Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/104/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117010306
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2117010306.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov JUDr.
Vladimíra Tencera a Mgr. Kristíny Frencziovej, v trestnej veci proti obžalovanému A. E., pre zločin lúpeže
podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trnava zo dňa 05.09.2017, č. k. 1T/7/2017-539, na verejnom zasadnutí dňa 25.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. E., nar. XX.X.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 05.09.2017, č. k. 1T/7/2017-539 rozhodol tak, že obžalovaného
A. E. uznal za vinného, že
dňa 15.09.2016 v čase asi o 20:15 hod. v Trnave na ulici Mikovíniho, zobral do osobného motorového
vozidla značky Peugeot 307, EČV: BA-482HD, A. S. za účelom poskytnutia sexuálnych služieb, s ktorou
zotrval na presne nezistenom mieste v okrese Trnava až do približne 02:10 hod. dňa 16.09.2016, kedy

jej po tom, čo mu poskytla sexuálne služby, vytrhol kabelku, ktorú mala položenú na kolenách a z ruky
jej vytrhol mobilný telefón značky iPhone, čoho sa zľakla, pričom jej vulgárne dvakrát povedal, že keď
nebude robiť žiadne pičoviny, nič sa jej nestane, následne jej počas jazdy presne nezistenou rukou chytil
hlavu a dal ju do svojho rozkroku a povedal jej, aby mu ho „vyfajčila“, čomu zo strachu vyhovela, potom
ju odviezol na pole pri obci Boleráz, kde jej povedal, aby ho „fajčila“ a že je špinavá kurva, čomu opäť
vyhovela, a keď sa neskôr hlavou odtiahla, tak jej dal facky na obe líca, na každú stranu po jednej, s tým,

aby ho normálne „fajčila“, na základe čoho proti svojej vôli mu opakovane poskytla orálny sex, následne
ju chytil za ústa a proti jej vôli jej vysypal do úst neznámu látku zo zatavenej striekačky, o ktorej sa
vyjadril, že je to pervitín a opätovne ju vyzval, aby ho orálne uspokojila a tiež aj, aby ho uspokojila rukou,
čomu zo strachu o svoje zdravie opakovane vyhovela, potom jej vrátil kabelku a opakovane ju nechcel
pustiť domov, následne ju autom zobral na neznáme miesto pri Modre, kde sa rozprávali, potom jazdili
po bližšie nezistených miestach v Pezinku a okolí, až následne ju zaviezol do poľa pri obci Ružindol, kde

jej v čase asi o 22:15 hod. dňa 16.09.2016 v osobnom motorovom vozidle vytrhol z ruky kabelku, potom
z osobného motorového vozidla vystúpil a prišiel k dverám spolujazdca, ktoré otvoril a chytil poškodenú
za ruku a násilne ju vytiahol z osobného motorového vozidla, z kabelky jej vybral finančnú hotovosť vo
výške 80,00 € a zobral jej aj mobilný telefón značky iPhone s IMEI XXXXXXXXXXXXXXX, následne
jej kabelku vrátil a prikázal jej, aby nikomu nič nehovorila a nekontaktovala políciu, lebo on vie, kde sa
pohybuje, po čom na osobnom motorovom vozidle z miesta odišiel, čím A. S., bytom R., spôsobil škodu

vo výške najmenej 160,00 €,
napriek tomu, že bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III zo dňa
30.08.2012 sp. zn. 2T/45/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.05.2013, pre zločin vydierania
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky
so skúšobnou dobou v trvaní 4 (štyri) roky do 30.05.2017
tedainému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu, proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa
cudzej veci, iného násilím nútil, aby niečo trpel a násilím a hrozbou bezprostredného násilia donútil iného
k orálnemu styku a k iným sexuálnym praktikám,

čím spáchal
prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák., zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr.
zák., zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Tr. zák.
Za to bol odsúdený podľa § 200 ods. 1 Tr. zák. s prihliadnutím na § 37 písm. h/ Tr. zák. a § 38 ods. 5
Tr. zák. a s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na
výkontrestusminimálnymstupňomstráženia.Podľa§287ods.1Tr.por.uložilobžalovanémupovinnosť
nahradiť poškodenej A. S., nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom R., C. XXXX/XX, škodu vo výške 160,00
€, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (čím je určená vykonateľnosť tohto výroku rozsudku).
Na hlavnom pojednávaní, bezprostredne po vyhlásení rozsudku podal odvolanie obžalovaný a to proti
všetkým výrokom vyhláseného rozsudku. Prokurátor a poškodená odvolanie v zákonnej lehote nepodali.

Obhajca obžalovaného odôvodnil zahlásené odvolanie písomným podaním zo dňa 15. 10. 2017, ktoré
bolo okresnému súdu doručené dňa 20. 10. 2017. V písomnom odôvodnení podaného odvolania
obhajca uviedol, že po vykonanom dokazovaní je možné ustáliť, že jediným dôkazom, ktorý usvedčuje
obžalovaného zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe, je výpoveď poškodenej A. S.. Výpoveď
poškodenej je nezvyčajne mohutná, obsiahla na detaily správania sa a okolností, najmä obdobia

pred spáchaním samotného skutku. Poškodená svoju výpoveď v značnej miere, takmer na 90 %
zopakovala. Poukazujeme na skutočnosť, že objem zhodných tvrdení sa týka najmä okolností, ktoré
nesúvisia s naplnením skutkových podstát trestných činov, z ktorých je obžalovaný obvinený. V procese
dokazovania na hlavných pojednávaniach sa jednoznačne preukázalo, že poškodená v pozícii svedka
po zložení prísahy 4 krát vedome klamala, pričom v ďalších troch prípadoch uviedla skutočnosti, ktoré

možno posúdiť ako krajne nepravdepodobné. Analýza predložená obhajcom, potvrdila, že v čase, keď
na pumpe zotrvával obžalovaný spolu s poškodenou, boli prítomné minimálne ďalšie tri osoby. Súd pri
vyhodnotení tohto dôkazu nevzal v úvahu, že obhajoba vo svojich meraniach pracovala s minimálnym
možným časom. Minimálny čas predstavuje časový hodnotu, bez akýchkoľvek zdržaní. S odkazom na
listinný dôkaz - prehľad pokladničných operácii, je preukázané, že v rozhodnom čase boli v prevádzke

obidve pokladne, čím obhajoba demonštrovala tvrdenie poškodenej. Súd opomenul výsledok, ktoré
obhajoba analýzou jednoznačne preukázala, že v čase, keď obžalovaný platil pri pokladni za PHM, (stál
odpoškodenejvovzdialenosti22m),navedľajšomstojanesazdržiavalaosoba,ktorátankovalapohonné
hmoty vo výške 33,10 euro. Máme za to, že v tomto čase mala poškodená dostatočný priestor túto
osobu požiadať o pomoc. Tvrdenie súdu ohľadom presvedčenia poškodenej, že ju obžalovaný odvezie

domov, čo malo ovplyvniť prípadné jej konanie, spočívajúce v nehľadaní pomoci, sa obhajobe javia
ako špekulatívne a ničím nepodložené. Berúc do úvahy tvrdenie poškodenej, že bola obmedzovaná na
osobnej slobode a obžalovaného sa bála, máme za to, že keby tvrdila pravdu využila by všetky dostupné
možnosti na útek. Zároveň poukazuje na to, že Pezinské Vinobranie každoročne navštevuje niekoľko
tisíc ľudí, je preto možné dôvodne očakávať zvýšenú frekvenciu osôb na čerpacích staniciach v okolí

Pezinka.
Obhajoba ďalej poukazuje na výpoveď svedka A. E., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že sa dňa
16. septembra 2016 zdržiaval na poli na konci obce Boleráz. Bez akýchkoľvek pochybností spoznal
obžalovaného ako osobu, ktorá sa v uvedený čas s inou osobou, ženského pohlavia zdržiavala na
tomto mieste. Ďalej uviedol, že obžalovaný sa spolu s poškodenou približne jednu hodinu zdržiavali

mimo osobného automobilu zn. Peugeot 307 SW, modrej farby. Je dôležité uviesť, že svedok videl
obžalovaného a poškodenú z veľmi blízkej vzdialenosti, pričom obžalovaný mu počas toho ako ho
poškodená orálne uspokojovala mával obidvomi rukami. Svedok rovnako svojou výpoveďou vyvrátil
aj tvrdenie poškodenej, že počas trvania obmedzovania osobnej slobody alebo skutku netelefonovala
alebo neposielala SMS.

Z listinných dôkazov - správ operačného oddelenia OR PZ Trnava a KP PZ Trnava vyplynulo, že zistením
príslušníkov PMJ OPP KR PZ Trnava bolo potvrdené, že poškodená aj naďalej poskytuje sexuálne
služby. Z listinných dôkazov, zabezpečených súdom za účelom posúdenia vierohodnosti výpovede
poškodenej bolo potvrdené, že táto na hlavnom pojednávaní v procesnom postavení svedka po zložení
prísahy klamala, keď na otázku súdu, či po skutku ďalej prostituovala uviedla: ,,nie, lebo sa od tejto

situácie bojím a snažím si nájsť normálnu prácu.“ Poškodená však dňa 17. júla 2017 na priamo položená
otázku senátu: „Po skutku ste naďalej prostituovala? Ak nie, prečo?“ (ktorú možno čiastočne považovať
za sugestívnu, pretože by bolo na mieste, aby sa senát pýtal druhú časť otázky až po odpovedi zo
strany svedkyne), odpovedala jednoznačne: „Nie..... po tomto skutku som sa k tomu viac už nevrátila.“.Z vyššie uvedeného, z jej vlastných slov pred iným orgánom, však bolo zrejmé, že svedkyňa si musela
byť vedomá, že toto tvrdenie je lživé.
Mimoriadne nepravdepodobnou skutočnosťou, ktoré uvádzala poškodená, ale bez zložitého

dokazovania, nie je možné vyvrátiť jej pravdivosť, sa obhajobe javilo, že poškodená viac ako 30
(slovom: tridsať) hodín nepoužila toaletu, ani nevykonala žiadne telesné potreby. Odhliadnuc od
vypitého množstva tekutín, podľa odborníkov je za normálnych okolností u zdravého dospelého
človeka frekvencia močenia štyri - šesť krát za 24 hodín. Druhou nepravdepodobnou skutočnosťou
sa obhajobe javilo, že dospelá osoba si nie je vedomá skutočnosti, že auto nie je možné uzatvoriť

zvnútra, najmä na predných sedadlách - nie je možné sa dostať zvonku do auta, avšak z dnu z
auta sa dá vyjsť z bezpečnostných dôvodov, bez akýchkoľvek problémov. V neposlednom rade je
mimoriadne nepravdepodobný opis spôsobu aplikácie drogy poškodenou. Nie je možné predpokladať,
že obžalovaný ako dlhodobo drogovo závislá osoba, aplikovala drogu poškodenej spôsobom, akým ju
opísala poškodená.
Berúc do úvahy všetky dôkazy, súd dospel k záveru, že výpoveď poškodenej je spontánna, vnútorne

logická, taktiež aj presvedčivá (a podľa názoru súdu úprimná). Súd tento záver podporil odkazom na
znalecký posudok č. 2/2017 PhDr. Zuzany Bielikovej, z ktorého vyplýva, že výpoveď poškodenej je
vierohodná - 88, 9 % zhoda vo výpovediach poškodenej. V tejto spojitosti obhajoba odkazuje na
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Tost 14/2016, v ktorom bolo konštatované, že okresný súd,
určením posúdenia otázky vierohodnosti výpovede svedka pochybil. „Znalec psychológ je povolaný

sa vyjadriť k tým črtám osobnosti obvineného, prípadne svedka, ktoré môžu mať vplyv na jeho
vierohodnosť, nie je však oprávnený vyjadrovať sa k otázke, či výpoveď obvineného alebo svedka
je vierohodná alebo nie je, prípadne ktorá z rozdielnych výpovedí tej istej osoby je vierohodnejšia.
Takéto hodnotenie dôkazov prislúcha súdu." (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, E.. č. R 12/1987-11).

Znalec sa nikdy nesmie zaoberať otázkou viny alebo neviny obvineného (porovnaj R 18/1988 a R
43/1995). S poukazom na ustálenú súdnu prax (R 12/1987-II), znalec je povolaný vyjadriť sa k črtám
osobnosti posudzovanej osoby, ktoré môžu mať vplyv na jej vierohodnosť. Nemožno však hodnotiť
vierohodnosť výpovede svedka, prípadne posudzovať, ktorá z rozdielnych výpovedí tej istej osoby je
vierohodnejšia.

Pri vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov obhajoba súdi, že skutkový stav veci nebol zistený tak,
že o ňom neexistujú dôvodné pochybnosti. Z vykonaného dokazovania nie je podľa názoru obhajoby
možné vyvodiť jednoznačný záver, že obžalovaný spáchal skutky tak, ako sú uvedené obžalobe.
Poškodená 4 krát pod prísahou v procesnom postavení svedka vedome klamala, v prvom prípade,
že neopustila motorové vozidlo, keď toto tvrdenie poškodenej vyvrátil svojou výpoveďou svedok E..

Druhá lož poškodenej bola, že nemala možnosť disponovať mobilným telefónom. Svedok E. vo svojej
spontánnej výpovedi potvrdil, že ,,videl ako pani drží telefón a niečo píše, alebo sa s ním hrala“. Treťou
lžou poškodenej bolo, že na čerpacej stanici v Pezinku sa okrem nej a obžalovaného zdržiavala len
predavačka. Je nesporné, že poškodená mala možnosť na čerpacej stanici požiadať tretiu osobu o
pomoc. Štvrtú lož poškodenej, ktorá sama na hlavnom pojednávaní vypovedala, že sexuálne služby

neposkytuje, pričom jej vyťažením políciou, uviedla, že neprostituovala iba pol roka po spáchaní skutku.
Obhajca tiež poukazuje na ďalšie skutočnosti, ktoré považuje za mimoriadne nepravdepodobné a
síce, že počas tridsiatich hodín, ktoré strávila s obžalovaným nepoužila toaletu, ďalej jej popísaný
spôsob, akým jej bola droga aplikovaná a samotná skutočnosť, že dospelá osoba nemá vedomosť o
uzamykacom systéme motorového vozidla. Tvrdenia poškodenej vo vzťahu k zločinu sexuálneho násilia

a obmedzovania osobnej slobody boli dôkazmi zabezpečenými obhajobou vyvrátené. V nadväznosti
na tieto skutočnosti sa nedá s istotou vylúčiť ani iná verzia skutkového deja, ako tá ku ktorej dospel
prvostupňový súd. Zásada prezumcie neviny sa musí prejaviť v rozhodnutí v tom zmysle, že sa uplatní
zásada ,,in dubio pro reo“. (Uznesenie NS SR zo dňa 25. februára 2010, sp. zn. 5 To 17/2009).
Na základe uvedeného považuje obhajoba výpoveď poškodenej, najmä v častiach ktoré sa týkajú

naplnenie skutkových podstát trestných činov, kladených obžalovanému za vinu za nedôveryhodnú.
K trestnému činu lúpeže uvádza, že obžalovaný priznal odcudzenie mobilného telefónu a hotovosti
poškodenej, avšak zložka násilia alebo hrozba násilia nebola dokazovaním preukázaná. Sama
poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že bola ,,okradnutá“. Zdôraznil tiež, že skutočnosť, že dôkazy
v konaní sa podarilo zabezpečiť najmä činnosťou obhajoby, nemôže byť žiadnym spôsobom na škodu

obžalovaného a rovnako ani z rovnakého dôvodu nemôžu byť spochybňované.
Obhajca navrhol, aby Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok zmenil tak, že obžalovaného spod
obžaloby vo vzťahu k prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona
oslobodí, vo vzťahu k zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, spod obžaloby oslobodí,vo vzťahu k zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona spod obžaloby oslobodí a
vo vzťahu k zločinu lúpeže podľa 188 ods. 1 Trestného zákona, túto prekvalifikoval na krádež podľa §
212 ods. 2) písm. c) alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,

ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.
Podľa § 312 ods. 1 Trestného poriadku po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania
vyslovene vzdať. obžalovaný môže vyslovene vyhlásiť, že nesúhlasí s podaním odvolania vo svoj
prospech osobami uvedenými v paragrafe 308 ods. 2.
Krajský súd v Trnave na základe podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok, ako i podaný

opravný prostriedok a zistil tieto skutočnosti.
Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že jeho podstata spočíva v rozdielnom názore na vierohodnosť
svedkyne poškodenej A. S., ktorej výpoveď považuje prvostupňový súd za kľúčový dôkaz vo vzťahu k
odsudzujúcemu výroku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd považuje
výpoveď menovanej svedkyne poškodenej za vierohodnú. Svoje úvahy, ako i závery, ku ktorým dospel

v tejto otázke sú podrobne uvedené v príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku.
K rozhodovaniu v odvolacom konaní je v prvom rade potrebné uviesť, že odvolací súd vychádzal
predovšetkým z rešpektovania zásady voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v ustanovení § 2 ods. 12
Trestnéhoporiadku.Podstatoutejtozásadyje,žeorgányčinnévtrestnomkonaníasúdnemajúzákonom
stanovené aké množstvo dôkazov a akých dôkazov je potrebné vykonať na preukázanie potrebných

skutočností a zákon neuvádza ani druhy dôkazných prostriedkov, ktoré sa majú použiť. Ani jeden z
dôkazov nemá dopredu určenú dôkaznú silu a hodnotu a zároveň Trestný poriadok nestanovuje ani
potrebný počet dôkazov k preukázaniu skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov však neumožňuje ani ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a rozhodovaní. Súd nemá
na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie alebo, ktoré z vykonaných dôkazov bude

brať pri rozhodovaní do úvahy a ktoré opomenie. Všetky dôkazy musia byť podrobené hodnoteniu a to
každý jeden samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti. Vnútorné presvedčenie má byť prísne logické,
opierajúce sa o právny poriadok, o všestranné, hlboké a logické zhodnotenie dôkazov i vzájomných
súvislostí prípadu.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov však vyplýva aj to, že hodnotenie dôkazov jedným orgánom

činným v trestnom konaní alebo súdom nie je záväzné pre iné orgány činné v trestnom konaní alebo
súd. V dôsledku toho odvolací súd nemôže dávať pri zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení
veci tomuto súdu k novému prejednaniu a rozhodnutiu záväzné pokyny týkajúce sa hodnotenia dôkazov.
Odvolací súd môže prípadne vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, ktorých sa podľa jeho názoru dopustil
súd prvého stupňa, nie je však oprávnený dávať mu záväzné pokyny, k akým záverom má dôjsť

pri hodnotení jednotlivých dôkazov, ani to, aké celkové skutkové zistenia má urobiť (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 5 T 78/83 publikované pod č. 57/1984, ako aj R 36/1968).
Vychádzajúc z vyššie uvedených limitov, ktoré odvolaciemu konaniu ustanovuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov, odvolací súd sa pri prieskume napadnutého rozsudku zameral na to, či sa
prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov nedopustil chýb (nelogickosť záverov, opomenutie niektorých

okolností a podobne).
Obsah odvolacích námietok sa vo veľkej miere zhoduje s obranou, ktorú obžalovaný uplatnil v
prvostupňovom konaní, pred vydaním napadnutého rozsudku. Z toho dôvodu sa týmito námietkami
(obranou) zaoberal aj okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Otázkou hodnotenia dôkazov
ohľadne viny obžalovaného sa veľmi podrobne okresný súd zaoberal na strane 13-20 svojho

rozsudku. V tejto často rozsudku sa veľmi podrobne vysporiadal so všetkými námietkami obžalovaného
smerujúce voči tomu, že poškodená mala vo svojich výpovediach klamať, resp. uvádzať mimoriadne
nepravdepodobné tvrdenia. Úvahy i závery, ktoré prvostupňový súd urobil, resp. ku ktorým dospel
považuje odvolací súd za vecne správne a logické. Úvahám prvostupňového nemožno nič vytknúť.
Správne okresný súd hodnotil jednotlivé rozdiely vo výpovediach svedkyne poškodenej, ako i logiku jej

správania sa. Drobné odlišnosti v jej výpovediach sú práve logickým následkom plynutia času, ktorý
má vplyv na zapamätanie si podrobností prežívaných udalostí. Práve výpovede, ktorá by boli úplne
identické, resp. úplne rozdielne by indikovali pravdepodobnosť, že výpoveď by mohla byť vymyslená,
resp. naučená. Dôležitú úlohu pri hodnotení jej výpovedí je i motivácia, ktorú by mala svedkyňapoškodená k tomu, aby spôsobom ako to urobila, vedome uvádzala nepravdivé údaje v neprospech
obžalovaného. Rovnako ako prvostupňový súd, ani odvolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by mohli v
tomto smere vyvolávať obavu z toho, že obžalovaná vo svojej výpovedi vedome uvádzala nepravdivé

tvrdenia. Bez potreby opakovania argumentácie prvostupňového súdu, ktorá obsahuje odpovede na
odvolacie námietky obžalovaného, odvolací súd na túto na tomto mieste odkazuje.
Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu z odvetvia psychológie obhajoba namieta, že znalkyňa hodnotila
otázkuvierohodnostivýpovedesvedkynepoškodenej,čojevšakotázkaprávna anieodbornáaznalkyni
hodnotenie právnych otázok neprináleží.

Z obsahu znaleckého posudku z odvetvia psychológie, ktorý vypracovala znalkyňa PhDr. Zuzana
Bieliková v prípravnom konaní, a ktorého sa pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní v plnom
rozsahu pridŕžala vyplýva, že znalkyňa hodnotí výpoveď svedkyne poškodenej, vrátane jej vierohodnosti
zo psychologického hľadiska (viď bod 6 zhrnutia a záveru znaleckého posudku, strana 198 spisu).
Aj z celkového odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že to bol práve okresný súd, ktorý
hodnotil vierohodnosť výpovede svedkyne poškodenej ako právnej otázky. Okresný súd podrobne

popísal spôsob svojho uvažovania pri hodnotení výpovede svedkyne poškodenej vo vzťahu ku všetkým
skutočnostiam, ktoré tvrdila a aj vo vzťahu k iným vykonaným dôkazom. Zo strany prvostupňového
súdu teda nešlo o prípad, kedy by mechanicky prebral závery znaleckého dokazovania a bez ďalšieho
hodnotenia ich aplikoval na vyriešenie právnej otázky (vierohodnosti výpovede). Aj v tejto časti preto
považuje tunajší súd odvolaciu námietku obhajoby za nedôvodnú.

K právnej kvalifikácii zločinu lúpeže, ktorú namieta obhajoba vo svojom odvolaní, odvolací súd
uvádza, že vykonaným dokazovaním boli preukázané všetky zákonné znaky zločinu lúpeže tak ako
ho kvalifikoval v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd. Samotné vyjadrenie svedkyne
poškodenej,žebola„lenokradnutá“niejepreprávnukvalifikáciurozhodujúce,zvlášťvprípade,žeosoba
svedkyne poškodenej zjavne nedisponuje primeraným právnym vedomím vo vzťahu k rozlišovaniu

právnej kvalifikácie jednotlivých trestných činov a s prihliadnutím na jej subnormný intelekt a zníženú
mentálnu úroveň ako to zistila znalkyňa z odvetvia psychológie (strana 197 spisu).
K uplatneniu zásady in dubio pro reo pri hodnotení dôkazov, na ktorú tiež poukazuje odvolateľ, je
potrebné uviesť, že v danom prípade neexistujú pochybnosti o skutkových okolnostiach, ktoré by bolo
možné označiť ako rozumné. Úvahy a závery, ktoré ponúka v odvolaní obhajoba sa pohybujú v úrovni

vysokej nepravdepodobnosti a nepotvrdených domnienok. Nemožno z nich vyvodiť záver, že vykonané
dokazovanie ponúka reálne aj inú variantu skutkového deja, k akej dospel prvostupňový súd.
Chybu napadnutého rozsudku vo výroku o vine odvolací súd zistil v tom, že prvostupňový súd na koniec
opisu skutkovej vety, pridal skutočnosť, ktorá sa týka predchádzajúceho odsúdenia obžalovaného.
Pridanie uvedenej okolnosti nebolo v súlade so zákonom, pretože takéto predchádzajúce odsúdenie

nie je kvalifikačným znakom vo vzťahu k žiadnemu z trestných činov, ktorý obžalovaný spáchal, čo
potvrdzuje v konečnom dôsledku i to, že modifikácia skutkovej vety sa nijakým spôsobom nepreniesla
do právnej vety, ani do právnej kvalifikácie. Je pravdou, čo tvrdí prvostupňový súd, že predchádzajúce
odsúdenie obžalovaného má vplyv na ukladanie trestu, čo však nie je dôvod, nato, aby sa uvedené
skutočnosti uvádzali v takzvanej skutkovej vete rozsudku. Okolnosti predchádzajúceho odsúdenia

obžalovaného boli správne zohľadnené pri výroku o treste, kedy prvostupňový súd použil na úpravu
trestnej sadzby uvedenej v ustanovení Trestného zákona, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie
trestný zo zbiehajúce sa trestnej činnosti, ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona. Uvedenú chybu
odvolateľ vyslovene namietal a keďže táto nie je zároveň chybou, na ktorú by bol odvolací súd povinný
prihliadať z úradnej povinnosti, pretože by odôvodňovala podanie dovolania v zmysle § 371 ods. 1

Trestného poriadku, ponechal ju bez opravy. Nesprávnosť znenia skutkovej vety nie je v tomto prípade
takého charakteru, aby mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia o vine alebo treste.
Rozhodnutie o treste považuje odvolací súd rovnako za správne a zákonné, keď prvostupňový súd
vychádzal zo správnej aplikácie ustanovení Trestného zákona, ktoré sa vzťahujú na zistenú trestnú
činnosť, okolnosti prípadu a páchateľa, ako i na zistenie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Úvahy,

ako i zákonné ustanovenia, z ktorých prvostupňový súd vychádzal pri výroku o treste, sú podrobné
uvedené na strane 21 a 22 písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, pričom tieto považuje
odvolací súd za úplné a správne. Bolo v súlade so zistením skutkovým stavom, keď obžalovanému bol
uložený úhrnný trest odňatia slobody pri samej spodnej hranici trestnej sadzby, vo výške presahujúcej
iba o pol roka minimálnu výmeru trestu. Rovnako správne možnosť hodnotiť i záver, že neboli zistené

skutočnosti odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného
zákona.
Preskúmaním konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, nezistil odvolací súd žiadne
pochybenia zo strany prvostupňového súdu, ktoré by mali vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutýchvýrokov. Konanie bolo vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, pri plnom rešpektovaní
práva obžalovaného na obhajobu.
S poukazom na vyššie uvedené zistenia a závery, dospel odvolací súd k rozhodnutiu, že odvolanie

obžalovaného, ktoré bolo v celom rozsahu nedôvodné, zamietol podľa ustanovenia § 319 Trestného
poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.