Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/85/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117204704
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117204704.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu: R Collectors s. r. o., IČO:
50 094 297, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471,
proti žalovanému: U. P., A..: XX.XX.XXXX, W. D. XX, XXX XX F., v konaní o zaplatenie 1.565,43 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Csp/58/2017 - 37
zo dňa 30.06.2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám n e p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku žalobu
zamietol a II. výrokom vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému nárok
na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 3, § 505, § 506 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“); § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods.

1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 588 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného v
čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „OZ“); § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 8 ods. 4
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

3. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázaný skutkový stav, že strany konania uzatvorili

dňa 01.10.2012 Zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky
v sume 1.800,- Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť 24 mesačných splátkach po 99,- Eur. Strany
konania si dohodli úrokovú sadzbu 25,50% ročne. V zmluve je uvedená RPMN 28,66%, priemerná
RPMN 21,30% a celková výška nákladov 548,29 Eur. Listom zo dňa 26.03.2014 žalobca vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru ku dňu 26.03.2014. Podľa aktuálneho stavu úveru žalovaný poukázal
žalobcovi celkovo úhrady vo výške 2.099,66 Eur, pričom žalobca na istinu započítal iba sumu 234,57
Eur. Dňa 09.06.2014 žalobca uznal dlh vo výške 2.080,98 Eur. Podľa predloženej návratky ak žalovaný

nemôže vysporiadať pohľadávku jednorazovým vkladom, je banka ochotná dohodnúť sa s ním na
splácaní pohľadávky, ak podpíše uznanie dlhu. Na základe právneho posúdenia zisteného skutkového
stavu v zmysle citovaných ustanovení súd prvej inštancie mal za to, posudzovaný právny vzťah strán
je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, konkrétne ide o spotrebiteľský úver. Žalobcubol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa, preto uvedený
právny vzťah je v režime spotrebiteľského práva. Keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu túto zmluvu súd
ex offo podrobil kontrole, či obsahuje všetky zákonné náležitosti vyžadované právnou úpravou v čase

uzavretia zmluvy. Po preskúmaní predmetnej Zmluvy dospel k záveru, že táto obsahuje nesprávny
údaj o RPMN a celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o
spotrebiteľských úveroch, a to obe v neprospech spotrebiteľa. V zmluve je nesprávne uvedená RPMN
vo výške 28,66%, pričom po zadaní údajov pri prepočte na internetovej stránke mala byť správne
RPMN vo výške 32,17%. Pokiaľ ide o celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, tak jednoduchým

vynásobením počtu mesačných splátok ktoré mal žalovaný uhradiť, t.j. 24 a ich výšky 99,- Eur, je zrejmé,
že žalovaný mal v skutočnosti zaplatiť celkovú čiastku 2.376,- Eur a nie 2.348,29 Eur. Nikde v zmluve
sa nenachádza, aby niektorá zo splátok mala byť nižšia ako 99,- Eur a táto skutočnosť nevyplýva ani
zo žiadnych z priložených listinných dôkazov. Súd prvej inštancie ďalej preskúmal úrok dohodnutý v
zmluve vo výške 25,50% a dospel k záveru, že tento je v rozpore s dobrými mravmi. Za právny úkon
priečiaci sa dobrým mravom treba považovať právny úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z

hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi
(pozri rozhodnutie NS SR sp.zn. 3 Cdo 137/2003). Podľa údajov Národnej banky Slovenska bola
priemerná úroková miera obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam
v mesiaci október 2012 pri úveroch od 1 do 5 rokov na úrovni 11,57% ročne. Dohodnutá výška úrokov
25,50% ročne uvedená v Zmluve podstatne (viac ako dvojnásobne) prekračuje priemernú úrokovú mieru

obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci október 2012.
Dlžník uzatvára zmluvu o úvere a dohodu o úrokoch prevažne z dôvodov svojej inak neriešiteľnej
finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ v
takejto situácii poskytoval dlžníkovi neprimerané úroky. V tejto súvislosti súd poukázal na Rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/114/2014 zo dňa 05.11.2014. Vzhľadom na vyššie uvedené súd

prvej inštancie teda dospel k záveru, že dohodnutá úroková sadzba vo výške 25,50% ročne je v rozpore
s dobrými mravmi, a preto v tejto časti je zmluva v zmysle § 41 OZ neplatná. Nakoľko súd prvej inštancie
konštatoval, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, resp. zmluva je v časti úrokov neplatná a strany si
iné poplatky okrem úrokov nedohodli, môže žalobca od žalovaného požadovať iba sumu poskytnutých
finančnýchprostriedkov.Keďžezvykonanéhodokazovaniamuvyplynulo,žežalovanémubolavyplatená

suma 1.800,- Eur a poukázal úhrady vo výške 2.099,66 Eur, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd
prvej inštancie zároveň doplnil, že žalobca predložil súdu uznanie dlhu zo dňa 09.06.2014. Predmetné
uznanie dlhu podľa názoru súdu prvej inštancie nie je platným právnym úkonom, a to z toho dôvodu,
že ide o právny úkon, ktorý obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom, pretože vychádza z nekalej
obchodnej praktiky žalobcu. Súd tak rozhodol z toho dôvodu, že žalobca podmienil dohodu o možnosti

splácaniapohľadávkyvsplátkach,uznanímdlhu.Tátoskutočnosťvyplývaztextudohody,podľaktorejak
žalovaný nemôže vysporiadať pohľadávku jednorazovým vkladom, je banka ochotná dohodnúť sa s ním
na splácaní pohľadávky, ak podpíše uznanie dlhu. Úmyslom žalobcu bolo zabezpečiť si pre seba právne
isté postavenie na úkor žalovaného ako spotrebiteľa. Takéto konanie považoval súd prvej inštancie za
nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom takéto konanie

považoval aj za rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetný
úkon je teda neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Takáto praktika podstatne zasahuje do
práv spotrebiteľa, pričom žalobca postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Vzhľadom
na vyššie uvedené uznanie dlhu ako nekalá obchodná praktika je neplatné.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1
C.s.p.. Vzhľadom na pomer úspechu strán konania vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, avšak vzhľadom k tomu, že žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a zo
spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal a žalobca
ako neúspešná strana nemá právo na náhradu trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Podľa žalobcu súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu, že údaj o RPMN je nesprávny. V
čase uzatvorenia zmluvy informačný systém žalobcu umožňoval vyčísliť výšku mesačnej splátky len

na celé eurá nahor. Výsledkom tohto procesu bolo rozpočítanie celkovej požadovanej čiastky úveru
na požadovaný počet splátok, pričom splátka, ktorá nedosiahla výšku pevnej mesačnej splátky bola
určená ako posledná, resp. predposledná a posledná bola určená vo výške 0 Eur. Podľa žalobca
je výška RPMN určená správne a nepožadoval by od žalovaného pri riadnom a včasnom splácanívyššie plnenie ako je uvedené v zmluve o úvere. Súd pri výpočte RPMN nepostupoval podľa ust. §
19 zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, ale vychádzal z
nezáväznej informatívnej kalkulačky RPMN portálu sme.sk. Má za to, že ak súd chcel počítať výšku

RPMN, mal tak spraviť so zákonom stanoveného vzorca a nie podľa akéhosi na internete prístupného
informatívneho vzorca, ktorý napríklad neobsahuje údaj o tom, kedy bol úver uzatvorený. Súd pri
výpočte RPMN nevzal do úvahy celkovú výšku nákladov, ktoré sú práve významným parametrom pre
jej výpočet. Pokiaľ žalobca nevyžaduje od spotrebiteľa viac, ako je uvedené v Zmluve o úvere a teda
parameter celkových nákladov je uvedený správne je evidentné, že aj výška RPMN bola v zmluve o

úvere uvedená správne. Je preukázateľné, že súd v danej veci ani nepostupoval v súlade s platnou
legislatívou, ak sa odvoláva na nezávislý zákonom neurčený portál www.sme.sk, na základe čoho
rozhodol nezákonne, pričom rozsudok v tomto smere možno považovať za zmätočný. Žalovaný obdržal
správnu informáciu o celkovej výške RPMN a žiadnym spôsobom nebola táto informácia uvedená na
ťarchu žalovaného. Súd však tvrdí, že výška RPMN mala byť vyššia, hoci to tak nie je. Ak na základe
toho súd ustálil, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, ide o formalistický a arbitrárny postup, ktorý

nemá žiadnu zákonnú oporu. Žalobca má za to, že výška úrokovej sadzby bola dojednaná v bežnej
výške pre rok 2012 a pre obdobné produkty, pričom žiadnym spôsobom neodporuje dobrým mravom a
teda bola dohodnutá platne. Najvyššia prípustná výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi sa vypočítava zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk ako dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej

miery nákladov. Žalobca pri určení výšky úrokov z úveru postupoval v intenciách zákona a teda i v
intenciách dobrých mravov. Výška úrokov ročne 25,50% je v zákonnom limite. Žalobca žalovaného
nijak nenútil, aby uzatvoril zmluvu o úvere práve u neho, o výške ročnej úrokovej miery žalovaného
informoval pred uzatvorením zmluvy o úvere, pričom zo zmluvy o úvere žalovaný videl, že náklady
budú vyššie, ako priemer na trhu. Žalobca namieta neplatnosť uznania dlhu. Podľa žalobcu súd vôbec

neskúmal konanie žalovaného a jednostranne hodnotil kroky žalobcu. Žalovaný neplnil z uzatvorenej
Zmluvy o úvere. Žalobca musel žalovaného opakovane a niekoľkokrát vyzývať, aby si tento splnil
svoju zákonnú povinnosť. Bola to práve pozícia žalobcu, ktorá z dôvodu neplnenia si povinností podľa
zmluvy o úvere žalovaným bola neistou. Uznaním dlhu sa pozícia žalovaného na jeho úkor nijak
nezhoršila a ani zhoršiť nemohla. Postavenie žalobcu sa v danej situácii nezlepšilo, úhradu dlžných

súm od žalovaného mu nezabezpečilo a bolo použité ako ďalší prostriedok, keď predchádzajúce snahy
žalobcu o dosiahnutie plnenia zo strany žalovaného boli neúspešné v snahe o vyrovnanie v tom čase
nevyrovnanéhopostaveniazmluvnýchstrán,kdežalobcasplnilriadneavčassvojezáväzkyaležalovaný
plniť opakovane a dlhodobo odmietal. Uznanie dlhu žalovaným zo dňa 09.06.2014 spĺňa obsahové
náležitosti podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Nie je zrejmé, akým spôsobom by bolo uznanie dlhu

dlhodobo riadne neplniaceho dlžníka v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti. Žalobca prijímal
uznanie dlhu v dobrej viere, že pomôže splniť záväzky žalovaného. Uznanie dlhu následne žiadnym
spôsobom nezneužil v neprospech žalovaného. Vzhľadom na uvedené dôvody žalobca navrhol, aby
odvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciezrušilavrátilvecnanovéprejednaniesúduprvejinštancie.

6. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k žalobcom podanému odvolaniu
nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),

oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 C.s.p. a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,

§ 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote

termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v
Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie
dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za

preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným
spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie
okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

11. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záveroch vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru odvolacieho súdu uvedené vyššie súd prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietnutie
žaloby, na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom
zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery.

12. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o
úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenie žalobcu ako obchodníka pri výkone jeho
podnikateľskej činnosti a z postavenia žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy. Ide o spotrebiteľskú
zmluvu a sporný vzťah je potrebné posúdiť podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a je namieste aplikovať aj zákon č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch.

13. Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať
medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera
nákladov). Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná

percentuálna miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver.
Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy,
aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z
posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu.

14. Úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie
požičanej istiny. Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej
výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne
vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by
teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke

totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými mravmi
v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných
pravidielsprávania,ktorýjevlastnývšeobecneuznávanýmvzájomnýmvzťahommedziľuďmiamravnýmprincípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce
podstatné historické tendencie sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných
noriem. Za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,

ktorých dodržovanie je častokrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé správanie
bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Nemôžu byť žiadne
pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne
považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi
ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi.

Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu úžery,
a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v
hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie
dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§
39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného
činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných prípadoch)

(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15. decembra 2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004).

15. Súdom prvej inštancie bol úrok z úveru, v danom prípade s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 25,50
%, vyhodnotený ako v rozpore s dobrými mravmi. Odvolaciemu súdu neprináleží tento úrok upraviť tak,
aby zodpovedal zákonnej požiadavke v súlade s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej

únie C-618/10 Banco Espaňol). Pritom súdy sa už značne kriticky vyjadrili k podobným úrokovým
sadzbám (5Cdo 26/11 - 48 %, 3Co 67/2008 Krajský súd v Prešove - 25 %, nemecký BHG v rozsudku
z 13.3.1990 AZ XI ZR 252/89 úver s rozdielom 12 percentuálnych bodov oproti priemeru považoval za
nemravný...).

16. Žalobca v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore s dobrými
mravmi poukazujúc na maximálnu výšku odplaty za spotrebiteľské úvery. Odvolací súd sa stotožňuje
s prvoinštančným súdom, že úroková sadzba úveru vo výške 25,50 % ročne je neprimerane vysoká,
prevyšuje totiž úroky v bankách o viac ako 100 %.

17. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

18.Nakategóriudobrýchmravomtrebaosobitnýdôrazklásťprispotrebiteľskýchzmluvách.Pojemdobré

mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však
možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť

namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

19. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil

hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.

20.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na
to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných

prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranoua preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami
pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

21. Odvolací súd prisvedčuje konštatovaniu súdu prvej inštancie, že dohoda o výške úrokov musí byť
v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon
absolútne neplatný.

22. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných
pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na
dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky
presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. Rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

23. V danom prípade sa súd prvej inštancie správne zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru,
ktorú činí 25,50 % ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy.Odvolacísúdsastotožnilsnázoromsúduprvejinštancie,keďdojednanýúrok25,50%presahuje
uvádzané limity úrokových sadzieb uplatňovaných bankami, a to o viac ako 100 %.

24. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že v predmetnej zmluve sú nesprávne vyčíslené celkové náklady
spotrebiteľa, ktoré má za úver zaplatiť.

25. Z obsahu zmluvy zo dňa 01.10.2012 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným (č. l. 3) má odvolací
súd za preukázané, že výška úveru je 1.800,- Eur, výška mesačnej splátky 99,- Eur, počet splátok v

mesiacoch 24 a celková čiastka úveru 2.348,29 Eur.

26. Za situácie, že spotrebiteľ uhradí veriteľom požadovaných 24 splátok vo výške 99,- Eur zaplatí
celkovo 2.376,- Eur, a nie 2.348,29 Eur ako vychádza z predmetnej zmluvy.

27. Správnym je teda záver o absencii náležitosti zmluvy v časti celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť. Zákon č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy v ust. § 2 písm. h) definoval celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť ako súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených
so spotrebiteľským úverom. Preto ak sa ďalej v ust. § 9 ods. 2 písm. j) vyžaduje aj uvedenie celkovej

čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nestačí samostatné uvedenie celkovej výšky úveru a celkových
nákladov.

28. Žalobca v predmetnej Zmluve drobným písmom uviedol klauzulu s nasledovným textom: „Celkovú
čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.“, no ani

uvedeným neodstránil neurčitosť a nejednoznačnosť uvedeného údaju v zmluve týkajúceho sa
celkových nákladov dlžníka.

29. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalovaný ako veriteľ poskytol
spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom aká bude hodnota jeho úveru.

30. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že v prípade zmluvy, ktorá
je predmetom tohto sporu existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených zmluvy, najmä
o výške RPMN, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri určovaní výšky RPMN vychádzal
z celkovej sumy nákladov dlžníka, ktoré uviedol v Zmluve vo výške 2.348,29 Eur a nie zo sumy, ktorú

žalovaný za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí, a to sumu 2.376,- Eur. Vzhľadom na tieto skutočnosti
vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN uvedenej v zmluve.

31.Podľa§54ods.2Občianskehozákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa

priaznivejší.

32. K „Uznaniu dlhu“ zo dňa 09.06.2014 odvolací súd uvádza, že uznanie dlhu ako jednostranný právny
úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlhexistoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať
písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne
určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. V prípade

sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlh existoval, ani jeho výšku. Uznaním dlhu sa dlžník
nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky
(rozsahu) nároku veriteľa. Samotné podpísanie tejto listiny zo strany žalovaného teda neznamená, že
sa na právny vzťah, ktorý vznikol medzi stranami konania nebudú aplikovať právne normy upravujúce
spotrebiteľské vzťahy. Z obsahu listiny nazvanej ako „Uznanie dlhu“ vyplýva, že ide o formulárové tlačivo

pripravené právnym predchodcom žalobcu. Treba prisvedčiť prvoinštančnému súdu v tom smere, že
akceptovaním „Uznania dlhu“ by sa obišiel zákon o Spotrebiteľských úveroch, nakoľko by sa žalobcovi
priznalo plnenie, na ktoré vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zo zmluvy o úvere nemá
nárok, resp. na ktoré mu nárok nevznikol. Preto podľa názoru odvolacieho súdu, je daný právny úkon -
„Uznanie dlhu“ zo dňa 09.06.2014 neplatný, pre obchádzanie zákona.

33. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti.

34. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách

konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo
strany odvolateľa podané žiadne námietky.

35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov

konania.

36.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1
C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola
skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc z obsahu
spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd
rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393

ods. 2, posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).