Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/285/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712218836
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1712218836.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja
bývania, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31 749 542, zast. JUDr. Jozef Bolješik, advokát,
so sídlom Radlinského 50, Piešťany, proti žalovaným: 1/ V. U., K.. XX.X.XXXX, bytom V. XXX, G., 2/
S. U., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XXX, G., 3/ Q. U., K.. X.X.XXXX, bytom W. XX, O. a 4/ V. Z., K..
XX.X.XXXX, bytom W. XX, žalovaní 1/ až 4/ spoločne zast. Mgr. Rastislav Domček, advokát, so sídlom
Černyševského 26, Bratislava, o zaplatenie 30 444,98 € s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a
žalovaných 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/198/2013-106 zo dňa 7. augusta

2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti z m e ň u j e tak, že žalobu
z a m i e t a.

V napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaní 1/, 2/, 3/ a 4/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne a

žalovaným 3/ a 4/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 177,79 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne od 16.8.2009 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaným priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 a § 12 ods.
1 a 2 zákona č. 607/2003 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania; § 1 ods. 1 až 3, § 2 ods. 1, § 4
ods. 1 a § 22 ods. 1 a 2 zákona č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania a § 48 ods. 2,

§ 52 ods. 1, 2 a 3, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 110 ods. 1, § 451 ods. 2, § 457, §546, § 548 ods.
3 a § 558 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za
preukázané, že dňa 2.6.2004 bola medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ uzatvorená Zmluva o poskytnutí
podpory, pričom k tejto boli pripojené aj ručiteľské vyhlásenia žalovaných 3/ a 4/. Žiadna zo strán
nespochybnila, že by priebežne dochádzalo k úhradám záväzkov vzniknutých z predmetnej zmluvy
a takisto žiadna zo strán nespochybnila, že by jej bolo doručené odstúpenie od Zmluvy o poskytnutí
podpory datované 16.6.2010. Žalovaným sa nepodarilo preukázať ich tvrdenie, že by účinne došlo k

odstúpeniu od Zmluvy o poskytnutí podpory v roku 2005 alebo 2009, súd nemohol akceptovať čestné
vyhlásenia žalovaného 2/ a 4/, pretože tieto nemajú žiadnu dôkaznú silu. Súd prvej inštancie preto
vychádzal zo zhodného vyjadrenia strán, že odstúpenie zo dňa 16.6.2010 bolo doručené všetkým
žalovaným, t.j. účastníkom Zmluvy o poskytnutí podpory, ako aj ručiteľom. Ani jedna zo strán taktiežnespochybnila uzatvorenie Dohody o splátkach, ktorej predmetom je, ako jednoznačne vyplýva z jej
obsahu, uznanie dlhu žalovaných 1/ a 2/ voči žalobcovi vo výške 4 177,79 €. Nikto nespochybnil, že by
sa táto dohoda týkala práve dlhu vzniknutého zo Zmluvy o poskytnutí podpory, súd po preskúmaní jej

obsahu však jednoznačne vylúčil, že by sa toto uznanie malo vzťahovať na celý záväzok žalovaných
vzniknutých zo Zmluvy o poskytnutí podpory (v bode 1 dohody je jednoznačne uvedená výška uznaného
dlhu ako aj vyjadrenie záväzku žalovaných 1/ a 2/ tento uhradiť do 15.8.2009).

1.2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil tým, že prostredníctvom žalobcu sa financujú

priority štátnej bytovej politiky schválené vládou Slovenskej republiky pri rozširovaní a zveľaďovaní
bytového fondu. Samotný fond (žalobca) je finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu nástrojov
finančného inžinierstva a poskytnutie podpory, i vo forme úveru, pričom táto forma podpory je upravená
v osobitnom zákone. Osobitný zákon teda vymedzuje základné náležitosti Zmluvy o poskytnutí podpory
(§ 12 ods. 1 a 2 zákona č. 607/2003 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení účinnom v
čase uzavretia Zmluvy o poskytnutí podpory) a z tohto dôvodu nie je podľa názoru prvoinštančného

súdu správny názor žalobcu, podľa ktorého Zmluvu o poskytnutí podpory možno subsumovať pod
ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka. Ak zákonodarca používa v § 8 ods. 1 písm. a/ pojem úver,
jedná sa len o terminologickú zhodu s úverom v intenciách §497 Obchodného zákonníka. Žalobca
nedisponuje oprávnením poskytovať úvery podľa § 497 Obchodného zákonníka, ale výlučne podľa
zákona o Štátnom fonde rozvoja bývania. Zmluva o poskytnutí podpory je osobitným zmluvným typom

vymedzeným týmto osobitným zákonom. V Zmluve o poskytnutí podpory je v bode 12.3. jasne uvedené,
že táto sa riadi osobitnými zákonmi (vo vzťahu k jej osobitnej forme) a ostatnými všeobecne záväznými
predpismi, a to najmä Občianskym zákonníkom. Uvedené zmluvné dojednanie nemožno vyložiť inak
než tak, že ak na zmluvné vzťahy nebude možné použiť osobitné zákony vzťahujúce sa na Štátny
fond rozvoja bývania, je nutné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (i vo vzťahu

k premlčaniu). Súd prvej inštancie sa však nestotožnil ani s právnym názorom žalovaných, podľa
ktorých by Zmluva o poskytnutí podpory mala byť posudzovaná aj ako zmluva spotrebiteľská. Aj napriek
tomu, že vývoj legislatívy a judikatúry neustále rozširuje okruh zmlúv, ktoré je nutné subsumovať pod
spotrebiteľský právny režim (vrátane zmlúv ktoré nebolo možné v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o poskytnutí podpory posúdiť ako zmluvy spotrebiteľské,

resp. spotrebiteľské úverové zmluvy), definícia pojmu dodávateľa sa nezmenila a takisto ako v čase
uzatvorenia Zmluvy o poskytnutí podpory, tak i teraz, je pojem dodávateľa vymedzený nasledovne:
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Je zrejmé, že Štátny fond rozvoja bývania nemožno definovať ako
dodávateľa, pretože jeho činnosť je jasne vymedzená v zákone (rozširovanie a zveľaďovanie bytového

fondu ako jedná z priorít štátnej bytovej politiky) a túto nemožno za žiadnych okolností identifikovať ako
obchodnú alebo podnikateľskú, a to ani za predpokladu, že táto inštitúcia vytvára pri svojej činnosti,
ktoroujeajposkytovanieúverov(zaštátomurčenýmúčelom)určitýzisk.Takýto„zisk“jenutnéchápaťlen
v intenciách § 4 zákona o Štátnom fonde rozvoja bývania, a teda je možné ho použiť len (a opätovne) na
štátnu podporu poskytovanú na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového

fondu, resp. výdavky súvisiace s činnosťou fondu.

1.3. V odôvodnení rozsudku sa následne súd prvej inštancie venoval odstúpeniu od zmluvy, pričom
dospel k záveru, že jednostranným odstúpením od Zmluvy o poskytnutí podpory listom zo dňa 16.6.2010
došlo k zrušeniu Zmluvy o poskytnutí podpory v zmysle Občianskeho zákonníka (od počiatku) a

žalovaným vznikla povinnosť vydať žalobcovi poskytnutý úver z titulu bezdôvodného obohatenia. Strany
v konaní zhodne uviedli, že došlo k doručeniu predmetného odstúpenia od zmluvy, neuviedli však, k
akému dátumu im tieto boli doručené. Súd po preskúmaní odstúpení od Zmluvy o poskytnutí podpory
zistil, že tieto boli expedované najneskôr ku dňu 15.7.2010 (podľa pečiatky na listoch), a teda ak boli
podané v tento deň na poštovú prepravu, i za predpokladu že tieto mohli byť uložené na pošte celých

18 dní, k ich doručeniu nemohlo dôjsť neskôr ako k 15.8.2010. V zmysle odstúpenia od Zmluvy o
poskytnutí podpory mali žalovaní uhradiť dlh vyplývajúci zo zmluvy do 30 dní od doručenia odstúpenia,
t.j. splatnosť dlhu nastala najneskôr 14.9.2010 (i v zmysle bodu 8.4. Zmluvy o poskytnutí podpory).
Ku dňu 6.11.2012, kedy bola vo veci podaná žaloba, teda dvojročná subjektívna lehota na vydanie
bezdôvodného obohatenia už uplynula. Súd prihliadol na premlčanie nároku žalobcu na námietku

žalovaných a žalobu o zaplatenie v prevažnej časti zamietol. Súd sa z dôvodu hospodárnosti konania
nezaoberal riadnym vyčíslením žalovanej sumy podľa jednotlivých splátok, ako žiadali žalovaní. Takisto
neskúmal nároky žalobcu vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky (úroky, zmluvná pokuta atď.), pretože
tieto sú akcesorickej povahy a sledujú osud hlavného záväzku, teda sú taktiež premlčané. Súd prvejinštancie sa však osobitne zaoberal existenciou Dohody o splátkach zo dňa 12.3.2009, ktorá bola
podpísanáeštevčaseplatnostiaúčinnostiZmluvyoposkytnutípodpory.Žalovaní1/a2/vnejuznalisvoj
dlh na splátkach k úveru (v dohode nebol tento úver vôbec špecifikovaný, s poukazom na zmluvné strany

je však zrejmé, že sa jedná o úver zo Zmluvy o poskytnutí podpory) ku dňu 1.3.2009 v sume 4 177,79
€ a zaviazali sa ho uhradiť do 15.8.2009. Premlčacia doba 10 rokov (§ 110 Občianskeho zákonníka)
teda v prípade toho dlhu plynie od 16.8.2009 a v čase podania žaloby ešte neuplynula, preto žalovaný
nárok v tejto časti nie je premlčaný a prvoinštančný súd ho žalobcovi priznal i so zákonnými úrokmi
z omeškania podľa občianskoprávnych predpisov (odo dňa omeškania). Žalovaní 3/ a 4/ v priebehu

celého konania nespochybnili a ani netvrdili, že by s uznaním dlhu (písomne) nesúhlasili (§ 548 ods.
3 Občianskeho zákonníka), a teda uznanie dlhu žalovanými 1/ a 2/ je účinné aj voči žalovaným 3/ a
4/. Súd na záver uvádza, že Dohoda o splátkach, aj napriek tomu že je v nej uvedené, že sa riadi
ustanoveniamiObchodnéhozákonníka,spadápodprávnyrežimhlavnéhozáväzku(Zmluvaoposkytnutí
podpory), t.j. pod režim Občianskeho zákonníka. Nakoľko vzťahy neupravené v Zmluve o poskytnutí
podpory s poukazom na jej osobitnú formu (zákon o Štátnom fonde rozvoja bývania) a na jej zmluvné

dojednania je nutné subsumovať pod ustanovenia Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie dospel
k záveru, že nároky z nej vyplývajúce s výnimkou uznaného dlhu vo výške 4 177,79 € sú v zmysle § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčané a teda ich nemožno žalobcovi priznať. Súd prvej inštancie
z uvedeného dôvodu žalobu v prevažnom rozsahu zamietol a žalobcovi priznal len nároky vzniknuté z
Dohody o splátkach.

1.4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 C.s.p. vyššie citovaných zákonných ustanovení tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 84 % majú
žalovaní, a to podľa pomeru ich úspechu k veci.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a to proti výroku, ktorým
súd prvej inštancie žalobu čiastočne zamietol. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a
vyhovel žalobe v celom rozsahu alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Vytkol súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávne a neúplne zisteného skutkového
stavu veci a namietal porušenie svojho práca na spravodlivý proces. Uviedol, že prvoinštančný súd

sa nezaoberal rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 115/1999 a 5 Cdo 120/2010 a
ďalšími rozhodnutiami súdov SR v obdobných veciach. Upozornil na skutočnosť, že žalovaní 1/ a 2/
uzavreli so žalobcom Dohodu o splátkach podľa Obchodného zákonníka v marci 2009, kde uznali svoj
dlh čo do výšky a dôvodu, ale povinnosti z nej plynúce si nesplnili úplne. Súdne konanie sa začalo
doručením návrhu na vydanie platobného rozkazu na príslušný súd dňa 6.11.2012, nárok žalobcu teda

nemôže byť premlčaný. Obchodný zákonník je potrebné uplatňovať z dôvodu, že zmluva uzavretá medzi
stranami sporu obsahuje podstatné náležitosti úverovej zmluvy, pričom použitie Obchodného zákonníka
účastníci zmluvy nemôžu vylúčiť, nakoľko ide o „absolútny obchod“. K premlčaniu žalovaného dlhu
nikdy nedošlo, a to v zmysle § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka. Dlžníci
uznali svoj záväzok voči žalobcovi konkludentne svojim platením pohľadávky. Nová 4-ročná premlčacia

doba začala plynúť vždy dňom, kedy žalovaní zaplatili jednotlivé nepravidelné splátky. Podľa názoru
žalobcu zmluva uzavretá medzi stranami sporu v žiadnom prípade nie je zmluvou spotrebiteľskou, a to z
dôvodu, že zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzavretia zmluvy výslovne
vylučuje svoju pôsobnosť na úvery poskytnuté na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných
nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb alebo ich údržbu (§ 1 ods.

3 písm. a/), ako aj na úvery nad hodnotu 20 000,- € (§ 1 ods. 3 písm. d/), pričom žalobca ani nemá
postavenie veriteľa podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. Predmetný úver nemožno považovať
za spotrebiteľský ani podľa neskoršieho zákona č. 129/2010 Z. z. Záverom svojho odvolania žalobca
upozornil na zmätočné vyhlásenie rozsudku na pojednávaní dňa 7.8.2017, kedy konajúca sudkyňa svoje
prvé vyhlásenie podľa vlastného vyjadrenia opravila, resp. rozhodla úplne iným spôsobom.

3. Žalovaní 1/, 2/, 3/ a 4/ sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadrili.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to voči jeho výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené,
sa v zákonom stanovenej lehote odvolali tiež žalovaní 1/ až 4/. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Vytkli súdu prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnili strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žeprvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V úvode svojho
odvolania namietal voči porušeniu § 181 ods. 2 C.s.p. súdom prvej inštancie, ako aj odňatiu možnosti

konať pred súdom žalovanému 3/, ktorému nebolo umožnené predniesť svoje návrhy a záverečnú
reč. Prvoinštančný súd svojim postupom odňal žalovaným možnosť predloženia dôkazov vo vzťahu k
okolnostiam, na ktorých chcel založiť svoje rozhodnutie, čo má za následok prekvapivosť napadnutého
rozsudku.Ďalejvprocesnejrovinežalovanínamietaliporušenieustanovenia§219ods.4C.s.p.,nakoľko
po vyhlásení rozsudku došlo zo strany súdu k jeho revízií v časti trov konania, a to jeho opätovným

vyhlásením. Žalovaní tiež vytkli súdu prvej inštancie, že žalobcovi priznal úrok z omeškania vo väčšom
rozsahu, než sa ho domáhal, čo robí rozsudok v tejto časti nezákonný.

4.1. Súd prvej inštancie podľa žalovaných oprel svoje rozhodnutie o Dohodu o splátkach zo dňa
12.3.2009, uzavretej medzi účastníkmi zmluvy, podľa ktorej žalovaní 1/ a 2/ uznali svoj dlh na splátkach
úveru vo výške 4 177,79 € k 1.3.2009 čo do výšky a dôvodu a zaviazali sa ho uhradiť do 15.8.2009.

Podľa bodu 3 Dohody v prípade, že nedôjde v stanovenej lehote k úplnej úhrade dlhu, dohoda sa ruší.
Žalovaní namietali platnosť Dohody z viacerých dôvodov. Prejav vôle žalovaných v dohode nesmeroval
k vzniku povinností vyplývajúcich z uznania dlhu a právnym následkom z toho vyplývajúcim (absencia
slobody a vážnosti vôle). Dohoda je v časti o uznaní dlhu neurčitá a nezrozumiteľná. Uznanie dlhu bolo
dosiahnuté nekalou obchodnou praktikou a je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon namietali, že bod

3 Dohody stanovuje zrušenie celej dohody za predpokladu neuhradenia dlhu. Žalovaní v snahe predísť
následkom omeškania splácania dlhu uzavreli so žalobcom dohodu o splátkach, k čomu smerovala aj
ich vôľa, nesmerovala k uznaniu dlhu. V uznaní dlhu navyše nebola špecifikovaná konkrétne zmluva
ako právny základ, ani vymedzený určitý právny dôvod uznania záväzku, nebolo špecifikované ktoré
konkrétne splatné splátky a s akým dátumom splatnosti sa majú uhradiť a z čoho pozostáva dlžná

suma. Z týchto dôvodov je ustanovenie o uznaní dlhu potrebné považovať za neurčité, nezrozumiteľné a
zároveň skryté v texte dohody o splátkach so zavádzajúcim nadpisom. Žalovaní si na základe účelového
konania žalobcu a zavádzajúceho znenia dohody zhoršili svoje postavenie, čo je v rozpore s § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Dohoda pôsobila ako ústupok žalovaným vo forme povolenia dodatočnej
úhrady bližšie nešpecifikovaného dlhu na splátkach úveru, avšak jej skrytým cieľom bolo dosiahnutie

uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty. Uznanie dlhu tak bolo dosiahnuté použitím nekalej
obchodnej praktiky a postupom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Hmotnoprávnym podkladom
napadnutého rozhodnutia je výlučne Dohoda, avšak súd neskúmal jej platnosť a nevykonal v tejto veci
dokazovanie. Navyše v zmysle bodu 3 Dohody došlo nesplnením dlhu k jej zrušeniu, súd teda založil
svoje rozhodnutie na neexistujúcom právnom úkone.

4.2. Žalovaní sa nestotožnili s právnym posúdením povahy zmluvy uzavretej medzi žalobcom a
žalovanými 1/ a 2/. V zmysle čl. IV bod 9 sa zmluva riadi aj Občianskym zákonníkom. S poukazom na
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetná zmluva zodpovedá spotrebiteľskej zmluve a tiež ide
o typovú zmluvu v zmysle zákona č. 639/1992 Zb. Žalobca jednoznačne vykazuje znaky dodávateľa

služby - poskytnutie finančných prostriedkov, pričom činnosť žalobcu je potrebné považovať za činnosť
obchodnú, nakoľko sa jedná o právnickú osobu hospodáriacu so ziskom s poskytovaním služieb
určitému okruhu občanov SR. Spotrebiteľská povaha žalovaných nebola v konaní spochybnená. V tejto
súvislosti žalovaní poukázali na rozhodovaciu činnosť súdov v tej istej skutkovej otázke, kedy súdy
konštatovali spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytnutí finančných prostriedkov fyzickým osobám.

5. Podaním zo dňa 3.10.2017, doručeným súdu prvej inštancie dňa 9.10.2017 žalovaní doplnili svoje
odvolanie, opätovne zdôraznili spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu a poukázali na ustanovenie §
54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv
platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, pričom spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje postavenie

tak, že by nevyužil svoje práva, ktoré mu poskytuje Občiansky zákonník. Na Dohodu o splátkach
by mala byť aplikovaná úprava spotrebiteľského práva v širšom zmysle, t.j. aplikácia Občianskeho
zákonníkavdôsledkuktorejnemožnonauznaniedlhuprihliadať.Uznaniedlhuspotrebiteľomjeneplatné
aj s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a dohodu o uznaní dlhu treba považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ide tiež o absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými

mravmi. Ďalej žalovaní argumentovali tým, že v dôsledku odstúpenia od Zmluvy o poskytnutí podpory
došlo k zmene právneho titulu na uplatnenie zaplatenia sumy voči žalovaným, a to na bezdôvodné
obohateniepodliehajúcedvojročnejpremlčacejlehote.Namietalitiež,žekodstúpeniuodzmluvynedošlo
v roku 2010 ale v roku 2005 alebo 2009. Pokiaľ ide o žalovaných 3/ a 4/, ktorí boli ručiteľmi, súd prvejinštancieichzaviazalkúhradedlhuvrozpores§544anasl.Občianskehozákonníka,nakoľkoneprejavili
s uznaním dlhu svoj súhlas. Súd vychádzal iba z toho, že žalovaní 3/ a 4/ netvrdili, že by s uznaním
dlhu nesúhlasili.

6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných, ani k jeho doplneniu v stanovenej lehote nevyjadril.

7. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a odvolanie žalovaných je dôvodné, preto bolo potrebné

napadnutý rozsudok čiastočne zmeniť podľa § 388 C.s.p. a čiastočne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

9. Základnou otázkou, s ktorou sa v posudzovanom spore bolo potrebné vysporiadať, je posúdenie, či
Zmluva o poskytnutí podpory uzavretá dňa 2.6.2004 medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ má charakter
spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemá postavenie dodávateľa,

preto pokiaľ s ním žalovaní 1/ a 2/, hoci by sami aj spĺňali definíciu spotrebiteľa (v konaní nebolo
sporné, že žalovaní pri uzatváraní zmluvy nekonali v rámci výkonu svojej podnikateľskej či obchodnej
činnosti alebo povolania), uzavreli zmluvu, táto nemôže byť spotrebiteľská. Vychádzal pritom z legálnej
definície dodávateľa upravenej v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, podľa ktorej dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca, ktorým je Štátny fond
rozvoja bývania, je zákonom zriadená organizácia, ktorej prostriedky možno použiť na účely ustanovené
zákonom zamerané najmä na uskutočňovanie pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového
fondu, pričom pokiaľ aj žalobca vytvorí zisk, tento je opätovne použitý na plnenie zákonných úloh fondu.

9.1.Odvolacísúdsasvyššieuvedenýmnázoromnestotožňuje.Súdprvejinštancievykladalustanovenie
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka iba gramaticky a príliš úzko, nezohľadňujúc pritom v celej šírke
obsah pojmu dodávateľ tak, ako je definovaný príslušných normách európskeho práva. Jeho výkladu
preto chýbal systematický rozmer. Odvolací súd zdôrazňuje, že súdy členských štátov EÚ sú pri aplikácií
vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere v súlade so znením a účelom

príslušných smerníc, aby bolo zabezpečené dosiahnutie smernicami požadovaného výsledku, resp.
v širšom zmysle harmonizácie práva v EÚ (tzv. „eurokonformný“ výklad). Smernice, hoci v princípe
nemajú priamy účinok, predstavujú dôležitú výkladovú pomôcku, a to najmä v tak na úrovni EÚ
harmonizovanom odvetí, akým je spotrebiteľské právo. V čl. 2 písm. c/ smernice č. 93/13/EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je pojem „predajca alebo dodávateľ“ definovaný

ako akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s
cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú
alebo súkromnú formu vlastníctva. V zmysle uvedeného ustanovenia sa pôsobnosť smernice č. XX/
XX/EHS vzťahuje aj na organizácie verejnoprávnej povahy, pokiaľ vstupujú do zmluvných vzťahov s
osobami spĺňajúcimi znaky spotrebiteľa, ktoré možno subsumovať pod obchodnú alebo podnikateľskú

činnosť, či výkon určitej profesie. Žalobca v rámci svojho predmetu činnosti uzatvára úverové zmluvy,
ktorými prenecháva druhému účastníkovi zmluvy finančné prostriedky a ten sa na druhej strane
zaväzuje tieto finančné prostriedky navýšené o stanovený úrok vrátiť. Činnosť žalobcu je tak v podstate
zhodná s činnosťou súkromnoprávnych podnikateľských subjektov, ktorých predmetom činnosti je
poskytovanie úverov. Účelové viazanie finančných prostriedkov, ktorými disponuje žalobca, na štátnu

politiku v oblasti bývania nič nemení na fakticky obchodnej povahe činnosti žalobcu. Obdobne účelovo
viazané finančné prostriedky a zákonom regulovaná činnosť je charakteristická napríklad i pre stavebné
sporiteľne, ktoré sa od žalobcu podstatne líšia iba v tom, že ako právnické osoby sú to subjekty
súkromného práva. V ich prípade niet žiadnych pochybností o tom, že úverové zmluvy, ktoré uzatvárajú
so spotrebiteľmi, majú spotrebiteľský charakter. Ani na základe účelového viazania zisku vytvoreného

žalobcom nie je možné vylúčiť jeho postavenie dodávateľa. Skutočnosť, že zisk z činnosti žalobcu nie
je príjmom jeho zriaďovateľa, resp. štátu, ale ostáva žalobcovi na ďalšie zabezpečovanie plnenia jeho
úloh, vyplýva z dobrovoľného rozhodnutia štátu, ktoré bolo formulované zákonodarcom v príslušnom
zákone upravujúcom postavenie žalobcu. Obdobná situácia, teda nevyberanie zisku z právnickej osobyvlastníkom na dobrovoľnej báze, môže nastať aj v súkromnej sfére, pričom táto skutočnosť prirodzene
nemá vplyv na postavenie dotknutého subjektu ako dodávateľa v spotrebiteľských vzťahoch. V zmysle
judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné pojem dodávateľ vykladať rozširujúco (Jahani BV, C-488/11

z 30. mája 2013, bod 28). Pritom treba zohľadniť, že účelom právnych noriem spotrebiteľského práva
je ochrana slabšej, znevýhodnenej strany, ktorá nemá dostatočnú vyjednávaciu silu ani informovanosť,
na základe čoho je vedená k uzatvoreniu individuálne nedojednanej zmluvy, ktorej obsah v zásade
nemôže ovplyvniť (rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Espanol de Crédito, C-618/10, bod 39, a z 21.
februára 2013, Banif Plus Bank, C-472/11, bod 19). Pokiaľ je teda medzi účastníkmi zmluvy vyššie

popísaný nerovný vzťah, je potrebné sa v zásade prikloniť k jeho podradeniu pod normy upravujúce
ochranu spotrebiteľa a takýto vzťah považovať za spotrebiteľský, pokiaľ to nie je určitým predpisom
explicitnevylúčené.Obchádzanieprávnychnoriemzameranýchnaochranuspotrebiteľa,resp.vylúčenie
spotrebiteľovzimnáležiacejprávnejochranylennazákladeprávnejformysubjektu,ktorýmjedodávateľ,
nie je možné akceptovať.

9.2. Udržateľnosť vyššie uvedeného právneho posúdenia zmluvného vzťahu medzi stranami sporu
ako spotrebiteľského podporuje aj aktuálne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-147/16 zo 17. mája
2018 vo veci Karel de Grote - Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW proti Susan
Romy Jozef Kuijpers, v ktorom Súdny dvor judikoval, že slobodné vzdelávacie zariadenie, o aké
ide vo veci samej, ktoré uzavrelo s jednou zo svojich študentiek zmluvu o podmienkach splácania

súm, ktoré táto študentka dlhuje z titulu študijných poplatkov a nákladov na študijný pobyt, má byť
v rámci tejto zmluvy považované za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle ustanovenia čl. 2 písm.
c/ smernice č. XX/XX/EHS, takže uvedená zmluva patrí do pôsobnosti tejto smernice. Predmetné
rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, v ktorom v podstate verejnoprávna vzdelávacia inštitúcia
vstúpila so svojou študentkou do zmluvného vzťahu zodpovedajúceho zmluve o úvere, pričom tak

konala v súvislosti s predmetom svojej činnosti, ktorým bolo poskytovanie vzdelávania. Súdny dvor
EÚ pri svojom právnom posúdení zohľadnil nerovné postavenie účastníkov zmluvného vzťahu, ktoré
je rovnaké ako v prípade typických spotrebiteľských vzťahov a s tým súvisiace konanie dodávateľa s
cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodnej alebo podnikateľskej činnosti alebo povolaniu, teda k činnosti
v ktorej disponuje odbornými znalosťami, skúsenosťami a celkovou prevahou nad spotrebiteľom. Vo

svetle tohto rozhodnutia je jednoznačne potrebné za dodávateľa považovať žalobcu ako organizáciu
zriadenú štátom na realizáciu časti jeho politiky v oblasti bývania formou poskytovania úverov, u ktorej
poskytovanie úverov predstavuje hlavný predmet jej činnosti a má vo všetkých smeroch prevahu nad
slabšou zmluvnou stranou - spotrebiteľom.

9.3. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti namietal existenciu iných súdnych rozhodnutí na rôznych
inštanciách, ktoré neprijali záver o spotrebiteľskej povahe úverových zmlúv uzatváraných medzi
žalobcom a jeho klientmi, odvolací súd v prvom rade konštatuje, že nie je viazaný rozhodnutiami
iných súdov v obdobných veciach a podotýka, že ani jedno z týchto rozhodnutí sa z časových
dôvodov nemohlo vysporiadať z rozsudkom Súdneho dvora EÚ č. D.-XXX/XX zo 17. mája 2018. Úplne

neopodstatnená je potom už argumentácia žalobcu, ktorou poukazoval na to, že predmetná zmluva
nie je spotrebiteľská, pretože nepredstavuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001
Z. z., nakoľko ju z pôsobnosti tohto zákona vynímajú jeho ustanovenia obsiahnuté v § 1 ods. 2 písm.
a/ a e/. Je nepochybne pravda, že dotknutá zmluva vzhľadom na svoj účel spočívajúci vo výstavbe
bytu (písm. a/) a vzhľadom na výšku úveru 1 000 000,- Sk (33 193,92 €) teda prekračujúcu 20 000,-

€ (písm. e/) nepredstavuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Uvedené však nemá vplyv na to, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu v širšom zmysle podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladaného v súlade
s vyššie prezentovanými právnymi závermi odvolacieho súdu.

10. Popri hlavnej zmluve má spotrebiteľskú povahu aj dohoda o ručení uzavretá medzi žalobcom ako

veriteľom a žalovanými 3/ a 4/ ako ručiteľmi. Právna teória je jednotná v tom, že ručenie či už podľa
§ 546 Občianskeho zákonníka alebo podľa § 303 Obchodného zákonníka (a to napriek do istej miery
mätúcej dikcii Obchodného zákonníka) vzniká uzavretím dohody medzi veriteľom a ručiteľom. Nakoľko
veriteľ(žalobca)malpriuzatváranídohodyoručenípostaveniedodávateľa(čovyplývazvyššieuvedenej
argumentácie odvolacieho súdu týkajúcej sa Zmluvy o poskytnutí podpory) a ručitelia (žalovaní 3/ a 4/)

nepochybne postavenie spotrebiteľov, na dohodu o ručení treba nazerať ako na spotrebiteľskú zmluvu.

11. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa i k názoru súdu prvej inštancie, ktorý
mal za to, že Zmluva o poskytnutí podpory uzavretá medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ predstavujenepomenovanú zmluvu upravenú Občianskym zákonníkom. Odvolací súd považuje za nepochybné, že
predmetná zmluva má všetky náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
nakoľko z nej vyplýva, že sa ňou veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkom na požiadanie finančné prostriedky

a dlžníci sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Skutočnosť, že ide o zmluvu
o úvere, nemusí byť v zmluve výslovne uvedená, podstatné je, či zmluva spĺňa podstatné náležitosti
tohto zmluvného typu.

12. Nakoľko sa všetky zmluvné vzťahy (t.j. tak zmluva o úvere, ako aj dohoda o určení) medzi

stranami sporu spravujú ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa, je potrebné na nároky vzniknuté
na takomto zmluvnom podklade aplikovať okrem iného aj ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ustanovujúce kogentnú povahu noriem Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch
v prípadoch, ak by aplikácia iného predpisu bola pre spotrebiteľa nevýhodnejšia. Uvedené platí bez
ohľadu na konkrétny zmluvný typ, a teda aj na zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku, vrátane
absolútnych obchodnoprávnych záväzkov.

13. Žalovaní v priebehu konania vzniesli námietku premlčania celého žalovaného nároku. Premlčanie
je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého nárok (jeho súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť
námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva,
t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne

priznať. V prejednávanej veci ide o spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, na posúdenie premlčanie
je preto potrebné v súlade s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikovať právnu úpravu premlčania
obsiahnutú v § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.

14.Vkonanínebolosporné,žežalovaníriadnenesplácaliposkytnutýúveradostalisasjehojednotlivými

splátkami do omeškania. Rovnako v konaní nebolo sporné, že žalobca odstúpil od Zmluvy o poskytnutí
podpory zo dňa 2.6.2004, avšak strany sporu sa nezhodli na čase, kedy toto odstúpenie od zmluvy
nadobudlo účinnosť. Nakoľko ide o hmotnoprávny úkon, jeho účinky nastávajú momentom, kedy sa
dostal k svojmu adresátovi, v danom prípade, keďže išlo o písomný právny úkon, doručením do
sféry vplyvu adresátov. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že z dokazovanie

nevyplynulo, že by listy žalobcu zo dňa 25.10.2005 a 28.1.2009, ktorých obsahom bolo odstúpenie
od zmluvy, boli adresované a riadne doručené všetkým účastníkom zmluvy. Za správne adresované a
riadne doručené možno považovať iba listy označené ako Odstúpenie od zmluvy zo dňa 16.6.2010,
nakoľko ich doručenie všetkým účastníkom zmluvy nesporovala žiadna zo strán sporu. Predmetné
zásielky boli podľa pečiatky, ktorou boli opatrené, expedované dňa 15.7.2010, hoci nebol známy presný

dátum ich doručenia, prípadne vrátenia poštou pre ich nedoručiteľnosť, je zrejmé, že aj pri maximálnej
úložnej lehote 18 dní vyplývajúcej z Poštových podmienok by odstúpenie od zmluvy nadobudlo účinnosť
v priebehu mesiaca august 2010 a s poukazom na žalobcom poskytnutú dodatočnú 30-dňovú lehotu
na splnenie dlžného záväzku by splatnosť pohľadávky nastala v mesiaci september 2010. Nakoľko
odstúpenímodzmluvysazmluvaodpočiatkuzrušuje(§48ods.2Občianskehozákonníka)ajednotlivým

účastníkom zmluvy vzniká povinnosť vydať si navzájom, či si plnili (§ 457 Občianskeho zákonníka), teda
ich vzájomné nároky sa dostávajú do právneho režimu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka, vzťahuje sa na nároky zo takto zrušenej zmluvy osobitná dvojročná subjektívna
premlčacia lehota podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom prípade niet pochýb, že žalobca
v čase odstúpenia od zmluvy vedel o existencii bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, preto

premlčacia lehota začala plynúť najneskôr v mesiaci september 2010 a uplynula v mesiaci september
2012. Žaloba bola doručená súdu prvej inštancie dňa 6.11.2012, teda zjavne po uplynutí premlčacej
lehoty (nie je pritom podstatné, že moment jej uplynutia nebolo možné určiť s presnosťou na konkrétny
deň). Pohľadávka žalobcu je preto v celom rozsahu premlčaná.

15. K vyššie uvedenému záveru o premlčaní nároku žalobcu v zásade správne dospel i súd prvej
inštancie, pochybil však pri posudzovaní Dohody o splátkach zo dňa 12.3.2009, ktorej obsahom malo
byť i uznanie dlhu, ktoré nesprávne pokladal za platné a v prípade uznanej časti dlhu mal za to, že sa
premlčuje v desaťročnej lehote odo dňa uznania dlhu (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Listina,
na ktorej je predmetná dohoda zachytená, je označená ako Dohoda o splátkach podľa Obchodného

zákonníka, po označení strán dohody nasleduje klauzula vyjadrujúca, že účastníci „sa dohodli na tejto
dohode o splátkach“. Čl. 1 s nadpisom Dohoda o splátkach obsahuje bod 1, v ktorom je uvedené, že
touto dohodou dlžníci 1/ a 2/ uznávajú svoj dlh na splátkach úveru k 1.3.2009 vo výške 4 177,79 € / 125
860,- Sk, čo do dôvodu a výšky a zaväzujú sa ho uhradiť do 15.8.2009, a to jednorázovo alebo postupne.Celá dlžná suma však musí byť uhradená do 15.8.2009. Kópie dokladov o úhrade sú povinní doručiť
na ŠFRB do 3 dní odo dňa úhrady príslušnej splátky. V čl. 1 bod 3 Dohody o splátkach je uvedené, že
v prípade, že nedôjde v stanovenej lehote k úplnej úhrade dlhu, dohoda sa ruší a ŠFRB je oprávnený

uplatňovať si svoje právo v súlade s úverovou zmluvou a platným právnym poriadkom SR.

15.1. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník veriteľovi
dáva najavo, že svoj záväzok uznáva. Popri všeobecných náležitostiach právnych úkonov (§ 34 a nasl.
Občianskeho zákonníka) je na platnosť uznania dlhu potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu

zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Len samotné splnenie týchto náležitostí ešte nerobí
z právneho úkonu uznávacie vyhlásenie, pokiaľ nie je podložené aj vôľou konajúcej osoby smerujúcou
k vzniku práv či povinností vyplývajúcich z § 110 ods. 1, prípadne z § 558 Občianskeho zákonníka
(porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Odo 501/2004).

15.2. Právny úkon uznania dlhu bol v danom prípade realizovaný na tlačive predpripravenom žalobcom,

do ktorého obsahu nemohli žalovaní 1/ a 2/ zasiahnuť. V označení, ako aj v texte posudzovaného
právneho úkonu, je opakovane uvedené a zdôraznené, že ide o dohodu o splátkach, skutočnosť, že jej
súčasťou je i osobitný právny úkon uznanie dlhu s úplne iným právnym významom, je zjavne v najväčšej
možnej miere zámerne zastretá. Z obsahu predmetnej listiny nevyplýva, že by žalovaní 1/ a 2/ mali
vôbec vedomosť, že popri dohode o splátkach (ktorá však podľa svojho obsahu bola dohodou o odložení

splatnosti) uznávajú dlh a že by mali vedomosť o význame takéhoto právneho úkonu a následkami s tým
spojenými. Takto vykonaný právny úkon je neplatný pre nedostatok vôle a slobody na strane žalovaných
1/ a 2/ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súčasne pre rozpor s dobrými mravmi podľa §
39 Občianskeho zákonníka.

15.3. Takéto konanie žalobcu, ktorý žalovaným 1/ a 2/ predložil zneužívajúc ich nevedomosť formulárové
tlačivo, ktorého obsahom bola dohoda o splátkach a zároveň v texte ukryté uznanie dlhu (o ktorého
dosiahnutie skryto žalobca usiloval), je potrebné tiež považovať za nekalú obchodnú praktiku podľa § 7
ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, nakoľko konanie žalobcu napĺňa znaky
klamlivého konania a klamlivého opomenutia v zmysle § 8 ods. 3 a 4 zákona o ochrane spotrebiteľa.

Na to, aby určitá praktika mohla byť považovaná za nekalú, je potrebné kumulatívne splnenie dvoch
zákonných požiadaviek. Praktika musí byť v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a musí
podstatne narušovať alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa
vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena
skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. V predmetnej veci žalobca

svojou obchodnou praktikou dosiahol uznanie dlhu tým, že uviedol spotrebiteľov do omylu. Žalobca
tak konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou a podstatne narušil správanie sa žalovaných 1/ a 2/
ako spotrebiteľov, ktorých pohol k urobeniu právneho úkonu, ktorým zásadne zhoršili svoje postavenie.
Žalobcom uplatnená obchodná praktika bola klamlivá, keď žalovaným 1/ a 2/ nesprístupnil podstatnú
informáciu o právnych dôsledkoch uznania dlhu. Nemožno rozumne predpokladať, že priemerný

spotrebiteľ bude mať vedomosti o podstate tohto právneho inštitútu. Nekalé obchodné praktiky sú
zakázané (§ 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa), a aj z tohto dôvodu nemožno takto v rozpore s
dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) dosiahnutému uznaniu dlhu priznať právne účinky.

15.4. V neposlednom rade je predmetné uznanie dlhu neplatné aj pre svoju neurčitosť (§ 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka), nakoľko je z neho síce zrejmé, dlh v akej výške sa uznáva, avšak nie je
špecifikovaný právny dôvod vzniku tohto dlhu. Zároveň je obsahom predmetnej Dohody o splátkach
rozväzujúce ustanovenie, na základe ktorého sa v prípade neuhradenia dlhu v zmysle dohodnutých
podmienok dohoda zrušuje. V predmetnom ustanovení nie je výslovne špecifikované, či sa ruší dohoda
iba v časti posunutia splatnosti alebo aj v časti uznania dlhu, avšak v pochybnostiach platí výklad

priaznivejší pre spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

16. Nakoľko zo strany žalovaných k platnému uznaniu dlhu nedošlo, spravuje sa premlčanie celej
pohľadávky žalobcu ustanovením § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto platí záver odvolacieho
súdu o premlčaní žalovanej pohľadávky ako celku.

17. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd prvej inštancie
vyhovelžalobe,prvoinštančnýrozsudokzmenilpodľa§388C.s.p.tak,žežalobuzamietolavnapadnutej
zamietajúcej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p..18. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 C.s.p.. V konaní boli plne úspešný žalovaní, preto im vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov

konania (prvoinštančného i odvolacieho) v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle §
262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).