Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/257/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244934
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244934.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: T. Š., N. O. XXXX/XX, B.,
zastúpeného:FUTEJ&Partnerss.r.o.,sosídlomRadlinskéhoč.2,Bratislava,protižalovanej:Slovenská
republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie
náhrady škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. júla 2017,

č. k. 7C/217/2011 - 628, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 13. júla 2017, č. k. 7C/217/2011 - 628, zamietol súd prvej inštancie
žalobu; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 5.874,06 eur s príslušenstvom,
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a žalovanej

nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil čl.2 ods.2 Ústavy SR, §1, § 3 ods.
1 písm. d/, § 9 ods.1, 2, § 15 ods.1, § 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 127 ods.2, § 128 zákona č. 566/2001 Z. z. zákon
o cenných papieroch (ďalej „ZoCP“), keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaná
ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch postupovali správne vo vzťahu k PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE

(ďalej„Družstvo“,alebo„PDSI“),doktoréhožalobcavložilčlenskývklad. Vrozhodnutíkonštatoval,
že Úrad pre finančný trh schválil pre Družstvo dňa 21. 3. 2002 Prospekt investície podľa § 127 ods. 2
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať
majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov. Za pravdivosť údajov v
Prospekte investície zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa (§ 128 ods. 1 písm. h/ zákona č.
566/2001 Z. z.). Obsahom Prospektu investície bol iba zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú
odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb. Zákon č.

566/2001 Z. z. nepožadoval, aby pri schvaľovaní prospektu boli predložené samotné zmluvy a schválený
Prospekt investície tieto samotné zmluvy nikdy neobsahoval. Povinnosťou vyhlasovateľa bolo uzatvoriť
s obchodníkom s cennými papiermi (ďalej „obchodník s CP“) zmluvu, ktorá by obsahovala zásady
správy portfólia uvedené v prospekte, kontrolovať plnenie zmluvy a v prípade jej neplnenia vymáhať
súdnou cestou splnenie zmluvných záväzkov vyplývajúcich na prospech členov družstva (investorov).
Za činnosť Družstva zodpovedá a v mene Družstva koná predstavenstvo ako štatutárny orgán družstva,

ktoré riadi činnosť družstva a zásadne rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva (§ 243a ods. 1 a
2 Obchodného zákonníka). Družstvo bolo povinné vykonávať svoju činnosť tak, aby si splnilo všetky
záväzky voči svojim členom, pričom členovia Družstva, teda aj žalobca mali práva a povinnosti spojenés členstvom v Družstve, okrem iného aj schvaľovať ročnú účtovnú závierku a voliť a odvolávať členov
predstavenstva a kontrolnej komisie. Družstvo dňa 10.10.2007 doručilo NBS vyjadrenie, v ktorom bolo
uvedené, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a Prospektov investícií schválených

Úradom pre finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania
družstiev tak, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI
HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto
systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže
finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho

dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné
nástroje, ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s., ďalej
zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou
stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp.
narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé
družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na

slovenskomfinančnomtrhunebolaevidovanáanijednasťažnosťzostranyčlenovdružstiev ataktiež
družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám.
Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu
spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu obchodník s CP vypovedal zmluvu o zriadení
portfólia. Z obsahu listinných dôkazov mal ďalej preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do

6.5.2010 u obchodníka s CP dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala Družstvo listom z 20.4.2010,
aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku Prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať
v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť Prospektu investície sa
stala neaktuálna. Za nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že povinnosťou žalovanej bolo dohliadať
na aktualizáciu Prospektu investícií. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s

účinnosťou až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 v spojení s § 125c ods.
1. zákona č. 566/2001 Z. z., preto sa na žalovanú nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť
Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 1. 1. 2009. Do novelizácie zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zákonom č. 558/2008 Z. z. neexistovala samotná
povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, preto je podľa jeho názoru z povahy veci

vylúčený dohľad zo strany žalovanej v tomto smere, keďže žalovaná nemohla kontrolovať povinnosť,
ktorá sama osebe v rozhodnom čase ani neexistovala. Poukázal taktiež na skutočnosť, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície až od 1. 6. 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č.
566/2001Z.z.ocennýchpapieroch,vykonanejzákonomč.129/2010Z.z.rozšírenépovinnostidružstva.

Preto pokiaľ Družstvo od 31. 12. 2006 do 1. 6. 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla
žalovaná skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe
nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať. Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia zákon č. 566/2001 Z.z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov (napr. správcovské spoločnosti

pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať.
Žalovaný nevykonával dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca.
NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v
zmysle ust. §§ 126 až 130 zákona č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca si
musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos

nie je zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do
21.7.2013; ustanovenia § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou
zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Nevedomosť žalobcu alebo jeho údajné spoliehanie
sa nemožno pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť
zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS

nad činnosťou Družstva nemal vedomosť. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom
s CP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných
papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva,
čo v praxi znamenalo, že obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva,
čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva a ktoré dávalo

pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení
s § 5 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo
ako klient obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená a žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, muselbyť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť. Nepovažoval
za dôvodnú ani námietku žalobcu o nedostatočných opatreniach žalovanej na nápravu protiprávneho
stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s CP pri činnosti voči Družstvu. Z listín predložených

stranami konania vyplynul aktívny prístup žalovanej k obchodníkovi s CP, keď žalovaná rozhodnutím zo
dňa 8. 1. 2008, č. OPK - 9750/3/2007, uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 16 596,96 eur
(500.000,-Sk),apozrušeníavrátenívecinaďalšiekonanieBankovouradouNárodnejbankySlovenska,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s CP pokutu vo
výške 9 958,18 eur (300.000,- Sk). Následne rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010,

žalovaná odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb. Družstvo
bolo podľa zákona č. 566/2001 Z. z. povinné predkladať Národnej banke Slovenska polročné a ročné
správy o svojom hospodárení, z týchto však nevyplývali informácie o jeho zhoršenej finančnej
situácii, ktorá by ohrozila vyplácanie vyrovnávacích podielov či podielov na zisku jeho členom. NBS po
podaní podnetu Družstvom ihneď v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010 vykonala u Obchodníka s CP
dohľad na mieste. Obchodník s CP nepreukázal, že poskytoval pre Družstvo investičnú službu riadenie

portfólia, v rámci dohľadu na mieste nepredložil NBS žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že
obhospodaroval portfóliá družstiev, s ktorými uzavrel Zmluvu o riadení portfólia, nepredložil
žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že vykonával ktorúkoľvek z činností uvedených v čl. I bode
2 zmlúv o riadení portfólia, nepredložil pokyny portfólia manažéra, konfirmácie obstaraných obchodov
predružstvá,nepredložilzmluvyokúpealebopredajicennýchpapierovobstaranýchpredružstvá,výpisy

z evidencie majetkových účtov či doklady preukazujúce úschovu a správu cenných papierov. Na základe
uvedeného dospel k záveru, že žalovaná svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. Jej postup bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanovízákon.Štát(Slovenskárepublika)nemôžepriamozasahovaťdovlastnejčinnostidružstva(teda
ani družstva PDSI) a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie
a jeho vnútorné vzťahy sa spravujú princípmi členskej samosprávy v družstve v

zmysle stanov družstva a ustanovení Obchodného zákonníka. Pokiaľ by žalovaná zakázala činnosť
spočívajúcu v uzatváraní vyššie uvedených vzťahov s členmi družstva (občanmi) a družstvom, zasiahla
by tým do občiansko-obchodnoprávnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva
ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
pretože by tým obmedzila, resp. zmarila ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje

práva a uplatňovať nároky vyplývajúce z uvedených zmlúv. Žalovaná nevykonávala a ani nemohla
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s
ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č.566/2001 Z. z. o
cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Žalovaná vykonáva

dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa len v zákonom vymedzenom limitovanom rozsahu podľa zákona
č. 566/2001 Z. z., t.j. bola oprávnená kontrolovať zverejnenie schváleného Prospektu investície pred
začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2 a § 127 cit. zákona), aktuálnosť Prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt či dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. Podľa

jeho názoru žalobca ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné
prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je
najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti
družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a
Stanov Družstva. Sám žalobca žalobu odôvodňoval tým, že peňažné prostriedky do Družstva vložil

výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo a aj obchodník s CP sú subjekty, nad
ktorými vykonáva dohľad NBS a tak že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen
ochránené jeho peňažné prostriedky ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Jeho spoľahnutie
vychádzalo z toho, že Družstvo malo ako jednu z činností zapísaných v predmete činnosti podľa
výpisu z OR - zhromažďovanie peňažných prostriedkov od svojich členov formou členských vkladov

a vykonávania činností na uspokojovanie potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom zhodnotení
vložených finančných prostriedkov. Žalobca vložil svoje finančné prostriedky do Družstva s plným
vedomímtoho,ževloženímfinančnýchprostriedkovsastalčlenompodnikateľskéhosubjektu(družstva),
pričom s členstvom sú spojené určité práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj hospodáreniaa majetku družstva. Bol to práve samotný žalobca, ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú mu
Obchodnýmzákonníkomakočlenovidružstvaavzmysle §415Občianskehozákonníkamalpostupovať
ako člen družstva v spolupráci s ďalšími členmi družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo

možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Mohol a mal sa presvedčiť ako člen
družstva o skutočnostiach uvádzaných Družstvom, mal sa aktívne, s dostatočnou starostlivosťou
riadne a včas zaujímať o svoje práva (výkon svojich práv) voči Družstvu, nakoľko ich podcenením či
zanedbaním sa aj sám pričinil o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť (stratu). Za preukázanú nemal
ani príčinnú súvislosť medzi žalobcom označenou škodou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom

NBS spočívajúcim v jej nečinnosti. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že keby NBS včas zakročila a
pozastavila by činnosť Družstva a obchodníka s CP, žalobcovi by škoda nevznikla. Uzavretím právneho
úkonu s Družstvom, žalobcovi označená škoda ešte nevznikla, vznikla mu vymožiteľná pohľadávka voči
Družstvu a škoda mu prípadne vznikne až v dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči Družstvu.
ŠkodažalobcumásvojepríčinyvofinančnomhospodáreníDružstvaavspôsobejehopodnikania.Pokiaľ
by bola zakázaná činnosť Družstva a obchodníka s CP, uvedené samo o sebe by nemalo za následok, že

pohľadávka žalobcu z uzavretých právnych úkonov by bola uspokojená; práve naopak uložením sankcií
by mohla byť táto vymožiteľnosť ohrozená z dôvodu dosahu na celú ich podnikateľskú činnosť.
Žalobca nepodal nijakú žalobu o náhradu škody proti Družstvu, proti žiadnemu členovi predstavenstva
Družstva či proti členovi kontrolnej komisie (§ 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného
zákonníka), resp. nepreukázal, že si takúto škodu uplatnil a jeho škoda nemohla byť týmto spôsobom

nahradená. Podľa ustálenej súdnej judikatúry, nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako
aj zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť v civilnom sporovom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy,
ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom. Preto ak má žalobca
pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp.
kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný

predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a
tým ani predpoklad existencie škody. Záverom uviedol, že žalobca si svoje nároky na náhradu škody
môžeuplatniťvzmysleustanovenia§243aods.4Obchodnéhozákonníkazasplneniapodmienokvzniku
škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244
Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne

zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody
proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu. Každý
veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody
proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie. Členovia predstavenstva družstva,
ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu,

ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky žalobcu na náhradu škody voči vyššie uvedeným
subjektom Družstva vylučuje možnosť, aby sa žalobca mohol úspešne domáhať náhrady škody voči
štátupodľazákonač.514/2003Z.z..Žalobcanepreukázal,žebysabezsvojejvinybezúspešnedomáhal
náhrady škody voči subjektom Družstva. Škoda na strane žalobcu vznikne až okamihom, keď sa právo
veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. O trovách konania rozhodol podľa §

255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) prihliadajúc na výslovné
vyhlásenie žalovanej, že si trovy konania neuplatňuje a na skutočnosť, že zo súdneho spisu žiadne trovy
žalovanej nevyplývajú.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho

zmeny tak, aby bolo jeho žalobe vyhovené alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie dôvodiac, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h/ C.s.p.). Namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci
budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi,

t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na riadny
výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad nad
prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah
podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektominvestícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,
ktorýsanažalovanúzhľadiskastabilityaochranyinvestíciespoľahol.Argumentžalovanej,žeupozornila
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval

záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí
bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia §

137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia
§ 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili k
povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska mala

preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom pre finančný trh a následne pravidelne
kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že
mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z

povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako klientov
dohliadaných subjektov. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Y.., preukázané, že Národná banka Slovenska už
v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené

portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorá
v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nich získané, investované v subjekte personálne a
majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa
po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po

tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených
spoločnosťou CIHOLDINGa.s.,CIReality,s.r.o. aGLOBALproductions.r.o.,pričomposledné
dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.. Vo všetkých troch
spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, L.. U. Č., vtedajší predseda
predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,

že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom
konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a
v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000 eur, nevyužila

svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo
obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s
cennými papiermi tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,

pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným
dohľadomani vminimálnejmožnejmiereneochránila.Poukázaltiežnato,žeNárodnábanka
Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu
zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho

vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná
banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011,
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom
ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli vskutočnostineaktuálnedlhodobopredmájom2010,tátoneaktuálnosťsiahalaspätnek31.12.2006,kedy
došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,

s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnejponukymajetkovýchhodnôtazákladnéstrategickézámerypodnikateľskejčinnostiDružstvaboli
neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129
ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných

papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji
2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu na náhradu škody proti štátu a
nerobítakútožalobupredčasnou,nakoľkojepovinnosťousúdu vkonaníonáhraduškodyskúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jeho uspokojenia ako veriteľa v
konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až

na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného správcu
konkurznej podstaty o stave daného konkurzu.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že prvoinštančný súd vo veci postupoval

maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých
jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z
dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na

základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel
k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že
je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď
na tie otázky nastolené stranou sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS
241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodila, že

podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám žalobcu. Argumentovala, že žalobca nevyužil všetky možnosti
na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadnu žalobu proti členom predstavenstva
ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a
nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad

dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy
Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je
vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Konštatovala, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s

Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne
prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné
pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a zákona o cenných
papieroch. Žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených
kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené

aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná
banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie
povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti
a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom
uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka
Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť
aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákonao cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite

zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte
investície. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia

rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska
kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu
informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu
v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt
muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu

investície Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán,
a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola
alebo nebola osobitne zákonom uložená. Uviedla, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len
to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia §
130 zákona o cenných papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani
nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a §
130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva.
Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná,

nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a
postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z.
z. o dohľade nad finančným trhom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Uviedla taktiež to, že žalobca
nepravdivo a zavádzajúco tvrdí, že právna úprava inštitútu „prospekt investície“ pri ponuke majetkových
hodnôt obsiahnutá v zákone o CP je výsledkom implementácie smernice Európskeho parlamentu a

Rady 2003/71/ES zo 4.11.2003. Tvrdila, že predmetná smernica sa v skutočnosti nezaoberala a
nezaoberá problematikou verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale zaoberá sa problematikou verejnej
ponuky cenných papierov. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo
4968/2009,naktorýpoukázalžalobca,uviedla,žetentoprimárneriešiproblematikuzodpovednostiiných
subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú

orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať
posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci
s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze
a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna
a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti

veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané
všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobcovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a
nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik
škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže
vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (žalobcu) voči dlžníkovi sa stane fakticky nevymáhateľným. K

námietke žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala
na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v

neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti
bezriadnehozaznamenaniavúčtovníctve.Pohľadávkynebolipopretézdôvodu,žebybolinedostatočne
zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach

odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.5.Podľačl.1ods.1vetaprváÚstavySR,Slovenskárepublikajezvrchovaný,demokratickýaprávnyštát.

6. Podľa čl. 2 ods.2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

7. Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemôže nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

8. Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

9. Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

10. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže

prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne
orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.
Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom
napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným

postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj
jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.

11. Z uvedeného, pre účely preskúmavanej veci, vyplýva, že NBS mohla realizovať výkon štátneho
dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,
ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti,
ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon.
Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení

aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

12. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti,
keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo,
čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom

zmluvnej autonómie žalobca dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jeho
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5

stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovanie potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského

rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej

strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

13.V posudzovanejvecisúdprvejinštancievykonalnáležitédokazovaniepotrebné nazistenievšetkých
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal
zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala žalovaná na
svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z §191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny
záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
žalobcovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce

ustanoveniazákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci(§3
ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so zákonom č. 566/2001 Z .z. o cenných papieroch
a investičných službách (ďalej len „zákon o CP“) a svoje dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel a
neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu orgánov štátu (NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v
súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho

rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť
záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1, písm. d/, e/, f/, h/ C.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové
rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by
spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

14. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného

2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

15. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj

nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu
verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju
právomoc vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesných

ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného
potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez toho, aby
existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

16. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie

rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán

pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má

rozhodnutie dotýkať.

17. V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná
banka Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho

činnosťou. Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo
podľa § 135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10. 7.2009, dodržiavanie
podmienok ustanovených povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných
zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich
vykonanie. Z uvedeného vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu

vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu
predmetu podnikania zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním
podmienok prospektu investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľazákona o CP. Až s účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
stanovená zákonom o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3
zákona o CP v znení zákona číslo 129/2010 Z. z.) , odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti,

uloženej zákonom o CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať
dohľad a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10. 7. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o
CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich
činnosti, ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo

môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu
záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad
vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a
nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

18. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a

krytia rizík bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani
žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP
stanovenú povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je

spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

19. Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS

v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

20. So zreteľom na uvedené potom žalobca nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v

roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 10.7.2009.

21. Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje
na zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie

prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo

strany klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície
im umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam
bude nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími
dvoma spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície,
z ktorého vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na

celkových aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa
jeho investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať
ako povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď
navyše zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného
vyplýva, že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v

relevantnom období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi
štatutárneho orgánu dohliadaného subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004
Z. z.. Napokon, ako vyplýva z obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných
nástrojov Družstvom do troch subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V
danom čase nemalo Družstvo zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS

nedisponovala právomocou uložiť mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti,
pretože z jeho strany nedošlo k porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.22. Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona
o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste a v nadväznosti

na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva, začala
z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého
bolo uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v
tomto smere žalobca namietal, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia

na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do
úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne

nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

23. Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v civilnom sporovom konaní viazaný.

24. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP.
Okrem toho je potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej

služby od 13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie
na poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22. 4. 2008 a následne bola
medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa
2. 6. 2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.

25. Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa
§ 126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 1. 8. 2008, v intenciách
ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o
žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a

oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje v
prospekte nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu investície
podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé.
S účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v

zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov
zahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela
uviesť v dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1.
1. 2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona
o CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá

mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a
ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku prospektu
(cenných papierov) bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na
schvaľovanie dodatku sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola
s účinnosťou od 1.1.2006 stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny
zástupcavyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôt(§128ods.1,písm.h/).Ažnovelou zákona
účinnou od 1.1.2009 bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4
zákona o CP v znení účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť
predložiť dodatok na schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na

uvedené odvolací súd uzavrel, že žalobca v tomto smere nepreukázal, že sa NBS mala a mohla aj
inak, ako z oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu
investície, napr. z pravidelne jej predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva.Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie žalobcu, že nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali
vplyv na hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu,
ovplyvnilo jeho rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Žalobca

ničím nepreukázal, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení mu vyrovnacieho podielu došlo
v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jeho
nemožnosť rozpoznať riziko investície bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou
údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

26. O zhoršenej finančnej situácii Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4. 2010
Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u
OCP vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti
na uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste
v období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú

neaktuálnosť údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby
predložil žiadosť o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo
dňa 26. 8. 2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície bolo
zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala
NBS proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011,

ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle §
129 ods. 3 zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi
s cennými papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie
v súvislosti s podozreniami o spáchaní trestného činu.

27. Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

28. Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

29. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca mal postupovať s priemernou dávkou
opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojenú s
jeho investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom
na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129
ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu dohľadu je

garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Žalobca preto nedôvodne
argumentuje,žeboloporušenéjehoprávonalegitímneočakávaniavtom,žeštátbudevykonávaťdohľad
nad finančným trhom riadne, a že ho v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je riziková, ochráni
pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje. Žalobca rovnako
zanedbal svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď svojou účasťou

na členskej schôdzi, mohol uplatňovať svoje práva vyplývajúce mu z členstva, a to riadiť záležitosti
Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Žalobca uložením peňažných prostriedkov do
súkromného podnikateľského subjektu prevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík spojených s jeho
zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

30. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má rovnať
hodnote ním investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že keby včas
zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebol by žalobca svoje peniaze zveril Družstvu,
resp. že by vymohol ním vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Žalobcovi nevznikla škoda tým, že

vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo tým, že skôr
nevystúpil z Družstva, ale tým, že mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na
vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v dôsledku
nevymožiteľnosti tejto jeho pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá
príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ by bola

Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená, že
pohľadávka žalobcu by bola uspokojená.31. Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s

cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

32. Odvolací súd zhodne s žalovanou konštatuje, že nakoľko žalobca nebol v žiadnom právnom vzťahu,
ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom -
vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej
a priamej príčinnej súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku
vzniku škody na majetku žalobcu.

33. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

34. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady

škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.

35. V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si žalobca uplatnil pohľadávku v
konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže
byť v rámci konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň
jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok
uplatnenia pohľadávky môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko

žalobcovi škoda (v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže mu vzniknúť až
po skončení konkurzného konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si
teda žalobca musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným
subjektom si môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom,
čo táto ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo žalobcu na plnenie nebolo

a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto
nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec
majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky žalobcu voči Družstvu, a to
buď v rámci súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti
zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju

funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a
Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej
inštancieotom,žežalobužalobcubolopotrebnézamietnuťajztohodôvodu,žebolapredčasnepodaná.

36. V tejto súvislosti žalovaná dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom

nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Žalobca sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi
mu automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto mu totiž nevzniká v okamihu splatnosti jeho
pohľadávky voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania

so zaplatením tejto pohľadávky, ale škoda mu vzniká až v prípade, ak sa stalo jeho právo na plnenie
voči priamemu dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka žalobcu,
že zákon číslo 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov a že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby a to ani
vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je mu povinný dané plnenie vrátiť.

37. Pokiaľ žalobca argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti žaloby, poukazuje odvolací súd na to, že tento
na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991 Zb.o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007 , že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo

posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,

ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinnýplniť,avprípadeprebiehajúcehokonkurzunamajetokdlžníkamôževeriteľoviškodavzniknúťaž
vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je možno
pohľadávku považovať až ku dňu, kedy žalobca obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

38.Sozreteľomnavyššieuvedenédospelodvolacísúdkzáveruzhodnémusosúdomprvejinštancie,že
NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri
výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri
svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základnýchprávaľudskýchslobôd,apretozjejstranynemohlodôjsťknesprávnemuúradnémupostupu

a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

39. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu,
keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobcom

uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

40. Keď teda súd prvej inštancie za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol
žalobu žalobcu z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z .z., rozhodol vecne správne a odvolací

súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v
odvolacom konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrokodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).