Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. október 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/321/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412214428
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4412214428.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcov: 1. B.
E., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. nad D., D. 1, 2. T. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. nad D., D. 1, 3.
Q. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. nad D., D. 1, všetci žalobcovia zastúpení Mgr. Elenou Szabóovou,
advokátkou, so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, proti žalovaným: 1. Q. S., nar. XX. XX. XXXX,
bytom N. D., Q. XX, zastúpený Timoranská & Štofková, s. r. o., so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32,
2. W. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., Ľ. W. 1, 3. KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance
Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO 00 585 441, zastúpená JUDr. Felixom Neupauerom,

advokátom, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcov v 1. až 3. rade a o odvolaní žalovaného v 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 6. apríla 2017 č. k. 6C/168/2012-618 takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutýchvýrokochtýkajúcichsanáhradynemajetkovej
umy m e n í takto:

Žalovaní v 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade, a to každému z nich, náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a .

Žalobcom v 1., 2. a 3. rade sa vo vzťahu k žalovaným v 1., 2. a 3. rade priznáva nárok na náhradu trov
konania titulom nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v
rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

Napadnutý výrok, ktorým súd uložil žalovanému v 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi v 3. rade náhradu
trov konania o náhradu škody z r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy
protižalovanýmv1.a2.radezamietol.Žalovanéhov3.radezaviazal zaplatiťžalobcomv1.,2.a3.rade,
a to každému z nich, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.850 eur, do 3 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 3. rade
zamietol.Ďalšímvýrokomrozhodnutiazaviazalžalovanéhov3.radezaplatiťžalobcoviv3.radenáhradu

trov konania o náhradu škody s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením. Žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej
ujmynepriznal,akoižalovanémuv3.radenáhradutrovkonaniaonáhradunemajetkovejujmynepriznal.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 11, § 13, § 489, § 415, § 420ods. 1, 2, 3, § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 193, čl. 4 ods. 1 CSP, § 1 a § 6 zákona č.
215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, § 12 ods. 1 písm. g/, §
4, § 5, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Uviedol, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 26. 06. 2012

domáhali voči žalovaným v 1. a 2. rade náhrady škody a nemajetkovej ujmy, pričom požadovali, aby
súd určil žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi v 3. rade náhradu škody v sume 2.602,53 eura,
žalovaným v 1. a 2. rade, aby zaplatili žalobcovi v 3. rade škodu na zdraví, t. j. náhradu bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 14.995,50 eura, žalovaným v 1. a 2. rade, aby zaplatili
žalobcovi v 3. rade škodu, t. j. náhradu straty na zárobku v sume 2.249,62 eura, žalovaným v 1. a

2. rade, aby zaplatili žalobcom v 1. až 3. rade, každému z nich, náhradu nemajetkovej ujmy v sume
75.000 eur, t.j. celkom 225.000 eur. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že dňa 11. 07. 2011 o 05:33
hod. došlo v Spolkovej republike Nemecko v okrese Z. na diaľnici P smer V., úsek 280 km 3050, k
dopravnej nehode, ktorú spôsobil žalovaný v 1. rade, ktorý podľa výsledkov vyšetrovania jazdil osobným
motorovým vozidlom Seat Alhambra, EČV: NZ XXX EB, ktoré vlastnícky patrí žalovanému v 2. rade.
V osobnom motorovom vozidle sa nachádzali žalovaný v 1. rade, žalobca v 3. rade a jeho manželka

T. E. a tiež V. K. - syn žalovaného v 2. rade. Všetky uvedené osoby boli pri nehode ťažko zranené,
pričom T. E. - matka žalobcov v 1. a 2. rade a manželka žalobcu v 3. rade, zomrela dňa XX. XX. XXXX
okolo 01:45 hod. v nemocnici vo Schwabingu a pri nehode žalobca v 3. rade utrpel viaceré zranenia.
Žalobcovia ďalej uviedli, že žalobca v 3. rade, ako i jeho manželka T. E. boli pred dopravnou nehodou
v dobrom zdravotnom stave, obaja pracovali a spoločne vychovávali svoje deti - žalobcov v 1. a 2.

rade. V dôsledku dopravnej nehody vznikli žalobcovi v 3. rade náklady a výdavky: 1. Náklady
na pohreb T. E. v sume 2.394,93 eura, 2. Náklady spojené s dopravou z miesta bydliska do miesta
hospitalizácie a úmrtia T. E. v sume 1.469,70 eura (2x návšteva v nemocnici v dňoch 11. 07. a 14.
07. 2011, 1x cesta spojená s vybavovaním úradných formalít a vystavením a prevzatím úmrtného listu
T. E. dňa 10. 08. 2011, pričom všetky cesty boli vykonané osobným motorovým vozidlom Jeep Grand

Cherokee, EČV: NZ XXX DV, ktorý patrí žalobcovi v 3. rade, pričom cesta bola vykonaná z obce F. nad D.
do Mníchova, pričom táto cesta predstavuje dĺžku 631 km a priemerná spotreba predstavuje 9,7 liter/100
km pri cene PHM nafty 1,334 eur/liter), 3. Náklady spojené s liečením žalobcu v 3. rade (náklady na
dopravu na rehabilitácie medzi obcou F. nad D. a FNsP Nové Zámky v sume 82,83 eura pri vzdialenosti
celkom 19 km, pri spotrebe 9,7 liter nafty/100 km v mesiacoch september - december 2011, náklady

na opravu chrupu v sume 390 eur, platba na zdravotnú starostlivosť na území SRN v sume 100 eur,
náklady spojené s rehabilitáciou v centre Kováčová v sume 300 eur), 4. Škody vzniknuté poškodením
ošatenia a obuvi T. E. v sume 100 eur, bifokálne okuliare T. E. v sume 180 eur, ošatenie a obuv
žalobcu v 3. rade v sume 80 eur, 5. Náhrady za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume
14.995,50 eura, pričom bolestné bolo vyčíslené 975 bodov, 6. Strata na zárobku v sume 2.249,62 eura,

ktorá predstavuje rozdiel medzi zárobkom, t.j. základom dane v roku 2010 a dávkami nemocenského a
sociálneho poistenia. Žalobcovia poukázali na to, že boli s T. E. v dennom blízkom kontakte, keďže žili
v spoločnej domácnosti s ňou a medzi nimi existoval úzky citový vzťah, pričom T. E. bola pre žalobcu
v 2. rade jediným rodičom, keďže žalobca v 2. rade sa s vlastným otcom nestýkal od svojich 4 rokov
a za svoj domov považoval od roku 1993 domácnosť tvorenú matkou a žalobcami, pričom smrťou T.

E. utrpeli žalobcovia nezvratnú a trvalú ujmu, ktorá značnou miernou poznamenala život celej rodiny
a táto ujma nie je nijakým spôsobom odstrániteľná, je trvalá a tragicky poznačila osudy rodiny. Preto
z uvedených dôvodov priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v požadovanej výške považujú žalobcovia
za primerané intenzite ujmy a jej neodstrániteľnosti. Súd uznesením č. 6C/168/2012-81 zo dňa 20. 09.
2012 podľa § 92 odsek 2 OSP pripustil, aby na strane žalovaných ako žalovaný v 3. rade pristúpil do

konania KOOPERATIVA poisťovňa a. s., Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO:
00 585 441. Súd uznesením č. k. 6C/168/2012-220 zo dňa 28. 02. 2014 pripustil podľa § 95 odsek 1
OSP zmenu petitu žaloby nasledovne: „Žalovaní v 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 3.
rade náhradu škody v sume 2.712,33 eura. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi
v 3. rade náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 20.839,90 eura. Žalovaní

v 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 3. rade náhradu straty na zárobku v sume 2.249,62
eura. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade, a to každému z nich,
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 75.000 eur“. Konajúci súd uznesením č. k. 6C/168/2012-284 zo dňa
06. 08. 2014 konanie o zaplatenie náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume
20.839,90 eura zastavil, pričom zároveň zastavil aj konanie o zaplatenie náhrady straty na zárobku v

sume 2.249,62 eura, a to podľa § 96 odsek 1 OSP, z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti. Súd vo veci
rozhodol rozsudkom 6C/168/2012-374 zo dňa 14. 11. 2014, ktorým návrh žalobcov v 1., 2. a 3. rade na
predloženie prejudiciálnej otázky Európskemu súdnemu dvoru zamietol, pričom konanie o zaplatenie
náhrady škody v sume 2.712,33 eura zastavil pre späťvzatie žaloby v tejto časti. Zároveň žalovanémuv 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade, a to každému z nich, nemajetkovú ujmu v
sume 16.000 eur, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, pričom žalobu žalobcov
v 1., 2. a 3. rade o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade vo zvyšku zamietol.

O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému v 3. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v 1., 2. a
3. rade, každému z nich, trovy konania o náhradu škody v sume 871,52 eura, a to do 15 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, pričom žalovanému v 2. rade náhradu trov konania nepriznal
a nepriznal ani žalovanému v 3. rade náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy. Napokon,
žalobcom v 1., 2. a 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy

konania o náhradu škody v sume 4.107,35 eura a o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 952,33 eura.
Krajský súd v Nitre uznesením 9Co/149/2015-500 zo dňa 11. 02. 2016 rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti, v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy
vo vzťahu k žalovaným v 1., 2..a 3. rade, vo výrokoch o náhrade trov konania o zaplatenie nemajetkovej
ujmy, ako aj v časti, ktorou boli žalobcovia v 1. až 3. rade zaviazaní zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy
konania o náhradu škody, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku, ktorým návrh žalobcov na predloženie prejudiciálnej otázky Európskemu súdnemu
dvoru zamietol. Súd prvej inštancie po oboznámení sa so žalobou, dokladmi založenými v spise, na
základe vyjadrení strán, ako i svedkov zistil, že prevádzkou motorového vozidla vo vlastníctve a držbe
žalovaného v 2. rade žalovaný v 1. rade ako vodič motorového vozidla Seat Alhambra, EČV: NZ XXXEB
zavinil dopravnú nehodu, ktorá sa stala dňa 11. 07. 2011 o 05:33 hod., na spolkovej diaľnici A92 smer

V., v okrese Z. v Spolkovej republike Nemecko, tak ako to vyplýva z rozsudku súdu Spolkovej republiky
Nemecko, vydaného 1. stupňovým súdom Erding pod č. CDS 3 Js 18970/11 zo dňa 16. 11. 2011.
Podľa uvedeného rozsudku bol žalovanému v 1. rade uložený trest zaplatiť sumu 3.000 eur. Uvedené
motorové vozidlo v čase dopravnej nehody bolo poistené podľa zákona č. 381/2001 Z. z. u žalovaného
v 3. rade ako poisťovateľa. Dokazovaním v priebehu konania bolo preukázané, že žalobcovi v 3. rade

vznikla škoda, a to náhrada bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 20.839,90 eura
a ako náhrada na strate na zárobku 2.249,62 eura a tiež vecná škoda v sume 2.712,33 eura, pričom
súd uznesením č. k. 6C/168/2012-284 zo dňa 06. 08. 2014 konanie o zaplatenie náhrady bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 20.839,90 eura a o zaplatenie náhrady straty na zárobku v
sume 2.249,62 eura zastavil podľa § 96 odsek 1 OSP z dôvodu späťvzatia žaloby, keďže tieto nároky

žalobcu v 3. rade boli zo strany žalovaného v 3. rade uspokojené. Konajúci súd rozsudkom č. k.
6C/168/2012-374 zo dňa 14. 11. 2014 konanie o zaplatenie vecnej škody v sume 2.712,33 eura zastavil,
keďže žalobca v 3. rade zobral žalobu v tejto časti voči žalovaným späť, keďže žalovaný v 3. rade vecnú
škoduvsume2.712,33euražalovanémuv3.radeuhradil.Predmetomďalšiehokonaniatedabolaužlen
náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú každý zo žalobcov požadoval od žalovaných v 1., 2. a 3. rade v sume

75.000 eur. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, mal súd za to, že je daný právny dôvod žalobcov
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s dopravnou nehodou, v dôsledku ktorej došlo k
usmrteniu T. E., ktorá bola manželkou žalobcu v 3. rade a matkou žalobcov v 1. a 2. rade, a teda došlo
k zásahu do ich osobných práv, pričom konajúci súd pri posudzovaní nároku vychádzal z ustanovenia
§ 11 a § 13 odsek 3 Občianskeho zákonníka. Z výpovedí žalobcov, ako i z výpovedí svedkov mal súd

preukázané, že smrťou T. E. v dôsledku uvedenej dopravnej nehody došlo k závažnému a hlbokému
zásahu do osobných práv žalobcov, pričom z ich výpovedí vyplývalo, že všetci v rodine sa mali veľmi
radi, žili pokojným šťastným životom a smrťou T. E. došlo ku krutému zásahu do ich života. Uvedená
nehoda spôsobila smútok v rodine T. E., ktorý pretrváva až doposiaľ a všetci žalobcovia sú uvedenou
stratou T. E. doposiaľ traumatizovaní. Uvedené skutočnosti a dôsledky na život žalobcov v súvislosti so

smrťou T. E. nespochybnil ani súd, ani žiadny zo žalovaných. Súd, vzhľadom na právny názor obsiahnutý
v uznesení Ústavného súdu SR č. III.US 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016, podľa ktorého „pojem škoda
použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak,
že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane

osobnosti s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie“ a na
právny názor obsiahnutý v uznesení odvolacieho súdu - Krajského súdu v Nitre č. č. 9Co/149/2015-500
zo dňa 11. 02. 2016, teda nároky žalobcov ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 3.
rade považoval za dôvodné, keďže sú kryté povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidielpodľa§381/2001Z.z.Konajúcisúd,vzhľadomnauvedené,

žalobe voči žalovanému v 3. rade čiastočne vyhovel, a to s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písmeno
h/ a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., keďže povinnosť plniť poistné plnenie má poisťovateľ, v
danom prípade žalovaný v 3. rade. Čo sa týka námietky právneho zástupcu žalovaného v 3. rade
ohľadne rozhodného práva, súd považoval túto námietku za bezpredmetnú, keďže odvolací súd vosvojomuznesenínespochybnil,ženárokyžalobcovohľadnenemajetkovejujmysamajúposkytnúťpodľa
slovenského právneho poriadku. Čo sa týka rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy, konajúci súd
nemohol postupovať podľa ust. § 136 OSP o voľnej úvahe súdu účinného do 30. 06. 2016, a preto

pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z ustanovenia článku 4 ods. 1 Základných
princípov CSP, podľa ktorého, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovení tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec, čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Keďže právny poriadok
Slovenskej republiky neupravuje výšku nemajetkovej ujmy v súvislosti s dopravnými nehodami podľa

zákona č. 381/2001 Z. z., súd pri rozhodovaní vychádzal z obdobného zákona, t. j. zákona č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, pričom podľa ustanovenia § 6
uvedeného zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-
násobok minimálnej mzdy. V danom prípade minimálna mzda v čase dopravnej nehody podľa nariadenia
vlády č. 408/2010 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy, predstavovala sumu 317 eur,
a teda 50-násobok uvedenej sumy predstavuje sumu 15.850 eur, ktorú súd každému zo žalobcov

priznal. Z uvedených dôvodov preto žalobu žalobcov o náhradu nemajetkovej ujmy vo
zvyšku, t. j. v rozsahu 177.450 eur zamietol ako nedôvodnú, keďže žalobcovia požadovali náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 225.000 eur (3 x 75.000 eur) a súd im priznal náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 47.550 eur (3 x 15.850 eur). Súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy neprihliadal na
tvrdenia právnej zástupkyne žalobcov ohľadne výšky odškodnenia politikov, resp. verejne činných osôb

v súvislosti s uverejnením nepravdivých informácii o nich, keďže v tom čase nebolo možné aplikovať
ustanovenie článku 4 Základných princípov CSP, ktorým sa súd pri rozhodovaní riadil, keďže CSP
je účinný len od 01. 07. 2016. Súd žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovaným v 1. a 2.
rade zamietol, keďže podľa uznesenia Ústavného súdu SR, ako i právneho názoru odvolacieho súdu -
Krajského súdu v Nitre obsiahnutého v uznesení č. k. 9Co/149/2015-500 zo dňa 11. 02. 2016 povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí spôsobenú pri dopravnej nehode, a teda škodca,
ako i prevádzkovateľ, vlastník a držiteľ poisteného motorového vozidla, t. j. v danom prípade žalovaní v
1. a 2. rade, majú podľa § 4 ods. 2 písmeno a/ zákona č. 381/2001 Z. z. právo z poistenia zodpovednosti,
aby poisťovateľ za nich nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na

zdravíanákladovpriusmrtení,pričompodľa§15ods.1zákonač.381/2001Z.z.náhraduškodyuhrádza
poisťovateľ poškodenému, poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Zákon č. 381/2001 Z. z. je vo vzťahu k Občianskeho
zákonníku lex specialis, keďže povinnosť plniť prechádza podľa uvedených ustanovení priamo na
poisťovateľa. Preto mal konajúci súd za to, že žaloba voči žalovaným v 1. a 2. rade nie je dôvodná,

keďže žalovaní v 1. a 2. rade nie sú pasívne legitimovaní, pretože povinnosť poskytnúť poškodeným
poistné plnenie sa vzťahuje na poisťovateľa motorového vozidla, ktorým v danom prípade bol žalovaný v
3. rade. Konajúci súd poznamenáva, že žalovaný v 2. rade v danom prípade dopravnú nehodu nezavinil
žiadnym, ani len čiastočným spôsobom, bol len držiteľom uvedeného motorového vozidla, ktoré viedol
žalovaný v 1. rade. a teda nenesie žiadnu zodpovednosť za škodu, ani za nemajetkovú ujmu. Čo sa

týka trov konania o náhradu škody, súd rozhodol o povinnosti žalovaného v 3. rade zaplatiť žalobcovi
v 3. rade trovy konania podľa § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie
konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Keďže v priebehu konania žalovaný v 3. rade
uhradil žalobcovi v 3. rade všetky jeho žalované nároky ohľadne náhrady škody, zavinil, že konanie
o náhradu škody bolo zastavené, a to jednak uznesením konajúceho súdu č. k. 6C/168/2012-284 zo

dňa 06. 08. 2014 a tiež rozsudkom č. k. 6C/168/2012-374 zo dňa 14. 11. 2014, pričom žalovaný v 3.
rade si túto povinnosť nahradiť žalobcovi v 3. rade škodu splnil v súlade so zákonom č. 281/2001 Z.
z. Súd následne o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods.
2 CSP. Čo sa týka trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy, súd s prihliadnutím na skutočnosť, že
žalovaní v 1. a 2. rade v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy boli v plnom rozsahu úspešní, keďže

súd žalobu voči nim zamietol a žalovaný v 3. rade bol v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy prevažne
úspešný, keďže žalovaná suma nemajetkovej ujmy predstavovala 215.000 eur a súd žalobe vyhovel len
v rozsahu 47.550 eur, nepriznal žalovaným v 1., 2. a 3. rade náhradu trov konania, a to s poukazom
na ust. § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Súd za dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k žalovanému v 1. rade

považoval skutočnosť, že žalovaný v 1. rade zavinil uvedenú dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej bol
žalobca v 3. rade poškodený na zdraví a v dôsledku ktorej došlo k poškodeniu zdravia manželky žalobcu
v 3. rade a matky žalobcov v 1. a 2. rade T. E., a preto priznanie náhrady trov konania žalovanému
v 1. radem vzhľadom na uvedené okolnosti by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ako i so zásadouspravodlivosti obsiahnutou v článku 2 ods. 1 Základných princípov CSP. Vo vzťahu k žalovanému v
2. rade súd náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy žalovanému nepriznal, keďže trovy
konania, ktorými by súd zaťažil žalobcov v 1., 2. a 3. rade by, vzhľadom na už vyššie uvedené utrpenie

žalobcov v 1., 2. a 3. rade, neboli v súlade s dobrými mravmi. Obdobne súd postupoval aj ohľadne
rozhodovania o trovách konania žalovaného v 3. rade, ktorý bol čiastočne úspešný, keďže priznaná
náhrada trov konania žalovanému v 3. rade by nebola, vzhľadom na okolnosti prípadu, spravodlivá a v
súlade s dobrými mravmi. Súd teda nepriznal žalovaným v 1., 2. a 3. rade náhradu trov konania, vrátane
trov odvolacieho konania.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanému v 3. rade a v
súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania, napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný v 3. rade,
domáhajúc sa ním zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, že súd žalobu
vo vzťahu k žalovanému v 3. rade zamietne a zároveň žalobcov zaviaže na náhradu jeho trov konania.
Vytkol súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a

to ako v otázke aplikácie rozhodného práva, jeho pasívnej legitimácie pri súčasnej absencii pasívnej
legitimácie žalovaných v 1. a 2. rade, tak aj v otázke možného a dovoleného súdneho „dotvárania“
práva extenzívnym výkladom vnútroštátnych zákonných ustanovení. Zároveň sa súd prvej inštancie
dostatočne nevysporiadal s jeho relevantnou právnou argumentáciou a konštantnou rozhodovacou
činnosťou NS SR, a to ako v otázke pasívnej legitimácie, ako aj absencie príčinnej súvislosti medzi

dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobcov. Poukázal na to, že v rámci
pojednávania konaného dňa 07. 03. 2017 uviedol, že má za to, že v zmysle § 4 ods. 5 zákona o PZP bolo
od počiatku nevyhnutné prípadné nároky žalobcov posudzovať podľa právnych predpisov členského
štátu, na území ktorého k dopravnej nehode došlo, t. j. podľa nemeckého právneho poriadku. Záver
vyslovený okresným súdom k tejto otázke považuje za nesprávny a neudržateľný, pretože je právne

irelevantné, či a ako v predošlom priebehu konania okresný súd alebo krajský súd posudzovali nároky
žalobcov v otázke rozhodného práva, ale je podstatné odpovedať na otázku, podľa akého rozhodného
práva tieto nároky v zmysle zásady iura novit curia mali byť posudzované a to od počiatku. Pokiaľ súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalovaní v 1. a 2. rade nie sú v konaní pasívne
legitimovaní, po prijatí takéhoto záveru bol súd prvej inštancie povinný zamietnuť žalobu i vo vzťahu k

žalovanému v 3. rade. Vo všeobecnosti platí, že nárok z titulu zásahu do osobnostného práva existuje
výlučne len jeden - a to voči vinníkovi ako priamemu pôvodcovi zásahu, ktorý sa dopustil porušenia § 11
Občianskeho zákonníka. Plnenia vzniknutého nároku sa však následne môžu poškodení už domáhať
ako voči vinníkovi, tak aj voči poisťovateľovi, a to buď individuálne alebo voči obidvom naraz, pričom
plnenie môžu dostať iba raz. Pokiaľ však súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný v 1. rade ako pôvodca

neoprávneného zásahu do práv žalobcov nie je v konaní pasívne legitimovaný, neexistuje potom ani
povinnosť žalovaného v 3. rade za neho plniť, keďže žiadnym zákonným ustanovením, ani súkromno-
právnym úkonom, táto zodpovednosť za škodu na žalovaného v 3. rade neprechádza. K otázke príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo
32/2007 a sp. zn. 2Cdo/73/2006. Vzhľadom na skutočnosť, že poistnou udalosťou je dopravná nehoda

a zásah do osobnostných práv žalobcov nastal až sprostredkovane v dôsledku ich reakcie na následky
tejto dopravnej nehody, neexistuje vo vzťahu k žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej ujme priama
príčinnásúvislosťspoistnouudalosťouakotakouvzmyslezákonaoPZP.Teda,ajvprípadeteoretického
akceptovania premisy, že pod škodu na zdraví je možné extenzívnym výkladom zahŕňať aj nemajetkovú
ujmupozostalých,jepotompoistiteľpriamozozákonaoPZPdefactoajdeiureoslobodenýodpovinnosti

plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti
s poistnou udalosťou.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho zamietajúcich výrokoch a vo (absentujúcom) výroku o náhrade
trov konania, ktorú by mal súd uložiť žalovaným v 1., 2. a 3. rade v prospech žalobcov, podali v zákonnej

lehoteodvolaniežalobcoviav1.až3.rade,domáhajúcsanímzmenytak,žesúdpodanejžalobevyhovie
a zaviaže žalovaných v 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť každému zo žalobcov titulom
náhrady nemajetkovej ujmy po 75.000 eura, súčasne zaviaže žalovaných v 1., 2. a 3. rade spoločnou
a nerozdielnou povinnosťou nahradiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade trovy konania v rozsahu 100%. Vytkli
súdu prvej inštancie, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozsudok je vo vzťahu k priznanému nároku, jeho právnemu posúdeniu a miere zodpovednosti
jednotlivých žalovaných nepreskúmateľný, súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho
súdu, rozhodnutie nerešpektuje právny názor najvyšších súdnych autorít na vnútroštátnej úrovni a priečisa rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie, rozhodnutie je v rozpore so zásadou spravodlivosti a
všeobecným zákazom diskriminácie, ako i v priamom rozpore s čl. 1 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy
SR. Uviedli, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní konal mimo rámca vytýčeného rozhodnutiami

ÚS SR sp. zn. II ÚS 341/07, II. ÚS 72/2010, IV. ÚS 95/2010, a napokon aj aktuálnym rozhodnutím
III. ÚS 666/2016 a jemu predchádzajúcim rozhodnutiam po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej
únie vo veciach C-22/12, C 277/12. Výrok o zamietnutí nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej
sumu 15.850 eur pre každého zo žalobcov žiadnym spôsobom nereflektuje výsledky vykonaného
dokazovania, súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia s intenzitou zásahu

do práv žalobcov, v tomto kontexte nevyhodnotil ani ich výpovede, ani výpovede v konaní vypočutých
svedkov. Výšku priznanej sumy vyhodnotil len v kontexte k zákonnej úprave vyplývajúcej zo zákona
č. 215/2006 Z. z., nevysporiadajúc sa pritom so zásadným argumentom, že ide o odškodnenie obetí
násilných trestných činov v prípade, že nie je zistený páchateľ trestného činu alebo tento nie je schopný
plniť. Na rozdiel od štátu je zodpovednosť žalovaného v 3. rade založená individuálnou zmluvou, pri
uzatváraní ktorej poisťovateľ poistenému garantoval krytie škôd zo zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla do výšky 5.000.000 eur, čo je minimálny limit v zmysle tzv. motorových
smerníc. Súd v odôvodnení rozhodnutia neposkytol vysvetlenie, prečo považuje za primerané a hlavne
spravodlivé, aby boli žalobcovia odškodnení na úrovni nižšej než vyplýva zo zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení, vo výške výrazne nižšej než obete leteckých nehôd v zmysle Nariadenia
Európskeho parlamentu č. 889/2002 a o čo je smrť manželky a matky žalobcov bolestná menej, než smrť

zamestnanca v súkromnom sektore (stavba mosta Kurimany). Celý nový procesný predpis je založený
na zásadách spravodlivosti a s určitosťou nebolo zámerom zákonodarcu vniesť do rozhodovacej praxe
súdov diskriminačné kritériá, ani významným spôsobom redukovať hmotnoprávne nároky strán sporu
a ani znižovať „hodnotu“ ľudského života oproti materiálnym statkom. Ďalej uviedli, že súd zásadne
pochybil pri určení zodpovednosti jednotlivých žalovaných vo vzťahu k žalovaným nárokom. Konštrukcia

zodpovednosti vnesená súdom by znamenala, že za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
ale aj porušením povinnosti vodiča motorového vozidla, v žiadnom prípade nezodpovedá ani vinník
nehody, ani vlastník vozidla, napriek tomu, že nastavenie zodpovednosti v zákone o PZP nevymedzuje
explicitne zodpovednostné subjekty, a teda poistenie sa vzťahuje na všetky subjekty, ktoré sú účastné
na dopravnej nehode. Rozhodnutie, ktorým súd nerešpektuje odsudzujúci rozsudok v trestnom konaní

(vo vzťahu k žalovanému v 1. rade) je nielen neetické, ale priamo nezákonné. Vylúčením, či popretím
zodpovednosti vlastníka vozidla tak potom vyvstáva otázka, za koho by mal žalovaný v 3. rade ako
poisťovňa plniť. Pokiaľ teda súd ustálil, že žalovaní v 1. a 2. rade nenesú zodpovednosť za žalovaný
nárok, ako súd zodpovie na otázku, za koho má vlastne žalovaný v 3. rade ako poisťovňa na základe
zodpovednostného vzťahu plniť.

4. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov a žalovaného v 3. rade navrhol
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že priznaná výška
náhrady je nielen postačujúca, ale aj prekračuje sumy náhrad, ktoré v obdobných prípadoch súdy už
právoplatnými rozsudkami priznali. Rozhodnutie o výške náhrady je vecou voľnej úvahy súdu, kde súd

musí prihliadať na všetky okolnosti veci. V danom prípade bolo podstatné, že on ako žalovaný v 1.
rade bol za spôsobenú dopravnú nehodu trestnoprávne postihnutý, pričom je potrebné prihliadnuť aj
na okolnosti, za ktorých k dopravnej nehode prišlo, keď má na mysli skutočnosť, že nepožil alkoholické
nápoje, neprekročil povolenú rýchlosť, neporušil zásadným spôsobom žiadny konkrétny právny predpis
na úseku vedenia motorového vozidla. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru, nejednotnosť názorov na

otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovní pre nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré by mali byť
hradené z povinného zmluvného poistenia, je odstránená. Túto nejednotnosť odstránili najmä posledné
nálezy, resp. uznesenia Ústavného súdu SR, napr. uznesenie III. ÚS 666/2016. Uvedené uznesenie je
významným zdrojom výkladu práva, v ktorom vyslovuje záver, že z povinného zmluvného poistenia majú
byť kryté aj nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť zahrnutá pod škodu na zdraví.

5. Žalobcovia v 1. až 3. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 3. rade a k vyjadreniu
žalovaného v 1. rade uviedli, že ak by malo byť pravdivé tvrdenie žalovaného v 1. rade, že neporušil
žiadny konkrétny právny predpis, nemal by právny základ jeho trestnoprávny postih. K výške náhrady
nemajetkovej ujmy poukázali na rozhodnutia krajských súdov a rozhodnutie NS SR. Uviedli, že trvajú

na podanom odvolaní z dôvodov v ňom uvedených s tým, že pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady,
rešpektujú, že táto závisí od úvahy súdu, táto úvaha však musí mať podklad v odôvodnení rozsudku a
musí vychádzať z individuálneho posúdenia prejednávanej veci, s náležitou reflexiou tohto posúdenia v
odôvodnení rozsudku - inak je arbitrárna. Zároveň určenie výšky náhrady nesmie bez právneho dôvoduznevýhodňovať žalobcov aplikáciou právneho predpisu, ktorý je bez relevancie k rozhodovanej veci a
druhu nároku.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní
žalobcov v 1. až 3. rade, ako i žalovaného v 3. rade (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch týkajúcich sa nemajetkovej
ujmy je potrebné v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmeniť tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto

rozhodnutia, t. j. zaviazať žalovaných v 1., 2., 3. rade zaplatiť žalobcom v 1., 2., a 3. rade, a to
každémuznich,náhradunemajetkovejujmyvsume20.000eur,do3dníodnadobudnutiaprávoplatnosti
tohto rozhodnutia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
ostatných žalovaných a vo zvyšku je potrebné žalobu zamietnuť. V napadnutých výrokoch o náhrade
trov konania odvolací súd dospel k záveru, že o trovách konania titulom nemajetkovej ujmy je dôvodné
rozhodnúť tak, že žalobcom v 1., 2. a 3. rade sa vo vzťahu k žalovaným v 1., 2. a 3. rade priznáva

nárok na náhradu trov konania titulom nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Napokon, napadnutý výrok,
ktorým súd uložil žalovanému v 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi v 3. rade náhradu trov konania o
náhradu škodu, odvolací súd v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. d/ CSP zrušil.

7. Predmetom konania v tejto veci bola žaloba žalobcov v 1. až 3. rade, doručená súdu prvej inštancie
dňa 04. 07. 2012, ktorou sa žalobcovia pôvodne vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade domáhali
zaplatenia žalobcovi v 3. rade náhrady škody vo výške 2.602,53 eura, náhrady bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia vo výške 14.995,50 eura, náhrady straty na zárobku vo výške 2.249,62 eura
a aby žalovaní v 1. a 2. rade zaplatili žalobcom v 1. až 3. rade, každému jednotlivo po 75.000 eur

titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ako i nahradili trovy konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že dňa
11. 07. 2011 došlo na Spolkovej diaľnici A 92, smer Mníchov, úsek 280 km 3.050 v okrese Erding v
Spolkovej republike Nemecko k dopravnej nehode, ktorú spôsobil žalovaný v 1. rade, jazdiaci osobným
motorovým vozidlom evidenčné číslo: N., vlastnícky patriacim žalovanému v 2. rade. V čase nehody sa
v osobnom vozidle nachádzali žalovaný v 1. rade, žalobca v 3. rade, jeho manželka T. E., nar. XX. XX.

XXXX a V. K. (syn žalovaného v 2. rade). Všetci štyria pasažieri osobného motorového vozidla boli po
nehodovej udalosti ťažko zranení. Pani T. E. - matka žalobcov v 1. a 2. rade a manželka žalobcu v 3.
rade zomrela XX. XX. XXXX v nemocnici v Schwabingu. V dôsledku uvedenej dopravnej nehody vznikli
žalobcovi v 3. rade náklady, a to: náklady na pohreb nebohej manželky vo výške 2.394,93 eura, ktoré
sú kryté plnením poisťovne z PZP žalovaného v 2. rade, náklady spojené s dopravou z miesta bydliska

do miesta hospitalizácie a úmrtia p. E. vo výške 1.469,70 eura, náklady spojené s liečením žalobcu
v 3. rade vo výške 872,83 eura. Lekárskym posudkom z 22. 12. 201 bolo bolestné žalobcu v 3. rade
vyčíslené hodnotou 975 bodov, čomu zodpovedá finančný ekvivalent 14.995,50 eura. U žalobcu v 3.
rade pretrvávajú následky úrazu v podobe zhoršenej hybnosti, bolestí hlavy a chrbta, značne sa znížila
možnosť jeho pracovného uplatnenia. Rozdiel medzi zárobkom dosahovaným žalobcom v 3. rade z

podnikania (základ dane v roku 2010 a v roku 2011) predstavuje suma 2.249,62 eura. Podanou žalobou
si žalobcovia v 1. až 3. rade súčasne uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v
zmysle ustanovenia § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka, a poukázali na to, že smrťou matky a manželky
utrpeli nezvratnú a trvalú ujmu, ktorá značnou mierou poznamenala život celej rodiny. Táto ujma nie
je nijakým spôsobom odstrániteľná, je trvalá a tragicky poznačila osud celej rodiny. Preto priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v požadovanej výške považovali žalobcovia za primerané intenzite ujmy a
jej neodstrániteľnosti.

8. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 20. 09. 2012 č. k. 6C/168/2012-81 pripustil, aby na strane
žalovaných ako ďalší účastník pristúpila do konania KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance

Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441 ako žalovaný v 3. rade. Proti tomuto uzneseniu
podala odvolanie KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, pričom Krajský súd v Nitre
uznesením zo dňa 21. marca 2013 č. k. 5Co/73/2013-132 odvolanie KOOPERATIVA poisťovňa, a.
s. Vienna Insurance Group odmietol ako odvolanie podané neoprávneným subjektom. V priebehu
konania súd prvej inštancie uznesením zo dňa 06. 08. 2014 č. k. 6C/168/2012-284 konanie o zaplatenie

náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako i konanie o zaplatenie náhrady straty
na zárobku zastavil s poukazom na ustanovenie § 96 ods. 1 OSP, s odôvodnením, že v tejto časti bola
žaloba žalobcov vzatá späť, pričom žalovaní v 1., 2. a 3. rade s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasili.
Predmetom konania, po čiastočnom zastavení konania tak zostal žalobcom v 3. rade uplatnený nárokna náhradu škody v sume 2.712,33 eura (po pripustení zmeny žaloby uznesením zo dňa 28. 02. 2014
č. k. 6C/168/2012-220) a nárok žalobcov v 1. až 3. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

9. Následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 14. novembra 2014 č. k.
6C/168/2012-374 tak, že návrh žalobcov v 1., 2. a 3. rade na predloženie prejudiciálnej otázky
Európskemu súdnemu dvoru zamietol. Konanie o zaplatenie náhrady škody (v dôsledku späťvzatia
žaloby) v sume 2.712,33 eura zastavil. Žalovaného v 1. rade zaviazal zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade,
a to každému z nich, nemajetkovú ujmu v sume 16.000 eur, do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Ďalším výrokom tohto rozhodnutia žalobu žalobcov o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovaným v
1., 2. a 3. rade vo zvyšku zamietol. Žalovanému v 3. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v 1., 2.
a 3. rade, každému z nich, trovy konania o náhradu škody v sume 871,52 eura, a to do rúk právnej
zástupkyne žalobcov v 1., 2. a 3. rade do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému v 2. rade súd
náhradu trov konania nepriznal, rovnako ako žalovanému v 3. rade nepriznal náhradu trov konania o
náhradunemajetkovejujmy.Poslednýmvýrokomrozhodnutiauložilžalobcomv1.,2.a3.radepovinnosť

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy konania o náhradu škody 4.107,35 eura a
o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 952,33 eura, a to na účet právneho zástupcu žalovaného v 1.
rade do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozsudok súdu prvej inštancie, pre absenciu odvolania
v tejto časti, nadobudol právoplatnosť, čo do zastavenia konania o zaplatenie náhrady škody v sume
2.712,33 eura a vo výroku o trovách konania žalovaného v 2. rade (ich nepriznaní) o zaplatenie náhrady

škody a vo výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného v 3. rade zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade trovy
konania o náhradu škody, každému z nich vo výške 871,52 eura. O podanom odvolaní žalobcov v 1. až
3. rade a žalovaného v 1. rade rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 11. februára 2016 č. k.
9Co/149/2015-500 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v napadnutej
zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovaným v 1., 2. a 3. rade, vo

výrokoch o náhrade trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy, ako aj v časti, ktorou boli žalobcovia
v 1. až 3. rade zaviazaní zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy konania o náhradu škody, zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozsudok súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcov na
predloženie prejudiciálnej otázky Európskemu súdnemu dvoru zamietol, potvrdil. Následne súd prvej
inštancie vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, predmetom ktorého zostal žalobcami uplatnený

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní vecí v popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácie konania, ak by boli
v neprospech strany.

12. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zák. č. 160/2015 Z. z. a nadobudol účinnosť od 01. 07.
2016 vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj
na tie, ktoré boli začaté predo dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

13. Z hľadiska dôvodov podaných odvolaní žalobcov v 1. až 3. rade, ako i žalovaného v 3. rade proti
napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie vyvstáva spornou otázka aplikácie rozhodného práva
na danú právnu vec, pasívna legitimácia žalovaných v 1. až 3. rade a ich zodpovednosť vo vzťahu k

žalovanému nároku a rozsah náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov v 1. až 3. rade.

14. Keďže žalovaný v 3. rade v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie v otázke aplikácie rozhodného práva, keď mal za to, že v zmysle § 4 ods. 5 zákona
č. 381/2001 Z. z. bolo od počiatku nevyhnutné nároky žalobcov posudzovať podľa právnych predpisov

členského štátu, na území ktorého k dopravnej nehode došlo (t. j. podľa nemeckého právneho poriadku),
odvolací súd sa z hľadiska prejednaní podaných odvolaní primárne zaoberal týmto odvolacím dôvodom.
Za uvedeným účelom súd v zmysle ustanovenia § 382 CSP vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k
možnému použitiu čl. 4 vyhlášky č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehodyv spojení s čl. 28 ods. 1 Nariadenia ES č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky
( Rím II).

15. Navýzvuodvolaciehosúdurealizovanúvzmysleustanovenia§382CSPžalovanýv1.radeuviedol,
že aplikáciu čl. 4 vyhlášky č. 130/1976 Zb. považuje v tomto prípade za vylúčenú. K aplikácii rozhodného
práva na danú vec žalobcovia v 1. až 3. rade vo svojom písomnom vyjadrení uviedli, že za najbližšiu
spravodlivému usporiadaniu veci, s prihliadnutím na to, že ide o okruh strán sporu, ktorí sú fyzickými
osobami a slovenskými štátnymi občanmi, resp. právnickou osobou zriadenou podľa slovenského práva

a jediným zahraničným prvkom je miesto dopravnej nehody, že konanie je, pokiaľ ide o okruh účastníkov
sporu, prosté medzinárodného prvku, že dve z celkovo troch do úvahy pripadajúcich kolíznych noriem
odkazujú na použitie slovenského práva, považujú pre posúdenie nárokov, ktoré uplatnili žalobou,
aplikáciu slovenského práva ako rozhodného práva.

16. Pramene úpravy kolízneho riešenia dopravných nehôd s medzinárodným prvkom môžeme nájsť

na troch úrovniach: 1/ Nariadenie Rím II- unijná úroveň, 2/ Haagský dohovor (Dohovor o práve
použiteľnom na dopravné nehody publikovaný ako vyhláška č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve
použiteľnom na dopravné nehody) - medzinárodná úroveň, 3/ zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom - vnútroštátna úroveň. Z hľadiska aplikácie rozhodného práva je
potrebné vychádzať z Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody (vyhláška č. 130/1976 Zb.),

keď v zmysle čl. 28 ods. 1 Nariadenia ES č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky
(Rím II.), aplikácia kolíznych noriem Dohovoru má prednosť pred aplikáciou kolíznych noriem Nariadenia
Rím II. vo všetkých členských štátoch, ktoré dohovor ratifikovali, t.j. aj v rámci SR. Zároveň má Dohovor
aplikačnú prednosť aj pred ustanoveniami zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom.

17. V zmysle Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody všeobecným pravidlom pre
určenie rozhodného práva je lex loci delicti commissi, t.j. rozhodným právom je právo štátu, na ktorého
území k nehode došlo. Avšak podľa okolností veci je potrebné zvážiť i aplikáciu čl. 4 Dohovoru, ktorý
určuje niekoľko výnimiek zo všeobecného pravidla, kedy sa použije právo štátu registrácie vozidla (lex

communis).

18. V zmysle článku 4 písm. a/ Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody, pokiaľ nevyplýva
z článku 5 niečo iné, sú stanovené tieto výnimky z ustanovení článku 3: a/ ak sa na nehode zúčastňuje
iba jedno vozidlo, ktoré je registrované v inom štáte, než v ktorom došlo k nehode, sú rozhodné vnútorné

predpisy štátu registrácie na určenie zodpovednosti vo vzťahu k - vodičovi, vlastníkovi alebo inej osobe
majúcej právo k vozidlu bez ohľadu na ich bydlisko, - k postihnutej osobe, ktorou je cestujúci, ktorého
bydlisko je v inom štáte, než v ktorom došlo k nehode, - k postihnutej osobe nachádzajúcej sa mimo
vozidla v mieste nehody, ak má bydlisko v štáte registrácie. V prípade, že sú postihnuté dve osoby alebo
viac osôb, určí sa rozhodné právo pre každú z nich oddelene.

19. V prejednávanej veci je nesporné, že ide o situáciu, kedy jednak bola vozidlom registrovaným
v Slovenskej republike na území iného štátu spôsobená škoda na inom vozidle, registrovanom v inom
štáte (vo vzťahu, ku ktorej škode je namieste aplikácia vnútorných predpisov štátu, na ktorého území
došlo k nehode v zmysle čl. 3 Dohovoru), a jednak o situáciu, kedy škoda bola spôsobená vozidlom

registrovaným v Slovenskej republike postihnutým osobám, ktorých bydlisko je v inom štáte (Slovenská
republika), než ako došlo k nehode. Práve s poukazom na uplatňovaný nárok v konaní vyplýva, že
nie je rozhodujúce, aký počet vozidiel sa na nehode zúčastnil, keď žalobným návrhom v danej veci sa
žalobcovia, v dôsledku úmrtia matky a manželky pri dopravnej nehode, domáhajú náhrady nemajetkovej
ujmy. Za takýchto okolností potom vo vzťahu k postihnutým osobám s bydliskom v inom štáte, než kde

došloknehode,súrozhodnévnútornépredpisyštáturegistrácievozidlavzmyslečl.4písm.a/Dohovoru.
Pokiaľ teda súd prvej inštancie na danú právnu vec aplikoval právo Slovenskej republiky, postupoval
správne. Záverom k uvedenému odvolací súd udáva, že argumentácia žalovaného v 3. rade o aplikácii
ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 381/2001 Z. z. z hľadiska aplikácie rozhodného práva nie je namieste,
a to jednak s ohľadom na vyššie uvedené relevantné právne normy z hľadiska určenia rozhodného

práva, ako i z toho ohľadu, že toto ustanovenie pojednáva o rozsahu náhrady škody, vychádzajúc i z
jeho systematického zaradenia pod § 4 označený ako rozsah poistenia zodpovednosti.20. Z hľadiska vyriešenia otázky pasívnej legitimácie žalovaných v 1. až 3. rade je v danej veci zrejmé,
že zásah do osobnostných práv žalobcov v 1. až 3. rade, t. j. do ich práva na súkromný a rodinný život,
bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade, v dôsledku ktorej dňa XX. XX.

XXXX zomrela T. E., matka žalobcov v 1. a 2. rade a manželka žalobcu v 3. rade. Táto skutočnosť bola
potvrdená trestným rozkazom prvostupňového súdu Erding, Nemecká spolková republika zo dňa 16.
novembra 2011 č. Cs 3 Js 18970/11. Žalovaný v 2. rade je vlastníkom motorového vozidla Seat, typ
Alhambra EVČ: NZ XXXEB, ktorým bola v dôsledku dopravnej nehody žalovaného v 1. rade spôsobená
škoda a žalovaný v 3. rade je poisťovňou, s ktorou v čase vzniku škody bol žalovaný v 2. rade v povinnom

zmluvnom vzťahu titulom poistnej zmluvy č. 6564179533 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

21. Z hľadiska posúdenia toho, či nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nárokom, ktorý
je krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, a tak z hľadiska posúdenia pasívnej legitimácie žalovaného v 3. rade v tomto konaní,

odvolací súd už zaujal právny názor vo svojom skoršom rozhodnutí zo dňa 11. februára 2016 č. k.
9Co/149/2015-500, na ktorých záveroch naďalej zotrváva a má za to, že nárok žalobcov v 1. až 3.
rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nárokom krytým povinným zmluvným poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keď v zmysle ustanovenia § 4
ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. je za škodu na zdraví potrebné považovať aj nemajetkovú

ujmu. Na podporu týchto záverov odvolací súd udáva, že od doby vydania ostatného rozhodnutia
odvolacieho súdu dňa 11. februára 2016 možno konštatovať, že rozhodovacia činnosť súdov (najvyšších
súdnych autorít) sa v otázke možného subsumovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na plnenie
v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. ustálila, a to jednak rozhodovacou
činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky v jeho rozhodnutiach I. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17.

08. 2016, III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11. 10. 2016, ale i v skorších rozhodnutiach, napr. III. ÚS
646/2015 zo 16. 12. 2015, v ktorých Ústavný súd taktiež zdôraznil potrebu prihliadnuť na samotný účel
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a súčasne, zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný
prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody. Rovnako

je namietne upriamiť pozornosť i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. júla 2017 sp. zn.
6MCdo/1/2016, v ktorom NS SR konštatoval, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj
nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne
legitimovaná.

22. S ohľadom na už uvedené, je potom namieste konštatovať len to, že žalovaný v 3. rade je pasívne
legitimovaným subjektom tohto konania, tak ako ustálil i súd prvej inštancie. Okrem toho, že odvolací
súd vo svojom skoršom rozhodnutí konštatoval, že nárok žalobcov je krytý v zmysle ustanovenia
§ 4 zákona č. 381/2001 Z. z. povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla, a teda, že k jej úhrade fakticky pristúpi poistiteľ, teda žalovaný v 3. rade,
rovnako uviedol, že toto nezbavuje škodcu zodpovednosti za spôsobenú škodu (pri naplnení všetkých
zodpovednostných predpokladov) a vo vzťahu k žalovanému v 1. rade (ktorý bol odvolateľom proti
rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 14. novembra 2014 č. k. 6C/168/2012-374) uviedol, že skutočnosť,
že napriek tomu, že reálne plní žalovaný v 3. rade, neznamená, že žalovaný v 1. rade nie je pasívne

legitimovaným účastníkom konania. Napriek takýmto záverom odvolacieho súdu súd prvej inštancie,
paradoxne poukazujúc na závery krajského súdu, rozhodol tak, že za pasívne legitimovanú stranu sporu
považoval len žalovaného v 3. rade. Takýto záver súdu prvej inštancie nie je správny a potom je správne
nastolená i otázka odvolateľov - za koho má žalovaný v 3. rade na základe zodpovednostného vzťahu
vlastne plniť?, kto nesie zodpovednosť za škodu (teda i škodu na zdraví, pod ktorú spadá i nemajetková

ujma) spôsobenú prevádzkou motorového vozidla?

23. Pri riešení otázky, kto nesie zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobcov, resp. kto
je pasívne vecne legitimovaný, je potrebné uviesť, že z hľadiska obsahu a účelu sú zodpovednostným
vzťahom vzniknutým v dôsledku zásahu do osobnostných práv najbližšie zodpovednostné vzťahy,

na ktoré dopadajú ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V danom zodpovednostnom
právnom vzťahu vystupuje na jednej strane ten, kto sa dopustil protiprávneho konania a na druhej
strane ten, komu týmto protiprávnym konaním vznikla určitá ujma. Totožný je aj účel oboch inštitútov -
zabezpečiť v čo najväčšej miere nahradenie vzniknutej ujmy.24. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade ako vodiča motorového vozidla za vzniknutú škodu vo
forme nemajetkovej ujmy spôsobenej na chránených osobnostných právach poškodených žalobcov

vyplýva z ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho všeobecnú zodpovednosť za
škodu. Žalovaný v 1. rade je priamym pôvodcom zásahu do osobnosti fyzickej osoby, keďže ako vodič
motorového vozidla porušil právne predpisy a pri autonehode spôsobil matke žalobcov v 1. a 2. rade a
manželke žalobcu v 3. rade zranenia, ktorým následne podľahla. Žalovaný v 1. rade dopravnú nehodu
spôsobil a za toto konanie bol právoplatne uznaný vinným v trestnom konaní. Na rozdiel od súdu prvej

inštancie je preto nevyhnutné prijať záver o pasívnej legitimácii žalovaného v 1. rade v tomto konaní ako
priameho pôvodcu zásahu do osobnostných práv žalobcov v 1. až 3. rade.

25. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že pasívne legitimovaným
subjektom tohto konania je popri žalovanom v 1. rade a žalovanom v 3. rade aj žalovaný v 2.
rade ako prevádzateľ motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda. Zodpovednosť za škodu

spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, t.
j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Občiansky zákonník pojem prevádzateľa nevymedzuje, za
prevádzateľa možno považovať osobu, ktorá má právnu a súčasne aj faktickú možnosť disponovať
s dopravným prostriedkom a organizovane ho užívať. Ide o organizované a dlhodobejšie používanie
dopravného prostriedku na účel, na ktorý je dopravný prostriedok určený, pričom užívajúca osoba je

oprávnená dopravný prostriedok na tento účel používať. Prevádzateľom je najmä vlastník, oprávnený
držiteľalebonájomca.Prevádzateľomniejeten,ktomôžedopravnýprostriedokpoužívaťlenprechodne,
t.j. nestačí teda iba faktické disponovanie dopravným prostriedkom, ani právomoc jednorazovo ním
disponovať. Vlastník, ktorý požičia motorové vozidlo inému, zostáva jeho prevádzateľ a tiež subjektom
zodpovedným za škodu vyvolanú osobitnou povahou jeho prevádzky (R 70/1969). Zodpovednosť

žalovaného v 2. rade ako vlastníka, a teda prevádzateľa motorového vozidla, je daná ustanovením §
427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný v 2. rade bol objektívne zodpovedný za spôsobenie
škody udalosťou, ktorou je samotná prevádzka dopravného prostriedku a okolnosti súvisiace s touto
prevádzkou. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že tak ako podľa okolností konkrétneho
prípadu zodpovedá žalovaný v 2. rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako

jeho prevádzateľ, zodpovedá tento prevádzateľ za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených
osobnostných právach fyzickej osoby (osôb).

26. Zodpovednosť prevádzateľa vozidla za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka nevylučuje pritom zodpovednosť vodiča tohto vozidla podľa ustanovenia § 420

ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti zavineným porušením
právnej povinnosti. Ide o prípady, keď prevádzateľ a osoba, ktorá v čase nehody riadila motorové vozidlo,
sú2rozdielnesubjekty.Vtomtoprípadejetakprípustnéuložiťpovinnosťplneniaobom,ajkeďukaždého
z nich je zodpovednosť založená na inom právnom základe. Žalobca si vo všeobecnosti môže vybrať,
či náhradu nemajetkovej ujmy bude požadovať len od škodcu, ktorým je v tomto prípade žalovaný v 1.

rade, resp. aj od prevádzateľa motorového vozidla (žalovaného v 2. rade) alebo aj od poisťovne v zmysle
Zákona o povinnom zmluvnom poistení (žalovaný v 3. rade). Pokiaľ žalobcovia uplatňujú nárok voči
všetkým týmto subjektom, ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom plnil poškodeným jeden
z nich, zaniká povinnosť druhých zo žalovaných. Žalovaní sa dostávajú do postavenia samostatných
spoločníkov, nevzniká medzi nimi pasívna solidarita a jedným rozhodnutím môže byť každý z nich

zaviazaný na splnenie celého dlhu veriteľovi, avšak vo výroku rozhodnutia musí byť vymedzený ich
vzájomný vzťah (že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných
žalovaných).

27. Z hľadiska žalovaným v 3. rade namietanej absencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym

konaním a vznikom škody odvolací súd udáva, že s takýmto názorom žalovaného v 3. rade sa
nestotožňuje. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom
slede. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok nevznikol,
teda nebyť protiprávneho konania, škodlivý následok by nenastal. Na rozdiel od žalovaného v 3. rade,
odvolací súd nemal pochybnosti o existencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením

právnej povinnosti, keď k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo jednoznačne v dôsledku
smrteľnej dopravnej nehody a nebyť tejto tragickej udalosti, škodlivý následok by u žalobcov nenastal.28. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, je potrebné uviesť, že napriek tomu, že
súd prvej inštancie citoval znenie ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy sa týmto ustanovením neriadil a vec v tomto ohľade nesprávne právne posúdil.

Tak, ako už odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí v tejto právnej veci uviedol, pre určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria,
a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd musí pritom vychádzať vždy z čo
najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Závažnosť ujmy sa

posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu, keď je jednoznačné, že smrťou blízkej
osoby dôjde k neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov, keď takýto
zásah je svojou povahou trvalý a neodstrániteľný. Základom úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy
je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení
základných súvislostí posudzovaného prípadu. I keď výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej
úvahy súdu, to však neznamená, že pri jej určení je možné opomenúť zákonné kritéria pre jej priznanie,

tak ako ich súd uviedol vyššie, ako ani to, že túto výšku by bolo namieste určiť výlučne uplatnením
analógie zákona č. 215/2006 Z. z, tak ako to urobil súd prvej inštancie. I keď z hľadiska určenia
výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákonné ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka neustanovuje
žiadne medze, to však neznamená, že súčasne nestanovuje zákonné predpoklady pre jej priznanie,
a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Preto nebol namieste

postup súdu prvej inštancie, ktorý pri určení výšky priznanej náhrady vychádzal výlučne z ustanovenia
§ 6 zákona č. 215/2006 Z. z. a doslova „matematickým výpočtom“ určil výšku náhrady nemajetkovej
ujmy bez tohto, že by sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so zákonnými kritériami, ktoré mal pri
určení výšky náhrady zohľadniť. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia
je i atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý

účel kompenzácie. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia sa a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zváženie individuálnych okolností prípadu. Navyše je namieste uviesť i to, že rozhodovacia činnosť
súdom v obdobných nárokoch je už pomerne rozsiahla na to, aby súdu prejednávajúcemu skutkovo
a právne porovnateľnú vec poskytla možnosť nasmerovania jeho úvah, samozrejme zohľadňujúc

konkrétne okolnosti veci, ku konkrétnej výške náhrady.

29. Bez akýchkoľvek pochybností možno uviesť, že smrť matky a manželky žalobcov spôsobila vážny
zásah do ich súkromného a rodinného života, mimoriadne citlivý zásah do emocionálnej sféry žalobcov,
ktorí spolu s nebohou tvorili plnohodnotnú fungujúcu rodinu. Smrť ako absolútna a nenahraditeľná strata

predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti a v prípade fungujúcej rodiny
má za následok dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka napriek plynutiu času.
Bez akýchkoľvek pochybností smrť blízkej osoby je pre pozostalých traumatizujúca udalosť. Uvedené
skutočnosti boli nesporné i v tejto veci, keď je zrejmé, že medzi žalobcami a ich matkou/manželkou
boli hlboké city založené na vzájomnej láske, úcte a spolupatričnosti k nimi vytvorenej rodine. Rovnako

je zrejmé to, že smrť T. E. znamenala tak závažný zásah do ich rodinného a súkromného života,
ktorý nenávratne podstatne zmenil ich život a aj životné perspektívny vôbec. Z dokazovania vo veci
je zrejmé to, že rodina žalobcov a nebohej T. E. bola mimoriadne súdržná, so silnými vzájomnými
citovými väzbami. V osobe T. E. stratili žalobcovia v 1. a 2. rade milujúcu a starostlivú matku, ktorá
ako domáca zabezpečovala ich potreby a intenzívne sa im venovala a žalobca v 3. rade stratil

milujúcu a starostlivú manželku. Z okolností tejto veci, podľa názoru odvolacieho súdu, ani nie je
možné diferencovať, ktorého zo žalobcov táto nenapraviteľná strata zasiahla najviac, resp. ktorého
z nich, v akej intenzite v porovnaní s druhým zo žalobcov, keď tak ako už odvolací súd uviedol a
čo je zrejmé zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, všetci členovia rodiny nebohej
T. E. mali vzájomné intenzívne vzťahy na takej úrovni, že smrťou matky a manželky možno tento

nenapraviteľný zásah do života a súkromia žalobcov považovať za rovnako intenzívny vo vzťahu ku
všetkým žalobcom i z hľadiska výšky priznanej náhrady. Teda možno uviesť, že tak medzi deťmi a
matkou, ako i medzi manželom a manželkou existovala najintenzívnejšia interpersonálna väzba, ktorá
sa smrťou nebohej T. E. nenapraviteľne pretrhla. Je potrebné uviesť i to, že je takmer nemožné vyčísliť
hodnotu straty ľudského života v peňažnej forme, preto jedinou možnosťou je v rámci voľnej úvahy

súdu a v rámci zohľadnenia všetkých rozhodujúcich skutkových okolností, dospieť k primeranej výške
náhrady nemajetkovej ujmy. Preto mal odvolací súd za to, že ujme, ktorú žalobcovia stratou najbližšieho
človeka utrpeli, bude ako primeraná zodpovedať jej náhrada v sume 20.000 eur pre každého zožalobcovosobitne.Taktopriznanýmsumámnáhradynemajetkovejujmyjednotlivýmžalobcomvovzťahu
k napadnutému rozhodnutiu potom zodpovedajú jednotlivé výroky tohto rozhodnutia odvolacieho súdu.

30. O náhrade trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) o náhradu nemajetkovej ujmy rozhodol
odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom v 1., 2. a 3. rade vo vzťahu
k žalovaným v 1., 2. a 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. I keď CSP nemá
ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP (účinnému do 30. 06. 2016), ktoré sa uplatňovalo

ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP, zásadu úspechu vo veci treba uplatňovať aj na konania,
v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V takýchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku, keď ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu, resp. znaleckej činnosti. Keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, odvolací súd
žalobcom priznal plnú náhradu trov konania (z prisúdenej sumy, avšak v plnej výške), aj keď mali vo

veci v zásade úspech len čiastočný. O výške priznanej náhrady rozhodne súd prvej inštancie.

31. Odvolací súd súčasne zrušil napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd uložil
žalovanému v 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi v 3. rade náhradu trov konania o náhradu škody,
a to v súlade s ustanovením § 389 ods. 1 písm. d/ CSP, keď dôvody na jeho vydanie neexistovali. Z

obsahuspisujezrejmé,žeotrováchkonaniaonáhraduškodyužbolosúdomprvejinštancieprávoplatne
rozhodnuté, a to v rozhodnutí zo dňa 14. 11. 2014 č. k. 6C/168/2012-374 výrokmi, ktorými súd prvej
inštancie jednak žalovanému v 2. rade nepriznal náhradu trov konania o náhradu škody, a jednak
výrokom, ktorým uložil žalovanému v 3. rade zaplatiť žalobcom, a to každému z nich, trovy konania
o náhradu škody v sume 871,52 eura. Tieto výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie neboli dotknuté

podaným odvolaním a neboli vo vzťahu k podanému odvolaniu vo veci samej (proti prvému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie) ani výrokmi súvisiacimi, podliehajúcimi odvolaciemu prieskumu. Preto, keďže už
o trovách konania o náhradu škody bolo právoplatne rozhodnuté, a to bez ohľadu na vecnú správnosť
tohto výroku rozhodnutia súdu, nebol dôvod na to, aby súd opätovne rozhodoval o trovách konania o
náhradu škody.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).