Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/93/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117201185
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1117201185.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Romana Majerského a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobcu: D.. Ľ.Í. O.,
Z.. XX. XX. XXXX, B. P. R.. Č.. X, B., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 05. marca 2018, č. k. 16C/3/2017 - 124, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému
povinnosť zaplatiť mu titulom náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/56/2012 sumu 900 eur, zamietol. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, 4, § 17
ods. 2, 3, 4 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, nakoľko dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne nesprávneho úradného postupu, vzniku
škody (nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške) a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody
a nesprávnym úradným postupom, t. j. nepreukázal kumulatívne splnenie zákonom predpokladaných
podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keď v konaní
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške a priamu príčinnú súvislosť medzi vytýkaným
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Poukázal na skutočnosť, že strany
sporu znášajú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia, keďže konanie je
založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi.
Uviedol, že vykonaným dokazovaním mal síce preukázané, že k nesprávnemu úradnému postupu
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/56/2012 a v konaní vedenom na
Krajskom súde v Bratislave vedenom pod sp. zn. 6Co/545/2015 spočívajúcom v nečinnosti pri výkone
verejnej moci a v zbytočných prieťahoch, došlo s tým, že táto skutočnosť ani medzi stranami sporná
nebola, avšak povinnosťou žalobcu bolo v konaní preukázať vznik škody, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcom v prieťahoch v konaní, ktorú žalobca kvalifikoval
ako nemajetkovú ujmu s tým, že existencia škody je jednou z podmienok zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a ďalšou z podmienok je, že škoda bola spôsobená v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom, keď základným predpokladom uplatnenia tejto majetkovej

satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, teda existencia skutočnosti, že došlo
k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma vznikla, pričom vznik a existenciu nemajetkovej ujmy
ako náhrady, ktorej sa žalobca v konaní domáhal, je nutné preukázať. Poukázal na skutočnosť, že
žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázal, že mu
ujma vznikla a nepreukázal že, práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, Okresného
súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave mu bola spôsobená nemajetková ujma, napriek
tomu, že preukázanie, že zásah do práv žalobcu mal skutočne následok a preukázanie vzniku
takéhoto následku zaťažuje poškodeného, teda žalobcu, keď právne relevantná je len taká nemajetková
ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Súd prvej inštancie v
dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca v priebehu konania nepreukázal, že by mu v dôsledku
ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu, prieťahov v konaní, bola spôsobená nemajetková
ujma, keď zo žiadnych žalobcom uvádzaných tvrdení nemožno vyvodiť, že v dôsledku vytýkaného
nesprávneho úradného postupu došlo k závažným negatívnym následkom v jeho sfére, že by mu
vznikol nárok na nemajetkovú ujmu, nakoľko samotné konštatovanie žalobcu, že nečinnosť súdu v
predmetnom konaní, ktoré bolo nezákonné, protiústavné vplývala na jeho osobný a pracovný život a
negatívnym spôsobom sa prejavuje aj v jeho osobnostnej sfére, nezakladá predpoklad vzniku ujmy na
strane žalobcu, bez uvedenia konkrétneho následku spôsobeného deklarovaným nesprávnym úradným
postupom. Uviedol, že všeobecné poukázanie žalobcu na to, že mu ujma vznikla v dôsledku prieťahov
v konaní a ukrátením jeho práv dovolať sa spravodlivosti nepostačuje na preukázanie vzniku nároku
na nemajetkovú ujmu, bez uvedenia konkrétneho zásahu spôsobeného žalobcovi práve v dôsledku
deklarovaného nesprávneho úradného postupu súdu v danej veci, keď tvrdenia žalobcu ohľadne
dlhodobom trvaní právnej neistoty v dôsledku právoplatného neukončenia sporu nemajú vo vzťahu k
nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu bez preukázania ich vzniku v príčinnej súvislosti práve s vytýkaným
nesprávnym úradným postupom právnu relevanciu s tým, že na preukázanie vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobca nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Poukázal na skutočnosť, že žalobca
v priebehu konania nepreukázal, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, v dôsledku
prieťahov v konaní, mu bola spôsobená nemajetková ujma, nakoľko bolo povinnosťou žalobcu, ktorý mal
v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, t. j. preukázať,
že nesprávnym úradným postupom bol závažným spôsobom ovplyvnený jeho súkromný život alebo
spoločenské uplatnenie a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo
k porušeniu jeho práv, keď žalobca uplatnenú nemajetkovú ujmu neodôvodnil, neuviedol skutočnosti
na preukázanie, že by ním vytýkaným nesprávnym úradným postupom zo strany súdu došlo ku
konkrétnym negatívnym následkom, v dôsledku, ktorých by mu bola spôsobená nemajetková ujma.
Uviedol, že sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že zákon č. 514/2003 Z. z. predpokladá prostriedky
náhrady škody v peniazoch až ako poslednú možnosť, keď žiadne iné, vzhľadom na osobu žalobcu,
vzniknutú ujmu, okolnosti, závažnosť následkov, ktoré vznikli v súkromnom živote a spoločenskom
uplatnení, neprichádzajú do úvahy, avšak v konaní bolo preukázané, že predsedníčka okresného
súdu a podpredseda krajského súdu sa pri konštatovaní prieťahov v dotknutom konaní žalobcovi
opakovane ospravedlnili s tým, že ospravedlnenie a zjednanie inej nápravy (sledovanie veci), je iným
prostriedkom náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré zákon č. 514/2003 Z. z. predpokladá a ktoré má v
zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. prednosť pred poskytnutím peňažného plnenia a dospel
k záveru, že zadosťučinenie dané žalobcovi ospravedlnením predsedníčky Okresného súdu Bratislava
I a ospravedlnenie podpredsedu Krajského súdu v Bratislave je primerané. Nestotožnil sa s dôvodením
žalobcu ohľadom uplatnenia si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď podľa žalobcu
samotným ospravedlnením nemôže dôjsť k odstráneniu zbytočných prieťahov a nemôže prísť ani
k zadosťučineniu a že jediné zadosťučinenie, ktoré prichádza do úvahy a javí sa ako primerané a
postačujúce, je náhrada nemajetkovej ujmy, nakoľko žalobca nijakým spôsobom toto svoje tvrdenie
nepreukázal a zároveň neuviedol, z akého dôvodu práve v jeho prípade satisfakcia mu poskytnutá
ospravedlnením sa za prieťahy v konaní nie je dostačujúca, keď nijakým spôsobom nepreukázal, že
mu vznikli negatívne následky v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, keďže sa obmedzil len na
konštatovanie, že došlo k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote a že toto
porušenie malo vplyv na jeho osobný a pracovný život a vplývalo to na neho nepriaznivo a zanechalo
to aj negatívnu stopu v jeho psycho-sociálnej rovine, avšak bez ďalšieho a bez preukázania tohto
tvrdenia. K tvrdeniu žalobcu, že nie je možné považovať za odstránenie už vzniknutého porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov reparáciu jeho práv sledovaním plynulosti súdneho
konania, v ktorom boli prieťahy konštatované predsedom okresného súdu, nakoľko čas nie je možné
vrátiť, súd prvej inštancie uviedol, že za primeranú satisfakciu, ktorá bola žalobcovi poskytnutá v
súvislosti s vytýkaným a preukázaným nesprávnym úradným postupom súdu, považoval poskytnuté

ospravedlnenie predsedu okresného súdu a podpredsedu krajského súdu s tým, že ak by sa aj stotožnil
s tvrdením žalobcu, tak ani náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch by nebolo možné považovať
za odstránenie porušenia práva, nakoľko ani jej poskytnutím nie je možné čas vrátiť. Poukázal na
skutočnosť, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že následkom nesprávneho úradného postupu
súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/56/2012 sa zmenili pomery na jeho strane, zmenil sa jeho
doterajší život v súkromnej sfére a nepreukázal ani žiadne závažné následky nesprávneho úradného
postupu, ktoré by mu vznikli v súkromnom či pracovnom živote, alebo že by tieto mali dopad na jeho
spoločenské uplatnenie, pričom ide o pomery poškodenej osoby, teda žalobcu, na ktoré musí súd pri
určovaní nemajetkovej ujmy (podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci), prihliadať. Uviedol, že i za stavu, že nečinnosť orgánu verejnej
moci, prieťahy v konaní znamenajú pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu nezbavuje poškodeného,
v tomto prípade žalobcu, vznik tejto nemajetkovej ujmy preukázať s tým, že žalobca ako poškodený
mal dôkazné bremeno na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, preukázanie skutočnosti, že samotné
konštatovanie porušenia jeho práva a písomné ospravedlnenie sa predsedníčky okresného súdu a
podpredsedu krajského súdu nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či
zmiernenie vzniknutej ujmy, nakoľko žalobca bol pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
povinný preukázať existenciu takých skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu či významne ovplyvnili
jeho životnú situáciu. Poukázal na skutočnosť, že žalobca uvedené nijakým spôsobom nepreukázal,
nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko nepreukázal vznik
konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
vzniknúť. Uviedol, že treťou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, resp.
náhradu nemajetkovej ujmy je preukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom nemajetkovej ujmy, avšak v prejednávanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno
na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu,
prieťahov v súdnom konaní, keď právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, pričom žalobca nepreukázal, že by mu v
dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma, pričom zo
žiadnych uvádzaných tvrdení nemožno vyvodiť, že v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného
postupu došlo k závažným negatívnym následkom vo sfére žalobcu a teda, že mu vznikol nárok na
nemajetkovú ujmu. Poukázal na skutočnosť, že všeobecné poukázanie žalobcu na to, že mu morálna
ujma vznikla v dôsledku prieťahov v konaní nepostačuje na preukázanie vzniku nároku na nemajetkovú
ujmu, bez uvedenia konkrétneho zásahu spôsobeného práve v dôsledku deklarovaného nesprávneho
úradného postupu v danej veci, žalobca teda nepreukázal vznik následkov odôvodňujúcich priznanie
nemajetkovej ujmy a ani to, že vznikli v priamej príčinnej súvislosti práve s vytýkaným nesprávnym
úradným postupom, keď žalobca nijakým spôsobom neodôvodnil priamu a bezprostrednú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy, z dôvodu ktorého žalobca príčinnú
súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy nijakým spôsobom nielenže
nepreukázal, ale ani netvrdil. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že
vzhľadom na okolnosti prípadu, keď nebolo preukázané, že by deklarovaný nesprávny úradný postup
do pomerov žalobcu zasiahol závažným spôsobom, mal za to, že pre žalobcu je samotné konštatovanie
porušenia jeho práva predsedom okresného súdu a podpredsedom krajského súdu a ich písomným
ospravedlnením sa, dostatočným zadosťučinením s poukazom na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to s odkazom na preukázanú existenciu
nesprávneho úradného postupu a na to, že žalobcovi ujma spôsobená práve týmto nesprávnym
úradným postupom nevznikla, keďže žalobca žiadne skutočnosti, ktoré by zdôvodňovali závažnú zmenu
pomerov na jeho strane, v súkromnom, pracovnom živote alebo v spoločenskom uplatnení nepreukázal.
Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že podľa ESĽP sa vychádza z domnienky, že neprimeraná dĺžka
konania znamená pre poškodeného morálnu ujmu a v zásade sa nevyžadujú k stanoveniu výšky
zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania žiadne dôkazy, súd
prvej inštancie uviedol, že ESĽP konštatuje porušenie práv sťažovateľa za neprimerané prieťahy v
konaní a prípadne priznáva v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie (čl. 41
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) v inom kontexte ako súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody ako o nemajetkovej ujme podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keď všeobecný súd,
ktorý rozhoduje o náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je podmienený preukázaním rozhodujúcich skutočností,
nakoľko poškodený (žalobca) má v konaní o náhradu škody/nemajetkovej ujmy povinnosť tvrdenia a
označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení s tým, že ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.
z. určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa

dôkazného bremena s tým, že na povinnosť tvrdenia bezprostredne nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti a pokiaľ nie sú dané skutočnosti relevantným spôsobom preukázané,
žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu (rozhodnutie Ústavného súdu SR, č. k. IV. ÚS
1/2012 - 38 z 12. 01. 2012, v ktorom súd konštatoval vo vzťahu k dôkaznému bremenu pri uplatnenom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., že dôkazná povinnosť na
preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre
určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného). Uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky ale i
Európsky súd pre ľudské práva v prípade porušenia práv sťažovateľa priznáva v prípadoch, v ktorých sa
zistilo, že k porušeniu základného práva došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany, nie len deklaráciu porušenia, ale priznáva i finančné zadosťučinenie (č. 127 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky), ktorého cieľom je zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv
alebo slobôd zaručených ústavou, z čoho je teda zrejmé, že primerané finančné zadosťučinenie, o
ktorom rozhoduje ústavný súd v konaní o rozhodnutí o sťažnosti je inštitút s rozdielnym charakterom
a povahou, ako nárok uplatnený poškodeným na náhradu nemajetkovej konanie v konaní o vyvodenie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu spočívajúcim
v neprimeranej dĺžke konania, a preto v danej veci argumentácia žalobcu ohľadne kritérií pre priznanie
finančného zadosťučinenia za porušenie práva a prejednanie veci v primeranej lehote, použiteľná nie
je, nakoľko v danej veci ide o žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. Zamietnutie žaloby v časti nároku, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že jeho základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky a
podľa článku 38 odsek 2 Listiny základných práv slobôd, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/56/2012 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/545/2015 porušené bolo odôvodnil vecne tým, že
dospel k záveru že právo žalobcu porušené bolo, pretože to vyplýva z vybavenia sťažnosti žalobcu ako
poškodeného predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I a podpredsedu Krajského súdu v Bratislave,
ktorými súčasne bolo poskytnuté zadosťučinenie, satisfakcia vo forme písomného ospravedlnenia
- upovedomenie predsedníčky Okresného súdu Bratislava I o spôsobe vybavenia sťažnosti Spr.
2023/2014 zo dňa 07. 02. 2014, upovedomenie predsedníčky Okresného súdu Bratislava I o spôsobe
vybavenia sťažnosti Spr. 2248/2015 zo dňa 30. 10. 2015 a oznámenie podpredsedu Krajského súdu
v Bratislave Spr. 2238/16 zo dňa 06. 10. 2016. Nevykonanie žalobcom navrhnutého dokazovania
pripojením spisu Okresného súdu Bratislava I vedeného pod sp. zn. 18C/56/2012 odôvodnil vecne
jeho nadbytočnosťou, nakoľko žalobca sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal z dôvodu nesprávneho
úradného postupu súdu v podobe prieťahov v súdnom konaní, avšak okolnosť existencie prieťahov
nebola v spore medzi stranami sporná, t. j. nesprávny úradný postup v uvedenom súdnom konaní
bol preukázaný, pričom žalobcom navrhnuté dokazovanie nesúviselo s preukázaním relevantných
skutočností podstatných pre posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy a jej výšky. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne plným úspechom žalovaného v spore, ktorému však nárok
na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si výslovne náhradu trov konania neuplatnil, nakoľko
mu žiadne trovy konania nevznikli.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že na vyhlásenie napadnutého rozsudku dňa
05. 03. 2018 neboli splnené procesné podmienky, nakoľko podaním zo dňa 15. 01. 2018 pred prvým
pojednávaním navrhol zmenu petitu žaloby, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie uznesením zo dňa
22. 01. 2018, ktorým pripustil zmenu petitu žaloby a jemu bolo doručené dňa 31. 01. 2018 a keďže
z neho zistil, že do uznesenia bol zahrnutý aj výrok z iného konania (súd určuje, že pohľadávka v
sume 1. 022, 18 eur vyplývajúca z porušenia Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 02.
10. 2012 je v plnom rozsahu neopodstatnená a protiprávna), podaním zo dňa 05. 02. 2018 navrhol
opravu znenia výroku, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie uznesením zo dňa 12. 02. 2018, ktorým
opravil zmenu petitu žaloby pre zrejmú nesprávnosť, a doručené mu bolo dňa 26. 02. 2018, keď
lehota na podanie odvolania mu plynula do 13. 03. 2018 s tým, že plynula aj žalovanému, nevie však
uviesť dátum, kedy bolo uznesenie žalovanej súdom doručované a nevie uviesť, či sa žalovaná vzdala
práva na podanie odvolania voči uzneseniu, pričom počas plynutia lehoty na podanie odvolania voči
uzneseniu sa dňa 05. 03. 2018 konalo pojednávanie, na ktorom súd prvej inštancie rozhodol vo veci

samej rozsudkom, napriek tomu, že ešte pred vyhlásením rozsudku neprijal žiadne opatrenia, aby boli
splnené podmienky na vyhlásenie rozsudku. Uviedol, že má za to, že sa strany sporu nevzdali svojho
práva na podanie možného odvolania voči uzneseniu zo dňa 12. 02. 2018 a súd prvej inštancie aj
napriek uvedenému rozhodol napadnutým rozsudkom, a preto uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365
odsek 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku, keď skutočnosť, že na pojednávaní dňa 05. 03. 2018
uviedol, že uznesenie mu bolo doručené dňa 26. 02. 2018 a na vyžiadanie aj odovzdal doručenku z
listovej zásielky, ešte samo o sebe neznamená, že sa týmto postupom vzdal aj svojho práva a možnosti
podania odvolania voči uzneseniu, pričom lehota 15 dní na podanie odvolania v zmysle poučenia
súdu im ešte dňa 05. 03. 2018 plynula a uňho uplynula až dňa 13. 03. 2018, čím im bola postupom
súdu prvého stupňa (súd prvej inštancie od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu) odňatá možnosť
podať odvolanie, nakoľko ešte dňa 05. 03. 2018 na jedinom pojednávaní ukončil prvoinštančný súd
dokazovanie a vyhlásil rozsudok a týmto nesprávnym procesným postupom zaťažil konanie vadou.
Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno, keď v priebehu konania
nepreukázal, že mu ujma vznikla a nepreukázal, že práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave mu bola spôsobená nemajetková ujma,
keď v kontexte na vyššie uvedený právny názor súdu prvej inštancie (bod 13.2 rozsudku) nie je možné
v ďalšom nájsť žiadnu okolnosť, ktorá by bola spôsobilá domnienku o neprimeranej dĺžke konania
vyvrátiť, a preto je potrebné mať za to, že došlo k vzniku nemajetkovej ujmy a nie ako v ďalšom
nesprávne právne posúdil súd prvej inštancie, že vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal, nakoľko súd
prvej inštancie na jednej strane uviedol, že nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy (bod 14. rozsudku),
na strane druhej, že ospravedlnenie a zjednanie nápravy je iným prostriedkom náhrady nemajetkovej
ujmy a tieto majú prednosť pred poskytnutím peňažného plnenia a tieto sú preňho primerané s tým, že
uvedený právny názor je vo vzájomnom rozpore a zakladá nepreskúmateľnosť celého rozsudku, nakoľko
z jeho odôvodnenia nie je možné dôvodiť, či súd prvej inštancie dospel k záveru, že mu ujma nevznikla
(že ju nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno) a teda, že mu ani finančné zadosťučinenie vo výške
900 eur neprináleží, alebo, že mu ujma vznikla a zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia
práva je dostatočné. K tvrdenia súdu prvej inštancie, že jeho argumentácia týkajúca sa dlhodobého
trvania právnej neistoty v dôsledku právoplatného neukončenia sporu, nemajú vo vzťahu k jeho nároku
na nemajetkovú ujmu bez preukázania ich vzniku v príčinnej súvislosti práve s vytýkaným nesprávnym
úradným postupom právnu relevanciu, žalobca uviedol, že mu nie je zrejmé, akým spôsobom mal súdu
prvej inštancie preukazovať vznik nemajetkovej ujmy trvaním právnej neistoty, nakoľko ak vychádzal
z toho, že v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/56/2012 vznikli prieťahy celkom 3 x a tieto boli v trvaní
spolu 39 mesiacov a z tohto vychádza, tak uvedené samo o sebe preukazuje trvanie právnej neistoty,
a preto je právny názor súdu prvej inštancie o tom, že sa tu jedná len o jeho akési abstraktné tvrdenie,
ktoré nemá právnu relevanciu, nesprávny. Poukázal na skutočnosť, že v priebehu konania aj s ohľadom
na stanovisko, ktoré vychádza z judikatúry ESĽP uplatňujúcu „silnú, ale vyvrátiteľnú domnienku“ vzniku
ujmy v dôsledku neprimeranej dĺžky konania uviedol, že k nemajetkovej ujme uňho skutočne došlo, a
to samotným porušením jeho práva na primeranú dĺžku konania, čo v danom prípade aj dostatočne
tvrdil spôsobom, že mu vznikla morálna ujma neprimeranou dĺžkou konania, t. j. aj presne označil
svoj nárok s tým, že porušenie práva na primeranú dĺžku konania ostatne pritom potvrdili predsedovia
súdov oboch stupňov spolu celkom 3 x, a preto je napadnutým rozsudkom ako občan Slovenskej
republiky domáhajúci sa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v súdnom konaní a s tým
spojeným trvaním právnej neistoty v akomsi „postavení" občana druhej kategórie Európskej únie, ak
podľa názoru súdu prvej inštancie musí dokazovať právnu neistotu, ktorá však pritom logicky vyplýva
už zo samotného uplynutia času 39 mesiacov a ktorý nie je možné vrátiť späť. K tvrdeniu súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsudku, že ospravedlnenie a zjednanie nápravy (sledovanie veci) je iným
prostriedkom náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré zákon č. 514/2003 Z. z. predpokladá a ktoré má v
zmysle § 17 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. prednosť pred poskytnutím peňažného plnenia uviedol,
že v priebehu konania poukazoval aj na to, že nemajetková ujma u neho predstavuje aj psychickú
kategóriu, ktorej rozsah je ťažko dokázateľný a preukázateľný, avšak vychádzajúc z kritérií obsiahnutých
aj v § 17 ods. 2 zákona má pre určenie zadosťučinenia sumou vo výške 900 eur, okrem už opísaných
skutočností rozhodujúci význam aj to, že celková dĺžka prieťahov bola 39 mesiacov, k čomu však
súd prvej inštancie neviedol v odôvodnení rozsudku vôbec nič s tým, že má za to, že práve dĺžka
nečinnosti konania 39 mesiacov v spojení s neistotou, ktorá je prítomná vždy, ak dĺžka konania presahuje
všeobecne prípustnú hranicu (6 mesiacov), predstavujú také skutočnosti, ktoré mali za následok vznik
tvrdenej nemajetkovej ujmy na jeho strane, a nie že vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal, pričom
samotné ospravedlnenie ani iné morálne zadosťučinenie sa preto nejaví ako postačujúce a bolo plne
na mieste aj priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch, nakoľko má za to, že nejedná sa

tu o jeho subjektívne pocity, ale ide tu o objektívne hľadisko, teda ide o to, že predmetnú ujmu by
takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala
aj každá iná fyzická osoba. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že mu nie je zrejmé, aký súvis
má mať rozhodnutie Ústavného súdu SR pod č. k. IV. ÚS 1/2012 (správne spisová značka, pozn.
odvolacieho súdu) z 12. 01. 2012 s jeho nárokom v posudzovanej veci, keďže v rozsudku citované
rozhodnutie ústavného súdu nemožno vzťahovať na tento prípad, nakoľko už v uvedenom konaní pred
ústavným súdom sťažovateľka nenamietala nepriznanie nemajetkovej ujmy všeobecnými súdmi s jej
nárokom na prieťahy v súdnom konaní. Poukázal na skutočnosť, že si v tomto konaní uplatňoval náhradu
nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, prieťahmi v konaní za obdobie trvania
39 mesiacov, ktoré boli konštatované predsedami oboch súdov, a preto bolo potrebné vykonávať aj
dokazovanie pri posudzovaní výšky (a nie vzniku) nemajetkovej ujmy, pričom súd prvej inštancie mal
vychádzať aj z rozsudku veľkého senátu ESĽP zo dňa 29. 03. 2006 vo veci Apicella proti Taliansku,
sťažnosť č. 64890/01, v ktorom ESĽP uviedol, že konanie trvalo na dvoch stupňoch súdov viac ako
12 rokov, čo odpovedá čiastke náhrady nemajetkovej ujmy 14. 000 eur, keď súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku uviedol, že za dobu 3,5 roka (39 mesiacov) mu nemajetková ujma ani nevznikla,
lebo že ju vôbec nepreukázal alebo v ďalšom, že vznikla, ale že mu postačuje len ospravedlnenie. Vytkol
súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal ani s jeho námietkou, že iba
samotné konštatovanie porušenia práva nebolo preňho dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom
na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy a pre ktoré nepovažuje ospravedlnenie predsedníčky súdu
v konaní pod Spr. 2023/2014 za nápravu a za dostačujúce najmä, ak ďalšie prieťahy v konaní súdu
vznikali aj opakovane, krátko potom a ktoré boli konštatované aj pod Spr. 2248/2015 s tým, že práve preto
navrhol na preukázanie svojich tvrdení pripojiť spis Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 18C/56/2012
a z neho nesprávnou procesnou činnosťou súdu aj preukázať svoje tvrdenia, že ospravedlnenie
predsedníčky súdu v konaní pod Spr. 2023/2014 neviedlo vôbec k žiadnej náprave, nakoľko ďalšie
prieťahy v konaní súdu vznikali aj ďalej po 07. 02. 2014, a to bez zavinenia účastníkov konania, keď
neoboznámenie sa súdu prvej inštancie so súdnym spisom Okresného súdu Bratislava I pod č. k.
18C/56/2012 (spisová značka, pozn. odvolacieho súdu) má za následok, že prvoinštančný neúplne
zistil skutkový stav, nakoľko pripojením súdneho spisu ako ním navrhnutý dôkaz bol tento spôsobilý
preukázať spornú právne významnú skutočnosť, a to, že náprava ani po zistení prieťahov prvých v
poradí od 07. 02. 2014 zjednaná vôbec žiadna nebola, a tým aj preto ospravedlnenie predsedníčky
súdu zostalo len v rovine čisto alibistickej a formálnej. Namietol, že žalovaný na pojednávaní a súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce zhodne uvádzajú, že pripojenie spisu Okresného súdu
Bratislava I pod č. k. 18C/56/2012 by bolo nadbytočné, ale v ďalšom súd prvej inštancie ani žalovaný
ničím viac nekonkretizujú, pre ktoré dôvody tomu tak má byť, nakoľko pripojením spisu nesledoval,
aby sa preukazoval nesprávny úradný postup - prieťahy v konaní (v poradí druhé a ktorých vznik
nebol medzi účastníkmi sporný), ale tú skutočnosť, či vôbec a akým spôsobom bola zjednaná náprava
predsedníčkou okresného súdu, ak má za preukázané a tvrdí, že prieťahy vznikali opakovane aj krátko
po sebe po 07. 02. 2014, pričom okolnosti a dôvody, pre ktoré tomu tak bolo s poukazom na požadovanú
výšku a nie na vznik nemajetkovej ujmy sa dajú ustáliť zo súdneho spisu. K argumentácii súdu prvej
inštancie, že ak by sa stotožnil s jeho tvrdením, tak ani náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch by
nebolo možné považovať za odstránenie porušenia práva, nakoľko ani jej poskytnutím nie je možné vrátiť
čas žalobca uviedol, že vôbec netvrdil, že náhradou nemajetkovej ujmy priznaním finančnej náhrady
vo výške 900 eur by prišlo k odstráneniu porušenia práva, a preto nie je zrejmé, z čoho súd prvej
inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku v tejto časti vychádzal. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 900 eur vníma len ako zmiernenie následkov a satisfakciu za porušenie práva (za prieťahy) a
rozhodne nie ako odstránenie porušenia práva, nakoľko jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 18C/56/2012 (spisová značka)
už porušené bolo, toto porušenie práva bolo konštatované celkom 3 x a náhrada nemajetkovej ujmy
(ospravedlnením ani finančná) nemôže porušenie práva žiadnym spôsobom už odstrániť, lebo toto
porušenie práva je pre plynutie času nezvratné. Poukázal na skutočnosť, že nie je bez významu, že
zákonnou sudkyňou konajúcou na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 18C/56/2012 (spisová značka)
o neplatnosť mesačného predpisu platieb bola JUDr. Helena Hausleitnerová, pričom prieťahy v poradí
prvé vznikli za obdobie od 09. 03. 2012 do 16. 01. 2014, pričom dňa 28. januára 2015 sa vzdala funkcie
sudkyne a zákonnou sudkyňou konajúcou na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 16C/3/2017 (spisová
značka) o náhradu nemajetkovej ujmy bola od nápadu veci dňa 23. 01. 2017 až k 05. 03. 2018 JUDr.
Zuzana Doricová s tým, že z informácie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 09. 03.
2018, č. Ei 79/18/1000-2 sa dozvedel, že na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky vykonáva
funkciu vedúceho prieskumného oddelenia P.. D. L., ktorý bol do tejto funkcie vymenovaný dňom 15. 03.

2003 a od uvedeného dátumu ju vykonáva sústavne, t. j. aj k 05. 03. 2018 a funkciu vedúceho oddelenia
právneho styku s cudzinou a extradícii medzinárodného odboru vykonáva JUDr. Jozef Hausleitner, ktorý
bol výkonom tejto funkcie poverený dňom 16. 05. 2016 a od uvedeného dátumu ju vykonáva sústavne,
t. j. aj k 05. 03. 2018, z čoho vyplýva, že JUDr. Igor Dorica je v blízkom príbuzenskom vzťahu k zákonnej
sudkyni konajúcej na Okresnom súde Bratislava l vo veci 16C/3/2017 a tento je v kolegiálnom vzťahu s
osobou JUDr. Jozefa Hausleitnera, ktorý je v príbuzenskom vzťahu k JUDr. Helene Hausleitnerovej, ktorá
bola zákonnou sudkyňou konajúcou na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 18C/56/2012 o neplatnosť
mesačného predpisu platieb aj za obdobie od 09. 03. 2012 do 16. 01. 2014 a kde výšku nemajetkovej
ujmy voči žalovanej posudzovala JUDr. Zuzana Doricová ako zákonná sudkyňa konajúca na Okresnom
súde Bratislava l vo veci 16C/3/2017, pričom o uvedenom prepojení osôb nemohol vedieť skôr, nakoľko
sa o uvedenom dozvedel až z písomnej informácie od Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo
dňa 09. 03. 2018, pričom rozsudok bol vyhlásený dňa 05. 03. 2018. Poukázal na skutočnosť, že prieťahmi
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava pod sp. zn. 18C/56/2012 v trvaní 39 mesiacov mu
vznikla nemajetková ujma vo výške 900 eur trvaním právnej neistoty, pričom trvanie právnej neistoty v
období 39 mesiacov sa negatívnym spôsobom prejavilo na jeho osobe, v jeho osobnom a pracovnom
živote a uvedené nepriaznivo vplývalo a zanechalo negatívnu stopu aj v jeho psycho-sociálnej rovine,
napríklad aj v predvolávaním na políciu pre účelové trestné oznámenia podávané v rokoch 2012 až
2014 na jeho osobu P. C. (žalobkyňou 18C/56/2012), a ktoré boli odôvodňované aj vedením sporového
konania pod sp. zn. 18C/56/2012, o ktorom nemal pre nesprávny úradný postup súdu vôbec žiadnu
vedomosť, keď sa na vzniku prieťahov ako účastník konania žiadnym spôsobom nepodieľal a nenesie
na ich vzniku žiadnu objektívnu zodpovednosť, pričom ospravedlnenie sa predsedov súdov bolo vždy
len čisto formálne a z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava pod sp. zn. 18C/56/2012 vyplýva, že toto
neviedlo v ďalšom ani vôbec k žiadnej náprave, nakoľko prieťahy vznikali v konaní opakovane a to krátko
(rok) po sebe, keď ospravedlnením ani neprišlo k odstráneniu porušenia práva. Namietol, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je v jeho odôvodnení nepreskúmateľné aj z dôvodov, že na jednej strane uvádza,
že vôbec nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, čo je v rozpore proti tvrdeniu, že ospravedlnenie má byť
preňho postačujúce a satisfakcia mu bola ospravedlnením poskytnutá a javí sa ako primeraná. Uviedol,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne aj v tom, že súdom schválený petit žaloby výroku I.,
ktorým žiadal určenie, že jeho základné právo na prerokovanie veci bolo porušené, prvoinštančný súd
zamietol po pripustení zmeny petitu len z dôvodu, že sa mu javí ako nadbytočné.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. K tvrdeniu žalobcu, že neboli splnené podmienky
na vyhlásenie napadnutého rozsudku uviedol, že opravné uznesenie zo dňa 12. 02. 2018 mu bolo
doručené dňa 13. 02. 2018, čím logicky už dňa 05. 03. 2018, teda v čase uskutočnenia pojednávania,
nedisponoval možnosťou podať odvolanie voči predmetnému uzneseniu, avšak aj v prípade, že by mu
ešte plynula lehota na podanie odvolania, podal by odvolanie do času konania pojednávania, prípadne
by z tohto dôvodu požiadal o odročenie pojednávania s tým, že odhliadnuc od okolnosti, že predmetným
uznesením, č. k. 16C/3/2017 - 97 a následne č. k. 16C/3/2017 - 109, bolo vyhovené žalobcovmu návrhu
na zmenu petitu žaloby, a teda podanie odvolania zo strany žalobcu by bolo neprípustné podľa § 357 C. s.
p., žalobca nielenže do času konania pojednávania nepodal odvolanie (čo by v podstate i tak postrádalo
akýkoľvek zmysel), ale ani žiadnym spôsobom na pojednávaní uskutočnenom dňa 05. 03. 2018 nedal
najavo skutočnosť, že by plánoval podať odvolanie proti opravnému uzneseniu zo dňa 12. 02. 2018,
nakoľko mu ešte v tom čase plynula pätnásťdňová lehota (samozrejme za predpokladu, že žalobca
mal za to, že podať odvolanie je z jeho strany možné). Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie
je povinný konať podľa čl. 17 C. s. p. (princíp hospodárnosti), teda tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá a má povinnosť predchádzať zbytočným prieťahom a zároveň v súlade s § 157
C. s. p. (súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania), a preto prihliadnuc na povahu a zložitosť konania bolo
v možnostiach súdu prvej inštancie rozhodnúť na prvom pojednávaní, čo využil a urobil tak správne,
nakoľko boli splnené všetky podmienky, takže súdu prvej inštancie po prejednaní veci nič nebránilo, aby
uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a rozhodol vo veci samej, tak ako mu to ukladá Civilný
sporový poriadok, pričom v prípade žalobcu to bolo o to viac žiaduce, keďže namietal prieťahy v inom
(pôvodnom) konaní, nakoľko nastala situácia, keď žalobca síce žaluje štát za prieťahy v konaní, avšak
odmieta akceptovať skutočnosť, že súd prvej inštancie, ktorý o prieťahoch konal a rozhodol, tak vykonal
s náležitou rýchlosťou a vyhlásil rozsudok na prvom pojednávaní s odbornou starostlivosťou a v súlade

s princípom voľného hodnotenia dôkazov. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti
celého rozsudku z dôvodu, že nie je možné z rozsudku určiť, či súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobcovi nevznikla ujma, a že mu finančné zadosťučinenie neprináleží alebo, že žalobcovi ujma vznikla
a dostatočné zadosťučinenie je vo forme konštatovania práva a ospravedlnenia sa, tak predsedníčkou
Okresného súdu Bratislava I, ako aj podpredsedom Krajského súdu v Bratislave, nakoľko prvoinštančný
súd zamietol žalobu žalobcu, čím vyslovil, že jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za nesprávny úradný postup, ktorého sa dopustil Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 18C/56/2012, nie je dôvodný a nepatrí mu v tomto konaní zadosťučinenie v žiadnej forme,
ani vo forme ospravedlnenia, ani vo forme peňažného odškodnenia, nakoľko súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku uviedol, že postráda príčinnú súvislosť medzi vznikom nesprávneho úradného
postupu a vznikom škody, v tomto prípade nemajetkovej ujmy, čím súd prvej inštancie zároveň vyčítal
žalobcovi, že tento v priebehu celého konania nepreukázal, že by mu v dôsledku nesprávneho úradného
postupu - prieťahov v konaní, bola spôsobená nemajetková ujma s tým, že žalobca na súde prvej
inštancie uplatnenú nemajetkovú ujmu dostatočným spôsobom neodôvodnil, ani neuviedol skutočnosti
na preukázanie, že by v jeho živote došlo ku konkrétnym negatívnym následkom. Žalovaný vo svojom
vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že súd prvej inštancie síce nepriznal v tomto konaní
žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch, teda finančné zadosťučinenie za nesprávny úradný postup
spočívajúci v prieťahoch v konaní, nakoľko nepreukázal príčinnú súvislosť medzi právnym titulom a
vzniknutou nemajetkovou ujmou, zároveň sa však stotožnil s jeho názorom, že žalobcovi bola poskytnutá
reparácia formou ospravedlnenia predsedníčky Okresného súdu Bratislava I (JUDr. Evou Fulcovou) a
podpredsedu Krajského súdu v Bratislave (JUDr. Romanom Bolebruchom), čo je v žalobcovom prípade
primerané, pričom skutočnosť, že žalobca nepovažuje ospravedlnenie ani iné morálne zadosťučinenie
za postačujúce, vychádza čisto z jeho subjektívneho názoru, s ktorým sa súd prvej inštancie nemusel
a ani nemohol stotožniť, nakoľko žalobca kumulatívne nesplnil náležitosti vyžadované zákonom č.
514/2003 Z. z. a nakoľko priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je oprávnený ustáliť
len súd, aj to najmä s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu
práva došlo, žalobca nemôže svojvoľne posudzovať kritériá § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. K
námietke zaujatosti vznesenej žalobcom uviedol, že z informácie Generálnej prokuratúry SR pod č. Ei
79/18/1000 - 2 zo dňa 09. 03. 2018 (doslovne prekopírovaná v odvolaní) absolútne nevyplýva, že osoba
P.. D. L. je v blízkom príbuzenskom vzťahu k zákonnej sudkyni konajúcej na Okresnom súde Bratislava
I vo veci sp. zn. 16C/3/2017 a tento je v kolegiálnom vzťahu s osobou JUDr. Jozefa Hausleitnera, ktorý
je v príbuzenskom vzťahu k JUDr. Helene Hausleitnerovej, ktorá bola zároveň zákonnou sudkyňou na
Okresnom súde Bratislava I, súde konajúcom v pôvodnom súdnom spore o neplatnosť mesačného
predpisu platieb so sp. zn. 18C/56/2012, na základe ktorého je v súčasnosti vedené toto konanie s tým,
že uvedené považuje zo strany žalobcu za vykonštruované a v priamej súvislosti s neakceptovaním
rozhodnutia súdu prvej inštancie, z dôvodu ktorého by sa na námietku zaujatosti nemalo prihliadať,
nakoľko ani neboli splnené podmienky § 52 ods. 2 a § 53 ods. 1 C. s. p. na uplatnenie námietky zaujatosti.

4.

Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že nesúhlasí s jeho
tvrdením, že nakoľko uznesením č. k. 16C/3/2017 - 109 zo dňa 12. 02. 2018 mu bolo vyhovené, podanie
odvolania by bolo neprípustné podľa § 357 C. s. p., keď z obsahu spisu vyplýva, že uznesením súdu
prvej inštancie č. k. 16C/3/2017 - 109 zo dňa 12. 02. 2018 bolo rozhodnuté o jeho návrhu na opravu
chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností zo dňa 05. 02. 2018 a preto nevie, z čoho
vychádza názor žalovaného, že prípadné jeho odvolanie voči uzneseniu by bolo neprípustné podľa §
357 C. s. p., ak podľa § 357 odsek 1 písmeno f) C. s. p. je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu
prvej inštancie o návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem
odôvodnenia, a preto nie je polemika o tom, či by bol býval podal/nepodal opravný prostriedok voči
tomuto uzneseniu, nakoľko je podstatné, že odvolanie voči uzneseniu v zmysle poučenia bolo prípustné
a lehota na podanie odvolania mu plynula a táto lehota mu bola odňatá, keďže sa nikdy nevzdal svojho
práva podať odvolanie, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie tým, že ukončil dokazovanie a rozhodol
rozsudkom ešte pred uplynutím lehoty na podanie odvolania, mu odňal možnosť konať pred súdom s
tým, že o tom, či by prípadné jeho odvolanie bolo alebo nebolo prípustné, by rozhodol odvolací súd
a nie zástupkyňa žalovaného alebo súd prvej inštancie. K tvrdeniu žalovaného, že na pojednávaní
uskutočnenom dňa 05. 03. 2018 nedal najavo, že by plánoval podať odvolanie voči uzneseniu uviedol,
že ak by si mal osvojiť takýto argument žalovaného, potom na tomto pojednávaní nedal ani ničím najavo,
že by podať odvolanie voči uzneseniu neplánoval. K argumentácii žalovaného v podanom odvolaní,

poukazujúcej na čl. 17 C. s. p. uviedol, že žalovaný opomína, že práve z dôvodu ospravedlnenej
neúčasti zamestnankyne žalovaného (F.. E. E.) boli dve vytýčené pojednávania zrušené, napriek tomu,
že žalovaný udelil na svoje zastupovanie poverenie aj pre F.. V. F., ktorá sa pojednávaní zúčastniť
mohla. Opätovne namietol nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko z jeho odôvodnenia nie
je možné dôvodiť, či súd prvej inštancie dospel k záveru, že mu ujma nevznikla (že ju nepreukázal
a o jej vzniku neuniesol dôkazné bremeno) a teda, že mu ani finančné zadosťučinenie vo výške
900 eur neprináleží, alebo, že mu ujma vznikla a zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia
práva je dostatočné. Uviedol, že na preukázanie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhol
vykonať dokazovanie, keď na preukázanie negatívneho prejavu nemajetkovej ujmy v jeho osobnostnej
sfére navrhol pripojiť spis Okresného súdu Bratislava I pod č. k. 18C/56/2012 (spisová značka, pozn.
odvolacieho súdu) a preukázať súdu svoje tvrdenia, že ani ospravedlnenie predsedníčky súdu v konaní
pod Spr. 2023/2014 (prvé prieťahy v konaní) v ďalšom neviedlo k žiadnej náprave, nakoľko vec nebola
predsedníčkou súdu žiadnym spôsobom (vôbec) „sledovaná“ a uvedené vyplýva aj z toho, že ďalšie
prieťahy v konaní súdu vznikali aj ďalej po 07. 02. 2014 bez zavinenia účastníkov konania a že
týmto nesprávnym úradným postupom bol závažným spôsobom ovplyvnený jeho súkromný život, avšak
jeho návrhy na vykonanie dôkazu boli bez bližšieho vysvetlenia označené ako nadbytočné a nevie
prečo. Poukázal na skutočnosť, že pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné
považovať charakter a priebeh konania, v ktorom ujma vznikla, a preto nepovažuje za nadbytočné
pripojenie spisu Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 18C 56/2012 s tým, že žalobkyňa v konaní
vedenom pod č. k. 18C 56/2012 (spisová značka) na jeho osobu podávala množstvo trestných oznámení
a podaní na rôzne inštitúcie a v každom zo svojich podaní sa zmieňovala o súdnom konaní vedenom
pod č. k. 18C/56/2012 (spisová značka), čo by nemohla robiť, ak by bola vec včas a riadne prejednaná
a bol by odstránený stav trvania jeho právnej neistoty pod č. k. 16C/3/2017 (spisová značka) a súčasne
ako žalovaného pod č. k. 18C/56/2012 (spisová značka) s tým, že žalovaný nenavrhol vykonať žiadne
dokazovanie, a to napríklad ani len jeho výsluch. Uviedol, že žalovaný na pojednávaní a aj súd prvej
inštancie v odôvodnení rozsudku síce zhodne uviedli, že pripojenie spisu Okresného súdu Bratislava I
pod č. k. 18C 56/2012 (spisová značka) by bolo nadbytočné, ale žalovaný vo vyjadrení k jeho odvolaniu
ani vôbec ničím nekonkretizuje, pre ktoré dôvody tomu tak má tento ním navrhovaný dôkaz byť, keďže
pripojením spisu nesledoval, aby sa preukazoval nesprávny úradný postup - prieťahy v konaní (v poradí
druhé a ktorých vznik nebol medzi účastníkmi sporný), ale sledoval preukázanie negatívneho prejavu
nemajetkovej ujmy v jeho osobnostnej sfére, ktorá vznikla ako následok skutočnosti, že vôbec žiadnym
spôsobom nebola zjednaná náprava predsedníčkou okresného súdu akýmsi „sledovaním“, ak má za
preukázané a tvrdí, že prieťahy v poradí druhé vznikali v konaní opakovane krátko po sebe aj po 07.
02. 2014, pričom okolnosti a dôvody, pre ktoré tomu tak bolo s poukazom na požadovanú výšku (nie
na vznik) nemajetkovej ujmy sa dajú bližšie zistiť a ustáliť zo súdneho spisu 18C/56/2012. Namietol,
že z odôvodnenia odvolaním už napadnutého rozsudku objektívne nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi
na strane druhej, keď iba tvrdenie, že nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy nie je založené na žiadnych
výsledkoch dokazovania, lebo prvoinštančný súd v tejto veci žiadne dokazovanie nevykonával práve
z dôvodu, že mu bola poskytnutá satisfakcia ospravedlnením a táto má byť pre neho postačujúca. K
tvrdeniu žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu o tom, že nemôže svojvoľne posudzovať § 17 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. a, že súd prvej inštancie v bode 14.4 rozsudku správne konštatoval, že ak by sa
stotožnil s jeho tvrdením, tak ani náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch by nebolo možné považovať
za odstránenie porušenia práva, nakoľko ani jej poskytnutím nie je možné vrátiť čas, opätovne uviedol,
že nikdy netvrdil, že náhradou nemajetkovej ujmy priznaním finančnej náhrady vo výške 900 eur, by
prišlo u neho k odstráneniu porušenia práva, nakoľko náhradu nemajetkovej ujmy (za tri roky trvania
právnej neistoty) vníma len ako zmiernenie následkov a satisfakciu za porušenie práva (za prieťahy)
a rozhodne nie ako odstránenie porušenia práva. Uviedol, že žiadnu námietku voči osobe zákonnej
sudkyne konajúcej na Okresnom súde Bratislava I v tejto veci nepodal, nakoľko iba poukázal na to, že
až po vyhlásení rozsudku zistil, že z informácie od Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod
č. Ei 79/18/1000-2 zo dňa 09. 03. 2018 vyplýva, že osoba P.. D. L. je v kolegiálnom vzťahu s osobou
JUDr. Jozefa Hausleitnera, ktorý je v príbuzenskom vzťahu k JUDr. Helene Hausleitnerovej a ktorá bola
zákonnou sudkyňou konajúcou na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 18C/56/2012 (spisová značka)
o neplatnosť mesačného predpisu platieb aj za obdobie od 09. 03. 2012 do 16. 01. 2014 a kde výšku
nemajetkovej ujmy voči žalovanej posudzovala JUDr. Zuzana Doricová ako zákonná sudkyňa konajúca
na Okresnom súde Bratislava l vo veci 16C/3/2017 s tým, že jeho názor o tom, že P.. D. L. by mal byť
v blízkom príbuzenskom vzťahu k zákonnej sudkyni konajúcej na Okresnom súde Bratislava I vo veci
16C/3/2017 vyplýva aj z údajov uvedených na čísle listu vlastníctva 2367, k. ú. Petržalka, kde sú obaja

uvedení ako spoluvlastníci bytu titulom BSM, pričom skutočnosť, v akom príbuzenskom vzťahu je JUDr.
Jozef Hausleitner k JUDr. Helene Hausleitnerovej nevie uviesť a po uvedenom nepátra.

5.

Žalovaný, sa k danému vyjadreniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 13. 07. 2018, nevyjadril.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p.
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.), keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. októbra 2018
podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

7.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky
na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi nesprávnym úradným postupom
spočívajúcom v prieťahoch v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava pod sp. zn. 18C/56/2012
a v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
6Co/545/2015 pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a svoje
zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel aj riadne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.), pričom sa
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako
aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania a jeho
odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska
správnosti zaujatých záverov.

8.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného
súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol.

10.

K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery, avšak v prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia,
odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za
správne.

11.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho sa náhrady škody v sume 900 eur spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
16C/56/2012 zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal kumulatívne splnenie zákonom
predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
keď v konaní nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške a priamu príčinnú súvislosť medzi
vytýkaným nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy.

12.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvej
inštancie bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko napadnutým rozsudkom rozhodol pred
uplynutím lehoty na podanie odvolania proti opravnému uzneseniu zo dňa 12. februára 2018, č. k.
16C/3/2017 - 109, ktorým opravil výrok uznesenia zo dňa 22. januára 2018, č. k. 16C/3/2017 - 97, ktorým
pripustil zmenu petitu žaloby, čím na vyhlásenie prvoinštančného rozsudku neboli splnené procesné
podmienky z dôvodu, že je nesporné, že opravným uznesením vyhovel súd prvej inštancie návrhu
žalobcu na opravu zrejmej nesprávnosti v celom rozsahu, ktorej sa dopustil pri písomnom vypracovaní
uznesenia zo dňa 22. januára 2018, č. k. 16C/3/2017 - 97, a preto prípadné odvolanie žalobcu, by bolo
podané neoprávnenou osobou, keďže z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku vyplýva,
že odvolanie môže podať iba tá strana sporu, ktorej nebolo rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom
rozsahu vyhovené, prípadne ktorej bola rozhodnutím spôsobená určitá ujma na jej právach, avšak ako
už odvolací súd uviedol vyššie, súd prvej inštancie opravným uznesením návrhu žalobcu vyhovel a
žalobcovi, napriek vyhlásenému rozsudku pred uplynutím lehoty na podanie odvolania, nič nebránilo
odvolanie podať, i keď subjektívna stránka podania odvolania by v jeho prípade absentovala úplne.

13.

Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú štátom, jeho orgánmi pri výkone verejnej moci, pričom
zákonom stanovenými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za túto škodu je existencia
nesprávneho úradného postupu, vznik škody (nemajetkovej ujmy) a príčinná súvislosť medzi
namietaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou (nemajetkovou ujmou). Tieto
predpoklady zodpovednosti štátu za škody musia byť splnené súčasne.

14.

Z dikcie zák. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak, a to v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

15.

V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca bol žalovanou stranou sporu vedeného na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/56/2012 , pričom jeho sťažnosť na
prieťahy zo dňa 16. 01. 2014 vybavil predseda Okresného súdu Bratislava I dňa 07. 02. 2014, pod č. Spr.
2023/2015 ako opodstatnenú, keď konštatoval, že v konaní došlo k prieťahom, nakoľko žalobcovi tohto
konania nebol doručený návrh spolu s výzvou na vyjadrenie od jeho podania dňa 09. 03. 2012 do podania
sťažnosti, za spôsobené prieťahy sa sťažovateľovi ospravedlnil a súčasne mu oznámil, že plynulosť
konania až do jeho právoplatného skončenia bude sledovaná predsedom súdu, zároveň nebolo v konaní
sporné, že aj druhá sťažnosť žalobcu zo dňa 06. 10. 2015 na prieťahy v konaní (po vydaní rozsudku
v tejto právnej veci dňa 20. 03. 2015), bola predsedom súdu vyhodnotená ako dôvodná pod Spr. č.
2248/2015 dňa 30. 10. 2015 a napokon aj tretia sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní vedenom na

odvolacom súde pod sp. zn. 6Co/545/2015 bola posúdená predsedom Krajského súdu v Bratislave v
konaní pod Spr. 2238/2016 dňa 06. 10. 2016 ako dôvodná.

16.

Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, resp. nemajetkovú ujmu spôsobenú zbytočnými
prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/56/2012 a následne na Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
6Co/545/2015 v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ako i zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
a dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca, ktorý v
tomto smere nenavrhol žiadne dokazovanie, dôvodiac, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenia
práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje, náležite nepreukázal existenciu ani rozsah
kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajským súdom v Bratislave.

17.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
podmienený splnením všetkých predpokladov stanovených v ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. , pričom žalobcu v spore zaťažovalo
dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základom rozsahu) skutočnosti, z
ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného a krajského súdu
vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať náhradu aj v peniazoch.

18.

Odvolací súd vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného
súdu SR, ktorý v tomto smere právne závery vyslovil najmä v jeho uzneseniach pod sp. zn. II.
ÚS 467/08 a sp. zn. IV. ÚS 1/2012
poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre
priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného, a preto ako
nedôvodné posúdil odvolací súd námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní, že vzhľadom na judikatúru
ÚS ČR a ESĽP v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania,
neprináleží skúmať existenciu následkov takého nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v
tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena, nakoľko takáto argumentácia je v rozpore
s ustanovením § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. , ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, okrem
existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno
reparovať inak.

19.

Súd prvej inštancie dospel k absolútne správnemu právnemu záveru, že bolo povinnosťou žalobcu
v konaní preukázať, že nesprávny úradný postup súdov oboch inštancií spočívajúci vo vzniknutých
prieťahoch v konaní, v ktorom bol v procesnom postavení žalovaného mu spôsobil akékoľvek následky,
ovplyvnili jeho pracovný a osobný život, resp., že nesporné porušenie jeho práva na prejednania veci bez
zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) zanechalo negatívnu stopu v jeho psycho-sociálnej rovine,
a nakoľko žiadnym spôsobom nepreukázal napr. zmenu pomerov na jeho strane, jeho dovtedajšieho
života v súkromnej ale ani v žiadnej inej sfére, t. j. nepreukázal vznik nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, dôkazné bremeno neuniesol.

20.

Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že aj v prípade preukázania ostatných
podmienok pre vznik zodpovednosti štátu, možno považovať ospravedlnenia predsedov súdov prvej aj

druhej inštancie (v liste zo dňa 07. 02. 2014, 06. 10. 2015 a 06. 10. 2016) za absolútne dostatočné
zadosťučinenie (podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.), keď žalobca v konaní nepreukázal vznik takej
závažnej nemajetkovej ujmy (konkrétnych následkov), v prípade ktorej by na poskytnutie dostatočného
zadosťučinenia nepostačovalo takéto vybavenie sťažnosti žalobcu spolu s ospravedlnením a že
vzniknutú nemajetkovú ujmu nie je (objektívne) možné uspokojiť inak.

21.

Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a
právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom, a to zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 18C/56/2012 a na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 6Co/545/2015, keď žalobca neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom, a preto odvolací súd dospel
k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v
odvolacom konaní neboli zistené také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie.

22.

K tvrdeniu žalobcu, že vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie námietku zaujatosti
voči zákonnej sudkyni prvoinštančného súdu nevzniesol a nie je mu zrejmé, z čoho vychádza úvaha
žalovaného v jeho vyjadrení k jeho odvolaniu, odvolací súd uvádza, že v súlade s ust. § 124 ods. 1 C.
s. p. je povinnosťou súdu posudzovať každé podanie, resp. úkon podľa jeho obsahu, a nakoľko žalobca
v odvolaní uviedol, že bez významu nie je skutočnosť, že v konaní, v ktorom došlo k opakovaným
prieťahom na súde prvej inštancie (vedené pod sp. zn. 18C/56/2012) bola zákonnou sudkyňou JUDr.
Helena Hausleitnerová, ktorej manžel má byť v kolegiálnom vzťahu s P.. D. L., ktorý je v blízkom
príbuzenskom vzťahu so zákonnou sudkyňou v tomto spore (P.. I. L.), z obsahu tohto podania, jeho
vnútornej skladby a žalobcom zvolenej argumentácie a použitým výrazovým prostriedkom, aj podľa
názoru odvolacieho súdu vyplývalo, že žalobca voči zákonnej sudkyni námietku zaujatosti vzniesol.

23.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky
požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým
stavom i právnym posúdením sporu, z dôvodu ktorého sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov rozsudku a ako vecne správny ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

24.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods.
2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v
plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 16. 4. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.