Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/242/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216226326
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:7216226326.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Z. O. , narodený dňa
XX.X.XXXX, bytom B. č. XXX, zastúpený Prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom v Košiciach, Ku
Potoku č. 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, o zaplatenie sumy 4.370,05 € s príslušenstvom, na odvolanie

žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27. októbra 2017, č.k. 17 C 11/2017-89,
takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27. októbra 2017, č.k. 17 C 11/2017-89,
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Bratislava I. napadnutým uznesením konanie prerušil a súčasne vyzval žalobcu, aby

požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v lehote 15 dní od doručenia
uznesenia. V odôvodnení uznesenia súd uviedol, že žalobca sa domáha zaplatenia sumy 4.370,05
€ z titulu náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym prebratím smernice Európskej únie Slovenskou
republikou. Domáha sa náhrady vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b/
Smernice č. 2003/88/ES; ku dňu podania žaloby ide o sumu 4.370,05 €.

2. Nadväzne na ustanovenie § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z., § 161 ods. l, ods. 3, § 162 ods. 1
písm. a/ C.s.p. súd uzavrel, že žalobca nepostupoval v súlade so zákonom č. 514/2003
Z.z., keď nepodal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na ústrednom orgáne
štátu. Absencia tejto žiadosti bráni ďalšiemu postupu v tomto konaní, čo považuje za odstrániteľnú vadu
a na jej odstránenie uložil žalobcovi lehotu podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody. Konanie prerušil do skončenia konania pred príslušným ústredným orgánom vyvolané žiadosťou
žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Nároky žalobcu v predmetnom súdnom
konaní súd teda posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

3. Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu (proti výrokom I., II.) podal včas odvolanie žalobca dôvodiac
ustanovením § 365 ods. l písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci). Zdôraznil, že v predmetnom súdnom konaní sa domáha náhrady škody v
sume 4.370,05 € za porušenie práva Európskej únie Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho
prebratia Smernice EÚ č. 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, keď do zákona č. 315/2001
Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietli ustanovenia danej smernice (čl. 6 písm. b/) o 48
hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu úniového práva
žalobcu. V žalobe jednoznačne a viackrát zdôraznil, že predmetom konania nie je náhrada za škodu

spôsobenú nedostatočnou transpozíciou smernice podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa jeho názoru
nedostatočná transpozícia smernice do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore mala v okolnostiachprípadu za následok vznik stavu, ktorý zakladá porušenie úniového práva na 48-hodinový pracovný čas
a porušenie tohto práva súčasne zakladá pre neho nárok na náhradu škody pred vnútroštátnym súdom
členského štátu Európskej únie. Jeho nárok teda nemožno podriadiť pod nárok na náhradu škody podľa

zákona č. 514/2003 Z.z., ale o zodpovednosť Slovenskej republiky (členského štátu Európskej únie)
zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na náhradu škody spôsobenej mu porušením
jeho práva garantovaného úniovým právnym poriadkom. Zdôraznil, že podľa zákona č. 412/2012 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. (s účinnosťou od 1.1.2013), za nesprávny úradný
postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone

jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/, d/ Ústavy Slovenskej republiky, alebo výsledok postupu vlády
Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.
Nutnosť transpozície Smernice č. 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku vyvolal
legislatívny postup Národnej rady Slovenskej republiky a „výsledok“ jej postupu predstavuje zákon o
hasičskom a záchrannom zbore. V rámci tohto postupu môže porušenie právnej povinnosti zákonodarcu
v zásade spočívať v troch pochybeniach: 1/ v porušení pravidiel legislatívneho procesu, 2/ v prijatí

právnej normy v rozpore s právnymi predpismi vyššej právnej sily, 3/ v jej legislatívnej nečinnosti. Od
1.1.2013 teda legislatívna činnosť Národnej rady Slovenskej republiky nespadá do žiadnej kategórie
porušení upravených v zákone č. 514/2003 Z.z., v predmetnej veci pod nesprávny úradný postup. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2010, sp.zn. 1
Cdo 43/2009, v ktorom sa uvádza „Prijímanie právnych predpisov nie je vykonávaním úradného postupu

vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom a chýba tak príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a
škodou, keďže vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Keďže nejde
o úradný postup podľa zákona o zodpovednosti za škodu, nemôže takýmto postupom (normotvorným)
byť spôsobená škoda podľa tohto zákona.“ Ďalej Krajský súd v Bratislave po 1.1.2013 a Najvyšší súd
Slovenskej republiky (sp.zn. 12 Sp 33/2014, 8 Sžo 26/2015) uvádzali, že

„legislatívny proces nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym osobám (fyzickým
alebo právnickým), tak absentuje príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou, ktorá
je nevyhnutná pre vznik akejkoľvek zodpovednosti“. Z dôvodu neexistencie nesprávneho úradného
postupu nie je preto splnený základný predpoklad požadovaný na uplatnenie zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k legislatívnym aktom Národnej rady Slovenskej republiky, vlády

Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu je potrebné považovať za nedôvodné tvrdenie súdu prvej inštancie
o jeho povinnosti plniť podmienky zákona č. 514/2003 Z.z. Týmto postupom mu súd odníma právo na
súdnu ochranu v prípade porušenia jeho úniového práva podľa čl. 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/
ES, hoci mu toto právo úniový právny poriadok priznáva a vnútroštátnym súdom členských štátov
Európskej únie ukladá záväzok jeho garantovania. Nečinnosť súdnych orgánov pri ochrane úniového

práva zakladá v konečnom dôsledku zodpovednosť Slovenskej republiky za nerešpektovanie svojho
záväzku podľa úniového práva a jeho právo domáhať sa jeho plnenia pred Súdnym dvorom Európskej
únie. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutého uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4.1. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 7.2.2018 k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaciemu súdu
konanie zastaviť, pretože zo strany žalobcu doteraz nebola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ako to ustanovuje § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. Náhradu
trov konania nežiadal.
4.2. Ďalším podaním zo dňa 5.4.2018 žalovaný dôvodil, že žaloba bola koncipovaná ako nárok na

náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vrátane právomoci súdu podľa § 25
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Na druhej strane sa ale žalobca snaží presvedčiť súd a žalovaného, že
jeho nárok nebol uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z., prečo podľa neho nebolo potrebné nárok
na náhradu škody vopred predbežne prerokovať s príslušným orgánom; doslovne ale odkazuje na § 3,

§ 4 ods. l písm. e/, § 6 ods. 4, § 9 ods. l, § 17 ods. 5, § 18 ods. 3, § 19 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. Právny zástupca žalobcu zastupuje príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v
iných (desiatkach totožných) sporoch na súdoch, kde žaloba je vždy postavená na rovnakom skutkovom
a právnom základe. Zdôraznil pritom uznesenie Okresného súdu Košice II. zo dňa 2.11.2017, sp.zn.
25 C 31/2017, v ktorom súd konanie zastavil z dôvodu, že nie je daná právomoc súdu vo veci konať a

rozhodnúť z dôvodu, že žalobca nepodal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.; konanie vedené na Okresnom súde Košice II. pod sp.zn. 28 Cpr 9/2016,
39 Cpr 5/2016 (obdobné veci), ktoré boli právoplatne zastavené. Podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. môže poškodený, resp. žalobca, požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bolpredbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Zdôraznil, že žalobca o predbežné
prerokovanie svojich nárokov doteraz nežiadal. V závere vyjadrenia uviedol, že odvolanie proti výroku
II. napadnutého uznesenia nie je prípustné (§ 355 ods. 2 C.s.p. v spojení s ustanovením § 357 C.s.p.).

Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdiť.

5. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zopakoval, že svoj nárok na náhradu škody si
uplatňuje zo zodpovednosti Slovenskej republiky ako členského štátu zastúpenej Ministerstvom vnútra
Slovenskejrepublikypreporušeniejehoprávagarantovanéhoprávomúnieaniezdôvodunedostatočnej

transpozície smernice podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Použitie zákona č. 514/2003 Z.z. v jeho veci
(na nerešpektovanie podmienky, ktorého konajúci súd ho vyzval a v dôsledku toho aj konanie prerušil)
neprichádza do úvahy, pretože podľa zákona č. 412/2012 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 1.1.2013 mení
zákon č. 514/2003 Z.z., za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu
Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/, d/ Ústavy Slovenskej
republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl.

119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky. V danom prípade nutnosť transpozície Smernice č. 2003/88/
ES do slovenského právneho poriadku vyvolala legislatívny postup Národnej rady Slovenskej republiky
a „výsledok“ jej postupu predstavuje zákon o hasičskom a záchrannom zbore. Ďalej zopakoval dôvody,
prečo nepodal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej
len C.s.p.,], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky
pre jeho nariadenie (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné priznať
úspech. Zhodne s odvolateľom aj odvolací súd dôvodí, že (v tomto štádiu konania) napadnuté uznesenie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a ako také celé odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. l písm. c/, § 391 ods. l C.s.p.).

7. Podstatou, základom, nárokov žalobcu je porušenie jeho práva Slovenskou republikou garantované
právom Európskej únie nesprávnym prebratím Smernice Európskej únie č. 2003/88/ES do slovenského

právneho poriadku, keď do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietli
ustanovenia danej smernice (čl. 6 písm. b/) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov, v
dôsledku čoho došlo k porušeniu úniového práva u žalobcu. Zo žaloby, z ďalších podaní, tiež vyplýva,
že žalobca spomína zákon č. 514/2003 Z.z. a jeho konkrétne zákonné ustanovenia v konkrétnych
súvislostiach, Súdny dvor Európskej únie. Súd aplikoval na danú vec zákon č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, minimálne
predčasne, keď nevyriešil základné otázky.

8.1. Napadnuté uznesenie je absolútne nepreskúmateľné, nevyplývajú z neho jasné, presné, odpovede
na rozhodujúce otázky, ktorých vyriešenie je dôležité pre ďalšie konanie. Z napadnutého uznesenia

nevyplýva, žeby sa súd prvej inštancie v prvom rade (na samom začiatku) zaoberal otázkou, či súd v
Slovenskej republike má právomoc o takýchto nárokoch žalobcu konať a rozhodnúť. Súd by mohol ďalej
pokračovať len v prípade, ak by súd Slovenskej republiky mal právomoc o nich konať a rozhodnúť. Ďalej
z napadnutého uznesenia nevyplýva, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto nároky žalobcu
treba podriadiť pod zákon č. 514/2003 Z.z. a už vôbec nie v akom časovom znení je tento zákon pre

predmetnú právnu vec správny právny predpis. Ďalšie pochybenie súdu prvej inštancie spočíva v tom,
že absolútne nevysvetlil, aký význam by malo podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody na ústrednom orgáne štátu, keď už bola žaloba vo veci samej na súde podaná a v tejto
súvislosti či by nepostačovalo a nenahradilo by žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody doručenie žaloby vo veci samej žalovanému. Podľa názoru odvolacieho súdu tvrdenie súdu prvej

inštancie, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je jednou z podmienok konania a v
prípade jej absencie nemožno v konaní pokračovať, je za tohto skutkového stavu nedostatočné.
8.2.Vecnenesprávnejeuzneseniesúduprvejinštancieajvpoučení.Súdprvejinštancieprerušilkonanie
(výrok I.) podľa ustanovenia § 161, § 162 C.s.p. a proti uzneseniu v tomto výroku pripustil odvolanie ako
riadny opravný prostriedok s odkazom na ustanovenie § 357 písm. n/, § 359 C.s.p. Proti uzneseniu v

jeho druhom výroku ale odvolanie nepripustil, hoci mal, keďže ním žalobcovi uložil povinnosť (čl. 4 ods.
2 C.s.p. vo vzťahu k § 357 písm. n/ C.s.p.).9. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní je vyriešiť otázku, či súd Slovenskej republiky má
o nárokoch žalobcu právomoc konať a rozhodnúť a ak áno, potom ktorý súd je vecne, funkčne,
miestne, príslušný; tieto závery musia byť odôvodnené skutkovými závermi a ustanoveniami zákona

Slovenskej republiky, právnym predpisom Európskej únie. V prípade, že súd Slovenskej republiky bude
právomocný o nárokoch žalobcu konať a rozhodnúť, a príslušným súdom bude Okresný súd Bratislava
I., potom v ďalšom postupe tento súd bude konať o nárokoch žalobcu a bude pritom vychádzať zo
skutočností uvedených v žalobe, z tvrdení žalobcu, žalovaného, za ich aktívnej účasti; ustáli, podľa
akého právneho predpisu je potrebné nároky žalobcu posúdiť a rozhodnúť. Ak ním bude zákon č.

514/2003 Z.z. vysvetlí, v akom časovom znení tento zákon je potrebné vo veci aplikovať. Vychádzať
bude zo všetkých rozhodujúcich právnych skutočností prednesených stranami sporu, vykoná dôkazy
označené stranami sporu, ale aj pripojením celých spisov stranami sporu označených, v ktorých súdy už
mali prejednávať obdobné skutkové a právne spory a rozhodnúť. Na tomto mieste odvolací súd dôvodí,
že je nevyhnutné zabezpečiť stranami sporu označené súdne spisy, pretože z nich možno vyvodiť
ucelené skutkové nároky žalobcov; ak by konania boli právoplatne skončené, nie je vylúčené, aby strany

sporu podali mimoriadny opravný prostriedok a ak bol podaný, ako bolo o ňom v konečnom dôsledku
rozhodnuté. V prípade, že vo vzťahu k obdobným právnym a skutkovým konaniam možno hovoriť o
ustálenej súdnej praxi, súd prvej inštancie na ňu odkáže a v prípade, že sa v predmetnej právnej veci
od nej odkloní, vysvetlí dôvody prečo sa tak stalo. Nové rozhodnutie bude obsahovať všetky náležitosti
vyplývajúce z procesného právneho predpisu (zákon č. 160/2015 Z.z.).

10. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v
spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).