Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2014

Súd: Okresný súd Partizánske
Spisová značka: 3C/10/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108209126
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Szabo

ECLI: ECLI:SK:OSPE:2014:5108209126.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Partizánske pred samosudcom JUDr. Eduardom Szabom v právnej veci navrhovateľa U..

F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom v N., Na P. U. č. XX, zastúpeného JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou,
advokátkou so sídlom v Žiline, Na Priekope č. 174/13, proti odporcovi 1./ Okresnému súdu Žilina, so
sídlom Žiline, Hviezdoslavova č. 20, 2./ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, 3./ Slovenskej republike - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, 4./ Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru Banská Bystrica, so sídlom v Banskej
Bystrici, ul. 9. mája č. 1, o ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Súd konanie proti odporcovi v 4/rade z a s t a v u j e .

Súd odporcom v 1/, 2/, 3/ a 4/rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal voči odporcom v 1. až 4. rade zaplatenia sumy 6.638,82 € a
trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že ako sudca pôsobil na Okresnom súde Žilina od roku 1981 až
do 31.12.2005. V období od roku 1984 vykonával funkciu sudcu. Ako každému sudcovi mu bola okrem
iných prideľovaná pracovná pomôcka - pracovný diár. Po skončení kalendárneho roka navrhovateľ

odkladal diáre do skine v kancelárii v budove Okresného súdu Žilina. Pri vypratávaní kancelárie v závere
roku 2005 navrhovateľ zistil, že mu medzi odloženými pracovnými diármi chýbajú pracovné diáre z rokov
1997 a 1998. Až počas konania vedenom na Okresnom súde Bratislava III navrhovateľ zistil, že originály
jeho pracovných diárov z rokov 1997 a 1998 sa nachádzajú ako dôkazy v spise Prezídia policajného
zboruČ.p.:PPZ-00143-9/KFP-VOTČ-2000.TietoskutočnostipotvrdiloMinisterstvovnútraSRvosvojom
vyjadrení Č.p. SLV-57-15/PS-S-2004 zo dňa 26.01.2007, z ktorého zároveň vyplýva, že v spise Prezídia
policajného zboru Č.p.: PPZ-00143-9/KFP-VOTČ-2000 sa nenachádzal príkaz na domovú prehliadku.

Pracovné diáre z rokov 1997 a 1998 mu boli doručené poštou dňa 31.05.2007 do miesta bydliska
so sprievodným listom KR PZ ÚJKP Banská Bystrica Č.p.: KRP-876/JKP-2007 zo dňa 28.05.2007. Z
uvedených skutočností má navrhovateľ za to, že jeho kancelária nachádzajúca sa v budove Okresné
súdu Žilina bola prehľadaná bez príkazu na domovú prehliadku vydanú sudcom a v jeho neprítomnosti.
Počas prehliadky mu z kancelárie v budove Okresného súdu boli odcudzené pracovné diáre z rokov
1997 a 1998. Existuje dôvodné podozrenie, že prehliadku vykonali a pracovné diáre odcudzili bližšie
nešpecifikovaní policajti alebo osoby pôsobiace na Okresnom súde Žilina alebo na Krajskom súdu v

Žiline. Prehliadka kancelárie sudcu bez príkazu na domovú prehliadku je neoprávneným zásahom do
súkromia navrhovateľa. Priestory, v ktorých sa sudca zdržiava najmenej tretinu pracovného dňa a svojho
produktívneho pracovného veku tvoria súkromie sudcu, a preto je ich prehliadka bez príkazu sudcu na
domovú prehliadku nedovoleným a nezákonným zásahom do ústavou priznaného práva na súkromiesudcu. Zásah do práv nerušeného súkromia ako jedného z ľudských práv môže byť vykonaný len v
súlade so zákonom, musí sledovať legitímny cieľ a musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
V danom prípade nebol zásah vykonaný v súlade so zákonom. Ďalej navrhovateľ zistil, že polícia

disponovala aj s fotokópiou jeho osobného spisu, ktorú poskytol Krajský súd v Žiline, čo vyplýva zo
sprievodného listu zo dňa 24.01.2001. Poskytnutý spis bol podrobený skúmaniu zo strany polície.
Navrhovateľ tieto skutočnosti zistil až v roku 2007 z priebehu konania na Okresnom súde Bratislava III
vo veci vedenej pod sp.zn.: 15Ct/55/2003. Nezákonnou manipulácia s osobným spisom navrhovateľa
a odcudzením pracovných diárov došlo k neoprávnenému zásahu do jeho súkromia.

Tunajší súd rozhodol vo veci rozsudkom č.k. 3C/10/2009-317 zo dňa 28.04.2011 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom č.k. 3C/10/2009 - 326 zo dňa 26.05.2011 tak, že návrh zamietol, navrhovateľa zaviazal k
náhrade trov konania odporcom v 2. a 4. rade, odporcovi v 3. rade a navrhovateľovi náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že nebol preukázaný zásah odporcov v 1., v 2. a 4.
rade do osobnostnej sféry navrhovateľa. Voči odporcovi v 3. súd návrh zamietol z dôvodu nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie. Súd mal za to, že navrhovateľ podal návrh až po uplynutí premlčacej
lehoty. Za začiatok plynutia premlčacej lehoty považoval deň po vydaní písomnosti zo dňa 24.01.2001,
teda deň 25.01.2001. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľovi muselo byť známe porušenie jeho
osobnostného práva ešte pred koncom roka 2005 z iných súdnych sporov.

Proti rozsudku tunajšieho súdu č.k. 3C/10/2009-317 zo dňa 28.04.2011 podal navrhovateľ v zákonom
stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že okresný súd zamietol návrh proti odporcom v 1. a
4. rade krátkym konštatovaním, podľa ktorého sa navrhovateľovi nepodarilo preukázať zásah do jeho
súkromia zamestnancami odporcov. Zamietnutie návrhu proti odporcovi v 2. rade je odôvodnené
"chabým poukazom" na premlčanie nároku navrhovateľa, keď vychádza zo skutkových okolností, ktoré

nemajú základ v dokazovaní. Proti odporcovi v 3. rade je návrh zamietnutý pre nedostatok pasívnej
legitimácie. Uviedol ďalej, že rozhodnutie o trovách konania je "zmesou čísel", z ktorých sa čitateľ
nedozvie ani to, v akej výške a kedy boli uplatnené trovy konania. Podľa jeho názoru, rozsudok
napadnutý odvolaním v časti jeho odôvodnenia trpí vadou, ktorá je v podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo priznáva čl. 46 a nasl. Ústavy

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva napr. (Ruiz Toirija c/a Španielsko z 09.12.1994 séria A, č. 303-A)
a ústavného súdu SR (napr. Nález sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12.05.2004) treba za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje

§ 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne,jasneavýstižnevysvetlí,ktoréskutočnostipovažujezapreukaznéaktorénie,zktorýchdôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným

a i ústavne konformným výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že s
tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia,
ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť

tieto zistenia vyvodené. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Záver súdu prvého stupňa o tom, že
sa nepodarilo preukázať zásah do osobnostnej sféry žalobcu pracovníkmi Okresného súdu Žilina je

absurdný. Je nepochybne preukázaným faktom, že pracovné diáre žalobcu uložené v jeho kancelárii na
pracovisku sa bez vecných a právnych dôvodov, bez toho, aby ich žalobca vydal alebo mu boli odňaté,
nachádzali v dispozícii pracovníkov polície, ktorí to potvrdili tým, že ich žalobcovi vrátili. Je nepochybné,
že polícia bez vecného a právneho dôvodu disponovala s kópiou jeho osobného spisu. Nie sú žiadne
pochybnosti o tom, že pracovné diáre a osobný spis boli umiestnené v

príslušných kanceláriách nachádzajúcich sa v budove Okresného súdu Žilina. Okresný súd mal v tomto
prípade pozitívny záväzok vyplývajúci z čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorým bolo vytvorenie podmienok, aby nedošlo prístupu k spisu, obsahujúceho osobné údaje
tretím osobám. Okresný súd nesie objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do jeho súkromiabez ohľadu na to, ktorý pracovník konal so zlým úmyslom. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej
len ESĽP) už mnohokrát konštatoval, že "súkromný život" je široký pojem nevhodný na vyčerpávajúcu
definíciu (napr. Peck c. Spojené kráľovstvo z 28. januára 2003), vo vzťahu k predmetnému pojmu

vyhlásil: "Bolo by príliš obmedzujúce ohraničiť pojem na vnútorný kruh, v ktorom jednotlivec môže
žiť svoj osobný život podľa vlastného výberu a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet mimo tohto kruhu.
Rešpektovanie súkromného života musí tiež zahŕňať určitý stupeň práva vytvoriť a rozvíjať vzťahy s
ostatnými ľudskými bytosťami. Navyše sa zdá, že niet dôvodu na princíp, prečo toto chápanie pojmu
súkromný život by sa malo prijať na vylúčenie činnosti odbornej alebo obchodnej povahy, keďže počas

svojho pracovného života má väčšina ľudí významnú, ak nie najväčšiu možnosť rozvíjať vzťahy s
okolitým svetom. Osobitne, v prípade osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, jeho práca v tomto
kontexte môže tvoriť súčasť jeho života do takej miery, že sa stáva nemožným vedieť, v akom postavení
v danom momente koná." (Niemietz c. Nemecko z 16. decembra 1992). Rozšírenie aplikovateľnosti
práva na súkromie v zmysle čl. 8 dohovoru aj na profesionálne aktivity a obchodnú činnosť potvrdili
aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecka zo 6.

septembra 1978, kde ESĽP konštatoval, že aktivita profesionálnej povahy môže spadať pod pojem
"súkromný život" a "korešpondencia". Nemôže byť sporné, že Okresný súd Žilina sprístupnil osobný
spis a údaje z jeho profesionálneho života bez zákonného dôvodu a neoprávnene tak zasiahol do jeho
súkromia. Úvahy o začiatku plynutia premlčacej doby sú absurdné, pretože on nemal informácie o
odcudzení pracovných diárov a zneužití osobného spisu v období, ktoré súd popisuje v napadnutom

rozsudku. Dôvody zamietnutia návrhu proti odporcovi v 2. rade sú úplne zmätočné Na jednej strane
súd prvého stupňa tvrdí, že sa mu nepodarilo preukázať priamy zásah pracovníkov odporcu v 2. rade
do jeho osobnostnej sféry, ale zároveň tvrdí, že jeho nárok je premlčaný, a preto ho zamietol. V
napadnutom rozsudku absentuje akákoľvek právna argumentácia odôvodňujúca záver o premlčaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá skutočnosť ho robí nepreskúmateľným. Rozhodnutie

súdu je svojvoľné, neudržateľné, ústavne nekonformné, pretože sa odchyľuje od znenia príslušných
ustanovenízákonatak,žezásadnepopieraichvýznamaúčel. Boloprijaté vzrejmomomylekonajúceho
súdu, ktorý poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie popiera účel predmetu
ochrany osobných práv ústavne nekonformným spôsobom. Popiera primárny význam osobnostných
práv v rozpore s ust. § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Osobnostné právo je konštruované ako

jednotné právo v monistickej podobe (slovenská práva úprava, teórie i prax neprijala tzv. "pluralitné
poňatie"), ktoré sa ďalej člení na jednotlivé osobnostné ráva, ktoré sa vzťahujú na jednotlivé hodnoty
tvoriace fyzickú a psychomorálnu integritu osobnosti. Právna ochrana človeka, ľudskej osobnosti a
rodiny ako i úprava osobnostného stavu ľudí a právnických osôb patrí medzi piliere všeobecného
súkromné práva (práva občianskeho). Pri väčšom zúžení týchto pilierov zostávajú v zásade len dva

z nich chápané v ich širšom ponímaní, ľudská osobnosť a vlastníctvo. Výslovne treba odkázať a
porovnať na § 1, v ktorého zmysle Občiansky zákonník prispieva k naplňovaniu občianskych práv a
slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva. Úvodné ustanovenie Občianskeho
zákonníka je konformné s právom ústavným i s medzinárodným ľudskoprávnym poriadkom. Ľudská
osobnosť systematicky i jazykovo predbieha vlastníctvo. Z toho vyplýva celý rad právnych dôsledkov.

Občianske právo je v subjektívnom i v objektívnom právnom zmysle právom osobný, zahrňujúcim i
právo osobnostné ako "najosobnejšie" právo zo všetkých osobnostných práv (ius personalissimum)
a majetkovým. Prvky tejto dvojakej povahy občianskeho práva nemožno zmiešavať ani zamieňať,
pretože majú podstatný význam pre právnu povahu jednotlivých nárokov, pre premlčanie práva, pre jeho
postupiteľnosť či spôsobilosť prechodu. Deliacim rozlišovacím kritériom medzi právami osobnostnými

a právami majetkovými je predmet ochrany. Rozhodujúcim je teda druh a povaha hodnoty, ktorá je
právom chráneným predmetom, s ktorým je spojený i určitý záujem osobný či majetkový. Hlavné
chránené hodnoty sú v zásade dve: a) ľudská osobnosť, z ktorej vyplýva, že právo na jej ochranu je
právom povahy osobnej, čo platí aj o nárokoch, ktorými je toto právo vybavené. To sa týka aj osobných
zásahov, ktoré z osobného práva vyplývajú. Ak by to malo byť inak, musel by štát uzákoniť výnimku

z dôvodu hodného zreteľa, ktorý by bol zároveň ospravedlniteľný. b) vlastníctvo, z ktorého vyplýva,
že právo na jeho ochranu je právom povahy majetkovej, čo platí aj o nárokoch vyplývajúcich z tohto
práva. Právnym dôsledkom je, že majetkové právo je postupiteľné, prechádza na právnych nástupcov
a je premlčateľné s výnimkou práva vlastníckeho, ktoré vďaka svojej kategorickej povahe premlčateľné
nie je na základe legálnej výnimky z inak všeobecnej premlčateľnosti všetkých majetkových práv.

Náhrada nemajetkovej ujmy je právny prostriedok nápravy pri neoprávnenom zásahu do osobnostných
práv fyzickej osoby, a preto nemôže byť osobným právom majetkovej povahy, ako to tvrdí odporca,
ktorý za jedno považuje osobnostné právo (ius personalissimum) so všeobecným osobným právom
(ius in personam resp. ius in re). Túto rovnosť rozdielnych práv považuje žalobca za omyl súdu.Stotožnenie materiálnej hodnoty súkromnej povahy s majetkom fyzických osôb odmietol Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 59/97 z 15.10.1997. Ak ústavný súd odmietol stotožnenie
materiálnych hodnôt súkromnej povahy a majetkom fyzických osôb je nepredstaviteľné, aby bolo

ústavné konformné stotožnenie a zmiešanie materiálnych hodnôt súkromnej povahy s majetkom
fyzickej osoby, ako to spravil konajúci súd. Plynutie času patrí medzi najvýznamnejšie objektívne
právne skutočnosti uplatňujúce sa v občianskom práve. Z tohto hľadiska je potrebné aspoň stručne
sa zmieniť o uplatnení inštitútov premlčania a preklúzie pri porušení, resp. ohrození osobnostného
práva. Zodpovednostné nároky vyplývajúce z osobnostného práva sa nepremlčujú (§ 100 ods. 2 OZ).

V občianskom práve sa zásadne premlčujú všetky majetkové práva. Z tohto zásadného vymedzenia
predmetu premlčania podľa platného OZ sa na základe argumentu a contario podáva, že premlčaniu
v oblasti vzťahov upravených OZ nepodliehajú jednotlivé osobnostné hodnoty vytvárajúce v syntéze
fyzickej a psychomorálnej sféry osobnostné právo. Rovnaká argumentácia dôvodov odvolania použitá
vo vzťahu k žalovanému v 1. rade sa vzťahuje aj na odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku vo vzťahu k
žalovaným v 3. a 4. rade. Polícia nemá žiadne zákonné právo získavať dôkazy nezákonným spôsobom

a zhromažďovať informácie o žalobcovi bez zákonného dôvodu, pretože takto neoprávnene zasahuje
do žalobcovho práva na súkromie priznané čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky. Pre absenciu riadneho
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania je tento výrok nepreskúmateľný, a
preto túto časť odvolania nie je možné ani podrobne odôvodniť.
Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 24.09.2014 č.k. 6Co/137/2011-354 rozsudok tunajšieho súdu

č.k. 3C/10/2009-317 zo dňa 28.04.2011 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Stotožnil sa s tým, že
odôvodnenienapadnutéhorozhodnutiaokresnéhosúdujasneaúplneneuvádza,nazákladeakýchúvah
pri hodnotení dospel súd k záveru, že navrhovateľ nepreukázal svoje skutkové tvrdenia o tom, že by
mu boli odporcovi prostredníctvom svojich zamestnancov zasiahlo do jeho práv na ochranu osobnosti
- odcudzením diárov z jeho kancelárie. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je tiež jasné, z

časti, v ktorej súd uvádza dôvody neoprávnene uplatnenej námietky premlčania nároku navrhovateľa -
že „navrhovateľovi porušenie jeho osobnostného práva muselo byť známe ešte pred koncom roka 2005,
pretože z iných súdnych sporov navrhovateľa je zrejmé, že navrhovateľ mal vedomosť, že periodické
média použili údaje z ním uvedených písomností (pracovné diáre, osobný spis navrhovateľa) ešte v
priebehu rokov 2001 a 2002. Uvedený, zjavne nejasný záver okresného súdu pri posudzovaní námietky

premlčaniauplatnenéhonárokunavrhovateľa,ktorúuplatniliodporcoviv2.a 3.rade,mázanásledok,že
rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný aj v otázke posudzovania námietky premlčania, začiatku
plynutia premlčacej doby. Ďalej sa odvolací súd nestotožnil s názorom navrhovateľa v odvolaní, že
uvedený nárok nepodlieha premlčaniu.
Právna prax a rozhodnutie slovenských súdov ako aj českých súdov pri rovnakej právnej úprave),

dospela k právnemu záveru, že premlčaniu a preklúzii nepodliehajú právo na upustenie od
neoprávnených zásahov, právo na odstránenie následkov neoprávneného zásahu a právo na morálne
zadosťučinenie. Právo na zadosťučinenie v peniazoch, ktoré sa svojou satisfakčnou funkciou peňazí
približuje reparačnej funkcii práva na náhradu škody, však premlčaniu podliehajú, a to vo všeobecnej
trojročnej dobe. Tak tomu je aj v prípade nespochybniteľného premlčania práva na bolestné a práva

na sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka, ktoré majú tiež satisfakčný
charakter. V zmysle právnej úpravy § 101 Občianskeho zákonníka, mohlo byť právo vykonané po prvý
raz vtedy, ak ho bolo možné s úspechom uplatniť na súde- actio nata, a to bez ohľadu na to, či oprávnený
o svojom práve vedel. To znamená, že za deň premlčania všeobecnej premlčacej doby je potrebné
považovať deň, keď z objektívneho hľadiska bolo možné uplatniť úspešne nárok na súde. Úspešne by

mohol ktokoľvek uplatniť nárok na súde vtedy, ak by oprávnený mal dostatok informácií pre úspešné
vykonanie svojho práva. Oprávnený musí mať predovšetkým informáciu o tom, kto je tým subjektom,
proti ktorému môže vykonať svoje právo podaním návrhu na súd, a to posudzované objektívne, teda aj
sám o tomto nevedel, každý iný by takýto nárok mohol uplatniť.
V prejednávanej veci, podľa názoru odvolacieho súdu, ide o špecifickú situáciu, keď navrhovateľovi boli

odcudzené pracovné diáre z jeho kancelárie, vyhotovená a odoslaná kópia osobného spisu pre účely
trestného konania, o čom navrhovateľ nebol informovaný, preto ani on, ale ani objektívne posudzované,
žiadny iný nemohol úspešne uplatniť svoj nárok na ochranu osobnosti proti neoprávneným zásahom.
Korešpondencia medzi odporcami - list z 24.01.2001, na základe ktorého okresný súd, posudzoval
začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby, nie je takou právne významnou skutočnosťou podľa

názoru odvolacieho súdu, na základe ktorej možno usudzovať, že v danom prípade bolo možné,
objektívne posudzované, úspešne uplatniť nárok na súde.Začiatok plynutia premlčacej doby je potrebné v prejednávanej veci posudzovať od toho dňa, keď sa
navrhovateľ prvýkrát dozvedel o tom, že mu boli odcudzené diáre pre účely trestného konania a ktorým
subjektom, resp. v súčinnosti ktorých subjektov. To bude prípadne aj odo dňa, ako mu túto skutočnosť

oznámilniektorýzodporcov(napr. procesnýmrozhodnutím apodobne),prípadne,akosámnavrhovateľ
tvrdí v návrhu, že sa to dozvedel v rámci konania pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.
15Ct/55/2003. Je potrebné exaktne zistiť, kedy sa o uvedených skutočnostiach v označenom konaní
dozvedel.

Pokiaľ okresný súd považoval námietku premlčania uplatneného nároku za oprávnenú aj z toho dôvodu,
že navrhovateľ vedie iné súdne spory, z ktorých je zrejmé, že mal vedomosť, že periodické médiá použili
údaje z jeho diárov a osobného spisu, tento jeho záver, vzhľadom na jeho nejasnosť a neurčitosť nebolo
možné preskúmať a zistiť, či je v súlade so zákonom, teda, že z poznatkov z iných spisov možno
usudzovať, že navrhovateľ o zásahu odporcov mal vedomosť.

Vzhľadom na uvedené, okresný súd nesprávne posudzoval otázku premlčania nároku navrhovateľa
podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, preto aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p., spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení námietky premlčania nároku, uplatnil
navrhovateľ opodstatnene.

Pre úplnosť odvolací súd považoval za potrebné dodať, že obsahom práva na ochranu osobnosti je
najmä právo na život a zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy
osobnej povahy.

Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne,

obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy, týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej
povahy, sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. To neplatí - súhlas nie je potrebný, podľa
odseku 2, 3 citovaného ustanovenia v prípade existencie zákonných licencií.

Podľa názoru odvolacieho súdu, pracovné diáre sú síce poskytované sudcom ako pracovná pomôcka,

to však neznamená, že po ich odovzdaní sudcovi (zamestnancovi), je ich možné použiť bez ich súhlasu
v prípade neexistencie zákonnej licencie podľa odseku 2 citovaného ustanovenia (napr. na úradné
účely na základe zákona). Pracovný diár síce slúži ako pracovná pomôcka, zvykne však obsahovať
aj rýdzo osobné záznamy sudcu (zamestnanca), preto aj tieto pracovné pomôcky podliehajú právnej
ochrane podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako predmety, obsahujúce údaje (prejavy) osobnej

povahy. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd sa nepovažuje za akceptovateľný názor, že pracovný
diár sudcu nemožno považovať za predmet, ktorý obsahuje prejavy chránené právom na ochranu
osobnosti. Predmetom ochrany práva na ochranu osobnosti môžu byť totiž aj prejavy osobnosti na
iných predmetoch, ktoré nemusia byť ani vlastníctvom takejto osoby.

Úlohou okresného súdu bude v priebehu ďalšieho konania postupovať podľa vysloveného záväzného
právneho názoru (§ 226 O.s.p.), zabezpečiť potrebné podklady na posúdenie námietky premlčania
uplatneného nároku navrhovateľa. V prípade, ak zistí, že námietka premlčania nebola uplatnená
opodstatnene, posúdi zákonné predpoklady na zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných
práv navrhovateľa a v prípade žiadanej relutárnej satisfakcie posúdi jej opodstatnenosť z hľadiska

predpokladov podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodní
v súlade s kritériami v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.

Súd prvého stupňa v zmysle § 226 O.s.p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu sa
následne v konaní o ochranu osobnosti zaoberal posúdením námietky premlčania, posúdením

zákonných predpokladov zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa
a opodstatnenosťou relutárnej satisfakcie z hľadiska predpokladov podľa § 13 ods. 2. Občianskeho
zákonníka.

Súd opätovne vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, listinných dôkazov a to najmä s

návrhom zo dňa 04.04.2008, vyjadrením odporcu v 4. rade zo dňa 20.03.2009, vyjadrením odporcu v 2.
a 3. rade zo dňa 20.08.2009, zápisnicami z pojednávaní zo dňa 10.09.2009, zo dňa 12.10.2010, zo dňa
25.01.2011, zo dňa 28.04.2011, záverečným vyjadrením odporcov v 2. a 3. rade zo dňa 27.02.2011,
záverečným vyjadrením odporcu v 4. rade zo dňa 25.02.201, záverečným vyjadrením odporcu v 2. a 3.rade zo dňa 04.03.2011, odvolaním navrhovateľa zo dňa 14.06.2011, vyjadreniami účastníkov konania,
a zistil nasledujúci skutkový stav:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal voči odporcom v 1. až 4. rade zaplatenia sumy 6.638,82 € a

trov konania, z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Svoj návrh odôvodnil tým, že mu z kancelárie v budove
Okresného súdu Žilina, kde pôsobil ako sudca, boli odcudzené pracovné diáre z roku 1997 a 1998, ktoré
sa ako dôkazy nachádzajú v spise Prezídia policajného zboru Č.p.: PPZ-00143-9/KFP-VOTČ-2000.
Kancelária navrhovateľa bola prehľadaná bez príkazu na domovú prehliadku a v jeho neprítomnosti.
Podľa navrhovateľa prehliadku vykonali a pracovné diáre odcudzili bližšie nešpecifikovaní policajti alebo

osoby pôsobiace na Okresnom súde Žilina alebo na Krajskom súdu v Žiline. Ďalej zistil, že polícia
disponovala aj s fotokópiou jeho personálneho spisu, ktorý bol podrobený skúmaniu zo strany polície.
Nezákonnou manipulácia s osobným spisom navrhovateľa a odcudzením pracovných diárov došlo k
neoprávnenému zásahu do jeho súkromia. Na pojednávaní nariadenom na deň 04.09. 2014 vzal
navrhovateľ návrh voči odporcovi v 4. rade späť, pretože všetky práva a povinnosti prešli z odporcu v
4. rade na MV SR, a ten tak stratil právnu subjektivitu. Ďalej uviedol, že začiatok plynutia premlčacej

doby môže byť stanovený len k dátumu, kedy sa ako poškodený dozvedel o všetkých relevantných
skutočnostiach,ktoréhooprávňovalikpodaniunávrhu.Vtomtokonkrétnomprípadebolatýmtodôkazom
skutočnosť, že Prezídium PZ vrátením pracovných diárov potvrdilo, že došlo k neoprávnenému zásahu
do jeho súkromia, pretože pracovné diáre boli jednoznačne ukradnuté z jeho pracovne. V máji 2007
mu bola doručená zásielka z KR PZ Banská Bystrica, v ktorej boli pracovné diáre, táto zásielka bola

odoslaná z KR PZ Banská Bystrica dňa 30.05.2007.
Odporca v 1. rade s návrhom nesúhlasil a žiadal, aby súd návrh voči nemu zamietol. Poukázal na
skutočnosť, že aj keď z obsahu vyšetrovacieho spisu nie je zrejmé, ako boli pripojené jednotlivé listinné
dôkazy (diáre) k trestnému spisu, nie je možné prezumovať, že diáre boli navrhovateľovi odcudzené.
Odporcovi v 1. rade nebolo zrejme akú ujmu navrhovateľ utrpel a za čo požadoval náhradu nemajetkovej

ujmy, keďže zo žaloby nevyplýva žiadna skutočnosť odôvodňujúca nárok navrhovateľa. Podľa názoru
odporcu v 1. rade je potrebné pracovné diáre zaradiť pod osobitné kancelárske pomôcky podľa §
52 zák. č. 385/2000 Z.z., ktoré nie sú majetkom navrhovateľa. Odporca v 1. rade poukazoval na
nedostatok pasívnej legitimácie z dôvodu, že ak by boli pracovné pomôcky (diáre) odcudzené z
dispozície navrhovateľa bez toho, aby bol zo strany predsedu súdu daný príkaz na takéto plnenie,

konanie prípadných zamestnancov súdu či sudcov nezaväzuje odporcu v 1. rad, ale takéto osoby,
pretože ten nenesie za konanie svojich zamestnancov žiadnu objektívnu či inú zodpovednosť, ibaže by
tak konali na jeho príkaz.
Odporcovia v 2. a 3. rade s návrhom nesúhlasili a žiadali, aby súd návrh zamietol. Uviedli, že z dôkazov
pripojenýchknávrhvyplývaskutočnosť,ženaKrajskýúradvyšetrovaniabolazaslanámasadôkazového

materiálu, kde boli ako dôkaz uvedené aj originály diárov navrhovateľa z rokov 1997 a 1998. Tieto
dôkazové materiály boli doplnené Ministerstvom spravodlivosti SR z podkladov Okresného súdu Žilina,
KrajskéhosúduŽilinaavedúcejprevierkovejskupinynaOkresnomsúdeŽilina,pretoimniejeznáme,na
základe akých dôkazov dospel navrhovateľ k záveru, že prehliadku vykonali a pracovné diáre odcudzili
bližšienešpecifikovanípolicajti.Odporcoviav2.a3.radenemajúvedomosťotom,žebyboliakýmkoľvek

spôsobom nakladali s pracovnými diármi, s nemajú ani vedomosť o tom, že by boli zverejňovali ich
obsah. Navrhovateľ v návrhu dostatočne nešpecifikoval kedy, kde, kým, v akom rozsahu, ako dlho a s
akým následkom bolo do jeho osobnostného práva zasiahnuté. Keďže predmetné pracovné diáre nie
sú majetkom navrhovateľa (pracovný diár je potrebné zaradiť pod osobitné kancelárske pomôcky podľa
§ 52 zák. č. 385/2000 Z.z.), pričom neobsahujú údaje, ktoré by bolo možné považovať za písomnosti

osobnej povahy, a postúpenie či predloženie osobného spisu sudcu osobným úradom inému súdu alebo
ústrednému orgánu štátnej správy nie je podmienené súhlasom sudcu, zastávajú odporcovia v 2. a 3.
rade názor, že k žiadnemu zásahu do súkromia navrhovateľa zo strany odporcov nedošlo. Odporca v
3. rade namietol svoju pasívnu legitimáciu vo veci, keďže zodpovednosť štátu prichádza do úvahy len v
určitých špecifických, zákonom predpokladaných prípadoch, nie však vo veci ochrany osobnosti podľa

Občianskeho zákonníka. Rovnako aj odporca v 2. rade vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie. Napokon odporcovia v 2. a 3. rade vzniesli námietku premlčania.
Odporca v 4. rade rovnako s návrhom nesúhlasil a žiadal, aby súd návrh voči nemu zamietol. Uviedol,
že k zákonnosti či nezákonnosti získania písomností v konaní č.p.: PPZ-00143-9/KFP-UOTČ-2000 sa
nemôže vyjadriť, keďže sa na ich získaní nepodieľal. Písomnosť označená ako č.p.: PPZ-00143-9/

KFP-UOTČ-2000 zo dňa 24.01.2001 spracovaná v režime ochrany utajovaných skutočností a označená
ako „Prísne tajné“, neskôr zaradená do režimu „Dôverné“, mu bola aj s prílohami doručená dňa
28.01.2000 od spracovateľa - sekcie kriminálnej a finančnej polície Úradu organizovanej trestnej
činnosti Prezídia Policajného zboru Bratislava. Odporca v 4. rade sa nijakým spôsobom nepodieľal nazadovážení predmetných príloh (diárov), tie nikdy neboli súčasťou vyšetrovacieho spisu vedeného voči
navrhovateľovi, nikdy neboli uvádzané medzi dôkazmi a neboli podrobené znaleckému dokazovaniu.
Podľa odporcu v 4. rade diáre neboli ani vlastníctvom navrhovateľa, keďže išlo o prideľovanú pracovnú

pomôcku. Čo sa týka osobného spisu navrhovateľa, tak ten môže predložiť alebo postúpiť osobný
úrad inému súdu alebo ústrednému orgánu štátnej správy, preto nemohlo dôjsť k zásahu do súkromia
navrhovateľa.
Rešpektujúc názor nadriadeného súdu súd opäť zaoberal posúdením vznesenej námietky premlčania.
Podľa názoru krajského súdu ide o špecifickú situáciu, keď navrhovateľovi boli z kancelárie odcudzené

pracovné diáre a vyhotovená a odoslaná kópia osobného spisu navrhovateľa pre účely trestného
konania, o čom navrhovateľ nebol informovaný, preto ani on a ani žiadny iný nemohol úspešne uplatniť
svoj nárok na ochranu osobnosti proti neoprávneným zásahom. Korešpondencia medzi odporcami -
list z 24.01.2001 nie je takou právne významnou skutočnosťou, na základe ktorej by bolo možné
úspešne uplatniť nárok na súde. Úspešne by mohol uplatniť nárok na súde ktokoľvek, ak by oprávnený
mal dostatok informácii pre úspešné uplatnenie svojho práva. Pracovné diáre z roku 1997 a 1998

boli navrhovateľovi doručené do miesta bydliska dňa 31.05.2007 so sprievodným listom KR PZ
ÚJKP Banská Bystrica Č.p.: KRP-876/JKP-2007 zo dňa 28.05.2007 (čl. 5) a to na výzvu navrhovateľa
adresovanú listom KR PZ ÚJKP Banská Bystrica zo dňa 30.04.2007 (č.l.9). V prejednávanej veci sa
navrhovateľ domáha náhrady za nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do jeho osobnostných práv.
Vychádzajúczpovahyuplatnenéhonárokumásúdzato,žeuplatnenýnárokpodliehapremlčaniu. Právo

na zadosťučinenie v peniazoch, ktoré sa svojou satisfakčnou funkciou približuje reparačnej funkcii práva
na náhradu škody premlčaniu podlieha, a to vo všeobecnej trojročnej dobe.
Začiatok plynutia premlčacej doby je tak potrebné odvodzovať od skutočnosti, kedy sa navrhovateľ
preukázateľne dozvedel o zásahu do svojej osobnostnej sféry, teda od dňa, kedy mu boli doručené
odcudzené diáre (t.j. 31.05.2007), čiže premlčacia doba mohla začať plynúť dňom 01.06.2007.

Navrhovateľ svoj návrh podal na Okresnom súde Žilina dňa 10.04.2008. Z uvedeného teda vyplýva,
že navrhovateľ svoj návrh podal včas a nie po márnom uplynutí premlčacej doby, preto súd
námietku premlčania týkajúcu sa pracovných diárov vznesenú odporcom v 2. a 3. rade posúdil ako
neopodstatnenú. Obdobne i pokiaľ ide o poskytnutie údajov z osobného spisu, o tomto sa dozvedel
navrhovateľ až v roku 2007 z priebehu konania na Okresnom súde Bratislava III vo veci sp.zn.: 15Ct

55/2003 a ani tento návrh nebol premlčaný.

Ďalej sa súd zaoberal posúdením zákonných predpokladov na zodpovednosť za neoprávnený zásah do
osobnostnej sféry práv navrhovateľa.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1,2 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä

preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k
neoprávnenému zásahu a jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach
chránených ust. § 11 a nasl. OZ. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie,

ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 OZ, a ktoré je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu
zásahu stanovenými právnym poriadkom. Zásah do osobnostnej sféry navrhovateľ spočíval v tom, že
mu boli odcudzené pracovné diáre a vyhotovená fotokópia jeho osobného spisu.
Zákonná úprava v ust. § 13 OZ upravuje predpoklady zodpovednosti za neoprávnený zásah do
osobnostných práv, ktorými sú: 1. neoprávnený zásah do chráneného všeobecného osobnostného

práva navrhovateľa, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť osobnosť navrhovateľa, 2.
nemajetková ujma, za ktorú sa považuje ujma na osobnosti navrhovateľa v jeho fyzickej, psychicko -
morálno - sociálnej integrite, ktorá spočíva v znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti alebo v
inej závažnejšej ujme, kde nepostačuje morálna satisfakcia, 3. príčinná súvislosť medzi neoprávneným
zásahom a nemajetkovou ujmou. Prostriedkami ochrany osobnosti podľa § 13 OZ sú jednak právo na

upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, právo na odstránenie následkov
neoprávneného zásahu, právo na morálne zadosťučinenie a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch.Právo na náhradu nemajetkove ujmy v peniazoch sa svojou satisfakčnou funkciou približuje reparačnej
funkcii práva na náhradu škody, ktorá podlieha premlčaniu. Začiatok plynutia premlčacej doby je
potrebné počítať od okamihu, kedy sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch mohlo uplatniť

po prvýkrát. Platí tu všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Oz.
Predmetom ochrany osobnostných práv je osobnosť človeka v jej celistvosti. Čiastkové osobnostné
práva sú potom chránené, ak je napadnutí osobnosť človeka ako celok. Jedným z takýchto čiastkových
osobnostných práv je aj právo na prejav osobnej povahy zachytenej na hmotnoprávnom substráte,
ktoré zahŕňa aj písomnosti osobnej povahy. Aj keď z tohto pojmového vymedzenia sú vylúčené

písomnosti súvisiace s výkonom povolania, hospodárskej činnosti, úradné spisy a pod., stotožňujúc
sa s názorom, že pracovný diár obsahuje aj údaje rýdzo osobnej povahy zamestnanca, má súd za
to, že takéto písomnosti podliehajú ochrane podľa § 11 a nasl. OZ. Z uvedeného teda vyplýva, že
odňatím pracovných diárov navrhovateľa z jeho kancelárie, bez jeho vedomia, došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv.
Keďže takýmto konaním došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, je potrebné sa zaoberať

otázkou neoprávneného zásahu. Za neoprávnený zásah nemožno považovať zásah do osobnostnej
sféry, ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. plnenie povinnosti, výkon práva a
pod.). Navrhovateľ v návrhu uviedol, že diáre boli odcudzené z jeho pracovne bližšie nešpecifikovanými
policajtmi alebo osobami pôsobiacimi na Okresnom súde Žilina alebo Krajskom súde v Žiline. Zo
spisového materiálu vyplýva, že prehliadka na Okresnom súde Žilina bola vykonaná na pokyn Ministra

spravodlivosti SR (čl. 390) previerkovou skupinou. Predmetom previerky malo byť prešetrenie pomerov
na Okresnom súde Žilina. Z výpovední odporcov nebolo preukázané, že by bol daný príkaz na
odňatie diárov navrhovateľa a ani na vyhotovenie fotokópie osobného spisu navrhovateľa. Súd nemal
preukázané, že by zamestnanec alebo pracovník niektorého z odporcov bol poverený odňatím diárov
navrhovateľa alebo vyhotovením fotokópie osobného spisu navrhovateľa. Súd preto mal za to, že

navrhovateľvkonanínepreukázal,ženapokynodporcovichpracovnícivykonalizásahdoosobnostných
práv navrhovateľa.
Súd je teda toho názoru, že odňatím pracovných diárov a vyhotovením fotokópie osobného spisu
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry navrhovateľa, avšak nie je zrejme konaním koho.
Subjektom občianskoprávnej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa § 13 OZ môže byť fyzická

osoba alebo právnická osoba. Za predpokladu, že k neoprávnenému zásahu so osobnostnej sféry,
ktorá je chránená osobnostným právom došlo v rámci plnenia úloh právnickej osoby konaním tých
fyzických osôb, ktoré v jej mene tieto úlohy plnili (napr. zamestnanec, člen) navonok voči tretím osobám
zodpovedá právnická osoba. Tá však nebude zodpovedať , ak pôjde o vybočenie z medzí plnenia úloh
právnickej osoby jej zamestnancom (exces). Voči postihnutému v takomto prípade zodpovedá priamo

zamestnanec právnickej osoby ako samostatne stojaci zodpovednostný subjekt. Stručne to možno
vyjadriť tak, že za vlastnú iniciatívu a za excesy zodpovedá konajúca osoba.

Ide teda o subjektívnu zodpovednosť za nárok a nie objektívnu zodpovednosť inštitúcií, ktoré mali
možnosť manipulovať s materiálmi navrhovateľa. Nakoľko navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno,

súd návrh voči odporcom v 1. , 2. a 3. Rade zamietol. Voči odporcovi v 4. rade súd konanie zastavil
z dôvodu, že navrhovateľ vzal voči nemu návrh späť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p. keď odporcom v konaní úspešným
nepriznal náhradu trov konania. Súd vidí dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že ide o prípad keď

k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo avšak v konaní nebolo relevantne preukázané
konkrétne koho zavinením

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou podpísaného súdu
na Krajský súd v Trenčíne, písomne v troch vyhotoveniach. Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3

Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha). Podľa
§ 205 ods. 2 Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno

odôvodniť len tým, žea) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa
postupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,rozhodovalvylúčenýsudcaalebobolsúdnesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g) rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia. (§ 251 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).