Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. júl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/23/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5814010229
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5814010229.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline na verejnom zasadnutí konanom 26. júla 2018 v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Sučika a sudcov Mgr. Miroslava Mazúcha a JUDr. Marcely Malatkej prejednal odvolanie
obžalovaného „C" Q. S. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/11/2014 z 21.12.2017
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), f), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo,
sp.zn. 4T/11/2014 z 21.12.2017 vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného „C“ Q. S., nar. XX.X.XXXX v V. A., Poľská
republika, trvale bytom B. G., L.
B. č. X,. Poľská republika,

o d s u d z u j e :

Podľa § 149 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. (§ 36 písm. j/) na trest odňatia slobody vo výmere

6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne o d k l a
d á a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. u r č u j e skúšobnú dobu vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. (§ 36 písm. j/) na trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá po dobu 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného Q. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX odkazuje s nárokom

na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnéhosúdubolobžalovanýuznanýzavinnéhozprečinuusmrteniapodľa§
149 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Za uvedený trestný čin bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon
ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 24 mesiacov.

Súčasne bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na
dobu 24 mesiacov.Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému Q. Q.kodu
vo výške 550,95 Eur.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho
obhajcu. V odvolaní uviedol, že podľa vyjadrenia znalca Ing. Jána Rabčana chodec
mohol zrážke zabrániť tak, že by nechal najskôr prejsť vozidlo a až potom prechádzal na druhú stranu
vozovky. Z technického hľadiska chodcovi v takomto konaní nebránilo nič a mohol takto konať. Znalec
konštatuje, že spôsob vstupu chodca do vozovky a jeho zdržiavanie sa vo vozovke možno pokladať

za nesprávny prvok v správaní sa chodca a tento prvok mal vplyv na vznik dopravnej nehody. Chodec
mal tmavé oblečenie a stav vozovky bol taký, že ho bolo obtiažne rozpoznať, čo bolo ovplyvnené aj
protisvietiacimi svetlami vozidiel. Z výpovede znalca vyplýva, že vodič nemal také technické signály,
na základe ktorých by mohol uvažovať o pohybe chodcov v danom úseku cesty. Poukázal, že chodec
v čase dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholu s nameranou hodnotou 2,28 promile alkoholu v
krvi. Chodec bol oblečený v tmavom oblečení, čo zásadným spôsobom ovplyvnilo možnosť rozpoznať

chodca na vozovke. V odvolaní poukázal na výpoveď svedka V. A., ako aj závery znaleckého posudku
znalcov MUDr. Vojtecha Macka a MUDr. Jaroslava Ivana. Z výpovede MUDr. Jaroslava Ivana vyplýva, že
chodec v momente kontaktu s motorovým vozidlom bol v pohybe. Poukázal, že na spáchanie trestného
činu usmrtenia podľa § 149 Tr. zák. sa vyžaduje zavinenie. Obžalovaný v čase vzniku dopravnej
nehody viedol motorové vozidlo rýchlosťou v danom úseku cesty povolenou a vzhľadom na okolnosti

dopravnej situácie aj primeranou. Obžalovaný sa ako vodič motorového vozidla správal adekvátne
a disciplinovane, pričom z objektívnych dôvodov (rozhľad, poveternostná situácia, stav komunikácie)
nebolo možné, aby sa s motorovým vozidlom pohyboval pri pravom okraji vozovky. Domnieva sa, že
svojím konaním neporušil žiadne z ustanovení zákona o cestnej premávke, ktorého následkom bol vznik
dopravnej nehody. Pri posudzovaní zavinenia obžalovaného nebolo brané do úvahy porušenie pravidiel

cestnej premávky na strane chodca. Podľa jeho názoru mu nemožno pričítať zavinenie na dopravnej
nehode, pretože od vodiča, ktorý inak jazdí dovolenou a primeranou rýchlosťou, nemožno vyžadovať,
aby prispôsobil rýchlosť jazdy svojho vozidla aj situáciám, ktoré môžu vzniknúť z nepredvídateľného
porušenia pravidiel cestnej premávky iným účastníkom. Keď bezpečnosť cestnej premávky vyžaduje
striktné dodržiavanie dopravných predpisov, vrátane povinnosti dbať na dopravné značky aj neohrozenie

plynulosti cestnej premávky, logicky to v sebe nesie možnosť primeranou a rozumnou mierou sa
spoliehať na disciplinovať ostatných účastníkov cestnej premávky vo vzťahu k rešpektovaniu záväzným
spôsobom stanovených pravidiel tejto premávky. Poukázal aj na výsledky vykonaného vyšetrovacieho
pokusu. Z výsledkov vyšetrovacieho pokusu vyplýva, že chodca nebolo vidieť, resp. ho bolo vidieť veľmi
slabo. Domnieva sa, že jeho konaním neboli naplnené znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia. V

tomto prípade obžalovaný pri zhodnotení všetkých okolností zachoval potrebnú opatrnosť a podľa jeho
názoru neexistuje nedbanlivostné zavinenie také, že by mal a mohol predvídať vznik trestnoprávneho
následku. Pri posudzovaní okolností, ktoré môže či nemôže vodič predvídať, je potrebné vychádzať
z konkrétnej dôkaznej situácie. Hranice okolností, ktoré môže či nemôže vodič predvídať, nemožno
odvodzovať iba hypoteticky, ale je potrebné vychádzať z objektívnych okolností konkrétnej dopravnej

situácie. Obžalovaný nevidel chodca a nemohol predpokladať nepredvídateľné porušenie pravidiel
cestnej premávky poškodeným. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Zvyjadreniaprokurátorakodvolaniuobžalovanéhovyplýva,žesodvolacíminámietkamisanestotožňuje

a rozsudok okresného súdu v predmetnej veci zodpovedá zistenému skutkovému a právnemu stavu.
Uviedol, že zo strany poškodeného H. Q. skutočne došlo k porušeniu pravidiel cestnej premávky, ktoré
upravujú povinnosti chodca a ktorých porušenie spoluzapríčinilo vznik predmetnej dopravnej nehody so
smrteľným následkom. Vo veci bolo zo strany znalca konštatované, že obžalovaný by dopravnej nehode
zabránil jednoduchým rešpektovaním jedného zo základných pravidiel cestnej premávky, t.j. jazdou pri

pravom okraji vozovky. Obžalovanému pritom objektívne nič nebránilo viesť vozidlo vpravo pri pravom
okraji vozovky. Rovnako by obžalovaný zabránil vzniku dopravnej nehody pri včasnom vyhýbacom
manévrivpravo,atoajzasituácie,ževiedolvozidlovnesprávnomkoridorejazdy.Zvykonanýchdôkazov
vyplýva, že obžalovanému nič nebránilo pri plnej pozornosti registrovať pohyb chodca po vozovke.
Poukázal, že pohyb chodca na vozovke riadne registroval ako aj popísal vodič vozidla idúceho za

obžalovaným - svedok A. a taktiež svedok S. - vodič prichádzajúci z protismeru, ktorý pri rovnakej
viditeľnosti a podmienkach bol schopný zaregistrovať ležiaceho chodca na zemi a bezpečne zastaviť
vozidlo pred ním. Poukázal na vyjadrenie znalca, že pri vyšetrovacom pokuse nie sú vždy rovnaké
podmienky ako v čase skutku. Uviedol, že v čase vyšetrovacieho pokusu bol na vozovke nový asfaltovýpovrch, čo aj v kontexte s vyjadrením znalca mohlo mať vplyv na rozpoznanie chodca, a tým aj na
závery vyšetrovacieho pokusu. Vyhodnotením všetkých dôkazov má za to, že pri zachovaní náležitej
pozornosti obžalovaný mal možnosť registrovať pohyb chodca na vozovke a tomuto prispôsobiť svoje

správanie, a to minimálne uhýbacím manévrom vpravo, kedy by bol zabránil vzniku dopravnej nehody.
Taktiež v prípade vedenia vozidla pri pravom okraji vozovky by nedošlo k dopravnej nehode. Navrhol
preto odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu

na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov
napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmaní
rozsudkuprihliadalajnachyby,ktoréneboliodvolanímvytýkané,alesútakejpovahy,žebyodôvodňovali
podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Tr. por. Následne
krajský súd zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom a že
toto je čiastočne dôvodné.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že prvostupňový súd pri vykonávaní dôkazov na hlavnom
pojednávaní postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ktorých zmyslom je
náležité zistenie skutkového stavu a možnosť uplatnenia práv obžalovaného na obhajobu. Prvostupňový
súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, ktorý mu umožňoval vo veci aj objektívne rozhodnúť.

Vykonané dôkazy prvostupňový súd vyhodnotil taktiež v súlade so zákonom a dospel k správnym a
úplným skutkovým zisteniam, keď obžalovaného uznal za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.
1 Tr. zák. Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania tvoria ucelenú reťaz tak
priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno bez akýchkoľvek pochýb dospieť k bezpečnému
záveru, že obžalovaný svojím konaním naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149

ods. 1 Tr. zák.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa riadil
pri hodnotení vykonaných dôkazov a ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného týkajúce sa jeho viny, s týmito sa krajský súd
nestotožňuje. Ak obžalovaný konštatoval, že bližšie k stredu vozovky jazdil preto, nakoľko pri pravom
okraji vozovky boli výtlky, toto tvrdenie bolo vykonanými dôkazmi vyvrátené. Z vykonaných dôkazov
je zrejmé, že pri pravom okraji vozovky sa v čase dopravnej nehody nenachádzali žiadne výtlky,
ktoré by nútili obžalovaného jazdiť pri strede vozovky. K tvrdeniu obžalovaného, že chodca nevidel, je

potrebné uviesť, že svedkovia S. a A. poškodeného na vozovke videli, pričom jeden išiel v protismere
obžalovaného a druhý išiel za autom obžalovaného. Z výpovedí týchto svedkov teda jednoznačne
vyplýva, že chodca bolo na vozovke pred dopravnou nehodou vidieť. Na tejto skutočnosti nemenia
nič ani závery vyšetrovacieho pokusu, z ktorých vyplynulo, že chodca na vozovke vidieť nebolo, resp.
ho bolo vidieť slabo. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že ak poškodeného videli na vozovke vodiči

A. a S., z ktorých jeden jazdil v protismere obžalovaného a druhý za autom obžalovaného, nemohol
obžalovaný objektívne poškodeného nevidieť. V tomto smere považuje aj krajský súd za prijateľné
závery znalca, že príčinou dopravnej nehody bola oneskorená reakcia obžalovaného na chodca, ako
aj jazda v nesprávnom koridore. Takéto závery znalca podporujú aj ďalšie zabezpečené dôkazy. V
neposlednom rade je potrebné konštatovať, že poškodený z pohľadu obžalovaného prechádzal cez

vozovku zľava doprava a aj z tohto hľadiska je možné konštatovať, že obžalovaný mal dostatok času,
aby poškodeného na vozovke spozoroval. Aj z výpovede svedka A., ktorý išiel za autom obžalovaného,
vyplýva, že tento poškodeného videl vchádzať na vozovku a prechádzať cez ňu. Z vykonaných dôkazov
taktiež vyplýva, že v čase dopravnej nehody bolo zapnuté verejné osvetlenie a viditeľnosť bola dobrá.
Krajský súd sa preto stotožnil s hodnotením dôkazov prvostupňovým súdom, ktorý konštatoval, že

zavinenie na dopravnej nehody zo strany obžalovaného spočívalo v nesprávnej technike jazdy, keď
jazdil v nesprávnom koridore, ako aj v dôsledku nevenovania dostatočnej pozornosti situácii v cestnej
premávke, keď nereagoval včas na poškodeného prechádzajúceho cez vozovku.

Na druhej strane je potrebné konštatovať, že podstatnou mierou sa na dopravnej nehode podieľal svojím

správaním aj poškodený. Je nesporné, že jeho prechod cez vozovku bol v kritickom čase nesprávny.
Poškodený prechádzal cez vozovku za zníženej viditeľnosti - tma, bez reflexných prvkov, v tmavom
oblečení a pod vplyvom alkoholu.Z vykonaných dôkazov je nesporné, že poškodený spôsobom prechádzania cez vozovku v čase,
keď sa viditeľne približovalo vozidlo obžalovaného, porušil ust. § 53 ods. 2, 3, 4 zák. č. 8/2009
Z.z. o cestnej premávke, z ktorých vyplýva, že chodec nesmie vstupovať na vozovku, a to ani pri

použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže
cez vozovku bezpečne prejsť; chodci smú prechádzať cez vozovku mimo priechodu pre chodcov
len ak vzhľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich vodičov na
zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy a chodec sa musí pred vstupom na vozovku presvedčiť, či tak
môže urobiť bez nebezpečenstva. V tomto smere sa krajský súd stotožňuje s odvolacími námietkami

obžalovanéhoomierespoluzavineniapoškodeného.Zvykonanýchdôkazovjezrejmé,žepoškodenému
nič nebránilo, aby najskôr nechal prejsť vozidlá cez vozovku a až potom prechádzal na druhú stranu.
Práve túto skutočnosť - spoluzavinenie poškodeného na dopravnej nehode podľa názoru krajského
súdu prvostupňový súd nevyhodnotil dostatočne, pokiaľ ide o jeho výroky o treste a o náhrade škody.
Z vykonaných dôkazov vyplýva, že aj sám poškodený svojím nesprávnym spôsobom prechodu cez
vozovku výraznou mierou spoluzodpovedal za dopravnú nehodu. Práve túto mieru spoluzavinenia

poškodeného na dopravnej nehode bolo potrebné podľa názoru krajského súdu dôslednejšie posúdiť
vo vzťahu k výrokom o treste a o náhrade škody.

S prihliadnutím na okolnosti a spôsob spáchania trestného činu obžalovaným, na mieru jeho
spoluzavinenia, s prihliadnutím na jeho pomery a možnosti jeho nápravy dospel krajský súd k záveru, že

primeranýmiaspravodlivýmitrestamibudútrestodňatiaslobodyvovýmere6mesiacovspodmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 1 rok a trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá na dobu 18 mesiacov. Takto uložené tresty obžalovanému považuje krajský súd za spravodlivý
a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie. Ide o tresty, ktoré sú zároveň spôsobilé
aj dostatočne vyjadriť morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou. Krajský súd obdobne ako

prvostupňový súd u obžalovaného konštatoval jednu poľahčujúcu okolnosť, a to že pred spáchaním
trestného činu viedol riadny život. Priťažujúce okolnosti u obžalovaného zistené neboli.

S poukazom na mieru spoluzavinenia poškodeného na dopravnej nehody krajský súd po zrušení výroku
o náhrade škody poškodenú stranu podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal s nárokom na náhradu škody

na civilný proces. Výrok prvostupňového súdu, ktorým podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému
povinnosť nahradiť poškodenému škodu v celom rozsahu, nepovažoval krajský súd vzhľadom na mieru
spoluzavinenia poškodeného za správny.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže krajský súd považoval odvolanie obžalovaného za

čiastočne dôvodné, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.