Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. december 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/212/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315212875
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315212875.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr.GabrielyBriškovejaJUDr.TerézieMecelovejvovecižalobkyne:Slovenskýplynárenskýpriemysel,
a.s., Mlynské Nivy 44/a, 825 11 Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpenej splnomocnenkyňou: Jakubčák,
advokátska kancelária, s.r.o., Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: Ing.
R. U., nar. X. W. XXXX, trvale bytom F. - H., U. XXXX/X, o zaplatenie 217,32 eur s príslušenstvom a o
vzájomnej žalobe o zaplatenie 5.000 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta
z 18. októbra 2016 č. k. 17C/369/2015-85, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu žalobkyne p o t v

r d z u j e a v napadnutej časti náhrady trov prvoinštančného konania ho r u š í a vec mu vracia
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. zamietol vzájomnú žalobu
žalovaného a rozhodol, že III. žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 60, § 150, § 153 a § 470 ods. 1 a 2 z. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku v znení nesk. predpisu (ďalej len „CSP“); § 90 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb.
v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej len „O.s.p.“); § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 51, § 451 ods. 1 a 2, § 456,
§ 488, § 489 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení nesk. predpisov (ďalej len „O.z.“); § 10c

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z.;
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009,
na nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 38/2013-50 z 24.10.2013 a jeho rozhodnutia vo veciach I. ÚS
97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03; rozhodnutia Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998.
Žalobkyňa sa žalobou z 22.5.2015 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť jej sumu 217,32 eur s príslušenstvom, žalobu odôvodnila tým, že ako dodávateľ
uzatvorila so žalovaným ako odberateľom zmluvu o dodávke plynu pre odberateľov kategórie
domácnosť, predmetom ktorej bola jej povinnosť dodávať žalovanému zemný plyn (poskytovanie
dodávok a predaj plynu za podmienok dohodnutých v zmluve) a povinnosť žalovaného zaplatiť jej za
dodaný zemný plyn dohodnutú cenu (cenu stanovenú v cenníku platnom v čase uskutočnenia dodávky),
resp. takáto povinnosť žalobkyne a žalovaného vznikla na základe prihlášky k odberu plynu. Vystavila
žalovanému za dodaný zemný plyn vyúčtovacie faktúry, ktoré však žalovaný neuhradil riadne a včas a to

napriek jej písomným výzvam na ich zaplatenie, dostal sa do omeškania, z dôvodu neplnenia povinností
žalovaného došlo k ukončenou zmluvného vzťahu medzi stranami.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil, poprel, že by medzi ním a žalobkyňou kedykoľvek vznikol záväzkový
vzťah, nikdy so žalobkyňou zmluvu o dodávke plynu neuzatvoril, dal len súhlas na vytvorenie prípojkyplynu na jeho pozemku, keď sa v obci V. zavádzal plyn, avšak malo to skončiť len na hranici pozemku
bez toho, že by mal záujem o dodávky plynu. V tom čase v nehnuteľnosti býval nájomca R. S.,
pravdepodobne on si dal zaviesť plyn, zdôraznil však, že žalovaný nikdy zmluvu so žalobkyňou

neuzatvoril a nikdy ani žiadnu faktúru neuhradil, pretože mu nebola ani doručená, žiadal žalobu
zamietnuť. Zároveň však podal vzájomnú žalobu, v zmysle ktorej žiadal, aby súd zaviazal žalobkyňu na
zaplatenie sumy 5.000 eur ako náhrady nemajetkovej ujme na psychike a zdraví a poškodenie dobrého
mena a to z dôvodu, že sa lieči na vysoký cukor a vysoký krvný tlak a ráno aj večer mu neustále vyvoláva
nejaká pani zo spoločnosti Platiť sa oplatí, s.r.o. s tým, aby zaplatil dlžnú sumu, čo naňho veľmi zle

psychicky vplýva a už rok žijev strese, zároveň je táto suma aj odškodnením poškodenia dobrého mena,
pričom za poškodenie dobrého mena považuje to, že bol nahliadnuť do súdneho spisu a videl, ako bol
lustrovaný. Za poškodenie dobrého mena považuje aj vyvesenie zoznamu pojednávaní, kde bolo vidieť,
že sa žalobkyňa s ním súdi, pretože jeho meno sa v tomto okrese vyskytuje len v jeho prípade. Nevedel
sa presne vyjadriť, prečo považuje zaplatenie práve sumy vo výške 5.000 eur.
Na základe výsledkov dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nebola podaná

dôvodne. Žalobkyňa tvrdila, že k dodávke plynu žalovanému dochádzalo na základe zmluvy z roku
1999, pričom na preukázanie tejto skutočnosti nepredložila zmluvu ani prihlášku na odber zemného
plynu, jej právny zástupca na pojednávaní 18.10.2016 uviedol, že žalobkyňa nedisponuje zmluvou o
dodávke plynu, táto bola hľadaná v archíve, avšak bezúspešne, jedná sa o zmluvný vzťah, ktorý trvá
od r. 1999 a táto zmluva nájdená nebola. Žiaden ďalší dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia o uzavretí

zmluvy so žalovaným žalobkyňa nepredložila. Faktúry, ktorými účtovala žalovanému dodávky plynu, súd
považoval len za účtovný doklad, nie za doklad preukazujúci vznik zmluvného vzťahu so žalovaným.
Súd preto nemal za preukázané, že by žalovaný bol v akomkoľvek právnom vzťahu so žalobkyňou,
keďže z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom nevyplynuli skutočnosti, ktoré by nasvedčovali
správnosti tvrdenia žalobkyne o tom, že so žalovaným v roku 1999 uzavrela zmluvu o dodávke plynu.

Žalobkyňou nebolo tvrdené a z vykonaného dokazovania ani nevyplynulo, že žalovaný sa v čase,
kedy mala žalobkyňa dodávať zemný plyn zdržiaval v mieste odberu, teda nepreukázala ani nárok
na úhradu ceny za dodávku zemného plynu titulom bezdôvodného obohatenia, keďže nepreukázala,
že žalovaný na odbernom mieste odoberal v rozhodnom období, za ktoré žalobkyňa vyúčtoval cenu
zemného plynu, zemný plyn. Dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní svoj nárok nepreukázala, a preto

žalobu zamietol. Konštatoval, že dôkazné bremeno neuniesol ani žalovaný ohľadne vzájomnej žaloby,
keď poukazoval na konanie spoločnosti Platiť sa oplatí, s.r.o., ktorá ho má už rok atakovať o zaplatenie
žalovanej sumy. Súd poukázal na to, že táto spoločnosť nie je stranou v tomto konaní a na správanie
žalobkyne žalovaný nijako nepoukazoval. Zároveň žalovaný poukazoval na lustráciu v súdnom spise,
ktorá však opätovne nie je konaním žalobkyne a súd pri lustrácii postupoval v súlade so zákonom,

keď žalovaného lustroval z dôvodu doručovania žaloby a ďalších súdnych písomností. Preto súd prvej
inštanciezamietolajvzájomnúžalobužalovaného,nakoľkožalobkyňaniejepasívnevecnelegitimovaná
(súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta),
poukázal na § 13 O.z., podľa ktorého súdnej ochrany sa má žalovaný domáhať voči tomu subjektu,
ktorý sa dopúšťa neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti. Konštatoval, že ako v

prípade žaloby, tak i v prípade vzájomnej žaloby, nebola stranami preukázaná pasívna vecná legitimácia
žalovaného subjektu a preto súd musel obe žaloby v plnom rozsahu zamietnuť. V časti o náhrade trov
konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, v spore nepriznal náhradu
trov konania ani jednej zo strán, nakoľko obe strany boli rovnako úspešné či neúspešné.

2. Proti tomuto rozsudku iba v časti zamietajúcej žalobu (výrok I.) a v časti trov konania (výrok III.)
podalavčasodvolanieibažalobkyňa,snávrhomnajehozmenuvyhovenímžalobeapriznanímžalobkyni
plnej náhrady trov konania, alternatívne navrhla zrušenie rozsudku v napadnutej časti a vrátenie
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie právne odôvodnila odvolacími
dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP a uviedla, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, považuje ho za vychádzajúce z nesprávneho
právneho posúdenia veci, neodôvodnené, nepodložené, vnútorne rozporné, nezohľadňujúce tvrdenia
samotného žalovaného. Je zrejmé, že na odbernom mieste dochádzalo k odberu zemného plynu.
Poukázala na § 25 ods. 1 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Namietala, že súd prvej

inštancie vôbec neposudzoval mechanizmus uzavretia zmluvy podľa tohto zákonného ustanovenia a
nezaoberal sa splnením či nesplnením jednotlivých podmienok a predpokladov tak, aby mohol dospieť
k záveru o uzatvorení, či neuzatvorení zmluvy o dodávke zemného plynu. Tiež namietala, že žalovaný
netvrdil, že by p. S. ako vlastník nehnuteľnosti udelil súhlas, ktorý by tento mohol preukázať žalobkyni zaúčelom uzavretia zmluvy o dodávke zemného plynu a na základe čoho by p. S. mohol odoberať zemný
plyn. Poukázala na e-maily žalovaného žalobkyni z 28.4.2013, 12.3.2014 a 17.3.2014 s tým, že súd nimi
disponuje od podania odporu žalovaným. Dňa 12.3.2014 žalovaný žalobkyni uviedol, že chce ukončiť

odber plynu. Netvrdil, že p. S. chce ukončiť odber plynu, alebo že tak chce urobiť niekto iný, píše že
on chce ukončiť odber plynu. Keď mu žalobkyňa oznámila, koho ako odberateľa - zmluvného partnera
eviduje na uvedenom odbernom mieste (R. L.), žalovaný v ďalšom toto nijako nenapadal, nevyvracal
a nenamietal. Písomné tvrdenia samotného žalovaného (v e-mailoch) sú v príkrom rozpore s tým, čo
uviedol neskôr na pojednávaní 18.10.2016, kedy z jeho vyjadrení na pojednávaní 18.10.2016 môže

vznikať dojem ako by žalovaný s p. S. nebol v kontakte, o tomto a o tom, ako užíva jeho nehnuteľnosť nič
nevedel a s celou záležitosťou nemal nič spoločné. Žalovaný pôvodne sám chcel ukončiť odber plynu,
ako by to mohol urobiť, keby zmluvu uzatvoril niekto iný? V súvislosti s tým, že mu žalobkyňa oznámila,
že na uvedenom odbernom mieste eviduje zmluvu uzatvorenú na meno p. R. L. vôbec nič nenamietal,
neskôr opätovne i seba označil za doterajšieho odberateľa plynu, neskôr žiada, aby za mesiac apríl
2014užžalobkyňanevystavovalazálohovúfaktúrunajehomeno.Uvedenétvrdeniažalovanéhonijakým

spôsobom nepodporujú záver o tom, že by medzi stranami nebol zmluvný vzťah, na základe ktorého
by žalobkyňa do uvedeného odberného miesta dodávala zemný plyn. Vytkla súdu prvej inštancie, že
opomenul sa vysporiadať s obsahom písomných tvrdení samotného žalovaného (spomínané e-maily)
a neuviedol v písomnom vyhotovení rozsudku ani len časť týchto tvrdení žalovaného. Poukázala na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/191/2010, sp. zn. 2 MCdo 7/2009,

jeho uznesenie z 30.11.2009 sp. zn. 2Cdo 238/2008, citovala ustanovenia § 220 ods. 1, § 234 ods. 2
CSP, výňatok z rozhodnutia uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR č. 37/1985 a uzavrela, že z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku sa domnieva,
že súd prvej inštancie pri jeho vypracovaní nepostupoval v súlade s uvedeným vyššie, poukázala na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03-30, jeho uznesenie sp. zn. III. ÚS

107/07. Konštatovala, že súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe
týchto premís dospel, boli pre strany, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé. V skúmanom prípade závery súdu nespĺňajú dané podmienky a
podľa nej absentuje popis myšlienkového postupu, ktorým k nim súd dospel, čím sa rozhodnutie javí

ako nepreskúmateľné. Poukázala na to, že k rovnakému záveru dospel Najvyšší súd SR v konaniach
vedených pod sp. zn. 2Cdo 170/2005 a 7Cdo 136/2013 a vyskytuje sa tiež v dielach právnej teórie, napr.
uviedol výňatok z textu komentára k § 157 O.s.p. od prof. Y.. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 7Cdo 201/2014. Namietala, že napadnutý rozsudok je podľa nej zásadne postihnutý vadou
nepreskúmateľnosti a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, kedy súd úplne opomenul tvrdenia žalovaného v tom smere, že on chce ukončiť odber, resp.
že on je odberateľ. Mala za to, že v doterajšom konaní neboli dodržané nasledovné ustanovenia a
stanovené postupy: čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, § 157 ods. 2 O.s.p.. Poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS

108/07 a II. ÚS 410/06. Uviedla, že Európsky súd (napr. Suominen v. Fínsko, § 37, 1.7.2003; Tatishvili
v. Rusko, § 58, 22.2.2007, Vetrenko v. Moldavsko, rozhodnutie z 18.5.2010) aj Ústavný súd SR (III. ÚS
311/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, II. ÚS 251/04, II. ÚS 410/06, nález sp. zn. I. ÚS
243/07, nález sp. zn. IV. ÚS 296/09, nález sp. zn. III. ÚS 311/07) vo svojich rozhodnutiach zdôrazňujú,
že dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia má veľký význam. Poukázala aj na rozhodnutie

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v rozsudku sp. zn. 2 Afs 24/05. Z uvedených rozhodnutí
podľa nej možno vyvodiť záver, že vyrovnať sa s argumentom účastníka konania znamená uviesť
dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka
konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť, alebo vysvetliť, prečo
tento argument považuje za irelevantný. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno považovať

napríklad konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, bez toho, aby
súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Poukázala na rozhodnutia
Európskeho súdu Van de Hurk v. Holandsko, § 61 a Ruiz Torija v. Španielsko, § 30, rozhodnutie z
9.12.1994. S poukazom na § 255 ods. 1 a § 257 CSP, rozhodnutie Ústavného súdu SR z 8.12.2011
sp. zn. II. ÚS 563/2011- 14 a jeho nález z 21.10.2010 sp. zn. I. ÚS 248/2010, a uznesenia Najvyššieho

súdu SR z 22.6.2011 sp. zn. 8Sžo 215/2010, zo 17.10.2011 sp. zn. 7 Cdo 129/2011, zo 18.1.2012
sp. zn. 6MCdo 5/2011, dôvodila, že z obsahu napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd v tomto
konaní u žalovaného zistil nejaké dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by bránili priznať žalobkyni
v súvislosti so vzájomnou žalobou žalovaného právo na náhradu trov konania, že by tieto vôbecakýmkoľvek spôsobom zisťoval. Súd prvej inštancie v súvislosti s výrokom o náhrade trov konania v
bode 20 napadnutého rozsudku uvádza len toľko, že rozhodoval podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 CSP. Namietala, že týchto ustanovení nevyplýva to, že by súd prvej inštancie nemusel alebo

nemoholžalobkynivsúvislostisovzájomnoužaloboužalovanéhopriznaťprávonanáhradutrovkonania.
Vychádzajúc z rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovaný bol úspešný v rozsahu 217,32 eur a žalobkyňa
bola úspešná v rozsahu 5.000 eur. Výška úspechu žalovaného predstavuje 4,34% úspechu žalobkyne,
kedy je zrejmé, že nie je možné posudzovať rovnako či približne mieru úspechu či neúspechu žalobkyne
a žalovaného. Z uvedeného potom nie je zrejmé, prečo súd žalobkyni nárok na náhradu trov konania

v súvislosti s tým, že zamietol vzájomnú žalobu žalovaného vlastne nepriznal, rozsudok je postihnutý
vadounepreskúmateľnostiasúdprvejinštancienesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilžalobkyni,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces.

3. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaný vyjadril tak, že v dobe, keď nehnuteľnosť prenajímal, nebol v dome

žiaden plynový spotrebič a ani žiaden plynový spotrebič on do domu nikdy nepriniesol, neuzatvoril so
žalobkyňou žiadnu zmluvu o dodávke plynu a nedal žalobkyni žiaden súhlas vlastníka nehnuteľnosti. P.
S. dostal od neho súhlas na privedenie plynu na pozemok tak, ako je privedený plyn na stovkách nových
stavebných pozemkov, kde zo zeme trčí len žltá hadica s uzáverom. Dňa 12.3.2014 keď už bolo takmer
isté, že nehnuteľnosť sa bude predávať, oslovil žalobkyňu o radu, ako postupovať pri ukončení odberu a

prepise na nového odberateľa plynu. Takéto isté, resp. podobné žiadosti zaslal aj do ZSE a Vodárňam.
Musel som to urobiť on, lebo p. S. by to nezvládol a nemal na tom ani žiaden záujem. Celý e-mail je
veľmi neurčitý, neuvádza nič konkrétne, napr. číslo odberu alebo číslo plynomeru, nakoľko tieto údaje
žalovaný nepoznal. Všetko toto robil preto, aby nový majiteľ kúpil nehnuteľnosť bez záväzkov tak, ako
sa dohodli v kúpnej zmluve. Na jeho e-mail odpovedala zákaznícka linka SPP p. H. Z., dňa 17.3.2014 s

tým, že zmluva je evidovaná na meno R. L.. V správe nebola žiadna zmienka, že na odbernom mieste
sú nevyrovnané záväzky. Táto informácia bola pre neho prekvapujúca, ale vtedy to neriešil, lebo si
pomyslel, aký „neporiadok“ má žalobkyňa v evidencii, nakoľko si bol istý, že žiadnu zmluvu ani prihlášku
na odber plynu v V. XXX nikdy nepodpisoval a keby nedošlo k súdnemu sporu, tak sa s tým vôbec
ani zaoberať nebude, nakoľko jediný jeho záujem bol odovzdať nehnuteľnosť novému majiteľovi bez

záväzkov a nehnuteľnosti sa konečne zbaviť. Dňa 28.4.2014 na zákazníckej linke žalobkyne oznámil,
že dňa 14.4.2014 nehnuteľnosť v V. XXX odpredal p. R. N.. Nakoľko mu to bolo nepochopiteľné, tak ako
doterajšieho odberateľa plynu uviedol nielen seba R. L. (podľa informácie pani S.), ale aj skutočného
odberateľa p. R. S.. Touto správou žalobkyni oznámil aj stav plynomeru k 7.4.2014. Od žalobkyne opäť
žiadna reakcia, že na odbernom mieste je neuhradená pohľadávka, hoci 11.4.2014 fakturuje náklady

za uzatvorenie dohody na splátky! Žalobkyňa neakceptovala jeho žiadosť, aby nevystavovali zálohovú
faktúru za apríl 2014 a v prípade ak ju vystavili, aby ju stornovali, zjavne z dôvodu, že medzi zákazníckou
linkou a odbornými útvarmi nie je absolútne žiadna informovanosť. K jednotlivým faktúram žalovaný
namietal ich doručenie, žiadal preukázať zo strany žalobkyne, kedy a komu boli takéto faktúry doručené,
keďže sa jedná o faktúry vystavené po dni 7.4.2014, kedy sa S. z domu vysťahovali. Dňa 16.7.2014

bola už vyše mesiaca novou majiteľkou domu p. T. a dom už neexistoval. Ďalej žalovaný uviedol, že
nehnuteľnosť v V. XXX bola pre neho obrovská záťaž, ktorej sa nevedel a nedokázal 25 rokov zbaviť.
Za 20 rokov čo bola nehnuteľnosť prenajatá bol pozrieť v V. ako sa nehnuteľnosť využíva len dvakrát
v prvých dvoch rokoch. V roku 1999 ho v F. navštívil p. S., kde ho informoval o možnosti zavedenia
plynu v obci. Inak boli sporadicky v kontakte maximálne telefonicky, aj to mu telefón nikdy nefungoval

pre nedostatok kreditu a nakoniec aspoň mailom, kde ho urgoval zaplatiť dlžné nájomné, nakoniec
mu zostal dlhovať nájomné za 86 mesiacov. Až od druhého polroka 2013 začal chodiť žalovaný do V.
častejšie, lebo sa objavil záujemca o túto nehnuteľnosť. Nehnuteľnosti sa chcel žalovaný veľakrát zbaviť
cez realitné kancelárie, žiaľ bezúspešne. Keď sa objavil možný záujemca p. N., šance sa žalovaný
okamžite chopil. Žalovaný na adrese V. XXX nikdy nebýval a nemal tam ani trvalý, ani prechodný pobyt

a nikdy to nebola ani jeho doručovacia adresa tak, ako to potvrdil Obecný úrad V.. Preto sa nemožno
čudovať iniciatívne žalovaného pri predaji nehnuteľnosti, ani tomu, že nie je ochotný platiť za človeka,
ktorý mu dlhuje nájomné vo výške takmer 2.000 eur. Už v žalobe z 15.5.2015 žalobkyňa nehorázne
klame, keď uvádza, že predkladá v prílohe zmluvu/prihlášku, keď v skutočnosti predložila iba montážny
list aj to z 19.4.2007 a podpísaný len p. S., hoci plyn sa vraj dodával od roku 1999. Žalovaný vo vyjadrení

navrhol vykonať dokazovanie dopytom na poštu v V., výsluchom p. S. a predložením zo strany žalobkyne
všetkých dokladov. Žalobkyňa nemá záujem osloviť p. S., lebo vraj s ním nemá uzatvorenú zmluvu, tak
ako ju nemá uzatvorenú ani so žalovaným, má však minimálne na montážnom liste jeho podpis (p. S.),pričom od žalovaného nemá žiaden podpis. Navyše p. S. mal v období od 25.1.1995 do 2.6.2014 v tomto
dome neoprávnene trvalé bydlisko.

4. Vo vyjadrení z 10.2.2017 žalobkyňa uviedla, že vyjadrenie žalovaného sa odvolania žalobkyne
týka len okrajovo, keď žalovaný vo vyjadrení uvádza aj veci, ktoré s vecou nesúvisia. Poukázala na
skutočnosť, že z komunikácie žalovaného nevyplýva žiadne skutočné tvrdenie a preukázanie toho, že v
nejakom konkrétnom čase došlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza odberné miesto.
Poukázala opätovne na jeho e-maily z 12.3.2014, 17.3.2014 a 28.4.2014, ktorú komunikáciu nemožno

považovať za neurčitú a ktorú sa snaží žalovaný relativizovať, naopak vyplývajú z nej všetky podstatné
informácie a to, kto je vedený ako zmluvný partner žalobkyne, aké je číslo odberného miesta, aké je
číslo plynomeru a aký je stav plynomeru. Žalobkyňa nemá dôvod ani povinnosť sledovať to, kto je naozaj
vlastníkom ktorej nehnuteľnosti, ak teda žalovaný prijíma nejaké závery a vyvodzuje súvislosti vo vzťahu
k tomu, že došlo k zmene vlastníka alebo že stavba bola neskôr zbúraná, toto nie je relevantné a s týmto
sporom to vôbec nesúvisí. Uviedla spôsob, akým je možné ukončiť zmluvný vzťah s tým, že púha zmena

vlastníka nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza odberné miesto (aj keby bola žalobkyni preukázaná, čo
nebola), nemá vplyv na trvanie zmluvného vzťahu žalobkyne a tretej osoby.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),

keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),

súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zamietajúcej žalobu žalobkyne treba navzdory námietkam odvolateľky považovať za vo výroku

vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec
aj správne posúdil po právnej stránke.

6. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje,
že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu žalobkyne zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh
konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Zisteniasúduprvejinštanciemajúvecnéilogickézakotvenievovykonanýchdôkazochaprijatéskutkové

a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany
ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku v časti zamietajúcej žalobu žalobkyne). U dôvodov
predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne
postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP),
odvolacísúdvšakajvtejtokonkrétnejvecimusíučiniťzadosťtiežpovinnostivyporiadaťsaspodstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad

rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

7. Podľa § 387 ods. 1 až 3 CSP: (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutéhorozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (3)
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní

na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

Podľa § 150 ods. 1 CSP: Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP: (1) Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujúzanesporné.(2)Akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti
preukázať. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako
procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania.Dôsledkomtoho,žetvrdeniestranyniejepreukázané(vtomzmysle,žesúdhonepovažuje

za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez
návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho
prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej ktorej strany treba rešpektovať tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne

nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexisteciu určitej
právnej skutočnosti.
Vpredmetnejvecižalobkyňavžalobetvrdila,žeakododávateľuzatvorilasožalovanýmakoodberateľom
zmluvu, predmetom ktorej bola povinnosť žalobkyne dodávať žalovanému zemný plyn a povinnosť
žalovaného zaplatiť žalobkyni za dodaný zemný plyn dohodnutú cenu, resp. takáto povinnosť žalobkyne

a žalovaného vznikla na základe prihlášky k odberu plynu. Podľa zoznamu príloh na druhej strane žaloby
mala byť prílohou žaloby zmluva/prihláška, avšak ani jedna z listín sa v prílohe žaloby nenachádza.
Žalovaný v odpore (ktorý bol žalobkyni aj s prílohami doručený 30.11.2015) proti platobnému rozkazu
vydanému v predmetnej veci uviedol, že nikdy žiadnu zmluvu ani prihlášku na odber plynu nepodpisoval,
žiadnu zmluvu nemá a ani nikdy nesplnomocnil na tento úkon pána S., nikdy pre svoju potrebu žiaden

plyn v V. v súvislosti s užívaním domu s.č. XXX neodobral, nikdy nevidel, nedostal a ani nezaplatil
žiadnu faktúru za plyn za odberné miesto V. XXX, dom č. XXX vlastnil spolu so sestrou do 14.4.2014,
kedy ho predal, o čom predložil kúpnu zmluvu zo 14.4.2014 a uviedol tiež, že pri podpise zmluvy sa
s kupujúcim dohodli, že prepis energií (plyn, elektrina, voda) vykoná kupujúci, úlohou žalovaného bolo
nahlásiť dodávateľom stavy spotrebovaných energií, čo sa týka plynu nahlásil žalobkyni na zákaznícku

linkuemailomz28.4.2014čísloodberu,čísloplynomeruastavplynomeru,kópiee-mailovzaslalnovému
majiteľovi a p. S., ktorý uvedenú nehnuteľnosť do dňa jej predaja užíval, žalovaný už v roku 1994
prenechal dom so záhradou na bývanie a užívanie p. S. s rodinou s tým, že všetky spotrebované energie
si musia platiť, v tom čase nebol v V. plyn, v roku 1999 mu oznámil p. S., že v dedine zavádzajú plyn
a spýtal sa žalovaného, či ho môže dať zaviesť, žalovaný nemal námietky a prípojku plynu na hranice

pozemkuzvlastnýchprostriedkovajfinancoval,pocelýčasodjúna1994doapríla2014žalovanémuako
vlastníkovi nehnuteľnosti neboli avizované žiadne problémy s platením záväzkov za energie a teda ani
za plyn, to že žalobkyňa ho eviduje ako zmluvného odberateľa plynu sa žalovaný dozvedel až z e-mailu
zákazníckej linky zo 17.3.2014, žalovaný bol názoru, že žalobkyňa by si mala pýtať peniaze za plyn od p.
S., lebo on plyn spotreboval. Prílohou odporu boli emailové správy. Zo správy žalovaného adresovanej

12.3.2014 žalobkyni vyplýva, že žalovaný sa ako majiteľ domu č. XXX v V. dopytoval v súvislosti s
plánovaným predajom domu, či môže ukončiť odber plynu on, alebo to musí urobiť p. S., uviedol, že do
nehnuteľnosti bol v roku 1999 v čase keď ju užíval p. S. zavedený plyn. Zo správy žalobkyne adresovanej
žalovanému 17.3.2014 vyplýva, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že pre odberné miesto V. XXXeviduje zmluvu uzatvorenú na meno R. L.. Zo správy žalovaného adresovanej žalobkyni 28.4.2014
vyplýva, že žalovaný 14.4.2014 predal nehnuteľnosť v V. č. XXX, doterajší odberateľ plynu R. U. resp.
R. S. prestal byť týmto dňom odberateľom žalobkyne na uvedenej adrese, uviedol číslo odberu, číslo

plynomeru a stav plynomeru.
Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie žalobkyne o uzatvorení medzi stranami zmluvy o dodávke
zemného plynu, účinne poprel žalovaný, čím ho urobil sporným. Dôkazná povinnosť preukázať uzavretie
zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu medzi stranami, spočívala na žalobkyni, ktorá na pojednávaní
18.10.2016 prostredníctvom svojho zástupcu uviedla, že nedisponuje zmluvou o dodávke plynu, tiež

uviedla, že zmluvný vzťah trvá od r. 1999, kedy mohla byť zmluva uzatvorená len s vlastníkom resp.
s nájomcom so súhlasom vlastníka nehnuteľnosti. Obe strany na pojednávaní 18.10.2016 uviedli, že
nemajú návrhy na doplnenie dokazovania.
Na základe vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ
žalobkyňa tvrdila existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami založeného zmluvou o dodávke plynu,
dôkazné bremeno na jeho preukázanie bolo na jej strane, žalobkyňa však toto bremeno neuniesla.

Pokiaľ sa súd prvej inštancie nezaoberal vyššie uvedenými emailovými správami žalovaného,
adresovanými žalobkyni, a ich vyššie popísaným obsahom, bolo tomu tak zjavne preto, že z obsahu
týchto správ nevyplýva, že by žalovaný potvrdil existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami. Dá
sa z nich dovodiť iba jeho vedomosť o tom, že ho žalobkyňa eviduje ako zmluvného odberateľa
plynu a vedomosť o dodávke plynu na danom odbernom mieste, ktoré otázky, bez ohľadu na čas

získania takejto vedomosti (teda či túto vedomosť získal žalovaný v roku 1999 alebo až 2014) neboli
relevantné pre rozhodnutie. Odvolací súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že uvedené
správy potvrdzujú existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami, preukazovali len snahu dovtedajšieho
spoluvlastníka nehnuteľnosti ukončiť odber na danom odbernom mieste, nie však to, že bol žalovaný
odberateľom.

Nedôvodnou bola i námietka odvolateľky, že sa súd prvej inštancie nezaoberal mechanizmom uzavretia
zmluvy podľa § 25 z. č. 70/1998 Z.z., keďže sama žalobkyňa žiaden mechanizmus uzavretia zmluvy
neopísala a podmienkou dodávky plynu podľa takéhoto ustanovenia je uzavretie zmluvy, ktoré
odvolateľka nepreukázala, ako bolo už uvedené vyššie.
Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces."

Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto
odvolanie žalobkyne z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.
Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej žalobu žalobkyne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP

potvrdil.

8. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu tých
trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by nemusela
zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby sa jej

nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.
So zreteľom na rozmanitosť prípadov je však treba riešiť každú vec individuálne, s prihliadnutím na celý
priebeh konania a postup strán, ako aj vzhľadom na to, do akej miery sú jednotlivé strany dotknuté vo
svojich záujmoch vyhlásenými rozhodnutiami.
S ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu je potrebné zo strany súdu pri rozhodovaní o náhrade

trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi, ktoré je neoddeliteľnou
súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva. (nález Ústavného súdu SR z 31.7.2008 sp. zn. IV.
ÚS 147/08)V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely
rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba
samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť,

či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí.
Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom
konaní. (uznesenie NS SR z 11.10.2012 sp. zn. 3 M Cdo 11/2011).
Pri uplatnení viacerých samostatných nárokov, sa musí ich samostatnosť prejaviť aj pri rozhodovaní o

trovách konania (pozri R 28/1970). To znamená, že aj otázku úspechu a neúspechu v konaní tej ktorej
strany treba hodnotiť vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne.
Súd prvej inštancie však takto pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania nepostupoval, preto
odvolateľka opodstatnene namietala, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,

na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť, čo súd prvej
inštancievpredmetnejvecineskúmal.Súdjevprípadepoužitiaust.§257CSPpovinnývytvoriťprocesný
priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia
(viď rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10).
V kontexte vyššie uvedeného z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé,

že súd prvej inštancie neprihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti a relevantné okolnosti majúce
vplyv na rozhodnutie o náhrade trov konania, chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací
súd preskúmať. Ústavný súd Českej republiky judikoval, že pomerovať úspech a neúspech vo veci
nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale treba ich posudzovať v širších
súvislostiach. Rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov

sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania
má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania (nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 257/05). Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov
bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli
zrozumiteľné,spravodlivéapresvedčivé.Zaarbitrárny,resp.nedostatočnezdôvodnenýtrebapovažovať
rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci
prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára
2006).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby
súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce
(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, seria A č. 254-B, s. 49).

Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda
okrem rozhodnutia vo veci samej aj na rozhodnutie o náhrade trov konania. Odôvodnenie rozhodnutia
musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o
riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti

trov prvoinštančného konania nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov prvoinštančného konania podľa
§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (o
trovách konania). Nesprávnym procesným postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby
uskutočnili svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento

nedostatok, vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebolo možné
napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nemôže nahrádzať argumentačný základ odôvodňujúci
postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania súdom prvej inštancie zo všetkých zákonných hľadísk).

9. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania bude súd prvej inštancie postupovať v zmysle vyššie

uvedených záverov odvolacieho súdu. Po ustálení úspechu vo veci s prihliadnutím na individuálne
okolnosti prípadu a celý priebeh konania, i postoj strán, zváži i to, či všeobecná zásada úspechu môže
byť prelomená aplikáciou ustanovenia § 257 CSP.10. V novom rozhodnutí o veci (náhrady trov konania) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)