Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. jún 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/215/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615217175
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7615217175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov

senátuJUDr.LadislavaCakocihoaJUDr.SlávkyZborovjanovejvsporežalobcuP..Z.Z.,H..XX.X.XXXX,
C. K.Š. H. N., Z. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Jánom Burocim, advokátom so sídlom v Spišskej Novej
Vsi, Za Šestnástkou 17 proti žalovaným: 1/ Z. Z., C. N. K. H. N., F. XXX/XX, 2/ B. Z., H.. XX.X.XXXX,
C. N. K. H. N., F. XXX/XX a 3/ S. Z., H.. XX.X.XXXX, C. N. C., E. XXX/XXA, všetci zastúpení JUDr.
Ľubomírou Bašistovou Virovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Zimná 62, o zaplatenie
1.300,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo
dňa 12. januára 2017 č.k. 13C/407/2015-55 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovaným v 1. až 3. rade domáhal uloženia povinnosti zaplatiť
mu spoločne a nerozdielne sumu 550,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 15.6.2015
do zaplatenia a aby súd uložil žalovanej v 1. rade povinnosť vrátiť mu istinu 750,- eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne od 3.1.2015 do zaplatenia, a to titulom náhrady škody v sume 550,-

eur a voči žalovanej i titulom vydania polovice nasporených peňazí na vkladnej knižke. Zároveň súd
rozhodol, že žalovaní majú nárok na plnú náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal na argumentáciu žalobcu, že so žalovanou -
svojou matkou, býval v spoločnej domácnosti od roku 2006 do novembra 2014, kedy sa odsťahoval.
Nezobral si však všetky veci, ale odnášal ich postupne. V byte žalovanej nechal manželskú posteľ a
skrinky v hodnote 100,- eur, skrinku v hodnote 20,- eur, televízor v hodnote 20 eur, stolík pod televízor v

hodnote 20 eur, záclony a šatstvo v hodnote 150,- eur, tri stoličky v hodnote 60,- eur, zrkadlo v hodnote
10,- eur, dva lustre v hodnote 20,- eur, plynovú vec v hodnote 50,- eur, chladničku v hodnote 50,- eur
a práčku 50,- eur, ktorých cenu žalobca určil odhadom podľa toho, za čo ich nakúpil a následne podľa
toho, aká by ich bola hodnota v bazári. Žalovaná žalobcu síce vyzvala k vyprataniu týchto vecí listom zo
dňa 16.3.2015 a termín vypratania stanovila na deň do 25.3.2015, v byte nebola ani dňa 24.3.2015 a ani
dňa 25.3.2015, keď si žalobca prišiel svoje veci odniesť. Následne sa žalobca dozvedel, že žalovaní v 2.
a 3. rade jeho veci vyhodili, niektoré speňažili, čím neoprávnene zasiahli do jeho vlastníctva a spôsobili

žalobcovi škodu vo výške 550,- eur, na náhradu ktorej vyzval žalovaných listom zo dňa 4.6.2015. Súd
poukázal i na tvrdenie žalobcu, že spoločne s matkou si založili aj vkladnú knižku, na ktorú si sporili
pre prípad pohrebu jedného z nich a na ktorej mali ku dňu 2.1.2015 nasporenú sumu 1.579,30 eur. Z
dôvodu, že žalovaná bez akéhokoľvek oznámenia a odsúhlasenia žalobcom vybrala dňa 2.1.2015 zvkladnej knižky celú nasporenú sumu, žalobca žiadal od žalovanej vydanie 750,- eur, predstavujúcej
polovicu sumy nasporenej na vkladnej knižke

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd zo zistenia, že po presťahovaní sa žalobcu z bytu žalovanej si žalobca
postupne odnášal svoje veci, avšak časť z nich v byte žalovanej nechal, v lehote určenou matkou
na vypratanie vecí si veci neprevzal, pretože byt bol predaný a musel byť vyprataný. Žalovaní časť
vecí žalobcu vyhodili ku kontajneru a časť odniesli do charity, pričom v byte ostala len plynová pec. Z
výpovede žalobcu súd zistil, že kým žil spoločne s matkou, matka platila nájomné a inkaso a všetko

ostatné platil žalobca s manželkou, na vkladnú knižku vkladali zo spoločných peňazí žalovanej, žalobcu
a manželky žalobcu, preto zo sumy 1.579,- eur, ktorú žalovaná vybrala dňa 2.1.2015, mu patrí polovica,
pretože tá sa ušetrila potom, čo sa rozhodli „že nebude sponzorovať bratov a aj preto, že keby nebolo
jeho a jeho manželky, tak by mama neušetrila nič. Vklad vo výške 1.300,- eur dňa 3.3.2010 robila mama
s bratom S. a išlo o peniaze, ktoré mala mama na účte a ktoré ušetrila potom, čo sa k nej s manželkou
nasťahovali. Tieto peniaze mali byť určené na mamin pohreb“. Žalovaná vo svojej výpovedi naopak

tvrdila, že na vkladnú knižku šetrila zo svojho dôchodku, aby mala peniaze na pohreb, pričom žalobca
neprispieval ničím ani na domácnosť, a ani na vkladnú knižku žiadnu sumu nevložil.

4. Ďalej súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalovaná mala vedený
účet v Slovenskej sporiteľni č. XXXXXX-XXXXXXXXXX, z ktorého v dňoch 1. až 3.3.2010 vybrala

sumu 1.450,- eur, na vkladnú knižku č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX, vedenú na meno Z. Z. B. Z.
Z. (žalovaná bola vedená ako prvý vkladateľ a žalobca ako druhý vkladateľ s tým, že prvý vklad bol
urobený dňa 23.2.2000 vo výške 100,- Sk), žalovaná vložila dňa 3.3.2010 sumu 1.300,- eur, pričom
ku dňu 19.2.2009 bol na vkladnej knižke zostatok 335,32 eur. Suma 1.300,- eur bola na vkladnej
knižke deponovaná do 2.1.2015, keď v tento deň žalovaná vybrala sumu 1.579,30 eur. Zistil tiež, že v

Slovenskej sporiteľni a.s. má žalovaná vedený účet sporožíro senior č. XXXXXXXXXX/XXXX a vkladový
účet sporenie senior č. XXXXXXXXXX/XXXX a zo sumy 1.579,30 eur, ktorú žalovaná vybrala z vkladnej
knižky, vložila žalovaná dňa 25.1.2015 na svoj sporožírový účet sumu 1.000,- eur a sumu 10,- eur na
účet sporenia.

5. Po právnom posúdení sporu podľa § 415, § 420 ods. 1 a 3, § 438 ods. 1 a 2, § 441, § 442 ods. 1
a 3, § 443, § 123, § 778, § 780 ods. 1, § 781 ods. 1 a 2, § 783 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
s poukazom na § 137 písm. a), § 206, § 207 ods. 1 a § 209 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že po presťahovaní sa žalobcu z bytu žalovanej si žalobca z bytu
postupne odnášal svoje veci, časť z nich matke v byte nechal, v lehote určenou matkou na vypratanie

vecí si zvyšok svojich vecí, okrem plynovej pece, ktorá zostala v byte, ale neprevzal, lebo byt bol predaný
a musel byť vyprataný, ako aj z dôvodu, že žalovaní časť vecí žalobcu vyhodili ku kontajneru a časť
odniesli do charity, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca svoj nárok na náhradu škody v
spore nepreukázal, lebo nepredložil dostatočnú identifikáciu v žalobe označených vecí a nepreukázal
ani ich hodnotu, a teda výšku škody, a to žiadnym zo žalobcom použitých prostriedkov procesného

útoku - skutkovými tvrdeniami žalobcu, výsluchom manželky žalobcu, žiadosťou žalobcu o vystavenie
kópie vkladnej knižky s bankovými výpismi, listom žalovanej zo dňa 16.3.2015, listom žalobcu zo dňa
4.6.2015 a ani prezentovanými fotografiami. Dôvodil, že ak žalobca predložil súdu fotografie zo dňa
24.3.2015, tieto osvedčujú jedine jeho tvrdenie, že v lehote stanovenej žalovanou na vypratanie sa
žalobca nachádzal pred obytným domom, v ktorom sa byt matky nachádzal, avšak tieto fotografie

nepreukazujú, či sa veci žalobcu vo vestibule bytového domu nachádzali alebo nenachádzali, ani
tvrdenie, že žalobca nemal možnosť vojsť do vestibulu bytového domu. Dodal, že pokiaľ žalobca žiadal
vykonať znalecké dokazovanie za účelom určenia trhovej hodnoty hnuteľných vecí, ktorých náhrady
škody sa v tomto spore domáhal, tento návrh žalobcu na vykonanie dôkazu súd zamietol z dôvodu,
že žalobca nepredložil súdu dostatočnú identifikáciu predmetných vecí, naviac za stavu, ak veci, o

ktorých žalobca tvrdil, že sú (boli) jeho vlastníctvom, už neexistujú a opis vecí aj po výpovedi svedkyne
a žalobcom predloženej fotografie, na ktorej je zobrazená časť vecí, ostal neúplný.

6. Konštatujúc, že žalobca a žalovaná boli vedení ako vkladatelia na vkladnej knižke, a teda obaja
boli rovnako oprávnení s vkladom nakladať, pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom súd prvej

inštancie zamietol i návrh žalobcu na výplatu polovice peňažnej sumy na vkladnej knižke č. XXXXXX-
XXXXXXXXXX/XXXX, ktorá bola vedená na meno žalovanej a žalobcu, keď síce medzi stranami nebolo
sporné, že žalovaná vložila dňa 3.3.2010 na vkladnú knižku sumu 1.300,- eur a z vkladnej knižky vybrala
dňa 2.1.2015 sumu 1.579,30 eur, žalobca ale ničím nepreukázal v spore svoje tvrdenie, že na vkladnúknižku vkladal finančné prostriedky a nepreukázal ani svoje tvrdenia o tom, že sumu 1.300,- eur vložila
žalovaná zo svojho účtu na vkladnú knižku len preto, že mohla peniaze našetriť vďaka tomu, že žalobca
spolu so svojou manželkou hradil výdavky žalovanej. Doplnil, že to bola žalovaná, ktorá výpismi zo

svojich účtov v peňažných ústavoch preukázala svoje tvrdenia o tom, že vklady na vkladnú knižku robila
výlučne ona. Zo všetkých dôvodov preto súd žalobu zamietol.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že
procesne úspešným žalovaným priznal nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške trov bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol jeho záver o nepreukázaní
tvrdenia, že veci žalobcu sa vo vestibule bytového domu nenachádzali a že nemal možnosť si tieto
veci odviesť. Podľa žalobcu to boli žalovaní, ktorí museli tvrdiť a preukázať, že veci vo vestibule ku

dňu 25.3.2015 boli a neexistovala žiadna prekážka, aby si tieto veci mohol žalobca odviesť, čo však
žalovaní netvrdili a vôbec nepreukázali. Zopakoval, že bol preukázateľne dňa 24.3.2015 pred bytovým
domom žalovanej, avšak do bytového domu sa nevedel dostať, nakoľko na zvonenie mu žalovaná
vchod neotvorila, a on tak splnil požiadavku žalovanej, aby si pre veci prišiel v stanovenej lehote.
Žalobca mal za to, že na základe účelového mlčania žalovaných je jasné, že tieto veci už k tomuto

dátumu boli zlikvidované (odnesené do kontajnera). Žalobca vo svojom odvolaní namietol takisto záver
súdu prvej inštancie, že nepreukázal hodnotu hnuteľných vecí a výšku škody. V tomto smere súdu
prvej inštancie žalobca vytkol, že odmietol vykonať ním navrhnutý dôkaz znaleckým dokazovaním z
dôvodu, že svoje veci nedostatočne identifikoval. Podľa názoru žalobcu využil všetky možnosti ako
identifikovaťveci,keďnajehotvrdeniabolavypočutájehomanželkaasúdubolapredloženáajfotografia,

na ktorých je časť týchto hnuteľných vecí, pričom ďalšia identifikácia vecí bola znemožnená práve
žalovanými, ktorí jeho veci zničili. Argumentáciu súdu, že hodnotu vecí nie je možné znalecky skúmať
v dôsledku ich zničenia žalovanými, a preto je nutné žalobu v dôsledku dôkaznej núdze zamietnuť,
žalobca označil za nespravodlivú, poukazom na čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 4 ods. 1 a 2 CSP a základný
princíp spravodlivosti. Podčiarkol, že je osobou v hmotnej núdzi, čoho dôkazom je rozhodnutie v určení

advokáta na jeho zastupovanie, ako i fakt, že až v priebehu súdneho konania došlo k nepredvídateľnej
zmene legislatívy a Civilný sporový poriadok už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 136
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňovalo v prípade, že výšku nárokov bolo možné zistiť len
s nepomernými ťažkosťami alebo ju nebolo možné zistiť vôbec, určiť ju podľa úvahy súdu. Napokon
žalobca za nesprávny označil aj záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní tvrdenia, že na vkladnú

knižku vkladal finančné prostriedky. V tejto súvislosti žalobca zopakoval, že zo žiadosti o vystavení
vkladnej knižky je zjavné, že prvým zložiteľom vkladu vo výške 100,- Sk bol práve žalobca a ďalšie
vklady žalobca síce nemohol preukázať, lebo banka skartovala vkladové lístky, ale z prehľadu vkladnej
knižky je zjavné, že s vkladnou knižkou nakladali žalobca i žalovaná a v priebehu rokov dochádzalo
k opakovaným vkladom a výberom. Práve z tohto dôvodu musel podľa žalobcu súd žalobcovi priznať

polovicu finančných prostriedkov, ktoré si žalovaná privlastnila, keďže na vkladnú knižku na meno
žalobcu i žalovanej, je nutné pozerať ako na spoločnú vec v podielovom spoluvlastníctve, kde platí, že
podiel žalobcu aj žalovanej je rovnaký, nakoľko nebolo dohodnuté inak.

9. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu označili odvolanie žalobcu za nedôvodné a

napadnutý rozsudok za správny po právnej i vecnej stránke. Navrhli ho potvrdiť a priznať im plnú
náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Podľa žalovaných žalobca, vychádzajúc z
obsahu odvolania, odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP, t.j. že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, uplatnil neopodstatnene a súd prvej

inštancie správne nenariadil znalecké dokazovanie, pretože znalecké dokazovanie na hodnotu vecí
žalobcu nebolo možné vykonať z dôvodov na strane žalobcu, ktorý počas celého súdneho konania
hnuteľné veci nešpecifikoval, resp. neidentifikoval tak, aby ich bolo možné znalecky ohodnotiť, pričom
dostatočná identifikácia týchto vecí nebola zistiteľná zo žiadneho dôkazného prostriedku použitého
žalobcom.

10. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaných k jeho odvolaniu označil vyjadrenie žalovaných za
blanketové, nakoľko jedinou konkrétnou reakciou na odvolacie dôvody žalobcu je tvrdenie žalovaných,
že podľa ich názoru nevykonal súd dokazovanie z dôvodu, že hnuteľné veci boli neidentifikovateľné,s čím žalobca nesúhlasil. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že fotodokumentácia je vždy riadny
dôkazný prostriedok, podľa ktorého je možné vykonať znalecké dokazovanie, k bližšiemu opisu veci bol
vypočutý i svedok, obsah výpovede ktorého nebol žalovanými nijako namietaný. Dodal, že žalovaní v

priebehu celého súdneho konania netvrdili, akú hodnotu majú mať zničené hnuteľné veci, len namietali
ich hodnotu tvrdenú žalobcom. Pokiaľ teda žalovaní neuviedli svoje vlastné konkrétne tvrdenia podľa
žalobcu platí, že ich formálne popretie je neúčinné v zmysle § 151 ods. 2 CSP.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.

12. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku dospel k záveru, že
napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,

ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových
strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, §
194 a § 205 CSP alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné

ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol z dôvodu, že žalobca v danom spore neuniesol dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie
procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť
súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného

práva pre rozhodnutie o veci, nebola buď pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti
uloženej strane sporu ust. § 132 ods. 1 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná,
teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti,
ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

13. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré strana v spore musí tvrdiť a preukázať, ako aj rozloženie
dôkazného bremena, t.j. kto je nositeľom dôkazného bremena ohľadne jednotlivých právne významných
skutočností, je pritom určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
sporových strán.

14. V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu sporu, ktorá
tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky.

15. V posudzovanom prípade je z obsahu spisu zrejmé, že žalobcova požiadavka voči žalovaným na
úhradu peňažnej sumy vychádza vo svoje prvej časti z tvrdenia, že žalobca voči žalovaným požaduje

náhradu škody za svoje hnuteľné veci, o ktorých tvrdí, že sú (boli) jeho vlastníctvom a mal ich uložené
v byte žalovanej a ktoré v dôsledku označeného konania žalovaných už nemá.

16. Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu nie sú výslovne upravené Občianskym zákonníkom,
boli upravené právnou doktrínou a opakovane sa k nim vyjadrila tiež judikatúra. Podľa právnej doktríny

tvorí základ zodpovednosti za škodu porušenie právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a vznikom škody a v niektorých prípadoch aj zavinenie. Všeobecná
zodpovednosť za škodu upravená v ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka je konštruovaná na
subjektívnom pojatí zodpovednosti a naviac vychádza z tzv. prezumovaného zavinenia vo forme
nevedomej nedbanlivosti, zavinenie sa teda u škodcu predpokladá. V procesnom zmysle má táto

okolnosť veľký význam, lebo poškodený (v danom prípade žalobca) má v spore povinnosť tvrdenia,
povinnosť dôkaznú a dôkazné bremeno ohľadne tak porušenia právnej povinnosti škodcom, ako i vzniku
a výšky škody a príčinnej súvislosti, zavinenie škodcu preukazovať nemusí. Škodca má povinnosť
preukázať, že škodu nezavinil, pokiaľ sa chce vyviniť zo zodpovednosti za škodu. Základný predpoklad
pre možný vznik zodpovednosti za škodu predstavuje protiprávny úkon. Protiprávnosť úkonu doktrína

definuje ako rozpor úkonu konajúcej fyzickej či právnickej osoby s objektívnym právom. Za protiprávny
úkon je pritom považované konanie fyzickej či právnickej osoby, ktoré jednak porušuje právne normy
prikazujúce určité konanie alebo naopak nejaké konanie zakazujúce a ďalej také konanie, ktoré právne
normy obchádza. Protiprávnym úkonom naopak nemôže byť úkon alebo činnosť konajúcej osoby,ktorú objektívne právo dovoľuje alebo dokonca prikazuje, a to ani za predpokladu, že pri tejto činnosti
dôjde k vzniku škody. Škoda je druhým nevyhnutým predpokladom pre vznik zodpovednostného vzťahu
medzi škodcom a poškodeným. Právna doktrína škodu definuje ako majetkovú ujmu, ktorá nastala

v majetkovej sfére poškodeného a zároveň je táto ujma nahraditeľná v peniazoch. Skutočná škoda
vyjadruje zmenšenie majetku poškodeného v dôsledku protiprávneho konania škodcu. Náhrada škody
by preto mala zodpovedať tomu, o čo sa majetok poškodeného protiprávnym konaním škodcu zmenšil.
Ďalším nevyhnutným predpokladom pre vznik zodpovednosti za škodu je existencia vzťahu príčinnej
súvislosti, ktorá musí byť daná medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Zavinenie je štvrtým

predpokladomvznikuzodpovednostizaškodu,ktorésazisťujeažpotom,čojezistenápríčinnásúvislosť.
Pokiaľ je zavinenie vyžadované Občianskym zákonníkom pre vznik zodpovednosti, ale zavinenie nie je
preukázané, nie je zodpovednosť naplnená.

17. V posudzovanom spore z obsahu spisu a dôvodov napadnutého rozsudku možno vyvodiť, že súd
prvej inštancie sa pri rozhodovaní o žalobe žalobcu na náhradu škody, ktorá má reparačnú funkciu,

správnezameralnaskúmaniepodmienokvznikuzodpovednostižalovanýchzaškoduasprávneuzavrel,
že v dôsledku neunesenia dôkazného bremena ohľadom rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu,
nemohol učiniť záver o splnení zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaných za škodu žalobcu,
ktorá mu vznikla tým, že žalobca svoje veci nemá vo svojej dispozícii, a to v prvom rade z dôvodu,
že žalobcovi sa nepodarilo dostatočne identifikovať hnuteľné veci, o ktorých tvrdil že sú (boli) jeho

vlastníctvom tak, aby bolo nepochybné, o aké konkrétne veci sa jedná, a aby bola vylúčená ich
zameniteľnosť s inými vecami rovnakého druhu a nepreukázal ani svoje tvrdenie, že v žalobe označené
veci sa nachádzali v byte žalovanej, s ktorou býval spoločnej domácnosti spoločne so svojou manželkou.
Žalobca totiž veci, o ktorých tvrdil, že boli v jeho vlastníctve a nachádzali sa v byte žalovanej, nepopísal
takými znakmi, ktorými sa rozoznávajú od iných vecí rovnakého druhu, ak ich bez ďalšieho označil len

ako „manželská posteľ a skrinky, skrinka, televízor, stolík pod televízor, záclony a šatstvo, tri stoličky,
zrkadlo, dva lustre, plynová vec, chladnička a práčku. V tomto smere správne súd prvej inštancie
usúdil, že dostatočne identifikovať hnuteľné veci vo vlastníctve žalobcu sa žalobcovi nepodarilo žiadnym
zo žalobcom použitých prostriedkov procesného útoku, a to ani skutkovými tvrdeniam žalobcu, ani
výsluchom svedkyne - manželky žalobcu a ani prezentovanými fotografiami, z dôvodov dostatočne

vysvetlených v odôvodnení rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje.

18. Možno doplniť, že skutočnou škodou na veciach je nutné rozumieť takú ujmu, ktorá znamená
zmenšenie majetkového stavu poškodeného žalobcu oproti stavu pred škodovou udalosťou. Pri
rozhodovaní o nároku na náhradu škody vzniknutej zničením vecí je treba vychádzať z obvyklej ceny

vecí k okamihu zničenia (§ 443 Občianskeho zákonníka). Z tohto dôvodu je dostatočná identifikácia vecí
poškodeným žalobcom tou rozhodnou skutočnosťou, za ktorú nesie v spore zodpovednosť žalobca.

19. Za takejto situácie preto nemôžu privodiť zmenu napadnutého rozsudku vo výroku o zamietnutí
žaloby na náhradu škody pre neunesenie dôkazného bremena ani odvolacie námietky prezentované

v odvolaní žalobcu založené na názore, že žalobca využil všetky možnosti ako identifikovať veci, keď
na jeho tvrdenia bola vypočutá jeho manželka a súdu bola predložená aj fotografia, na ktorých je časť
týchto hnuteľných vecí, pričom ďalšia identifikácia vecí bola znemožnená práve žalovanými, ktorí jeho
veci zničili, a preto je nutné v spore rozhodnúť v súlade s princípom spravodlivosti a stanoviť výšku
jeho nároku na náhradu škody úvahou súdu tak, ako to pripúšťal predchádzajúci procesný predpis, a

preto neobstojí ani námietka žalobcu, že súd nedôvodne odmietol vykonať žalobcom navrhovaný dôkaz
znaleckým dokazovaním a že to boli žalovaní, ktorí museli tvrdiť a preukázať, že veci vo vestibule ku
dňu 25.3.2015 boli a neexistovala žiadna prekážka, aby si tieto veci mohol žalobca odviesť.

20.Napokonsprávnyjeizáverprvoinštančnéhosúdu,žežalobcavsporenepreukázalanisvojetvrdenie,

že mu patrí polovica vkladu na vkladnej knižke č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX vedenej na meno Z. Z.
B. Z. Z. v Slovenskej sporiteľni a.s.. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v tom, že žalobca
v spore preukázal jedine to, že bol oprávnený spoločne so žalovanou v 1. rade nakladať s vkladom na
označenej vkladnej knižke na meno.

21. Zmluva o vklade vzniká medzi fyzickou alebo právnickou osobou (ďalej len „vkladateľ“) a peňažným
ústavom zložením vkladu v peňažnom ústave a jeho prijatím peňažným ústavom (§ 778 Občianskeho
zákonníka). Prijatie vkladu potvrdí peňažný ústav vkladnou knižkou upravenou tak, aby z nej bola zrejmá
výška vkladu, jeho zmeny a konečný stav (§ 781 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vkladateľ a v zákonomustanovených prípadoch aj iná oprávnená osoba má právo s vkladom nakladať po preukázaní svojej
totožnosti v zákonom ustanovených prípadoch (§ 780 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

22. K otázke nakladania s vkladom (§ 780 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a vlastníctva peňažných
prostriedkov zložených vkladateľom peňažnému ústavu možno odkázať na ustálenú judikatúru.
Záväzkový právny vzťah medzi vkladateľom a peňažným ústavom tzv. vkladový vzťah vzniká na
základe reálnej zmluvy o vklade (§ 778 Občianskeho zákonníka). Vkladom sa rozumejú zverené
peňažné prostriedky, ktoré predstavujú záväzok peňažného ústavu voči vkladateľovi na ich výplatu

pri splnení zákonných podmienok. Inak povedané, vklad je pohľadávka vkladateľa voči peňažnému
ústavu. Zložením vkladateľom a prevzatím peňažným ústavom opúšťajú finančné prostriedky majetkovú
sféru vkladateľa a stávajú sa majetkom peňažného ústavu. Prevzatím vkladu podľa § 781 ods. 1
Občianskeho zákonníka vzniká vkladateľovi pohľadávka voči peňažnému ústavu a peňažnému ústavu
záväzok vo výške vloženého vkladu. V takto definovanom záväzkovom vzťahu slúži vkladná knižka
len ako potvrdenie peňažného ústavu o existencii a výške vkladu. Základným právom vkladateľa je

nakladanie s vkladom, t.j. s vloženými peňažnými prostriedkami a peňažnými prostriedkami, na ktoré
vkladateľovi vznikol nárok na základe úrokov alebo iných majetkových výhod. Právo nakladať s vkladom
nie je výrazom vlastníckeho práva vkladateľa k týmto prostriedkom, lebo už ako bolo uvedené vyššie,
tieto sú vlastníctvom peňažného ústavu (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 33Cdo/702/2010, 28Cdo/479/2000, 22Cdo/2598/2004).

23. Ak preto vymáha žalobca ako spoluzakladateľ do žalovanej ako druhej spoluzakladateľky finančné
plnenie v súvislosti s tým, že žalovaná vybrala zo spoločnej vkladnej knižky peniaze, musí žalobca svoj
nárok oprieť o tvrdenie, že vybraná suma reprezentovala vklad peňazí, ktoré v čase vkladu patrili nie
žalovanej, ale žalobcovi a toto svoje tvrdenie musí v spore preukázať. Právo z vkladu na vkladnej knižke,

pretože nejde o vec, ale o pohľadávku, nemôže byť predmetom vlastníckeho práva, preto nemožno
prisvedčiť žalobcovi ani v jeho názore, že na vkladnú knižku na meno žalobcu i žalovanej, je nutné
pozerať ako na spoločnú vec v podielovom spoluvlastníctve, kde platí, že podiel žalobcu aj žalovanej je
rovnaký, nakoľko nebolo dohodnuté inak a z tohto dôvodu by mala žalobcovi patriť suma 750,- eur.

24. Zo všetkých uvedených dôvodov možno konštatovať, že žalobcom uvádzané odvolacie dôvody a
námietky nie sú opodstatnené. Napadnutý rozsudok je vecne vo výroku správny, preto ho odvolací súd
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil vrátane vecne správneho výroku o trovách konania a podľa § 396 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho
konania procesne úspešným žalovaným, pretože žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a tak mu

náhrada trov odvolacieho konania nepatrí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnejotázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo
saneprihliada,c)jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva
v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).