Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/1013/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111214303
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1111214303.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., Košická
37, Bratislava, proti žalovanej Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie odškodného, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 21 C 44/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 24. novembra 2014 sp. zn. 6 Co 14/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. novembra 2014 sp. zn. 6 Co 14/2013 z r u š u j e a vec
vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 21. augusta 2012 č. k. 21C 44/2012-105 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 € titulom
zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) spôsobenú
mu súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 23Cb/19/2006 (od 14.12.2009 označenom ako sp. zn.
25Cb/70/06), a to vydaním tvrdených nezákonných rozhodnutí a nesprávnym úradným postupom.
Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že ani jedno z namietaných rozhodnutí
(bližšie špecifikovaných v dôvodoch rozhodnutia) nespĺňa predpoklady v zmysle § 6 zákona č. 514/2003
Z.z. pre uplatnenie si nároku na náhradu škody. Ani jedno z nich nebolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosťpríslušnýmorgánom.Jednalosaovydané procesnérozhodnutiavrámcisúdnehokonania
v súlade s dvojinštančným princípom rozhodovania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“). Žalobca ani voči jednému z predmetných uznesení nepodal riadny opravný prostriedok, resp.
tento ani nebol prípustný. Keďže predmetné rozhodnutia nespĺňali charakter nezákonnosti vyslovenej
príslušným orgánom v zmysle § 6 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súd prvého stupňa mal za
to, že žalobca nepreukázal dôvodnosť svojho nároku na náhradu škody spôsobenej mu žalovanou

v dôsledku existencie nezákonných rozhodnutí. Pokiaľ ide o žalobcom namietaný nesprávny úradný
postup žalovanej, ktorý mal spočívať v prieťahoch v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp.
zn. 42Rob/17/04, 23Cb/19/2006 za obdobie od 27.2.2006 do 14.10.2009, ďalej nesprávnym prerušením
konania, predčasným správoplatnením platobného rozkazu sp. zn. 42Rob/17/2004, nezákonným
uznesením o zrušení platobného rozkazu a vytýčením termínu pojednávania vo veci samej až dňa
14.9.2009napriektomu,žesajednaloonieveľmizložitúvecsúdprvéhostupňapoukázalnaskutočnosť,

že prerušenie konania v dôsledku konkurzu nastáva priamo zo zákona podľa § 47 ods. 1 prvá veta
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Dodal,
že nebolo povinnosťou súdu podľa § 47 ods. 3 cit. zákona vyzvať správcu konkurznej podstaty LIVAK
PLAST, s.r.o., či súhlasí s pokračovaním prerušeného konania a ani by to nemalo žiaden vplyv na
prerušenie konania ako účinok vyvolaný konkurzom. Nakoľko konkurz na spoločnosť LIVAK PLAST,
s.r.o. bol dňa 16.9.2009 právoplatne zrušený z dôvodu, že jej majetok nepostačoval ani na úhradu

výdavkov a odmeny správcu, výsledok konania sp. zn. 23Cb/19/06 nemohol ovplyvniť vymožiteľnosť
pohľadávky žalobcu voči LIVAK PLAST, s.r.o. a súčasne ani v prípade právoplatnosti a vykonateľnostiplatobného rozkazu č. k. 42Rob/17/04-12 zo dňa 14.1.2004 by pohľadávka žalobcu v konkurze
uspokojená nebola pre insolventnosť LIVAK PLAST, s.r.o. Žalobca podľa názoru súdu prvého stupňa
nepreukázal ani existenciu prieťahov v konaní ani zložitosť prejednávanej veci, správanie účastníkov a

postup súdu ako kritériá posudzovania namietaných prieťahov v konaní, hoci dôkazné bremeno bolo na
ňom. Súd prvého stupňa mal z listinných dokladov založených v spise za preukázané, že v konaní sp.
zn. 42Rob/17/04 a následne pod sp. zn. 23Cb/19/06 rozhodoval konajúci súd priebežne, predovšetkým
o procesných otázkach. V dôsledku prebiehajúceho konkurzu dlžníka LIVAK PLAST, s.r.o. bolo toto
konanie v období od 7.12.2004 do 16.9.2009 prerušené. Žalobca pritom namietal prieťahy v konaní

za obdobie, počas ktorého bolo konanie zo zákona prerušené z dôvodu prebiehajúceho konkurzu.
Navyše počas konania sp. zn. 23Cb/19/06 žalobca nepodával sťažnosti na prieťahy v konaní, neurgoval
vytýčenie termínu pojednávania ani žiadne úkony smerujúce k odstráneniu údajných pochybení. Podľa
záverovsúduprvéhostupňažalobcanepreukázalaniexistenciuškody.Požadovanúvýškunemajetkovej
ujmy 5.000 € totiž preukazoval výlučne len tvrdením ohľadne existencie neistoty výsledku konania
prebiehajúceho na súde prvého stupňa pod sp. zn. 23Cb/19/06 a znehodnotením jeho pohľadávky

voči LIVAK PLAST, s.r.o. Napokon mal súd prvého stupňa za to, že absentuje aj posledný predpoklad
pre vyhovenie žalobe žalobcu, a to príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom,
príp. nezákonným rozhodnutím. Z vykonaného dokazovania nemal preukázanú existenciu akejkoľvek
škody vzniknutej v dôsledku prebiehajúceho konania sp. zn. 23Cb/19/06, žalobca nepreukázal, že by
práve v dôsledku takéhoto postupu žalovanej, príp. v dôsledku rozhodnutí (procesných) žalovanej mu

vznikla akákoľvek škoda. Svedčí o tom aj skutočnosť, že podľa vykonaného dokazovania v konkurze
vyhlásenom na majetok dlžníka LIVAK PLAST, s.r.o. v roku 2004 nedošlo k uspokojeniu žiadnej
pohľadávky I. triedy z dôvodu nedostatku prostriedkov. Predmetné súdne konanie teda nebolo spôsobilé
ovplyvniť postavenie žalobcu v žiadnom smere. Z uvedeného vyplýva, že ak by aj k nesprávnemu
úradnému postupu žalovanej spočívajúcemu v určitých prieťahoch v konaní sp. zn. 23Cb/19/06

došlo, žalobca, na ktorom bolo dôkazné bremeno, nepreukázal existenciu akejkoľvek škody vo forme
nemajetkovej ujmy a už vôbec nie existenciu príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom, príp. nezákonnými rozhodnutiami, čím neboli naplnené podmienky vzniku požadovaného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. O trovách konania súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, keďže

žiadne trovy nepožadovala.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. novembra
2014sp.zn.6Co14/2013rozsudoksúduprvéhostupňaakovecnesprávnypotvrdil(§219ods.1O.s.p.).
Žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, že pre vznik práva na náhradu

škody spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia byť kumulatívne
splnené tri predpoklady, a to jednak existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného
postupu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Po oboznámení sa s obsahom spisu mal odvolací súd zhodne
sosúdomprvéhostupňazato,žežalobcavdanejvecinepreukázalsplnenietýchtopredpokladov,apreto

súd prvého stupňa postupoval správne, keď jeho žalobe nevyhovel. Napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa tiež podmienky vyžadované ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p. pre riadne odôvodnenie rozhodnutia, je dostatočne presvedčivý a dáva odpoveď na relevantné
otázky prejednávanej veci. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 142 ods. 1 O.s.p

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že v konaní došlo k
procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá spočíva v tendenčnom, formalistickom,
nepresvedčivom a nezrozumiteľnom odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je tiež založené na nesprávnom právnom posúdení otázky zodpovednosti štátu za

majetkovú i nemajetkovú ujmu; trpí aj inou vadou majúcou základ v nepreskúmateľnosti a zmätočnosti
dôvodov rozhodnutia. Za ďalšie žalobca namietal, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k
podanému odvolaniu, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dovolateľ navrhol, aby napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený prvostupňový rozsudok boli zrušené a vec vrátená súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods.
1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. Dovolaním žalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné,
ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo

veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods.
1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238
ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor

(§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.

2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo
k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na

skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je
prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z
hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v
konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia
najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom
konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

3. Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré
mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18
O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im

rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo
formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na
súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods.
2 O.s.p.)].

Žalobca v dovolaní okrem iného odvolaciemu súdu vytýka, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej
k ním podanému odvolaniu z 5.12.2012 (č.l. 134), v dôsledku čoho nemal možnosť vyjadriť sa k nemu.Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu
protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k

názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku
ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne
ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná
možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť
dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k
nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti,
že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej
strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že k odvolaniu žalobcu (viď
č.l. 124 spisu) sa písomne vyjadrila žalovaná 5.12.2012 (č.l. 134), žalobca ale nemal možnosť dozvedieť
sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu toto vyjadrenie žalovanej nedoručil.

4. Žalobca v dovolaní odvolaciemu súdu tiež vytýka, že jeho rozhodnutie je pre nedostatok dôvodov
nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná
len za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Na právnom závere, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
spočívajú viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013,
ale tiež 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo
290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011 a 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej
dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011,

IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací
súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm.
f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27.

marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého
prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/
O.s.p.“. V uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd v

súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie
odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho
súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na
povahu dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné
rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015,
bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku“. Toto stanovisko publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časťpredmetnej právnej vety - dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval
odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v

odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom
tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia
súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a
stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivésúdnekonanievyplývatotižajpovinnosťvšeobecnéhosúduzaoberaťsaúčinnenámietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS

46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia
rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a
právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, že právo

dovolateľa na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v danom
prípade obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospel odvolací súd, ale
tiež právne posúdenie týchto záverov. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.

5. Žalobca v dovolaní vyslovil nespokojnosť aj s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

aleboakzosprávnychskutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery.Právnymposúdenímveci,v
rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá
procesná vada konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.

6. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalobcovi bola z dôvodu uvedeného
pod bodom 3. odňatá možnosť pred súdom konať. Dovolanie žalobcu je preto nielen prípustné (§ 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).

Najvyšší súd z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci.

Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§
243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.