Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/23/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116011486
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116011486.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov
JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci proti obžalovanej M. U., nar.
XX.XX.XXXX, pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, o
odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 7T/63/2016-192 zo dňa 11.01.2018,
na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.11.2018 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej M. U., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, č. k. 7T/63/2016-192 zo dňa 11.01.2018 bola obžalovaná M. U.
uznaná vinnou z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona na
tom skutkovom základe,

že

dňa 15.02.2015 v čase o 23:08 hod v H. na ulici A. C. v herni „G.“ zobrala z pravého vrecka zimnej bundy,
ktorúmalnasebeoblečenúM.G.,mobilnýtelefónzn.LGL40čiernejfarby,IMEI:XXXXXXXXXXXXXXX,
čím spôsobila M. G. škodu vo výške 80,- eur, a uvedeného konania sa dopustila aj napriek tomu, že
bola trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/47/2014 z 19.05.2014, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 07.06.2014 uznaná vinnou z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/ Trestného
zákona, teda prisvojila si cudziu vec tým, že sa jej zmocnila a čin spáchala vo veci, ktorú mal iný pri
sebe, a bola za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdená,

čím spáchala prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanej podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 42 ods.
1,§41ods.1,§ 38ods.2,ods.4,§37písm.h/,písm.m/Trestnéhozákonasúhrnnýtrestodňatiaslobody
v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd na výkon
trestu odňatia slobody obžalovanú zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona okresný súd zrušil výrok o treste uložený skorším rozsudkom
Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/101/2014 zo dňa 24.02.2015, právoplatným dňa 24.02.2015, ktorým

bol obžalovanej uložený podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/, § 37 písm.
m/, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) mesiacov so zaradením pre
jej výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia
na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili svoj
podklad. Zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd obžalovanej uložil povinnosť
nahradiť poškodenému M. G., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom R. XX, Y. škodu vo výške 80 eur.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 192-195.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že zástupkyňa Okresnej prokuratúry Trnava podala na
obvinenú M. U., nar. XX.XX.XXXX, dňa 12.08.2016 obžalobu pod sp. zn. 2Pv/19015/2207 pre prečin

krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchov obžalovanej, výsluchom svedkov
M. O. a F. O., výsluchom poškodeného M. G., oboznámením odborného vyjadrenia o výške škody,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: lustráciou z IMEI, podkladmi k mobilnému telefónu,

lustráciou z evidencie priestupkov, oznámením ÚPSVaR, oznámením Sociálnej poisťovne, správou
o povesti obžalovanej, rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/101/2014, trestným rozkazom
Okresného súdu Trnava sp. zn. 30T/47/2014 zo dňa 19.05.2014, odpisom z RT, lustráciou ZVJS,
zápisnicou o dychovej skúške, vecným dôkazom - obrazovým záznamom a opisom dokumentácie.

Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že skutok opísaný vo výrokovej časti

napadnutého rozsudku sa stal a rovnako mal za preukázané, že skutok spáchala obžalovaná M. U. ako
trestne zodpovedná osoba.

Priebeh žalovaného skutku mal okresný súd jednoznačne preukázaný nielen výpoveďou samotného
poškodeného M. G., ktorý podrobne popísal, ako malo ku skutku dôjsť, ale aj z obsahu kamerového

záznamu ktorý korešponduje s tým, čo vypovedal poškodený a zároveň vyvracia výpovede obžalovanej
M. U. a svedka M. O.. Výpoveď svedka M. O. okresný súd považoval za účelovú s cieľom
pomôcť obžalovanej zbaviť sa trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Pred vznesením obvinenia
obžalovanej podrobne popísal, ako malo ku skutku dôjsť (čo korešponduje aj s inými vykonanými
dôkazmi), následne odmietol vypovedať, aby obžalovanej nepriviedol trestné stíhanie s poukazom na

vzájomný vzťah druh-družka a na hlavnom pojednávaní už uviedol, že nie sú v žiadnom rodinnom
ani obdobnom pomere s obžalovanou a celý skutok popísal úplne inak. Výpovede tohto svedka si
odporovali v podstatných okolnostiach o ktorých vypovedal, v logickým súvislostiam o okolnostiach.
Z kamerového záznamu vôbec nevyplýva, že by mal svedok M. O. pri odchode nájsť tento mobilný
telefón pri hracích automatoch, a následne tento vziať, nakoľko je zrejmé, že svedok s obžalovanou

odišiel zo snímaného priestoru bez toho, aby sa zohol a nejaký predmet zodvihol, pričom je zistiteľné,
že v podstate bezprostredne po ich odchode si poškodený všimol absenciu mobilného telefónu na
čo okamžite reagoval tým, že šiel za odchádzajúcou dvojicou. Priebeh predmetnej trestnej činnosti
mal okresný súd jednoznačne preukázaný aj vyjadrením spoločnosti O2 Slovensko zo dňa 30.03.2015
z ktorého je zrejmé, že SIM karta registrovaná na užívateľa. XXXX XXX XXX- M. U., R. G. X, H.

bola už dňa 15.02.2015 (teda v deň skutku) umiestnená v telekomunikačnom zariadení s číslom IMEI:
XXXXXXXXXXXXXXX, keď z priebehu skutku je jednoznačné, že SIM karta obžalovanej musela byť
do odcudzeného mobilného zariadenia vložená ešte dňa 15.02.2018 v čase medzi 23.00-24.00 hod,
teda bezprostredne po jeho odcudzení, čo nekorešponduje s obranou tak obžalovanej, tak i výpoveďou
svedka M. O.. Výpoveď M. O. a obžalovanej o priebehu skutku tiež nie je v súlade s výpoveďou svedka

F. O., ktorý jednoznačne potvrdil, že obžalovanú nepozná, nekupoval od nej žiadne SIM-karty a taktiež
neobchodoval ani s M. O. tým spôsobom, že by od neho vzal, resp. kúpil predmetný mobilný telefón.
Rovnako kamerový záznam z herne „G.“ potvrdil priebeh skutku o tom, ako sa obžalovaná v tesnej
blízkosti nakláňala nad poškodeného, opierala sa oňho a ako si vkladala nejaký predmet do vrecka.

Práve pre vyššie uvedené okresný súd uzavrel, že obžalovaná M. U. sa dopustila trestného činu,
ktorý jej kladie za vinu obžaloba, t.j. svojím konaním naplnila všetky zákonné znaky skutkovej podstaty
prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Trestného zákona , keďže prisvojila si
cudziu vec tým, že sa jej zmocnila a čin spáchala na veci, ktorú mal iný pri sebe, a bola za taký čin v
predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdená, a to trestným rozkazom Okresného súdu

Trnava, sp. zn. 30T/47/2014 zo dňa 19.05.2014 právoplatným dňa 07.06.2014.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu okresný súd vychádzal z ustanovení § 34 a nasl. Trestného zákona.
Obžalovaná M. U. nie je z miesta bydliska bližšie hodnotená. Z oznámenia ÚPSVaR H. a Sociálnej
poisťovne vyplýva, že je poberateľkou invalidného dôchodku. V priestupkovom registri má viacero

záznamov za priestupky proti majetku i za priestupky proti verejnému poriadku. Z odpisu registra trestov
vyplýva, že obžalovaná bola doposiaľ 7 x súdne trestaná pre majetkovú trestnú činnosť. Naposledy
bol odsúdená trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 0T/143/2016 právoplatného dňa
20.06.2016, podľa § 212 ods.2 písm. f), ods. 3 písm. b) Trestného zákona na trest odňatia slobody vtrvaní 6 (šesť) mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s
minimálnym stupňom stráženia.

Z obsahu spisového materiálu Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/101/2014 vyplýva, že obžalovaná
bola dňa 24.02.2015, právoplatne odsúdená za spáchanie prečinu krádeže (skutok spáchaný dňa
20.07.2014), za čo je bol podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m),
§ 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov so zaradením na výkon
trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, z čoho je zrejmé, že

obžalovaná momentálne súdený skutok spáchala skôr (dňa 15.02.2015), ako bol súdom prvého stupňa
vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jej trestný čin, pričom v danej veci účinky spojené s vyhlásením
rozsudku nastali skorším rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/101/2014 dňa 24.02.2015.

Trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/47/2014 zo dňa 19.05.2014 právoplatným dňa
07.06.2014 bola obžalovaná uznaná vinnou zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods.2 písm. c)

Trestnéhoporiadkuaboljejuloženýpodmienečnýtrestodňatiaslobodyvtrvaní2mesiacesoskúšobnou
dobou v trvaní 1 rok, čo odôvodňuje právnu kvalifikáciu momentálne súdeného skutku aj ako prečin
krádeže podľa § 212 ods. ods. 3 písm. b) Trestného zákona.

Pri úvahe o druhu trestu a jeho výmere okresný súd uložil obžalovanej pri nezistení žiadnej poľahčujúcej

okolnosti a po zistení dvoch priťažujúcich okolností (podľa § 37 písm. h), a písm. m) Trestného zákona,
nakoľko obžalovaná spáchala viac trestných činov a už bola za trestný čin odsúdená) podľa § 212 ods.
3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia
slobody v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov, za súčasného zrušenia výroku o treste uloženého obžalovanej
skorším rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/101/2014 zo dňa 24.02.2015, právoplatným

dňa 24.02.2015, ktorým bol obžalovanej uložený podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím §
36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods.2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem)
mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako
aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad.

Dôvodnosť uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody v danom prípade podľa okresného súdu
vyplýva aj s prihliadnutím na samotnú osobu obžalovanej, ktorá bol doposiaľ už sedemkrát súdne
trestaná, ukladané jej boli (pred spáchaním skutku) najmä podmienečné tresty, ale aj nepodmienečný
trest odňatia slobody a aj napriek tomu tieto podmienečné tresty, ako i nepodmienečný trest nemali

zrejme na prevýchovu obžalovanej dostatočný vplyv, keďže sa predmetného prečinu krádeže dopustila
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia v inej trestnej veci. Z týchto dôvodov bol obžalovanej
za prejednávaný prečin krádeže uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsať)
mesiacov. Vzhľadom k tomu, že obžalovaná nebola v posledných 10 rokoch pred spáchaním
predmetného trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý jej bol uložený za úmyselný trestný

čin, bola pre výkon uloženého trestu zaradená podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaná spôsobila trestným činom škodu, ktorú si poškodený riadne a včas
uplatnil, pričom hodnota odcudzeného mobilného telefónu bola preukázaná odborným vyjadrením v

sume 80,- eur, okresný súd zaviazal obžalovanú k náhrade tejto škody.

Proti tomuto rozsudku zahlásila ihneď po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní odvolanie
obžalovaná, ktoré písomne doplnila (č. l. 199 spisu) prostredníctvom obhajkyne. Odvolanie podala čo
do výroku o vine, ako i výroku o treste.

Obžalovaná poukazuje na to, že v konaní nebolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že by sa
skutku dopustila ona. Ani z jedného priameho, alebo nepriameho dôkazu nevyplýva, že to bola práve
obžalovaná, ktorá by predmetný telefón odcudzila. Nevyplýva to ani z kamerového záznamu. Ku skutku
sa priznal svedok M. O.. Rozpory vo výpovediach svedka O. nie je možné vzhliadať v neprospech

obžalovanej, ale naopak v jej prospech v zmysle zásady „in dubio pro reo“. Vyprodukované dôkazy v
konaní nie je možné považovať za ucelenú reťaz spôsobilú usvedčiť obžalovanú so spáchania skutku
kladeného jej za vinu.Vzhľadom na odvolacie argumenty navrhuje, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/,
d/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu podľa § 322 ods. 1
Trestného poriadku vrátil na ďalšie konanie.

Prokurátor sa k odvolaniu obžalovanej nevyjadril.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 22.11.2018 za prítomnosti obhajkyne obžalovanej
a zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave. Obhajkyňa obžalovanej požiadala o odročenie verejného

zasadnutia vzhľadom na hospitalizáciu a domácu liečbu obžalovanej, na čo senát odvolacieho súdu
vyhlásil uznesenie podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku, že vykoná verejné zasadnutie v neprítomnosti
obžalovanej, nakoľko o odročenie kvôli hospitalizácií nepožiadala. Následne odvolací senát oboznámil
zúčastnených s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovanej, prepúšťacou správou
z FN H. zo dňa 15.11.2018 a podstatným obsahom spisu. Obhajkyňa predniesla dôvody odvolania
zhodne s písomným odôvodnením, zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave navrhla odvolanie

obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §
316 ods. 1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolanie

obžalovanej nemožno považovať za dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný
proces upravujú. V odôvodnení napadnutého rozsudku jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil,

ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Záverečný názor okresného súdu na prejednávanú vec, keď
obžalovanú uznal vinnou zo spáchania skutku pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie a závisle na tom
uložil trest je dostatočne presvedčivý, opodstatnený z hľadiska vecnej správnosti a zároveň zákonný a
spravodlivý. Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil v súlade s ust. § 168 Trestného poriadku a

odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Preto sa na skonštatovanie
správnosti žiada odvolacím súdom uviesť už len nasledovné:

Úvodom odvolací súd konštatuje, že v danej veci boli splnené podmienky na vykonanie verejného
zasadnutia senátom odvolacieho súdu dňa 22.11.2018 a to aj v neprítomnosti obžalovanej. Obžalovaná

mala predvolanie na termín verejného zasadnutia riadne doručené, o možnosti konať v jej neprítomnosti
bola riadne poučená, na verejné zasadnutie sa nedostavila, svoju neúčasť kvalifikovaným spôsobom
neospravedlnila a tiež nepožiadala o odročenie pojednávania. Obhajkyňa obžalovanej na verejnom
zasadnutí uviedla, že ju matka obžalovanej informovala o hospitalizácií a následnej domácej liečbe
obžalovanej, na čo odvolaciemu súdu bola predložená lekárska správa FN H. zo dňa 15.11.2018. Z

toho odvolací súd vyvodil a uzavrel, že v tejto veci neboli splnené zákonné podmienky na odročenie
pojednávania a verejné zasadnutie, na ktorom vyhlásil rozhodnutie vykonal aj napriek neprítomnosti
obžalovanej v súlade so zákonnými podmienkami pričom zároveň nešlo o prípad, kedy by verejné
zasadnutie nemohlo byť vykonané v neprítomnosti obžalovanej tak ako to má na mysli ust. § 296 ods.
6, ods. 9 Trestného poriadku.

Obžalovaná podala odvolanie voči napadnutému rozsudku v celosti, t.j. čo do výroku o vine ako i
do výroku o treste, ktoré dôvodila tým, že ani z jedného či už priameho alebo nepriameho dôkazu
nevplývalo, že žalovaný skutok spáchala. Túto skutočnosť mal okresný súd vziať do úvahy a rozhodnúť
v zmysle zásady „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v neprospech obžalovanej, čo však

neučinil. Obrana obžalovanej spočívala tiež v spochybnení postupu súdu, v rámci ktorého nedostatočne
vyhodnotil dôkazy svedčiace v jeho prospech.S obranou obžalovanej, ktorou namietala správnosť záverov okresného súdu, ktorými obžalovanú uznal
za vinnú zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona
na skutkovom základe uvedenom v obžalobe sa odvolací súd nestotožňuje.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Trestného por<.iadku, orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazyzískané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval v zmysle vyššie uvedených zákonným ustanovení
neopomínajúc na to, že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci vyjadrenej
práve vo vyššie citovaných ustanoveniach, je umožniť súdu spravodlivé a zákonné rozhodnutie.

Ak vykonané dôkazy pred súdom nebudú postačovať na bezpečné preukázanie, že skutok ktorý sa
kladie obžalovanej za vinu sa stal, tento skutok naozaj spáchala obžalovaná pričom nebude možné
vykonať iné dôkazy s cieľom vyvrátiť dôvodné pochybnosti, bude tak nevyhnutné obžalovaného
oslobodiť spod obžaloby.

Na preukázanie viny obžalovanej, súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím
nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo
preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovanej, ale súčasne
vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Presne tak tomu bolo i v danom prípade.

Odvolací súd ohľadom výroku, ktorým bola obžalovaná uznaná vinnou, bez toho, aby opakoval správne
skutkové a právne závery prvostupňového súdu uvedené a veľmi podrobne odôvodnené v napadnutom
rozsudku, na ktorý sa v tejto časti odvoláva, v súlade s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu
konštatuje, že vykonaným dokazovaním na prvostupňovom súde (treba poukázať najmä na výpoveď

poškodeného M. G., výpoveď svedka F. O., záznam z kamerového systému zo dňa 15.02.2015,
vyjadrenia spoločnosti O2 Slovensko zo dňa 30.03.2015 ako i z niekoľkokrát pozmenených výpovedí
obžalovanej M. U. a svedka M. O.) bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný skutok
naskutkovomzákladevpodanejobžalobezodňa11.08.2016sastalatentoskutokspáchalaobžalovaná
M. U., a to aj napriek jej snahe presvedčiť súd o jej nevine.

Odvolací súd tiež konštatuje, že súd prvého stupňa v súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku stručne a
jasne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové tvrdenia oprel, akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, najmä pokiaľ ide o vzájomné odporovanie si jednotlivých
dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé i to, ako sa súd vysporiadal s obranou

obžalovaného, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení Trestného zákona v otázke viny a trestu. Právna kvalifikácia skutku zodpovedá
zistenému skutkovému stavu, i s touto otázkou sa okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku jasne
a v súlade so zákonom zaoberal v nadväznosti na čo tiež v súlade so zákonom postupoval i pokiaľ ide
o uloženie trestu obžalovanej za spáchaný skutok.

Obžalovanú M. U. zo spáchaného skutku správne okresným súdom kvalifikovaného ako prečin krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona usvedčovala predovšetkým výpoveď
poškodeného M. G., ktorý podrobne popísal priebeh skutku zo dňa 15.02.2015 v herni „G.“, kde mu
mala obžalovaná odcudziť mobilný telefón. Obžalovaná sa síce snažila znížiť a spochybniť vierohodnosť

výpovede poškodeného poukazom na to, že v čase, kedy malo ku skutku dôjsť bol poškodený pod
vplyvom alkoholu, čo malo mať zásadný vplyv na jeho výpoveď, táto námietka však bola priamo
vyvrátená práve vyššie uvedeným, a to zhodou opisu skutku poškodeným s kamerovým záznamom.
Okremtoho,vkonanínebolopreukázané,žebysapoškodenýsobžalovanoupoznali,apretopoškodenýnemohol byť nijakým spôsobom motivovaný privodiť trestné stíhanie a následné odsúdenie obžalovanej.
Nakoľko popis deja poškodeným bol v zhode s kamerovým záznamom, vo výpovedi poškodeného
neboli zistené žiadne výrazné trhliny spôsobilé vyvolať pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení pričom

jeho výpoveď v spojení s ďalšími dôkazmi jednoznačne vyvracala priebeh skutku tak ako ho opísala
obžalovaná ako i svedok M. O., odvolací súd zhodne s názorom okresného súdu považuje tieto
skutočnosti za preukázané a výpoveď poškodeného za vierohodnú, ktorá v reťazi vykonaných dôkazov
nevyvrátiteľne obstála.

V neprospech obžalovanej svedčí i skutočnosť, že ešte v deň odcudzenia mobilného telefónu (t.j. dňa
15.02.2015) doň bola vložená SIM-karta registrovaná na jej meno. Ku skutku malo dôjsť v čase približne
o 23:10 hod dňa 15.02.2015, a keďže z Oznámenia spoločnosti O2 Slovakia vyplýva, že SIM-karta bola
do odcudzeného mobilného telefónu vložená ešte v ten deň, logicky tak k vloženiu SIM-karty muselo
dôjsť v čase medzi 23:10hod a 24:00hod, z čoho jednoznačne vyplýva, že po odchode z herne musela
obžalovaná odcudzený telefón pri sebe a ten aj použila. Táto skutočnosť je potom v rozpore s tvrdením

obžalovanej, ktorá najprv uviedla, že telefón odcudzil svedok M. O., po odchode z herne jej ho len
ukázal a viac telefón nevidela, ako aj v neskoršom tvrdení, že si svedok O. nasledujúci deň, teda dňa
16.03.2015 pre odcudzený telefón prišiel a predal ho, aby mal peniaze na drogy, hoci SIM-karta bola
do telefónu vložená už v deň odcudzenia. Obžalovaná sa bránila aj uvedením skutočnosti, že dávnejšie
kúpila neznámej osobe (pričom neskôr už túto osobu presne označila prezývkou „O.“) na svoje meno

SIM-karty, čo odôvodňuje to, že do odcudzeného telefónu bola vložená SIM-karta na jej meno. Najprv
uviedla, že pre neznámu osobu kúpila dve karty za odmenu 10 eur, neskôr sa vyjadrila, že išlo o jednu
kartu, za ktorú jej dal neznámy 5 eur. Pravdepodobnosť, že by sa odcudzený telefón dostal ešte v
deň odcudzenia do dispozičnej sféry tretej osoby, pričom je irelevantné, či išlo o osobu označenú pod
prezývkou „O.“ alebo inú osobu, a práve táto osoba by bola úplnou náhodou tou, pre ktorú obžalovaná

na svoje meno kúpila SIM-kartu je nulová.

Vyššie uvedené tvrdenia obžalovanej priamo vyvrátil aj samotný svedok F. O. (osoba označená
obžalovanou a svedkom O. ako „O.“), ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že s obžalovanou nikdy do
kontaktu neprišiel, obžalovaná preňho nekúpila SIM-karty a tiež neprijal ako záloh ani nekúpil od svedka

O. odcudzený telefón.

PokiaľideovierohodnosťniekoľkokrátzmenenýchvýpovedísvedkaM.O.,odvolacísúdzastávarovnaký
názor ako súd prvého stupňa, a to že tento svedok v priebehu konania účelovo menil výpovede, a to s
cieľom privodiť priaznivejšiu situáciu pre obžalovanú, teda zbaviť ju trestnej zodpovednosti. V prípade

svedka O. išlo o účelové zmeny výpovede, kedy v prípravnom konaní uviedol, že s obžalovanou čakajú
spolu dieťa, v minulosti spolu chodili. Uviedol, že obžalovaná spáchala skutok, teda predmetný telefón
odcudzila, dala mu ho a on ho založil u „O.“. Následne v ďalšej výpovedi odoprel vypovedať. Na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 10.01.2018 uviedol, že nemá dôvod nevypovedať, a vypovedal o priebehu
skutku tak, že odcudzený telefón našiel na zemi v herni, vzal si ho, na druhý deň ho už niekomu

predal, nepamätá si komu. Táto výpoveď bola priamo vyvrátená kamerovým záznamom z kaviarne „G.“,
na ktorom nie je zachytené, že by sa či už počas hrania na automatoch alebo pri odchode z herne
svedok zohol a dvihol zo zeme mobilný telefón. Rozpory vo výpovediach odôvodnil užívaním drog,
kedy vypovedal aj to, čo nebola pravda. Uviedol, že v čase spáchania skutku bol závislým na heroíne,
ktorý užíval denne, neskôr uviedol, že v čase spáchania skutku bol závislý na pervitíne, ktorý užíval v

intenzite 1 x týždenne. Toto tvrdenie spochybňuje i výpoveď svedka O., ktorý na hlavnom pojednávaní
dňa 10.01.2018 uviedol, že heroín nepredával. Takto menené výpovede svedka O. možno kvalifikovať
ako tendenčné, v snahe pomôcť vyhnúť sa trestnej zodpovednosti obžalovanej. Jeho výpovede mali
trhliny, logicky ani obsahovo na seba nenadväzovali, boli jednoznačne vyvrátené ďalšími dôkazmi.
Vierohodnosť výpovede svedka O. bola znížená do takej miery, že ju nebolo možné hodnotiť ako

vierohodnú, práve naopak, svedčila v neprospech obžalovanej.

Pri hodnotení výpovede svedka súd obligatórne skúma, či je jeho výpoveď logická, či sa svedok
neodchyľuje od svojej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade odchýlok musí zisťovať, prečo k
nim došlo. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovať aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má

motív uvádzať nepravdu, resp. škodiť alebo napomáhať obžalovanému. Pritom nemožno opomenúť, že
svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu a preto logicky i právne
vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný
opak. V danej veci svedok O. účelovo menil výpovede, ktoré si navzájom odporovali, jeho výpovedeneboli v súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi, pričom taká istá situácia nastala aj pokiaľ ide o postup,
ktorým boli odstraňované výrazné rozpory v jeho výpovediach. Ani tu nedokázal logicky a vierohodne
preukázať nesúlad v jeho tvrdeniach, čo len podporilo záver súdu o účelovosti a zníženej vierohodnosti

tak jeho osoby ako aj jeho výpovedi počas celého konania.

Napriek tomu, že svedok O. spolu s obžalovanou počas celého konania zastierali priebeh skutkového
deja, aj napriek ich snahe bolo v konaní zadovážených dostatok dôkazov preukazujúcich vinu
obžalovanej.Odvolacísúdrovnakoakosúdprvéhostupňapoukazujenato,žepokiaľideoustálenieviny

obžalovanej, súhrn priamych ako i nepriamych dôkazov zadovážených v danej veci poskytoval ucelený
obraz o trestnom konaní obžalovanej tak, že bolo bez pochybností preukázané spáchanie žalovaného
skutku obžalovanou M. U., a to aj napriek snahe obhajoby presvedčiť súd o jej nevine. Súdu prvého
stupňa boli predložené také jednoznačné dôkazy, ktoré odôvodňovali záver o uznaní viny obžalovanej.
V súdenom prípade dôkazy vyznievali jednoznačne v neprospech obžalovanej a tvorili ucelenú reťaz, z
ktorej by bolo možné vyvodiť bezpečný záver o jej vine.

Pre úplnosť odvolací súd k namietanému použitiu zásady „in dubio pro reo“ dodáva, že k aplikácií tejto
zásady prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o akejkoľvek
skutočnosti trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých priamych aj nepriamych dôkazov. Pochybnosti,
na ktoré poukázala obžalovaná okresný súd objasnil po rozsiahlom dokazovaní, čo vylučovalo postup

súdu, ktorým by mal aplikovať uvedenú zásadu práve v tejto veci.

Pokiaľ ide o odvolaním napadnutý výrok o treste, odvolací súd poukazuje, že obžalovaná bola uznaná
vinnou z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Trestného poriadku, za ktorý
je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov až tri roky. Vzhľadom na pomer

priťažujúcich okolností v pomere k nezistenej poľahčujúcej okolnosti (2:0) okresný súd správne v zmysle
§ 38 ods. 4 Trestného zákona ustálil trestnú sadzbu v rozmedzí 16 mesiacov až 3 roky (kedy pristúpil
k zvýšeniu dolnej sadzby za spáchaný prečin).

Pokiaľideouloženýtrestodňatiaslobodyvtrvaní20mesiacovnepodmienečne,odvolacísúdkonštatuje,

žetrestuloženýobžalovanejzaspáchanýprečinbolsúdomprvéhostupňauloženývsúladesozásadami
ukladania trestov podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona a súd prvého stupňa tento výrok i náležite
odôvodnil. Uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne (za súčasného
zrušenia výroku o treste uloženého skorším rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/101/2014
zo dňa 24.02.2015, právoplatným dňa 24.02.2015, ktorým bol obžalovanej uložený trest odňatia slobody

v trvaní sedem mesiacov nepodmienečne so zaradením do výkonu trestu s minimálnym stupňom
stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad) so zaradením obžalovanej na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaná nebola v posledných desiatich
rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin,

považuje aj odvolací súd za úmerný spáchanému skutku, teda zákonný a spravodlivý, zahŕňajúci v sebe
tak prvok represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej prevencie, odrzkadľujúci zároveň morálne
odsúdenie páchateľa.

Okresný súd správne vzhliadol u obžalovanej dve priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h) a m)

Trestného zákona, a to, že spáchala viac trestných činov a bola už za trestný čin odsúdená, za
absencie poľahčujúcich okolností. Bez povšimnutia tiež nemohla ostať skutočnosť, že u obžalovanej
nešlo o jednorazové vybočenie z medzí zákona ale o sústavné protiprávne konanie, kedy sa opakovane
dopúšťala identickej (tu majetkovej) trestnej činnosti. Obžalovaná bola doposiaľ sedemkrát súdne
trestaná, niekoľkokrát priestupkovo postihnutá za priestupky proti majetku a priestupky proti verejnému

poriadku. Dôvodnosti uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov prispelo
i to, že obžalovaná skutok spáchala v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia v inej trestnej veci,
ani predchádzajúce odsúdenia u obžalovanej preukázateľne neviedli k náprave a aj naďalej dopúšťala
trestnej činnosti. Obžalovaná ma jednoznačne sklony k páchaniu trestnej činnosti, o čom svedčia najmä
bohaté záznamy v registri trestov ako i v priestupkovom registri. Niektoré odsúdenia síce boli zahladené,

odvolací súd však zdôrazňuje, že v prípade zahladenia sa zahladzuje len skutočnosť, že obžalovaná
odsúdená bola, nie skutočnosť, že trestné činy spáchala. Ani hrozba výkonu trestu odňatia slobody, o
ktorej si vzhľadom na svoju kriminálnu minulosť musela byť obžalovaná plne vedomá ju nemotivovali k
tomu, aby sa nedopúšťala trestnej činnosti.Pre dosiahnutie účelu trestu a nápravy obžalovanej ako tzv. špeciálneho recidivistu vo vzťahu k
majetkovej trestnej činnosti tak bolo nevyhnutné nariadiť nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody v

trvaní20mesiacov,takakosprávneučinilokresnýsúd.PodporneodvolacísúdpoukazujeinaUznesenie
Najvyššieho súdu sp. zn. 2Urtost/3/2017 z 13. júna 2017, z ktorého vyplýva, že „Výkon trestu odňatia
slobody predstavuje ústavným poriadkom predvídaný zásah do základných ľudských práv a slobôd
páchateľa iba za predpokladu, že ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a sledovaný
cieľ (účel trestu) nemožno dosiahnuť inak.“ Odvolací súd má za to, že nápravu ako i účel trestu u tejto

obžalovanej nemožno dosiahnuť inak.

Pokiaľ ide postup okresného súdu premietnutý do výroku, ktorým prvého stupňa zaviazal obžalovanú
na náhradu škody vo výške 80 eur ako hodnotu odcudzeného mobilného telefónu poškodeného M. G.,
ani tomuto postupu nemožno nič vytknúť.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o náhradu škody v trestnom konaní, tak
súd v tzv. adhéznom konaní môže rozhodovať o škode len vtedy, ak bol nárok na jej náhradu uplatnený
riadne a včas v zmysle § 46 ods. 3, § 164 písm. a/ v spojení s § 287 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedené
platí tak v prípade, ak je obžalovaný uznaný vinným zo spáchania skutku, tak ako to bolo i v tejto veci,
ale aj v prípade, keď súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí.

Z obsahu spisu vyplýva, že poškodený M. G. si na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28.11.2018 na
č.l. 181 uplatnil nárok na náhradu škody v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami riadne a včas, ktorú
vyčíslil sumou 80 eur, preto bol správnym aj tento výrok napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára že v rámci odvolacieho konania
bola venovaná dostatočná pozornosť odvolacím námietkam obžalovanej, ktoré však nebolo možné
akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu vo veci než k akému dospel súd
prvého stupňa. Aj podľa názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade
jednoznačne preukázali, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, skutok spáchala obžalovaná ako trestne

zodpovedný subjekt a trest uložený za spáchania tohto skutku bol primeraný a zákonný.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovanej podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.