Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/34/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716201737
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716201737.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Československá obchodná banka, a.s.,
so sídlom Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, právne zastúpený HMG LEGAL, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Štefanovičova 12, proti žalovanému: S. Z., nar.X.X.XXXX, trvale bytom S., korešp. adresa: N.
XXXX/XX, právne zastúpený Beňo & Partners Advokátska kancelária, s.r.o., Nám. sv. Egídia 93, Poprad,
o zaplatenie 12.310,46 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č.k. 12C/49/2016-84 zo dňa 18.12.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „I. Žalovaný
j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3.067,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo
sumy 3.367,77 eur od 26.7.2013 do 30.8.2013 a zo sumy 3.067,77 eur od 31.8.2013 do zaplatenia, to
všetko v splátkach po 100,- eur mesačne, pričom prvá splátka bude splatná do 25-teho dňa v mesiaci,
ktorý nasleduje po mesiaci, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť, ďalšie vždy do 25-teho dňa
toho - ktorého nasledujúceho mesiaca, a to pod stratou výhody splátok.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
I. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46 % s tým, že o výške náhrady
rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 2 písm. g) až i), § 9, § 11, § 19 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 54, § 565, § 100, § 101, § 103, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, § 497, § 499, § 502, § 503, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR

č. 87/1995 Z.z..

3. V odôvodnení uviedol, že dňa XX.X.XXXX strany uzavreli zmluvu o U. o spotrebiteľskom úvere, podľa
ktorej sa banka zaviazala poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky do výšky úverového limitu 10.000,-
eur. Strany sa ďalej dohodli na úrokovej sadzbe 16,95 % ročne. RPMN na úver bola vyčíslená na 22,47
% ročne a celková čiastka k úhrade na 15.978,34 eur. Priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške
12,58 % ročne. Poplatok za poskytnutie úveru predstavoval 200,- eur a poplatok za vedenie úveru 2,-

eur mesačne. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť v 60 mesačných anuitných splátkach pozostávajúcich
z istiny a príslušných úrokov, splatných vždy 25-teho dňa v mesiaci. Prvú anuitnú splátku mal žalovaný
uhradiť dňa 25.5.2011 a poslednú dňa 25.4.2016. Prvá až predposledná anuitná splátka bola vo výške
248,56 eur s tým, že posledná bude vypočítaná na základe priebehu splácania úveru.4. Právny vzťah strán súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský. Strany uzavreli zmluvu o úvere, ktorá je
zmluvouspotrebiteľskoubezohľadunaprávnuformu,pretožetútouzatváraldodávateľsospotrebiteľom.

5. Zmluva neobsahuje presný údaj uvádzajúci výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov,prípadnéporadie,vktoromsabudúsplátkypriraďovaťkjednotlivýmnesplatenýmzostatkoms
rôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjehosplatenia,zčohopozostávamesačná
splátka. Z týchto dôvodov je preto potrebné zmluvu definovať ako zmluvu bez poplatkov a úrokov.

Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nie je možné priznať Smernici ani nepriamy účinok. Jednalo
by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem.

6. Ak dôjde zo strany veriteľa k jednorazovému zosplatneniu celého úveru, od tohto momentu má nárok
popri istine len na úroky z omeškania. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria veriteľovi

len do splatnosti dlhu resp. jeho splátok. Zmluvné dojednanie, ktoré obsahuje povinnosť dlžníka platiť
aj po splatnosti úveru dohodnuté úroky z poskytnutia úveru popri úrokoch z omeškania je dojednaním
spôsobujúcim značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech slabšej
zmluvnej strany, čím odporuje zákonu, teda je neplatné v zmysle § 39 OZ.

7. Za daného stavu bolo povinnosťou žalovaného uhradiť iba sumu poskytnutého úveru 10 000,- eur.
Celkove žalovaný poukázal na úhradu úveru aj s prihliadnutím k upresňujúcim údajom žalobcu o
platbách (1050,- eur a 300,- eur) sumu 6932,23,- eur. Na zaplatenie úveru mu zostáva preto zaplatiť
3.067,77,- eur. V prevyšujúcej časti preto súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

8. Proti rozsudku, a to proti zamietavému výroku a výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalobca. Súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď skonštatoval, že úverová
zmluva neobsahuje náležitosti, vyžadované § 9 ods. 2, písm. k) zák. o spotrebiteľských úveroch, a
tak posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov. Napriek tomu, že súd uvádza, že k predmetnému
ustanoveniu existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, žalobca takéto odôvodnenie považuje

za nedostatočné a zároveň poukazuje na skutočnosť, že k predmetnej problematike odvolacie
súdy zaujímajú i opačné stanovisko. Úverová zmluva, na základe ktorej vznikol záväzkový vzťah
medzi žalobcom a žalovaným, obsahovala všetky náležitosti, vyžadované zákonom, a súd dospel k
nesprávnemu záveru, keď úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov a žalovaného zaviazal len
na úhradu rozdielu medzi sumou poskytnutých a vrátených finančných prostriedkov. Žalobca vyhlásil

mimoriadnu splatnosť úveru v súlade s ust. § 506 OBZ. Je zrejmé, že veriteľovi prináležia zmluvné
úroky až do reálneho splatenia úveru. K splateniu úveru do dnešného dňa nedošlo. Poukázal na potrebu
rozlišovania úroku zmluvného a úroku z omeškania. Úrok zmluvný je odplata za poskytnuté finančné
prostriedky. Úrok z omeškania je sankcia za nesplnenie záväzku. Napádané súdne rozhodnutie nie je
riadne odôvodnené, obsahuje zjavné nesprávnosti spôsobené najmä nedostatočne zisteným skutkovým

stavom a nesprávnym právnym posúdením veci. Navrhuje, aby odvolací súd zrušil druhý a tretí výrok
rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 18.12.2017, spis. zn.: 12C/49/2016 a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca si zároveň podaním odvolania uplatňuje nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 až §
381 zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania.

Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu ako aj na webovej
stránke.

11. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných

náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.12. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje

na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka
vymedzeniapodmienok,zaktorýchvnútroštátneorgánymôžuurčitúnormuprávaÚnieaplikovaťpriamo,
bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.

13. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v

spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.

14. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom

a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

15. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd
totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití

všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú
obavy, aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem
a navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty.

16. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože

sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok
úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

17. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase

vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.

18. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na

uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

19. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských

úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

20. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či

neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod .

21. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkovýchnákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

22. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm.
k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru

na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných
poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená

medzi stranami sporu (č. l. 5 spisu) obsahovala len výšku, počet a termíny anuitnej splátky, a to v sume
248,56 Eur v počte 60 splátok s dátumom splatnosti na 25. deň v mesiaci.

23. Súd odkazuje aj na odôvodnenia 9, 19, 30, 31 a 47 smernice 2008/48/ES:
„(9) Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila

vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty
by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia
tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované
touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť
zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy…

(19) Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, mali by sa im pred
uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s
úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so sebou a zvážiť…
(30) Tátosmernicaneupravujeotázkyzmluvnéhopráva,ktorésatýkajúplatnostizmlúvoúvere.Členské
štáty preto môžu v tejto oblasti zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v súlade s

právom Spoločenstva. Členské štáty môžu upraviť právny režim, ktorým sa riadi ponuka na uzatvorenie
zmluvy o úvere, najmä to, kedy sa má predložiť, a obdobie, počas ktorého je záväzná pre veriteľa. Ak sa
takáto ponuka predloží zároveň s informáciami, ktoré sa majú poskytnúť v súlade s touto smernicou pred
uzavretím zmluvy, mala by sa, tak ako akékoľvek ďalšie doplňujúce informácie, ktoré môže veriteľ chcieť
spotrebiteľovi poskytnúť, predložiť v osobitnom dokumente, ktorý môže byť pripojený k štandardným

európskym informáciám o spotrebiteľskom úvere.
(31) Zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné
informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej
vyplývajú.
(47) Členské štáty by mali ustanoviť pravidlá o sankciách uplatniteľných v prípade porušenia

vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a zabezpečiť ich vykonávanie. Aj keď výber
sankcií ostáva v právomoci členských štátov, ustanovené sankcie by mali byť účinné, primerané a
odrádzajúce.“

24. V zmysle článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“: „Účelom tejto smernice je

harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,
ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“

25.Článok10rovnakejsmernice,nazývaný„Informácie,ktorémáobsahovaťzmluvaoúvere“,stanovuje:
ods. 2 Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:

g) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v
čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery;
h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia;
i) v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať

si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania
zmluvy o úvere.
Amortizačnátabuľkauvádzasplátky,ktorésamajúzaplatiť,alehotyapodmienkyichúhrady;tátotabuľka
obsahuje rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovejsadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné
náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že
údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných

nákladov v súlade so zmluvou o úvere;
j) ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, výpis, ktorý uvádza lehoty a podmienky
splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov;
k) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpanie, pokiaľ otvorenie účtu nie je dobrovoľné, spoločne s poplatkami za

používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpanie a akýmikoľvek inými poplatkami
vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere a podmienkami, za ktorých sa tieto poplatky môžu zmeniť;
u) prípadne iné zmluvné podmienky;
ods. 3. Keď sa uplatňuje odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme
amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.
ods. 4. V prípade zmluvy o úvere, na základe ktorej splátky spotrebiteľa nevedú k okamžitej

zodpovedajúcej amortizácii celkovej výšky úveru, ale sa v období a za podmienok ustanovených v
zmluve o úvere alebo v doplnkovej zmluve použijú na vytvorenie istiny, informácie podľa odseku 2 musia
zahŕňať zrozumiteľný a stručný údaj o tom, že takáto zmluva o úvere nezaručuje splatenie celkovej výšky
úveru čerpaného na jej základe, ak sa takáto záruka neposkytne.

26. Článok 22 tejto smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“ znie: „Keďže
táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo
svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.

27. Príloha II smernice 2008/48 obsahujúca „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“

uvádza vo svojom bode 2 s názvom „Opis hlavných vlastností úverového produktu“ položku s názvom
„Splátky a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať“. Tejto položke zodpovedá tento opis:
a. „Budete musieť zaplatiť:
b. [Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ]
Úrok a/alebo poplatky sa budú splácať takto:…“

28. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje aj na príspevok
doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci
konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere
by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na

úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne
narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva
Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom
a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len

prostredníctvomnepriamehoúčinkusmernice,čoznamenápokúsiťsaotakývýkladzákonač.129/2010,
ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z
hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo

by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

29. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín

konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9

ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniamiObčianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru len
na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou úveru.
Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.

po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu
k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa
v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so
správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

30. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v

Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“

a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS
SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.

z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten

by:
odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
odporoval by princípu právnej istoty,
nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné

pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť

v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

31.VkontexteuvedenéhoakoajsozreteľomnaUznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo155/2011

zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom

zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá

priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.32. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/20/2018 zo dňa
27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

33. Z vyššie uvedených dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

34. V predmetnom prípade je preto správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca má nárok
len na nesplatenú časť istiny.

35. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru žalobcovi neprináleží zmluvný úrok nielen po
splatnosti úveru ale ani za obdobie do splatnosti úveru, odvolací súd však len na dôvažok uvádza, že
správnym je aj konštatovanie súdu, podľa ktorého veriteľovi po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru

neprináleží zmluvný úrok. Otázka platenia úrokov dojednaných ako cena a odplata za úverovú službu v
spotrebiteľskom vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež
skonštatovať, že aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci
platenie zmluvných úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá
neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak

úroky sú odmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS
ČR z 27.6.2007 sp. zn. 33Odo 657/2005).

36. Nie je sporné, že predmetná úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je
štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej žalobca vystupuje v postavení dodávateľa

v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

37. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky
a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).

38. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej

koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

39. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť
posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je

ani ustanovenie §506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o
pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§657,658).

40.Akúverniejesplatenýposplatnosti,zákonpriznávazazadržiavaniefinančnýchprostriedkovsankcie
či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná

pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada
škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace
cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

41. Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe

niet, dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka
ponukyzákona(dispozície).Akopritomvspotrebiteľskýchveciachevidentnetátodohodnutákonštrukcia
indikuje nárastdlhu,zákonitesanatískaotázkapovinnostivykonaniasúdnejkontrolyprijateľnostitakejto
dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

42. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky
popri úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovaného Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Akje predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom

omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,

následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

43. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala
odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s
úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou

starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania
úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Preto práve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu
úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa.
Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti
riešia krízu spojenú s omeškaním.

44. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou
odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu
(cenu) za ,,užívaní istiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá
kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí

byť jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda
uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a
otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla
neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od
subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie

podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ
kontrahovať.

45. Pre porovnanie zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku
ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona,

podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje
povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“.

46. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou

je napríklad výška a počet splátok istiny, tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma
úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky
nemali meniť.

47. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve

interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu.

48. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je

zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

49. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení
s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však

potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa,
a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia
záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.50. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo
stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to
aždočasuzmeny(obsahu)záväzku,ktorápredstavujeprekonaniedojednanýchpodmienokpostupného

splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie
viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

51. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej

istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

52. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok.

53. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti
veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime
dojednaného záväzku.

54. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda
výhody splátok.

55. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho

strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s
peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od
spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení.

56. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

57. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto

užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom.

58. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde
spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ

by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

59. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by
neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

60. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády
dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

61. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,
ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiťpožičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

62. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému
záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru.

63. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

64. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.

65. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr.
sankcieanatentoúčeljekogentnýmurčujúcimpravidlom§517ods.2Občianskehozákonníkavspojení
s § 3 a § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. . Uvedené pravidlo predpokladá len to, aby sa
omeškanie týkalo plnenia peňažnej povahy.

66. Podľa § 517 ods.2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

67. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania

dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej
úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

68. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti

dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom
presadzujú rôzne neopodstatnené nároky veriteľov.

69. Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr. kúpa tovaru tzv. za hotové) sú odložené platby
(napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť,

strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb, náhodilé výdavky narodenie, smrť, inkasné
nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a
potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad
osobitných noriem.

70. Zdá sa tiež, že používaním pojmu „neplatič“ sa zvádza k pomerne jednoduchej a lacnej argumentácií
o ,,užívaní peňazí neplatičom, a preto nech platí“ a obchádzajú sa ekonomicko-právne súvislosti spojené
s jednostranným zásahom veriteľa do pôvodných zmluvných podmienok. Niet pritom pochybnosti
o tom, že za omeškanie prichádzajú do úvahy rôzne mechanizmy (náhrada ušlého zisku, vydanie
bezdôvodného obohatenia, zmluvná pokuta, vady z omeškania a iné; stačí ich preukázať).

71. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla
osoba, ktorá prostriedky nemá a vôbec nie je ojedinelý prípad neľahkého sociálneho postavenia. Je
preto mimoriadne dôležité akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s
imperatívom ekvity. To však nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava

celý zmysel ochrany pred drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom
upraveného sankčného mechanizmu (§ 517 ods. 2 v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.).72. Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v
prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa
a následne prikročil k zmene záväzku formou jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.

73. Je nesystémové, ak sa obyvateľstvo nadmerne úverovo zaťaží a následný stav (inter alia 3.700.000
exekúcií, spotrebitelia v čiernej ekonomike, a i.) sa rieši oddlžovaním obyvateľstva, či amnestiami.
Správna cesta je úverové podnikanie s odbornou starostlivosťou so zohľadňovaním bonity a pri čistote
záväzkového práva dať každému čo mu patrí z adekvátneho právneho dôvodu a nedať to, čo mu nepatrí.

74. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely

aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

75. Dohodnuté úroky predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať cenu služby
aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných

spoločenských vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci“.
Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie úveru a o vrátení
dlžnej sumy s úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť úroky do odstúpenia alebo úroky aj po
odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej
kontrole neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 OZ).

76. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch na bližšie neurčenú dobu popri
úrokoch z omeškania. Zákon vo svojich dispozitívnych normách nereguluje úroky za úver po splatnosti,
a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech
spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto

dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a vl. n. 87/1995 Z z.

77. Žalobca poukazoval na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno
zamieňať s úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného
záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam. Cenu

(odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia o
užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacich
klientov/dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania a
opomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity
spotrebiteľa.

78.Odvolacísúdpoznamenáva,žedominusnadpredčasnýmzosplatnenímúverujedodávateľapovaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám
pripravil vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.

79. Úroky ako cena úverovej služby a ich platenie aj napriek tomu, že služba bola jednostranne
predčasne ukončená vyvoláva tiež spoločensky nežiadúci stav. Nemali by byť pochybnosti o tom, že
úroky predstavujú dôležitý prvok pri podnikaní s úvermi. Žalobca by mal o klientov súťažiť s inými
obchodníkmi práve s akcentom na úroky a tak prispieť k skvalitneniu verejného života a nižším cenám
úverov. Ak sa však prijme názor, že sa úroky máju platiť aj po splatnosti, potom banka ani nemusí

súťažiť o nových klientov, pretože to kruciálne, o čo ide pri tomto podnikaní z pohľadu veriteľa (úroky)
má banka zabezpečené od svojich dlžníkov; postačí, že sú v omeškaní. Tak sa vynára inter alia aj
otázka stavu obdobného stavu nútenej služby vo vzťahu k dlžníkom po predčasnom ukončení služby
(po splatnosti pohľadávky). Z materiálneho hľadiska má default všetky účinky rovnajúce sa skončeniu
služby, ktorej cieľom bolo na určitú dobu a na splátky prenechať spotrebiteľovi úverové prostriedky.

80. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje nasledovné:
a. úroky z úrokov (anatocizmus) sú pre odvolací súd neprijateľné,
b. úroky popri úrokoch z omeškania porušujú zákonný limit, a preto sú v rozpore s § 517 ods. 2 OZ.81. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp.
zn. 5Co/223/2014, , Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp.
zn. 5Co/407/2016.

82. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 vyplýva, že dohodnuté
úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od

splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.

83. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo

zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z
dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne
od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru
žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu

správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré
sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľný.“

84. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet

ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.

85. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a
to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je

zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§53 ods.5 OZ).

86. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

87. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.

88. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode

spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza

so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.89. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je

docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v
spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri
ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo
zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu

štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým
jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy
nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.

90. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách

konania.
91. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

92. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

93. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu
sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim

procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

94. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).