Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. december 2011

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 36C/106/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7105236054
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2011:7105236054.7

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v právnej veci žalobkyne: W.. S.. R. B., nar.
X.X.XXXX, bytom M. Č.. X, XXX XX T., právne zastúpená JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou so
sídlom Advokátskej kancelárie Floriánska č. 16, 040 01 Košice proti žalovanému: Detský domov Košice
- Košická Nová Ves, Poľná č. 1, 040 01 Košice, IČO: 31968040, právne zastúpený JUDr. Sergejom
Romžom,advokátomsosídlomAdvokátskejkancelárieČOPKO&ROMŽA,Hrnčiarska5,04001Košice,

o náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 9.955,36 Eur s 13 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 330,45 Eur od 1.6.2003 do zaplatenia, s 13 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 330,45 Eur
od 1.7.2003 do zaplatenia, s 13 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 330,45 Eur od 1.8.2003 do
zaplatenia, s 13 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 330,45 Eur od 1.9.2003 do zaplatenia, s 12,5 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 330,45 Eur od 1.10.2003 do zaplatenia, s 12,5 % ročným úrokom

z omeškania zo sumy 330,45 Eur od 1.11.2003 do zaplatenia, s 12,5 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 330,45 Eur od 1.12.2003 do zaplatenia, s 12 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93
Eur od 1.1.2004 do zaplatenia, s 12 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.2.2004
do zaplatenia, s 12 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.3.2004 do zaplatenia, s 11
% ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.4.2004 do zaplatenia, s 10 % ročným úrokom

z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.5.2004 do zaplatenia, s 10 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 293,93 Eur od 1.6.2004 do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur
od 1.7.2004 do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.8.2004 do
zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.9.2004 do zaplatenia, s 9 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.10.2004 do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.11.2004 do zaplatenia, s 8 % ročným úrokom z omeškania zo

sumy 293,93 Eur od 1.12.2004 do zaplatenia, s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur
od 1.1.2005 do zaplatenia, s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.2.2005 do
zaplatenia, s 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.3.2005 do zaplatenia, s 6 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.4.2005 do zaplatenia, s 6 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.5.2005 do zaplatenia, s 6 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 293,93 Eur od 1.6.2005 do zaplatenia, s 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur

od 1.7.2005 do zaplatenia, s 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.8.2005 do
zaplatenia, s 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.9.2005 do zaplatenia, s 6 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.10.2005 do zaplatenia, s 6 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.11.2005 do zaplatenia, s 6 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 293,93 Eur od 1.12.2005 do zaplatenia, s 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur
od 1.1.2006 do zaplatenia a s 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 293,93 Eur od 1.2.2006 do

zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.824,39 Eur, na účet
JUDr. Marty Šuvadovej, advokátky so sídlom Advokátskej kancelárie Floriánska 16, 040 01 Košice, do

3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa podanou žalobou žiadala, aby súd zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť jej sumu
299.915,- Sk (9.955,35 Eur) s 12 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 69.685,- Sk (2.313,12 Eur s

1.8.2003 do zaplatenia a s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 230.230,- Sk (7.642,24 Eur) od
1.12.2004 do zaplatenia a k náhrade trov konania. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že so žalovaným
mala uzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 30.6.1999, s dňom nástupu do práce 1.7.1999, s miestom
výkonu práce doma - M. XX, resp. T. s dohodnutým druhom práce: profesionálny náhradný rodič -
vychovávateľ. Účastníci konania po uzatvorení pracovnej zmluvy uzatvorili aj zmluvu č. 1/1999 o
zabezpečení detí počas pobytu v profesionálnej rodine zo dňa 1.7.1999, ktorou zmluvou si v súlade s §

26 ods. 6 zákona č. 195/1998 Z. z. a § 10 ods. 3, 4 vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
č. 198/19998 Z. z. podrobne upravili podmienky zabezpečenia starostlivosti profesionálneho rodiča o
dve deti - B. O., nar.XX.X.XXXX a C. V., nar. XX.XX.XXXX, ktoré boli zverené žalobkyni do
celodennej starostlivosti nahradzujúcej starostlivosť rodičov počnúc od 1.7.1999. Uviedla, že žalovaný
listom zo dňa 18.3.2003 učinil právny úkon okamžitého zrušenia pracovného pomeru so žalobkyňou,

ktorý list bol žalobkyni doručený dňa 25.3.2003. Žalobkyňa v súlade s § 79 Zákonníka práce svojím
listomzodňa27.3.2003oznámilažalovanému,žeokamžitézrušeniepracovnéhopomerulistomodporcu
z 18.3.2003 považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Dodala, že v zákonnej prekluzívnej
lehote podala návrh na začatie konania o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia, resp. skončenia
pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa 18.3.2003, o ktorom návrhu za viedlo súdne konanie

pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 16C/127/2003 (ktoré v čase podania návrhu žalobkyňou
nebolo právoplatne ukončené - poznámka súdu). Dodala, že zo strany žalovaného jej nebol umožnený
výkonprácepodľapracovnejzmluvyatoanivčasedoručeniaokamžitéhozrušeniapracovnéhopomeru,
ako ani potom, ako žalobkyňa svojím listom zo dňa 27.3.2003 oznámila žalovanému, že okamžité
skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa ďalej

poukázala na § 79 ods. 12 a § 134 Zákonníka práce. Dodala, že rozhodujúci je zárobok dosahovaný v
štvrtom štvrťroku roku 2002, ktorý predchádza prvému štvrťroku roku 2003, v ktorom došlo k neplatnému
skončeniu pracovného pomeru. Uviedla, že ňou dosahovaný priemerný hrubý zárobok v rozhodnom
období bol vo výške 9.955,- Sk mesačne, t. j. 330,5 Eur. Uviedla, že vzhľadom ku skutočnosti, že
oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní v marci v roku 2003 a ďalšie vykonávanie práce

jej zo strany žalovaného umožnené nebolo, vznikol jej v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na
náhradu mzdy počnúc od 1.4.2003 do 31.12.2005, t. j. za 33 mesiacov vo výške 9.955,- Sk mesačne.
Poukázala nato, že uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 16C/127/2003, právoplatným dňa
11.11.2003 bola predbežným opatrením žalovanému uložená povinnosť poskytovať žalobkyni časť
pracovnej odmeny vo výške 1.000,- Sk mesačne a v súlade s týmto predbežným opatrením žalovaný

jej poskytoval počnúc mesiacom november 2003 mesačne sumu 1.000,- Sk. Uviedla, že touto žalobou
sa domáha voči žalovanému neuhradenej časti jej nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2003 do
31.12.2005, t. j. 33 mesiacov nasledovne: za mesiace 01.04.2003 do 31.10.2003, t. j. za 7 mesiacov
vo výške po 9.955,- Sk mesačne, t. j. 69.685,- Sk a za mesiace od 1.11.2003 do 31.12.2005, t. j. za 26
mesiacov vo výške po 8.855,- Sk mesačne, t. j. 230.230,- Sk, čo spolu predstavuje sumu 299.915,- Sk.

Ďalej poukázala nato, že keďže žalovaný sa s platením náhrady mzdy dostal do omeškania, uplatňuje
si aj strednodobý úrok vo výške 12 % ročne zo sumy 69.685,- Sk od 1.8.2003 do zaplatenia a 8 % ročný
úrok zo sumy 230.230,- Sk od 1.12.2004 do zaplatenia.

K návrhu na začatie konania sa vyjadril žalovaný písomným podaním došlým súdu dňa 8.2.2006, v

ktorom uviedol, že žalobkyňa vo svojom návrhu neuviedla rozhodujúce skutočnosti a to, že výška
mzdy v sume 9.955,- Sk žalobkyni prináležala za prácu na celý úväzok a dňom 20.12.2002 bolo
žalobkyni písomne oznámené, že sa mení rozsah pracovnej doby z plného úväzku na polovičný
úväzok a taktiež, že žalobkyňa opomenula skutočnosť, že požiadala o starobný dôchodok, ktorý jej bol
vyplácaný Sociálnou poisťovňou. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že nárok žalobkyne považuje

za neopodstatnený a navrhol v celom rozsahu žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu k náhrade trov
konania.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, prednesom právnych zástupcov účastníkov konania,
oboznámením so spisom Okresného súdu Košice I sp. zn. 12C/442/2009, oboznámením s pripojenýmspisom sp. zn. 16C/127/2003, oboznámením s listinnými dôkazmi pripojenými v spise a zistil tento
skutkový stav:

Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného vznikol na základe dvoch pracovných zmlúv uzavretých dňa
30.6.1999 a to pracovnej zmluvy uzavretej podľa § 267 ods. 2 zákona č. 65/1965 Z.z. (domácki
zamestnanci), podľa ktorej žalobkyňa mala vykonávať prácu profesionálneho náhradného rodiča -
vychovávateľa, a pracovnej zmluvy uzavretej na vedľajší pracovný pomer podľa § 71 a § 267 ods.
2 Zákonníka práce so zaradením profesionálny náhradný rodič - pomocný vychovávateľ s pracovnou

náplňou pre jednotlivé funkcie uvedenou v ich písomných vyhotoveniach z 1.7.1999.

Účastníci konania uzavreli taktiež zmluvu o zabezpečení detí počas pobytu v profesionálnej rodine
č. 1/1999 dňa 1.7.1999, ktorá upravovala povinnosti zmluvných strán v súvislosti so zabezpečením
výchovy dvoch konkrétnych menom označených zverených detí žalobkyni ako profesionálnemu
náhradnému rodičovi. Počnúc dňom 1.4.2002 došlo k zmene týchto dvoch úväzkov žalobkyne na jeden

celý úväzok podľa zákona č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe a nariadenia vlády č. 111/2002 Z. z., ktorým
sa ustanovujú katalógy pracovných činností vo verejnej službe a bol jej nanovo určený aj funkčný plat v
sume 9.955,- Sk. Dňa 2.4.2002 zložila žalobkyňa sľub zamestnanca vykonávajúceho verejnú službu, čo
potvrdila svojím podpisom. Oznámenie o zmene pracovnej zmluvy, pracovnú náplň a rozhodnutie o plate
zo dňa 2.4.2002 prevzala žalobkyňa dňa 28.1.2003. S ďalšou zmenou pracovnej zmluvy oznámenou

žalovaným dňa 20.12.2002 o znížení úväzku na polovicu a s tým spojené aj zníženie platu na sumu
4.978,- Sk v súvislosti s odňatím jedného dieťaťa - B. O., žalobkyňa dňa 28.1.2003 nesúhlasila a dohodu
o zmene pracovných podmienok vyhotovenú žalovaným dňa 18.2.2003 nepodpísala. Vyššie uvedené
súd zistil z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.6.2009 sp. zn. 4Co/79/2008, ktorým bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 13.11.2007 sp. zn. 16C/127/2003 o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru.

Z citovaného rozsudku Okresného súdu Košice I súd zistil, že uvedeným rozsudkom súd určil, že
okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni zo dňa 18.3.2003 je neplatné.
Zároveň uvedené rozhodnutie v spojení s citovaným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach nadobudlo

právoplatnosť dňa 21.7.2009.

Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 6.8.2003 sp. zn. 16C/127/2003 bol žalovaný predbežne
zaviazaný k povinnosti poskytovať žalobkyni časť pracovnej odmeny vo výške 1.000,- Sk mesačne do
15-teho dňa každého mesiaca od doručenia tohto uznesenia a to do právoplatnosti skončenia konania

vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16C/127/2003. Uvedené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 11.11.2003. V súlade s týmto uznesením o nariadení predbežného opatrenia
žalovaný predbežne poskytoval žalobkyni časť pracovnej odmeny vo výške 1.000,- Sk mesačne počnúc
mesiacom november 2003.

Priemerný hodinový zárobok, ktorý dosiahla žalobkyňa v roku 2002 predstavoval sumu 60.83,- Sk, t.
j. 2,02 Eur a priemerný počet pracovných hodím v roku 2002 za jeden mesiac u žalobkyne dosiahol
184,79 hodín. Uvedené súd zistil z oznámenia žalovaného. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa za
mesiac dosahovala mesačný zárobok vo výške 11.240,- Sk, t. j. 373,10 Eur

Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi zamestnávateľom - Občianske združenie Domov v rodine, T. XX,
T. a žalobkyňou ako zamestnancom súd zistil, že medzi žalobkyňou ako zamestnancom a uvedeným
zamestnávateľom na základe rozhodnutia snemu Občianskeho združenia Domov v rodine zo dňa
30.7.2004 bola uzatvorená pracovná zmluva na dobu neurčitú, s dňom nástupu do zamestnania
9.8.2004,smiestomvýkonupráceT.XX,T.,sdruhompráce-koordinátor,prípravaarealizácieprojektov,

s rozsahom práce maximálne 1 úväzku, t. j. priemerne 42 hodín mesačne, 2 hodiny denne a s výškou
mesačnej mzdy 3.750,- Sk mesačne. Uvedená pracovná zmluva bola uzatvorená dňa 4.8.2004.

Z oznámenia Sociálnej poisťovne vyplýva, že žalobkyňa v období od 1.3.2003 do 30.9.2009 nepoberala
dávky nemocenského poistenia.

Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach súd zistil, že žalobkyňa bola v evidencii
uchádzačov o zamestnanie od 4.11.1991 do 31.5.1992, dňom 1.6.1992 bola menovaná z evidencievyradená do pracovného pomeru. Taktiež z oznámenia vyplýva, že žalobkyňa nepoberala žiadne štátne
sociálne dávky, ani dávku v hmotnej núdzi a príspevok k dávke.

Súd ďalej zistil, že žalobkyňa je počnúc dňom 1.1.2004 poberateľkou starobného dôchodku, ktorý v
mesiaci január 2004 činil sumu 6.754,- Sk (224,19 Eur), počnúc mesiacom február 2004 výška dôchodku
u žalobkyne predstavovala sumu 7.025,- Sk (233,19 Eur), počnúc mesiacom december 2004 výška
dôchodku u žalobkyne predstavovala sumu 7.264,- Sk (241,12 Eur), a od 12.7.2005 výška
dôchodku u žalobkyne predstavovala sumu 7.907,- Sk (262,46 Eur). Súd konštatuje, že dôchodok sa

zvyšoval aj v ďalšom období, avšak pre žalované konanie je ďalšie zvyšovanie dôchodku irelevantné
vzhľadom na uplatňovanie náhrady mzdy za obdobie od 1.4.2003 do 31.12.2005. Zároveň zistil, že
žalobkyni bol vyplatený spätne dôchodok a to za obdobie od 1.1.2004 do 11.10.2004 v sume 65.531,-
Sk, t. j. 2.175, - Eur.

Súd ďalej zistil, že žalobkyňa ukončila pracovný pomer u žalovaného dohodou ku dňu 8.2.2010.

Z opisu mzdového listu žalobkyne za rok 2004 a to za obdobie 08/2004 až 12/2004 u zamestnávateľa
Občianske združenie domov v rodine súd zistil, že čistá mzda za uvedené obdobie u žalobkyne
predstavovala celkovo sumu 13.229,- Sk (439,12 Eur) a z mzdového listu za rok 2005 žalobkyne
zamestnávateľa Občianske združenie Domov v rodine súd zistil, že čistá mzda žalobkyne za obdobie

celého roku 2005 predstavovala sumu 33.017,- Sk (1.095,96 Eur).

Z listinného dôkazu doručeného súdu zo strany žalovaného súd zistil, že žalovaný vyplatil v súlade s
nariadenýmpredbežnýmopatrenímžalobkynizaroky2004a2005spolusumu26.000,-Sk(863,04Eur).

Žalobkyňa vo svojej výpovedi poukázala na konanie, ktoré prebiehalo na tunajšom súde o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo právoplatne skončené v jej prospech a potom, čo nadobudol
uvedenýrozsudokprávoplatnosť,asipotrochmesiacochnastúpiladoprácespäťkžalovanému.Dodala,
že pravdou je to, že dňom 1.1.2004 sa stala starobnou dôchodkyňou a poberateľkou starobného
dôchodku. Uviedla, že v skutočnosti poberá nižší starobný dôchodok ako jej skutočne patrí, nakoľko

jej do výšky starobného dôchodku nebolo započítaných 9 mesiacov a poukázala nato, že v súčasnosti
nemôže ani požiadať o zvýšenie dôchodku do takej výšky do akej by mala v skutočnosti dôchodok
poberať z dôvodu, že už prvý výpočet dôchodku bol zlý. Uviedla, že k zlému prepočtu výšky dôchodku
došlo na základe toho, že u žalovaného neplatne skončila pracovný pomer v roku 2003, nedošlo k
započítaniu 9 mesiacov, teda od neplatného skončenia pracovného pomeru do 1.1.2004.

Z prednesov právnej zástupkyne žalobkyne na jednotlivých pojednávaniach, ako aj z písomných podaní
vyplýva, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Košice I v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach bolo spoľahlivo preukázané, že žalovaný so žalobkyňou rozviazal pracovný pomer
neplatne a aj napriek uvedenej skutočnosti jej do dnešného dňa náhrada mzdy za obdobie, kedy

žalobkyni nebolo umožnené vykonávať prácu, nebola vôbec vyplatená. Právna zástupkyňa žalobkyne
poukázala na § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Nesúhlasila s tým, aby jej súd nepriznal prípadne znížil
náhradu mzdy za obdobie prevyšujúcej jeden rok od neplatného skončenia pracovného pomeru a
poukázala nato, že takéto zníženie prípadne nepriznanie náhrady mzdy je možné len v prípade,
ak je spoľahlivo zistené, že zamestnanec v čase rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru netrval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, čo činí podklad pre rozhodnutie súdu
nepriznať zamestnancovi mzdu za obdobie po skončení pracovného pomeru. Uviedla, že žalobkyňa
potom, čo jej bol doručený list o skončení pracovného pomeru, trvala na ďalšom zamestnaní. Uviedla,
že potom, čo so žalobkyňou bol neplatne rozviazaný pracovný pomer, táto zostala prakticky bez
príjmu, prihlásila sa na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, avšak s poznámkou, že na súde podala

žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pričom s ohľadom na súdne konanie žalobkyňa
nežiadala o podporu v zamestnanosti. Dodala, že uvedené svedčí bez akýchkoľvek pochýb o tom,
že žalobkyňa sa naďalej považovala za zamestnanú. Uviedla, že absencia finančných prostriedkov
v spojení s tým, že na jej výživu boli odkázané ďalšie osoby, okrem iného aj dieťa N. V., ktorá bola
pôvodne chovankyňou žalovaného, spôsobila, že keď od 1.1.2004 platná právna úprava umožnila súbeh

zamestnania a dôchodku, žalobkyňa túto možnosť využila a v marci roku 2004 požiadala o starobný
dôchodok, pričom poukázala nato, že žalobkyňa bola vyše trištvrť roka úplne bez akéhokoľvek príjmu.
Poukázala nato, že bez povšimnutia súdu by nemalo ostať konanie a správanie sa žalovaného potom,
čo súd právoplatne rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa bez zbytočnéhoodkladu navštívila žalovaného s návrhom dohodnúť sa na vzájomnom vysporiadaní všetkých vecí a
prejavila ochotu mnohých ústupkov, výsledkom bolo len to, že žalovaný obratom pozastavil vyplácanie
sumy 1.000,- Sk v prospech žalobkyne, ktorú sumu vyplácal titulom predbežného opatrenia vydaného

v konaní, ktoré predbežné opatrenie právoplatným skončením veci o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru zaniklo. Dodala, že vzhľadom na tieto skutočnosti je nepochybné, že žalobkyňa bola konaním
žalovaného postihnutá v roku 2003 neplatným rozviazaním pracovného pomeru a jeho konaním je
postihovaná doposiaľ, do kedy nie je rozhodnuté o jej nároku na náhradu mzdy. Poukázala nato,
že náhrada mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru plní nielen satisfakčnú ale

aj sankčnú funkciu a aj prostredníctvom stanovenia povinnosti zamestnávateľovi zaplatiť neplatne
prepustenému zamestnancovi jeho priemernú mzdu si štát vynucuje dodržiavanie pracovných predpisov
a núti zamestnávateľov rešpektovať ich povinnosti pri skončení pracovného pomeru. Poukázala nato, že
konaním žalovaného, ktoré nebolo v súlade so zákonom, bola žalobkyňa ukrátená o dôchodok v plnej
výške, teda o sumu, ktorá by jej reálne prislúchala, ak by mala odpracovaný dostatočný počet rokov.
Poukázala nato, že žalovaný jej doposiaľ náhradu mzdy neposkytol a pre výpočet výšky dôchodku chýba

žalobkyni doba 9 mesiacov, ktorú si neodpracovala, i keď rozhodnutie súdu hovorí o tom, že žalobkyňa
bola v pracovnom pomere (keďže bol pracovný pomer s ňou ukončený neplatne) a až vyplatením
náhrady mzdy môže navrhovateľka požiadať o prepočet doteraz jej priznaného dôchodku. Ďalej právna
zástupkyňa žalobkyne poukázala vo svojich prednesoch, ako aj v písomných podaniach nato, že len
zavinením žalovaného a nevyplatením náhrady mzdy nemôže žalobkyňa požiadať ani o prepočítanie

dôchodku a jeho zvýšenie titulom súbehu dôchodku a príjmu zo zamestnania a to nielen preto, že neboli
zo strany žalovaného platené odvody, ale i preto, že i v tomto prípade až vyplatením náhrady mzdy
môže žalobkyňa požiadať o prepočet doteraz jej priznaného dôchodku. Poukázala nato, že konanie,
resp. správanie sa žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi a je možné konštatovať, že žalovaný
sústavne koná v rozpore so zákonom a za toto jeho konanie je postihovaná žalobkyňa nepriznaním jej

náhrady mzdy za obdobie presahujúce dobu 12 mesiacov. Uviedla, že pravdou je to, že dňom 8.2.2010
účastníci konania ukončili pracovný pomer dohodou. Ďalej právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že ani
potom, čo žalobkyňa oznámila žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi a to potom, čo jej bolo dané
okamžité skončenie pracovného pomeru (neplatné - pozn. súdu), že trvá na ďalšom zamestnaní, jej zo
strany žalovaného ako zamestnávateľa vôbec nebola prideľovaná práca a nebola jej prideľovaná práca

ani potom, čo bol právoplatne skončený spor o neplatnom skončení pracovného pomeru. Poukázala
nato, že žalobkyňa aj potom, čo jej bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré následne
bolo určené za neplatné, si hľadala aktívne prácu a chodila na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a
následne si založila občianske združenie, kde sa aj zamestnala, aby mala príjem. Poukázala nato, že
aj v uvedenom období, t. j. aj v čase konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa žalobkyňa

naďalej starala o C. V., ktorá mala výchovné problémy a zo strany žalobkyne jej musela byť poskytovaná
zvýšená starostlivosť, a ak by mohla žalobkyňa pracovať, tak iba v poobedňajších hodinách, inak sa
musela plne venovať výchove a starostlivosti C. V., s ktorou často navštevovala psychiatričku C.. O..
Právna zástupkyňa žalobkyne ďalej v svojich prednesoch poukázala nato, že žalobkyňa sa uchádzala
o prácu v odbore architektúra, v ktorej sfére však nenašla žiadne zamestnanie, či už len na dohodu

o pracovnej činnosti alebo o vykonaní prác. Uviedla, že žalobkyňa sa však naďalej chcela pracovne
zamestnať v sfére, ktorá ju baví a to v oblasti starostlivosti o detí a preto si následne aj založila
občianske združenie, kde sa aj následne zamestnala. Právna zástupkyňa žalobkyne ďalej poukázala
na konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 12C/442/2009, kde si žalobkyňa uplatňuje
náhradu mzdy za obdobie od 1.1.2006, kde bolo vykonávané dokazovanie svedeckými výpoveďami,

ktorými bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa mala chovankyňu C. V. najprv ako profesionálny
rodič a následne v pestúnskej starostlivosti, nebolo ju možné samu nechať doma, nakoľko C. V. si
v uvedenom období, keď v roku 2003 mala 12 rokov vyžadovala celodennú starostlivosť, boli s ňou
výchovné problémy, bola liečená či už ústavne alebo ambulantne na psychiatrii. Zároveň žiadala, aby
súd pripustil zmenu návrhu.

Z prednesu právneho zástupcu žalovaného vyplýva, že žalovaný uznáva nárok čo do základu a čo do
výšky len 12 mesiacov, t. j. za obdobie od 1.4.2003 do 1.4.2004 a vo zvyšnej časti nároku žalobkyne
žalovaný požiadal, aby súd použil moderačné právo a nepriznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie
po 1.4.2004, pričom poukázal nato, že žalobkyňa nesplnila normatívne podmienky vyžadované § 79

ods. 2 Zákonníka práce a neuchádzala sa aktívne o prácu, pričom taktiež poukázal na konanie vedené
na tunajšom súde pod sp. zn. 12C/442/2009. Poukázal nato, že je pravdou, že žalobkyňa sa aktívne
uchádzala o prácu, avšak u takých subjektov, ktoré ju nemohli zamestnať a takéto uchádzanie sa
o prácu je iba iluzórne a nie reálne. Ďalej poukázal nato, že žalovaný má zato, že jej chovankyňaC. V. si nevyžadovala celodennú starostlivosť, nakoľko v doobedňajších hodinách sa zúčastňovala
vyučovacieho procesu a následne v 18 alebo v 19 rokoch sa vydala a založila si rodinu a z toho
vyplýva, že nemohla mať také výchovné problémy ako to popisovala žalobkyňa. Právny zástupca

žalovaného ďalej uviedol, že skutočnosti uvádzané žalobkyňou, resp. jej právnou zástupkyňou, že
žalobkyni nebola prideľovaná práca a že jej nebola vyplatená náhrada mzdy ako aj s poukázaním
na skutočností prezentované žalobkyňou ohľadom správania sa žalovaného, tieto žalovaný považuje
za právne irelevantné vo vzťahu k § 79 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko toto ustanovenie upravuje
moderačné právo súdu a Zákonník práce stanovuje určité kritéria, pre ktoré môže súd použiť moderačné

právo, ktoré však vymenúva iba príkladmo. Poukázal nato, že žalovaný v danom prípade má zato, že je
potrebné vyhodnocovať dôvodnosť nároku a je potrebné vyhodnotiť si, či zamestnankyňa počas doby,
počas ktorej sa viedlo sporové konanie, bola aktívna ohľadom hľadania si práce a žalovaný má zato, že
práve v uvedenom období, v ktorom sa viedlo konanie o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru, žalobkyňa nebola aktívna a jej uchádzanie o prácu, o zamestnanie bolo iba formálne.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 12C/442/2009 a to zo zápisníc z pojednávaní
ohľadom vypočúvania svedkov W.. G. C. a W.. I. Y. súd zistil, že títo svedkovia majú vlastné obchodné
spoločnosti - spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorých nezamestnávajú žiadnych zamestnancov.
Obidvaja svedkovia zhodne uviedli, že poznajú žalobkyňu a to z obdobia, v ktorom spolupracovali so
žalobkyňou ako s architektkou. Uviedli, že žalobkyňa sa na nich obrátila s prosbou o jej zamestnanie,

avšak v uvedenom období bolo práce veľmi málo, neboli žiadne zákazky a preto žalobkyni v uvedenom
nemohli vôbec vyhovieť.

Z výpovede svedka G. Y. zo zápisnice o pojednávaní v konaní sp. zn. 12C/442/2009 súd zistil, že tento
žalobkyňu pozná asi 10 rokov a poukázal nato, že žalobkyňa je riaditeľkou, resp. šéfkou neziskovej

organizácie a on je taktiež šéfom neziskovej organizácie, pričom často spolupracujú. Poukázal nato, že
on je štatutárom v občianskom združení s názvom Združenie za sociálnu reformu, pričom toto združenie
je mimovládnou organizáciou a toto združenie nemá žiadnych zamestnancov, resp. ak ich má, tak v
rámci realizácie nejakého projektu sa spolupracuje buď externe alebo na dohodu. Poukázal nato, že
združenie nevzniká nato, aby zamestnávalo ľudí, ale aby podporovalo určité aktivity. Poukázal nato,

že so žalobkyňou v rámci združení spolupracuje na niektorých ich projektoch, pričom ich spolupráca
spočíva v tom, že žalobkyňa sa stará o deti, ktoré sa potrebujú v budúcnosti sami o seba postarať a ak
je nejaký projekt na vzdelávanie takýchto detí, resp. projekt, aby sa vytvorila určitá predispozícia, aby
sa vedeli sami zamestnať, tak jeho združenie takéto deti, takýchto ľudí môže vzdelávať a pripravovať na
zamestnanie. V danom prípade, ak je takýto projekt, tak sa so žalobkyňou stretne a pripravuje sa takýto

projekt a snažia sa získať na takýto projekt aj finančné prostriedky.

Z výpovede C.. P. O., ošetrujúcej psychiatričky chovankýň B. O. a C. V. - chovankýň žalobkyne, ktorá im
v období v roku 2003, 2004 nahrádzala profesionálneho rodiča súd zistil, že svedkyňa žalobkyňu pozná,
nakoľko k nej chodila do ordinácie s dvoma deťmi B. O. a C. V. asi od roku 2000. Poukázala nato, že C. V.

saunejliečilaodroku2000preagresívnesprávanieatonajprvchodilaambulantne,potomvoktóbriroku
2002 bola hospitalizovaná na 6 týždňov na Detskej psychiatrickej nemocnici v Michalovciach, v auguste
roku2003bolaopakovaneliečenátaktiežvnemocnicivMichalovciach.VKošiciachbolaústavneliečená
v máji roku 2004, dňa 17.6.2004 bola preložená do liečebne v Hrani, kde bola do 22.12.2004. Opätovne
bola ústavne liečená od 22.7.2005 do 5.8.2005 v liečebni v Hrani, kedy bola prepustená s diagnózou:

poruchy správania - špecifické výukové problémy. Poukázala nato, že žalobkyňa s C. V. ku nej prišli
na kontrolu dňa 13.9.2005 a bolo jej povedané, že nastupuje na strednú školu. Poukázala nato, že C.
V. bola temperamentná, čo vyplývalo aj z jej príslušnosti k rómskemu etniku, mala sklony utekať, stále
chcela niečo riešiť, taktiež mala sklony k sebapoškodzovaniu, viackrát sa vyhrážala samovraždou, bola
agresívna, poškodzovala veci, rozbíjala ich a rozhadzovala, bolo potrebné na ňu dohliadať, keď išla

do školy a taktiež aj zo školy, stačil jej malý podnet nato, aby s niekým ušla. Poukázala nato, že C. V.
mala poruchy správania a poruchy učenia, poruchy emócii, mala nízky školský výkon, mala deprimačné
poruchy, stačil jej malý podnet a konala bez racionálnej kontroly a taktiež, keď sa jej nedarilo mala sklony
k deštrukcii. Uviedla, že pokroky v liečbe bolo badať potom, ako nastúpila na strednú školu, bola už
pokojnejšia.

Zo svedeckej výpovede E. B., manžela žalobkyne zo zápisnice o pojednávaní v konaní sp. zn.
12C/442/2009 súd zistil, že C. V. mal tak on ako aj žalobkyňa v starostlivosti od 30.6.1999, a ktorá
bola od začiatku problematická, neuznávala autority, a to hlavne v škole učiteľov najmä v období,kým nenastúpila na strednú školu, t. j. do roku 2005 alebo 2006. Poukázal nato, že je učiteľom na
Dopravnej priemyslovke v Košiciach a C. V. nemohla zostať sama v dome, pretože v dome začala
„ kontrolovať veci„, bola schopná zobrať peniaze, kartu od telefónu, urobiť vysoký účet na telefóne, stále

ju museli mať na očiach, v dome ju nemohli nechať samú. Bolo potrebné pred ňou schovávať akékoľvek
cennosti, peniaze a to až do doby, kedy nastúpila na strednú školu.

Predmetom tohto konania je náhrada mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru
okamžite (§ 14, § 79 ods. 1, 2 účinný do 31.12.2005 Zákonníka práce účinného do 30.6.2003, § 118 ods.

1, § 129 ods. 1, 3, § 130 ods. 2, § 134 ods. 1, 2, 4, § 252a ods. 1 Zákonníka práce) ako aj zaplatenie
príslušenstva a to úrokov z omeškania § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 3
Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31.12.2008.

Podľa§252ods.1Zákonníkapráce,ustanoveniamitohtozákonasaspravujúajpracovnoprávnevzťahy,
ktoré vznikli pred 1. júlom 2003, ak nie je ďalej ustanovené inak. Vznik pracovnoprávnych vzťahov, ako aj

nároky, ktoré z nich vznikli pred 1. júlom 2003, sa posudzujú podľa predpisov platných do 30. júna 2003.

Podľa § 14 Zákonníka práce, spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky v
pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 30.6.2003, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, zamestnávateľ je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na

ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde
k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 30.6.2003, ak celkový čas, za ktorý sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa

jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec
bol v tom čas zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol
alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonané
prácu mzdu.

Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve

nedohodlo inak.

Podľa § 129 ods. 3 Zákonníka práce, pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ
zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa
nedohodli inak.

Podľa§130ods.2Zákonníkapráce,mzdasavyplácavovýplatnýchtermínochdohodnutýchvpracovnej
zmluve alebo v kolektívnej zmluve. So zamestnancom vykonávajúcim domácku prácu možno dohodnúť
výplatu mzdy aj za dodanie každej skompletizovanej pridelenej práce.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný
zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci

štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.
Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že
priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku

na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.

Podľa § 517 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z

omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

V zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31.12.2008, činí výška úrokov z
omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska platnej ku dňu, keď
omeškanie s plnením peňažného dlhu vzniklo.

Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala náhrady mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného
pomeru okamžite v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce za obdobie od 1.4.2003 do 31.12.2005 spolu
v sume 299.915,- Sk ( 9.955,36 Eur ).

Podľa § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu

meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk,
pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene

Na pojednávaní konanom dňa 8.12.2011 súd v súlade s § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
pripustil zmenu návrhu v súlade s podaním žalobkyne zo dňa 2.3.2011 na strane 3 (čl. 44) súdneho

spisu pod slovom per eventum.

Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že so žalobkyňou bol neplatne skončený pracovný
pomer okamžite, čo bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 13.11.2007 sp. zn.
16C/127/2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.6.2009 sp. zn. 4Co/79/2008,

právoplatným dňa 21.7.2009. Súd mal ďalej z vykonaného dokazovania za preukázané, že potom,
čo žalobkyni bol zo strany žalovaného doručený list, ktorým žalovaný s ňou zrušil pracovný pomer
okamžite, táto listom zo dňa 27.3.2003 oznámila, že trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával,
nakoľko mala zato, že dôvody pre okamžité skočenie pracovného pomeru nie sú dané. Z vykonaného
dokazovania bolo ďalej preukázané, že žalovaný ani potom, čo žalobkyňa mu oznámila, že naďalej

trvá na ďalšom zamestnávaní, jej prácu neprideľoval a nevyplácal jej náhradu mzdy tak, ako to bolo
medzi účastníkmi konania dohodnuté. Bolo preukázané, že žalovaný žalobkyni v súlade s uznesením
Okresného súdu Košice I zo dňa 6.8.2003 sp. zn. 16C/127/2003 vyplácal časť pracovnej odmeny, resp.
mzdy vo výške 1.000,- Sk mesačne a to počnúc od mesiaca november 2003. Celkovo jej za rozhodné
obdobie na pracovnej odmene vyplatil žalovaný spolu sumu 26.000,- Sk (863,04 Eur). Z vykonaného

dokazovania mal súd za preukázané, že priemerným zárobkom na pracovnoprávne účely v súlade s §
134 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce u žalobkyne za rozhodné obdobie predstavoval sumu 11.240,78 Sk, t.
j. 373,13 Eur. Z vykonaného dokazovania mal súd taktiež za preukázané, že žalobkyňa sa počnúc dňom
1.1.2004 stala poberateľkou starobného dôchodku, pričom za obdobie od 1.1.2004 do 11.10.2004 bol jej
starobný dôchodok vyplatený spätne spolu vo výške 65.531,- Sk (2.1715,23 Eur), od 1.12.2004 jej bol do

12.7.2005 vyplácaný dôchodok v sume 7.264,- Sk, t. j. 241,12 Eur a od 12.7.2005 do 31.12.2005, t. j. za
rozhodné obdobie vo výške 7.907,- Sk, t. j. 262,46 Eur mesačne. Taktiež vykonaným dokazovaním bolo
zapreukázané,žežalobkyňasizaložilaobčianskezdruženieDomovvrodine,vktorombolazamestnaná
na dobu neurčitú od 9.8.2004, pričom za obdobie od 08/2004 do 31.12.2004 príjem z uvedenej pracovnej
činnosti u žalobkyne dosiahol sumu 13.229,- Sk (439,12 Eur) a za obdobie celého roka 2005 sumu

33.017,- Sk (1.095,96 Eur).

Žalovaný uznal čo do základu a čo do výšky nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2003
do 1.4.2004 a v prevyšujúcej časti žiadal, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
žalobkynivôbecnepriznal,pričompoukazovalnato,žemázato,žežalobkyňavobdobípresahujúcom12

mesiacov si nehľadala aktívne prácu, jej vyhľadávanie práce bolo nereálne, iluzórne a poukazoval ďalej
nato, že skutočnosti uvádzané žalobkyňou, že v uvedenom období nemohla byť riadne zamestnaná
a musela sa starať o chovankyňu C. V. celodenne nie sú pravdivé, nakoľko táto si nevyžadovala
celodennú starostlivosť a prinajmenšom sa mohla zamestnať v doobedňajších hodinách. Žalobkyňanato reagovala tak, že nesúhlasí s tým, aby jej nebola priznaná náhrada mzdy za obdobie prevyšujúce
12 mesiacov a poukazovala nato, že v uvedenom období si aktívne hľadala prácu jednak v odbore, v
ktorom vyštudovala, avšak pre nedostatok pracovných možností jej táto práca nebola vôbec poskytnutá

ani na dohodu o pracovnej činnosti, prípadne na dohodu o vykonaní prác. Poukazovala nato, že stále
sa chcela zamestnať v oblasti, ktorá ju baví a to v oblasti starostlivosti o deti a za týmto účelom si
založila aj občianske združenie Domov v rodine, z ktorého mala aký taký príjem, aby mohla zabezpečiť
rodinu finančne ako aj zabezpečiť C. V., o ktorú sa v tom čase starala ako profesionálny rodič a neskôr
ako pestún. Poukazovala taktiež na správanie sa žalovaného, ktorý od doby, od kedy trvala na ďalšom

zamestnaní potom, čo jej bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru a ktoré následne
bolo určené za neplatné, tento jej vôbec neprideľoval prácu, nevyplácal jej mzdu vo výške v akej bola
dohodnutá, vyplácal jej iba sumu 1.000,- Sk v zmysle nariadeného predbežného opatrenia. Poukázala
ďalej aj nato, že ani potom, čo bola právoplatne skončená vec o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru okamžite v jej prospech, žalovaný ako jej zamestnávateľ, jej ani na základe jej prosieb naďalej
neprideľoval prácu, vôbec jej nevyplácal náhradu mzdy.

Z citovaného § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že základným predpokladom trvania pracovného
pomeru je oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Na
oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, sa viaže
ďalšie trvanie pracovného pomeru s výnimkou prípadu, ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru z dôvodu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Z citovaného § 79 ods. 2 zákonníka práce účinného do 30.6.2008 vyplýva, že pri
neplatnom skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný zamestnancovi uhradiť náhradu
mzdy za 12 mesiacov a náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci alebo

do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhradu mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nepresahujúcu 12 mesiacov nemôže súd znížiť ani
nepriznať. Táto náhrada má povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer, a až náhrada
mzdy, ktorá presahuje 12 mesiacov, môže byť na žiadosť zamestnávateľa primerane znížená alebo
vôbec nepriznaná. V záujme toho, aby došlo k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy po uplynutí 12

mesiacov,zamestnávateľmusítotozníženienasúdeuplatniť.Návrhzamestnávateľa,abynáhradamzdy
zamestnancovi nebola priznaná involvuje aj návrh na primerané zníženie náhrady mzdy. Základným
hľadiskom, na ktoré musí súd pri znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa citovaného ustanovenia
vziať zreteľ je skutočnosť, či pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru sa zapojil do práce,
poprípade z akých dôvodov takto neučinil. Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy

musí totiž súd zvážiť, či zamestnanec mal možnosť obstarať si pre seba vhodnú prácu a za akých
podmienok, či dosahoval nejaké príjmy a aké príjmy, či to nebolo za nepriaznivých okolností. Je potrebné
taktiež prihliadať aj na to a to po zhodnotení všetkých okolností prípadu, či zamestnanec sa zapojil,
resp. mohol zapojiť do práce u nejakej inej organizácie za podmienok v zásade rovnocenných alebo
dokonca výhodnejších ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby organizácia plnila

svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu. Toto ustanovenie má sankčnú povahu voči zamestnávateľovi
zato, že neplní svoju povinnosť, pretože neprideľuje zamestnancovi práce. Zároveň má toto ustanovenie
vo vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú povahu, lebo má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené
to, čo v dôsledku konania zamestnávateľa stráca. K zníženiu poprípade k nepriznaniu náhrady mzdy
podľacitovanéhoustanoveniamôžesúdpristúpiťlenvtomprípade,akpozhodnotenívšetkýchokolností

prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov
sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca
výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju
povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Z uvedeného teda vyplýva, že ak by sa aj zamestnanec
zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok, ktoré nezodpovedajú tým,

za ktorých by konal v práci u zamestnávateľa v prípade, ak by mu tento prideľoval prácu v súlade v
pracovnou zmluvou, nebolo z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať,
aby sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak aj takto učinil,
nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná.

Súd zhodnotiac vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav dospel k záveru, že nárok žalobkyne je
v celom rozsahu dôvodný. Žalobkyňa skončila so žalovaným ako zamestnávateľom neplatne pracovný
pomer okamžite a v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce má nárok na náhradu mzdy v sume jej
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a to aždo času, kedy zamestnávateľ jej umožnil pokračovať v práci. Súd má zato, že vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že žalobkyňa potom, čo jej bolo zo strany žalovaného ako zamestnávateľa dané
okamžité skončenie pracovného pomeru a ktoré následne bolo určené za neplatné, si aktívne

hľadala zamestnanie či už v odbore, ktorý vyštudovala a to v odbore architektúra, bola vedená na
Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v evidencii nezamestnaných a tak ako vyplýva zo správy
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nebola jej vystavená ponuka pracovného miesta z dôvodu
nedostatku pracovných miest zodpovedajúcich jej vzdelaniu. V rozhodnom období nebola žalobkyňa
ani poberateľkou dávok v hmotnej núdzi, nepoberala ani dávky nemocenské a taktiež ani žiadne iné

sociálnedávky.Súdmázato,ženemôžebyťnaškodužalobkynito,žeod1.1.2004sastalapoberateľkou
starobnéhodôchodkuasúdpoukazujenato,žesúpravdivétvrdeniažalobkyne,žetentodôchodokjejbol
vypočítaný v oveľa nižšej sume ako by jej patril, nakoľko do výpočtového základu nebolo zahrnutých 9
mesiacov, kedy bolo začaté súdne konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Súd poukazuje
nato, že od 1.1.2004 platná právna úprava zaviedla súbeh poberania dôchodku a poberania náhrady
mzdy z pracovnej činnosti. Taktiež žalobkyni nemôže byť ani na škodu to, že v roku 2004 a to počnúc

mesiacom august 2004 začala byť zamestnaná v občianskom združení Domov v rodine, z ktorého
pracovného pomeru však mala iba minimálny príjem, priemerne v mesiaci 2004 to činilo sumu brutto
3.750,- Sk (124,48 Eur), v čistom 2.752,- Sk (91,35 Eur) a takýto príjem dosahovala aj v roku 2005.
Tento príjem z uvedenej činnosti nedosahoval však takéhoto príjmu, aký v skutočnosti by dosahovala u
žalovaného ako u svojho zamestnávateľa, ak by žalovaný jej v súlade s pracovnou zmluvou prideľoval

takú prácu, ktorá bola medzi nimi dohodnutá. Je potrebné konštatovať aj to, že žalobkyňa, aj keď sa
zamestnala v uvedenom občianskom združení, vykonávala túto činnosť nie za podmienok v zásade
rovnocenných, ako by vykonávala svoju pracovnú činnosť v súlade s pracovnou zmluvou, ktorú mala
uzavretú so žalovaným ako zamestnávateľom, ak by jej bola zo strany žalovaného ako zamestnávateľa
prideľovaná práca. Z uvedeného teda vyplýva, že pracovná činnosť, ktorá bola vykonávaná žalobkyňou

v občianskom združení Domov v rodine, táto bola vykonávaná za iných podmienok, za nie rovnocenných
alebo dokonca výhodnejších podmienok, než by žalobkyňa tieto mala pri výkone práce podľa pracovnej
zmluvy, keby si zamestnávateľ, teda žalovaný plnil svoju povinnosť prideľovať jej prácu.

Súd zhodnotiac vyššie konštatované právne argumenty, zistený skutkový stav a vykonané dokazovanie

dospel k záveru, že žalobkyňou uplatňovaný nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia
pracovného pomeru okamžite je čo do istiny v plnom rozsahu dôvodný, pričom súd poukazuje nato,
že v skutočnosti si žalobkyňa uplatňuje menej akoby jej patrilo, za obdobie od 1.4.2003 do 31.10.2003
si uplatňuje nárok na náhradu mzdy vo výške mesačne po 9.955,- Sk, t. j. 330,45 Eur a za obdobie
1.11.2003 do 31.12.2005 vo výške po 8.855,- Sk, t. j. 293,93 Eur po odpočítaní sumy 1.000,- Sk,

ktorú sumu jej žalovaný poskytoval v súlade s nariadeným predbežným opatrením, poukazujúc nato, že
priemerný zárobok žalobkyne za rozhodné obdobie činil sumu 11.240,78 Sk, t. j. 373,13 Eur.

Zároveň žalobkyňa požadovala aj úroky z omeškania a to z jednotlivých súm, ktoré činia výšku mesačnej
mzdy, ktorá je mala byť vyplatená a to za obdobie od 1.4.2003 do 31.10.2003 vo výške 330,45 Eur a od

1.11.2003 do 31.12.2005 zo sumy 293,93 Eur. Súd je toho názoru, že žalovaný sa s jednotlivými sumami
dostal do omeškania, počnúc dňami tak ako to žiadala žalobkyňa, avšak výška úroku z omeškania, ktorá
bola žalobkyňou žiadaná a následne bola uznesením aj pripustená zmena návrhu, nie pri všetkých
dňoch omeškania je v súlade s § 517 ods. 1, 2 s poukazom na § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z. účinného do 31.12.2008. Súd preto v časti príslušenstva rozhodol tak, aby výška úroku z omeškania

zodpovedala výške dvojnásobku diskontnej sadzby k 1. dňu omeškania tej ktorej sumy a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol.

Podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný,
môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa
základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou
trov právneho zastúpenia; ak takémuto účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu

nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takomto prípade súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola
prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju

advokátovi.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a priznal
žalobkyni plnú náhradu trov konania, pričom neúspech v časti priznaného úroku z omeškania považoval
za neúspech v nepatrnej časti. Výška trov v konaní úspešnej žalobkyni pozostáva z trov právneho
zastúpenia za 7 úkonov právnej pomoci z hodnoty sporu po 253,94 Eur (§ 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004

Z. z. - prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na začatie konania zo dňa 21.12.2005, podanie
vo veci samej zo dňa 21.12.2010, podanie zo dňa 3.3.2011, 3-krát účasť na pojednávaní konanom dňa
10.2.2011, 4.10.2011 a 8.12.2011 (§ 14 ods. 1 písm. a),c),d) vyhl. č. 655/2004 Z. z.)+ režijný paušál 2 x
4,98 Eur, t. j. 9, 96 Eur, 1 x 7,21 Eur , 4 x 7,41, t.j. 29,64 Eur (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Spolu
trovy konania žalobkyne predstavujú sumu 1.824,39 Eur a ktorú sumu je žalovaný povinný nahradiť

žalobkyni na účet jej právnej zástupkyni v súlade s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, číslo
účtu: 2621752036/1100, VS: 38703.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia rozsudku na
súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktorá
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok).