Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. jún 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/481/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7105236054
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7105236054.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne Ing. arch. R. B., nar. X.X.XXXX,
bytom T., Oštepová 4, zast. I.. C. Šuvadovou, advokátkou, Košice, Floriánska 16, proti žalovanému
Detský domov Košice - Košická Nová Ves, Poľná 1, Košice, IČO: 31968040, zast. JUDr. Sergejom
Romžom, advokátom Advokátskej kancelárie ČOPKO & ROMŽA, so sídlom Košice, Hrnčiarska 5,
o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 36C 106/2005-288 z 11.4.2016
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.172,56 € s prísl. úrokmi z omeškania v požadovanej výške do 3
dní od právoplatnosti rozsudku (I.) a povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 3.343,57 € na
účet jej advokátky JUDr. Marty Šuvadovej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (II.). Zároveň rozhodol,
že žalobca (správne žalovaný- pozn. odvolacieho súdu) nemá právo na náhradu trov konania (III.).

2. Rozhodol tak v poradí druhým rozsudkom o žalobou uplatnenom nároku v zrušenej časti (uznesením
Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co 162/2012-226 z 30.9.2013) o nároku na náhradu mzdy za
obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 (t.j. za čas presahujúci 12 mesiacov, za ktoré by sa mala náhrada
mzdy poskytnúť), podľa ust. § 79 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení
účinnom do 30.6.2003 z dôvodu neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou
listom žalovaného z 18.3.2003, ktoré bolo určené za neplatné rozsudkom Okresného súdu Košice
I č.k. 16C/127/2003 z 13.11.2007 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č.k. 4Co/79/2008-437 z 11.6.2009, právoplatným dňa 21.7.2009. Vykonaným dokazovaním súd mal
preukázané, že žalobkyňa oznámila žalovanému listom z 27.3.2003, že okamžité skončenie pracovného
pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, žalovaný však ani po tomto oznámení
žalobkyni prácu neprideľoval a dohodnutú mzdu jej nevyplácal, pričom na základe uznesenia Okresného
súdu Košice I č.k. 16C 127/2003 zo 6.8.2003 jej vyplácal časť pracovnej odmeny, resp. mzdy vo
výške 1.000 Sk mesačne počnúc od novembra 2003, celkovo za rozhodné obdobie jej predbežne
vyplatil spolu sumu 26.000 Sk (863,04 €). Zistil tiež, že priemerný zárobok žalobkyne za rozhodné

obdobie v súlade s ust. § 134 ods. 1, 2 ZP predstavoval sumu 373,13 € (11.240,78 Sk), z ktorého
pri rozhodovaní vychádzal. Taktiež mal preukázané, že žalobkyňa počnúc dňom 1.1.2004 sa stala
poberateľkou starobného dôchodku, pričom za obdobie od 1.1.2004 do 11.10.2004 bol jej starobný
dôchodok vyplatený spätne celkom vo výške 65.531,- Sk (2.175,23 €), od 1.12.2004 do 12.7.2005 jejbol vyplácaný starobný dôchodok v sume 7.264,- Sk, t.j. 241,12 € a od 12.7.2005 do 31.12.2005 v
sume 7.907,- Sk, t.j. 262,46 € mesačne. Žalobkyňa založila občianske združenie Domov v rodine, v
ktorom bola zamestnaná na dobu neurčitú od 9.8.2004, pričom za obdobie od 08/2004 do 31.12.2004

jej príjem z uvedenej pracovnej činnosti dosiahol sumu 13.229,- Sk (439,12 €) a za obdobie celého
roka 2005 sumu 33.017,- Sk (1.095,96 €). Z vykonaných dôkazov (po zrušení veci odvolacím súdom
a vrátení veci v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie) súdu vyplynulo, že mal. C. V. bola zverená
do pestúnskej starostlivosti žalobkyne a jej manžela uznesením o nariadení predbežného opatrenia
vydaným Okresným súdom Košice II zo dňa 5.5.2003 sp. zn. 23P/96/2003, následne rozsudkom tohto

súdu 23P/96/2003 zo dňa 21.12.2004, právoplatným dňa 15.7.2005, pričom príspevok v pestúnskej
starostlivosti a opakovaný príspevok v pestúnskej starostlivosti na úhradu potrieb dieťaťa bol priznaný
manželovi žalobkyne Ing. E. B., ktorému za obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 bola vyplatená titulom
príspevku v pestúnskej starostlivosti suma 2.065,60 € a z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny Košice vyplynulo, že žalobkyňa príspevok v pestúnskej starostlivosti nepoberala. Súd prihliadol
na vyjadrenie žalovaného, ktorý navrhol náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalobkyni

vôbec nepriznať, poukazujúc na to, že žalobkyňa v uvedenom období si prácu aktívne nehľadala, jej
vyhľadávanie práce bolo nereálne, iluzórne; žalovaný za nepravdivé označil tvrdenia žalobkyne, že v
uvedenom období nemohla byť riadne zamestnaná a musela sa starať o chovankyňu C. V. celodenne
argumentujúc pritom tým, že chovankyňa si nevyžadovala celodennú starostlivosť a žalobkyňa preto
prinajmenšom sa mohla zamestnať v dopoludňajších hodinách. Súd prvej inštancie spor právne posúdil

podľa ustanovení § 14, § 79 ods. 1 a 2, § 118 ods. 1, § 129 ods. 1 a 2, § 130 ods. 2, § 134 ods.
1, 2 a 4 v spojení s prechodným ust. § 252 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003
(ďalej len „cit. ZP“) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že nárok na náhradu
mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 a 2 ZP za žalované obdobie je v celom rozsahu dôvodne uplatnený.
Súd konštatoval, že v danom prípade dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, či a aké úsilie žalobkyňa

bezúspešne vynaložila na získanie zamestnania, nezaťažuje žalobkyňu, ale naopak je na žalovanom,
aby označil dôkazy na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti, že žalobkyňa mala možnosť sa zamestnať
a že tak neurobila bez vážnych dôvodov, prípadne, že sú tu iné relevantné okolnosti, pre ktoré
náhrada mzdy má byť primerane znížená, prípadne vôbec nemá byť priznaná. Podľa posúdenia súdu
žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, nenavrhol vo veci

vykonanie dokazovania, a nepreukázal v spore skutočnosť, že sa žalobkyňa zapojila do práce u iného
zamestnávateľa za podmienok zásadne rovnocenných v porovnateľnom pracovnom zaradení a za
porovnateľných platových podmienok, alebo dokonca výhodnejších, než aké mala pri výkone práce
podľa pracovnej zmluvy alebo že skutočne takú možnosť mala a bez vážnych dôvodov ju nevyužila
(uvedené bolo potrebné skúmať v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k.

11Co/162/2012). Súd konštatoval, že základným hľadiskom, na ktoré musí pri znížení, resp. nepriznaní
náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP vziať zreteľ, je skutočnosť, či zamestnanec po neplatnom skončení
pracovného pomeru sa zapojil do práce, príp. z akých dôvodov takto neučinil. Pri rozhodovaní o znížení
alebo nepriznaní náhrady mzdy musí totiž súd zvážiť, či zamestnanec mal možnosť obstarať si pre
seba vhodnú prácu a za akých podmienok, či dosahoval nejaké príjmy a aké príjmy, či to nebolo

za nepriaznivých okolností. Je potrebné taktiež prihliadať aj na to, po zhodnotení všetkých okolností
prípadu,čizamestnanecsazapojil,resp.moholzapojiťdopráceunejakejinejorganizáciezapodmienok
v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej
zmluvy, keby organizácia plnila svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu. Toto ustanovenie má sankčnú
povahu voči zamestnávateľovi za to, že neplní svoju povinnosť, pretože neprideľuje zamestnancovi

práce. Zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú povahu, lebo má zaistiť,
aby zamestnancovi bolo nahradené to, čo v dôsledku konania zamestnávateľa stráca. K zníženiu, príp. k
nepriznaniunáhradymzdypodľacit.ust.môžesúdpristúpiťlenvtomprípade,akpozhodnotenívšetkých
okolností prípadu je možné dovodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych
dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo

dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil
svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Z uvedeného teda vyplýva, že ak by sa aj zamestnanec
zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok, ktoré nezodpovedajú tým,
za ktorých by konal v práci u zamestnávateľa v prípade, ak by mu tento prideľoval prácu v súlade v
pracovnou zmluvou, nebolo z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať,

aby sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak aj takto učinil,
nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná.
Súd pri výklade ust. § 79 ods. 2 ZP sa riadil tiež právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011, podľa ktorého toto ust. jepotrebné interpretovať iným spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra, ktorá predpokladala
všeobecnú pracovnú povinnosť zapojiť sa do práce. V dôsledku spoločensko - ekonomických zmien,
ku ktorým došlo práve po r. 1989, sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou. Právnou normou pre súd

ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam
tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v r. 1989 mala v právnom poriadku za
následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava
Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže
konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody
konania, zmyslom ktorej je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona
a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol
neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s čl.
2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexistuje a z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno
vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady

mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu
(právneho pravidla) obsiahnutého v ust. § 79 ods. 2 ZP, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na
žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne
vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 1 ZP by bol v rozpore s dobrými mravmi v

zmysle článku 2 ZP. Takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale
aj preto, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti,
ktorej zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa
ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech
z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že ust. § 79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikované takým

spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku
1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Vychádzajúc z uvedených záverov súdnej
praxe súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade žalovaný nepreukázal, že by priznanie náhrady
mzdy žalobkyni z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov bolo v
rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Žalovaný skončil so žalobkyňou

neplatne pracovný pomer okamžite a v súlade s ust. § 79 ods. 1 ZP žalobkyňa má nárok na náhradu
mzdy v sume jej priemerného zárobku (ktorý za rozhodné obdobie súd zistil vo výške 11.240,78 Sk,
t.j. 373,13 € mesačne) odo dňa, kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní
až do času, kedy zamestnávateľ jej umožnil pokračovať v práci. Vykonaným dokazovaním mal súd
preukázané, že žalobkyňa po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru si aktívne hľadala

zamestnanie či už v odbore, ktorý vyštudovala (architektúra), bola vedená na Úrade práce, sociálnych
vecí a rodiny v evidencii nezamestnaných, nebola jej vystavená ponuka pracovného miesta z dôvodu
nedostatku pracovných miest zodpovedajúcich jej vzdelaniu, v rozhodnom období nebola poberateľkou
dávok v hmotnej núdzi, nemocenských, ani iných sociálnych dávok. Podľa názoru súdu nemôže byť
žalobkyni na škodu to, že od 1.1.2004 sa stala poberateľkou starobného dôchodku, ktorý navyše z

dôvodu trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru jej bol vypočítaný v oveľa nižšej
sume, ako by jej patril, pričom súd poukázal na to, že od 1.1.2004 platná právna úprava zaviedla súbeh
poberania dôchodku a poberania náhrady mzdy z pracovnej činnosti. Taktiež žalobkyni nemôže byť na
škodu, že od augusta 2004 sa zamestnala v občianskom združení Domov v rodine, nakoľko z tohto
pracovného pomeru mala iba minimálny príjem v priemere mesačne brutto 3.750,- Sk (124,48 €), v

čistom 2.752,- Sk (91,35 €), teda jej príjem z uvedenej činnosti nedosahoval príjmu, aký v skutočnosti
by dosahovala u žalovaného (svojho zamestnávateľa), ak by jej žalovaný v súlade s pracovnou zmluvou
prideľoval dohodnutú prácu. Žalobkyňa v uvedenom občianskom združení vykonávala túto činnosť za
iných podmienok, nie za podmienok v zásade rovnocenných, alebo dokonca výhodnejších podmienok,
než aké by mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby si žalovaný ako jej zamestnávateľ plnil

svoju povinnosť prideľovať jej prácu. Žalobkyni nebol vyplácaný príspevok v pestúnskej starostlivosti
a opakovaný príspevok v pestúnskej starostlivosti na úhradu potrieb dieťaťa, ktorý bol vyplácaný jej
manželovi v súvislosti s výkonom spoločného pestúnstva. Na základe takto zisteného skutkového stavu
a zhodnotiac vyššie uvedené právne argumenty súd dospel k záveru, že žalobkyňou uplatňovaný nárok
na náhradu mzdy v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru je čo do istiny v

plnom rozsahu dôvodný, pričom poukázal na to, že v skutočnosti si žalobkyňa uplatňuje menej akoby
jej patrilo za obdobie 1.4.2004 do 31.12.2005 mesačne po 8.855,- Sk, t.j. 293,93 € po odpočítaní sumy
1.000,- Sk, ktorú jej žalovaný poskytoval podľa nariadeného predbežného opatrenia, vychádzajúc z
priemerného zárobku žalobkyne za rozhodné obdobie zisteného v sume 11.240,78 Sk, t.j. 373,13 €.Zároveň súd priznal žalobkyni v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.12.2008, úroky z omeškania z dlžných súm náhrady mzdy za jednotlivé
mesiace žalovaného obdobia až do zaplatenia, keďže žalovaný náhradu mzdy žalobkyni nezaplatil v

lehotách splatnosti a dostal sa tak s plnením dlžnej sumy do omeškania.

3. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.,
vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov a priznal žalobkyni, ktorá mala v spore plný úspech, náhradu účelne vynaložených

trov konania v celkovej výške 3.343,57 € proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal, ktorému uložil
povinnosť prisúdenú náhradu trov konania zaplatiť na označený účet právnej zástupkyne žalobkyne v
súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. Zároveň rozhodol o trovách žalovaného tak, že žalovaný na nemá právo
náhradu trov konania (vo výroku rozsudku je nesprávne uvedené „žalobca“ - pozn. odvolacieho súdu).

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že v konaní došlo k

vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) a inej vade, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd prvej inštancie neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/, § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p.)
a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) Navrhol,
aby Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil a žalobu ako vecne
nedôvodnú zamietol. V doplňujúcom podaní žalovaný namietal nesprávnosť skutkového zistenia súdu
prvej inštancie, že žalobkyňa sa aktívne uchádzala o zamestnanie, keďže prezentovanému skutkovému

zisteniu nekorešpondujú vo veci produkované dôkazy. V tejto súvislosti predovšetkým poukázal na
obsah výpovede svedka Ing. Hovanca, ktorý uviedol, že v inkriminovanom období existovali veľké
projekčné kancelárie, ktoré aj reálne zamestnávali architektov. Podľa tvrdenia žalovaného predmetná
svedecká výpoveď spoľahlivo objektivizuje skutkovú okolnosť, že žalobkyňa sa o zamestnanie v odbore,
ktorý vyštudovala, aktívne a reálne neuchádzala a žalovaný vytkol súdu, že na obsah uvedenej

svedeckej výpovede v napadnutom rozsudku vôbec nereflektuje. V uvedenom smere súd prvej inštancie
založil svoje skutkové zistenia bez toho, aby tieto mali reálny základ v obsahu produkovaných dôkazov,
a preto napadnuté rozhodnutie žalovaný považoval za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Namietaná
nesprávnosť skutkových zistení sa nevyhnutne premietla aj do nesprávnych právnych záverov, keďže
súd síce na daný skutkový stav veci aplikoval vzťahujúcu sa právnu normu - ust. § 79 ods. 2 ZP, avšak

túto nesprávne vyložil a aplikoval na daný skutkový stav veci. Nesúhlasil s právnym záverom súdu,
že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 2 ZP by bol v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle čl. 2 ZP, argumentujúc pritom rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp.

zn. 6Cdo/157/2010. V tejto súvislosti žalovaný poznamenal, že cit. uznesenie Najvyššieho súdu SR
má charakter individuálneho právneho aktu, ktorý bez ďalšieho nezaväzuje súdy nižšieho stupňa,
s výnimkou súdu v prejednávanej veci. Podľa názoru žalovaného ust. § 79 ods. 2 ZP nemožno
interpretovať a aplikovať výlučne v intenciách hodnotiacich kritérií vzťahujúcich sa na inštitút dobrých
mravov, nakoľko ust. § 79 ods. 2 ZP za týchto okolností by nadobudlo obsolentný charakter, jednoducho

by sa stalo nadbytočným a duplicitným ustanovením vo vzťahu k čl. 2 ZP, ktorý upravuje normatívne
podmienky, za splnenia ktorých je namieste uplatniť inštitút dobrých mravov vo vzťahu k jednotlivým
inštitútom upravených v Zákonníku práce. Navyše uplatnený výklad nie je v súlade s materiálnou
podstatou inštitútu normatívne upraveného v ust. § 79 ods. 2 ZP, ale je v rozpore touto materiálnou
podstatou, a teda aj spôsobom a podmienkami, za ktorých sa uplatňuje teleologický výklad. Odhliadnuc

od prezentovaných námietok bol žalovaný toho názoru, že práve objektivizovaná pasivita žalobkyne pri
uchádzaní sa o zamestnanie, je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a prenáša zodpovednosť
a konzekvencie vyplývajúce z ust. § 79 ods. 2 ZP výlučne na žalovaného (zamestnávateľa), čo
nepochybne je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov pracovnoprávnych vzťahov.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na zrušujúce uznesenie Krajského súdu
v Košiciach 11Co/162/2012-226 z 30.9.2013, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný (§ 226 O.s.p.).
Uviedla, že tento stav je nemenný aj v súčasnej dobe, súd prvej inštancie sa riadil usmernením
KrajskéhosúduvKošiciach,doplnildokazovanievdanomrozsahuadôslednesaprisvojomrozhodovanívo veci vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami v zmysle pokynov odvolacieho súdu v
zrušujúcom rozhodnutí. K výkladu ust. § 79 ods. 2 ZP žalobkyňa citovala právny názor vyslovený v
uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 a zvýraznila potrebu interpretácie tohto ust.

v intenciách cit. rozhodnutia. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní dovoláva „dobrých mravov“, k uvedenej
námietke pripomenula, že v r. 2003 bola nezákonne prepustená, žalovaný ani v r. 2011, teda po
právoplatnom skončení sporu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ju nezaradil späť
do pracovného pomeru a ani jej na základe výziev neprideľoval prácu. Pripomenula tiež, že žalovala
menej,nežbyjejpatriloavkonaníbolopreukázanéajto,ževýškastarobnéhodôchodkubolavypočítaná

na jej ujmu žalobkyne z dôvodu, že po dobu 9 mesiacov nemala žiaden príjem a tento príjem jej
chýbal do výpočtu dôchodku, mzdu za obdobie jedného roka, kde nebolo možné využiť moderačné
právo, uhradil žalovaný až na základe predexekučnej výzvy v marci 2014, teda 11 rokov po rozviazaní
pracovného pomeru a dva roky po právoplatnosti rozsudku v tejto časti. Aj keď žalovaný žalobkyňu
opätovne prihlásil do Sociálnej poisťovne, neplatil za ňu žiadne odvody a prihlásil ju s nulovým príjmom,
čo sa týka mzdy a z uvedeného dôvodu žalobkyňa doteraz nemôže požiadať o prepočítanie dôchodku.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže súd prvej inštancie náležite zistil všetky skutočnosti dôležité
pre rozhodnutie vo veci a tieto správne právne vyhodnotil, nie je teda žiaden dôvod pre zmenu ani pre
zrušenie vecne správneho rozhodnutia, preto žalobkyňa navrhla odvolanie zamietnuť ako nedôvodné,
napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia v
odvolacom konaní spolu vo výške 315,02 €.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Z
ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, však zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) v súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá
veta CSP posúdil podmienky prípustnosti a dôvody podaného odvolania podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.6.2016, teda v čase rozhodnutia súdu a podania
odvolania žalovaným (28.6.2016), prejednal odvolanie ako podané včas a oprávnenou osobou proti

rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e), f) a h) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvá
veta CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods.
2 CSP a napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

8. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 27.6.2018 o 10.10 hod. v pojednávacej
miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a
času vykonania tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach
v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

9. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej
inštancie z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného obsiahnutých
v odvolaní dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie podané žalovaným je neopodstatnené a
namietané odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané. Odvolací súd nezistil, že by

skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom
rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v
konaní nevyšli najavo alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne ustanovenia právneho
predpisu alebo použité zákonné ustanovenia interpretoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v

potrebnom rozsahu a úplne zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami
vyplývajúcimi z ust. § 132 a nasl. O.s.p. účinného do 30.6.2016 (v čase vyhlásenia rozsudku), pri svojom
rozhodovaní sa náležite vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými okolnosťami posudzovaného
prípadu, ktoré mali pre rozhodnutie právny význam, dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorýchzaložil svoje rozhodnutie, spor správne právne posúdil pri aplikácii správneho právneho predpisu, a to
ust. § 79 ods. 1 a 2 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003 (ďalej aj „cit.
ZP“) v spojení s prechodným ust. § 252a ods. 1 ZP vzhľadom na deň vzniku nároku na náhradu mzdy v

súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru žalobkyne (doručením oznámenia žalovanému
listom žalobkyne z 27.3.2003, že trvá na ďalšom zamestnávaní), ust. § 79 ods. 2 cit. ZP súd prvej
inštancie aj správne interpretoval a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach
sporových strán. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu porušujúce procesné
práva strán (žalovaného) alebo právo na spravodlivý proces, odnímajúce stranám sporu možnosť konať

pred súdom, ani žiadnu z vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

11. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, s právnym
posúdením prejednávanej veci a so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sú preukázané
podmienky pre priznanie náhrady mzdy žalobkyni v dôsledku neplatného skončenia jej pracovného
pomeru, za žalované obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 v požadovanej výške v zmysle § 79 ods. 2 cit.

ZP. Zároveň odvolací súd konštatuje aj správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, a to tak po skutkovej
ako i právnej stránke, na ktoré v celom rozsahu v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

12. Skutočnosti a námietky, ktoré žalovaný uvádza v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť rozsudku z hľadiska zistených skutočností (správnosti zisteného skutkového stavu),

procesného postupu súdu v konaní, hodnotenia vykonaných dôkazov alebo z hľadiska spôsobu
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa nedopustil omylu pri aplikácii
ust. § 79 ods. 2 cit. ZP na posudzovanú vec (zistený skutkový stav), ktoré ust. aj správne vyložil,
postupujúc v súlade so závermi ustálenej súdnej praxe a dôsledne rešpektujúc pokyny a právny názor
odvolacieho súdu vyslovené v zrušujúcom uznesení 11Co/162/2012-226 z 30.9.2013, ktorými bol pri

rozhodovaní v zmysle § 226 O.s.p. viazaný. Vo svojom rozhodnutí sa súd náležite vysporiadal tiež s
tvrdeniami žalovaného vrátane jeho námietky (žiadosti) o zníženie, príp. nepriznanie náhrady mzdy
podľa § 79 ods. 2 ZP prednesenými v rámci procesnej obrany v spore, pričom po zhodnotení zistených
skutkových okolností posudzovaného prípadu a pri správnej interpretácii podmienok v rámci zákonných
kritérií celkom odôvodnene nepristúpil k zníženiu (nepriznaniu) náhrady mzdy žalobkyni za žalované

obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005, v tomto spore podanou žalobou uplatnenej v zmysle § 79 ods. 2
Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003 (podľa tohto ust. ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec

bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol
alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil).

13. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, aj v súvislosti s odvolacími námietkami
žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že podľa právnej teórie i záverov súdnej praxe k zníženiu,

príp. nepriznaniu náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 cit. ZP môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení
všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez
vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných
alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby si
zamestnávateľplnilsvojupovinnosťprideľovaťmudohodnutúpráce.Prirozhodovaníotom,činažiadosť

zamestnávateľa súd zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu
12 mesiacov, súd prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu
tam vykonával, aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pritom
je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou
zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za

rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať
takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve, alebo rovnocennú prácu,
alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý druh
práce, a akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol alebo by mohol dosiahnuť, keby takú prácu vykonával.
Keby sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok

nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval
prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné od zamestnanca
spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom skončení pracovného pomeru do takejto práce vôbec
zapojil; ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že požadovaná náhrada mzdy mábyť znížená alebo dokonca nepriznaná (Barancová, H. a kol. Zákonník práce, Komentár. 1. vydanie
Bratislava. C.H. Beck, 2017, s. 723).

14. V prejednávanej veci žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru za obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 súd prvej inštancie posúdil v súlade so
zákonom a vyššie uvedenými zásadami, po dôslednom zhodnotení všetkých relevantných skutkových
okolností prípadu, pri správnej aplikácii i výklade ust. § 79 ods. 2 cit. ZP a podľa kritérií ustálených v
konštantnej judikatúre a rozhodovacej praxi, ktoré sú použiteľné aj pri posúdení nároku v danom spore, a

po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru, že uplatnený nárok v celom rozsahu
je opodstatnený a nie sú splnené podmienky pre nepriznanie požadovanej náhrady mzdy žalobkyni,
príp. pre zníženie povinnosti žalovaného na náhradu mzdy za žalované obdobie. Zároveň súd uviedol
správne, dostatočné a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje, a na dôvody napadnutého rozsudku aj odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

15. Pokiaľ žalovaný v odvolaní v rámci vytýkaných právnych vád rozhodnutia nesúhlasí s aplikáciou
právneho názoru vysloveného v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6
Cdo/157/2010 zo 14.9.2011 na daný prípad, k uvedenej námietke je potrebné uviesť, že súd prvej
inštancie nepochybil, ak pri výklade ust. § 79 ods. 2 cit. ZP sa podporne riadil právnym názorom
vysloveným v cit. rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/157/2010 [ktoré v tam prejednávanej

právnej veci má kasačnú záväznosť ako správne tvrdí žalovaný v podanom odvolaní, avšak zároveň
toto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR má tiež všeobecný význam a predstavuje určité východisko
pre rozhodovanie všeobecných súdov aj v iných, skutkovo a právne obdobných prípadoch, je tým
judikatórne záväzné, a teda nepochybne sa týka aj prejednávanej veci - pozn. odvolacieho súdu],
posúdiac žalobkyňou uplatnený nárok aj podľa všeobecného kritéria (zákonného pozitívneho príkazu)

súladu výkonu subjektívnych práv s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Základných zásad Zákonníka
práce [upravujúceho spôsob výkonu práva, počítajúc s prípadmi, že subjekt môže právo vykonať aj
nedovoleným spôsobom, v rozpore s dobrými mravmi; ktorý zakotvuje zákonný príkaz súladu výkonu
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov s dobrými mravmi a zákaz zneužívať tieto
práva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov] so záverom,

že priznanie náhrady mzdy žalobkyni z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od
1.4.2004 do 31.12.2005 v požadovanom rozsahu nie je v rozpore s dobrými mravmi (žalovaný to
nepreukázal). Uvedené posúdenie veci nič nemení na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, keďže
podmienky pre zníženie, príp. nepriznanie náhrady mzdy súd prvej inštancie posudzoval dôsledne
v zmysle zákonných kritérií vyplývajúcich z ust. § 79 ods. 2 cit. ZP, túto právnu normu aj správne

interpretovalspôsobom,akýmhointerpretovaladoterajšiajudikatúrakust.§61ods.2zákonač.65/1965
Zb. Zákonníka práce účinného od 1.1.1966 do 31.3.2002 vzhľadom na to, že znenie ust. § 79 ods. 2
časť vety za bodkočiarkou Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2007 je takmer totožné s ust.
§ 61 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou predchádzajúceho Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.).
Tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že ust. § 79 ods. 2 ZP súd prvej inštancie interpretoval

a aplikoval výlučne v intenciách hodnotiacich kritérií vzťahujúcich sa na inštitút dobrých mravov a v
rozpore s materiálnou podstatou inštitútu normatívne upraveného v právnej norme, nie je opodstatnené,
keďže právne posúdenie prejednávanej veci takým spôsobom z dôvodov preskúmavaného rozsudku
nevyplýva.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom tohto potvrdzujúceho rozhodnutia je právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP (prevzatá úprava z ust. § 219 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016)
v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení
rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval

tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez ust. § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté
v napadnutom (preskúmavanom) rozsudku, príp. odvolací súd môže doplniť na zdôraznenie vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2
CSP ako vecne správny. Zároveň rozhodol o nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania podľa
ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala v spore plný úspech, priznal nárok nanáhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalovanému s tým, že o výške
náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§
262 ods. 2 CSP).

18. Záverom odvolací súd upozorňuje súd prvej inštancie na potrebu opravy zrejmej nesprávnosti vo
výrokovej časti rozsudku (týkajúcej sa výroku o trovách žalovaného) vydaním opravného uznesenia
podľa ust. § 224 CSP, keďže vo výroku rozsudku (v rozpore s jeho odôvodnením) súd nesprávne uviedol,
že žalobca (namiesto žalovaného) nemá právo na náhradu trov konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP), môže ho podať strana, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania

uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).