Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/162/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7105236054
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7105236054.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach veci žalobkyne W.. S.. R. B., nar. X.X.XXXX, bytom Košice, M. X, zast.
JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, Floriánska 16, proti žalovanému K. domov T. - T. L. E., T.,
G. 1, IČO: 31968040, zast. JUDr. Sergejom Romžom, advokátom, Advokátska kancelária ČOPKO &
ROMŽA, Košice, Hrnčiarska 5, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 36C
106/2005-176 z 8.12.2011 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok okrem výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
3.782,80 € s prísl. a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, a v zrušenom rozsahu vracia vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 9.955,36 € s 13 % úrokmi
omeškania ročne zo sumy 9.955,36 € s 13 % úrokmi omeškania zo sumy 330,45 € od 1.6.2003 do
zaplatenia, s 13 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 € od 1.7.2003 do zaplatenia, s 13 % úrokmi z
omeškania zo sumy 330,45 € od 1.8.2003 do zaplatenia, s 13 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 €
od 1.9.2003 do zaplatenia, s 12,5 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 € od 1.10.2003 do zaplatenia, s
12,5 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 € od 1.11.2003 do zaplatenia, s 12,5 % úrokmi z omeškania
zo sumy 330,45 € od 1.12.2003 do zaplatenia, s 12 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.1.2004
do zaplatenia, s 12 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.2.2004 do zaplatenia, s 12 % úrokmi
z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.3.2004 do zaplatenia, s 11 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93
€ od 1.4.2004 do zaplatenia, s 10 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.5.2004 do zaplatenia,
s 10 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.6.2004 do zaplatenia, s 9 % úrokmi z omeškania
zo sumy 293,93 € od 1.7.2004 do zaplatenia, s 9 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.8.2004
do zaplatenia, s 9 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.9.2004 do zaplatenia, s 9 % úrokmi z
omeškania zo sumy 293,93 € od 1.10.2004 do zaplatenia, s 9% úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 €
od 1.11.2004 do zaplatenia, s 8 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.12.2004 do zaplatenia,
s 8 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.1.2005 do zaplatenia, s 8 % úrokmi z omeškania zo
sumy 293,93 € od 1.2.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.3.2005
do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.4.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi
z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.5.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93
€ od 1.6.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.7.2005 do zaplatenia,
so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.8.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo
sumy 293,93 € od 1.9.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.10.2005
do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.11.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi
z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.12.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93
€ od 1.1.2006 do zaplatenia a so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.2.2006 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť
nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.824,39 € na účet JUDr. Marty Šuvadovej, advokátky, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer okamžite
listom z 18.3.2003 a Okresný súd Košice I právoplatným rozsudkom 16C 127/2003 z 13.11.2007
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 4Co 79/2008 z 11.6.2009 určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni z 18.3.2003 je neplatné, že žalobkyňa
oznámila žalovanému listom z 27.3.2003, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za
neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, preto sa domáhala zaplatenia náhrady mzdy v súlade s
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď oznámila žalovanému
ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, kedy jej zamestnávateľ
umožnil pokračovať v práci. Mal tiež preukázané, že žalovaný ani po tomto oznámení, žalobkyni
prácu neprideľoval a nevyplácal jej dohodnutú mzdu, a podľa uznesenia Okresného súdu Košice I
č.k. 16C 127/2003 zo 6.8.2003 jej vyplácal časť pracovnej odmeny, resp. mzdy vo výške 1.000 Sk
mesačne, počnúc od novembra 2003, pričom celkovo jej za rozhodné obdobie na pracovnej odmene
vyplatil spolu 26.000 Sk (863,04 €). Taktiež mal preukázané, že žalobkyňa po doručení okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného, si aktívne hľadala zamestnanie, či už v odbore,
ktorý vyštudovala (architektúra), bola vedená v evidencii nezamestnaných Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny, avšak nebolo jej ponúknuté žiadne pracovné miesto z dôvodu nedostatku pracovných
miest zodpovedajúcich jej vzdelaniu, v rozhodnom období nebola poberateľkou dávok v hmotnej núdzi,
nepoberala ani nemocenské dávky a taktiež ani žiadne iné sociálne dávky, a počnúc dňom 1.1.2004
sa stala poberateľkou starobného dôchodku, ktorý jej bol vyplácaný od 1.12.2004 do 12.7.2005 v sume
7.264 Sk mesačne a od 12.7.2005 do 31.12.2005 v sume 7.907 Sk (262,46 €) mesačne. Žalobkyňa
založila občianske združenie Domov v rodine, v ktorom bola zamestnaná na dobu neurčitú od 9.8.2004,
pričom za obdobie od 8/2004 do 31.12.2004 mala príjem z uvedenej činnosti vo výške 13.229 Sk (439,12
€) a za obdobie roka 2005 vo výške 33.017 Sk (1.095,96 €). Prihliadol na vyjadrenie žalovaného, ktorý
uznal čo do základu a výšky nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2003 do 1.4.2004 a
v prevyšujúcej časti náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov navrhol žalobkyni vôbec nepriznať
poukazujúc na to, že v tomto období si nehľadala aktívne prácu, jej vyhľadávanie práce bolo nereálne,
iluzórne a nepovažoval za pravdivé jej tvrdenie, že v uvedenom období nemohla byť riadne zamestnaná,
nakoľko sa musela celodenne starať o chovankyňu C. V., keďže táto (podľa názoru žalovaného) si
nevyžadovala celodennú starostlivosť a žalobkyňa sa prinajmenšom mohla zamestnať v dopoludňajších
hodinách. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 252 ods. 1, § 14 , § 79 ods. 1 a 2, § 118
ods. 1, § 129 ods. 1 a 2 , § 130 ods. 2, § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce v znení účinnom do
30.6.2003 (ďalej len „cit. ZP“) a bol toho názoru, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy podľa §
79 ods. 1 a 2 ZP za žalované obdobie a nemôže byť žalobkyni na škodu skutočnosť, že od 1.1.2004
sa stala poberateľkou starobného dôchodku, nakoľko od 1.1.2004 platná právna úprava zaviedla súbeh
poberania starobného dôchodku a poberania náhrady mzdy z pracovnej činnosti, taktiež jej nemôže byť
na škodu ani skutočnosť, že od augusta 2004 sa zamestnala v občianskom združení Domov v rodine,
lebo z tohto pracovného pomeru mala iba minimálny príjem (v r. 2004 priemerne mesačne vo výške 3.750
Sk, t.j. 124,48 € brutto, v čistom 2.752 Sk, t.j. 91,35 €), a takýto príjem z uvedenej činnosti dosahovala
aj v roku 2005, ktorý však nedosahoval výšku zárobku, ktorý by dosahovala u žalovaného (svojho
zamestnávateľa), ak by jej v súlade s pracovnou zmluvou prideľoval dohodnutú prácu. Pri rozhodovaní
zohľadnil tiež skutočnosť, že žalobkyňa v uvedenom občianskom združení vykonávala činnosť (prácu)
nie za podmienok v zásade rovnocenných akoby vykonávala pracovnú činnosť v súlade s pracovnou
zmluvou uzavretou so žalovaným ako zamestnávateľom, ak by jej prideľoval prácu. Z uvedeného mu
vyplynulo, že pracovnú činnosť, ktorú žalobkyňa vykonávala v občianskom združení Domov v rodine,
vykonávala za iných podmienok, nie rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by tieto mala pri
výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Priemerný zárobok žalobkyne za rozhodné obdobie súd prvého
stupňa zistil vo výške 11.240,78 Sk, t.j. 373,13 € podľa § 134 ods. 1, 2 a 4 ZP. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že žalobkyňou uplatňovaný nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2003
do 31.12.2005 v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru, je čo do istiny v celom
rozsahu dôvodný, pričom poukázal na to, že v skutočnosti si žalobkyňa uplatňuje menej ako by jej patrilo,
keďže za obdobie od 1.4.2003 do 31.10.2003 si uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške po 9.955
Sk, t.j. 330,45 € mesačne a za obdobie od 1.11.2003 do 31.12.2005 vo výške po 8.855 Sk, t.j. 293,93
€, po odpočítaní sumy 1.000,- Sk, ktorý jej žalovaný poskytoval podľa predbežného opatrenia, a preto
žalobe ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
9.955,36 € spolu s úrokmi z omeškania z jednotlivých nezaplatených súm náhrady mzdy, s ktorými sa
žalovaný dostával do omeškania postupne, a to od 1. dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom
nastala splatnosť náhrady mzdy. Úroky z omeškania súd priznal žalobkyni vo výške určenej podľa § 3

nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.12.2008 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3
O.s.p. a priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške 1,824,39 € pozostávajúcu z trov právneho
zastúpenia za 7 úkonov právnej služby, vychádzajúc z výšky priznaného plnenia podľa § 10 ods. 1 vyhl. č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, keďže žalobkyňa mala neúspech iba v pomerne nepatrnej časti (v časti nepriznaných úrokov
z omeškania) a uložil žalovanému povinnosť nahradiť ju na účet právnej zástupkyni žalobkyne v súlade
s § 149 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok - okrem výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.782,80 € s
prísl. (náhrada mzdy za obdobie od 1.4.2003 do 31.3.2004) a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti, napadol včas podaným odvolaním žalovaný, uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2
písm. d/ a f/ O.s.p., navrhol rozsudok v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. zmeniť a žalobu zamietnuť
ako nedôvodnú. Namietal nesprávnosť skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré nekorešpondujú
s obsahom produkovaných dôkazov, na ktoré súd odkazuje v napadnutom rozsudku. Konkrétne sa
nestotožnil so zistením súdu prvého stupňa, že žalobkyňa sa aktívne uchádzala o zamestnanie a
poukázal na svedeckú výpoveď Ing. Margitu, z ktorej vyplynulo, že tento sa so žalobkyňou pozná od
detstva a v inkriminovanom období sa stretávali, ako aj na obsah výpovede svedka Ing. Chovanca,
ktorý sa so žalobkyňou poznal ako bývalý kolega z práce. Bol toho názoru, že z uvedených svedeckých
výpovedí nemožno bez ďalšieho skutkovo ustáliť, že žalobkyňa sa u nich uchádzala o zamestnanie,
keďže išlo o priateľské posedenia, pričom možnosť prípadného zamestnania žalobkyňou svedkom bola
objektívne vylúčená vzhľadom na to, že títo mali postavenie živnostníkov - samostatne zárobkovo
činných osôb a nikdy v minulosti žiadne osoby nezamestnávali v riadnom pracovnom pomere, o čom
žalobkyňa mala vedomosť. Uvedené skutočnosti svedčia o fiktívnom hľadaní zamestnania žalobkyňou
bez reálnej možnosti sa zamestnať. Poukázal na ust. § 79 ods. 2 ZP, ktoré predpokladá faktickú reálnu
snahu zamestnanca získať zamestnanie, avšak snaha žalobkyne zamestnať sa mala iba formálny -
iluzórny charakter bez možnosti reálneho naplnenia obsahu povinnosti zamestnanca, ktoré pre neho
vyplývajú z ust. § 79 ods. 2 ZP. Namietal tiež skutkové zistenie, že žalobkyňa sa nemohla zamestnať v
odbore, ktorý vyštudovala, nakoľko na trhu práce v uvedenom odbore bol nedostatok pracovných miest.
Súd prvého stupňa k uvedenému skutkovému zisteniu dospel výlučne na základe výpovede svedka
Ing. Margitu bez toho, aby tieto skutkové tvrdenia podrobil všestrannému kritickému hodnoteniu, a aby
zisťoval, na základe čoho dospel svedok k tomuto záveru. Súd prvého stupňa sa náležite nevysporiadal
ani so skutočnosťou, prečo sa žalobkyňa neuchádzala o zamestnanie v projekčných kanceláriách, ktoré
aj reálne zamestnávali architektov (svedok Ing. Chovanec uviedol, že v inkriminovanom období existovali
veľké projekčné kancelárie, ktoré aj reálne zamestnávali architektov). V uvedenom smere považoval
napadnutý rozsudok za nepresvedčivý a nepreskúmateľný, a zároveň bol toho názoru, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno na svoje tvrdenia, že sa aktívne a reálne uchádzala o zamestnanie tak,
ako jej to ukladá ust. § 79 ods. 2 ZP. Namietaná nesprávnosť skutkových zistení sa nevyhnutne podľa
názoru žalovaného premietla aj do nesprávnych právnych záverov, ktoré súd prvého stupňa prezentuje
v napadnutom rozsudku, keď síce správne aplikoval vzťahujúcu sa právnu normu - ust. § 79 ods. 2
ZP, avšak túto nesprávne vyložil a aplikoval na daný skutkový stav veci, a taktiež nesprávne vyložil
a aplikoval na skutkový stav veci jednotlivé kritériá odôvodňujúce uplatnenie moderačného práva vo
vzťahu nároku uplatneného žalobkyňou, za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Z napadnutého rozsudku
nie je zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal so skutočnosťou, že chovankyňa žalobkyne Margita
Ficuová, od septembra 2004 nastúpila na strednú školu, čo v konečnom dôsledku sa pozitívne premietlo
do jej ustáleného správania a zlepšeného prospechu a vytvorilo podmienky pre žalobkyňu uchádzať sa
o zamestnanie minimálne po dobu, keď chovankyňa sa zúčastňovala vyučovania. Žalovaný bol toho
názoru, že uvedené sa malo premietnuť aj do rozhodnutia súdu o uplatnení moderačného práva vo
vzťahu k nároku uplatňovanému žalobkyňou za obdobie od 1.9.2004. Nesúhlasil ani so záverom súdu
prvého stupňa, že žalobkyňa sa fakticky starala o chovankyňu aj po dovŕšení 18. roku veku, ktorá
skutočnosť jej bránila sa zamestnať v období po r. 2007, pričom k uvedenému poznamenal, že pestúnska
starostlivosť žalobkyne o chovankyňu zo zákona zanikla dovŕšením jej plnoletosti, ak sa žalobkyňa
starala o bývalú chovankyňu aj po tomto období, bolo to vecou jej autonómneho rozhodnutia, ktoré však
vo vzťahu k jej povinnosti aktívne sa uchádzať o zamestnanie, je právne irelevantné a nevytvára ani
formálnu, ani vecnú prekážku, a teda neexistoval zákonný dôvod, na základe ktorého by žalobkyňa bola
povinná starať sa o ňu, keď Margita Ficuová po dovŕšení 18. rokov sa vydala, založila si vlastnú rodinu a
porodila aj dieťa, o ktoré sa riadne starala. Uvedené skutočnosti nesvedčia o snahe žalobkyne uchádzať
sa o zamestnanie, ale naopak svedčia o jej absolútnej pasivite po celú dobu vedeného sporového

konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Právne bez významu vo vzťahu k uplatnenému
moderačnému právu podľa názoru žalovaného nie je ani skutočnosť, že žalobkyňa bola v rozhodnom
období od 1.1.2004 poberateľkou starobného dôchodku vo výške 224,19 € mesačne. Mal za to, že
súdne rozhodnutie vykazuje známky svojvôle, čo vo svojich dôsledkoch zakladá porušenie princípov
spravodlivého súdneho ako sú deklarované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Záverom akcentoval na skutočnosť, že náhrada mzdy, má okrem iného aj satisfakčnú
funkciu a poberanie starobného dôchodku v uvedenej výške, v pomere k výške uplatňovaného nároku
na náhradu mzdy žalobkyne, je objektívne spôsobilé poskytnúť žalobkyni dostatočnú satisfakciu za ušlú
mzdu, nakoľko jej životná úroveň sa v dôsledku poberania starobného dôchodku podstatne nezmenila
- nezhoršila.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla odvolanie odmietnuť ako oneskorene podané,
prípadne rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania vo výške
523,14 €. K námietkam žalovaného uviedla, že po skončení podpornej doby na úrade práce, keď si
nevedela nájsť zamestnanie, sa zamestnala v občianskom združení, aj naďalej hľadala inú vhodnú
prácu, pričom bolo nutné, aby to bola práca buď doma alebo v dopoludňajších hodinách, kedy bola vtedy
jej zverenkyňa v škole. Súd prvého stupňa uviedol, že samotná jej starostlivosť o Margitu Ficuovú bola
náplňou jej práce u žalovaného, nemožno teda spravodlivo od nej žiadať, aby sa na jednej strane riadne
starala o chovankyňu a na druhej strane, aby sa k tejto starostlivosti pri hľadaní zamestnania vôbec
neprihliadalo a nezohľadnili sa skutočnosti majúce vo veci (v súvislosti so starostlivosťou o chovankyňu)
význam. Poukázala na to, že nemala vlastnú architektonickú kanceláriu, a teda ani nemohla mať
vlastných klientov, a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zabezpečiť si „prácu“ mali problém aj
architekti, ktorí nemali starosti s deťmi ako ona. K nemožnosti nájsť si prácu dopomohlo i to, že v období
rokov 2000 - 2005 bolo v Košiciach minimum zákaziek, a v konaní bolo taktiež objasnené ako pracujú
architektonické kancelárie, keď z výpovede svedka Ing. Margitu vyplynulo, že tento pre ňu mal prácu,
avšak nemohol za to, že si objednávateľ vybral iného dodávateľa na obrázky, ktoré mala robiť pôvodne
ona, a že práca pre architektov v Košiciach nebola, pričom aj tá spoločnosť, čo poskytovala prácu, si
hľadala architektov mladých priamo po škole, ktorí nemali vysoké finančné nároky a boli ochotní pracovať
aj za minimálnu mzdu. Tvrdila, že z jej strany v žiadnom prípade nešlo o fiktívne hľadanie si práce, ako
to uvádza žalovaný a nemožno mať pochýb o tom, že si reálne a aktívne hľadala prácu. K starostlivosti
o Margitu Ficuovú uviedla, že ani po nástupe chovankyne od septembra 2004 na strednú školu, nemala
vytvorené podmienky uchádzať sa o zamestnanie minimálne po dobu, keď chovankyňa sa zúčastňovala
vyučovania a z vykonaného dokazovania absolútne nevyplýva, že by nástupom na strednú školu sa
správanie Margity Ficuovej ustálilo, ale naopak Margita Ficuová bola labilná, reagovala prudko na každú
zmenu nehovoriac o tom, že v r. 2007 podstúpila interrupciu, po ktorej bola agresívna, nepokojná a
jej osoba je sama o sebe hodná osobitného zreteľa, špecifická (čo vyplynulo zo svedeckej výpovede
MUDr. Rosenbergerovej na pojednávaní 11.11.2011), preto by mal súd pri rozhodovaní prihliadať i na tú
skutočnosť v súlade s dobrými mravmi, že výsledkom jej starostlivosti o menovanú je to, že sa jej podarilo
zaradiť do normálneho života, vydala sa a má dieťa a žije riadnym spôsobom života. K námietke, že
poberala starobný dôchodok v rozhodnom období, poukázala na zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení účinný od 1.1.2004, ktorý nevylučoval poberanie mzdy v súbehu s vyplácaním starobného
dôchodku, ktorý jej bol priznaný od 1.1.2004 a výška jej dôchodku bola vypočítaná na jej ujmu z dôvodu,
že 9 mesiacov nemala žiadny príjem a tento jej chýbal do výpočtu dôchodku. Poukázala tiež na to, že v
r. 2003 bola nezákonne prepustená a v r. 2011 žalovaný po právoplatnom skončení sporu o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru ju nezaradil späť do pracovného pomeru bez problémov,
a ani na základe jej výziev jej neprideľoval prácu, doposiaľ jej neuhradil ani mzdu, na ktorú má právny
nárok a dokázal realizovať iba jediné, keď po vydaní rozsudku Krajského súdu v Košiciach jej prestal
vyplácať sumu 1.000 Sk titulom vydaného predbežného opatrenia. Vzhľadom na uvedené mala za to,
že súd prvého stupňa náležite zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto správne
právne vyhodnotil, a nie je teda žiadny dôvod ani pre zmenu ani pre zrušenie napadnutého rozsudku.

Rozsudok vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.782,80 € istiny
s prísl. (náhrada mzdy za obdobie od 1.4.2003 do 31.3.2004), a vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol v tejto časti právoplatnosť (§ 206 ods. 2
O.s.p.), preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil,

že odvolanie žalovaného je dôvodné, preto rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.782,80 € s prísl. a výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti, podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j.
tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne. Musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s §132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva
a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením
(odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery
o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z hľadísk námietok žalovaného
uvedených v odvolaní dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je opodstatnené a uplatnené odvolacie
dôvody v prejednávanej veci sú preukázané.

Predmetom konania je nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru okamžitým zrušením listom žalovaného z 18.3.2003, žalobkyni doručeným 25.3.2003, na ktorý
žalobkyňa reagovala listom z 27.3.2003 oznámením žalovanému, že okamžité zrušenie pracovného
pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný nepodal odvolanie proti
rozsudku vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie
od 1.4.2003 do 31.3.2004 vo výške 3.782,80 € istiny s prísl., rozsudok v tomto výroku nadobudol
právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O.s.p.), a preto uplatnený nárok v tomto rozsahu nie je predmetom
odvolacieho konania. V odvolacom konaní je posudzovaný nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov (počnúc dňom doručenia oznámenia zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
t.j. za obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 ), ktorý súd prvého stupňa správne právne posudzoval
podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003 (ďalej len „cit. ZP“), avšak správne
použité zák. ustanovenie na zistený skutkový stav čiastočne nesprávne aplikoval. Vychádzajúc z
nesprávneho právneho názoru súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému
nároku a nezisťoval, resp. neprihliadol na všetky skutočnosti relevantné z hľadiska § 79 ods. 2 ZP,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a odôvodňovali možnosť
znížiť povinnosť žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy za sporné obdobie, resp. túto žalobkyni
nepriznať. Napadnutý rozsudok tak vychádza z nesprávnych (neúplných) skutkových zistení a spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, a nie je preto vecne správny a odvolacie námietky žalovaného
uvedené v odvolaní sú tak opodstatnené.

Podľa § 79 ods. 1 cit. ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak

súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde
k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa ods. 2 cit. ust. ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
Súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u
iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do
práce nezapojil.

Základným predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa § 79 ods. 1 cit. ZP je neplatnosť rozviazania tohto
pracovného pomeru a kvalifikované oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na doterajšom
zamestnaní. Zamestnanec, ktorý oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a ktorému
zamestnávateľ neumožnil pokračovať v práci, má pri neplatnom skončení pracovného pomeru nárok
na náhradu mzdy, ktorá je dôsledkom neplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi
prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku
zisteného podľa § 134 ZP odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie, že trvá na
ďalšom zamestnávaní až do času, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde
k platnému skončeniu pracovného pomeru iným spôsobom, resp. až do dňa právoplatnosti rozhodnutia
súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.

Ustanovenie § 79 ods. 2 cit. ZP umožňuje súdu na žiadosť zamestnávateľa primerane znížiť, prípadne
vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje dvanásť mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy
je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho
povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o tomto
návrhu (ktorý z procesného hľadiska predstavuje obranu žalovaného proti žalobe zamestnanca o
zaplatenie náhrady mzdy) súd prihliada najmä na to, či zamestnanec bol medzitým zamestnaný u
iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával, či vykonával alebo mohol vykonávať prácu, ktorá
zodpovedá druhu práce dohodnutému v pracovnej zmluve, alebo prácu, ktorá je dojednanému druhu
práce rovnocenná alebo výkon ktorej je pre zamestnanca dokonca výhodnejší než je práca (druh alebo
miesto výkonu práce) dohodnutá v pracovnej zmluve, a aký zárobok za túto prácu dosiahol alebo mohol
dosiahnuť, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. K zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady
mzdy podľa § 79 ods. 2 cit. ZP môže súd pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností
prípadu možno urobiť záver, že zamestnanec vykonával u iného zamestnávateľa prácu zodpovedajúcu
druhu práce dohodnutému v pracovnej zmluve (v porovnateľnom pracovnom zaradení) alebo sa mohol
zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok zásadne
rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy,
keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnuté práce. Uvedené zásady platia aj v
prípade, keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru začal vykonávať podnikateľskú
činnosť. V spore o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má procesnú povinnosť
tvrdiť a preukázať skutočnosti o tom, že sú splnené predpoklady pre zníženie alebo nepriznanie
náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP zamestnávateľ, ktorý nesie procesnú zodpovednosť za to, že
tieto povinnosti nesplní. Zamestnávateľ - aby bol v spore úspešný - teda musí nielen tvrdiť, ale aj
preukázať, že sa zamestnanec zapojil do práce u iného zamestnávateľa (vykonával alebo mohol
vykonávať podnikateľskú činnosť) za podmienok zásadne rovnocenných v porovnateľnom pracovnom
zaradení a za porovnateľných platových podmienok, alebo dokonca výhodnejších, než aké mal pri
výkone práce podľa pracovnej zmluvy, alebo že skutočne mal takú možnosť a bez vážnych dôvodov
ju nevyužil.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy za žalované
obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005, t.j. za obdobie presahujúce 12 mesiacov, neposúdil v súlade s §
79 ods. 2 cit. ZP a uvedenými zásadami ustálenými v súdnej praxi a z vyššieuvedených hľadísk, a to
po dôslednom zhodnotení všetkých relevantných okolností prípadu žalobkyne, a z vykonaných dôkazov

preto vyvodil predčasný, a tým aj nesprávny právny záver, že uplatnený nárok v tejto časti (podľa § 79
ods. 2 ZP) je v celom rozsahu opodstatnený a nie sú splnené podmienky pre nepriznanie náhrady mzdy,
príp. pre zníženie povinnosti žalovaného na náhradu mzdy za žalované obdobie. Súd prvého stupňa
postupoval nesprávne, pokiaľ pri hodnotení vykonaných dôkazov neprihliadol na to, že po doručení
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného v starostlivosti žalobkyne zostala
chovankyňa Margita Ficuová, a nezisťoval, z akých dôvodov, za akých okolností a podmienok sa tak
stalo, pokiaľ prehliadol skutočnosť, že následne bola chovankyňa M. Ficuová zverená žalobkyni do
náhradnej (pestúnskej) starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, neoboznámil sa s obsahom súdneho
rozhodnutia a nezistil, či a v akej výške bol žalobkyni ako náhradnému rodičovi (pestúnovi) v rozhodnom
období vyplácaný finančný príspevok, príp. odmena pestúna za výkon pestúnskej starostlivosti podľa
zák. č. 265/1998 Z.z. o pestúnskej starostlivosti a o príspevkoch pestúnskej starostlivosti v znení
neskorších predpisov (§ 16 cit. zákona), a dokedy mala žalobkyňa príjem v súvislosti s pestúnskou
starostlivosťou o zverené mal. dieťa M. Ficuovú. Súd nesprávne zisťoval, z akých dôvodov sa žalobkyňa
nezapojila do práce u iných zamestnávateľov a či sa aktívne a reálne uchádzala o prácu v odbore
architektúra (v ktorom vyštudovala), pričom nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa mala v pestúnskej
starostlivosti zverenú mal. M. Ficuovú, a okrem toho od 9.8.2004 sa zamestnala v občianskom združení
Domov v rodine, kde vykonávala prácu náhradného rodiča (vychovávateľky), ktorá bola porovnateľná
s druhom práce dohodnutej v pracovnej zmluve a vykonávanej u žalovaného, neprihliadol (nesprávne)
pri rozhodovaní k jej príjmom dosahovaným z pracovnej činnosti v občianskom združení (aj keď
tieto nedosahovali jej príjmu z pracovnej činnosti počas trvania pracovného pomeru u žalovaného)
a k príjmom v súvislosti s jej pestúnskou starostlivosťou o M. Ficuovú, ktoré skutočnosti mali pre
rozhodnutie z hľadiska ust. § 79 ods. 2 ZP podstatný význam a podľa názoru odvolacieho súdu mohli
(môžu) byť dôvodom pre primerané zníženie, príp. nepriznanie požadovanej náhrady mzdy za žalované
obdobie. Vzhľadom na uvedené pochybenia, súd prvého stupňa rozhodol o uplatnenom nároku na
základe neúplne zisteného skutkového stavu a bez spoľahlivého preukázania rozhodujúcich skutočností
potrebných pre správne, zákonné a spravodlivé rozhodnutie, a vec nesprávne právne posúdil, preto
z uvedených dôvodov musel byť rozsudok v napadnutej časti zrušený a v rozsahu zrušenia vec bola
vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní odstrániť odvolacím súdom vytýkané
nedostatky doterajšieho rozhodovania a uplatnený nárok na náhradu mzdy za žalované obdobie od
1.4.2004 do 31.12.2005 posúdiť podľa § 79 ods. 2 cit. ZP a v súlade so zásadami ustálenými v
súdnej praxi, zistiť všetky rozhodujúce (právne významné) skutočnosti z hľadiska tvrdení účastníkov a
hmotného práva podrobným výsluchom žalobkyne, oboznámením pracovnej zmluvy uzavretej medzi
Občianskym združením Domov v rodine a žalobkyňou, výpisu z registra občianskych združení,
rozhodnutia o plate žalobkyne a ďalších listinných dôkazov, obsahu spisu a súdneho rozhodnutia vo
veci zverenia mal. Margity Ficuovej, nar. 23.10.1989 do pestúnskej starostlivosti žalobkyne a súvisiacich
rozhodnutí týkajúcich sa odmeny žalobkyne za výkon náhradnej (pestúnskej) starostlivosti, ako aj
vykonaním ďalších účastníkmi navrhnutých dôkazov a potrebného dokazovania v súlade s § 120 ods.
1 O.s.p. Všetky vykonané dôkazy súd prvého stupňa vyhodnotí podľa zásad uvedených v § 132 a nasl.
O.s.p. a po vyhodnotení vykonaných dôkazov a dôslednom zhodnotení všetkých relevantných okolností
opätovne vo veci v zrušenom rozsahu rozhodne, pričom v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.