Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. október 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/124/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816204039
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816204039.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudkýň
Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. F. XXX,
zastúpenej: JUDr. Andrej Cifra, advokát so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 159,23 eur s
príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, na odvolanie žalobcu

a na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 14C/65/2016 -113 zo dňa 29.
septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., II., III. a p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 159,23 eur
s úrokom z omeškania 5,04 eur a 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 159,23 eur od 19.11.2015

do zaplatenia, do troch dní. Vo zvyšku žalobu zamietol. Určil, že zmluvná podmienka tvoriaca časť
bodu 2. zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo 304603656 zo dňa 16.05.2014, uzavretej medzi žalobcom
a žalovanou, v tej časti, kde je uvedené, že administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou sú vo výške 199,40
eur, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Konanie o žalobe žalovanej zo dňa 22.07.2016 o určenie
neprijateľných zmluvných podmienok zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov

nemá nárok na ich náhradu.

2. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z výsledkov
dokazovania.

3. Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili dňa 16.05.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
číslo: 304603656, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej sumu 400,- eur. Zmluva bola uzatvorená

na predtlačenom formulári, do ktorého boli osobné údaje žalovanej vpisované paličkovým písmom.
Rovnako sú vpisované údaje o výške poskytnutej sumy, o výške celkových nákladov - 356,- eur a o výške
celkovej čiastky, ktorú mala podľa zmluvy žalovaná zaplatiť - 756,- eur. V zmluve je uvedené, že celkové
náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15% ročne, čo predstavuje
sumu 156,60 eur a administratívnym poplatkom 199,40 eur. V zmluve je ďalej uvedené, že spotrebiteľ
(žalovaná) sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 756,- eur, ak nie je dohodnuté inak do 18.05.2015.

Dátum 18.05.2015 je v zmluve uvedený aj ako termín konečnej splatnosti úveru. Ročná percentuálna
miera nákladov (RPMN) je v zmluve uvedená vo výške: 89%. V ten istý deň, t.j. 16.05.2014 žalobca a
žalovaná uzatvorili dohodu o plnení v splátkach k zmluve o spotrebiteľskom úvere, číslo: 304603656,na základe ktorej sa pôvodná zmluva o spotrebiteľskom úvere mení tak, že sa spotrebiteľ (žalovaná)
zaväzuje uhradiť veriteľovi celkovú čiastku 756,- eur v mesačných splátkach po 63,-eur, vždy k 18. dňu
v mesiaci, počnúc dňom 18.06.2014. V dohode je ďalej uvedené, že spotrebiteľ berie na vedomie, že

výška ročnej percentuálnej miery nákladov je vo výške 268,08%. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaná
mu uhradila sumu 162,38 eur.

4.Súdprvejinštancienazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,žezmluvaoúvere,uzavretá
medzi stranami je spotrebiteľskou zmluvou, a preto na vzťah medzi veriteľom (žalobca) a dlžníkom

(žalovaná) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Zmluva je zároveň zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., a preto musí spĺňať náležitosti ustanovené
týmto zákonom. Absencia niektorých týchto náležitostí, resp. ich nesprávne uvedenie má za následok,
že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Takouto obligatórnou náležitosťou je
okrem iného aj (správny) údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), resp. údaj o RPMN, ktorý
nie je v neprospech spotrebiteľa, vypočítaný na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. V súdenej veci žalobca v postavení veriteľa postupoval pri uzatváraní zmluvy o
spotrebiteľskom úvere tak, že najprv uzatvoril so žalovanou „hlavnú zmluvu“, kde plnenie, t.j. suma, ktorú
mala žalovaná žalobcovi vrátiť nebolo rozdelené na splátky a kde bola RPMN uvedená vo výške 89%.
Následne, v ten istý deň, (a súd je presvedčený, že v aj rámci toho istého rokovania), žalobca predložil
žalovanej samostatnú, osobitnú dohodu o plnení v splátkach, kde plnenie, ktoré mu mala poskytnúť

žalovaná rozložil na 12 mesačných splátok po 63,- eur. Za takýchto podmienok narástla RPMN až
na 268,08%. Uvedený údaj o výške RPMN bol v tejto dohode uvedený. Súd prvej inštancie opísaný
postup žalobcu považoval za obchádzanie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z..
Účelom citovaného ustanovenia nepochybne je, aby v zmluve úvere bola stanovená správna výška
RPMN, ktorá je objektívnou informáciou pre spotrebiteľa v postavení dlžníka o skutočných parametroch

úveru. Podľa názoru súdu nebol daný dôvod na taký postup žalobcu ako veriteľa, že najprv predložil
žalovanej samotnú zmluvu a následne osobitnú dohodu o plnení v splátkach. Treba prihliadať na to, že
zmluvné strany pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nevystupujú ako rovnovážne subjekty a spotrebiteľ
jevždytouslabšouzmluvnoustranou.Podľanázorusúduboltakýtopostupžalobcomžalovanejvnútený.
Podstatný rozdiel medzi dohodu o splátkach zahrnutou priamo v zmluve a medzi samostatnou dohodou

o splátkach vidí súd práve v možnosti žalovaného vyhnúť sa povinnosti uviesť v hlavnej zmluve údaj o
skutočnej výške RPMN. Uzavretím osobitnej dohody podľa názoru súdu žalobca len naoko plní spoju
povinnosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že
v zmluve absentoval správny údaj o skutočnej výške RPMN. V danom prípade sú splnené podmienky
ustanovené v § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy a poskytnutý

úver je preto potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
5. Žalobca si žalobou uplatnil viacero čiastkových nárokov: istinu vo výške 159,23 eur, známy úrok vo
výške 158,20 eur, známy úrok z omeškania vo výške 5,04 eur, poplatok vo výške 199,40 eur, poplatok
za upomienky 34,99 eur, zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur, úrok vo výške 39,15% ročne zo sumy
159,23 eur od 19.11.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 159,23 eur od

19.11.2015 do zaplatenia a trovy mediačného konania vo výške 167,53 eur. Keďže súd prvej inštancie
dospel k záveru, že úver poskytnutý žalobkyni je bezúročný a bez poplatkov, žalobcovi nebolo možné
priznať „známy úrok“ (t.j. zmluvný úrok) z úveru vo výške 158,20 eur a vo výške 39,15% ročne zo sumy
159,23 eur od 19.11.2015 do zaplatenia. Rovnako nebolo možné priznať poplatok vo výške 199,40 eur.
Z poskytnutého úveru má podľa názoru súdu žalobca nárok len na istinu. Žalobca poskytol žalovanej ako

úver (istinu) sumu 400,- eur. V žalobe uviedol, že žalovaná mu uhradila sumu 162,38 eur. Keďže je úver
bezúročný a bez poplatkov, prostriedky uhradené žalovanou sa všetky započítali iba na istinu, t.j. 400
- 162,38 = 237,62 eur. Žalobca si však ako istinu uplatnil len sumu 159,23 eur a v zmysle ustanovenia
§ 216 Civilného sporového poriadku mu súd vyššiu sumu istiny nemohol priznať. Súd preto žalobcovi v
uplatnenej sume istiny 159,23 eur vyhovel. Súd zároveň priznal žalobcovi aj vyčíslený úrok z omeškania

z istiny 5,04 eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne z istiny 159,23 eur od 19.11.2015 do zaplatenia.
Súd mal za preukázané, že žalovaná je s úhradou istiny v omeškaní, keďže posledná splátka úveru
bola splatná 18.05.2015 a žalovaná sa riadnym neuhradením dlhu dostala do omeškania nasledujúcim
dňom. Žalobca si ďalej žalobou uplatnil aj nárok na poplatky za upomienky, na zmluvnú pokutu a na
trovy mediačného konania. Tieto nároky však v žalobe a ani potom neodôvodnil žiadnymi skutkovými

tvrdeniami a ani k nim neoznačil žiadne dôkazy. Keďže vo vzťahu k týmto nárokom žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ale ani len bremeno tvrdenia, súd žalobu aj v tejto časti zamietol. Keďže žalovaná
vzala späť svoju pôvodnú vzájomnú žalobu zo dňa 22.7.2016, súd konanie o tejto žalobe zatavil.6. Žalovaná sa druhou vzájomnou žalobou zo dňa 21.08.2017 domáhala určenia neprijateľnej zmluvnej
podmienky zmluvy o úvere, ktorú uzatvorila so žalobcom, konkrétne za neprijateľné považovala
ustanovenie zmluvy o administratívnom poplatku. Pokiaľ je podaný návrh na vyslovenie neprijateľnosti

zmluvnej podmienky a nebude sa pri tom uplatňovať ani žiaden iný nárok, súd musí o prípadnej
neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozhodnúť v zmysle § 298 ods. 1 CSP. Na to, aby bolo možné
určitú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve kvalifikovať v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho
zákonníka ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, musia byť súčasne splnené dve kritériá: 1. zmluvná
podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa a 2. zmluvná podmienka uvedená v bode 1. nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná. Žalovaná sa domáhala určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky preto, že administratívny
poplatok, upravený napadnutou zmluvnou podmienkou považovala za neprimerane vysoký. Žalobca
uviedol, že takýto poplatok slovenská právna úpravy pripúšťa a zároveň poukázal na rozsudok
Vrchného súdu v Prahe, ktorý okrem iného spomína aj zvýšené podnikateľské riziko nebankových
subjektov pri poskytovaní úveru. Súd prvej inštancie konštatoval, že riziko subjektu, ktorý poskytuje

úvery a nie je bankou sa má premietnuť do vyššej sadzby úroku za poskytovaný úver v porovnaní
s úrokmi za úvery poskytované bankami. Úrok je odplatou za poskytnutie úveru v zmysle § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka a zároveň cenou hlavného plnenia v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Túto povahu však nemá administratívny poplatok, ktorý má podľa názoru súdu slúžiť len na
kompenzáciu nevyhnutných administratívnych nákladov veriteľa. Vzhľadom na uvedené dospel súd k

názoru, že je v zmysle § 298 Civilného sporového poriadku oprávnený preskúmať zmluvné ustanovenie
o administratívnom poplatku z hľadiska jeho prípadnej neprijateľnosti podľa § 53 Občianskeho
zákonníka.V prejednávanej veci je výška administratívneho poplatku v zmluve dopísaná rukou, údaj o
poplatku teda nebol teda na formulári vopred predtlačený. Súdu však nebol predložený ani sadzobník
poplatkov žalobcu a ani bližšia špecifikácia administratívnych nákladov, ktoré mali žalobcovi vzniknúť pri

uzatváraní zmluvy so žalovanou, aby bolo možné preskúmať odôvodnenosť výšky poplatku. Zároveň
ani jedna zo strán neuviedla, že by bola výška poplatku individuálne dojednaná pri uzavretí zmluvy.
Nebránil sa tým napokon ani žalobca. Súd mal teda v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka za to,
že táto zmluvná podmienka individuálne dojednaná nebola. Z bodu 2. zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vyplýva, že účelom administratívneho poplatku je pokrytie: „administratívnych nákladov na vypracovanie

a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“. Podľa
názoru súdu si žalobca ako veriteľ poskytujúci úvery nebankovým spôsobom nemôže bezdôvodne
kompenzovať svoje spomínané podnikateľské riziko, či iné zvýšené náklady neprimeraným poplatkom
za administratívne náklady. Tento poplatok má slúžiť len na pokrytie nevyhnutných administratívnych
nákladov vznikajúcich v procese uzatvárania úverovej zmluvy. Okrem toho, pokiaľ má byť podnikanie

žalobcu efektívne, ekonomicky únosné a má mu prinášať primeraný zisk, ťažko možno pri použití
zdravého rozumu uveriť, že pri poskytnutí úveru v sume 400,- eur vzniknú žalobcovi administratívne
náklady („na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“)
až vo výške 199,40 eur (t.j. 49,85% poskytnutej sumy). Podľa názoru súdu takto stanovená zmluvná
podmienka v spotrebiteľskej zmluve spôsobuje vzhľadom na výšku istiny úveru značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Súd preto vzájomnej žalobe
vyhovel a určil, že zmluvná podmienka upravujúca administratívny poplatok je neprijateľná.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1,2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.
Žalobca si žalobou uplatnil sumu 159,23 eur s príslušenstvom. Súd mu žalovanú istinu spolu s úrokom

z omeškania priznal, avšak žalobu zamietol v časti týkajúcej sa zvyšku uplatneného príslušenstva.
Žalovaná vzala svoju pôvodnú žalobu späť, čím procesne zavinila zastavenie konania v tejto časti.
Vzájomnej žalobe, ktorú žalovaná následne podala, však súd vyhovel. Vzhľadom na uvedené nemožno
konštatovať, že by jedna zo strán bola v konaní úplne úspešná resp. neúspešná. Súd preto považoval
za spravodlivé nepriznať ani jednej zo strán nárok na náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku, ktorým bola žaloba v zostávajúcej časti zamietnutá, v
časti vo výroku o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky a v súvisiacom výroku o trovách konania
žalobca podal včas odvolanie. Deklaroval uplatnenie odvolacích dôvodov spočívajúcich v tom, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že výška, počet a termíny splátok istiny,úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o úvere. Každá zo splátok
dohodnutých v dohode o splátkach bola prednostne započítavaná na istinu až potom na poplatky a
úroky. Vzhľadom na dojednanie strán v dohode o plnení v splátkach nemožno hovoriť o absencii údajov

o výške, počte a termínoch splátok istiny, úroku aj iných poplatkov. Dlžníkovi bol vysvetlený rozdiel
medzi RPMN v prípade, ak požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku tak, ako
sa uvádza na prednej strane zmluvy. Súd nesprávne posúdil predmetnú zmluvu ako bezúročnú a bez
poplatkov,tátoobsahujevšetkyobligatórnenáležitostivyžadovanézákonomospotrebiteľskýchúveroch.
Úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale odplatou, ktorá sa uhrádza pri užívaní

alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Slovenské právo poplatok za spracovanie zmluvy
nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza; tento nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca je nebankový subjekt, ktorého riziko podnikania je vyššie ako v prípade bánk. Žalovaná výšku
poplatku pri uzavretí zmluvy nenamietala, zmluvu uzatvorila, peňažné prostriedky od žalobcu prevzala.
Výška poplatku je uvedená v zmluve jasne, žalovaná musela vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a
vedela, aká je cena úveru. Pokiaľ mala žalovaná za to, že podpísala nevýhodnú zmluvu, mala právo od

zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 dní odo dňa uzavretia zmluvy, čo však neurobila. Poukázal
na rozsudok súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/2015. Dohodnutá výška poplatku
za poskytnutie úveru nie je neprimeraná ani v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca poskytuje úvery z vlastných zdrojov a zabezpečenie nevyžaduje. Predmetom prieskumu
súdom však nemôžu byť zmluvné dojednania, týkajúce sa primeranosti ceny. Ak by takýto prieskum

bol prípustný, dochádzalo by k neprimeraným zásahom do trhu a v konečnom dôsledku k regulácii
cien tovarov a služieb, čo by bolo v rozpore s článkom 55 ods. 1 Ústavy SR. Zmluvné dojednanie,
ktoré bolo predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní, je jednoznačne cenovým dojednaním a je
vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania. U nebankových subjektov nemožno
obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe

je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú poskytované pôžičky alebo
úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je
nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované menšie zabezpečenie
a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk.
Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito

nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ
pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v
prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke o úvere v určitom období (rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe
sp.zn. 12Cmo 95/2005). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku I., ktorým bola žalovaná zaviazaná na plnenie
a v súvisiacom výroku o trovách konania, podala včas odvolanie i žalovaná. Deklarovala uplatnenie
odvolacích dôvodov spočívajúcich v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Napadnutý rozsudok považovala za nepreskúmateľný a vnútorne nekonzistentný. Súd prvej
inštancie sa nedostatočne venoval významným rozporom v tvrdeniach strán v nadväznosti na čo
neaplikoval príslušné procesné ustanovenia. V priebehu konania namietala, že úver už vyplatila, teda

že žiadny dlh žalovanej v čase podania žaloby neexistoval. Poukázala na § 295 CSP, ktorý súd
prvej inštancie neaplikoval a následne dospel k nesprávnemu záveru o existencii časti uplatneného
nároku.Pokiaľbysúddôsledneskúmalnárokuplatnenýžalobcom,ktoréhoexistenciužalovanávýslovne
poprela, dospel by k záveru, že žiadny dlh v čase podania žaloby neexistoval, pretože dlh zanikol
splnením. Žalovaná mala totiž v čase uzavretia zmluvy o úvere zo dňa 16.05.2014 voči žalobcovi

pohľadávku vo výške 392,- eur titulom bezdôvodného obohatenia z predchádzajúcej zmluvy o úvere č.
304602991 zo dňa 10.06.2013. Žalobca ako odborne znalý dodávateľ si musel byť vedomý existencie
tejto pohľadávky, pričom k stretu pohľadávok došlo práve dňa 16.05.2014. Pri započítaní uvedených
pohľadávok by súd dospel k záveru, že po poskytnutí sumy 400,- eur dňa 16.05.2014 mal žalobca právny
titul iba na zaplatenie sumy 8,- eur. Žalovaná po dni 16.05.2014 uhradila ešte sumu 162,38 eura (viď

žaloba), čím nielenže došlo k zániku záväzku vo výške 8,- eur s plnením, ale navyše je to žalobca, ktorý
je povinný vrátiť žalovanej bezdôvodné obohatenie. V dôsledku uvedeného mala byť žaloba zamietnutá.
Pokiaľ by súd dôsledne postupoval podľa § 295 CSP, mal prihliadnuť na významné rozpory skutkových
tvrdení strán sporu a ex officio obstarať také dôkazy, ktoré by takýto rozpor odstránili. Žiadala, abyodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K odvolaniu pripojila výpisy z klientskej zóny žalobcu vo vzťahu k žalovanej ohľadne zmlúv o úvere č.
304602991 a č. 304603656.

10. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila tak, že v zmluve o úvere sa nenachádza údaj o
výške splátok, počte splátok ani termínoch splátok a argumentácia žalobcu je zavádzajúca. Poskytnutý
úver mal byť úročený ročnou úrokovou sadzbou 39,15 %, ktorá prevyšuje priemernú úrokovú mieru
zo spotrebiteľských úverov pre kategóriu „domácnosti“ zverejnenú v čase uzavretia zmluvy o úvere o

viac ako 300 %. Skutočná RPMN je vo výške 268,08 %, hoci v zmluve sa uvádza 89 %. Nesprávne
uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa má za následok sankciu v podobe bezodplatnosti úveru.
Administratívny poplatok ako zmluvná podmienka nie je vylúčený zo súdneho prieskumu prijateľnosti,
pretože ide o náklady na administratívu žalobcu. Po posúdení nákladov je namieste záver súdu o
ich neprijateľnosti. Pokiaľ žalobca označuje administratívne náklady ako náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy, je zrejmé, že tieto majú povahu poplatku, ktorý by pri štandardnom úverovaní mal

korešpondovaťnákladomnaplneniavykonanédodávateľomvprospechspotrebiteľa,tedavjehozáujme
a za účelom skvalitnenia služby. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v žalobcom napadnutej časti potvrdil
ako vecne správny.

11. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej a k jej vyjadreniu písomne vyjadril tak, že zotrval na svojom tvrdení,

že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov je jasne uvedená v zmluve. Nemožno potom
hovoriť o absencii týchto údajov. V zmluve je na prednej strane jasne určené aj rozlíšenie splátky istiny,
úrokov a poplatkov. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v žalovanou napadnutej časti potvrdil ako vecne
správny.

12. Žalovaná sa ďalej písomne vyjadrila tak, že opätovne poukázala na to, že v čase podania žaloby
na súd žiadny dlh neexistoval. Zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

13. Žalobca sa písomne vyjadril tak, že s tvrdeniami žalovanej nesúhlasí, pridržiava sa doterajších
písomných podaní, ktoré v konaní predložil.

14. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v §
470 ods. 1 CSP (, ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí,
že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti.

15. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu a odvolania žalovanej

nariaďovať pojednávanie.

16. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

18. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov,
ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

20. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.21. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

22. Žalobca v odvolaní deklaroval uplatnenie odvolacích dôvodov spočívajúcich v tom, že súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci ( §365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP). Z hľadiska obsahu
odvolania ( § 124 ods. 1 CSP) však žalobca neoznačil žiaden konkrétny nesprávny procesný postup
súdu prvej inštancie, ktorým by boli odopreté žalobcovi jemu patriace procesné práva, čím by došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces; taktiež nešpecifikoval, akú konkrétnu inú vadu má vykazovať
konanie súdu prvej inštancie, ktorej existencia by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej. Z obsahu jeho odvolania je zrejmé, že sa v skutočnosti dovoláva odvolacích dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci).

23. Žalovaná deklarovala odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP (konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností;súdprvejinštanciedospelnazáklade

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci). Z jej odvolania nevyplýva, aké konkrétne ňou alebo žalobcom
navrhnuté dôkazy súd prvej inštancie nevykonal, a teda podľa obsahu odvolania namieta len odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď

apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

25. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

26. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

27. Na základe preskúmania správnosti napadnutých výrokov prvoinštančného rozsudku odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie
skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných
dôkazoch a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne a podrobne vysporiadal so

všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentami strán, v odôvodnení rozsudku uviedol,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a
ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté právne závery súd prvej inštancie náležite vysvetlil
spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutianevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu
stotožňuje s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci a podľa 387 ods. 2 CSP

na ne v plnom rozsahu poukazuje.

28. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:

29. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, odvolací súd považuje za správny právny záver súdu prvej inštancie,

že právny vzťah žalobkyne a žalovaného založený zmluvou o úvere č. 304603656 zo dňa 16.05.2014
je potrebné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Správne boli i závery súdu prvej inštancie v
časti, že zmluva o úvere zo dňa 16.05.2014 je bezúročná a bez poplatkov, pretože neobsahuje zákonom
o spotrebiteľských úveroch stanovené náležitosti (§ 9 ods. 2 písm. j/) Zákonodarca v § 9 zákona
o spotrebiteľských úveroch zaviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých

nedostatok v niektorých prípadoch (§ 11) má za tak závažný nedostatok zmluvy, že takto postihnutú
zmluvu sankcionuje následkom bezúročnosti a bezpoplatnosti úveru. Takto závažným údajom je v
zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ v spojení s § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch
okrem iného i údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov úveru, vypočítanej na základe údajov
platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Postup žalobcu, zistený vykonaným

dokazovaním, ktorý najprv uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere, kde záväzok žalovanej na splátky
rozdelený nebol, v dôsledku čoho RPMN úveru predstavovala 89 %, ale následne, už v ten istý deň
žalobca predložil žalovanej ďalšiu samostatnú, osobitnú dohodu o plnení v splátkach, kde plnenie, ktoré
mu mala poskytnúť žalovaná, rozložil na 12 mesačných splátok po 63,- eur, za ktorých podmienok
RPMN vzrástla na 268,08 %, predstavuje jednoznačnú snahu o obchádzanie uvedeného zákonného

ustanovenia tak, ako to konštatoval i súd prvej inštancie a nemôže požívať súdnu ochranu. Na základe
takto zisteného skutkového stavu možno vyvodiť, že RPMN úveru nebola žalovanej ako spotrebiteľovi
pri uzatváraní zmluvy oznámená v správnej výške a odvolacie námietky žalobcu sú v tomto smere
nedôvodné. Vzhľadom na závery o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, sú potom irelevantné
námietkyžalobcuvodvolaní,týkajúcesaprimeranostidojednanéhoúrokuzúveru.Ďalej,administratívne

náklady spojené s poskytnutím úveru súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako finančné plnenie,
ktorému ( na základe vykonaného dokazovania) nekorešpondovalo žiadne protiplnenie zo strany
dodávateľa. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka súdnemu prieskumu nepodlieha len hlavný
predmet plnenia a primeranosť ceny, v danom prípade teda úver a úrok. Je potrebné konštatovať,
že administratívny poplatok nepredstavuje cenu hlavného predmetu plnenia, pretože túto odráža úrok

z úveru. Cieľom zákonodarcu vo vzťahu k citovanému zákonnému ustanoveniu nebolo vylúčiť z
preskúmavania z hľadiska neprijateľnosti vedľajšie zmluvné cenové dojednania, a to najmä s ohľadom
na skutočnosť, že nie je výnimočnou situácia, kedy sa dodávatelia práve ich netransparentným
zakomponovaním do formulárových spotrebiteľských zmlúv snažia získať neprimeraný majetkový
prospech od spotrebiteľov. Odvolacia námietka žalobcu ohľadom nemožnosti súdneho prieskumu vo

vzťahu k uplatneným administratívnym nákladom v sume 199,40 eur, nebola potom dôvodná.

30. Čo sa týka odvolania žalovanej, podľa § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ
nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci s tým, že súd aj bez návrhu obstará alebo
zabezpečí taký dôkaz. Proces dokazovania je v CSP vybudovaný výlučne na princípe prejednacom,

princípe kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu
a táto sa v novej právnej úprave presúva na procesné strany. Výnimočne však súd môže vykonať aj
tie dôkazy, ktoré strany nenavrhli, ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci, ale iba v tých sporových
konaniach, v ktorých to zákon explicitne umožňuje. Ide, okrem iného, aj o spotrebiteľské spory, v ktorých
súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo

veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Takýto postup je odôvodnený zvýšenou
mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov. Spotrebiteľ
pritom podľa § 296 CSP môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej s tým, že ustanovenia o sudcovskej
koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú. Treba však podotknúť, že ak je

spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 CSP sa nepoužije (§291 ods. 3 CSP).

31. V priebehu prvoinštančného konania žalovaná síce tvrdila, že dlh zo zmluvy o úvere zo dňa
16.05.2014 už uhradila v plnej výške, avšak toto skutkové tvrdenie nerozviedla a žiaden dôkaz ouvedenom nenavrhla vykonať ani ho neoznačila. Neuviedla, aké konkrétne sumy žalobcovi plnila a kedy,
čo by vyvrátilo tvrdenie žalobcu, že na dlh uhradila celkom sumu 162,38 eur a táto jej procesná obrana
zostala len v rovine subjektívneho tvrdenia. Procesnému postupu súdu prvej inštancie potom niet čo

vytknúť, keď vychádzal zo skutkového stavu objasneného v rozsahu postačujúcom pre rozhodnutie vo
veci.

32. Ani v odvolaní napokon žalovaná neuviedla, že by žalobcovi titulom zmluvy o úvere zo dňa
16.05.2014 už uhradila celú sumu istiny 400,- eur (výška peňažných prostriedkov, ktoré jej boli

reálne žalobcom poskytnuté), ale namietala, že jej dlh zo zmluvy o úvere zo dňa 16.05.2014
zanikol započítaním s pohľadávkou, ktorú mala voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia z
predchádzajúcej zmluvy o úvere zo dňa 10.06.2013. Toto skutkové tvrdenie však v prvoinštančnom
konaní neuviedla vôbec. Pretože nebolo zistené, že by sa skutkové tvrdenie žalovanej o započítaní
pohľadávok, ktoré nebolo uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, týkalo procesných podmienok,
alebo vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, alebo ním malo byť preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich žalovaná bez
svojej viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd na tieto tvrdenia nemohol
prihliadať, a to s poukazom na to, že žalovaná je zastúpená advokátom, čo vylučuje použitie § 296 CSP.

33. Na základe všetkých týchto okolností odvolací súd odvolanie žalobcu a odvolanie žalovanej

nepovažoval za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1,2 CSP
potvrdil.

34. Krajský súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP. Nárok na ich náhradu, vychádzajúc zo zásady úspechu v odvolacom konaní, nepatrí žiadnej zo

strán, pretože pomer úspechu a neúspechu strán v odvolacom konaní bol zhruba rovnaký.

35. Tento rozsudok prijal Krajský súd Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).