Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. október 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/109/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108224890
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5108224890.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a Mgr. Zuzany Štolcovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: REALITA - JAROŠČIAK, v.o.s., so sídlom M. Rázusa 14, 010 01 Žilina, IČO: 31 603 190,
zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Bohuslavom Gelatkom, advokátom, so sídlom K. W. XX, XXX
XX Y., proti žalovaným: 1/ rade H. S., nar. XX.X.XXXX, trvale pobytom XXX XX V. č. XX, okres G., 2/

rade W. S., nar. XX.X.XXXX, trvale pobytom XXX XX J. J. XXX/XX, okres G., v konaní o zaplatenie
peňažnej pohľadávky v sume 23.235,74 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu, žalovaného v 1/
rade a žalovaného v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 32/2009-429 zo dňa 13.
septembra 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 32/2009-475 zo dňa
31.3.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 32/2009-429 zo dňa 13. septembra 2016 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 32/2009-475 zo dňa 31.3.2017 v napadnutých

výrokoch I., II. a III. p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 32/2009-429 zo dňa 13. septembra 2016 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 32/2009-475 zo dňa 31.3.2017 v napadnutom
výroku o trovách konania IV., V. z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný
súd") výrokom I. žalovanému v 1/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.022,90 Eur, do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. žalovanému v 1/ rade a žalovanému v 2/ rade uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 15 % úrok z omeškania ročne zo sumy 15.601,14
Eur od 14.10.2004 do 28.6.2007, zo sumy 5.388,30 Eur od 29.6.2007 do zaplatenia a zo sumy 7.634,60
Eurod7.10.2004dozaplatenia,všetkodo3dníodprávoplatnostitohtorozsudku,výrokomIII.vozvyšnej
časti okresný súd žalobu voči žalovaným v 1/ rade a v 2/ rade zamietol. Výrokom IV., rozhodol tak, že

žalovaný v 1/ rade má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania a v zmysle výroku V. žalovaný v 2/
rade má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník, resp. „OBZ"), § 265 OBZ, § 1 ods. 2 OBZ, § 267
ods. 2 OBZ, § 301 OBZ, § 497 OBZ, § 330 ods. 1 OBZ, § 387 ods. 1 OBZ, § 397 OBZ, § 25 ods. 1 zák.

č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľa, § 1 ods. 2 zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvárania Zmlúv o úvere
č. 3001, 3002 (ďalej aj len „Zákon"), § 3 ods. 1, 2 Zákona, § 4 ods. 2 písm. b) Zákona, § 460 Občianskehozákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „Občiansky zákonník"), § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, rozhodol okresný súd v zmysle výrokov jeho rozhodnutia.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v zmysle pripustenej zmeny žaloby sa
predmetom ďalšieho konania stalo právo žalobcu na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 23.235,74
Eur s 5 % úrokom mesačne za každý začatý mesiac zo sumy 7.634,60 Eur od 16.10.2003 do zaplatenia,
s úrokom 0,75 % týždenne za každý začatý týždeň omeškania zo sumy 15.601,14 Eur „od 13.10.2003
do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 7.634,60 EUR od 17.10.2004 do

zaplatenia a s úrokom z omeškania v sadzbe 15 % ročne zo sumy 15.601,14 EUR od 14.10.2004 do
zaplatenia s tým, že túto pohľadávku sú povinní žalovaní v 1., v 2. a v 3. rade zaplatiť žalobcovi spoločne
a nerozdielne s tým, že žalovaný v 3. rade je povinný spolu s príslušenstvom, najviac do výšky 86.304,19
EUR a s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných
žalovaných. Uznesenie o pripustení zmeny žaloby nadobudlo právoplatnosť 18.8.2010". Podaním zo
dňa 4.3.2011, ktoré bolo žalobcom upresnené dňa 11.3.2011, zobral žalobca žalobu späť v časti tak, že

žiadal žalovaných zaviazať na zaplatenie sumy 31.582,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 15
% ročne zo sumy 15.601,14 Eur od 14.10.2004 a zo sumy 7.634,60 Eur od 17.10.2004 až do zaplatenia.
Uznesením č.k. 11Cb/32/2009-147 zo dňa 4.5.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.7.2011,
okresný súd zastavil konanie v súlade s čiastočným späťvzatím učineným zo strany žalobcu.

4. Rozsudkom č.k. 11Cb/32/2009-161 zo dňa 23.9.2011 rozhodol okresný súd vo veci tak, že žalovaného
v 1/ rade zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 13.022,90 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 15 % ročne zo sumy 15.601,14 Eur od 14.10.2004 do 28.6.2007, zo sumy 5.388,40 Eur
od 29.6.2007 do zaplatenia a zo sumy 7.634,60 Eur od 17.10.2004 do zaplatenia, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému v 1/ rade zamietol a rovnako

zamietol žalobu v celom rozsahu voči žalovanému v 2/ a voči žalovanému v 3/ rade. Zároveň rozhodol
o oprave označenia žalovaného v 3/ rade v uznesení č.k. 11Cb 32/2009-36 zo dňa 27.7.2010. O
náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy žalovanému v 1/ a v
2/ rade a žalovanému v 3/ rade náhradu trov konania nepriznal. Na základe včas podaného odvolania
žalobcu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 11Cb/32/2009-161 z 23.9.2011 v napadnutých

výrokoch o povinnosti žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 13.022,90 Eur s príslušenstvom a o
zamietnutí zvyšnej časti žaloby voči žalovanému v 1/ rade, ako aj o zamietnutí žaloby voči žalovanému
v 2/ rade a vo výroku o náhrade trov konania prvostupňového konania vo vzťahu k žalovaným v
1/ a v 2/ rade zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V napadnutom výroku o
zamietnutí žaloby voči žalovanému v 3/ rade a o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 3/ rade

uvedený rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol
právoplatnosť 18.12.2012. Odvolací súd dospel k záveru o čiastočnej opodstatnenosti podaného
odvolaniavovzťahukurozhodnutiuvočižalovanémuv1/av2/rade,ktorípodľauplatnenéhonárokumali
byť zaviazaní solidárne a vyjadril súhlas so žalobcom v smere jeho tvrdenia o zodpovednosti dedičov
za dlhy poručiteľa, ktorá je obmedzená § 470 Občianskeho zákonníka. Nezávisí na tom, či konkrétny

dlh bol zahrnutý do pasív dedičstva v konaní o dedičstve alebo nie. Dediči dlžníka sú povinní zaplatiť
úroky z omeškania za dobu po smrti dlžníka len v tom rozsahu, v akom po pripočítaní dlhu, ktorý na
nich prešiel, neprevyšujú cenu nadobudnutého dedičstva. Avšak úroky z omeškania za dobu po smrti
dlžníka už nie sú sankciou za omeškanie zomretého dlžníka, ale za omeškanie dedičov s plnením
dlhu, ktorý na nich prešiel. Dlžníci sú preto povinní ich zaplatiť bez obmedzenia vyplývajúceho z § 470

Občianskeho zákonníka, v ktorej časti odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 28. júna 2011, sp.zn. 33Cdo/2409/2009. Odvolací súd uviedol, že je zrejmé, že v danom
prípade okresný súd (aktuálne súd prvej inštancie) nevyhodnocoval nárok žalobcu voči žalovanému v
2/ rade ako dedičovi po poručiteľovi osobitne za dobu do smrti poručiteľa, teda do XX.X.XXXX a po tejto
dobe, pričom žalobca uplatňoval i nároky, ktoré sa týkali omeškania v dobe po 23.9.2004. Odvolací súd

uložil súdu prvej inštancie v zrušenej a vrátenej časti v skutkovej a právnej rovine opätovne sa zaoberať
nárokom žalobcu tak vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade ako priamemu dlžníkovi, ako aj žalovanému v 2/
radeakosolidárnežalovanémuprávnemunástupcovi-dedičovipoporučiteľovizaaplikácie§470ods.1,
2 Občianskeho zákonníka, avšak s tým, že bude potrebné u týchto nárokov, ktoré sa viažu na omeškanie
s platením peňažného dlhu vzniknuté v dobe po smrti poručiteľa osobitne vyhodnocovať zodpovednosť /

pasívnu legitimáciu žalovaného v 2/ rade i ako samostatného dlžníka, a to nielen v rovine dediča, ktorý
zodpovedázadlhyporučiteľavrozsahu§470ods.1,2Občianskehozákonníka,aleajakouniverzálneho
právneho nástupcu poručiteľa, na ktorého po smrti poručiteľa prešli práva a povinnosti zo zmlúv o úvere,
vrátane povinností včasnej úhrady záväzkov v dojednanej dobe. Zároveň bolo odvolacím súdom súduprvej inštancie uložené, aby sa v novom rozhodnutí o veci vysporiadal i s ďalšími argumentmi žalobcu
uvedenými v odvolaní vo vzťahu k prejudiciálne riešenej otázke primeranosti (moderácie zmluvnej
pokuty).

5. Pri druhom meritórnom rozhodnutí v tejto veci o žalobe smerujúcej voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade
vychádzal okresný súd z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu. Tento nevyhodnotil ako nesprávny
záver súdu prvej inštancie v prvom meritórnom rozhodnutí o vznesenej námietke premlčania nároku
žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty ako nedôvodnej, o vyhodnotení oboch zmlúv o úvere (Zmluvy

č. 3001, Zmluvy č. 3002) ako bežných zmlúv o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
teda ako absolútnych obchodných záväzkov podľa § 261 ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka. U
týchto obchodných záväzkov sa naviac, predovšetkým s ohľadom na dojednaný účel poskytnutého
úveru, resp. použitia finančných prostriedkov poskytnutých úverov a tiež u oboch zmlúv vzhľadom na
status žalobcu pri uzatvorení týchto zmlúv, kedy žalobca nekonal v rámci predmetu svojho podnikania,
neuplatní špeciálna právna úprava spotrebiteľských úverov, a teda označené úverové zmluvy nie je

možné považovať za zmluvy spotrebiteľské. Z uvedených záverov odvolacieho súdu preto bolo možné
vychádzaťipridruhommeritórnomrozhodnutíožalobevočižalovanýmv1/av2/rade.Vnadväznostina
posudzovanie úverových zmlúv podľa hmotného práva Obchodného zákonníka nevyhodnotil odvolací
súd ako nesprávny ani záver súdu prvej inštancie v jeho prvom meritórnom rozhodnutí o neexistencii
priestoru pre aplikáciu § 49 Občianskeho zákonníka v spojení s § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka vo

vzťahu ku obrane žalovaného v 1/ rade. Nakoniec nebol ako nesprávny odvolacím súdom vyhodnotený
ani záver súdu prvej inštancie v jeho prvom meritórnom rozhodnutí o dôvodnosti uplatnenia zmluvne
dojednanej sadzby úroku z poskytnutých úverov, a to vo výške 5 % mesačne u Zmluvy č. 3001 a
0,75 % týždenne u Zmluvy č. 3002, ktorú sadzbu úroku z úveru súd prvej inštancie vyhodnotil ako nie
neprimeranú a súladnú s právnou úpravou na základe platnej dohody zmluvných strán zmlúv o úvere.

V nadväznosti na to a v súvislosti s aplikáciou § 391 ods. 3 CSP, teda pri zohľadnení toho, ako odvolací
súd uložil súdu prvej inštancie po zrušení veci ďalej postupovať, súd prvej inštancie následne v konaní
hodnotil splnenie podmienok pre moderačné oprávnenie súdu podľa § 301 Obchodného zákonníka vo
vzťahu k uplatnenej zmluvnej pokute. V tomto smere okresný súd konštatoval, že zo strany žalovaných
v 1/ a v 2/ rade bol k momentu druhého meritórneho rozhodnutia o žalobe voči nim učinený návrh

na zníženie zmluvnej pokuty ako neprimeranej, čo jednoznačne vyplývalo z odôvodnenia vyjadrenia
žalovaných v 1/ a v 2/ rade učineného cestou ich právneho zástupcu k odvolaniu žalobcu (č.l. 205 spisu).
Naviac z argumentácie žalovaných v 1/ a v 2/ rade už v štádiu pred prvým meritórnym rozhodnutím súdu
prvej inštancie bolo možné takýto návrh žalovaných v 1/ a v 2/ rade spoľahlivo vyvodiť.

6. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s argumentáciou žalobcu uvádzanou k aplikácii moderačného
oprávnenia súdu, vo vzťahu ku zmluvnej pokute podľa § 301 Obchodného zákonníka v odvolaní
žalobcu konštatoval, že nevzhliada dôvod pre odchýlenie sa od záveru o dôvodnosti zníženia žalobcom
uplatnenej zmluvnej pokuty tak, ako to bolo súdom prvej inštancie učinené v prvom meritórnom
rozhodnutí. Vo všeobecnej rovine súd vo vzťahu k inštitútu zmluvnej pokuty uvádza, že sa jedná o

inštitút slúžiaci na zabezpečenie záväzku, ktorý má posilniť postavenie veriteľa a má okrem primárnej
zabezpečovacej funkcie i funkciu preventívnu, teda má pôsobiť na dlžníka v tom smere, aby zmluvnou
pokutou zabezpečený záväzok splnil a v neposlednom rade má i funkciu uhradzovaciu - reparačnú
a funkciu sankčnú. Vzhľadom na úpravu § 301 Obchodného zákonníka neprichádza do úvahy
posudzovanie zníženia zmluvnej pokuty na základe aplikácie § 265 Obchodného zákonníka alebo podľa

§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 veta prvá, druhá Obchodného zákonníka.
Pri postupe skúmania podmienok existencie samotného priestoru pre moderáciu žalobcom uplatnenej
zmluvnej pokuty vychádzal okresný súd z právneho názoru, podľa ktorého zákon pre posúdenie otázky,
či je dojednaná zmluvná pokuta neprimerane vysoká, nestanovuje žiadne kritériá, v nadväznosti na čo
je vyhodnotenie tejto otázky vecou voľnej úvahy súdu. Táto úvaha nie je síce limitovaná normatívnymi

kritériami, avšak vždy existujú konkrétne skutočnosti, ktoré súd pri hodnotení primeranosti zmluvnej
pokuty zohľadňuje. Tieto okolnosti zahŕňajú predovšetkým zohľadnenie okolností konkrétneho prípadu,
najmä dôvody, ktoré viedli k dojednaniu posudzovanej výšky zmluvnej pokuty a okolnosti, ktoré ich
sprevádzali. Nie je vylúčené, aby súd už v tejto fáze, teda pri posudzovaní primeranosti zmluvnej pokuty
prihliadal na hodnotu a význam zabezpečovanej zmluvnej povinnosti, hoci mu to v tejto fáze zákon

neukladá. Až na základe prijatia záveru, že zmluvná pokuta je neprimeraná, nastupuje ďalšia fáza
rozhodovania, v ktorej súd už posudzuje, v akom rozsahu neprimerane vysokú pokutu zníži. V tejto fáze
rozhodovania o zmluvnej pokute súdu už zákon ukladá prihliadať na hodnotu a význam zabezpečovanej
zmluvnej pokuty. Už vo svojom prvom meritórnom rozhodnutí súd prvej inštancie zdôvodnil svojuúvahu pri ustálení záveru o splnení podmienok pre zníženie zmluvnej pokuty a pri ustálení rozsahu jej
zníženia. Konkrétne uviedol, že sa zaoberal okolnosťami, ktoré je potrebné posúdiť pri rozhodovaní o
prípadnej moderácii zmluvnej pokuty dohodnutej medzi účastníkmi. Zmluvná pokuta medzi účastníkmi

bola dojednaná ako súčasť písomne uzavretej zmluvy o úvere a dohoda o zmluvnej pokute je tak platná.
Pri posudzovaní otázky primeranosti zmluvnej pokuty zohľadňoval okresný súd okolnosti svedčiace
jednak v prospech žalobcu a tiež okolnosti, svedčiace v prospech žalovaných. Súd zohľadnil postavenie
žalobcu, ktorý nie je bankovou inštitúciou a pre ktorého nedodržanie splatnosti peňažných záväzkov na
základeposkytnutýchzmlúvpredstavujeväčšiezaťaženie,akovprípadebankovejinštitúcie.Nebankový

inštitút totižto spravidla nemá nadbytočné disponibilné peňažné prostriedky a pri organizovaní svojej
podnikateľskej činnosti vychádza z predpokladu, že pohľadávka bude riadne a včas uhradená. Na
zabezpečenie tejto úhrady žalobca so žalovanými dojednal zmluvnú pokutu. Na druhej strane okresný
súd zohľadnil okolnosti svedčiace v prospech žalovaných a v prospech zníženia dojednanej zmluvnej
pokuty. Pri zmierňovacom práve súdu ide nepochybne o zásah do zmluvnej voľnosti účastníkov
zmluvných vzťahov. Zmierňovacie právo má zmysel v tom, že súd môže korigovať stav, kedy by v

dôsledku zmluvnej pokuty malo dôjsť k neúmernému obohateniu veriteľa a súčasne k bezdôvodnému
hospodárskemu poškodeniu dlžníka. Výkon práva z neprimerane vysokej zmluvnej pokuty nesleduje
hospodársky cieľ, ale smeruje skôr k poškodeniu druhej strany. Výška dojednanej zmluvnej pokuty
musí zodpovedať významu a hodnote zabezpečovaného záväzku. Zmluvná pokuta ako taká má byť
sankciou a zabezpečením a nemá nahrádzať zisk účastníka zmluvného vzťahu. Súd tak v konaní

má oprávnenie korigovať stav, ktorý by viedol k neúmernému obohateniu veriteľa a k poškodeniu
dlžníka. Príliš vysoká zmluvná pokuta už podľa okresného súdu nesleduje legitímny hospodársky cieľ,
ale smeruje skôr k poškodeniu druhej strany. Zmluvná pokuta bola v tomto prípade medzi účastníkmi
dojednaná vo výške 0,2 % denne, čo po prepočítaní predstavuje 73 % ročne. V tejto súvislosti treba
posúdiť primeranosť zmluvnej pokuty aj s prihliadnutím na výšku úroku z úveru dohodnutú medzi

účastníkmi. Okresný súd konštatoval, že úroková miera požadovaná žalobcom za poskytnuté úvery
vo výške 60 % a 39 % ročne nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Okresný
súd teda žalobcovi akceptoval zmluvnú voľnosť v časti dohody o pomerne vysokej výške úroku z
poskytnutého úveru. Časť rizika žalobcu spočívajúceho vo vyššie uvedených okolnostiach prípadu a
síce, že žalobca nie je bankovou inštitúciou a počíta s tým, že jeho dlžníci svoje dlhy budú platiť

riadne a včas, tak žalobca kompenzoval už vysokou úrokovou mierou požadovanou od žalovaných.
Za tejto situácie nebolo podľa okresného súdu dôvodné zabezpečovať plnenie zmluvných záväzkov
veľmi vysokou zmluvnou pokutou 73 % ročne. Treba tiež poukázať na skutočnosť, že žalobca okrem
zmluvnej pokuty má v dôsledku omeškania nárok tiež na zákonný úrok z omeškania, ktorý požaduje vo
výške 15 % ročne. Výška úroku z omeškania spolu s požadovanou zmluvnou pokutou tak predstavuje

88 % ročne, čo je podľa okresného súdu neprimerane vysoký zásah do postavenia žalovaných, ktorý
môže viesť k bezdôvodnému obohateniu žalobcu na účet a na úkor žalovaných. Hodnota a význam
zabezpečovanej povinnosti v tomto prípade neodôvodňuje takúto vysokú zmluvnú pokutu. Okresný
súd teda po zohľadnení všetkých vyššie uvedených okolností, medzi ktoré patrí predovšetkým záujem
žalobcu na riadnom a včasnom plnení a hospodársku situáciu dlžníka, ktorému vysoká zmluvná pokuta

môže spôsobiť problémy, dospel k záveru, že v tomto prípade je primeranou zmluvnou pokutou zmluvná
pokuta vo výške 0,05 % denne, teda 18,25 % ročne. Celkové zaťaženie žalovaného v dôsledku
neuhradenia jeho dlhu podľa uzatvorených zmlúv o úvere tak bude predstavovať súčet zmluvnej pokuty
18,25 % ročne a úroku z omeškania vo výške 15 % ročne, teda 32,5 % ročne, čo podľa okresného
súdu dostatočným spôsobom pokrýva aj odôvodnené nároky žalobcu. Citované zohľadnenie uvedených

skutočností je komplexné a zohľadňujúce tiež osobitosti tejto konkrétnej prejednávanej veci týkajúce
sa predmetu konania, ktorým bolo uplatnenie práva žalobcu na vrátenie finančných prostriedkov z
poskytnutých úverov, so splnením ktorého záväzku je žalovaný v 1/ rade ako dlžník v omeškaní, ako
aj povahu subjektov zmluvného vzťahu založeného zmluvami o úvere, z ktorého právo na zaplatenie
zmluvnej pokuty vyplýva a vyplýva z neho i samotná zmluvnou pokutou zabezpečená pohľadávka,

keď v danom prípade ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah, teda vzťah, ktorý sa riadi hmotným
právom Obchodného zákonníka nezávisle na vôli zmluvných strán, čo okresný súd zdôraznil. Zníženie
zmluvnej pokuty je znížením práva na zaplatenie zmluvnej pokuty vyplývajúceho zo zmluvných vzťahov
založených úverovými zmluvami a nie je zásahom do samotnej dohody o zmluvnej pokute v týchto
úverových zmluvách. Toto zníženie zmluvnej pokuty predstavuje výlučne zákonom predpokladaný a

zákonom upravený, a teda dovolený prostriedok vyváženia na jednej strane efektívnosti zabezpečenia
splnenia zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti a na druhej strane požiadavky ochrany dlžníka,
ktorý síce je v omeškaní so splnením zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti, avšak ktorý nemôže
byť v dôsledku uplatnenia neprimerane vysokej zmluvnej pokuty dojednanej v rámci zmluvného vzťahu,kde naviac vzniká žalobcovi v súvislosti s omeškaním so splnením zmluvnou pokutou zabezpečenej
povinnosti i právo na zaplatenie úroku z omeškania, poškodený. Argumentáciu uvedenú žalobcom v
odôvodnení odvolania o tom, že sa okresný súd nezaoberal otázkou vzniku a výšky škody, ktorá vznikla

žalobcovi do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta
vťahuje, hodnotil okresný súd ako irelevantnú, nakoľko vznik škody nie je v zmysle úpravy podľa §
301 Obchodného zákonníka podmienkou uplatnenia moderačného práva, ale len okolnosťou limitujúcou
spodnú hranicu zníženia zmluvnej pokuty. Zmluvnú pokutu teda treba zaplatiť aj ak v dôsledku porušenia
zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti žiadna škoda nevznikne. Vtedy platí, že fakticky neexistuje

spodná hranica zníženia zmluvnej pokuty, čo však neznamená, že by bolo možné zmluvnú pokutu
vôbec nepriznať alebo odpustiť, je však možné vtedy zmluvnú pokutu znížiť až na úroveň, kedy je
ešte možné hovoriť o zachovaní predovšetkým preventívnej funkcie zmluvnej pokuty (teda funkcie,
prostredníctvom ktorej je dlžník ešte motivovaný splniť zmluvnou pokutou zabezpečenú povinnosť).
Podľa okresného súdu nebola relevantná ani argumentácia žalobcu v odvolaní o tom, že okresný súd
nemohol zmluvnú pokutu znížiť, nakoľko právo na jej zaplatenie už zaniklo. Okresný súd zdôraznil,

že už z prvého meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplývalo jednoznačné vyhodnotenie
tvrdenia žalobcu o započítaní zmluvnej pokuty listami z 18.2.2008 a z 15.2.2008 (č.l. 63, 65 spisu), ktoré
boli vyhodnotené výlučne ako oznámenia žalobcu o spôsobe zaúčtovania zmluvnej pokuty, z dôvodu
poskytnutia hotovostného plnenia žalovaným v 2/ rade v prospech účtu žalobcu. Odvolací súd tento
záver nevyhodnotil ako nesprávny, v nadväznosti na čo z neho súd prvej inštancie vychádzal i pri svojom

druhom meritórnom rozhodnutí.

7. Následne po vyhodnotení v odvolaní uvedenej argumentácie žalobcu vo vzťahu k aplikácii úpravy §
301 Obchodného zákonníka ako nedôvodnej v zmysle uloženia odvolacím súdom sa súd prvej inštancie
zaoberal existenciou uplatnenej pohľadávky voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade a osobitne voči žalovanému

v 2/ rade ako dedičovi dlžníka, ktorý zomrel XX.X.XXXX. Vo vzťahu k tomu vykonal okresný súd dôkaz
oboznámením obsahu pripojeného spisového materiálu „tunajšieho súdu sp.zn. 21D/2739/2004 Dnot
305/04. Z obsahu tohto spisového materiálu vyplýva, že dedičské konanie v tejto veci po poručiteľovi
B. S., zomr. XX.X.XXXX, bolo skončené Osvedčením o dedičstve č.k. 21D 2739/04-76 Dnot 305/04
z 28.6.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.6.2005 /ďalej už len Osvedčenie/. V zmysle tohto

Osvedčenia bol do aktív poručiteľa zahrnutý okrem iného i rodinný dom s príslušenstvom v zistenej
cene znaleckého posudku znalca Albína Bačinského, v zistenej cene 1.378.760,- Sk. Uvedený znalecký
posudok je v pripojenom spisovom materiálu na č.l. 27. V rámci pasív poručiteľa boli v Osvedčení
uvedené okrem iného i úvery s príslušenstvom na základe Zmlúv o úvere č. 3001 zo 16.10.2003 vo
výške 230.000,- Sk a č. 3002 zo dňa 12.11.2003 vo výške 470.000,- Sk, obe Zmluvy o úvere uzatvorené

žalobcom ako veriteľom, ktoré pasíva však neboli z dôvodu ich neuznania dedičmi, a teda ich spornosti
do pasív dedičstva zahrnuté, ako vyplýva z obsahu označeného Osvedčenia. V rámci pasív dedičstva
je uvedená náhradová pohľadávka poručiteľa voči pozostalej manželke za nadobudnutie 1 rodinného
domu č.s. XXX /na KN parc.č. 5/1/ kat. územie V. s príslušenstvom, oplotenia, narážanej studne vedenej
na LV č. XXX kat. úz. V. a zapísané na LV č. XX parc.č. 5/1 zastavaná plocha a nádvorie, parc.č.

5/2 zastavaná plocha a nádvorie pod B2 v 1 spolu vo výške 698.187,50 Sk. Podľa článku III. písm.
C Osvedčenia je určená čistá hodnota dedičstva po označenom poručiteľovi sumou 672.098,20 Sk.
Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu č.k. 14Cob/311/2011-217 zo dňa 13.12.2012
súd prvej inštancie konštatuje, že odvolací súd v rovine pre súd prvej inštancie záväzného právneho
názoru /strana 17 odôvodnenia označeného rozhodnutia odvolacieho súdu/ konštatoval, že súd prvého

stupňa pri svojom prvom meritórnom rozhodnutí správne vychádzal z právoplatného Osvedčenia o
dedičstve vo vzťahu k dedeniu po poručiteľovi B. S. a vychádzal teda z čistej hodnoty dedičstva
672.098,20 Sk, ako je uvedené pod písm. C „čistá hodnota dedičstva poručiteľa 672.098,20 Sk". V
danom prípade hodnota dedičstva bola určená právoplatným Osvedčením o dedičstve". V predmetnom
súdnom konaní tak nebolo potrebnú túto okolnosť iným spôsobom preukazovať, či iným spôsobom

vyhodnocovať. Podľa odvolacieho súdu takto právoplatne stanovenú hodnotu dedičstva v zmysle §
470 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v danom prípade ani nebolo možné následne okresným súdom
preskúmavať. Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu bolo určujúce i pre záver súdu prvej inštancie
pri novom meritórnom rozhodnutí o žalobe voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade, kedy toto nasledovalo
po tom, ako žalobca opätovne uvádzal a zdôrazňoval i s poukazom na označenú literatúru (článok

autorky JUDr. Bronislavy Pavelkovej PhD. a komentár Dr. Feketeho v časopise ARS NOTARIA č. 3/2009
na strane 12, 13), ako i s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Lučenec sp.zn. 8C 151/2013 z
12.2.2014 a konštatovania Okresného súdu Žilina v odôvodnení rozsudku vo veci sp.zn. 17C 185/2013,
odlišnosť názoru a tiež odlišnosť rozhodovania v otázke posudzovania a záväznosti záveru súdu ovýške čistej hodnoty dedičstva v dedičskej dohode alebo v Osvedčení o dedičstve pri určení rozsahu
zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa tvrdiac, že okresný súd v tejto veci mal samostatne ustáliť
skutočnú hodnotu dedičstva a vychádzať nie z dohody dedičov v zmysle Osvedčenia o dedičstve

po označenom poručiteľovi, a teda v Osvedčení uvedenej čistej hodnoty dedičstva, ale zo skutočnej
hodnoty dedičstva určenej v trhových podmienkach. V tejto súvislosti poukázal žalobca i na dojednanie
o kúpnej cene podľa Kúpnej zmluvy zo dňa 31.10.2007 uzatvorenej medzi predávajúcimi H. S. a W. S.
a kupujúcimi G. E., X. Q. a R. E., predmetom ktorej bol predaj nehnuteľností zapísaných v katastrálnom
území V. na vymedzených v čl. II. bod 2.1, pri dojednaní kúpnej ceny týchto nehnuteľností podľa článku

III. bod 3.1 v sume 2.700.000,- Sk. Okresný súd poukázal na úpravu podľa § 391 ods. 2 CSP a zdôraznil,
že vyššie uvádzaným záväzným právnym názorom odvolacieho súdu v smere potreby vychádzať pri
ustálení rozsahu zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa z čistej hodnoty dedičstva v sume 672.098,20
Sk tak, ako táto bola ustálená v Osvedčení o dedičstve bez vzhliadnutia potreby túto okolnosť inak
vyhodnocovať, ani ju iným spôsobom preukazovať a tiež bez možnosti túto následne po právoplatnom
stanovení v Osvedčení o dedičstve súdom preskúmavať. V nadväznosti na to musel súd prvej inštancie

takto vyjadrený záväzný právny názor odvolacieho súdu rešpektovať a ako irelevantnú vo vzťahu k nemu
vyhodnotiť argumentáciu žalobcu odvolávajúcu sa právne názory vyplývajúce z označenej literatúry a
z označených rozhodnutí okresných súdov. Vo vzťahu k označeným rozhodnutiam okresných súdov -
Okresného súdu Lučenec sp.zn. 8C 151/2013 z 12.2.2014 a záverom v meritórnom rozhodnutí vo veci
Okresného súdu Žilina sp.zn. 17C 185/2013, naviac okresný súd uviedol, že sa nejedná o rozhodnutia,

ktoré by bol priestor posudzovať čo do vymedzenej otázky ako rozhodnutia svedčiace vo vzťahu k tejto
otázke o ustálenej rozhodovacej praxi, v nadväznosti na čo by bolo opodstatnené postupovať podľa
§ 220 ods. 3 CSP. Rovnako z dôvodu označeného záväzného právneho názoru odvolacieho súdu bol
okresným súdom ako irelevantný hodnotený i poukaz žalobcu na listinný dôkaz - Kúpnu zmluvu z č.l.
263 spisu. Na základe uvedených záverov bolo žalobcovo právo vyhodnotené ako dôvodne uplatnené

z dôvodov a v rozsahu, ako bolo konštatované už v prvom meritórnom rozhodnutí súdu prvého stupňa.

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca zmluvnú pokutu vyúčtoval
výlučne pri zmluvnom vzťahu podľa Zmluvy o úvere č. 3002. Podľa Zmluvy o úvere č. 3001 žalobca
žiadnu zmluvnú pokutu žalovaným nevyúčtoval. Zo Zmluvy o úvere č. 3002 vyplýva, že bol poskytnutý

úver vo výške 470.000,- Sk. Žalobca predložil v konaní všetky výdavkové pokladničné doklady, z ktorých
okresný súd zistil, v akom časovom období jednotlivé platby žalobca vyplácal právnemu predchodcovi
žalovaného v 2/ rade. Vo svojom podaní zo dňa 04.03.2011 žalobca vyčíslil sumu požadovaného úroku z
úveru 0,75 % za každý začatý týždeň celkovou sumou 113.535,- Sk. Okresný súd žalobcom požadovanú
úrokovú mieru prepočítal so zohľadnením skutočnej doby poskytnutia finančných prostriedkov odo dňa,

ktorý ako deň poskytnutia vyplýva z výdavkových pokladničných dokladov, až do dňa, kedy úver mal
byť v celom rozsahu podľa zmluvy splatený, teda do 13. októbra 2004. Po prepočte tohto úroku okresný
súd dospel k záveru, že celková výška úroku podľa tejto zmluvy zodpovedá sume 111.165,- Sk. Okresný
súd konštatoval, že žalobcovi podľa zmluvy o úvere ku dňu 13. októbra 2004 vzniklo právo požadovať
od žalovaných zaplatenie istiny 470.000,- Sk spolu s vyčísleným úrokom vo výške 111.165,- Sk, teda

spolu 581.165,- Sk. Pokiaľ ide o nárok na zmluvnú pokutu, podľa Zmluvy o úvere č. 3002 žalobcovi
patrí za každý deň omeškania zmluvná pokuta vo výške 0,2 % z dlžnej sumy. Žalobca vo svojich
jednotlivých predložených vyúčtovaniach požadoval zmluvnú pokutu celkove za obdobie do 28.02.2006.
Z jednotlivých vyúčtovaní je pritom zrejmé, že žalobca aj po splatnosti záväzku z úverovej zmluvy, teda
po 13. októbri 2004, naďalej účtoval žalovanému v 1/ rade úroky z poskytnutého úveru. Podľa okresného

súdu však takýto postup žalobcu neobstojí. V obidvoch zmluvách o úvere bolo medzi účastníkmi zmluvy
dohodnuté, za akých podmienok a ku ktorému dátumu je istina spolu s úrokom splatná. Podľa Zmluvy
č. 3002 je úver a úrok z úveru splatný naraz dňa 13. októbra 2004. Zároveň účastníci dohodli možnosť,
za splnenia dohodnutých podmienok, predĺžiť lehotu splatnosti úveru. Takéto podmienky však v konaní
neboli zistené a neboli ani účastníkmi tvrdené. Nebolo teda zistené, že by sa lehota splatnosti úveru

posunula a teda, že by žalobca bol oprávnený aj naďalej požadovať od žalovaných úrok z úveru po dni
13. októbra 2004. Ku dňu 13. októbra 2004 boli dlžníci povinní vrátiť žalobcovi sumu 581.165,- Sk, ktorá
predstavuje súčet istiny a vyčísleného úroku z úveru. Odo dňa nasledujúceho po splatnosti žalobcovi
patrí úroková miera úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Nepatria mu však
ďalšie úroky z poskytnutého úveru, a preto tieto úroky nemôže ďalej vyčíslovať a používať ich ako základ

pre výpočet zmluvnej pokuty. Okresný súd preto dospel k záveru, že počnúc dňom 14.10.2004 vzniklo
žalobcovi právo požadovať od žalovaných zaplatenie zmluvnej pokuty vypočítanej zo sumy 581.165,-
Sk. Žalobca pritom túto zmluvnú pokutu podľa svojich vyčíslení požadoval do 28.02.2006. Za ďalšie
obdobie žalobca zmluvnú pokutu nevyčíslil a ani ju neuplatnil.9. Okresný súd uviedol, že žalobca zmluvnú pokutu pri Zmluve o úvere č. 3002 požadoval celkovo
za obdobie do 28.02.2006. Celkový dlh dlžníka z tejto zmluvy ku dňu splatnosti 13. októbra 2004

predstavovalsúčetistiny470.000,-Skavyčíslenéhoúrokuzúveruvovýške111.165,-Sk,teda581.165,-
Sk. Zmluvná pokuta vo výške 0,05 % denne vyčíslená za obdobie odo dňa nasledujúceho po splatnosti
úveru, teda od 14.10.2004, do 28.02.2006, dokedy žalobca túto zmluvnú pokutu požadoval, predstavuje
146.162,99 Sk. Medzi účastníkmi bolo pritom v Zmluve o úvere dohodnuté, že prijaté plnenie sa
použije v prvom rade na úhradu zmluvnej pokuty. Pri úhrade sumy 700.000,- Sk zo strany žalovaného

v 2/rade nebol jednoznačne špecifikovaný účel, na ktorý bola táto suma poukázaná. Z prevodného
príkazu, ktorý je súčasťou spisového materiálu, vyplýva účel platby označený ako notárska úschova. Vo
vzťahu k žalobcovi tak nebolo preukázané, že žalovaný v rade 2/ vymedzil účel poskytnutia finančných
prostriedkov vo výške 700.000,- Sk nejakým konkrétnym bližšie špecifikovaným účelom, napr. účelom
úhrady istiny. Úhrada istiny je síce zapísaná ako dôvod v zápisnici o zložení peňazí do notárskej
úschovy, nebolo však preukázané, že by akýmkoľvek spôsobom bol takýto účel úhrady oznámený

zo strany žalovaného v rade 2/ žalobcovi. V tomto prípade tak žalobcovi bola na jeho účet pripísaná
suma 700.000,- Sk. Žalobca potom v súlade § 330 Obchodného zákonníka bol oprávnený použiť prijaté
finančné prostriedky na úhradu najskôr splatného záväzku. Záväzok zo Zmluvy o úvere č. 3002 bol
splatný 13. októbra 2004, teda skôr ako záväzok podľa Zmluvy č. 3001, ktorý bol splatný 16. októbra
2004. Podľa zmluvného dojednania v Zmluve č. 3002 sa prijatá úhrada započítavala najskôr na úhradu

zmluvnej pokuty. Ako už bolo uvedené vyššie, okresný súd zmluvnú pokutu pri tejto zmluve za dané
obdobie vyčíslil sumou 146.162,99 Sk. Po odpočítaní tejto sumy od vykonanej úhrady, zostáva úhrada
v prospech žalobcu vo výške 553.837,01 Sk. Táto úhrada sa potom v súlade s dohodou účastníkov,
vzhľadom na to, že nebola vyúčtovaná žiadna náhrada škody, započítala na úhradu vyčíslených úrokov
z úveru podľa obidvoch zmlúv. Tieto úroky predstavujú sumu 111.165,- Sk pri Zmluve č. 3002 a sumu

138.000,- Sk pri Zmluve č. 3001. Po odpočítaní týchto úrokov zostáva z prijatej istiny suma 307.672,01
Sk, ktorú je možné použiť na úhradu istiny. Najskôr splatný bol dlh podľa Zmluvy č. 3002, a preto
túto sumu je potrebné použiť na úhradu istiny 470.000,- Sk. Preto po odpočítaní tejto časti úhrady,
teda 307.672,01 Sk od istiny 470.000,- Sk, zostáva neuhradená istina 162.327,99 Sk (5.388,30 Eur).
Neuhradený zostatok istiny podľa obidvoch zmlúv uzatvorených medzi účastníkmi tak predstavuje súčet

neuhradenej istiny 230.000,- Sk podľa Zmluvy č. 3001 a neuhradeného zostatku podľa Zmluvy č. 3002
vo výške 162.327,99 Sk, teda spolu 392.327,99 Sk (13.022,90 Eur). Vykonanou úhradou 700.000,-
Sk došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu v časti vyššie uvedenej zmluvnej pokuty, v časti úrokov z
úveru pri obidvoch uzatvorených zmluvách o úvere a k čiastočnému uspokojeniu nároku žalobcu na
zaplatenie istiny podľa Zmluvy č. 3002. Zostatok istiny podľa Zmluvy č. 3002 a neuhradená istina podľa

Zmluvy č. 3001 predstavujú žalobcovi priznanú istinu 13.022,90 Eur. Okrem istiny žalobca požadoval
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 15 % ročne, pričom tento úrok požadoval výlučne z istiny odo
dňa nasledujúceho po jej splatnosti podľa zmlúv až do dňa zaplatenia. Uplatnená úroková miera 15 %
ročne zodpovedá § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V čase vzniku omeškania žalovaných v októbri
2004 bola základná úroková sadzba NBS vo výške 5 % ročne a žalobcovi patrí táto sadzba zvýšená o

10 %, teda 15 % ročne. S úhradou sumy 470.000,- Sk bol dlžník v omeškaní odo dňa nasledujúceho
po jej splatnosti, teda od 14.10.2004 do 28.06.2007, kedy bola čiastočná úhrada vo výške 700.000,- Sk
pripísaná na účet žalobcu. Suma 470.000,- Sk po prepočte konverzným kurzom predstavuje 15.601,14
Eur. Odo dňa nasledujúceho po vykonaní čiastočnej úhrady, teda od 29.06.2007, až do zaplatenia patrí
žalobcovi 15 % ročný úrok z omeškania z neuhradeného zostatku istiny podľa Zmluvy o úvere č. 3002

vo výške 5.388,30 Eur. Pri Zmluve č. 3001 patrí žalobcovi z neuhradenej istiny 230.000,- Sk (7.634,60
Eur) úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti, teda od 17.10.2004, až do zaplatenia.

10. Pri druhom meritórnom rozhodnutí o žalobe voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade musel okresný
súd zároveň zohľadniť záväzný právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v otázke zodpovednosti

žalovaného v 2/ rade za omeškanie sa s plnením peňažného záväzku - dlhu vyplývajúceho z vyššie
označených zmlúv o úvere za čas po smrti poručiteľa, teda po XX.X.XXXX, kedy je žalovaný v 2/ rade
ako dedič poručiteľa B. S. samostatným subjektom zodpovednosti za omeškanie s plnením dlhu, ktorý
na neho prešiel. „V nadväznosti na uvedený záväzný právny názor odvolacieho súdu, v rámci ktorého
tento poukázal i na závery rozsudku NS ČR sp.zn. 33Cdo/2409/2009, podľa právnej vety ktorého:

Zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa je obmedzená ustanovením § 470 OZ. Nezávisí na tom, či
konkrétny dlh bol zahrnutý do pasív dedičstva v konaní o dedičstve alebo nie. Dedičia dlžníka sú povinní
zaplatiť úroky z omeškania za dobu do smrti dlžníka len v tom rozsahu, v akom po pripočítaní dlhu,
ktorý na nich prešiel, neprevyšujú cenu nadobudnutého dedičstva. Avšak úroky z omeškania za dobu posmrti dlžníka už nie sú sankciou za omeškanie zomretého dlžníka, ale za omeškanie dedičov s plnením
dlhu, ktorý na nich prešiel. Dedičia dlžníka sú preto povinní ich zaplatiť bez obmedzenia vyplývajúceho
z úpravy § 470 OZ, rozhodol súd tak, že žalovaného v 1. rade zaviazal na zaplatenie sumy 13.022,90

EUR a žalovaných v 1. a v 2. rade zaviazal na zaplatenie 15 %-ného úroku z omeškania ročne zo sumy
15.601,14 EUR od 14.10.2004 do 28.6.2007, zo sumy 5.388,30 EUR od 29.6.2007 do zaplatenia a zo
sumy 7.634,60 EUR od 7.10.2004 do zaplatenia, spoločne a nerozdielne na základe skonštatovania
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade výlučne vo vzťahu k záväzku zaplatiť úrok z omeškania
po XX.X.XXXX, teda po smrti B. S. spoločne a nerozdielne so žalovaným v 1. rade. Zároveň vo zvyšnej

časti súd žalobu voči žalovaným v 1. a v 2. rade ako nedôvodnú zamietol, tak ako vyplýva z výroku III.
tohto rozsudku."

11. S poukazom na § 262 ods. 1, 2 CSP, § 255 ods. 1, 2 CSP, § 256 ods. 1 CSP rozhodol okresný
súd o trovách konania. „Účastníkmi v konaní o žalobe voči žalovaným v 1. a v 2. rade vo väčšom
rozsahu úspešnými sú voči žalobcovi žalovaní v 1. a v 2. rade , v nadväznosti na čo im súd voči

žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku, pričom určenie
konkrétneho pomeru ich úspechu vo veci a v nadväznosti na to konkrétnej výšky náhrady trov konania
bude predmetom samostatného rozhodnutia súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Určenie konkrétnej výšky náhrady trov konania
žalovaných v 1. a v 2. rade voči žalobcovi v označenom samostatnom uznesení vyššieho súdneho

úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP bude zahŕňať i určenie pomeru úspechu žalovaných v 1. a v 2. rade
vo veci pri zohľadnení zásad vyplývajúcich z úpravy § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 CSP /úprava § 256 ods.
1 CSP bude aplikovaná vo vzťahu k rozhodnutiu o čiastočnom zastavení konania podľa uznesenia č.k.
11Cb/32/2009-147 zo 4.5.2011/."

12. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žalovaný v 1/ rade a žalovaný
v 2/ rade.

13. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že neboli splnené procesné podmienky, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesplnenie procesných podmienok videl žalobca
v tom, že v konaní prvostupňový súd konal a rozhodol vo veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo
- „konkrétne v časti rozhodnutia podľa výroku „I". Je pravda, že toto konanie a rozhodnutie pre
prvostupňový súd vyplynulo zo zrušovacieho rozhodnutia odvolacieho súdu sp.zn. 14Cob/311/2011 zo
dňa 13.12.2012, ktorým v odvolacom konaní zrušil prvý výrok rozsudku prvostupňového súdu spis.

zn. 11Cb/32/2009-161 zo dňa 23.9.2011. Proti tomuto výroku nebolo v tomto konaní podané riadne
odvolanie žiadnym z účastníkov konania a podľa názoru žalobcu v čase rozhodovania odvolacieho
súdu výrok „I" rozsudku spis. zn. 11Cb/32/2009-161 zo dňa 23.9.2011 už nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť." Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu prezentovaným v
odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, že podaním odvolania proti výroku o zamietnutí žaloby vo

zvyšnej časti proti žalovanej v 1/ rade (druhý výrok) a v celom rozsahu proti žalovanému v 2/ rade (tretí
výrok) malo účinky podania odvolania aj proti I. výroku citovaného rozsudku. Podľa názoru žalobcu
judikát R 4/2004 rieši stav v prípade podania odvolania jedným zo solidárne žalovaných. V tomto prípade
odvolanie však podal žalobca, ktorý je na strane žalobcu sám.

14. V odvolaní žalobca, v súvislosti s riešením otázky čistej hodnoty dedičstva po poručiteľovi B.
S. súdom prvého stupňa v prvom meritórnom rozhodnutí a následne vysloveným právnym názorom
odvolacieho súdu k tejto otázke, poukázal na novú právnu úpravu záväznosti právoplatných súdnych
rozhodnutí podľa § 228 ods. 1 CSP. „Nová právna úprava zmenila materiálnu stránku právoplatných
súdnych rozhodnutí tak, že „Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých ktorí sa

stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak". Podľa § 470
ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti"." Z § 228 CSP priamo vyplývalo, že nie je a nemôže byť osvedčenie o dedičstve po
poručiteľovi B. S..k. 21D/2739/2004-76, Dnot 305/04 z 28.6.2005 v časti určenia čistej hodnoty dedičstva
pre súd v tomto konaní záväzné, poprípade nemožno cez toto osvedčenie hodnotiť určenie čistej

hodnoty dedičstva ako res iudicata podľa § 230 CSP, ako to hodnotil odvolací súd. „Prvostupňový súd
vyslovil svoju záväznosť právnym názorom súdu vyššieho stupňa pri rozhodovaní o výške čistej hodnoty
dedičstva po poručiteľovi B. S. a cez túto záväznosť rozhodol. Žalobca zastáva názor, že prvostupňový
súd vzhľadom na novú právnu úpravu § 228 CSP ale aj nový dôkazný stav, ktorým bol listinnýdôkaz kúpnej zmluvy, ktorý bol vykonaný až v štádiu konania po zrušení pôvodného prvostupňového
rozsudku odvolacím súdom, nemusel sa cítiť plne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Kúpna
cena uvedená v kúpnej zmluve nesporne objektívne preukazuje skutočnú čistú hodnotu dedičstva

a preukazuje, že táto hodnota bola násobne vyššia, ako hodnota ustálená v dedičskom konaní.
Kúpnou zmluvou žalobca dôvodne spochybnil spravodlivosť a objektívnosť osvedčenia o dedičstve pri
rozhodovaní v tejto otázke. Žalobca zastáva názor, že najdôležitejšou povinnosťou súdu v súdnom
konaní pri svojom rozhodovaní je predovšetkým hľadať a nájsť spravodlivé rozhodnutie a zabezpečiť
právoúčastníkanaspravodlivésúdnekonanie."Pokiaľprvostupňovýsúdpoukazovalnasvojuviazanosť

vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, odvolací súd nie je viazaný svojím skôr vysloveným
právnym názorom. Preto aj z tohto pohľadu cez toto odvolanie žalobca navrhol, aby „odvolací súd v
záujme zachovania práva na spravodlivý súdny proces, prehodnotil svoj skôr vyslovený právny názor v
otázke určenia čistej výšky hodnoty dedičstva po poručiteľovi B. S.."

15. Žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie pri ustálení rozsahu zodpovednosti dediča

(žalovaného v 2/ rade) za dlhy poručiteľa vychádzal z čistej hodnoty dedičstva v sume 672.098,20 Sk
tak, ako bola ustálená v Osvedčení o dedičstve, pričom poukázal na § 391 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého
bol viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. „Žalobca v konaní poukazoval na odlišné
právne názory týkajúce sa stanovenia rozsahu zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa, ktoré vyplývajú
z odbornej literatúry (JUDr. Imrich Fekete, Občiansky zákonník, Komentár, str. 501, článok JUDr.

Bronislavy Pavelkovej, PhD. v časopise ARS NOTARIA 3/2009 - str. 12, 13) a rozhodnutí všeobecných
súdov (Okresného súdu Lučenec zo dňa 12.02.2014, sp.zn. 8C/151/2013, str. 3. Okresného súdu
Žilina, spis. zn. 17C/185/2013)". Žalobcom namietaný odlišný právny názor spočíva v tom, že veriteľ
je účastníkom dedičského konania len vtedy, ak ide o vysporiadanie jeho pohľadávky, pričom nemá
preto právo zasahovať do výšky určenia všeobecnej ceny majetku ani čistej hodnoty dedičstva. V

dedičskom konaní po B. S. bola hodnota dedičstva stanovená na základe zhodného tvrdenia dedičov,
proti Osvedčeniu o dedičstve žalobca nemohol podať odvolanie, keďže v tomto úseku konania nebol
jeho účastníkom. Určenie čistej hodnoty dedičstva má zásadný vplyv na výšku reálnej vymožiteľnosti
pohľadávky žalobcu, nakoľko dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa len do výšky ceny nadobudnutého
dedičstva. Pokiaľ dedičia v dedičskom konaní uzavreli dohodu o určení všeobecnej ceny dedičstva

vo výrazne nižšej výške, než je jeho skutočná hodnota, obohatili by sa na úkor veriteľa, pretože by
tým znížili mieru svojej zákonnej zodpovednosti za dlhy poručiteľa. Právoplatné rozhodnutie vydané v
konaní o dedičstve je záväzné pre všetkých účastníkov konania o dedičstve, avšak pre štátne orgány
je záväzné len v otázke, ako ním bol vyriešený vzťah medzi účastníkmi konania o dedičstve navzájom
a nie vtedy, ak ide o ich vzťah k osobám, ktoré neboli účastníkmi dedičského konania. Súd v tomto

konaní teda nie je viazaný cenou dedičstva stanovenou dohodou dedičov a môže sa od nej odchýliť,
keďže je zrejmé, že veci uvedené v súpise majetku poručiteľa majú väčšiu hodnotu, čo bolo v tomto
súdnom konaní preukázané Kúpnou zmluvou zo dňa 31.10.2007 (výška kúpnej ceny bola 2.700.000,-
Sk, hodnota nehnuteľností stanovená dohodou dedičov bola 1.396.375 Sk).

16. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že pokiaľ súd prvej inštancie ešte v prvom meritórnom rozhodnutí
uviedol právny názor, že je viazaný hodnotou dedičstva uvedenou v Osvedčení o dedičstve, tak tento
svoj názor nevysvetlil ani nepoukázal na žiadne zákonné ustanovenia, z ktorých by takáto záväznosť
pre súd v tomto konaní vyplývala. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie
správnosti právneho názoru okresného súdu, pričom tiež nevysvetlil, prečo nebolo možné hodnotu

dedičstva určenú Osvedčením o dedičstve preskúmavať. Žalobca namietal, že tak pôvodné meritórne
rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu trpia vadou nepreskúmateľnosti,
preto je ňou postihnuté aj týmto odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie. S poukazom
na právne názory prezentované v odbornej literatúre či rozhodnutiach iných súdov bolo podľa žalobcu
zrejmé, že súd otázku viazanosti cenou dedičstva stanovenou dohodou dedičov neprávne právne

posúdil, pretože jeho právny názor nemá oporu v platných právnych predpisoch. „Podľa nálezu
Ústavného súdu SR z 29.05.2013, spis. zn. I. ÚS 564/2012 k imanentným znakom právneho štátu
patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej

skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná. V tomto
konaní súd rozhodol v zásade v identickej veci, ako rozhodoval napr. citovaný Okresný súd Lučenec
v konaní 8C/151/2013 na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom,
pričom svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, preto je jeho rozhodnutie v rozpore sústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru."

17. Namietal v odvolaní žalobca, že pokiaľ okresný súd aj v napadnutom rozsudku rozhodoval
v otázke aplikácie a využitia moderačného práva podľa § 301 Obchodného zákonníka, a to na
základe tých istých právnych úvah a už predtým prijatého skutkového stavu veci, nestotožnil sa so
spôsobom a dôvodmi aplikácie moderačného práva súdu v tejto veci a je presvedčený, že využitie
moderačného práva priznaného § 301 Obchodného zákonníka okresným súdom na rozhodovanie v

tejto veci nebolo v súlade so zákonom. „Odvolací súd v časti svojho zrušovacieho rozsudku uložil
súdu prvého stupňa v novom konaní mimo iné povinnosť: Okresný súd sa v novom rozhodnutí vo
veci vysporiada s ďalšími argumentmi žalobcu uvedenými v odvolaní vo vzťahu k prejudiciálne riešenej
otázke primeranosti (moderácie) zmluvnej pokuty. S odkazom na túto uloženú povinnosť žalobca
vyjadruje svoje hodnotenie, ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní proti
prvému meritórnemu rozhodnutiu". Prvým argumentom bol názor žalobcu, že základnou a podstatnou

podmienkou pre možnosť využitia moderačného práva súdom je, aby v prebiehajúcom konaní bolo na
súde žalobou uplatnené právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, že v tomto konaní žalobca neuplatňuje
žalobou priznanie nároku titulom zaplatenia zmluvnej pokuty. Preto za týchto okolností bolo využitie
moderačného práva súdu podľa § 301 Obchodného zákonníka v tejto veci právne irelevantné. Druhým
argumentom „bol odkaz na komentár prof. Oľgy Ovečkovej k § 301 ObZ uvedený v publikácii Oľga

Ovečková a kolektív, Obchodný zákonník, Komentár, Druhé, doplnené a prepracované vydanie, 2. diel,
Vydavateľstvo IURA EDITION, rok vydania 2008, cit:
Moderačné (zmierňovacie) právo prislúcha súdu, ide teda o sudcovské právo. Spočíva v tom, že
súd môže na návrh rozhodnúť, že zmluvnú pokutu neprizná v celej výške, t.j. vo výške, v akej bola
stranami dohodnutá, aj keď veriteľovi za zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol nárok. (str. 91) Súd v

rámci moderačného práva nemôže zasahovať do spôsobu určenia zmluvnej pokuty. Jeho oprávnenie
moderovať výšku zmluvnej pokuty sa bezpochyby viaže len na výšku zmluvnej pokuty, a nie na spôsob
jej určenia, aj keď spôsob určenia predurčuje jej výšku. Spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty je vo
výlučnejprávomocizmluvnýchstrán.Predmetommoderačnéhoprávasúdumôžebyťlenvýškazmluvnej
pokuty, (str. 93)". Rozsah moderačného práva súdu je limitovaný spodnou hranicou takéhoto zníženia.

„Ustanovenie§301obmedzujesúdtým,žeajkeďzistí,žesúnaplnenépodmienkyzníženianeprimerane
vysokej zmluvnej pokuty, musí vždy zachovať právo veriteľa na zmluvnú pokutu vo výške škody, ktorá
už vnikla, (str. 93-94). V prípade, ak právo na zmluvnú pokutu akýmkoľvek spôsobom zaniklo (splnením,
započítaním) súd v zmysle § 301 už zmluvnú pokutu nemôže znížiť, (str. 94) a z tohto komentára v
spojení s dikciou § 301 ObZ vyplývajúcich podmienok pre aplikáciu moderačného práva súdom".

18. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že v priebehu tohto konania nikto zo žalovaných nepodal súdu určitý a
zrozumiteľný návrh na využitie moderačného práva podľa § 301 Obchodného zákonníka. Prvostupňový
súd tvrdí, že táto podmienka splnená bola, že vyplýva z vyjadrení žalovaných „v priebehu konania a pod".
Návrh na využitie moderačného práva súdom musí byť určitý a zrozumiteľný a musí byť adresovaný

a doručený súdu. Ak tomu tak bolo, mal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jednoznačne označiť,
kedy a ako taký návrh bol žalovanou stranou urobený. Žalobca zo žiadneho vyjadrenia žalovaných
nevyvodil podanie právne relevantného návrhu. Okresný súd v tomto prípade v podstate prevzal v celom
rozsahu odôvodnenie z prvého meritórneho rozhodnutia, preto žalobca opätovne namietal, že okresný
súd zasiahol do spôsobu určenia výšky zmluvnej pokuty. Okresný súd prejudiciálne rozhodol, že výška

zmluvnej pokuty nebude vo výške určenej zmluvným dojednaním (0,2 % za každý deň omeškania), ale
podľa neho jej výška bude v súdom určenej zodpovedajúcej výške 0,05 % za každý deň omeškania.
Na takýto postup okresný súd nemal oprávnenie. Súd nemôže spochybňovať spôsob určenia výšky
zmluvnej pokuty. Využitím moderačného práva súd môže nominálne vyjadrenú výšku zmluvnej pokuty,
ktorej výška je zmluvne dohodnutým spôsobom ustálená a zistená, znížiť na konkrétnu a určitú súdom

nominálne vyjadrenú výšku zmluvnej pokuty. Okresný súd v rámci tohto konania v podstate ani neustálil
výšku zmluvnej pokuty podľa zmluvného dojednania.

19. Zdôraznil žalobca v odvolaní, že súd využitím moderačného práva by nemal neprekročiť zákonom
limitovanú spodnú hranicou takéhoto zníženia zmluvnej pokuty. Zákon limituje hranicu využitia

moderačného práva súdom slovami: „až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia
porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta". S touto podmienkou sa
prvostupňový súd riadne nezaoberal a otázku výšky škody, ktorá vznikla žalobcovi ku dňu rozhodovania,
tým že dlžník včas a riadne svoj dlh nesplnil, sa vôbec nezaoberal, resp. zaoberal iba povrchne ažarbitrárne. Arbitrárne vyslovil záver, že žiadna škoda nevznikla ani vzniknúť nemohla. Na základe
akých skutočností a akej úvahy k tomuto záveru súd dospel z odôvodnenia rozsudku nie je zistiteľné."
Pri aplikácii moderačného práva súdom dikcia § 301 Obchodného zákonníka nepriamo ukladá súdu

povinnosť zisťovať a zistiť výšku škody, ktorá vznikla oprávnenému zo zmluvnej pokuty porušením
zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, a to až do doby súdneho rozhodnutia. Takto
ustálená a zistená výška škody predstavuje nominálne vyjadrenú finančnú hodnotu, do ktorej môže
zmluvnú pokutu znížiť, a pod ktorú ju už znížiť nemožno. Okresný súd výšku zmluvnej pokuty znížil
na sumu 146.162,99 Sk. Ak okresný súd aplikoval vo veci moderačné právo, mal by mať ustálenú

výšku spôsobenej škody do okamihu vydania rozhodnutia a jej výšku konfrontovať so sumou, na ktorú
znížil zmluvnú pokutu a v tejto konfrontácii by suma škody nemala byť vyššia ako suma na úhradu
priznanej zníženej zmluvnej pokuty. Toto by malo byť v konaní jednoznačne preukázané. V tomto konaní
to však preukázané nebolo a z tohto pohľadu bol podľa žalobcu napadnutý prvostupňový rozsudok
nepreskúmateľný. V tomto prípade (úverové zmluvy, zmluvy o pôžičke) by výška primeranej zmluvnej
pokutynemalabyťnižšiaakodojednanýúrokzúveru.Jejvýška,akojuurčilsúd,nemôžebyťmotivačným

faktorom na včasné a riadne plnenie záväzkov dlžníkom. Veď dlžník tým, že neplatil, t.j. tým, že porušil
svoju zmluvnú povinnosť zakladajúcu právo veriteľa na zmluvnú pokutu sa dostal do lepších, pre neho
výhodnejších úverových podmienok, ako keby riadne plnil.

20. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že v existujúcom vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1/ a 2/

rade boli vyúčtované aj ďalšie zmluvné pokuty, jednak za ďalšie obdobia a jednak tiež podľa Zmluvy o
úvere č. 3001. Ak chcel okresný súd spravodlivo rozhodovať pri zámere aplikovať moderačné právo, mal
v konaní žalobcu o tom upovedomiť. Predovšetkým vtedy, ak zo strany žalovaných kvalifikovaný návrh
na zníženie zmluvnej pokuty nebol podaný. Prvostupňový súd však o svojom zámere neupovedomil
žalobcu ani v tejto časti konania. Ak teda okresný súd došiel k záveru, že primeraná zmluvná pokuta je

vo výške 0,05 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy, potom mal sumu primeranú zmluvnej pokute
počítať z objemu všetkých vyúčtovaných a splatných zmluvných pokút, a to až ku dňu rozhodovania. To
však sa ani nedá, a to práve z dôvodu, že aplikovať moderačné právo možno iba z objemu zmluvných
pokút, ktorých zaplatenia sa žalobca domáha. V tejto veci sa ale žalobca nedomáha zaplatenia žiadnej
zmluvnej pokuty. Ak právo na zmluvnú pokutu akýmkoľvek spôsobom zaniklo (splnením, započítaním),

súd v zmysle § 301 už zmluvnú pokutu nemôže znížiť. Právo na zmluvnú pokutu zaniklo plnením dlžníka,
a to v súlade so zmluvným dojednaním podľa čl. IV, ods. 8 Zmluvy o úvere č. 3002 o poradí započítania
(akýchkoľvek) došlých platieb dlžníka.

21. Žalobca namietal, že okresný súd pochybil pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu k žalovanej

v 1/ rade 1 výrokom „IV" a vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade výrokom „V". Výroky „IV" a „V" rozsudku
sú v rozpore s právnou úpravou § 255 ods. 1 a 2 CSP v tom, že v nich absentuje rozhodnutie o
rozsahu priznanej náhrady trov konania. Odôvodnenie rozsudku, ktorým okresný súd odôvodnil tieto
výroky tým, že určenie pomeru úspechu žalovaných v 1/ a v 2/ rade vo veci bude obsahom uznesenia,
ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vyšší súdny úradník, je takým

rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Určenie
pomeru priznanej náhrady trov konania podľa úspechu vo veci, v ktorej súd rozhoduje vo veci samej
rozsudkom, patrí do rozhodovacej právomoci sudcu (§ 262 ods. 1 CSP). Súdnemu úradníkovi je daná
právomocvňomvydanomuznesenírozhodnúťibaovýškenáhradytrovkonania,atovsúladesurčeným
rozsahom priznanej náhrady v rozhodnutí, ktorým súd rozhodol vo veci samej. Navrhol, aby „odvolací

súd zmenil rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 13.09.2016, spis. zn. 11Cb/32/2009-429 v odvolaním
napadnutej časti (výroky „III", „IV" a „V") tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu a prizná žalobcovi právo
na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania."

22. Proti rozsudku okresného súdu, jeho výrokom I. a II., podali odvolanie žalovaní v 1/, 2/ rade, ktorí

namietali, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutých častiach vecne nesprávny. Rozsudok
súdu prvého stupňa trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd súčasne dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd nesprávne započítal
poskytnuté plnenie titulom úveru najprv na príslušenstvo a potom na istinu, čo spôsobilo skutočnosť,
že istina by nemala byť celá uhradená a z neuhradenej istiny neustále mali plynúť úroky z omeškania

a zmluvné pokuty. V notárskej zápisnici (ktorá je verejnou listinou a preukazuje tak skutočnosti v nej
uvedené), bolo pritom jasne deklarované, že ide o úhradu istiny. Je právne nepodstatné, kedy sa žalobca
- veriteľ dozvedel o tejto skutočnosti. Podstatné je, že pri odovzdaní peňazí dlžník jasne prejavil vôľu
platiť istinu a nie príslušenstvo. Celý výpočet nároku súdom prvého stupňa v odôvodnení bol podľažalovaných nesprávny a zmätočný, a to zjavne v neprospech odvolateľov, pričom dôsledkom bolo
nezákonné produkovanie príslušenstva a zbytočné narastanie nákladov.

23. V odvolaní odvolatelia namietali, že súd prvej inštancie mal v danom prípade vyhodnotiť predmetný
právnyvzťahakospotrebiteľskýamalaimprislúchaťochranaspotrebiteľa.Išloosporsochranouslabšej
strany „(po náhlej smrti nášho advokáta sme v konaní neboli zastúpení)". Okresný súd taktiež nesprávne
aplikoval moderačné právo pri uplatnení nároku na zmluvnú pokutu. Možno konštatovať, že žalobca
okrem istiny žiadal v petite úhradu úrokov, úrokov z omeškania a zmluvných pokút, pričom okresný

súd žalobcovi priznal všetky úroky, úroky z omeškania ako i časť zmluvných pokút za omeškanie, t.j.
išlo o kumuláciu nárokov z titulu omeškania hraničiace s úžerou, ktoré by v spotrebiteľskom spore
objektívne nemohli byť nikdy súdom priznané. Okresný súd, najmä vzhľadom „na výšku úrokov a úrokov
z omeškania nemal žalobcovi priznať ani čiastočne nárok na zmluvnú pokutu (s poukazom na ust. 3
OZ) resp, mal tento nárok v rámci moderačného práva súdu výrazne znížiť na úroveň cca 1-3 % ročne."
Okresný súd taktiež nesprávne aplikoval ustanovenia o premlčaní nároku a neakceptoval námietku

premlčania, ktorú v konaní vzniesli. Odvolatelia citovali § 157 ods. 2 OSP. Navrhli, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

24. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných žalobca uviedol, že sa nestotožnil s názorom žalovaných,
že platbu vo výške 700.000,- Sk zaúčtoval nesprávne. Hoci žalovaný v 2/ rade v notárskej zápisnici

uviedol, že sa jedná o úhradu istiny, o tejto skutočnosti sa on nedozvedel, pričom opak nebol v konaní
preukázaný. Z prevodného príkazu vyplýva ako účel platby „notárska úschova". Nakoľko si s dlžníkmi
písomne dohodli poradie započítania ich došlých platieb, postupoval podľa tohto ustanovenia aj pri
zaúčtovaní platby dlhu vo výške 700.000,- Sk. „Žalovaní opätovne namietajú, že úverové zmluvy, ktoré
som s dlžníkmi uzatvoril, majú spotrebiteľský charakter. Tunajší súd však už v konaní 17C/59/2005

rozhodol, že úverové zmluvy spotrebiteľský charakter nemajú. Nakoľko rozhodnutie súdu vo veci
17C/59/2005 je právoplatné, je ním súd v tomto konaní viazaný a nemôže túto právnu otázku riešiť
opakovane. Zmyslom zmluvnej pokuty je motivovať dlžníka, aby riadne a včas splnil svoj záväzok voči
veriteľovi. Výšku zmluvnej pokuty dohodnutej v úverovej zmluve považujem za primeranú a poukazujem
na to, že dlžníci s výškou zmluvnej pokuty súhlasili a slobodne sa rozhodli uzatvoriť úverové zmluvy."

Zníženie zmluvnej pokuty na úroveň 1-3 % ročne, ako to uvádzajú žalovaní, by poprelo význam inštitútu
zmluvnej pokuty a jej motivačný charakter, preto ho žalobca odmieta. Odvolanie „žalovaných v rade 1/
a 2/ nie je dôvodné, navrhujem, aby ho súd v celom rozsahu zamietol."

25. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP

bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219
ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch I., II., III. v spojení s opravným
uznesením potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP a v napadnutých
výrokoch IV. a V. bol zrušený postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 písm. c)
CSPbolvtejtodotknutejčastivrátenýsúduprvejinštancienaďalšiekonaniearozhodnutie.Rozhodnutie

bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

26. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolania žalobcu a žalovaných bez
nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/109/2017-509

zo dňa 25.9.2018, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené
podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

27. Na základe odvolania žalobcu a žalovaných bolo zrejmé, že základnými odvolacími dôvodmi

boli námietky v zistení skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci, tiež bol namietaný
procesný postup okresného súdu s argumentáciou, že neboli splnené procesné podmienky, konanie
podľa odvolateľov má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

28. K procesnému postupu v odvolacom konaní a ku konaniu pred okresným súdom krajský súd uvádza,

že správne bolo postupované od 1.7.2016 podľa Civilného sporového poriadku, ktorý zrušil Občiansky
súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 (§ 373 CSP). Odvolací súd zdôrazňuje, že
podľa§470ods.2vetaprváCSPprávneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutia
účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.29. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo

podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

30. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

31. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

32.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

33. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca a žalovaní vymedzili v
odvolaniach a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v
prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaných

odvolaní žalobcu a ani žalovaných (týka sa výrokových časti napadnutého rozsudku I., II., III.).
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutých meritórnych výrokoch rozsudku okresného súdu (I., II., III.), ktorými bolo žalobe čiastočne
vyhovené a vo zvyšku zamietnuté a stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení

rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský
súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s

ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez
§ 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu.

34. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu a žalovaných, odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu
ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať.
Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa
účastníkom konania so všetkými procesným oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. II. ÚS 14/2001,
z 13. novembra 2002 sp.zn. II. ÚS 132/02, sp.zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

35. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaných, sa
primárne uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so

zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu,
a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi
odvolania žalobcu a žalovaných, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní v
napadnutých výrokoch I., II. a III. ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu
a žalovaných potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP")

vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnostidaného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

36. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca a žalovaní vymedzili v písomne

podaných odvolaniach a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov
dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel, tak ako už vyššie konštatoval, k záveru o
neopodstatnenosti podaných odvolaní.

37. V rámci podaného odvolania žalobca primárne namietal nesplnenie procesných podmienok.
Tvrdil, že sa už vo veci právoplatne rozhodlo, a to konkrétne v časti rozhodnutia podľa výroku I.

Nesúhlasil so závermi vyslovenými odvolacím súdom v rozhodnutí sp.zn. 14Cob/311/2011 zo dňa
13.12.2012, ktorým v odvolacom konaní odvolací súd zrušil prvý výrok rozsudku prvostupňového súdu
č.k. 11Cb/32/2009-161 zo dňa 23.9.2011, pričom argumentoval tým, že v tom konaní nebolo podané
riadne odvolanie žalovanými. Zdôrazňoval v odvolaní, že nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho
súduaanispoukazomodvolaciehosúduvpredchádzajúcomrozhodnutínajudikátR4/2004.Vsúvislosti

s touto argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní sa žiada odvolaciemu súdu uviesť, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nadobudlo v uvádzanej časti právoplatnosť, a teda stalo sa záväzným pre ďalší postup
okresného súdu, ktorý bol povinný tieto závery rešpektovať, pokiaľ žalobca s rozhodnutím odvolacieho
súdu nesúhlasil, tak samotný nesúhlas žalobcu, s dôrazom na dôvody predchádzajúceho rozhodnutia
odvolacieho súdu, nemôže bez ďalšieho predstavovať relevantný priestor pre odvolací súd v tomto

konaní na odklon od už prijatých záverov. Odvolací súd len primerane a podporne ku svojim záverom
poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo
218/2010 s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v
súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi" (I. ÚS 50/04).

38. V odvolaní žalobca ďalej argumentoval poukazom na novú právnu úpravu v zmysle § 228
ods. 1 CSP s dôrazom na materiálnu stránku právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorú argumentáciu
spájal s tým, že Osvedčenie o dedičstve poručiteľovi B. S. sp.zn. 21D/2739/2004-76, Dnot 305/04 z
28.6.2005, v časti určenia čistej hodnoty dedičstva, pre súd v tomto konaní nie je záväzná a že nemôže
tvoriť prekážku veci rozhodnutej. Zároveň žalobca spochybňoval závery odvolacieho súdu vyslovené

v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu v rámci tohto odvolacieho konania v spojení s
argumentáciou žalobcu a s poukazom na § 228 ods. 1 CSP. Dôsledne vyhodnotiac túto argumentáciu
žalobcu, dospel odvolací súd k záveru, že nebol vytvorený pre odvolací súd pri prejednaní veci v tomto
odvolacomkonanípriestornaodklonodužvyslovenýchzáverovodvolacímsúdom.Jezrejmé,ževrámci
predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu poukazoval odvolací súd na dotvrdenie správnosti

záverov súdu prvého stupňa i poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
29.9.2010 sp.zn. 4Odo 74/2010. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že kto dedil a v akej hodnote, je známe
aj potvrdené rozhodnutím súdu o dedičstve alebo osvedčením o dedičstve, ktoré vydá notár. Z týchto
rozhodnutíjezrejmé,vakejčistejhodnotededičdedičstvonadobudol.Aktedaodvolacísúdužvosvojom
predchádzajúcom rozhodnutí pod sp.zn. 14Cob/311/2011 zo dňa 13.12.2012, ktoré žalobca osobitne

namietal v odvolaní, konštatoval správnosť postupu okresného súdu, ktorý vychádzal z právoplatného
Osvedčenia o dedičstve vo vzťahu k dedeniu po poručiteľovi B. S., a teda vychádzal z čistej hodnoty
dedičstva 672.098,20 Sk, ako je v ňom uvedené pod písm. c) „čistá hodnota dedičstva poručiteľa", a
ustálil, že nebolo potrebné túto okolnosť iným spôsobom preukazovať či vyhodnocovať, tak ani v tomto
odvolacom konaní s absentom splnenia dôkaznej povinnosti žalobcu v tejto rovine tvrdení, kedy len

pochybnosti a poukaz na kúpnu zmluvu, bez ďalšieho, nevytvorili priestor pre iný záver odvolacieho
súdu v tejto rovine. V súvislosti s celou odvolacou argumentáciou žalobcu v rovine stanovenia čistej
hodnoty dedičstva, keď poukazoval žalobca na dohodu medzi dedičmi s tým, že bola dohodnutá medzi
dedičmi nižšia hodnota dedičstva, ktorým tvrdeným postupom sa mali dedičia obohatiť na úkor veriteľa,odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný
súd poukazuje i na Znalecký posudok, ktorý je súčasťou spisového materiálu vedeného Okresným
súdom Žilina sp.zn. 21D/2739/2004 na č.l. 27 spisu. K uvedenému znaleckému posudku sa však

žalobca vo svojej odvolacej argumentácii, ktorej rozsahom a dôvodmi je odvolací súd viazaný, vôbec
nevyjadril. Je pritom zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, že okresný súd pri
svojom rozhodovaní a pri posudzovaní dôvodnosti argumentácie žalobcu, v tejto rovine, neopomenul
ani na tieto skutočnosti a nenechal ich bez povšimnutia. Ak odvolací súd pri svojom rozhodovaní
dotvrdzoval správnosť svojich záverov primerane a podporne i poukazom na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, tak žalobca sa vo svojej argumentácii týmto rozhodnutím a jeho dôvodom
nezaoberal, napriek tomu, že ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, len zdôrazňoval
odbornú literatúru, v ktorej vychádzala autorka zo záverov (č.l. 415 rub spisu), že „pokiaľ by platila bez
ďalšieho a dedičia by v dedičskom konaní uzavreli dohodu o určenie všeobecnej ceny dedičstva (jeho
aktív) vo výrazne nižšej výške, než je skutočná hodnota, obohatili by sa v konečnom dôsledku na úkor
veriteľa, pretože by tým znížili mieru svojej zákonnej zodpovednosti za dlhy poručiteľa", ktoré závery

si žalobca bez ďalšieho osvojil. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou považuje odvolací súd
na tomto mieste za potrebné poukázať na odvolacie dôvody, ako i na pripojený Znalecký posudok v
spisovom materiáli okresného súdu pod sp.zn. 21D/2739/2004, z ktorého vyplýva, že bol vypracovaný
znalcom vo februári 2005, s dôrazom na závery tohto znaleckého posudku, ktoré v konečnom dôsledku
boli prevzaté i do Osvedčenia o dedičstve č.k. 21D/2739/04-76 zo dňa 28.6.2005, ktorú skutočnosť

žalobca v rámci svojej argumentácie (v konaní pred okresným súdom, v odvolaní) nielenže opomenul
vyhodnotiť, keďže zdôrazňoval len dohodu dedičov, ale ani závery vyplývajúce zo znaleckého posudku
nespochybnil. Ak za tohto stavu, v ďalšej časti odvolania bolo potom argumentované žalobcom a
poukazované na Kúpnu zmluvu zo dňa 31.10.2007, v ktorej výška kúpnej ceny bola stanovená na
2.700.000,- Sk a tiež bola namietaná hodnota nehnuteľnosti stanovenej dohodou dedičmi vo výške

1.396.375,- Sk, odvolací súd musí pripomenúť, že cena predmetných nehnuteľností, ich hodnota pre
účely dedičského konania vychádzala primárne zo znaleckého posudku, ktorý je súčasťou dedičského
spisu a ktorým bolo riadne vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa. Nemožno sa preto v tomto
smerestotožniťsožalobcom,žesamotnáKúpnazmluvazodňa31.10.2007,vzhľadomnavšetkyostatné
skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, bez ďalšieho predstavuje taký dôkaz, ktorým by

boli preukázané tvrdenia žalobcu o podhodnotení nehnuteľnosti pre účely dedičského konania. Len
pre úplnosť odvolací súd práve v tejto rovine uvádza, že znalecký posudok, vyhotovený pre účely
dedičského konania bol vo februári roku 2005, zohľadňoval cenu nehnuteľnosti k dátumu úmrtia
poručiteľa XX.X.XXXX, pričom nehnuteľnosť bola predaná v zmysle kúpnej zmluvy dňa 31.10.2007.
Zdôrazňuje odvolací súd v rovine svojich záverov postuláty, ktoré boli predmetom myšlienkových

pochodov odvolacieho súdu pri vyhodnotení (ne)dôvodnosti argumentácie žalobcu v tejto rovine, a
to hodnota nehnuteľnosti bola síce stanovená dohodou dedičov, avšak tejto dohode predchádzal
vypracovaný znalecký posudok (ktorý pri komplexnosti vyhodnocovania skutkového stavu nemožno
opomenúť), ktorý spolu s nadväzujúcim rozhodnutím Osvedčením o dedičstve č.k. 21D/2739/04-76 zo
dňa 28.6.2005 a s dôrazom na čas vypracovania znaleckého posudku a vydania osvedčenia o dedičstve

a uzavretie kúpnej zmluvy, potom bez ďalšieho nemožno vyhodnotiť ako taký dôkazný stav, situáciu,
v ktorých dôsledku by sa odvolací súd mal stotožniť so žalobcom. Ak z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že východiskom rozhodnutia v dedičskom konaní po poručiteľovi B. S., zomr. XX.X.XXXX, bol
primárne znalecký posudok, toto konanie bolo skončené Osvedčením o dedičstve č.k. 21D 2739/04-76
Dnot 305/04 z 28.6.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.6.2005, pričom žalobca spochybňoval

závery tohto dedičského konania, tak bolo plne v dispozičnej sfére žalobcu konkrétne tvrdiť(poskytnúť
tvrdenia, označenie dôkazov) a následne preukázať, že k momentu smrti poručiteľa XX.X.XXXX hodnota
predmetných nehnuteľností bola iná. Žalobca sa však uspokojil, bez ďalšieho, výhradne len s uvedením
rozdielu ceny predmetných nehnuteľnosti uvedených v Osvedčení, (odvolací súd zvýrazňuje, že táto
bola stanovená k dátumu úmrtia k XX.X.XXXX) s porovnaním ceny v kúpnej zmluve (odvolací súd

uvádza, že táto bola stanovená k dátumu 31.10.2007), ktorý rozdiel len samotný, za stavu absencie
tvrdení a dôkazov žalobcu, predsa bez ďalšieho nie je spôsobilý relevantne ovplyvniť, spochybniť závery
vyslovené v dedičskom konaní. Odvolací súd posudzujúc túto odvolaciu argumentáciu žalobcu dospel
k záveru, v zmysle ktorého nemožno konštatovať, že by okresný súd v tejto rovine žalobcom namietanú
otázku viazanosti cenou dedičstva posúdil nesprávne.

39. V rámci odvolania žalobca ďalej akcentoval princíp právnej istoty, ktorý bol odôvodnený
rozhodnutiami ústavného súdu s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29.5.2013
pod sp.zn. I. ÚS 564/2012 s dôrazom na právnu istotu. V tomto smere poukazoval na rozhodnutieOkresného súdu Lučenec sp.zn. 8C/151/2013, pričom tvrdil analogické skutkové zistenia a diametrálny
odlišný výsledok. Odvolací súd, vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu, považuje za podstatné
zdôrazniť, že ak v rámci podaného odvolania žalobca poukazoval na rozhodovaciu činnosť Okresného

súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp.zn. 8C/151/2013, tak vzhľadom na túto použitú argumentáciu
je potrebné zdôrazniť, že predmetné rozhodnutie, na ktoré bolo poukazované v odvolaní, je rozhodnutím
okresného súdu, a preto nemôže ísť o ustálenú judikatúru, keďže nejde o rozhodnutie najvyššej súdnej
autority. Ak poukazoval žalobca na princíp právnej istoty, tak žiada sa odvolacím súdom poukázať na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ÚS 87/1993, v zmysle ktorého je obsahom

princípu právneho štátu vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v
rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Za ustálenú judikatúru pre účely jej záväznosti a
potreby odôvodnenia odchýlenia sa od záväzného názoru najvyššieho súdu má významnú hodnotu aj
to, či takéto rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, teda bolo odsúhlasené príslušným kolégiom pripomienkované predpokladaným
spôsobom, a je teda považované za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných veciach. Až pokiaľ určitý

právny názor bol opakovane potvrdený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ide skutočne o ustálenú
judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, nie iba o názor jedného senátu. Vzhľadom na tieto postuláty
potom nebolo možné odvolaciemu súdu stotožniť sa s argumentáciou žalobcu v odvolaní a ani nebolo
možné konštatovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít s poukazom na
konanie, na ktoré žalobca poukazoval v odvolaní, a to vzhľadom na skutočnosť, že v predchádzajúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu právne posúdenie predmetnej otázky bolo odvolacím súdom primerane
a podporne dotvrdené i poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Nemožno v tejto fáze konštatovať, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
by bolo rozhodnutím, ktorého relevancia by bola naštrbená rozhodnutím Okresného súdu Lučenec,
a to s poukazom na hierarchiu a súdov Slovenskej republiky. Ak vyčítal žalobca okresnému súdu,

že neodôvodnil odklon od rozhodnutia Okresného súdu Lučenec v konaní sp.zn. 8C/151/2013, tak
odvolací súd uvádza, že okresný súd postupoval v súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bol
viazaný, a to napriek tomu, že žalobca požadoval odklon od tohto rozhodnutia odvolacieho súdu a ak
práve z tohto postupu okresného súdu, ktorý rešpektoval právny názor odvolacieho súdu ako i závery
vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky, vyvodzoval porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods.

1 Dohovoru, tak potom nie je zrejmá ďalšia argumentácia žalobcu, ktorou by bol odôvodnený dostatočný
priestor na to, aby sa odvolací súd odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Obo 74/2010 zo dňa 29.9.2010. V súvislosti so svojimi závermi pre úplnosť odvolací súd poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2016 sp.zn. 3Cdo 126/2016, v zmysle
ktorého výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de iure) záväzný faktický

(de facto), má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná ipso
iure normatívnu silá má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov) ako aj v horizontálnej
línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Žalobca však netvrdil ani
nekonkretizoval rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, od ktorých sa mal okresný súd
odkloniť, z ktorého postupu by bolo možné vyvodiť záver porušenia právnej istoty zakotvený v čl. 2

CSP. Odvolací súd zvýrazňuje vo vymedzení základných princípov čl. 2 CSP, že je v ňom formulovaný
princíp právnej istoty ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
prace niet, aj stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude spravodlivo rozhodnutý.
Práve v súvislosti s týmito závermi poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku

okresného súdu a na skutočnosti v ňom uvádzané, ktoré sú dotvrdzované poukazmi na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov nebolo možné vyhodnotiť napadnutý
rozsudok okresného súdu ako rozhodnutie, ktoré by bolo arbitrárne, resp. vydané v rozpore s princípom
právnej istoty, zakotvenej v čl. 2 CSP.

40. Žalobca v podanom odvolaní ďalej namietal aplikáciu a rozsah moderačného práva § 301
Obchodného zákonníka na základe tých istých právnych úvah, ktoré boli formulované v odvolaní proti
prvémumeritórnemurozhodnutiuprvostupňovéhosúdu.Žalobcapoukázalnato,ževkonaníneprebieha
rozhodovanie o uplatnenom nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty a že uplatnenie moderačného práva
v tejto súvislosti okresným súdom je irelevantné. Na tomto mieste je potrebné podľa odvolacieho

súdu pripomenúť, že zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa vyplýva úhrada zo strany
žalovaného v 2/ rade vo výške 700.000,- Sk, ktorá bola zložená do notárskej úschovy a následne
poukázaná na účet žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že išlo o úhradu, ktorú započítal
na úhradu vyčíslenej zmluvnej pokuty, podľa vyúčtovaní, ktoré zasielal žalovanej v 1/ rade. Ak aj žalobcav tomto smere poukazoval na započítanie, tak nie je možné takýto úkon vyhodnotiť ako započítanie,
pretože započítanie je formou bezhotovostnej úhrady vzájomných pohľadávok účastníkov, pri ktorom
nedochádza k výmene finančných prostriedkov. V tomto smere však zo strany žalovaného v 2/ rade

bola na účet žalobcu poukázaná suma 700.000,- Sk, jednalo sa teda o hotovostné plnenie, preto
neprichádzalo do úvahy započítanie a oznámenie, ktoré bolo adresované žalovaným, zo dňa 15.2. a
18.2.2008abolovyhodnotenéakooznámenie,akýmspôsobombolazaúčtovanáprijatáplatba700.000,-
Sk. Práve v súvislosti s týmito skutkovými a právnymi okolnosťami mal odvolací súd za to, že ak okresný
súd pristúpil k moderácii zmluvnej pokuty, tak postupoval správne, napriek odvolacím dôvodom žalobcu.

Ak za tohto skutkového a právneho stavu, tak ako už odvolací súd konštatoval, posudzoval na návrh
žalovaných výšku zmluvnej pokuty, tak s takýmto postupom sa odvolací súd stotožnil a v podrobnostiach
sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu § 387 ods. 1, 2 CSP.

41. Ak v rámci podaného odvolania žalobca spochybňoval aplikáciu § 301 Obchodného zákonníka s
tým,žecitovalzodbornejliteratúryazdôrazňovaldikciu§301Obchodnéhozákonníka,pričomzdôraznil,

že nikto zo žalovaných nepodal súdu určitý a zrozumiteľný návrh na využitie moderačného práva, tak
s týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil, poukazuje sa na obsah spisového materiálu, napr. i na
podanie žalovaných doručené Okresnému súdu v Žiline dňa 5.12.2011 (č.l. 204 a nasl.), v ktorom sa
uvádza, že žalovaní opakovane poukazovali na neprimeranú výšku zmluvnej pokuty, ktorú žalobca
uplatnil a žiadali jej zníženie. V tomto smere má odvolací súd za to, že takýto návrh bol zrozumiteľný,

určitý a jasný, bol adresovaný a doručený súdu, z ktorého dôvodu nebolo možné vyhodnotiť ani túto
argumentáciu žalobcu za takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záveru súdu prvého stupňa.

42. Ak žalobca spochybňoval využitie moderačného práva s dôrazom, že využitie moderačného práva
okresným súdom zasahovalo do spôsobu určenia zmluvnej pokuty, tak odvolací súd sa s takýmto

záverom nestotožnil. Mal za to, že zmluvná pokuta musí byť dohodnutá v takej intenzite, aby splnenie
prevzatej zmluvnej povinnosti zmluvnou stranou v skutočnosti aj zabezpečila. Nepochybne zmluvná
pokuta je hmotno-právny zabezpečovací inštitút a svojím dojednaním musí dosahovať takú intenzitu,
aby účastník zmluvného vzťahu, ktorého táto zmluvná pokuta postihuje, bol (do)nútený splniť si svoju
zmluvnú povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou. Hrozba zmluvnej pokuty musí v rámci zmluvného

vzťahu vyznieť tak, aby tá zmluvná strana, ktorá prevzala zmluvnú povinnosť, sa správala spôsobom,
ktorývedieksplneniuňouprevzatejzmluvnejpovinnosti.Súčasnedohodnutázmluvnápokutajezárukou
a ubezpečením pre druhú zmluvnú stranu, že táto zmluvná povinnosť práve pre výšku dohodnutej
zmluvnej pokuty bude splnená. Nepochybne splnená pokuta, jej výška, nemôže byť dohodnutá tak,
že nevytvorí svojím obsahom a zmyslom donucovaní prostriedok pre zmluvnú stranu, aby si prevzatú

zmluvnú povinnosť splnila. Intenzita zmluvnej pokuty svojím účelom preto musí byť prostriedkom, ktorý
núti zaviazanú zmluvnú stranu vynaložiť maximálne úsilie potrebnú odbornú starostlivosť k splneniu
si prevzatej zmluvnej povinnosti a na druhej strane je prostriedkom ochrany a zabezpečenia druhej
zmluvnej strany a garanciou, že zmluvný záväzok bude riadne a včas splnený. Len v takejto intenzite
dohodnutá zmluvná pokuta môže splniť svoj účel, tak ako v danej sporovej veci bola zmluvná pokuta

moderovaná okresným súdom. I v tejto časti okresným súdom prejednanej veci, napriek odvolacej
argumentácii žalobcu, poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorým sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP stotožnil. V tomto smere krajský súd
poukazuje na to, že uplatnenou moderáciou nedošlo k zmene spôsobu určenia zmluvnej pokuty. V
odvolaní bolo uvedené „súd prejudiciálne rozhodol, že výška zmluvnej pokuty nebude vo výške určenej

zmluvným dojednaním (0,2 % za každý deň omeškania), ale podľa neho jej výška bude v súdom
určenej zodpovedajúcej výške 0,05 % za každý deň omeškania. Na takýto postup súd nemá oprávnenie.
Súd nemôže spochybňovať spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty" (č.l. 448 a nasl. spisu). S touto
argumentáciou žalobcu sa odvolací súd nemohol stotožniť, mal za to, že zmluvná pokuta patrí k
zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva. Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma,

ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť aj pre
prípad omeškania so splatením peňažného záväzku, a to takým spôsobom, že jej výška bude závislá
na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti (napr. percentuálnou sadzbou za každý deň alebo
mesiac omeškania, teda za vymedzený čas (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6Obo 221/2003). Tiež poukazuje odvolací súd na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktoré považuje za podstatné na tomto mieste citovať sp.zn. 6Obo 221/2003
„v predmetnej veci si účastníci konania v čl. 10 bod 10.4 zmluvy o dielo dohodli, že objednávateľ
(odporca) uhradí zmluvnú pokutu za omeškanie úhrady v čiastkových mesačných faktúr (daňových
dokladov) a konečnej faktúry v dohodnutom termíne vo výške 0,05 % z fakturovanej čiastky za každýdeň omeškania. Odvolací súd konštatuje, že takto vyjadrená zmluvná pokuta spĺňa všetky kogentné
náležitosti a stanovené § 544 Občianskeho zákonníka, nakoľko je uzatvorená písomne jej výška spôsob
určenia v percentách je vyjadrená jednoznačne, rovnako ako zmluvná povinnosť, pre prípad porušenia

ktorej bola zmluvná pokuta dojednaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. M Obdo
V 4/2003, 23/2004 ZSP". Z uvedených dôvodov nebol priestor na stotožnenie sa ani s touto odvolacou
argumentáciou žalobcu.

43. Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorý namietal postup

okresného súdu pri aplikácii § 301 Obchodného zákonníka a vyčítal okresnému súdu, že nezisťoval
výšku škody, ktorá vznikla oprávnenému zo zmluvnej pokuty porušením zmluvnej povinnosti, pretože
takto ustálená a zistená výška škody predstavuje nominálne vyjadrenú finančnú hodnotu, pod ktorú
môže zmluvnú pokutu znížiť a pod ktorú ju už znížiť nemožno. V súvislosti s touto argumentáciou
odvolacísúdpoukazujenaodôvodnenienapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu,ktorýsazaoberaltouto
argumentáciou a konštatoval, že tvrdenia žalobcu o tom, že sa súd nezaoberal otázkou vzniku výšky

škody, ktorá vznikla žalobcovi do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú
sa zmluvná pokuta vzťahuje, vyhodnotil ako irelevantnú, nakoľko vznik škody nie je v zmysle úpravy §
301 Obchodného zákonníka podmienkou uplatnenia moderačného práva, ale len okolnosťou limitujúcou
spodnú hranicu zníženia zmluvnej pokuty. Zmluvnú pokutu treba zaplatiť aj ak v dôsledku porušenia
zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti žiadna škoda nevznikne. Vtedy platí, že fakticky neexistuje

spodná hranica zníženia zmluvnej pokuty, čo však neznamená, že by bolo možné zmluvnú pokutu vôbec
nepriznať alebo odpustiť. Je však možné vtedy zmluvnú pokutu znížiť až na úroveň, kedy je ešte možné
hovoriť o zachovaní predovšetkým preventívnej funkcie zmluvnej pokuty (teda funkcie, prostredníctvom
ktorej je dlžník ešte motivovaný splniť zmluvnou pokutou zabezpečovanú povinnosť). Podľa okresného
súdu nebola relevantná ani argumentácia žalobcu v odvolaní v tom smere, že nebolo možné zmluvnú

pokutu znížiť, nakoľko právo na jej zaplatenie už zaniklo. V rovine týchto záverov okresného súdu s
poukazom i na odvolacie dôvody žalobcu, ktorými je odvolací súd viazaný, ako i na závery odvolacieho
súdu v predchádzajúcom rozhodnutí, odvolací súd konštatuje, že sa nemohol stotožniť so záverom
žalobcu, že právo na zmluvnú pokutu zaniklo plnením dlžníka, v ktorej časti odkazuje odvolací súd na
dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP.

44. Pokiaľ poukazoval v odvolaní žalobca na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp.zn. 17C/185/2013
zo dňa 2.12.2013, tak z uvedeného rozhodnutia Okresného súdu Žilina vyplýva záver „pri riešení otázky
preukázania naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení súd mal na zreteli tú
skutočnosť,žemierazodpovednostidedičazadlhu,zaťažujúcededičstvojeurčenácenouzanechaného

majetku, tak ako je zistená v dedičskom konaní alebo v konaní pred súdom, ktorý rozhoduje o návrhu
navrhovateľa, aby dedičovi bolo uložené splniť určitý dlh poručiteľa. Zodpovednosť dediča, pokiaľ ide o
poručiteľovedlhy,nezávisíodtoho,čibolialebonebolipojatédopasívdedičstvaaakveriteľuplatnísvoju
pohľadávku v spore proti dedičovi, otázku oprávnenosti nárokov rieši súd v konaní o návrhu veriteľa,
aby dedičovi bolo uložené splniť určitý dlh poručiteľa (§ 80 písm. b) OSP) a to v prebiehajúcom konaní

sp.zn.11Cb/32/2009ožalobenavrhovateľaopeňažnéplnenie".ZrozhodnutiaOkresnéhosúduLučenec
sp.zn. 8C/151/2013 zo dňa 12.2.2014, na ktoré poukazoval žalobca v odvolaní, ďalej vyplýva, že miera
zodpovednosti dediča za dlhy zaťažujúce dedičstvo je určená cenou zanechávaného majetku tak, ako je
zistená v dedičskom konaní alebo v konaní pred súdom, ktorý rozhoduje o návrhu veriteľa, aby dedičovi
bolo uložené splniť určitý dlh poručiteľa (§ 80 písm. b) OSP). Súd v takom prípade otázku ceny dedičstva

posudzuje samostatne, bez toho, aby bol viazaný rozhodnutím iného súdu, notára o určení všeobecnej
ceny majetku, výšky dlhov a čistej hodnoty dedičstva v dobe smrti poručiteľa. Rozhodnutie dedičského
súdu sa netýka veriteľa, ktorý nebol účastníkom dedičského konania, v ktorom bolo rozhodnutie o
dedičstve prijaté. Je zrejmé, že z toho istého rozhodnutia okresného súdu vyplýva i záver okresného
súdu „dedič zodpovedá voči veriteľom poručiteľa za jeho dlhy nielen vecami a inými majetkovými

hodnotami, ktoré mu pripadli z dedičstva ale aj svojím vlastným majetkom, a to až do výšky hodnoty
nadobudnutého dedičstva, keď zodpovednosť dediča je obmedzená cenou jeho dedičského podielu
(neplatí tu teda zásada, že dedič zodpovedá aj za dlhy presahujúce dedičstvo - ultra vires heriditatis)
mal by si rozmyslieť, či dlhmi zaťažené dedičstvo príjme, najmä, ak majetkové hodnoty zanechané
poručiteľom nie sú ľahko speňažiteľné." Odvolací súd považuje za podstatné pre úplnosť vo vzťahu k

argumentácii žalobcu poukázať na Kúpnu zmluvu zo dňa 31.10.2007, kde kúpna cena bola stanovená
2.700.000,- Sk a poukázal na to, že hodnota nehnuteľnosti bola stanovená dohodou dedičov vo výške
1.396.375,- Sk (dedičstvo k momentu smrti poručiteľa XX.X.XXXX). Je zrejmé, tak ako odvolací súd
uviedolopakovanevyššie,ževrámcidedičskéhokonaniabolvyhotovenýznaleckýposudok,ktorýmbolaurčená cena nehnuteľnosti, ktorá zodpovedala dohode dedičov, ku ktorej argumentácii však žalobca sa
vôbec nevyjadril. Odvolací súd, avšak len pre úplnosť, opätovne uvádza, že žalobca okrem samotného
poukazu na výšku prejednaného dedičstva a hodnotu predmetnej nehnuteľnosti v uvedenej kúpnej

zmluve neuviedol žiadnu ďalšiu argumentáciu, nespochybnil znalecký posudok, ktorý bol podkladom ku
stanoveniu ceny predmetnej nehnuteľnosti v dedičskom konaní, nevyjadril sa ani k dobe, ktorá ubehla
od dátumu smrti poručiteľa, ktorý zomrel dňa 24.9.2004 do dňa uzatvorenia kúpnej zmluvy, ktorá bola
uzatvorená dňa 31.10.2007. Vzhľadom na uvedené konštatovania, potom nebol priestor na to, aby
sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalobcu a ani nebolo možné konštatovať v tomto štádiu

konania, resp. nadobudnúť relevantné pochybnosti, že dedičia uzavreli dohodu, ktorej predmetom bol
majetok nimi ohodnotený pod jeho cenu. Nemohol odvolací súd odhliadnuť od záverov vyplývajúcich
z rozhodnutia pod sp.zn. 4M Cdo 12/2009 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2009
„V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že dedičia po poručiteľovi L. K. v dedičskom konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 26 D 1807/2005, D not 293/2005 uzavreli dohodu o
vyporiadaní dedičstva a notár poverený súdom (§38 ods. 1), vydal osvedčenie v súlade s § 175 zca ods.

1 písm.c/ O.s.p. Úkony notára ako súdneho komisára sú úkonmi súdu a ním vykonané osvedčenie o
dedičstve zo zákona nadobúda povahu právoplatného uznesenia o dedičstve, teda uznesenie vydané
súdom vedúcemu ku skončeniu dedičského konania. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10.
marca 2006. Preto oba nižšie súdy správne postupovali v súlade s ustanovením § 134 O.s.p. K
námietke generálneho prokurátora, že rozhodnutie má len deklaratórny charakter a jeho viazanosťou

by došlo k vydaniu ďalších nezákonných rozhodnutí, dovolací súd poznamenáva, že rozhodnutie
deklaratórne je individuálnou procesnou normou i procesnou skutočnosťou s konštitutívnymi účinkami
pre vznik nového konkrétneho procesného materiálnoprávneho vzťahu, ktorým je nahradený pôvodný
predprocesný vzťah hmotného práva, bez toho, aby bola dotknutá samotná platnosť abstraktných
noriem hmotnoprávnych. Výrok deklaratórneho rozhodnutia je svojou právoplatnosťou záväzný pre

účastníkov konania a pre súd, ktorý ho vydal, ako aj pre všetky ostatné štátne orgány. Z toho vyplýva, že
rozhodnutie deklaratórne ako norma a vzťah rýdzo procesný je normou účinnou a záväznou, len pokiaľ
je právoplatné. Rozhodnutie o dedičstve po nebohom L. K. nebolo zrušené mimoriadnym opravným
prostriedkom, je právoplatné a teda záväzné. Preto sa dovolací súd ďalej nezaoberal námietkami
generálneho prokurátora proti rozhodnutiu o prejednaní dedičstva po nebohom L. K.".

45. Voči rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie i žalovaní v 1/ rade a 2/ rade, ktorí pokiaľ išlo
o výrok I. a II. podali odvolanie z dôvodov, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti bol
podľa nich nesprávny, trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia a okresný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho

prieskumu konštatoval nedôvodnosť podaného odvolania žalovanými, ktorí primárne namietali, že
okresný súd započítal nimi poskytnuté plnenie titulom úhrady úveru, najprv na príslušenstvo a až potom
na istinu, čo spôsobilo skutočnosť, že istina by nikdy nemala byť uhradená. Poukázali na notársku
zápisnicu, ktorá je verejnou listinou, preukazujúcou skutočnosti, v nej uvedené a zároveň zvýraznili, že
bolo predsa jasne deklarované, že ide o úhradu istiny. V rovine tejto argumentácie poukazuje odvolací

súd na závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP stotožnil, keďže
táto argumentácia nebola spôsobilá na odklon od správnych záverov súdu prvého stupňa. Zdôrazňuje
odvolací súd konštatovania okresného súdu, spolu s poukazom na listinné dôkazy, a to zmluvu o úvere,
z ktorej vyplýva, že žalobca poskytnuté peňažné prostriedky 700.000,- Sk v súlade s § 330 Obchodného
zákonníka použil na úhradu najskôr splatného záväzku, keďže z tejto úhrady nebol bližšie nijakým

konkrétnym dôvodom vymedzený účel poskytnutia finančných prostriedkov v predmetnej výške. Najskôr
bol splatný teda záväzok zo zmluvy o úvere č. 3002 dňa 13. októbra 2004, pričom podľa zmluvného
dojednania v zmluve č. 3002 sa prijatá úhrada započítavala najskôr na úhrady zmluvnej pokuty.
Voči samotnému matematickému vyčísleniu zmluvnej pokuty ako i zostatku neuhradenej istiny, neboli
podané osobitne námietky zo strany žalobcu a ani žalovaných. Napriek námietkam žalovaných nebolo

možné namietaný postup okresného súdu, v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku považovať za
nesprávny, resp. zmätočný, tak ako uvádzali žalovaní v odvolaní, pričom nebolo potrebné aby odvolací
súd v tejto rovine zopakoval argumentáciu okresného súdu, postačí na ňu odkázať cez úpravu v § 387
ods. 1, 2 CSP.

46. Ak v rámci podaného odvolania žalovaní konštatovali, že predmetný právny vzťah bolo potrebné
vyhodnotiť ako spotrebiteľský a prislúchala im ochrana spotrebiteľa, keďže podľa nich išlo o spor s
ochranou slabšej strany („po náhlej smrti nášho advokáta sme v konaní neboli zastúpení" č.l. 456
spisu), tak nebolo možné odvolacím súdom sa stotožniť s touto námietkou. Je zrejmé, že k uvedenejargumentácii sa vyjadril už i krajský súd ako súd odvolací v konaní vedenom pred Okresným súdom
Žilina pod č.k. 17C/59/2005-75 v rozhodnutí zo dňa 18.6.2017, čo vyplýva z rozsudku okresného
súdu v spojení s rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/307/2007-108 zo dňa 14.

februára 2008, v ktorom odvolací súd uviedol, že dospel k rovnakým záverom ako súd prvého stupňa,
pri posudzovaní tiesne a odstúpenia od zmluvy konštatoval, že účastníci uzatvorili zmluvu o úvere
„podľa § 497 Obchodného zákonníka. Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym
obchodným záväzkovým vzťahom je aj takáto zmluva, to znamená, že sa vždy spravuje Obchodným
zákonníkom, bez ohľadu na to, kto je subjektom týchto vzťahov ako zmluvné strany úverovej zmluvy

vystupujú veriteľ, osoba poskytujúca úver a dlžník (osoba, ktorej je úver poskytnutý). Veriteľom môže byť
okrem banky aj iná právnická alebo fyzická osoba. Ak poskytovanie úveru nemá v predmete podnikania,
nemôže si dojednať za poskytnutie úveru odplatu. Dlžníkom môže byť tak právnická osoba ako aj fyzická
osoba. Z toho vyplýva, že žalovaný napriek tomu, že poskytnutie úverov nepatrí do predmetu jeho
činnosti, mohol žalobcovi v rade 1/ a jej nebohému manželovi poskytnúť úver. Odvolací súd skúmal,
či poskytnuté úvery nie je možné podriadiť pod spotrebiteľský úver v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z.

dospel k záveru, že takéto kvalifikovanie úveru nie je dané. Pri prvej zmluve boli finančné prostriedky
poskytnuté na nadobudnutie nehnuteľnosti, v druhom prípade boli poskytnuté za účelom podnikania. Pri
takto zistených skutočnostiach nie je potom možné aplikovať § 49 Občianskeho zákonníka a možnosť
odstúpiť od zmluvy, ak bola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok." Je zrejmé, že
uvedené bolo vyslovené v konaní žalobcov v rade 1/ H. S., nar. XX.X.XXXX, bytom V.. XX a v rade 2/

W. S., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XXX, v konaní proti žalovanému REALITA - JAROŠČIAK, v.o.s., so
sídlom Žilina, M. Rázusa č. 14, IČO: 31 603 190. Uvedené rozhodnutia tak okresného ako aj krajského
súdu sú právoplatné.

47. K námietke č. 3 v odvolaní žalovaných, odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozsudku okresného súdu, v rovine aplikovanej moderácie zmluvnej pokuty, tak potom
nebol priestor na stotožnenie sa s argumentáciou v tomto bode odvolania žalovaných a vo vzťahu k
odvolacej námietke č. 4, ktorej podstatou bola námietka nesprávneho posúdenia veci z dôvodu, že
sa okresný súd nestotožnil s nimi vznesenou námietkou premlčania, odvolací súd konštatuje, že touto
argumentáciou žalovaných nebol vytvorený priestor pre odvolací súd na odklon od záverov súdu prvého

stupňa v tejto rovine, ktoré si odvolací súd osvojil a cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP na ne odkazuje.

48. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval

správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

49. Žalobca osobitne odvolaním napadol výroky IV. a V. rozsudku okresného súdu, ktorými bolo
rozhodnuté tak, že žalovaný v 1/ rade má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania a žalovaný
v rade 2/ má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania. Dôvodil tým, že výroky IV. a V. sú v

rozpore s právnou úpravou § 255 ods. 1 a 2 CSP, keďže v nich absentuje rozhodnutie o rozsahu
priznanej náhrady trov konania. Poukázal pritom i na odôvodnenie rozsudku, v ktorom okresný súd
konštatoval, že určenie pomeru úspechu žalovaných v 1/ a 2/ rade vo veci bude obsahom uznesenia,
ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vyšší súdny úradník. V súvislosti s
touto argumentáciou považuje odvolací súd za podstatné na tomto mieste citovať.

50. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

51. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

54. Rozhodnutie o trovách konania v civilných sporoch má dve roviny, a to rovinu rozhodovania o nároku
na náhradu trov konania vo veci úspešného alebo pomerne (čiastočne) úspešného účastníka konaniaa rovinu rozhodovania o konkrétnej výške priznaného nároku na náhradu účelne vynaložených trov
konania, pre účely uplatnenia alebo bránenia svojho práva.

55. Pokiaľ ide o prvú rovinu, a to o rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, tak v tomto
prípade súd v súlade s § 255 CSP musí u jednotlivých účastníkov konania zohľadňovať pomer ich
úspechu na prejednávanej veci, t.j. na predmete konania, ktorý pomer úspechu vyjadruje všeobecný súd
percentuálne. Inými slovami, keď všeobecný súd prizná niektorému z účastníkov konania napr. 100 %
nároku na náhradu trov konania, znamená to iba, že tento účastník konania mal absolútny (suverénny)

úspechvspore,neznamenátovšak,žeprirozhodovanívdruhejrovine,atoprirozhodovaníokonkrétnej
výške, resp. sume priznaného nároku na náhradu trov konania mu budú bez ďalšieho priznané všetky
ním uplatnené, resp. vyčíslené trovy konania v sume 100 %. Z napádaného rozhodnutia okresného súdu
je však zrejmé, že okresný súd rozsudkom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 13.022,90
Eur, výrokom II. žalovanému v rade 1/ a v rade 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi 15 % úrok z omeškania ročne z predmetných súm a vo zvyšnej časti žalobu voči žalovaným

v 1/ a 2/ rade zamietol. Bolo teda povinnosťou okresného súdu, určiť vo výrokovej časti rozsudku IV.
a V., ktorými rozhodoval o náhrade aj konkrétne percentuálne vyjadrenie úspechu sporových strán. Z
odôvodnenia rozsudku okresného súdu však nie je zrejmé, prečo o percentuálnej miere úspešnosti
nemohol rozhodnúť už v napadnutom rozsudku. V tejto rovine len primerane a podporne poukazuje
krajský súd na závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. novembra

2017 sp.zn. I. ÚS 457/2017. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok okresného súdu v
napadnutom výroku IV. a V. zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

56. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

57. Podľa § 391 ods. 3 CSP, Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

58. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec opätovne, v časti zodpovedajúcej zrušenej v zmysle
výrokovej časti tohto rozhodnutia, prejedná a rozhodne o trovách konania.

59. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.