Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. február 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Brezno
Spisová značka: 7Cb/27/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6316201839
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:OSBR:2018:6316201839.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno, samosudkyňou JUDr. Alicou Gavalcovou, v právnej veci žalobcu LITA, autorská
spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, zast. JUDr. Dagmar
Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Nám. Biely kríž 3, Bratislava proti žalovanému Tále, a.s., so sídlom
Tále 100, 977 01 Horná Lehota, IČO: 36 028 631, zast. PETKOV & Co. s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14,
Bratislava v konaní o zaplatenie 3 900,- Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c) Civilného sporového
poriadku, doručený súdu 9.11.2017 z a m i e t a .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3 900,- Eur, s úrokom z omeškania 5,05 % ročne
od 16.3.2016 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Súd p r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom zo dňa 16.3.2016 uplatnil si žalobca voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 3 900,- Eur s
príslušenstvom, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného tým,
že neoprávnene a bez súhlasu autorov, resp. bez súhlasu žalobcu, používal diela požívajúce autorsko-
právnu ochranu k verejnému prenosu týchto diel technickými zariadeniami, ktoré sa nachádzajú v
ubytovacom zariadení Z. W., dependance Z. F., ktorý sa nachádza na adrese I. XXX, Z. J., a ktorého
prevádzkovateľom je žalovaný.

2. Žalobca v návrhu uviedol, že je organizáciou kolektívnej správy v zmysle Zákona č. 618/2003
Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, pretože mu bolo Ministerstvom
kultúry Slovenskej republiky dňa XX.X.XXXX udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv
pod č. X/XXXX č.k. MK-XXX/XXXX-XX/XXXX, a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv
autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia. Od 1.1.2016 nadobudol účinnosť nový Autorský zákon č. 185/2015 Z.z., ale
postavenie organizácie kolektívnej správy autorských práv má žalobca aj v zmysle tejto novej právnej
úpravy.

3. Žalobca na základe Oprávnenia dané mu Ministerstvo kultúry vykonáva kolektívnu správu
použitia diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu
vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Technickými zariadeniami sa myslia
predovšetkým zvukovoobrazové alebo zvukové zariadenia, ktoré sú umiestnené v izbách alebo
iných priestoroch prevádzok, ubytovacích zariadení, reštaurácií, kaviarní, barov, a pod. Poskytovanie

televízneho a rozhlasového signálu prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo zvukových zariadení
pre klientov týchto prevádzok sa považuje v zmysle judikatúry a praxe za verejný prenos diel. Za účelom
ochrany práv autorov žalobca uzatvára s prevádzkovateľmi takýchto zariadení za účelom použitia
predmetov ochrany, hromadné licenčné zmluvy, pričom v týchto hromadných licenčných zmluvách je
zároveň uvedené právo používať predmety ochrany spravované žalobcom, ale základnou náležitosťou
týchto licenčných zmlúv je licenčná odmena, ktorá je určovaná podľa Sadzobníka žalobcu, a to konkrétne
Časť II, sekcia B, odsek 2 Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických,
hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych diel, ktorý je platný od X.X.XXXX (ďalej len
Sadzobník).

4. Žalobca v návrhu uviedol, že aj keď podáva návrh už za účinnosti nového Autorského zákona
č. 185/2015 Z.z., na vzťahy, ktoré vznikli pred X.X.XXXX sa vzťahuje podľa § 190 ods. 1 Zákona
č. 185/2015 Z.z. nový Autorský zákon, pričom ale vznik týchto vzťahov, vrátane nárokov z nich
vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich, sa posudzujú
podľa predpisu účinného do 31.12.2015, teda Zákona č. 618/2003 Z.z.

5. Podľa Zákona č. 618/2003 Z.z. je možné používať diela autorov výlučne na základe súhlasu
udeleného používateľovi prostredníctvom licenčnej zmluvy, okrem prípadov zákonných licencií. V
konkrétnom prípade, vzhľadom na spôsob použitia diela ide o kolektívne spravované práva, ktoré
spravuje žalobca, a na takéto použitie diel autorov, ktorých zastupuje žalobca, sa vyžaduje súhlas vo
forme hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a
žalovaným ako používateľom diel autorov.

6. Žalobca navrhol žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy, avšak žalovaný, ktorého v
tomto rokovaní zastupoval Zväz hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, k uzavretiu licenčnej zmluvy
nepristúpil, ale aj napriek tomu po celý rok XXXX predmety ochrany, ktoré spravuje žalobca, využíval,
preto žalobca v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) Zákona č. 618/2003 Z.z. a podľa ust. § 81 ods. 1
písm. i) Zákona č. 618/2003 Z.z. sa od žalovaného domáha vydania bezdôvodného obohatenia z
neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva, pričom vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný
nepristúpil na uzavretie licenčnej zmluvy a naďalej využíval predmety ochrany práva spravované
žalobcom podľa § 56 ods. 1 písm. g) Zákona č. 618/2003 Z.z. patrí žalobcovi bezdôvodné
obohatenie v dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásadu do tohto práva.

7. Aj napriek tomu žalobca pred podaním žalobného návrhu vyzval žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré využívaním predmetov ochrany a neuzavretím licenčnej zmluvy na
strane žalovaného vzniklo, žalovaný však predmet bezdôvodného obohatenia žalobcovi nevydal.

8. Pokiaľ ide o požadovanú výšku bezdôvodného obohatenia, žalobca vychádzal zo Sadzobníka
licenčných odmien, ktorý je účinný od X.X.XXXX, pričom tento Sadzobník je prijímaný najvyšším
orgánom žalobcu.

9. Žalobca vypočítal výšku bezdôvodného obohatenia ako dvojnásobok odmeny podľa Sadzobníka, keď
zistil, že žalovaný v Z. W., dependance Z. F. ponúka klientom ubytovanie v 75-tich izbách, pričom ročná
sadzba pri hoteli 3 za jedno zvukovoobrazové zariadenie je 26,- Eur: pri 75 izbách je potom obvyklá
licenčná odmena 1 950,- Eur, ktorú vzhľadom nato, že žalovaný nemá uzatvorenú licenčnú zmluvu a
používa predmety ochrany spravované žalobcom bez uzavretia licenčnej zmluvy zvýšil na dvojnásobok,
teda si nárokuje v konaní zaplatenie sumy 3 900,- Eur.

10. Súd na základe návrhu žalobcu vydal dňa 20.6.2016 pod č. L. XX/XXXX platobný rozkaz, v ktorom
návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

11. V zákonnej lehote podal žalovaný proti platobnému rozkazu odpor, a v tomto odpore predovšetkým
namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a to z dôvodu, že, podľa jeho názoru, žalobca
nepreukázal, že je oprávnený konať a uplatňovať nároky v prospech tých nositeľov práv, ktorých

na základe dohody s týmito nositeľmi zastupuje, pričom z dohody musí byť zrejmé v akom rozsahu
je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať, a to najmä vo vzťahu ku ktorým jeho
autorským dielam. Ak ale žalobca tvrdí, že žalovaný používa predmety ochrany, ku ktorým sú nositeľmi
práv práve subjekty, ktoré žalobca zastupuje pri výkone správy, a súčasne, že túto správu vykonáva
práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia práv do správy zverili, je povinný toto
svoje tvrdenie v konaní aj preukázať, a až potom môže preukazovať, či vôbec k použitiu týchto predmetov
ochrany v rozhodujúcom období u žalovaného došlo.

12. Rovnako žalovaný potvrdil, že rokoval so žalobcom, a to prostredníctvom Zväzu hotelov a reštaurácií
SR (ďalej ZHR SR)o uzavretí licenčnej zmluvy na použitie predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva
správu žalobca. Žalovaný uviedol, že žalobca síce potvrdil, že došlo medzi žalobcom a žalovaným
zastúpeným ZHR SR k rokovaniu o uzavretí licenčnej zmluvy, ale žalobca neuviedol z akého dôvodu
nedošlo k uzavretiu licenčnej zmluvy, pričom dôvodom na neuzavretie licenčnej zmluvy bola práve
skutočnosť, že žalobca nepreukázal a nepredložil žalovanému dôkazy o tom, ktorých nositeľov práv a v
akom predmete ochrany v rozhodnom období žalobca zastupoval, teda vykonával správu práv patriacich
týmto zastúpeným nositeľom, pričom túto skutočnosť považoval žalovaný za základný predpoklad na
pokračovanie v rokovaniach o licenčných podmienkach. Žalobca odmietol tieto podklady žalovanému
poskytnúť, a teda žalovaný, ani ZHR SR sa nemohol rozhodnúť, či vôbec má uzavrieť licenčnú zmluvu
práve so žalobcom, a na základe tohto potom platiť žalobcom vyčíslenú licenčnú odmenu. Podľa názoru
žalovaného, nemožno po každom ubytovacom či reštauračnom zariadení paušálne požadovať, aby platil
za použitie práve žalobcovi len preto, že žalobca je registrovanou organizáciou kolektívnej správy, a to
bez toho, aby žalovaný mal vedomosť o zozname zastúpených autorov a rozsahu ich diel, ktorých sa
zastúpenie týka.

13. Okrem aktívnej legitimácie žalovaný popieral aj skutočnosť, že vôbec využíval, resp. v jeho zariadení
dochádzalo k verejnému prenosu diel, a to tým, že na 75-tich izbách sú umiestnené zvukovo-obrazové
zariadenia, teda televízory. Žalovaný tvrdil, že žalobca preukazuje toto svoje tvrdenie len tým, že na
jednotlivých izbách sú televízne prijímače, ale vôbec nepreukazoval, či tieto televízne prijímače boli
vôbec spôsobilé prijímať signál, či do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku
ktorým vykonáva správu žalobca. Z uvedeného dôvodu žalovaný navrhoval návrh voči nemu zamietnuť.

14. Po podaní odporu žalovaným súd uznesením L. XX/XXXX zo dňa 11.7.2016 vydaný platobný rozkaz
podľa § 267 ods. 3 CSP zrušil.

15. K odporu žalovaného vyjadril sa žalobca svojím podaním doručeným súdu 2.9.2016. Právna
zástupkyňa žalobcu sa vyjadrila k tvrdeniu žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu, kde uviedol,
že rokovania medzi žalobcom a žalovaným zastupovaným ZHR SR nestroskotali preto, že by žalovaný
žiadal od žalobcu preukázať zoznam zastupovaných autorov a zoznam predmetov ochrany, ale tieto
rokovania o uzavretí licenčnej zmluvy stroskotali predovšetkým preto, že medzi účastníkmi nedošlo
k dohode o výške odmeny. Žalobca vychádzal zo svojho Sadzobníka a ponúkal členov ZHR SR pri
uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40 % z ročnej licenčnej odmeny. Tento návrh však
žalovaný neakceptoval a jeho protinávrhom bola ponuka vyplatiť licenčnú odmenu vo výške 1 000,- Eur
za všetky svojich členov, t. j. za viac ako 206 prevádzok, ktoré poskytujú ubytovacie služby s technickými
zariadeniami spôsobilými na verejný prenos, a to za používanie všetkých diel, ku ktorým vykonával
žalobca správu a za celý rok 2015. Keďže sa táto ponuka zdala žalobcovi neprimeraná a odporujúca
dobrým mravom, k uzavretiu licenčnej zmluvy nedošlo.

16. Žalobca tiež vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že ZHR SR podal žiadosť
aj na Ministerstvo kultúry SR o preverenie Sadzobníka žalobcu, ako aj získanie informácií týkajúcich
sa žalobcom zastupovaných nositeľov práv. Okrem toho v roku XXXX podal ZHR SR podnet
Protimonopolnému úradu SR, odboru zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd. Po
prešetrení skutkového a právneho stavu a podaní vysvetlenia zo strany žalobcu Protimonopolný úrad
SR sa podnetom ZHR SR ako nedôvodným vôbec nezaoberal.

17. Žalobca ďalej uviedol, že aj XX.XX.XXXX sa uskutočnilo rokovanie v sídle žalobcu so zástupcom
ZHR SR, kde tento predložil ako zástupca prevádzkovateľov zariadení návrh kolektívnej licenčnej
zmluvy, pričom po celú dobu rokovaní o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy žalovaný nikdy
nespochybnil legitimitu žalobcu, nevzniesol požiadavku, ani neodkazoval na potrebu preukázania
zoznamu autorov, a už vôbec nie na zoznam diel. Samotný ZHR SR považoval takéto preukazovanie
za zjavný nezmysel odporujúci Autorskému zákonu. Rovnako ale, vzhľadom na obsah dohody, žalobca
neakceptoval návrh Dohody o urovnaní, pretože súčasťou tohto návrhu Dohody o urovnaní bol aj návrh
kolektívnej licenčnej zmluvy, pričom nedošlo medzi účastníkmi k dohode o výške licenčného poplatku.

18. K ďalšiemu rokovaniu medzi účastníkmi došlo XX.X.XXXX, pričom na tomto rokovaní ponúkol ako
ústretové riešenie žalovaný zaplatenie odmeny za všetkých členov ZHR SR odmenu vo výške 10 %
ročnej licenčnej odmeny. Žalobca však s takýmto návrhom nesúhlasil, a to aj vzhľadom na to, že uzavrel
s inými prevádzkovateľmi, ktorých zoznam súdu predložil, licenčné zmluvy, a to za poplatok podľa
Sadzobníka žalobcu, a teda rešpektoval zákonnú povinnosť rovnakého zaobchádzania s povinnými
subjektmi, aj nečlenmi ZHR SR, a preto neakceptoval takýto návrh zo strany ZHR SR, ktorý zastupoval
aj žalovaného. Až pri tomto rokovaní, teda XX.X.XXXX, právny zástupca žalovaného prvýkrát použil
argument, ktorý uviedol v odpore proti platobnému rozkazu, a to, že odporučí všetkým svojim členom
ako obranu požadovať od žalobcu preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv a všetkých
predmetov ochrany, čo bude viesť k dlhoročným sporom. Žalobca poukazovaním na priebeh rokovania
so žalovaným poukázal na skutočnosť, že dôvodom neuzavretia kolektívnej licenčnej zmluvy nebola
skutočnosť žeby žalovaný dovtedy namietal aktívnu legitimáciu žalobcu na vymáhanie licenčnej odmeny,
ale dôvodom bola nedohoda o výške licenčného poplatku, ktorý žalobca vyúčtoval žalovanému v súlade
so svojím Sadzobníkom, a aj napriek tomu, že žalobca ponúkol ZHR SR 40 %-nú zľavu z licenčných
poplatkov pre subjekty, ktoré boli zastúpené Zväzom hotelov a reštaurácií SR, k zmluve nedošlo, pretože
ani táto zľava nebola pre žalovaného dostačujúca. Žalobca je, podľa svojho vyjadrenia k odporu proti
platobnému rozkazu, toho názoru, že žalovaný účelovo namieta nedostatok vecnej aktívnej legitimácie
žalobcu, pretože jej jediným cieľom je rozsiahle a nesporne neefektívne dokazovanie, keďže žalobca
zastupuje celkovo státisíce domácich aj zahraničných autorov a iných nositeľov práv a milióny predmetov
ochrany z rozličných oblastí autorskej tvorby. Pripustením dokazovania požadovaného žalovaným by
sa tak dosiahol žalovaným želaný úmysel predlžovať súdne konanie, pričom na takýto spôsob účelovej
obrany už právny zástupca ZHR SR žalobcu upozornil.

19. K žalovanému spochybňovanej aktívnej legitimácii žalobcu z dôvodu, že žalobca nie je osobou, ktorá
má právo sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, a tento právny názor opiera o ust. § 456
Občianskeho zákonníka, žalobca citoval ust. § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona, podľa ktorého
autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah môže sa
domáhať najmä: g) vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2-násobku odmeny, ktorá je obvyklá za
získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

20. Podľa § 57 ods. 1 Autorského zákona nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj
nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený
výkon majetkových práv autora.

21. Žalobca poukázal na ust. § 81 ods. 1 písm. i), j) a k) Autorského zákona. Organizácia kolektívnej
správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou, a v rozsahu udeleného oprávnenia:
i) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva,
ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne,
j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané
odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a
vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom,
k) viesť evidenciu vybraných odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a príjmov z vydaného
bezdôvodného obohatenia a umožniť nositeľovi práv na požiadanie kontrolu správnosti jemu uhradenej
odmeny, primeranej odmeny, náhrady odmeny či prípadného príjmu z bezdôvodného obohatenia.

22. Ďalej poukázal na ust. § 84 ods. 1 Autorského zákona, podľa ktorého: "Ak používateľ nepreukáže,
že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov
ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce

z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené
oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany." Plnením
povinnosti zo strany používateľa je nepochybne aj vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného
používania predmetov ochrany.

23. Pokiaľ žalovaný poukazuje v odpore na skutočnosť, že podstatou licencie je udelenie súhlasu na
použitie konkrétne špecifikovaných diel, tak zjavne účelovo nesprávne interpretuje ust. § 40 ods. 4
Autorského zákona, pretože toto ustanovenie platí výslovne pre prípad licenčných zmlúv, ak neboli
uzatvorené v písomnej forme a pojednáva o vydaní potvrdenia o udelení licencie, ktoré musí obsahovať
špecifikáciu konkrétneho diela, vrátane jeho názvu a autora.

24. Rovnako účelovo žalovaný interpretuje ust. § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 Autorského zákona, keď
žiada, aby žalobca preukázal na aké konkrétne diela poskytuje žalobca licencie. Tieto ustanovenia
Autorského zákona nevyžadujú špecifikáciu konkrétnych diel, ale naopak výslovne hovoria o možnosti
udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej
forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo
niektoré z nich.

25. Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ chce používateľ legálne používať dielo autora, musí mať
predchádzajúci súhlas autora, teda musí mať uzatvorenú licenčnú zmluvu a je na ňom, aby uviedol,
ktoré diela chce používať a akým spôsobom ich použiť, a aby požiadal autora o udelenie súhlasu na
takéto používanie diel, a nie je na autorovi, aby preukazoval používateľovi, ktoré diela a akým spôsobom
bude používateľ používať. Práve z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne
špecifikované diela pri masovom použití diel, čo je nesporne prípad použitia diel verejným prenosom, sú
v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, oprávnenia na jej výkon, kontroly a dohľadu
nad činnosťou organizácií kolektívnej správy práv, inštitút hromadných a kolektívnych zmlúv a inštitút
plnenia povinnosti zo strany používateľov priamo organizácií kolektívnej správy podľa § 84 Autorského
zákona.

26. Žalobca je teda toho názoru, že v zmysle jestvujúcej právnej úpravy nie je potrebné a ani žiaduce,
ale ani možné, aby sa pred uzatváraním hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy pre konkrétny
prípad použitia diel jednotlivo preukazoval presný výpočet spravovaných predmetov ochrany tak, ako
to tvrdí žalovaný.

27. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že predtým ako by mal uzavrieť licenčnú zmluvu
so žalobcom, by mu mal žalobca poskytnúť informácie ohľadom rozsahu žalobcom spravovaných
predmetov použitia, a tento mu tieto informácie neposkytol, ale žalovaný by mal záujem naďalej
tieto predmety ochrany legálne využívať, potom v súlade s právnou úpravou mal presne a konkrétne
zistiť rozsah predmetov ochrany, ktoré v budúcnosti chcel využívať vo svojich zariadeniach verejným
prenosom, čiže musel mať presný a konkrétny prehľad o budúcom televíznom a rozhlasovom vysielaní
na všetkých staniciach, ktoré má v úmysle sprístupniť svojim klientom, vrátane kompletného prehľadu
o autoroch a iných nositeľoch práv k týmto dielam, teda mať zoznamy na to, aby mohol osloviť autorov
a nositeľov práv k udeleniu súhlasu na konkrétne použitie predmetov ochrany. Žalovaný však túto
povinnosť nesplnil, nakoľko takéto zisťovanie je absolútne neúčelné a nezmyselné.

28. Žalobca na svojej www stránke zverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe
zastupuje, pričom tento zoznam je siahodlhý a súdu ho žalobca predložil na CD nosiči ako prílohu
č. XX k vyjadreniu zo dňa XX.X.XXXX (č.l. XXX). Okrem autorov v Slovenskej republike, zastupuje
žalobca aj autorov zo zahraničia, a predložil súdu aj zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy
práv, s ktorými má recipročné zmluvy o zastupovaní. Potom, ako žalobca prijme licenčné odmeny, tieto
jednotlivým autorom a nositeľom práv za každé jednotlivé použitie diela, teda za každý predmet ochrany,
rozúčtuje podľa platného rozúčtovacieho poriadku. Pre predstavu o tom, akým spôsobom žalobca
rozúčtováva prijaté odmeny uviedol, že z vysielania TV Markiza za X. Q. XXXX bolo zrealizovaných
2 569 položiek, z vysielania TV JOJ za U. XXXX bolo realizovaných 1 659 položiek a z vysielania
RTVS za december XXXX bolo realizovaných 3 543 položiek. Už z takéhoto rozúčtovania vyplýva, že
preukazovanie konkrétnych autorov a konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielania

v roku XXXX je nereálne, objektívne nemožné a nezmyselné. Práve pre vylúčenie takýchto situácií s
cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov bol zavedený inštitút kolektívnej správy, hromadnej licenčnej
zmluvy a povinnosti používateľov plniť povinnosti priamo organizácii kolektívnej správy, ktorá je na to
oprávnená, pokiaľ nepreukáže používateľ, že kolektívna správa bola vylúčená.

29. Okrem toho žalobca poukázal aj na skutočnosť, že pri uzatváraní licenčných zmlúv s ostatnými
organizáciami kolektívnej správy žalovaný nepožadoval preukazovanie takýchto skutočností, aké
požadoval od žalobcu. Žalobca uviedol, že žalovaný uzatvoril licenčné zmluvy s organizáciou kolektívnej
správy W. a W., a pri týchto subjektoch nemal preukázaný zoznam nositeľov práv iným spôsobom, ako
je to u žalobcu, teda zoznamom na www stránke príslušnej organizácie kolektívnej správy, a že nemal
preukázaný ani zoznam predmetov ochrany.

30. K námietke žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu, kde uviedol, že žalobca vôbec
nepreukázal, žeby došlo v zariadeniach spravovaných žalovaným k šíreniu verejného prenosu, pretože
žalobca preukázal len, že na izbách zariadení, ktoré spravuje žalovaný, sa nachádzajú televízne
prijímače, ale žalobca nepreukázal, že televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál, že reálne
žalovaný prijímal signál, a že do programovej štruktúry boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva
správu žalobca. Tu poukázal žalobca na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa X. P. XXXX
vo veci W. F. de U. A. P. A. (SGAE) a Y. Z. W., ktorého kópiu žalobca založil do spisu XX.X.XXXX.
V tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie ako odpoveď na prejudicálne otázky uviedol: "Hoci
samotné fyzické zabezpečenie zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z XX. mája 2001 o zosúladení niektorých
aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu
hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách
tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle
čl. 3 ods. 1 tejto smernice."

31. Tiež poukázal žalobca na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa XX. marca XXXX vo veciV. V.
(Ireland) limited proti Írsku, kedy Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej otázky uviedol: "Prevádzkovateľ
hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do
ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos ...".

32. To teda znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-
obrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu.
Žalobca je toho názoru, že v danom prípade došlo k závažnému zásahu do výhradných práv autorov.

33. Žalobca poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z XX. Q. XXXX
o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
(ďalej len Smernica). Podľa ods. 9 úvodných ustanovení Smernice: "Akákoľvek harmonizácia autorských
práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú
podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme
autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné
vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva. Akýkoľvek zásah a obmedzenie
vlastníckeho práva je preto možné len v rozsahu stanoveným zákonom a autorské práva autorov
zastúpených žalobcom sú chránené zákonom a Ústavou a medzinárodnými normami do najvyššej
možnej miery."

34. Podľa ods. 10 úvodných ustanovení Smernice: "Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo
svojej tvorivej umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako
ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu."

35. Podľa ods. 11 úvodných ustanovení Smernice: "Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia
potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a

dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a
súvisiacich práv."

36. Podľa s§ 18 ods. 2 písm. h) Autorského zákona: "Autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie
diela, najmä na: h) verejný prenos diela."

37. Pokiaľ chcel žalovaný realizovať verejný prenos diel autorov prostredníctvom zvukovoobrazových a
zvukových zariadení v roku XXXX, tak mal mať uzatvorené licenčné zmluvy buď so všetkými autormi,
ktorých diela sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania, čo je, samozrejmá vec, nereálne alebo
mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy s organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje autorov,
nositeľov práv k dielam, ktoré sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania.

38. V Slovenskej republike vykonávajú kolektívnu správu viaceré organizácie kolektívnej správy.
Žalovaný, ktorý si je vedomý, že na používanie predmetov ochrany má mať uzatvorené licenčné
zmluvy a platiť poplatky za používanie predmetov ochrany, uzatvoril licenčnú zmluvu so spoločnosťou
W. a W.. Obidve tieto organizácie však zastupujú autorov v inej oblasti autorských práv ako
žalobca. Tým, že uzatvoril zmluvu so W. získal žalovaný súhlas výkonných umelcov, výrobcov
zvukových a zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný
však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam a dielam úžitkového umenia. Napriek tomu nakladal s dielami týchto autorov a iných nositeľov
práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu, takže sa dopúšťal neoprávneného používania
autorských diel, keďže zasahoval do práv týchto autorov bez ich súhlasu.

39. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca ničím nepreukázal pravdivosť počtu zvukovoobrazových a
zvukových zariadení v ubytovacom zariadení, žalobca uviedol, že pri určení počtu týchto zariadení
vychádzal z údajov samotného žalovaného zverejnených na www stránke žalovaného. Podľa týchto
údajov žalovaný verejne vyhlasuje, že poskytuje hosťom ubytovanie celkovo v 75-tich ubytovacích
jednotkách. Pri každom jednotlivom type ubytovacej jednotky uvádza, že sú vybavené televízormi.
Žalobca teda predpokladá, že pokiaľ žalovaný deklaruje pre svojich budúcich klientov, že v ubytovacích
jednotkách sa nachádzajú televízory, predpokladá sa, že tieto televízory sú tam umiestnené za tým
účelom, aby ich bolo možné používať na účel, na ktorý sú určené, teda sa predpokladá, že žalovaný
ponúka svojim hosťom funkčné zariadenia.

40. Pokiaľ ide o samotný Sadzobník žalobcu, podľa ktorého žalobca vyúčtoval žalovanému výšku
bezdôvodného obohatenia, žalobca uviedol, že tento Sadzobník akceptujú aj nečlenovia a mnohí
členovia ZHR SR. Podiel predmetov ochrany autorov zastupovaných žalobcom je podstatne vyšší oproti
podielom predmetov ochrany autorov zastupovaných inými organizáciami kolektívnej správy, preto sú
aj licenčné poplatky vyššie ako u inej organizácie kolektívnej správy.

41. Žalobca ďalej tvrdí a preukazuje, že v roku XXXX uzatvoril hromadné licenčné zmluvy na rovnaké
predmety ochrany, ako v prípade žalovaného, s 218 subjektmi, prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení,
a to za odmenu podľa Sadzobníka žalobcu, a práve z výšky licenčných odmien, ktoré boli dohodnuté
v licenčných zmluvách s ostatnými 218 subjektmi žalobca preukazoval, že ide o obdobné zmluvné
podmienky ako na strane žalovaného, a preto je na mieste vyúčtovanie bezdôvodného obohatenia pre
žalovaného vo forme obvyklej licenčnej odmeny, ktorej výška bola určená v 218 licenčných zmluvách, s
poukazom na ust. § 81 ods. 1 písm. h) Autorského zákona. Takúto obvyklú odmenu, akú žalobca dohodol
s používateľmi predmetov ochrany v 218 licenčných zmluvách, žalobca v súlade so svojím cenníkom
zvýšil na dvojnásobok vzhľadom k tomu, že žalovaný používal predmety ochrany bez uzavretia licenčnej
zmluvy, pričom výška bezdôvodného obohatenia tá, na ktorú má žalobca podľa Autorského zákona
nárok, je hmotno-právnym predpisom stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Žalobca
si teda uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 900,- Eur.

42. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný si je vedomý povinnosti uzatvoriť licenčnú zmluvu
na používanie predmetov autorskej ochrany, teda jeho povinnosti uzatvoriť s príslušnou organizáciou
kolektívnej správy hromadnú licenčnú zmluvu. K jej neuzavretiu došlo len pre neochotu žalovaného
akceptovať výšku licenčných poplatkov podľa Sadzobníka žalobcu, ale z konania žalovaného, ktorý

uzatvoril hromadné licenčné zmluvy s ďalšími organizáciami kolektívnej správy je zrejmé, že žalovaný
si je vedomý tejto povinnosti, pričom tieto zmluvy uzatvoril s týmito organizáciami kolektívnej správy
bez toho, aby vyžadoval preukázanie skutočností, ktoré žiadal od žalobcu, teda tým, že neuzavrel
so žalobcom kolektívnu licenčnú zmluvu dostal sa do pozície neoprávneného používateľa predmetov
ochrany, a teda žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 900,- Eur.

43. Žalobca uviedol, že aj po podaní tejto žaloby uzatvoril mimosúdnu dohodu s používateľmi predmetov
ochrany, a to v 60-tich prípadoch, pričom ako výška licenčnej odmeny bola dohodnutá odmena podľa
Sadzobníka žalobcu.

44. K návrhu žalobcu vyjadril sa žalovaný podaním doručeným súdu 23.10.2017, pričom namieta aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu uplatňovať si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože žalobca
je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých
na základe dohody zastupuje, pričom z tejto dohody musí byť zrejmé v akom rozsahu je žalobca
oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať, a síce aj vo vzťahu, ku ktorým jeho autorským
dielam. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný používa predmety ochrany, ktorých nositeľmi práv sú práve
subjekty, ktoré žalobca zastupuje pri výkone správy, a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku
konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu nositelia práv do správy zverili, musí toto oprávnenie v
konaní aj preukázať. Až následne potom je možné preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých
predmetov ochrany v rozhodujúcom období u žalovaného došlo, pretože nemožno požadovať po
každom ubytovacom či reštauračnom zariadení, aby vydalo žalobcovi bezdôvodné obohatenie za
použitie nevedno čoho len preto, že žalobca je registrovanou organizáciou kolektívnej správy, a to bez
znalosti okruhu nositeľov majetkových práv v rozsahu ich diel, ktoré žalobca v súlade s ustanoveniami
Autorského zákona zastupuje. Pokiaľ žalobca tvrdí, že je aktívne vecne legitimovaný v tomto spore,
musí preukázať, že vykonáva kolektívnu správu práv tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým predmetom
ochrany, aby bolo možné ustáliť, že aktívne vecne legitimovaná v spore nie je iná organizácia kolektívnej
správy, napr. W..

45. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že nepopiera práva autorov požadovať súhlas za každé
použitie ich diela a zaplatiť odmenu za každé takéto použitie. Tiež súhlasí s tvrdeniami žalobcu
o vysokej miere ochrany práv autorov na vnútroštátnej aj medzinárodnej úrovni. V tomto konaní
je však predmetom uplatnenia nároku žalobcu vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené
použitie doposiaľ nevedno akých diel. Ak aj je možné tvrdiť, že žalovaný vykonával verejný prenos
prostredníctvom technického zariadenia, nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých
diel, ktoré spravuje žalobca, a že tým žalovaný neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv,
ktorých zastupuje žalobca. Žalobca v konaní neprodukoval žiadne dôkazy a z jeho vyjadrení je zrejmé,
že na túto skutočnosť ani nemieni produkovať dôkazy, čo, podľa názoru žalovaného, vedie ku strate
sporu. Keď žalobca tvrdí, že dokazovanie predmetov ochrany, ktoré mali byť neoprávnene použité, a
teda aj dokazovanie skutočnosti vo vzťahu a na úkor koho a v akom rozsahu malo dôjsť k údajnému
bezdôvodnému obohateniu, nie je možné a je nezmyselné, svojím konaním potvrdzuje presný opak,
keď k svojmu vyjadreniu priložil štatistiku vysielania televízií za rok XXXX na CD nosiči.

46. Ak žalobca pri výkone kolektívnej správy nemá informácie o programových štruktúrach jednotlivých
vysielateľov za určité obdobie podobne, ako sa to deje v prípade iných OKS, tzv. "playlisty" rádií
vysielajúcich hudobné diela, ako potom reálne vykonáva rozúčtovanie prijatých odmien pre jednotlivých
autorov za každé jednotlivé použitie ich diela ako sám tvrdí.

47. Po dôkladnom oboznámení sa s celým obsahom CD nosiča predloženým do konania žalobcom
je žalovaný toho názoru, že tento dôkazný prostriedok nie je dostatočným podkladom vo vzťahu k
bremenu tvrdenia žalobcu, ktoré zaťažuje žalobcu. Žalobca síce súdu predložil zoznam nositeľov práv,
o ktorých tvrdí, že ich zastupuje. Súčasne predložil CD obsahujúce súbory PDF s prehľadom o vysielaní
audiovizuálnych diel jednotlivými slovenskými vysielateľmi v roku XXXX (štatistika vysielania). Medzi
týmito dvomi zoznamami, podľa žalovaného, ale nie je žiadna spojitosť. Zo zoznamu nositeľov práv
nevyplýva tá skutočnosť, o aký typ nositeľa práv ide, teda či ide o režiséra, autora scenára, autora
prekladov, a pod., ani to, vo vzťahu ku akým predmetom ochrany zaradeným do zoznamu predmetov
ochrany vedenom žalobcom podľa § 81 ods. 1 písm. f) Autorského zákona žalobca vykonáva kolektívnu
správu majetkových práv. Inými slovami povedané, z tvrdení žalobcu nie je možné zistiť rozhodujúcu
skutočnosť, a síce kto je nositeľom majetkových práv k audiovizuálnemu dielu, a súčasne potom nie je

možné účinne konfrontovať žalobcove tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním údajne zastúpených nositeľov
práv, pretože pokiaľ nevie žalovaný kto nositeľom majetkových práv k určitému dielu je, nevie ani to, čo
žalobca tvrdí, že ho na základe dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje.

48. Pokiaľ nie je zo strany žalobcu na základe jeho tvrdení vytvorené prepojenie medzi zoznamom
nositeľov majetkových práv na zoznam audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky
vysielania v roku XXXX, nemožno overiť, či nositelia majetkových práv, ktorých zoznam predložil do
konania žalobca, sú práve tými subjektmi, ktorých diela boli obsahom vysielania v roku XXXX.

49. Žalobca v preložených štatistikách vysielania televízie JOJ označil ako dielo, ktoré malo byť
žalovaným v priebehu roka XXXX neoprávnene použité, okrem iného aj 16-ty diel druhej série seriálu
"U." s názvom "P. I.". Pri tejto položke v stĺpci "P. U." sú uvedené nasledovné informácie: "Y." a "U.", čo v
zmysle žalobcom priloženej legendy znamená, že k uvedenému dielu zrejme existujú majetkové práva
režiséra a majetkové práva autora scenára. Zo štatistiky už ale nevyplýva, kto nositeľom majetkových
práv vo vzťahu k audiovizuálnemu dielu "U." skutočne je. Následne túto skutočnosť nie je možné
konfrontovať s tvrdením žalobcu o tom, že zastupuje autorov uvedených v ním predloženom zozname
autorov. Žalovaný si na internetovej stránke vysielateľa - televízie JOJ v sekcii archív vyhľadal túto časť
seriálu "U." (X. séria, XX diel, názov "P. tvár"). Z informácií tam zverejnených vyplýva, že autorom scenára
je O. O. a režisérom je J. Z.. Ani jedna z uvedených osôb sa však nenachádza v zozname autorov, ktoré
na CD nosiči predložil v konaní žalobca.

50. Pokiaľ teda žalobca v konaní neuviedol tvrdenia spočívajúce v označení tých, ktorých údajne na
základe dohôd a v dohodnutom rozsahu vo vzťahu k neoprávnene použitým dielam zastupuje, a na úkor
ktorých súčasne malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v dôsledku neoprávneného verejného prenosu
týchto diel, nie je objektívne možné, podľa žalovaného, navrhovať vykonanie dôkazov na vyvrátenie
pravdivosti týchto tvrdení.

51. Pokiaľ ide o verejný prenos, kde sa žalobca odvoláva na smernicu Európskeho parlamentu a
Rady č. 2001/29/ES, s odkazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ (ESD) vo veci W. v. Y. Z. SA, sp.
zn.: C-XXX/XX, žalovaný rešpektujúc toto rozhodnutie, sa nestotožňuje s právnym posúdením veci,
keďže je opačného názoru, napr. je toho názoru ako švajčiarsky Federálny súdny dvor, ktorý vysielanie
prostredníctvom televízie na hotelových izbách nepovažoval za verejný prenos, a preto vyberanie
poplatkov vo Švajčiarsku pozastavil.

52. Podľa názoru žalovaného žalobca cielene spája dva rôzne právne vzťahy, ktoré cielene neustále
zamieňa. Prvý je licenčný vzťah a druhý je vzťah bezdôvodného obohatenia. Pre naplnenie predpokladov
vzniku bezdôvodného obohatenia nepostačuje, že v hotelovom zariadení je televízny prijímač a že hotel
súčasne poskytuje do tohto televízneho prijímača nejaký signál. Podľa názoru žalovaného nestačí tvrdiť
a preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos, ale treba preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos
práve tých predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým nepochybne vykonáva
správu žalobca.

53. Tento svoj názor oprel o rozhodnutie Ústavného súdu ČR, ktorý tento prezentoval vo svojom náleze
II. L. XXXX/XX z XX.XX.XXXX. Podľa názoru Ústavného súdu ČR vyslovenom v tomto ústavnom
náleze: "... Jen z pouhé existence provozuschopného televizoru v restauraci ještě nelze bez dalšího
dovozovat, že musí dojít k uzavření smlouvy s kolektivním správcem, resp. že dochází k bezdůvodnému
obohacování ve shora popsaném smyslu."

54. Pokiaľ ide o samotnú výšku požadovaného bezdôvodného obohatenia, žalovaný poukazuje, že
žalobca vychádza zo Sadzobníka, ktorý si jednostranne sám schválil, pričom požadovanú odmenu
prezentuje ako obvyklú licenčnú odmenu v obdobných zmluvných podmienkach s odôvodnením, že v
roku 2015 uzavrel hromadné licenčné zmluvy na identický obsah, rozsah a spôsob použitia, pričom
licenčná odmena bola vo všetkých prípadoch dohodnutá v súlade so Sadzobníkom žalobcu.

55. Žalovaný v tomto prípade poukázal na skutočnosť, že výška licenčných odmien tak, ako si ju schválil
žalobca vo svojom Sadzobníku je niekoľkonásobne vyššia než je licenčná odmena v štátoch Európskej
únie, pričom táto samotná skutočnosť je indíciou zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu
s odkazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ podľa ktorých: "E. XXX G. treba preto vykladať v tom

zmysle, že skutočnosť, že organizácia kolektívnej správy požaduje za svoje služby sadzby, ktoré sú
podstatne vyššie ako sadzby uplatňované v iných členských štátoch, je treba považovať za indíciu o
zneužití dominantného postavenia, ak sa porovnanie výšky sadzieb uskutočnilo na jednotnom základe.
Zneužitie dominantného postavenia by rovnako mohlo spočívať v uplatňovaní príliš vysokých cien bez
primeraného pomeru k hospodárskej hodnote poskytnutého plnenia".

56. Konanie žalobcu týmto spôsobom je, podľa názoru žalovaného, jednoznačne zneužitím
dominantného postavenia na trhu poškodzujúce nielen žalovaného, ostatných používateľov predmetov
ochrany, ale aj samotných žalobcom zastúpených aj nezastúpených nositeľov práv k predmetom
ochrany. Žalovaný preto považuje žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu a navrhuje, aby ju súd zamietol.

57. Súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktoré predvolal účastníkov. Právna zástupkyňa žalobcu aj
právny zástupca žalovaného sa vo svojich vyjadreniach v priebehu pojednávania pridržiavali tvrdení
uvedených v predchádzajúci písomných podaniach súdu, pričom právny zástupca žalovaného navrhol
prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý návrh odôvodnil tak, že žalobca ako organizácia
kolektívnej správy zneužíva svoje dominantné postavenie na trhu a posúdenie tejto otázky prináleží
Protimonopolnému úradu, a požiadal súd, aby prerušil konanie až do času, kým Protimonopolný
úrad riadne nepreskúma konanie žalobcu, ktoré konanie inicioval ZHR SR, a to až do času, kým
Protimonopolný úrad konania v prípade, ak ho začne, právoplatne neskončí.

58. Ďalej navrhol prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, pričom tento návrh odôvodnil
protiústavnosťou ust. § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona (predošlého), pretože v tomto ustanovení
je bez akéhokoľvek účelu stanovená výška bezdôvodného obohatenia v sadzbe dvojnásobku licenčnej
odmeny. Takéto ustanovenie môže nedôvodným spôsobom zasiahnuť do majetkových práv žalovaného,
prípadne do práv akéhokoľvek neoprávneného používateľa autorských diel, pokiaľ mu táto skutočnosť
bude preukázaná. Inštitút bezdôvodného obohatenia je totiž od rímskeho práva založený na tom, že je
potrebné vydať len to, o čo sa neoprávnený subjekt obohatil.

59. A ďalej navrhol prerušiť toto konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP. Prílohou k tomuto návrhu
je stanovisko Ministerstva kultúry zo dňa XX.XX.XXXX, v ktorom Ministerstvo kultúry uviedlo, že § 84
Autorského zákona, ktorým ustanovením argumentuje v tomto konaní žalobca, sa nevzťahuje na prípady
bezdôvodného obohatenia, vzťahuje sa na tri renumeračné práva, a teda v tomto konaní by nemalo byť
ustanovenie aplikované. Ak si však súd myslí, že aplikované má byť, navrhol žalovaný, aby súd prerušil
konanie a započal svojím uznesením prejudiciálne konanie podľa čl. XXX Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a položil Európskemu súdnemu dvoru otázku, ktorú naformuloval na strane 3 tohto návrh, pretože
sa domnieva, že je v rozpore s európskym právom, aby sa v takýchto konaniach dovolávala ochrany
organizácia bez toho, aby niečo preukazovala, a teda prípadne aj bez toho, aby konkrétny nositeľ práv ku
konkrétnemu predmetu ochrany vedel a chcel, aby ho táto organizácia zastupovala. Žalovaný má za to,
že európske právo, predovšetkým čl. III ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/2009/
ES z XX.X.XXXX nedovoľuje, aby organizácia kolektívnej správy zastupovala nositeľov práv bez toho,
aby títo mali vedomosť o tejto skutočnosti, a teda, že organizácie kolektívnej správy vykonávajú práva,
ktoré prináležia nositeľovi práv, ktorý sa nedal organizáciou kolektívnej správy zastupovať, a teda on
jediný je oprávnený rozhodnúť o tom, či sa voči neoprávnenému použitiu diela, ku ktorému má majetkové
práva, bude brániť alebo nie.

60. Keďže, podľa názoru žalovaného, žaloba tak, ako bola podaná aj s listinami, ktoré boli dosiaľ
založené do súdneho spisu, je nedôvodná, a to už aj z toho dôvodu, že žalobca neposkytol súdu riadne
tvrdenia, na základe ktorých by súd mohol rozhodnúť tak, že by nároku vyhovel, a rovnako z dôvodu,
že žalobca dosiaľ neuniesol dôkazné bremeno, navrhol žalobný návrh zamietnuť.

61. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa obsahom listín tvoriacich súdny spis, vyjadreniami
právnych zástupcov účastníkov, a po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav:

62. Žalobca je organizácia kolektívnej správy v zmysle Autorského zákona č.
XXX/XXXX Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, pretože dňa XX.X.XXXX
mu Ministerstvo kultúry SR udelilo oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. X/XXXX
pod č. MK-XXX/XXXX-XX/XXXX, a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,

fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
Takéto postavenie, a to postavenie organizácie kolektívnej správy autorských práv má žalobca aj podľa
nového Autorského zákona č. 185/2015 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť od 1.1.2016.

63. Žalobca v súlade so svojím Oprávnením vykonávať kolektívnu správu na použitie diel ním
zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie)
prostredníctvom technických zariadení, vyúčtoval žalovanému, ktorý je prevádzkovateľom ubytovacieho
zariadenia Z. W., dependance Z. F., ktorý sa nachádza na adrese I. XXX, Z. J., za používanie
predmetov ochrany, ktoré spravuje žalobca, licenčnú odmenu, a to v 2-násobku licenčnej ročnej
odmeny, ktorú žalobca vypočítal podľa Sadzobníka žalobcu na rok XXXX, a to: "Sadzobníka
autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických,
audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového
umenia" (ďalej len Sadzobník). Žalobca vyúčtoval žalovanému licenčnú odmenu vo výške 1 950,- Eur,
ktorú však zvýšil na 2-násobok v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) Zákona č. 618/2003 Z.z., a to práve z
dôvodu, že žalovaný využíval predmety ochrany, ktoré spravuje žalobca bez toho, aby mal uzavretú
licenčnú zmluvu, resp. aby mal súhlas autorov na používanie ich diel formou verejného prenosu.

64. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) Zákona č. 618/2003 Z.z.: "Autor, do ktorého práv sa neoprávnene
zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä: písm. g): vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva".

65. Ako vyplynulo z vyjadrení obidvoch účastníkov sporu, v roku XXXX prebiehali rokovania medzi
žalovaným a žalobcom, na ktorom rokovaní bol žalovaný zastúpený ZHR SR, o uzavretí
licenčnej zmluvy na rok XXXX, avšak k uzavretiu licenčnej zmluvy nedošlo práve z dôvodu nesúhlasu
žalovaného s určenou výškou licenčnej odmeny na rok XXXX, ktorú žalobca určil podľa Sadzobníka
platného a schváleného samotným žalobcom.

66. Žalobca vyúčtoval žalovanému licenčnú odmenu za verejný prenos predmetov ochrany, ktorý mal
byť šírený zvukovoobrazovými zariadeniami umiestnenými v izbách zariadenia Z. W., dependance Z. F.,
a to v 75-tich izbách typu hotela 3 , tzn. 26,- Eur za jednu izbu ročne, pri 75 izbách 1 950,- Eur, pričom
2-násobok tejto sumy predstavuje sumu 3 900,- Eur.

67. Z vykonaného dokazovania vyplynula predovšetkým skutočnosť, že hlavným dôvodom, pre ktorý
žalovaný neuzavrel so žalobcom licenčnú zmluvu bola výška licenčného poplatku - licenčnej odmeny,
keď žalovaný poukazoval nato, že výška licenčného poplatku požadovaná žalobcom je neprimeraná
hodnote, ktorú žalobca používateľom verejného prenosu poskytuje, a je neprimerane vysoká aj v
porovnaní s licenčnými poplatkami, ktoré sú vyberané za verejný prenos vysielania v okolitých štátoch
Európskej únie.

68. Ďalej žalovaný v konaní predovšetkým namietal aktívnu legitimáciu žalobcu na uplatnenie si nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže žalobca nepreukázal, ktorých autorov a aké predmety
ochrany zastupuje, a či vôbec tieto predmety ochrany boli predmetom ďalšieho verejného prenosu
vysielania prostredníctvom technických zariadení, teda prostredníctvom televíznych prijímačov, ktoré
má žalovaný umiestnené v jednotlivých izbách v Z. W., dependance Z. F..

69. Podľa názoru súdu, žalobca je aktívne vecne legitimovaný v predmetnom spore, pretože je
organizáciou kolektívnej správy, ktorá na základe oprávnenia od Ministerstva kultúry SR vykonáva
kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-
dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia,
architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.

70. Žalobca súdu preukázal, že žalovaný v roku XXXX používal predmety ochrany formou ďalšieho
verejného prenosu vysielania prostredníctvom technických zariadení vo svojom ubytovacom zariadení
v Z. W., dependance Z. F.. Z webovej stránky žalovaného súd zistil, že Z. W., dependance Z. F., patriaci
do kategórie 3 , nachádzajúci sa na adrese I. XXX, Z. J., ponúka svojím budúcim klientom k dispozícii 75
izieb, pričom súčasťou vybavenia každej izby je aj televízny prijímač. Teda hotelové zariadenia, ktorého
prevádzkovateľom je žalovaný, sprostredkúva ubytovaným hosťom prístup k predmetom ochrany

spravovaných žalobcom, pričom takéto poskytovanie televízneho signálu sa považuje za verejný
prenos. Keďže žalovaný disponoval v každej zo 75-tich izieb televíznym prijímačom, ktorý umožňoval
ubytovaným hosťom príjem televízneho signálu, a teda umožňoval verejný prenos autorských diel,
vrátane tých diel autorov, ktorých práva zastupuje žalobca, a žalovaný nemal so žalobcom uzavretú
hromadnú licenčnú zmluvu, dochádzalo v roku XXXX na strane žalovaného k porušovaniu autorských
práv autorov práve v dôsledku toho, že žalovaný nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú
zmluvu, a teda predmety správy žalobcu využíval neoprávnene a bezodplatne.

71. Podľa § 84 ods. 1 Autorského zákona ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil
kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie
podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.

72. Žalovaný argumentoval tým, že žalobca nepreukázal, koho v rozhodujúcom období zastupoval, v
akom rozsahu, ku ktorým konkrétnym predmetom ochrany, pričom súd túto jeho obranu považoval za
nedôvodnú vzhľadom k tomu, že žalobca sám na svojej webovej stránke zverejnil zoznam autorov,
ktorých zastupuje, pričom aj v konaní predložil zoznam týchto nositeľov práv, a súčasne predložil zoznam
partnerských organizácií kolektívnej správy, ktorým prezentoval okruh obdobných organizácií, s ktorými
realizuje recipročné zastupovanie. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že nedošlo k uzavretiu licenčnej
zmluvy, a keďže žalovaný využíval predmety ochrany bez licenčného oprávnenia a podľa § 84 ods.
1 Zákona č. 618/2003 Z.z. nepreukázal skutočnosť, že autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu
svojich práv, bol povinný svoje povinnosti vyplývajúce z používania predmetov ochrany plniť organizácii
kolektívnej správy. Nie je dôležité, či ubytovaní hostia v prevádzke žalovaného využívali technické
zariadenia umožňujúce prenos, čo vyplýva z osobitného spôsobu určovania bezdôvodného obohatenia,
ktoré je upravené nie všeobecným režimom Občianskeho zákonníka, ale osobitnou úpravou Autorského
zákona.

73. V zmysle čl. III ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z XX.X.XXXX o
zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
Rozsudok Súdneho dvora C-306/05 zo dňa X.XX.XXXX vo veci W. F. de U. A. P. A. (SGAE) a Y.
Z. W., ktorého kópiu žalobca založil do spisu XX.X.XXXX. V tomto rozsudku Súdny dvor Európskej
únie ako odpoveď na prejudicálne otázky uviedol: "Hoci samotné fyzické zabezpečenie zariadení
nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/
ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv
v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych
prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 tejto smernice." Verejný prenos je jedným
zo spôsobov použitia autorských diel a autorom patrí za použitie odmena, ktorá v konkrétnom prípade
je vyberaná organizáciou kolektívnej správy, ktorej ochrana majetkových práv autorov bola zverená.

74. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy teda má právo domáhať sa v prípade, že používateľ
využíva predmety ochrany bez uzavretia licenčnej zmluvy, vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré na
strane používateľa používaním bez uzavretia licenčnej zmluvy vzniká.

75. Keďže žalobca preukázal súdu, že uzatvoril hromadnú licenčnú zmluvu v 218-tich prípadoch s
používateľmi predmetov ochrany, ktoré spravuje žalobca, pričom licenčná odmena bola stanovená podľa
Sadzobníka žalobcu, súd takto stanovenú odmenu podľa Sadzobníka žalobcu vzhľadom na to, že u
ostatných 218-tich subjektov došlo k uzavretiu licenčných zmlúv za odmenu podľa Sadzobníka žalobcu,
považuje za výšku bezdôvodného obohatenia stanovenú v súlade s ust. § 56 ods. 1 písm. g) Autorského
zákona.

76. Žalovaný tým, že využíval predmety ochrany prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení
umiestnených v izbách svojho ubytovacieho zariadenia bez toho, aby mal uzavretú licenčnú zmluvu,
porušil povinnosti vyplývajúce mu z Autorského zákona. Týmto konaním žalovaný neoprávnene zasiahol
do majetkových práv autorov, a preto je povinný zaplatiť žalobcovi 2-násobok obvyklej licenčnej
odmeny, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie, v konkrétnom prípade sumu 3 900,- Eur; súd
žalobnému návrhu vyhovel.

77. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, preto je povinný zaplatiť žalobcovi
v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka aj úrok z omeškania vo výške podľa Nariadenie vlády
č. 87/1995 Z.z. 5,05 % ročne zo sumy 3 900,- Eur od 16.3.2016 do zaplatenia, a to v zmysle § 563
Občianskeho zákonníka, keďže žalobca súdu preukázal, že už predtým ako podal žalobný návrh na súd,
a to 16.3.2016, vyzval žalovaného na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, čo žalovaný ani nepoprel,
avšak túto svoju povinnosť nesplnil.

77. Žalovaný navrhol prerušenie konania v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP, pričom na odôvodnenie
tohto návrhu uviedol, že konanie žalobcu, ktorý určuje výšku licenčných odmien podľa ním jednostranne
schváleného Sadzobníka licenčných poplatkov, pričom, podľa jeho názoru, ide o poplatky, ktoré sú
neprimerané v porovnaní s cenami uplatňovanými v ostatných členských štátoch Európskej únie, a
aj spôsob, akým sa žalobca domáha zaplatenia týchto licenčných poplatkov považuje za zneužitie
dominantného postavenia na trhu podľa § 8 ods. 2 písm. a) Zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže. Konanie žalobcu je nekalým súťažným konaním podľa § 44 ods. 1 Obchodného
zákonníka, a teda aj konaním v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva
právnu ochranu podľa § 265 Obchodného zákonníka, súčasne ide aj o výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Keďže riešenie otázky, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu
zákazu dominantného postavenia na trhu patrí výlučne do právomoci Protimonopolného úradu SR, je
podľa názoru žalovaného dôvod na obligatórne prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a)
CSP. ZHR SR, ktorého je žalovaný členom, XX.XX.XXXX prostredníctvom svojho splnomocneného
právneho zástupcu podal na Protimonopolnom úrade SR oznámenie podľa ust. § 25 ods. 2 Zákona č.
136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže vo veci podozrenia na možné zneužitie dominantného
postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. Keďže vyriešenie otázky, či zo strany žalobcu
prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu patrí výlučne do právomoci
Protimonopolného úradu SR, žalovaný navrhol z toho dôvodu do doby, pokiaľ Protimonopolný úrad
nerozhodne, konanie prerušiť. Tento návrh žalovaného súd zamietol, pretože konanie Protimonopolného
úradu SR týkajúce sa posúdenia zneužitia zákazu dominantného postavenia na trhu, nemá vplyv na
predmet tohto sporu, keďže predmetom tohto sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia, a nie výška
licenčnej odmeny, na ktorú žalovaný poukazuje.

78. Tým, že žalobca preukázal súdu, že s 218-timi používateľmi predmetu ochrany, ktoré spravuje
žalobca, uzatvoril licenčné zmluvy, pričom predmetom týchto zmlúv je aj dohoda o licenčných poplatkoch
podľa Sadzobníka žalobcu, došlo tak k ustáleniu obvyklej ceny, od ktorej ceny je v konkrétnom prípade
odvodená aj výška žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

79. Žalovaný ďalej navrhol prerušiť konanie podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP, pretože považuje za
nesúladné s Ústavou ust. § 56 ods. 1 písm. g) Zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach
súvisiacich s autorským právom, ktorý zákon stratil účinnosť k 31.12.2015. Súd ale nie je toho názoru,
že toto ustanovenie nie je v súlade s Ústavou SR, a preto neboli splnené podmienky na konanie o súlade
právnych predpisov s Ústavou SR, a keďže súd nedospel k záveru, že toto ustanovenie zákona je v
rozpore s Ústavou SR, návrh na prerušenie konania aj v tejto časti zamietol.

80. Ďalej žalovaný navrhol prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, pričom aj naformuloval
otázku, ktorú súd mal predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie ako prejudiciálnu otázku, vzhľadom k
tomu, že podľa neho bolo potrebné a nevyhnutné interpretovať ust. § 84 ods. 1 Autorského zákona
tak, aby prípadné meritórne rozhodnutie súdu nebolo v rozpore s právom Európskej únie, osobitne
s čl. III ods. 1 Informačnej smernice a čl. V ods. 7 Smernice o kolektívnej správe aj s rozhodnutím
Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C-XXX/XX zo dňa XX.X.XXXX vo veci W. & P., a iné. Za účelom
zodpovedania otázky, ktorú žalovaný aj naformuloval navrhol prerušiť konanie do času, kým Súdny
dvor Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 ZFEU o naformulovanej otázke
nerozhodne.

81. Súd sa ale nestotožnil s pochybnosťami žalovaného ohľadom primeranej interpretácie ust. § 84 ods.
1 Zákona č. 618/2003 Z.z., preto nepodal žiadny návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie a neakceptoval návrh žalovaného na prerušenie konania, tento návrh zamietol.

82. Podľa názoru súdu Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie, a ako taký nie
je oprávnený poskytovať výklad zákonov tvoriacich právny poriadok Slovenskej republiky. Súdny dvor
Európskej únie neposkytuje výklad vnútroštátneho práva, ale iba posudzuje jeho súlad alebo nesúlad.
Výklad vnútroštátneho práva prislúcha výlučne len do právomoci vnútroštátnych súdov.

83. Keďže súd v spore použil výlučne ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky a nie
ustanovenia európskej smernice, a súd len poukázal pri výkladu pojmu verejný prenos na výklad
Súdneho dvora EÚ, pričom s týmto výkladom sa stotožňuje aj v rámci vnútroštátneho práva, návrh na
prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP zamietol.

84. Keďže žalobca bol v spore úspešný, súd mu priznal náhradu trov konania podľa § 255 CSP,
pričom o náhrade trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu j e m o ž n é podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne v dvoch vyhotoveniach, prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody sú uvedené v § 365 ods. 1 CSP.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie má oprávnený právo podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 10. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.