Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/233/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6317204666
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6317204666.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD
a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v spore žalobcu C.. L. P., nar. XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom V. XXX, právne zastúpeného JUDr. Mariánom Holým, advokátom, so sídlom
B. Němcovej 1/A, 977 01 Brezno, proti žalovanému L. P., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom V. XXX,
právne zastúpenému JUDr. Stanislavom Rešutíkom, advokátom, so sídlom Námestie M. R. Štefánika

29/36, 977 01 Brezno, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na základe odvolania
žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 6C/19/2017-97 zo dňa 16. 02. 2018,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Brezno vo výroku, ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania (II. výrok), p o t v r d z u j e.

II. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Brezno (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa
16. 02. 2018 zrušil podielové spoluvlastníctvo strán k nehnuteľnostiam, vedeným Okresným úradom
Brezno, odborom katastrálnym, pre k.ú. V., na LV č. XXX, ako pozemky s parc.č. KN-C XXX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a KN-C XXX, záhrady, o výmere XXX m2 a stavba so súp. č. XXX,

na parc.č. XXX, rodinný dom, a za týmto účelom nariaďuje ich predaj, výťažok ktorého bude rozdelený
rovným dielom medzi žalobcu a žalovaného (I. výrok). Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania (II. výrok).
1. 2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zrušenia podielového spoluvlastníctva strán k nehnuteľnostiam, zapísaným Okresným úradom Brezno,
odborom katastrálnym, pre k. ú. V., na LV č. XXX ako rodinný dom, so súp. č. XXX, na parcele CK-

N č. XXX a pozemky s parc. č. CK-N XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a č. CK-
N XXX, záhrady, o výmere XXX m2 (ďalej aj „vyššie špecifikované nehnuteľnosti“, resp. „predmetné
nehnuteľnosti“). Žiadal, aby nehnuteľnosti boli prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorému
má byť uložená povinnosť vyplatiť mu na vyporiadanie hodnotu spoluvlastníckeho podielu. V priebehu
konania žalobca doložil súdu odborné vyjadrenie realitnej kancelárie, v zmysle ktorého hodnota
vyporiadaných nehnuteľností je 39.000 Eur, na vyplatenie jeho spoluvlastníckeho podielu teda pripadá

suma 19.500 Eur.
1. 3. Žalovaný so zrušením spoluvlastníctva súhlasil, avšak nesúhlasil s navrhovaným spôsobom
vyporiadania. Navrhoval rozdelenie domovej nehnuteľnosti, z ktorej jednu časť môže pre seba užívať
žalobca. V prípade prikázania nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaný nesúhlasil s výplatou
požadovanej sumy žalobcovi, teda 19.500 Eur, nakoľko bol toho názoru, že pri uložení povinnosti
výplaty by bolo nutné započítať náklady, ktoré v minulosti vynaložil na plynofikáciu rodinného domu.

Počas konania žalovaný zaujal stanovisko, že nemá o vyporiadavané nehnuteľnosti záujem, súhlasí
teda so zrušením spoluvlastníctva, avšak s tým, že tieto bude potrebné predať záujemcovi o kúpu,prostredníctvom oslovenej realitnej kancelárie, teda mimosúdnou dohodou strán. V priebehu konania,
ani po poskytnutej lehote súdom, k mimosúdnemu riešeniu medzi stranami nedošlo.
1. 4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že z doložených listinných dôkazov

považoval za preukázané, že obe strany sú podielovými spoluvlastníkmi vyššie špecifikovaných
nehnuteľností, ktoré nadobudli dedením po obidvoch svojich rodičoch. Konštatoval, že pôvodne
uvádzané možné rozdelenie domovej nehnuteľnosti a jej užívanie oboma stranami, ako to uvádzal
žalovaný,bolozostranyžalobcunamietnuté,atozdôvodunevyhovujúcehotechnickéhoapriestorového
riešenia rodinného domu, keď navrhované možné užívanie spodnej časti rodinného domu by

nezodpovedalo slovenskej technickej norme, ktorá pre obytné miestnosti požaduje určitú svetlú výšku a
takéto podmienky predmetná stavba nespĺňa. Predmetná stavba taktiež nemá dva samostatné vchody,
ani vnútorné rozvody nie sú riešené tak, aby to vyhovovalo rozdeleniu tejto stavby. Zo strany žalovaného
neboli v súvislosti s vyššie uvedeným navrhované, resp. produkované dôkazy na vyvrátenie tvrdení
žalobcu o nevyhovujúcom technickom riešení stavby na rozdelenie. V zmysle uvedeného prvoinštančný
súd uzavrel, že prvý zákonný spôsob vyporiadania spoluvlastníctva, teda rozdelenie predmetných

nehnuteľností, nie je z technického hľadiska resp. z hľadiska účelnosti dobre možné. Ďalej poznamenal,
že v poradí druhý zákonný spôsob vyporiadania, prikázanie nehnuteľností do výlučného vlastníctva
jedného zo spoluvlastníkov nebolo napokon možné z toho dôvodu, že žalobca ani žalovaný o výlučné
vlastníctvo nehnuteľností nemali záujem. Na základe toho nezostalo súdu prvej inštancie iné, než využiť
tretí zákonný spôsob vyporiadania, teda ich predaj. Prvoinštančný súd preto rozhodol o zrušení a

vyporiadaní predmetných nehnuteľností tak, že nariadil ich predaj, z ktorého výťažok bude rozdelený
rovným dielom medzi žalobcu a žalovaného.
1. 5. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa ustanovení § 255 a nasl. CSP. Konštatoval,
že v konaní nebolo možné konštatovať úspech na jednej či druhej strane, keď zrušenie a vyporiadanie
predmetného podielového spoluvlastníctva je vykonávané v prospech oboch sporových strán, a preto

žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (II. výrok), podal žalobca
(prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie. Konštatoval, že v prípade prijatia
záveru, že rozhodovanie v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je na

prospech oboch sporových strán, bolo by v takomto prípade potrebné rozhodovať tak, aby aj trovy
konania boli rovnomerne rozložené na ťarchu žalobcu i žalovaného. V predmetnom prípade on (žalobca)
zaplatil súdny poplatok vo výške 1.170 Eur a žalovaný žiadne takéto výdavky nemal. Bol toho názoru,
že trovy právneho zastúpenia by mali byť medzi strany rozložené rovnakým dielom, pretože právni
zástupcovia strán vykonali v rámci konania zjavne zhodný počet úkonov, pričom základ pre výpočet ich

odmenyjerovnaký.Vzmysleuvedenéhomalsúdprvejinštanciezaviazať žalovanéhoaspoňnanáhradu
trov konania vo výške 50 % ním zaplateného súdneho poplatku a nakoľko tak súd neurobil jednostranne
zvýhodnil žalovaného. Ďalej uviedol, že ešte pred podaním žaloby navrhol žalovanému zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Žalovaný jeho návrh odmietol s tvrdením, že želaním
rodičov bolo, aby sa dom s pozemkami nepredávali a vo vyjadrení k žalobe zotrval na týchto svojich

predchádzajúcich stanoviskách. Následne žalovaný v predmetnej veci zmenil svoje stanovisko, nakoľko
vovyjadrenízodňa19.07.2017uvádza,ženetrvánanadobudnutípodielužalobcudosvojhovlastníctva
a naopak navrhol, aby bol jeho podiel prikázaný žalobcovi. Potom ako právny zástupca žalovaného vo
svojomvyjadrenípoznamenal,žežalovanýnemázáujemnatom,abymubolinehnuteľnostiprikázanédo
výlučného vlastníctva a navrhol, aby súd podielové spoluvlastníctvo zrušil a nariadil predaj s rozdelením

výťažku, bol to práve on (žalobca), kto navrhol dohodu, aby strany sporu spoločne pristúpili k odpredaju
domu. Taktiež podotkol, že z jeho strany bolo navrhnuté i prerušenie konania, aby mohlo dôjsť medzi
stranami k dohode o spoločnom predaji, ku ktorej nakoniec nedošlo, nakoľko žalovaný sa nevyjadril k
podmienkam,ktoréžiadaldodohodyzakotviť.Napojednávanízodňa16.02.2018sažalovanýopätovne
vyjadril, že nemá záujem na tom, aby mu boli nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva a z

uvedených dôvodov on (žalobca) navrhol, aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k vyššie
špecifikovaným nehnuteľnostiam, nariadil ich predaj s tým, že výťažok z predaja bude stranám rozdelený
rovnakým dielom. Záverom konštatoval, že z vyššie zmieneného je zrejmé, že sa pred podaním žaloby
na súd i v priebehu konania snažil so žalovaným dohodnúť, žalovaný však v priebehu konania neustále
menil svoje názory. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie v konečnom dôsledku rozhodol plne v súlade

s eventuálnym petitom žaloby, ktorý jeho právny zástupca predniesol na pojednávaní konanom dňa 16.
02. 2018. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovaného zaviaže nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.3. K odvolaniu žalobcu podal žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) vyjadrenie. Uviedol, že na
prvom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 14. 11. 2017 jeho právny zástupca pri prvom ústnom prednese,
nasledujúcom po ústnom prednese právneho zástupcu žalobcu uviedol, že: „za týchto okolností sa javí

ako jediné možné riešenie predaj nehnuteľností, keďže žalovaný taktiež nemá záujem o prikázanie
nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva a my teda navrhujeme, aby súd zrušil podielového
spoluvlastníctvo a aby nariadil predaj nehnuteľností“, tak ako to vyplýva zo Zápisnice o pojednávaní
zo dňa 14. 11. 2017. K uvedenému ďalej poznamenal, že reakcia právneho zástupcu žalobcu na tom
istom pojednávaní bola nasledovná: „pre prípad takéhoto stanoviska žalovaného dávam na zváženie, či

naozaj má byť nehnuteľnosť vyporiadaná tak, že sa nariadi jej predaj, v takomto prípade pôjde o dražbu,
o nútený predaj, keď z toho praktického hľadiska bude zrejmé, že pri nútenom predaji a pri dražbe
bude dosiahnutá oveľa nižšia cena než by to bolo pri normálnom predaji a ešte budú odpočítavané
náklady na dražbu samotnú. Každý z účastníkov teda pri súčasnej zistenej hodnote 39 000 Eur, z
takéhoto predaja získa pre seba 6000, 7000 možno 8000 Eur, čo ale napr. pre žalovaného určite nebude
stačiť na zabezpečenie bývania namiesto tohto rodinného domu. Takže dávam na zváženie, či naozaj

bude žalovaný zotrvávať na takomto stanovisku, ja navrhujem príp. ešte prerušiť konanie a pokúsiť
sa, ak žalovaný nemá záujem o vlastníctvo nehnuteľnosti, pristúpiť k predaju nehnuteľnosti, ale až
na jar budúceho roku. V súvislosti s vyššie uvedeným konštatoval, že I. výrok rozsudku súdu prvej
inštancie znie rovnako ako návrh jeho právneho zástupcu na pojednávaní zo dňa 14. 11. 2017. Zároveň
poznamenal, že pokiaľ sa žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k

nehnuteľnostiam v zmysle podanej žaloby a jej petitu, tak jeho úspech v konaní predstavuje 0 % a jeho
(žalovaného) úspech v konaní 100 %, v čom je jednoznačná i úprava obsiahnutá v ustanovení § 255
ods. 1 CSP. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutom výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp.
aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že mu priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (II. výrok) podal v zákonnej lehote
odvolanie i žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu). Konštatoval, že svojou žalobou, doručenou
súdu prvej inštancie dňa 28. 04. 2017 žalobca navrhoval, aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo k
predmetným nehnuteľnostiam tak, aby tieto nehnuteľnosti súd prikázal do jeho (žalovaného) výlučného

vlastníctva a aby bol povinný zaplatiť žalobcovi na vyporiadanie jeho podielu na nehnuteľnostiach
sumu 25.000 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, a aby bol zároveň povinný zaplatiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 %. Ďalej poznamenal, že na prvom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa
14. 11. 2017 jeho právny zástupca uviedol, že za týchto okolností sa javí ako jediné možné riešenie
predaj nehnuteľností, nakoľko on tiež nemá záujem o prikázanie nehnuteľností do svojho výlučného

vlastníctva a navrhol, aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo a aby nariadil predaj nehnuteľností,
tak ako to vyplýva zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 14. 11. 2017 v konaní vedenom pod sp. zn.
6C/19/2017, pričom rovnako ako tento návrh jeho právneho zástupcu znie aj prvý výrok rozsudku
súdu prvej inštancie. V zmysle vyššie uvedeného mal za to, že pokiaľ sa žalobca domáhal zrušenia a
vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v zmysle podanej žaloby (a jej petitu), tak

bol v konaní neúspešný a jeho (žalovaného) úspech predstavuje 100 %, a to v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 CSP. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutom výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp.
aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku, t.j. vo výroku o náhrade trov konania
(II. výrok) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 28. 04. 2017
domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva strán k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam a žiadal,
aby boli nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorému mala byť uložená
povinnosť vyplatiť mu na vyporiadanie hodnotu spoluvlastníckeho podielu vo výške 25.000 Eur. Zároveň

sa domáhal, aby žalovanému bola uložená povinnosť nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.
Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 6C/19/2017-97 zo dňa 16. 02. 2018 rozhodol, že zrušuje podielové
spoluvlastníctvo strán k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam, a za týmto účelom nariaďuje ichpredaj, výťažok ktorého bude rozdelený rovným dielom medzi žalobcu a žalovaného (I. výrok). Zároveň
rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (II. výrok).

7. 1. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.
7. 2. Podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

8. Aj napriek tomu, že platná právna úprava civilného procesu určité osobitosti konaní v ktorých z
(hmotnoprávneho) právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami sporu
(kam patrí okrem konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, aj konanie o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov či konanie o vyporiadanie neoprávnenej stavby) zohľadňuje,
keď ustanovuje, že súd nie je žalobným návrhom v týchto prípadoch viazaný (§ 216 CSP), vo vzťahu k
trovám konania žiaden osobitný postup nevymedzuje. Možno však vyvodiť, že aj v týchto konaniach je

pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré nebolo zastavené, s poukazom na § 255 CSP nutné vychádzať
zo zásady úspechu.

9. Je síce pravdou, že žalobca podal na súd žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, pretože dohoda so žalovaným nebola možná, zároveň sa však žalobca podanou

žaloboudomáhalzrušeniapodielovéhospoluvlastníctvastránkvyššiešpecifikovanýmnehnuteľnostiam,
pričom žiadal, aby boli nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorému má byť
uložená povinnosť vyplatiť mu na vyporiadanie hodnotu spoluvlastníckeho podielu. Tomuto návrhu však
súd prvej inštancie nevyhovel. Nedá sa preto hovoriť o úspechu žalobcu v spore, ktorý by mal za
následok priznanie náhrady trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania v sporoch o

zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva by bolo možné priznať úspešnému žalobcovi
trovy konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP vtedy, keď súd žalobe vyhovel a vyporiadal
spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý žalobca navrhoval. Uvedené však v danom prípade splnené nie je, a
obe strany mali v konaní čiastočný (pomerný) úspech, a preto prvoinštančný súd správne rozhodol, keď
žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

10. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd navyše poukazuje na to, že v spore o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva ide o špecifickú situáciu a je potrebné prihliadnuť
predovšetkým na to, že v tomto konaní majú strany sporu tak postavenie žalobcu, ako aj postavenie
žalovaného (iudicium duplex). Táto skutočnosť sa prejavuje najmä tým, že podaním žaloby žalobcu

o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je uplatnené aj rovnaké právo žalovaného, a
taktiež jeho právo na súdnu ochranu v tejto veci. V tomto smere súd ani nie je viazaný návrhmi strán
sporu,pretožespôsobvyporiadaniasatýkaobidvochstrán.Sohľadomnauvedenépretopotomodvolací
súd konštatuje, že konečné rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa týka a
je v prospech oboch strán sporu a preto je spravodlivé, aby aj každý z nich znášal trovy konania, ktoré

mu v súvislosti s takýmto sporom vznikli.

11. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správne potvrdil.

12. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva (I. výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 3 CSP).

13. Pri rozhodovaní o trovách tohto odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj

bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V
predmetnom prípade podali odvolanie do výroku o náhrade trov konania (II. výrok) žalobca i žalovaný,
ktorý boli v odvolacom konaní neúspešní, a preto odvolací súd podľa vyššie uvedených ustanovení
žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).