Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244951
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244951.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcov: X./. T.. T. T., X. Z. Č.. XX, XXX
XX X., Š. C. U., X./. T.. H. W. T., X. P. G. Č.. XXX, XXX XX P. G., Š. C.H. U., Z.. C.: N.. Y. T., X. P. G. Č..
XXX, XXX XX P. G., X./. P. Š., X. I. Č.. XXX/X, XXX XX W. B. T., Š. C. U., X./. J. T., X. V. Č.. X, XXX XX
X., Š. C. U., X./. Y. C., X. Y.. W. Č.. XX, I., Š. C. U., X./. U. X., X. X. T. XXX/X, U., Š.O. C. U., X./. L. C.,
X. W. XXXX/XX, X., Š. C. U., X./. Y. O., X. O. V. Č.. XXX, XXX XX X., Š. C.H. U., X./. T. L., X. Y.. H. Č..
X, XXX XX X., Š. C.H. U., XX./. H. L., X. Š. Č.. XXXX/XX, X., Š.O. C. U., XX./. T.. U. G., X. C. Č.. XXX,
XXX XX C., Š. C.Č. U., Z.. C.: N.. H. G., X. C. Č.. XXX, XXX XX C., XX./. Ľ. T., X. V. Č.. XXX/X, XXX XX

V., Š. C. U., XX./. Š. G., X. T.. T. Č.. XX/XX, XXX XX L., Š. C. U., XX./. W. V., X. J. Č.. XXXX/XX, XXX XX
Ž., Š. C. U., XX./. H. W.S., X. X. Č.. XXXX/XA, XXX XX K., Š. C. U., XX./. Q. L.Ž., X. Ž. Č.. X, X., Š. C.
U., XX./. N.. Y. D., X. X. Č.. X, XXX XX X., Š. C. U., XX./. H. T., X. O. Č.. XXX/XX, XXX XX B. L., XX./. J.
P., X. Š. Č.. XX, I., Š. C. U., XX./. T. L., X. O. Č.. XX, XXX XX X., Š. C. U., XX./. L.. T. U., S.., X. P.Ň. Č..
X/A, X., Š. C. U., XX./. W. P., X. K. Č.. X, XXX XX Ž., Š. C. U., XX./. H. R., X. Š. Č.. XXX, XXX XX B., Š.
C. U., XX./. T. J., X. D.. X. T.Á. Č.. XX, XXX XX T., Š. C. U., XX./. N.. U. J., X. T.. G.. Š. Č.. X, XXX XX L.,
Š. C. U., XX./. L. J., X. V.Č. Č.. X, XXX XX X., Š. C. U., XX./. T. J., X. P.Á. Č.. XX, XXX XX O., Š. C. U.,

XX./. H. L. T., X. Š. Č.. XXX/X, XXX XX R., Š. C. U., XX./. Y. Ď., X. V. Č.. XX/XX, X., Š. C. U., XX./. T. V.,
X. V. Č.. XX, XXX XX T., Š. C. U., XX./. N.. H. V., X. P. Č.. X, XXX XX X., Š. C. U., XX./. H. K., X. W. Č..
XX, O., Š. C. U., XX./. Š. V., X. Š. Č.. XX, XXX XX X., Š. C. U., XX./. B. W., X. T. Č.. XXX, XXX XX J., Š.
C. U., XX./. Y.. U. T., X. Š. Č.. XX, XXX XX I., Š. C. U., XX./. Y.. U. Š., X. Y. Č.. XX, X., Š. C. U., XX./. N..
Y. W.B., S.., X. T. Č.. XX/a, XXX XX U., Š. C. U., XX./. Z. T., X. P.-C., XXX XX, Š. C. U., XX./. L.G.. G.. R.
D., X. L. Č.. X, XXX XX X., Š. C. U., XX./. Z. L., X. Ľ.. Š. Č.. XXX/X-X., N., Š. C. U., XX./. N.. X. X., X. W.
Č.. XX, XXX XX W., Š. C. U., XX./. Z. J., X. V. Č.. XXX, XXX XX V., Š. C. U., XX./. K. L., X. C. Č.. XXX/

XX, XXX XX B. J., Š. C. U., XX./. H. T., X. U. Č.. X, L., Š. C. U., P. L.Á. Z.: K. &. L., U..G..C.., U. U. G.
Č.. X, XXX XX X., proti Ž.: Slovenská republika - Národná banka Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša
1, 811 07 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. júna 2016, č. k. 24C/217/2011 - 518, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 30. júna 2016, č. k. 24C/217/2011 - 518 zamietol súd prvej inštancie žalobu;

ktorou sa žalobcovia domáhali zaplatenia náhrady škody, podľa zák. č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Zároveň
návrh žalobcov na prerušenie konania z dôvodu predloženia návrhu na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie; zamietol.Vychádzal zo zistenia, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil PODIELOVÉMU
DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej "Družstvo"); Prospekt investície, pričom dňa 02.06.2008
uzavreloDružstvosobchodnouspoločnosťouCAPITALINVEST,o.c.p.,a.s.vlikvidácii(ďalej"obchodník

s cennými papiermi"), Zmluvu o riadení portfólia, ktorou sa obchodník s cennými papiermi zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami,
čo zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia,
obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov,
optimalizáciu portfólia a poskytovanie konzultácií a finančných analýz, pričom sa zaviazal zabezpečiť

mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Mal preukázané, že Národná banka Slovenska
rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74
ods. 1, ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22.04.2008, č. OPK-2744-5/2007-
PLP zmenila jeho povolenie na poskytovanie investičných služieb tak, že mu, okrem iného, povolila
poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b),

c) zák. č. 566/2001 Z. z. a poskytovanie investičných služieb, investičných činností
a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v
špecifikovanom rozsahu. Zároveň mal preukázané, že Družstvo listom zo dňa 15.04.2010 požiadalo
Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu Obchodníka s cennými papiermi a výkon
dohľadu na mieste dôvodiac, že v dôsledku výpovede zmluvy o riadení portfólia zo strany obchodníka

s cennými papiermi sa dostalo do zložitej situácie a listom zo dňa 23.04.2010 ju požiadalo o vykonanie
nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si vo vzťahu k nemu neplnil svoje
základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov zverených mu do
správy. Rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.07.2010, č. ODT-8305/2010 Národná banka
Slovenska uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov,

ktorý mu bol zverený, bez jej písomného súhlasu, keď na základe oznámenia Družstva vzniklo dôvodné
podozrenie z možného poškodenia klientov a rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010 mu
odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Pokiaľ ide o aktualizáciu Prospektu investície,
Družstvo požiadalo Národnú banku Slovenska o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorý však
nespĺňal zákonom stanovené náležitosti a nakoľko tieto neboli doplnené ani dodatočne, rozhodnutím zo

dňa 26.08.2010 č. OPK-5664/1-5/2010 Národná banka Slovenska konanie o schválenie dodatku k
Prospektu investície zastavila a rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010; z dôvodu
nedodržiavania Prospektu investície a nevykonania žiadnych krokov smerujúcich k uvedeniu do súladu
s údajmi v Prospekte investícii; zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Mal tiež preukázané,
že žalobcom na základe rozhodnutia predstavenstva zaniklo členstvo v Družstve a vznikol im nárok na

vyplatenie vyrovnacieho podielu, ktorý si prihlásili do konkurzu vyhláseného na majetok Družstva ako
úpadcu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným
dňa 05.05.2011, v rámci ktorého prebieha speňažovanie majetku. Takto ustálený skutkový stav veci
posúdil po právnej stránke podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ust. § 3 ods. 1 písm. d) § 9 ods. 1, 2 § 15 ods.
1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov, § 35, 243 ods. 1, § 243a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka,
127 ods. 2, § 128 Zákona o cenných papieroch, a dospel k záveru, že žalobcovia v
konaní nepreukázali naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, keď nepreukázali vznik škody, nesprávny úradný postup žalovanej ani príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Konštatoval, že Národná banka Slovenska

sa v súvislosti s uplatňovaním jej zákonom vymedzenej právomoci pri výkone dohľadu
nad plnením povinnosti aktualizácie a dodržiavania schváleného prospektu investícii zo strany Družstva
nedopustila tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nakoľko Družstvo túto povinnosť malo až od
nadobudnutia účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 Zákona o cenných papieroch, t.j. od
01.06.2010, pričom Národná banka Slovenska; limitovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR; nedisponovala

právomocou vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva a zasahovať tak do jeho činnosti,
avšak; v rozsahu vymedzenom ustanoveniami zákona o cenných papieroch a investičných
službách; iba nad zverejnením schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky a s
účinnosťou od 01.06.2010 nad tým, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava. Poukázal na
to, že Družstvo Národnej banke Slovenska až do 15.04.2010; kedy požiadalo o preskúmanie postupu

obchodníka s cennými papiermi; nesignalizovalo zhoršenie jeho finančnej situácie ani nedostatky v jeho
činnosti obchodníka s cennými papiermi, a preto nedostatky v jeho činnosti; ako i zmeny v údajoch
Prospektu investície Družstva; boli zistené až na základe podnetu Družstva a informácii v
ňom uvedených a na základe vykonaného dohľadu na mieste u obchodníka s cennými papiermi vobdobí od 20.04.2010 do 06.05.2010. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalobcov, ktorí Národnej banke
Slovenska vytýkali prijatie nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu proti obchodníkovi s
cennými papiermi, keďže Národná banka Slovenska mohla dohľad vykonávať iba vo vzťahu k Družstvu

ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt a v rámci výkonu tohto dohľadu nemohla
postupovaťnadrámecstanovenýzákonom.Vtejtosúvislostipoukázalnaskutočnosť,žeNárodnábanka
Slovenska; ako o tom svedčí aj rozhodnutie zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007 o uložení pokuty
obchodníkovi s cennými papiermi vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk); činnosť obchodníka s cennými
papiermi sledovala, avšak nebolo jej povinnosťou o zistených nedostatkoch informovať Družstvo, ktoré

nebolo účastníkom daného konania o uložení pokuty. Zdôraznil, že vzhľadom na záväzkový vzťah medzi
Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi bolo predovšetkým povinnosťou Družstva zabezpečiť
kontrolu plnenia jeho povinností vyplývajúcich zo zmluvy o riadení portfólia, pričom v tomto smere
poukázal i na porušenie prevenčnej povinnosti zo strany samotných žalobcov, ktorí sa ako členovia
Družstva mali aktívne zaujímať o výkon ich práv vo vzťahu k Družstvu, resp. nevymožiteľnosti ich
majetkových práv a záujmov. Pokiaľ ide o tvrdený vznik škody, uviedol, že žalobcovia svoje finančné

prostriedky vložili do Družstva, s ktorým boli v právnom vzťahu a preto iba Družstvu vznikla povinnosť
vrátiť ich vložené finančné prostriedky; a iba ak by sa žalobcovia nedomohli úhrady svojej pohľadávky
proti Družstvu v konkurznom konaní; ktoré doposiaľ nie je skončené a nie je skončené ani konanie o
incidenčných žalobách žalobcov na Okresnom súde Bratislava I; prípadne v súdnom konaní o náhradu
škody proti členom predstavenstva alebo kontrolnej komisie Družstva, bolo by zrejmé, že im škoda

skutočne vznikla, prípadne v akej výške. Dospel tiež k záveru, že v danej veci nie je
daná príčinná súvislosť medzi konaním Národnej banky Slovenska a tvrdeným vznikom škody a preto
v danej veci neboli naplnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú v
dôsledkunesprávnehoúradnéhopostupuNárodnejbankySlovenska,keďaniprípadnánevymožiteľnosť
predmetnej pohľadávky nemá žiadny súvis s činnosťou Národnej banky Slovenska. Zamietnutie návrhu

žalobcov na prerušenie konania z dôvodu predloženia návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie odôvodnil tým, že ako súd prvej inštancie nemal povinnosť prejudiciálnu
otázku formulovanú žalobcami predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie, pričom takýto postup ani nie
je potrebný, keď odpovede na nimi položené otázky nemajú význam pre rozhodnutie vo veci samej,
nakoľko namietaný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska mal spočívať v zanedbaní jej

dohľadu nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; upravenej
zákonom č. 566/2001 Z.z., do ktorého bola transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady č.
2003/71/ES zo dňa 4. novembra 2003, upravujúca prospekt pri verejnej ponuke cenných papierov a nie
prospekt pri verejnej ponuke majetkových hodnôt. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p. a v konaní úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote do zamietajúceho výroku vo veci
samej, odvolanie žalobcovia, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu,
alternatívne zrušenia rozsudku v napadnutej časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
dôvodiac, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§

365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Namietali, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska

nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi,
t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedli, že sa spoliehali na riadny
výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohli predpokladať, že dohľad nad

prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah
podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom
investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,
ktorýsanažalovanúzhľadiskastabilityaochranyinvestíciespoľahol.Argumentžalovanej,žeupozornila
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, označili za úplne irelevantný, nakoľko nemohli mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť. Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnomvýkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považovali
záver súdu prvej inštancie, že sa mali viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady
"právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať

zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že neboli "bdelý", keď
im nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s
cennými papiermi, ktorými mohli zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami
k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodili, že povinnosťou Národnej banky Slovenska
podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie

informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom
podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od
1.5.2007, Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými
papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska. Národná banka
Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení
na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom pre finančný trh a následne

pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko,
že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako klientov dohliadaných

subjektov. Poukázali na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011
bolo výpoveďou svedka Ing. Zdenka Juricu, Csc., preukázané, že Národná banka Slovenska už v
roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené
portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá v tom
čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky

peňažné prostriedky od nich získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.
s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 %

dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.. Vo všetkých troch spoločnostiach
bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, N.. I. Č., vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio
Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom

konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj
výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po
vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie
v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp.

zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo
obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s
cennými papiermi tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti nimi vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohli rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu im banka svojím zanedbateľným

dohľadomanivminimálnejmožnejmiereneochránila.Poukázalitiežnato,žeNárodnábankaSlovenska
tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu
zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho
vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná
banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011,

zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom
ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v
skutočnostineaktuálnedlhodobopredmájom2010,tátoneaktuálnosťsiahalaspätnek31.12.2006,kedy
došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,

s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie§ 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení
s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči
Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie

samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu,
žalobu na náhradu škody proti štátu a nerobí takúto žalobu predčasnou, nakoľko je povinnosťou súdu
v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
jeho uspokojenia ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto
hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný
zohľadniť napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že prvoinštančný súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických

veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej
úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu
prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na základe
správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasila s tvrdením žalobcov, že je

povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené stranou sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodila, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám žalobcov. Argumentovala, že žalobcovia nevyužili všetky možnosti na uplatnenie

a vymoženie svojho nároku, pretože nepodali žiadnu žalobu proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými
subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe

ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Konštatovala, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy
a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné

pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalobcovia
mohli požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti
dohľadu nad finančným trhom. Muselo im byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú

dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda
až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať

na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať prospekt
investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v
znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od
1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá

investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady, ktoré má Národná banka
Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu
dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností, pričom žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od iných dohliadanýchsubjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia §

129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z
ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je
zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu investície Družstva bolo aj voči jeho členom
vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená.
Uviedla, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti
o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti
predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje
finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch. Tieto informácie
Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať

len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla
potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobcov, že vo
vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia,
nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v
súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom,

ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.
zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázali žalobcovia, uviedla, že tento primárne rieši problematiku
zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je
možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom

verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona
o konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť
subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné
možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobcom doposiaľ nevznikla žiadna

škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy im škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože
vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda
môže vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (žalobcu) voči dlžníkovi sa stane fakticky nevymáhateľným. K
námietke žalobcov, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala

na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v
neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti
bezriadnehozaznamenaniavúčtovníctve.Pohľadávkynebolipopretézdôvodu,žebybolinedostatočne

zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“) účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v
medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov
nie je dôvodné.

5.Podľačl.1ods.1vetaprváÚstavySR,Slovenskárepublikajezvrchovaný,demokratickýaprávnyštát.

6. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

7. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemôže nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

8. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

9. Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.10. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže

prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne
orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.
Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom
napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným

postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj
jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.

11. Z uvedeného, pre účely preskúmavanej veci, vyplýva, že NBS mohla realizovať výkon štátneho

dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,
ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti,
ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon.
Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení
aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

12. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti,
keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo,
čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie žalobcovia dobrovoľne vstúpili do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, ich

prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba
práva a povinnosti členov Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.

do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní

družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)

vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

13. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie

všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcov, ktorou sa
domáhali zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala
žalovaná na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcom nesprávnym úradným postupom orgánov štátu,
pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1 ) v spojení so zákonom č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a svoje dôvody, pre
ktoré žalobe žalobcov nevyhovel a neprihliadol tak na ich námietky proti postupu orgánov štátu (NBS)

pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania
žalobcov nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z
hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, h/ C.s.p., keď aniv odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

14. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej

na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

15. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj

nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu
verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju
právomoc vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesných

ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného
potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez toho, aby
existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

16. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie

rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti
a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a
z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny

orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho
je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe
či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu
sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov

sa má rozhodnutie dotýkať.

17. V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná
banka Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho

činnosťou. Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo
podľa § 135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10. 7.2009, dodržiavanie
podmienok ustanovených povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných
zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich
vykonanie. Z uvedeného vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu

vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu
predmetu podnikania zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním
podmienok prospektu investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa
zákona o CP. Až s účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

stanovená zákonom o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3
zákona o CP v znení zákona číslo 129/2010 Z. z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti,
uloženej zákonom o CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať
dohľad a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10. 7. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o
CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie

informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich
činnosti, ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo
môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu
záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nadvyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a
nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

18. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia
rizík bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani
žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík;
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP

stanovenú povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s
investíciami je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

19. Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS

v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa de
facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

20.Sozreteľomnauvedenépotomžalobcovianedôvodnenamietajú,žeNBSmala,vzhľadomnazistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v

roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.7.2009.

21. Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje

na zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu

investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo
strany klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície
im umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam
bude nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími
dvoma spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície,

z ktorého vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na
celkových aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa
jeho investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať
ako povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď
navyše zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného

vyplýva, že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v
relevantnom období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho
orgánu dohliadaného subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004
Z. z.. Napokon, ako vyplýva z obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných
nástrojov Družstvom do troch subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V

danom čase nemalo Družstvo zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS
nedisponovala právomocou uložiť mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti,
pretože z jeho strany nedošlo k porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.

22. Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona

o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s
cennými papiermi spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste
a v nadväznosti na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva
Družstva, začala z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom
ktorého bolo uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ

v tomto smere žalobcovia namietali, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých doúvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je

výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

23. Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale

týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v civilnom sporovom konaní viazaný.

24. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP.
Okrem toho je potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej

služby od 13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie
na poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22. 4. 2008 a následne bola
medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa
2. 6. 2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.

25. Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa
§ 126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 1. 8. 2008, v intenciách
ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o
žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a

oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje v
prospekte nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu investície
podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej
ponukymajetkovýchhodnôt,žeskutočnostiuvedenévprospekteinvestíciesúúplnéapravdivé. S
účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v

zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov
zahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela
uviesť v dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1.
1. 2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona
o CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá

mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a
ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku prospektu
(cenných papierov) bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na
schvaľovanie dodatku sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola
s účinnosťou od 1.1.2006 stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny
zástupcavyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôt(§128ods.1,písm.h/).Ažnovelou zákona
účinnou od 1.1.2009 bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4
zákona o CP v znení účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť
predložiť dodatok na schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti

na uvedené odvolací súd uzavrel, že žalobcovia v tomto smere nepreukázali, že sa NBS mala a
mohla aj inak, ako z oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného
prospektu investície, napr. z pravidelne jej predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací
súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov
Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie žalobcov, že nedostatky v aktualizácii údajov

prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom
dohľadu, ovplyvnilo ich rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva.
Žalobcovia ničím nepreukázali, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení im vyrovnacieho podielu
došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že ich
nemožnosť rozpoznať riziko investície bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou

údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

26. O zhoršenej finančnej situácii Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4. 2010Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u
OCP vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti
na uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste

v období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú
neaktuálnosť údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby
predložil žiadosť o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo
dňa 26. 8. 2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície bolo
zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala

NBS proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011,
ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle §
129 ods. 3 zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi
s cennými papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie
v súvislosti s podozreniami o spáchaní trestného činu.

27. Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

28. Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

29. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobcovia mali postupovať s
priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru
rizika spojeného s ich investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si museli byť vedomí
aj vzhľadom na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej
ponuke (§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehali na to, že štát v rámci výkonu

dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Žalobcovia preto
nedôvodne argumentujú, že bolo porušené ich právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ich v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je
riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ich podielu viny nezbavuje.
Žalobcovia rovnako zanedbali svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď

svojou účasťou na členskej schôdzi, mohli uplatňovať svoje práva vyplývajúce im z členstva, a to riadiť
záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Žalobcovia uložením
peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzali na seba určité riziká, a to
vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

30. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobcov v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote nimi investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že keby
včas zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, neboli by žalobcovia svoje peniaze zverili
Družstvu, resp. že by vymohli nimi vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Žalobcom nevznikla škoda

tým, že vstúpili do Družstva a vložili do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov
alebotým,žeskôrnevystúpilizDružstva,aletým,žeimvzniklanevymožiteľnápohľadávkavočiDružstvu
na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda im vznikne v
dôsledkunevymožiteľnostitejtoichpohľadávkyodDružstva,pričomtátoskutočnosťt.j.nevymožiteľnosť,
nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ

by bola Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená,
že pohľadávka žalobcov by bola uspokojená.

31. Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS

zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

32. Odvolací súd zhodne s žalovanou konštatuje, že nakoľko žalobcovia neboli v žiadnom právnom
vzťahu, ako členovia Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom
- vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostredneja priamej príčinnej súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku
vzniku škody na majetku žalobcov.

33. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

34. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady

škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.

35.Vzmysleuvedenéhomožnovyvodiťzáver,žepokiaľsižalobcoviauplatnilipohľadávkuvkonkurznom

konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci
konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie
ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže
privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko žalobcom škoda (v podobe
nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže im vzniknúť až po skončení konkurzného konania,

resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda žalobcovia musia vysporiadať
svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môžu uplatňovať
mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo záväzkových
vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo žalobcov na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené.
Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších

subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda
pred vyporiadaním pohľadávky žalobcov voči Družstvu, a to buď v rámci súdneho či konkurzného
konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti zodpovedným predstaviteľom štatutárnych
orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade
so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov

sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobu žalobcov bolo potrebné
zamietnuť aj z toho dôvodu, že bola predčasne podaná.

36. V tejto súvislosti žalovaná dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných

možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Žalobcovia sa mylne domnievajú, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi
im automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto im totiž nevzniká v okamihu splatnosti ich
pohľadávky voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania
so zaplatením tejto pohľadávky, ale škoda im vzniká až v prípade, ak sa stalo ich právo na plnenie

voči priamemu dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka žalobcov,
že zákon číslo 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov a že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby a to ani
vtedy, ak doposiaľ nemali možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je im povinný dané plnenie vrátiť.

37. Pokiaľ žalobcovia argumentovali rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti žaloby, poukazuje odvolací súd na to, že tento
na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007, že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti

podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na

náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinnýplniť,avprípadeprebiehajúcehokonkurzunamajetokdlžníkamôževeriteľoviškodavzniknúťaž
vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je možnopohľadávku považovať až ku dňu, kedy žalobca obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

38.Sozreteľomnavyššieuvedenédospelodvolacísúdkzáveruzhodnémusosúdomprvejinštancie,že
NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri
výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri
svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základnýchprávaľudskýchslobôd,apretozjejstranynemohlodôjsťknesprávnemuúradnémupostupu

a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

39. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcov uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobcami
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

40. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti; t.j. vo výroku
vo veci samej a súvisiacom výroku o náhrade trov konania; ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1
C.s.p.).

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní
v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).