Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/14/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113012264
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113012264.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov
JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného por. F. R., nar.
XX.XX.XXXX a obžalovaného nstržm. L. F., pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. c),
ods. 3 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní okresného prokurátora a poškodeného proti rozsudku

Okresného súdu Trnava, č.k. 6T/108/2013-661 zo dňa 09.11.2017, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 25.10.2018 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie okresného prokurátora a poškodeného J. Q. nar. XX.XX.XXXX z a
m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, č. k. 6T/108/2013-661 zo dňa 09.11.2017 boli obžalovaný por.

F. R. a obžalovaný nstržm. L. F. podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodení spod obžaloby
prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 16.12.2013, č.k. 4Pv 174/13 pre skutok právne
posúdený ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa formou spolupáchateľstva podľa § 20 k
§ 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. c), ods. 3 písm. a) Trestného zákona,
ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 12.12.2012 v čase asi o 01.05 hod. v W. na koľajisku S. ul. v rámci vykonania služobného zákroku
obvinený por. F. R. prenasledoval poškodeného J. Q., pričom po bezvýsledných slovných výzvach
a varovných výstreloch podľa § 60 písm. e) zákona č. 171/1993 Z.z,. o Policajnom zbore, následne
ho dostihol a použil voči nemu donucovacie prostriedky - hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany,
ako aj putá podľa § 51 ods. 1 pím. c), § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom
zbore tak, že ho fyzicky napadol, pričom ho niekoľkokrát kopol do oblasti hlavy do tváre, následne mu

nohou pristúpil hlavu, medzičasom vysielačkou kontaktoval obvineného nstržm. L. F. s tým, že osobu
poškodeného spacifikoval, ktorý sa v tom čase dostavil na miesto a taktiež poškodeného niekoľkokrát
kopol do oblasti hlavy a aj tela, počas čoho mu obaja vulgárne nadávali a následne poškodeného J.
Q. predviedli na Obvodné oddelenie PZ Hlohovec, do cely pre predvedené osoby, čím konali v rozpore
s ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore a spôsobil J. Q. drobné odierky
a podliatiny v čelnej krajine a oblasti koreňa nosa, pohmoždenie a okoloočnicovú podliatinu vpravo,

poklopovú bolestivosť celej hlavy, pohmatovú bolestivosť a podliatinu na rozhraní spánkovo temenno-
záhlavovej oblasti vpravo, pohmoždenie krčnej chrbtie s pohmatovou citlivosťou, pohmoždenie hrudníka
- jeho zadnej strany vľavo, pohmoždenie ľavej obličky s mikroskopickou hematúriou, prasklinu lebečnej
klenby, spánkovej kosti, pohmoždenie mozgu v spánkovotemennej oblasti vpravo, nadpodlebnicový
krvný výron v spánkovej oblasti vpravo, podpodlebnicový krvný výron T-P-O vpravo a 2 drobné ranky,
jedna nad ľavým okom a druhá na koreni nosa, v dôsledku čoho bol poškodený v čase od 16.12.2012

do 22.12.2012 pre krvácanie do vnútrolebečnej dutiny hospitalizovaný a tieto zranenia si vyžiadaliprimeranú a odôvodnené dočasnú práceneschopnosť v trvaní 3 - 4 mesiace, pretože nebolo dokázané,
že skutok spáchali obžalovaní.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku okresný súd poškodeného J. Q. nar. XX.X.XXXX, bytom B.
XXXX/X, W., odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 661-677.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že dňa 16.12.2013 podal prokurátor okresnej
prokuratúry Trnava na Okresný súd Trnava obžalobu na por. F. R. a nstržm. L. F. pre skutok právne
kvalifikovaný ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa formou spolupáchateľstva § 20 k §
326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c), ods. 3 písm. a)
Trestného zákona na skutkovom základe tak, ako je uvedené v obžalobe.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného F. R.,
obžalovaného L. F., poškodeného J. Q., ako aj svedkov T. K., T. F., D. R., L. M., U. W., Mgr. U. W., A. U., T.
C., L. B., L. B. a znalcov Mgr. Dušana Kešického, PhD., MUDr. Ľuboša Klementa, MUDr. Zdena Moresa,
ako i oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktorými boli potvrdenie o PN a potvrdenie o ústavnom
liečení, obsah trestného spisu OR PZ Trnava ČVS: ORP: 3335/HC-TT-2012, znalecký posudok č.

2/2013 vypracovaný znalcom MUDr. Zdenom Moresom, znalecký posudok č. 54/2013 vypracovaný
znalcom Mgr. Dušanom Kašickým, správa o povesti, pracovné posudky, odpis RT obžalovaného F.
R., odpis RT obžalovaného L. F., lustrácia STA obžalovaného F. R., lustrácia STA obžalovaného L. F.,
lustrácia z registra priestupkov obžalovaného L. F., lustrácia z registra priestupkov obžalovaného F. R.
a podstatný obsah vyšetrovacieho spisu ČVS: SKIS-708/OISZ-V-2012 ako aj obsah súdneho spisu sp.

zn. 6T/108/2013.

Okresný súd po zhodnotení všetkých na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov, ktoré boli získané
zákonným spôsobom, podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, kto ich obstaral, s konštatovaním,

že nie je možné vykonať na hlavnom pojednávaní žiadne ďalšie dôkazy, ktoré nenavrhli ani procesné
strany, dospel k záveru, že nebolo bez najmenších pochybností dokázané, že stíhaný skutok spáchali
skutočne obžalovaní.

Poukázal na to, že v predmetnej veci bola jediným priamym dôkazom preukazujúcim vinu obžalovaných

F. R. a L. F. výpoveď poškodeného J. Q.

Okresný súd s prihliadnutím na vykonané dokazovanie ustálil záver, že nie je možné jednoznačne a
s istotou určiť, kedy poškodenému vznikli zranenia, pre ktoré bol dňa 14.12.2012 hospitalizovaný v
nemocnici. Ani jeden zo svedkov, ktorí boli prítomní pri služobnom zákroku dňa 14.12.2012 nepotvrdili

výpoveď poškodeného, ktorý namietal neadekvátnosť a neopodstatnenosť tohto služobného zákroku.
Naopak bolo dokázané, že poškodený pred policajnou hliadkou utekal, kládol aktívny aj pasívny odpor,
bol agresívny a vulgárny. Všetci svedkovia, ktorí na hlavnom pojednávaní vypovedali, v celku zhodne
vypovedajú o celom priebehu skutkového deja v inkriminovaný moment.

Čo sa týka samotného poškodeného a vierohodnosti jeho výpovede, okresný súd túto vyhodnotil ako
menej vierohodnú, s prihliadnutím na osobu poškodeného, ktorý mohol mať motív svojej výpovede
aj z dôvodu odplaty v neprospech obžalovaných, ktorí ho pristihli pri trestnom čine, za ktorý bol už
aj právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 6T/55/2013 zo dňa 11.12.2013.
Okresný súd prihliadol aj na znalecký posudok súdneho znalca Mgr. Dušana Kašického, ktorý

poškodeného vyhodnotil ako nemej vierohodného, ako aj skutočnosť, že len samotné umiestnenie v
cele mohlo mať traumatizujúci následok.

Vykonaným dokazovaním sa na hlavnom pojednávaní síce preukázalo, že skutok uvedený v
obžalobnom návrhu sa stal a vykazuje znaky trestného činu, avšak vykonané dokazovanie

neumožňovalo nepochybný záver, že to boli práve obžalovaní, ktorí tento skutok spáchali. Keďže
výpoveď jediného priameho a stotožniteľného svedka, ktorý vypovedal v neprospech obžalovaných k
útoku, teda poškodeného J. Q., javila známky istej nedôveryhodnosti, nebolo možné bez najmenších
pochybností vôbec uvažovať o vyslovení viny.Okresný súd s poukazom na zásadu „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného
uzavrel, že vzhľadom na dôkaznú núdzu je potrebné obžalovaných spod obžaloby podľa § 285 písm.

c) Trestného poriadku oslobodiť. Z tohto dôvodu bol preto aj obligatórne poškodený J. Q. so svojim
uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote (na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku
dňa 09.11.2017 č.l. 64) zahlásil odvolanie poškodený aj okresný prokurátor, ktoré písomne odôvodnil

na č.l. 681-682 spisu.

V písomnom odôvodnení odvolania prokurátor uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný,
nakoľko okresný súd nevyhodnotil všetky dôkazy, ktoré jednoznačne preukazovali naplnenie skutkovej
podstaty zločinu zneužitia právomoci verejného činiteľa formou spolupáchateľstva podľa § 20 k 326
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c)

Trestného zákona.

Poukazuje na to, že zranenia, ktoré utrpel poškodený, vznikli ešte pred eskortovaním poškodeného
na Obvodné oddelenie Policajného zboru v Hlohovci, a to zásahom obžalovaných R. a F.. Výpovede
ostatných príslušníkov Policajného zboru považuje za účelové, s cieľom vyvolať pochybnosti v prospech

obžalovaných. O tomto závere svedčí i to, že poškodený bezprostredne po eskortovaní na Obvodné
oddelenie PZ udával bolesti hlavy, napínanie na zvracanie, točenie hlavy a jedenkrát prudko zvracal.

Na základe vyššie uvedeného prokurátor navrhol, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 321 ods. 1
písm. b), písm. c) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného

poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 25.10.2018 za prítomnosti obžalovaných, obhajkyne
obžalovaných a zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave, a to v neprítomnosti poškodeného s
poukazom na uplatnenie fikcie doručenia upovedomenia v zmysle § 66 ods. 4 Trestného poriadku.

Zástupkyňa Krajskej prokuratúry Trnava v celom rozsahu zotrvala na dôvodoch odvolania bez potreby
ďalšieho doplnenia.

Obhajkyňa obžalovaných uviedla, že napadnutý rozsudok okresného súdu považuje za správny a

zákonný, odvolanie okresného prokurátora žiada zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaní sa zhodne
stotožnili s prednesom obhajkyne, k veci sa nevyjadrili.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa
§ 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolania
okresného prokurátora a poškodeného nie sú dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný

proces upravujú. V odôvodnení napadnutého rozsudku jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil,
ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Záverečný názor okresného súdu na prejednávanú vec, keď
obžalovaných spod obžaloby oslobodil je dostatočne presvedčivý, opodstatnený z hľadiska vecnej
správnosti a zároveň zákonný a spravodlivý. Okresný súd oslobodzujúci rozsudok odôvodnil v súlade s

ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje
naň. Preto sa na skonštatovanie správnosti žiada odvolacím súdom uviesť nasledovné:Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané

zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstará súd, orgány činné
v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci vyjadrenej vo vyššie citovanom
ustanovení, je umožniť súdu spravodlivé a zákonné rozhodnutie. Ak vykonané dôkazy pred súdom

nebudú postačovať na bezpečné preukázanie, že skutok ktorý sa kladie obžalovanému za vinu sa stal,
tento skutok naozaj spáchal obžalovaný pričom nebude možné vykonať iné dôkazy s cieľom vyvrátiť
dôvodné pochybnosti, bude tak nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby, tak ako to bolo i
v tu prejednávanej veci, a to všetko pri rešpektovaní zásady „in dubio pro reo“, t.j. v pochybnostiach v
prospech obžalovaného, na ktorú správne poukázal okresný súd v napadnutom rozsudku.

Podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo
dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že dôvod oslobodenia podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku

je daný vtedy, ak nebolo preukázané, že skutku sa dopustil obžalovaný. Nie je pritom rozhodujúce, či
súd zistil inú osobu ako páchateľa, alebo či sú tu len pochybnosti, ktoré nedovoľujú spoľahlivo vyvodiť
záver o vine obžalovaného.

Na preukázanie toho, či sa skutok, pre ktorý bola osoba obžalovaná stal, ako i na preukázanie viny

obžalovaného musí súhrn priamych i nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušenú sústavu
navzájom sa doplňujúcich dôkazov a skutočností, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú
všetky okolnosti žalovaného skutku, t.j. či sa skutok stal, či z jeho spáchania obžalovaného spoľahlivo
usvedčujú a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného právneho záveru. Výrok o vine môže byť
založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetom

trestného stíhania sa stal. To platí obzvlášť vtedy, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny
dôkazov,ktorésinavzájomodporujú,pričomrozhodnutiemusíoprieťovierohodnosť jednejalebodruhej
skupiny dôkazov, presne tak, ako to bolo v tejto veci.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že výrok o vine sa môže zakladať len na takých dôkazoch,

ktoré celkom vylučujú pochybnosť, či sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. Všetky
okolnosti dôležité pre rozhodnutie musia byť spoľahlivo preukázané v súlade so skutočnosťou tak,
aby nevzbudzovali žiadnu pochybnosť. Zistením skutočného stavu veci teda nie je len zistenie stupňa
pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru,
že dokazovaná okolnosť môže existovať, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného záveru.

(Rt-40/1969)

ObdobnýnázorvysloviliNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvuznesenísp.zn.2Tos/4/2009z26.februára
2010, podľa ktorého „Ak má byť rozhodnutie o vine založené na výpovedi len jedného svedka, priamo
usvedčujúceho obžalovaného zo spáchania skutku, musia byť ostatné nepriame dôkazy tak ucelené

a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti jediného usvedčujúceho
dôkazu a samotný tento dôkaz musí byť preverený všetkými dostupnými prostriedkami, ktoré umožňuje
Trestný poriadok.“

V prejednávanej veci boli v prípravnom konaní zadovážené a na hlavnom pojednávaní okresným

súdom vykonané ako už bolo vyššie uvedené dve skupiny dôkazov, ktoré si v skutkovo rozhodujúcich
skutočnostiach odporovali.Na jednej strane to bola výpoveď poškodeného, ktorý vypovedal, že v čase vykonania služobného
zákroku boli službukonajúcimi príslušníkmi PZ použité neadekvátne donucovacie prostriedky takého
rozsahu, ktoré mu spôsobili ťažké zranenia. Následne, po predvedení na Obvodné oddelenie PZ v

Hlohovci, bol príslušníkmi PZ opakovane fyzicky napadnutý, pričom spočiatku nevedel uviesť, ktorý z
príslušníkov ho napadol, a v akom čase to asi bolo. Neskôr označil za osobu, ktorá ho mala napadnúť
príslušníka PZ, ktorý mal službu a to T. C. a T. F.. Potom svoju výpoveď zmenil, a to v tom zmysle, že
útočníkmi mali byť viacerí službukonajúci príslušníci nasledujúci deň po predvedení na OO PZ, kedy
už ale obžalovaní R. a F. neboli v službe. Takáto výpoveď sa odvolaciemu súdu javí ako nekoherentná

a nejasná, bez časových a skutkových súvislosti.

Tu treba poukázať aj na výsledky znaleckého dokazovania znalca RNDr. Mgr. Dušana Kešického, podľa
ktorých všeobecná vierohodnosť výpovedí poškodeného s poukazom na rysy disociálnosti znížená. Zo
znaleckého posudku znalca MUDr. Ľuboša Klementa vyplýva, že k zraneniam poškodeného nemohlo
dôjsť počas služobného zásahu vykonaného obžalovanými, pokiaľ by tomu bolo inak, zranenia by boli

viditeľné už po predvedení na Obvodné oddelenie PZ a následne zistené lekárom privolanej RZP, čo
tento nezistil. Pokiaľ ide o závery znalca MUDr. Zdena Moresa, ktorý v znaleckom posudku uviedol,
že k zraneniam mohlo dôjsť už počas zákroku v inkriminovanú noc, nakoľko ihneď po umiestnení
poškodeného do cely policajného zaistenia zvracal (čo je jedným z príznakov zistených zranení),
tento záver odvolací súd nespochybňuje, avšak ako i z obsahu spisu vyplýva, počas prenasledovania

poškodeného obžalovaným tento niekoľkokrát spadol. K zraneniam tak mohlo dôjsť už len samotnými
pádmi.Keďsaktomupričítaitáskutočnosť,žeprenasledovaniepoškodenéhotrvaloniekoľkominúť,ako
sám uviedol, bol z toho tak vyčerpaný, že sa nevládal postaviť na nohy, pričom toto uviedol i obžalovaný
R. s tým, že zo zákroku bol vysilený do takej miery, že po dolapení poškodeného na mieste zákroku
zvracal, nemožno potom vylúčiť, že zvracanie poškodeného na cele policajného zaistenia mohlo byť

spôsobené jeho pádmi v spojení s vyčerpaním.

Pokiaľ ide o samotnú vierohodnosť výpovede poškodeného, pre úplnosť je potrebné poukázať i na
okolnosti situácie, ktoré predchádzala jeho zaisteniu. Poškodený uviedol, že v inkriminovanú noc išiel
ku kamarátovi, po ceste zbadal osobu, ktorej sa bál, a ktorá sa mu vyhrážala, preto odstavil auto

niekde pri gymnáziu a rozhodol sa ísť pešo, v domnení, že ho nikto nespozná. Počas chôdze za sebou
zbadal svetlá, tak sa ukryl k nákladnému vozidlu, vedľa ktorého zastavilo auto a on sa dal na útek.
Obžalovaní však vypovedali, že počas hliadkovej služby si všimli pri nákladnom vozidle odparkovanom
pri ceste bandasky a plastové nádoby ako aj osobu, ktorá sa na mieste schovávala, preto sa rozhodli
túto osobu skontrolovať. Po vyzvaní na predloženie dokladu totožnosti sa táto osoba (poškodený)

dala na útek, na čo ju začali prenasledovať. Z výstupu lekárskeho ošetrenia vyplýva, že vyšetrená
osoba (poškodený) páchol od nafty. Počas vykonania prehliadky motorového vozidla, ktoré poškodený
odparkoval, bolo vo vozidle prítomných niekoľko bandasiek, plastových fliaš a cievok, taktiež doklady
totožnosti poškodeného. S poukazom na tieto skutočnosti je zrejmé, že poškodený nehovoril pravdu
o priebehu udalostí predchádzajúcich jeho úteku počas hliadkovej kontroly príslušníkov PZ, zastieral

skutočný priebeh situácie, preto nemožno jeho výpovedi pripisovať adekvátnu vierohodnosť.

Druhú skupinu dôkazov v tomto prípade predstavujú výpovede obžalovaných ktorí opísali priebeh
vykonania služobného zákroku a okolnosti, ktoré mu predchádzali zhodne, bez výrazných trhlín a
rozporov. Ich tvrdenia verifikovali i svedecké výpovede ďalších svedkov, a to príslušníkov PZ, ktorí

sa dostavili na miesto skutku, ako i výpovede príslušníkov mestskej polície, ktorí boli operačným
strediskom privolaní na poskytnutie súčinnosti pri vykonaní zákroku. Výpovede obžalovaných, v spojení
s výpoveďami svedkov, tak o vykonaní služobného zákroku, ako i o skutočnostiach, ktoré nasledovali
po zaistení poškodeného v cele na OO PZ v Hlohovci sa javia vierohodnejšie, nakoľko sa vzájomne
dopĺňali a obsahovo korešpondovali navzájom.

Okrem svedeckých výpovedí treba poukázať i na výsledky vyšetrenia privolanou RPZ, po umiestnení
poškodeného v cele, z ktorých vyplýva, že poškodený nemal v čase ošetrenia zranenia, teda počas
zákroku vykonanom obžalovanými nedošlo k takému použitiu donucovacích prostriedkov, ktoré by boli
spôsobilé privodiť mu opísané zranenia. Sám poškodený uviedol, že to bol svedok C. ktorý ho napadol.

Je nutné poznamenať, že v čase, keď mal službu svedok C., už obžalovaní v službe neboli.

Súhrn priamych ako i nepriamych dôkazov v danej veci neposkytoval ucelený obraz o vine obžalovaných
tak, aby žiadny z jednotlivých dôkazov nepripúšťal iný záver.Odvolací súd poukazuje na správne zistenia okresného súdu, o tom, že bolo síce preukázané, že k
spáchaniu trestného činu došlo, avšak z vykonaných dôkazov nebolo možné preukázať, či sa tohto

skutku dopustili práve obžalovaný R. a F.
ZáveromodvolacísúdpoukazujeajnarozhodnutieNajvyššiehosúdusp.zn.3Tz/72/1970,podľaktorého
„Ak obžalovaný svoju vinu popiera, je dôvod pre oslobodzujúci rozsudok podľa § 285 písm. c) Trestného
poriadku len vtedy, ak ostatné vykonané dôkazy k usvedčeniu obžalovaného nestačia a ďalšie dôkazy
nie sú dostupné.“ V tomto prípade dôkazná situácia neposkytla dostatočný podklad pre uznanie viny

obžalovaných. V súdenom prípade dôkazy nevyznievali jednoznačne v neprospech obžalovaných a
netvorili ucelenú reťaz, z ktorej by bolo možné vyvodiť bezpečný záver o ich vine.

Okresný súd tiež správne a zákonne postupoval, pokiaľ poškodeného na náhradu škody, odkázal na
civilné konanie s poukazom na to, že výrok o náhrade škody však má oporu vo výroku o vine. Vyplýva
z ustanovenia § 288 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak súd obžalovaného spod obžaloby

oslobodí, obligatórne (povinne) poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy odkáže na civilný
proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Preto postup okresného súdu bol v súlade
s príslušnými zákonnými ustanoveniami.

K odvolaniu poškodeného krajský súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že poškodený na

hlavnom pojednávaní priamo do zápisnice zahlásil odvolanie, ktoré písomne neodôvodnil. Z povahy
oslobodzujúceho rozsudku vyplýva, že odvolanie smerovalo čo do výroku o náhrade škody.

Z ustanovení § 307 a § 308 Trestného poriadku vyplýva, že poškodený je oprávnený podať odvolanie
len proti výroku o náhrade škody, alebo že taký výrok nebol urobený, prípadne proti konaniu, v

ktorom sa vyskytli nedostatky, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť výroku o náhrade škody. Poškodený
nie je oprávnený podať odvolanie proti iným výrokom a teda nemôže podať odvolanie ani proti
oslobodzujúcemu výroku rozsudku. Výrokom o náhrade škody, proti ktorému môže poškodený podať
odvolanie, je výrok o povinnosti obžalovaného nahradiť škodu, ako aj výrok o odkázaní poškodeného
s nárokom na náhradu škody na civilný proces, teda tak, ako tomu bolo aj v prípade poškodeného. V

posudzovanej veci súd prvého stupňa obžalovaného spod obžaloby oslobodil, preto postupoval správne
a v súlade so zákonom aj vo výroku, ktorým odkázal poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody
na civilný proces, preto odvolanie poškodeného nie je dôvodné.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd zhodne so záverom okresného súdu

prezentovanom v napadnutom rozsudku uzatvára, že za takejto dôkaznej situácie (tzv. dôkaznej núdze)
nebolo možné uznať obžalovaných vinným zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) s poukazom
na § 138 písm. c) ods. 3 písm. a) Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.
Odvolaciemu súdu neboli predložené také jednoznačné dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

skutokvzmysleobžalobyspáchaliobžalovaní,atak,preabsenciunespochybniteľnýchdôkazov,ktoréby
bez najmenších pochybností preukazovali vinu obžalovaných, súd prvého stupňa postupoval správne,
keď obžalovaných podľa § 258 písm. c) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil a podľa § 288 ods.
3 Trestného poriadku poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie okresného prokurátora aj
poškodeného podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.