na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do

jeho osobnostných práv v čase (5. septembra 2007), kedy judikatúra všeobecných súdov vychádzala zo
záverov o nepremlčateľnosti práva na poskytnutie primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah
do práva na ochranu osobnosti.
K judikatórnemu „posunu“ v tejto otázke došlo rozsudkom „Veľkého senátu občianskoprávneho a
obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 12.11.2008 sp. zn. 31Cdo 3161/2008,

(ktorý vzal za základ rozhodnutia aj súd prvého stupňa), v ktorom najvyšší súd uviedol, že právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ podlieha premlčaniu“.
Tento rozsudok „Veľkého senátu NS ČR“ ovplyvnil aj judikatúru všeobecných súdov v Slovenskej
republike.
Samotná zmena judikatúry bez ďalšieho by nemohla viesť ku „kasácii“ napadnutého rozsudku, nič menej

v danom prípade je treba k nej prihliadnuť tak, aby bol dosiahnutý účel občianskeho súdneho konania,
pri rešpektovaní základných práv účastníkov sporu, a aby konanie ako celok bolo spravodlivé.

S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade je treba poskytnúť
ochranu základným právam navrhovateľa, aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 1 OZ a posúdiť námietku

premlčania vznesenú odporcami ako nemravnú.
Súd sa v konaní oboznámil aj s nálezom Ústavného súdu SR č.k. I ÚS /117/17-33 zo dňa 4.2.2009
ktorý konštatoval, že hoci boli udelené súhlasy na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej
prevádzky rozhodnutiami KS v Banskej Bystrici, tak týmito rozhodnutiami sa porušili základné práva Q.
ktorý bol odpočúvaný, a tieto rozhodnutia krajského súdu Ústavný súd SR zrušil. V rozhodnutí sa

konštatuje, že krajský súd vydaním rozhodnutí, ktorými dal súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie
telekomunikačnej prevádzky sťažovateľa porušil jeho označené práva. Zásah do jeho práva na súkromie
a práva na rešpektovanie súkromného života je daný predovšetkým absenciou legitímneho dôvodu
na takýto zásah. Ústavný súd skonštatoval, že bremeno preukázania legitimity zásahu je na pleciachkrajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutia na žiadosť policajného zboru vydal. Rovnako je na
pleciach krajského súdu bremeno preukázania proporcionality ( nevyhnutnosti) zásahu. Tieto bremená
však krajský súd neuniesol, keďže z jeho rozhodnutí nemožno vyčíta žiadnu relevatnú skutočnosť, ktorá

bypreukazovalalegitimituaproporcionalituzásahudoprávsťažovateľa. Ústavnýsúdďalejvrozhodnutí
konštatoval, že pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba u držiteľa odpočúvanej telefónnej linky,
ale táto ochrana patrí aj osobám ktoré sú z tejto linky volané, resp. ktoré na túto linku volajú ( Huvig
c.Francúzko z 24.4.1990).

Na základe výsledkov dokazovania a v súlade s právnym názorom krajského súdu súd rozhodol
tak, že konštatoval že neoprávneným odposluchom telefonických hovorov, ktorých účastníkom bol aj
samotný navrhovateľ došlo k neoprávnenému zásahu do základného práva navrhovateľa na ochranu
jeho osobnosti, a to konkrétne neoprávnenému zásahu do základného práva navrhovateľa na ochranu
súkromia. Na základe tohto sú splnené podmienky na poskytnutie ochrany právam navrhovateľa v
súlade s citovaným § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka . Zároveň v danom prípade je treba , v súlade

s názorom krajského súdu, poskytnúť ochranu základným právam navrhovateľa aplikáciou ustanovenia
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je treba posúdiť námietku premlčania vznesenú odporcami ako
nemravnú.

Navrhovateľ žiadal, aby odporcovia boli povinní zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,82

eur v súlade s § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka . Súd dospel k takému záveru, že návrh
navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy je opodstatnený a na základe všetkých okolností prípadu
morálne zadosťučinenie v danom prípade je nepostačujúce, ale je dôvodné priznanie zadosťučinenia v
peniazoch. Od doby odpočúvania telefonických hovorov navrhovateľa prešla dlhšia doba a vzhľadom
na uplynutie tohto časového úseku iná forma zadosťučinenia ako peňažná už neprichádza do úvahy,

pretožeinýprostriedoknápravyktorýbysmerovalkodstráneniuzávadnéhostavuužvdanomčasenieje
možný. Za osobitne významnú okolnosť, ktorá odôvodňuje priznanie peňažného zadosťučinenia je treba
považovať to, že nezákonného zásahu sa dopustili štátne orgány, ktoré majú byť garantom zákonnosti
a princípov právneho štátu. Platí pre ne ústavný imperatív konať iba na základe ústavy a v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon ( článok 2 Ústavy SR). V danom prípade sa štátne

orgány týmto ústavným imperatívom neriadili a na základe nezákonných rozhodnutí došlo k zásahu do
osobnostných práv navrhovateľa. Nezákonný zásah vyvolal u navrhovateľa pocit ohrozenia, neistoty a
nedôvery voči inštitúciám štátu a nie je odstrániteľný uvedením do predošlého stavu. Vyššie uvedené
okolnosti odôvodňujú priznanie peňažného zadosťučinenia. Výška tohto peňažného zadosťučinenia,
ktorú požaduje navrhovateľ, je primeraná následku, ktorý v osobnostnej sfére navrhovateľa nastal. V

súvislosti s výškou peňažného zadosťučinenia súd poukazuje na rozhodnutia súdov v obdobných
veciach, ktorých navrhovatelia boli v obdobnom postavení ako navrhovateľ v tomto konaní pretože boli
taktiež nezákonne odpočúvané ich telefonické rozhovory s JUDr. Pavlom Polkom a bola im priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy ( rozsudok OS v Čadci 6 C/83/2007, rozsudky OS Žilina 16C/205/2008,
8C/345/2007, 13C/354/2007).

Súd v konaní zaviazal na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy odporcu 2/ a voči odporcovi 1/ bo návrh
zamietnutý. Pri určení pasívnej legitimácie odporcu sa vychádzalo z toho, že pôvodcom neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti, ako sa už aj vyššie konštatuje je štát, ktorý preto zodpovedá
podľa ustanovenia § 13 ods. 2,3, v spojení s ustanovením § 21 Občianskeho zákonníka a preto

odporca 2/ bol zaviazaný povinnosťou zaplatenia priznanej náhrady navrhovateľovi. Z hľadiska záveru
o pasívnej legitimácii štátu vo vzťahu k uplatnenému nároku nie je podstatné prostredníctvom ktorého
svojho ústredného orgánu sa dopustil neoprávneného zásahu, prípadne jemu podliehajúcich zložiek a
ani to prostredníctvo ktorého ústredného orgánu štátnej správy v sporovom konaní vystupoval(rozsudky
OS Čadca 6 C/83/2007 a OS Žilina 8C/345/2007 a 16C/205/2008).

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, že zaviazal odporcu 2/ zaplatiť
navrhovateľovi sumu 6.638,82 eur v lehote do 15 dní po právoplatnosti rozsudku a návrh voči odporcovi
1/ bol zamietnutý.

Podľa § 151 ods. 3 OSP o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo

vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali,
j) bol odvolacím súdom schválený zmier.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom

len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa

§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č.

65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).

Okresný súd Žilina
dňa 27.11.2013

JUDr. Jana Scholtzová
s u d k y ň a

Za správnosť vyhotovenia: Slávka Surovková