Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. február 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/308/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221361
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412221361.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov
senátu JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich
Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa
13.03.2015, č. k. 6C/792/2012-75 a proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 04.08.2015, č.
k. 6C/792/2012-94, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí žaloby a náhrade trov
konania z r u š u j e a v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o návrhu na prerušenie konania p o t v
r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania,

zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 419,400 eur a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 1, § 2, § 3 odsek 1, písmeno d/, § 6, § 9 odsek 1, odsek 2,
§ 17, § 25 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, ako i ustanovenia § 44 odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa svojím návrhom

voči odporcovi domáhal náhrady škody v sume 419,40 eur (69,90 eur nemajetková ujma a 349,50 eur
majetková škoda), ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Nové Zámky v exekučnej veci vedenej medzi oprávnenou POHOTOVOSŤ, s.r.o. a povinnou L. Z. tým,
že exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia nerozhodol v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote,
ale až dňa 27.01.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, čím k rozhodnutiu
došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 545 dní.

Navrhovateľ dňa 05.03.2015 doručil súdu návrh na prerušenie konania a žiadal, aby súd toto konanie
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom prerušil podľa § 109 odsek 2 písmeno c/
OSP dôvodiac, že na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa vedie konanie o náhradu škody
pre porušenie práva Európskej únie a v tom konaní sa riešia otázky, ktoré majú zásadný význam aj
pre rozhodnutie v tejto veci. Mal za to, že ustanovenie § 109 odsek 2 písmeno c/ OSP upravuje tzv.
fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie

nevyhnutné. Rozhodujúcim hľadiskom je zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania
predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Bol toho názoru, že v konaní Okresného súduPrešov, sp. zn. 7C/6/2010 sa neriešia také otázky, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie v tejto
veci. Z toho dôvodu návrh navrhovateľa považoval za nedôvodný, a preto ho zamietol.
Na základe vykonaného dokazovania, mal z rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k. 6C/663/2012-54

zo dňa 24.06.20014 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie
exekúcie bola podaná na súd 16.09.2009. Výzvami zo dňa 01.10.2009 a 26.05.2010 exekučný súd
vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, ktorú
oprávnený predložil dňa 13.09.2010. Následne exekučný súd vydal dňa 19.11.2010 uznesenie pod č.
k. 14Er/881/2009-12, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Toto uznesenie nebolo napadnuté odvolaním a nadobudlo právoplatnosť a následne súd
uznesením č. k. 14Er/881/2009-18 zo dňa 27.01.2011 exekučné konanie zastavil.
S poukazom na ustanovenie § 25 zákona č. 514/2003 Z. z., pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť splnené zákonné predpoklady vzniku takejto
zodpovednosti podľa § 420 odsek 1 Občianskeho zákonníka. Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
štátu teda je existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom

škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky predpoklady musia byť splnené súčasne.
Pri posudzovaní dôvodnosti návrhu vychádzal z vyššie uvedených zásad a predovšetkým zisťoval, či
všetky zákonné podmienky vzniku takejto zodpovednosti boli dané. Poukázal na ustanovenie § 44 odsek
2 EP, z ktorého nie je možné vyvodiť záver, že lehota na vydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti na
vykonanie exekúcie je 15 dní. Konštatoval preto, že postup exekučného súdu bol v súlade s citovaným

ustanovením § 44 odsek 2 EP, a preto exekučný súd nevykonal žiaden nesprávny úradný postup tým,
že nebolo vydané uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia v lehote 15 dní.
Poukázal na to, že prípadný samotný nesprávny úradný postup, bez ďalšieho nemá za následok vznik
práva na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy v peniazoch, v zmysle § 9 odsek 1, odsek 2 a § 17 odsek
2 zákona č. 514/2013 Z. z. Navrhovateľ však rozhodujúce skutočnosti len tvrdil, avšak nepreukázal,

preto neboli splnené ani ďalšie zákonné predpoklady pre vznik nároku a to ani na náhradu škody a ani
nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle citovaných zákonných ustanovení.
Dospel preto k záveru, že neboli dané zákonné predpoklady vzniku navrhovateľa podľa zákona č.
514/2003 Z. z., preto návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
Námietku premlčania, ako i zmätočnosť návrhu považoval za nedôvodné a návrh za predčasne podaný

nepovažoval.
Dodal, že nezistil dôvod na postup podľa § 152 odsek 2 OSP na vydanie medzitýmneho rozsudku,
preto osobitne rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na vydanie medzitýmneho rozsudku nevydal a jeho
návrhom sa ani v odôvodnení tohto rozhodnutia nezaoberal.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),

keď v konaní úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože si ich nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcietotiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym

aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel

požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
povereniazákonnýmimožnosťami.Ďalejuviedol,ženechápe,akýmôžemaťnavýsledokkonaniadopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania

nesúviseli. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil ako dôkaz o vzniku škody
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené
v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti
s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov,
nákladov na tlač, nákladov na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na

telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky uplatniť včas,
a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi
škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v

čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov (Rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 6C/792/2012-94 zo dňa 04.08.2015 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie celkom
vo výške 23 eur, ktorý je 20 eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov a 3 eurá

za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným
elektronickýmpodpisom,ktorétvorísúdnyspis,arovnopisutohtoodvolaniadoručenéhožalovanejpodľa
položky č. 20a) Sadzobníka súdnych poplatkov.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie (čo do zaplatenia
súdneho poplatku za odvolanie 20 eur), ktorý je 20 eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych

poplatkov, domáhajúc sa ním jeho zrušenia. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie a keďže napadnuté uznesenie neobsahuje
žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ len hádať.
Namietal, že podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na
náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym

úradným postupom, teda ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala
len podanie žaloby na náhradu škody a spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, dovolanie a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd preto nie je
oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, a preto nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Mal za to, že uvedené právne závery sú v

súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007 a taktiež v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uviedol,
že mu preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal a

takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu
zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom
12 ods. 1 a článkom 13 ods. 1 písmeno a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitieanalógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods. 2 ústavy vylúčené
a súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2 ods. 2 a teda platí, že môže konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše, podľa

ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012,
konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené. Na podporu uvedeného záveru priložil aj časť zápisnice z rokovania
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.11.2013, kde bola rozoberaná
otázka vzniku poplatkovej povinnosti.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní

navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie, ako aj
konania, ktoré im predchádzali. Odvolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 odsek 2 OSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné v časti o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania podľa § 221 odsek
1 písmeno f/, písmeno h/ OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie

navrhovateľa proti napadnutému uzneseniu považoval za nedôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
349,50 eur z titulu náhrady škody a sumy 69,90 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 14Er/881/2009. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo s

omeškaním viac ako 545 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny,
čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.

Podľa § 157 odsek 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 odsek 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

Ustanovenie § 157 OSP určuje obsahové náležitosti rozhodnutia súdu. Ich správnosť a úplnosť je

preto podkladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je
v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy. Ak súd pri
odôvodnení rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 odsek 2 OSP dochádza
nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť,
ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym spôsobom. Odôvodnenie

rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval príslušné procesné
predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutia
v tomto smere tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, ako i v zápisnici o pojednávaní konštatoval, že vykonal
dokazovanie len oboznámením obsahu rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k. 6C/663/2012-54 zo
dňa 26.04.2014, z ktorého následne zistil skutkový stav opísaný už vyššie.Z dôvodu, že súd prvého stupňa si spis Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 14Er/881/2009 nepripojil,
vychádzal zo skutkových záverov, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a odvolací súd nemal

možnosť preskúmať, či skutkové zistenia súdu prvého stupňa korešpondujú s návrhom navrhovateľa zo
dňa 27.09.2012. Uvedené má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 odsek 1
písmeno f/, písmeno h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 odsek 2 OSP). V ďalšom

konaní súd prvého stupňa, po pripojení spisu Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 14Er/881/2009, vo
veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodní. Zároveň rozhodne
i o náhrade trov konania (§ 224 odsek 3 OSP). Bude tiež úlohou súdu prvého stupňa preskúmať, či
existencia rozsudku Okresného súdu Komárno, sp. zn. 6C/663/2012, kde sú totožní účastníci konania,
nezakladá niektorý z dôvodov uvedených v § 104 OSP.
Zaneodstrániteľnépodmienkykonaniasapovažujúnedostatokprávomoci,litispendencia(prekážkaveci

začatej), res iudicata (prekážka veci právoplatne rozhodnutej) a nedostatok spôsobilosti byť účastníkom
konania. Neodstrániteľné podmienky konania majú za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo
veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa ustanovenia § 104 odsek 1 OSP.

Predmetom odvolacieho konania bol aj výrok rozsudku, ktorým súd rozhodol o zamietnutí návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania osobitne, odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú z
dôvodu, že súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol osobitným výrokom v napadnutom rozsudku.

Odvolací súd taktiež súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že prerušenie konania v zmysle § 109
odsek 2 písmeno c/ OSP nie je povinnosťou, ale len možnosťou súdu. Keďže súd prvého stupňa vo veci
meritórne rozhodol, odvolací súd považuje rozhodnutie súdu v tejto časti za vecne správne.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o návrhu na

prerušenie konania, preto ako vecne správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie 23 eur, podľa položky 7a) a
položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov (čo do zaplatenia súdneho poplatku za odvolanie 20 eur).

Podľa § 1 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 odsek 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal

odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.
Podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 odsek 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 odsek 2 Zákona o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacomkonaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného
v sadzobníku.
Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.

septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny

poplatok 20 eur a podľa položky 20a (časť II. Sadzobníka súdnych poplatkov), je za vyhotovenie
rovnopisupodaníaichpríloh,ktorévytvoriasúdnyspis, arovnopisupodaníaichprílohdoručovaných
účastníkom,akbolopodanieurobenéelektronickýmiprostriedkamipodpísanézaručenýmelektronickým
podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je
návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.
Zákonom č. 286/2012 Z. z. sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012,

ktorým bolo z ustanovenia § 4 odsek 1 vypustené písmeno k/ a v sadzobníku súdnych poplatkoch za
položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Z toho vyplýva, že

po01.10.2012konaniavoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto
navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 odsek 1 písmeno a/ Zákona
o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 odsek 4 Zákona o

súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne
poplatková povinnosť podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

K námietkam navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a preto je
nepreskúmateľné, odvolací súd udáva, že napadnuté uznesenie spĺňa náležitosti odôvodnenia

rozhodnutia v zmysle § 169 odsek 1 OSP (označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci,
výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia) a nenapĺňa tak
intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným
uvedením nadpisu Odôvodnenie) jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu je poplatková povinnosť

uložená, v akej výške a podľa ktorej položky sadzobníka súdnych poplatkov.
K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nie i ďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., odvolací súd poukazuje na už vyššie citovanú
zákonnú úpravu, kde v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje
odvolateľa a ani poznámka k položke 7a sadzobníka súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť

nevylučuje. Preto uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní
o náhradu škody, tak nedochádza k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej
povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku tak, ako to namieta navrhovateľ
a neobstojí preto ani jeho argumentácia rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007.
Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo navrhovateľom podané elektronicky 17.04.2015, bolo potrebné

posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia
k úpravám účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Odvolanie navrhovateľa
je návrhom na začatie osobitného konania, a to konania odvolacieho, čím navrhovateľovi vznikla
poplatková povinnosť.

Preto súd prvého stupňa správne navrhovateľovi napadnutým uznesením vyrubil za podané odvolanie
súdny poplatok, aplikujúc tak právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a správne
stanovil i výšku súdneho poplatku v súlade s položkou 7a/ a položkou 20a Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správne, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania

nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.