Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/95/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617205737
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1617205737.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Romana Majerského a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova ul. č. 11, Žilina, proti žalovanému: Y. O., K.. XX. XX. XXXX,
O. S.K. Č.. XX/X, Y., o zaplatenie istiny 5. 556, 17 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 10. apríla 2018, č. k. 30Csp/33/2017 - 65, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu týkajúcu sa požadovaného úroku
z úveru vo výške 10, 90 % ročne z nezaplatenej istiny 5. 556, 17 eur od 19. 04. 2017 do zaplatenia
a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2,
8 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobcovi, ktorý si uplatnil nárok na zmluvný úrok výške 10,
90 % ročne z dlžnej istiny aj po predčasnom zosplatnení úveru dňa 18. 04. 2017 nepatrí, pretože od
tejto doby prináleží veriteľovi len nárok na úrok z omeškania. Uviedol, že vychádzal z uznesenia ÚS IV.
476/2012z18.09.2012,vzmyslektoréhoÚstavnýsúdSRpripustilnázorodvolaciehoaprvostupňového
súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do
omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (§ R 59/1998, 4Obo 143/1998). Súd prvej inštancie
vo svojom rozsudku poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 10Co/136/2017,

ktoré v odôvodnení odcitoval a k argumentácii žalobcu v žalobe poukazujúcej na kogentnú povahu
ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté
peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, keď úrok z úveru
je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka uviedol, že žalobcovi nebolo odopreté právo na
priznanie úrokov za úver od jeho poskytnutia napadnutým rozsudkom, ale nároku na zaplatenie úroku
po zosplatnení úveru s tým, že žalobca má cenu (odplatu) za úver právoplatne priznanú (žalovaný
odpor proti platobnému rozkazu nepodal) a mohol si ju začať vymáhať. K argumentácii žalobcu v žalobe

poukazujúcej na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 01. 2017, č. k. 11Co/12/2017 - 90 uviedol,
že predmetný rozsudok vychádza z právneho názoru, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom,
avšak tento právny názor bol prekonaný ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky a Súdneho
dvora Európskej únie, ktorá uvádza právny záver, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou aj keďuzavretou podľa Obchodného zákonníka, avšak podliehajúca režimu zákona o spotrebiteľských úveroch
a režimu Občianskeho zákonníka a jeho úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských zmlúv. Súd prvej inštancie
v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že dňa 04. 03. 2016 bola medzi žalobcom a

žalovaným uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 289531, ktorou žalobca poskytol žalovanému
bezúčelovo peňažnú sumu vo výške 6. 000 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splácať v 96 mesačných
splátkach, s výškou mesačnej splátky 93, 78 eur, pri výške úrokovej sadzby 10, 90 % ročne, pri RPMN
13, 35 %, pri priemernej RPMN 15, 37 %, s celkovou čiastkou k zaplateniu 9. 302, 88 eur, s poplatkom
za poistenie 2, 30 eur mesačne, so splatnosťou prvej mesačnej splátky 10. deň v mesiaci ku dňu 10.

03. 2016, s termínom konečnej splatnosti dňa 12. 02. 2024, keď žalobca listom zo dňa 18. 04. 2017
žalovanému oznámil vyhlásenie predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru, vyzval ho k úhrade sumy
5. 823, 93 eur s príslušenstvom do 28. 04. 2017, keďže žalovaný žalobcovi zaplatil celkovo sumu 973,
77 eur. Uviedol, že po vydaní platobného rozkazu dňa 25. 08. 2017, ktorým žalobe vyhovel v časti, v
ktorej nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 06. 10. 2017, predmetom ďalšieho konania zostal
úrok z úveru vo výške 10, 90 % ročne zo sumy 5. 556, 17 eur od 19. 04. 2017 do zaplatenia. Výrok,

ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne tým,
že nakoľko bol žalovaný v konaní plne úspešný, patrí mu náhrada trov vo výške 100 %, keďže však
bol v konaní nečinný a nevznikli mu žiadne trovy konania, rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a v súlade s ust.
§ 388 C. s. p. navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Uviedol, že

jeho nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich vrátenia, teda aj
po predčasnom zosplatnení (§ 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka) s tým, že tvrdenie,
že po zosplatnení úveru už veriteľovi neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky
nemá oporu v právnych predpisoch, keď Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý
úrok od poskytnutia finančných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, avšak

moment jeho zániku nestanovuje. Poukázal na skutočnosť, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu
nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak urobil a zároveň poukázal na aktuálnu
rozhodovaciu prax, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 01. 2017, č. k. 11Co/12/2017 - 90,
z ktorého vyplýva, že ak zmluva neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od zákona, platí ustanovenie
Obchodného zákonníka (§ 497 Obchodného zákonníka), rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 29. 11. 2017, č. k. 43Co/23/2017 - 92 a zo dňa 27. 02. 2018, č. k. 43Co/28/2017 - 94, rozsudok
Krajského súdu v Nitre zo dňa 07. 12. 2017, č. k. 8Co/193/2017 - 88 a ďalšie.

3.

Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobcu doručené dňa 22. 06. 2018, sa k nemu nevyjadril.

4.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p.

(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. októbra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení
s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené
zákonným spôsobom.

5.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol potvrdil, pretože je vecne
správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v

rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220
ods. 2 C. s. p.).6.

K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia,
odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom
prvej inštancie za správne.

7.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý
nárok žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 10, 90 % ročne zo sumy 5. 556, 17 eur
napadnutým rozsudkom zamietol z dôvodu, že žalobcovi patrí iba úrok do splatnosti dlhu a nakoľko
žalobca v posudzovanej veci zosplatnil úver žalovanému dňa 18. 04. 2017, zmluvný úrok už žalobcovi

po zosplatnení úveru nepatrí.

8.

Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že úrok predstavuje

cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii,
nemôže s touto nakladať a produkovať zisk a práve absentujúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný
spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.

9.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za
úver po splatnosti pohľadávky, a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách už zaoberala,
napr. aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 143/98, na ktoré poukázal v
odôvodnení rozsudku aj súd prvej inštancie, v ktorom konštatoval, „že dohodnuté úroky z poskytnutých

prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), keď od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí
platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka) s tým, že v rozsudkoch súdov sa zmluvné
dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného
pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z
omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/182/2011).

10.

Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu na poskytnutie
finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie si

peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR zo dňa 27. 06. 2007, sp.
zn. 33Odo 657/2005), avšak zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských
právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.

11.

Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od
dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ), keď ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode

spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere, je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery(dobrej viery - neoficiálny preklad)“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

12.

Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný nárast
zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov, keď z dôvodovej správy k novele nar. vl. SR č. 87/1995 Z.

z., vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. vyplýva, že ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú
právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských
veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri ktorých sa síce
nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a
iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, môžu štáty prijať

prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná
právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie
pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa, keď spotrebiteľské vzťahy nesmú
byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.

13.

Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných
prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti), podľa
jeho predstáv, poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú

úrokynadohodnutúdobu,ktorejkonieczavršujetzv.splatnosťúveru.Zozákonomstanovenýchdôvodov
(napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet zákonného kogentného
pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak
úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, či už
zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta) s

tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti, popri ďalších
úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje
neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti
takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

14.

Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje
úroky popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovaného. Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne

novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.
z., „Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie
za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú
hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred
vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok

úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť

úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

15.

Je evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania, sú nielen odklonom od zákona v neprospech

žalovaného, ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu. Uplatnený úrok 10,
90 % p. a. prevyšuje úrok z omeškania a problematická klauzula o úrokoch popri úrokoch z omeškania
(po splatnosti) prima facie potenciálne umožňuje navýšenie dlhu nad výšku poskytnutého úveru v
rozpore s ust. § 3a ods. 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., pričom od každého veriteľa konajúceho s odbornoustarostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky,
a preto aj práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda
pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa, pričom v prípade

omeškania, nie inštitút ceny úveru, ale inštitúty rôznych sankcií za neplnenie povinností, riešia krízu
spojenú s omeškaním.

16.

V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili
v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej
zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v
zmluve, nakoľko však tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená
omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa, pričom zmena
záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím

práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné
rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda,
bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku
svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je
potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré

sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá
predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd
za potrebné na doplnenie odôvodnenia prvoinštančného súdu doplniť argumentáciu týkajúcu sa inštitútu
predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

17.

Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý
umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny z
čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom,

že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru
v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne
(v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania, patrí veriteľovi úrok, pričom
jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru,
navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa,

ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru s tým, že
s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s
vrátením požičanej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré
sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa
podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel

od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú
(cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že
takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej
alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania,
čím dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č.

87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

18.

Z uvedených dôvodov dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších

sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje
značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa
oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením
dlhu oproti výške úveru.

19.

Odvolací súd už uviedol vyššie, že niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania.
Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy, a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonomod dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v
neprospech slabšej zmluvnej strany a zároveň sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením
§ 3a nar. vl. č. 87/1995 Z. z.

20.

K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní poukazujúceho na kogentnú povahu ustanovenia § 497
Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné

prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, keď úrok z úveru je nárokom,
na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka sa už správne právne vyjadril súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku tak, že žalobcovi nebolo odopreté právo na priznanie úrokov za úver od jeho
poskytnutia napadnutým rozsudkom, ale nároku na zaplatenie úroku po zosplatnení úveru s tým, že
žalobca má cenu (odplatu) za úver právoplatne priznanú (žalovaná odvolanie proti rozsudku súdu prvej
inštancie odvolanie nepodala) a mohol si ju už začať aj vymáhať.

21.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s.

p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, z
dôvodu ktorého sa odvolací súd obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku a ako vecne
správny ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

22.

Odvolací súd však považuje za nevyhnutné upriamiť pozornosť súdu prvej inštancie na pochybenie,
ktorého sa dopustil pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, nakoľko jeho pozornosti zrejme
uniklo, že od účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 01. 07. 2016 je v civilnom procese upravená
tzv. dvojfázovosť rozhodovania o náhrade trov konania, keď súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí

(§ 262 ods. 1, 2 C. s. p.) podľa zásad uvedených v ust. § 255 až § 257 C. s. p. rozhodne z úradnej
povinnosti iba o nároku na náhradu trov konania, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

23.

Súd prvej inštancie však napadnutým rozsudkom rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania napriek tomu, že bol povinný rozhodnúť iba o nároku na náhradu
trov konania a zároveň sa dopustil ďalšieho pochybenia tým, že žalobcu a žalovaného označil pojmom

účastník konania napriek tomu, že od účinnosti Civilného sporového poriadku ide o strany sporu.

24.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods.

2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v
plnejvýškestým,žeovýšketejtonáhradyrozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).